Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-89-2018.pdf
PDF · 152.75 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/89/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu: R Collectors, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: C. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XX/XXXX, XXX XX A. M., v konaní o zaplatenie 3 914,34 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 22Csp/65/2016 - 54 zo dňa 09. februára 2018 ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
I. N e p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti istiny 1 500,- Eur.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby m e n í tak, že konanie v časti zmluvného úroku vo výške 582,41 Eur a úroku z omeškania vo výške 160,90 Eur z a s t a v u j e a žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 283,52 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 577,15 Eur pokračujúc v splátkach, ktorých výšku a podmienky splatnosti pod sankciou straty výhody splátok v prípade ich riadneho a včasného neplatenia určil súd prvej inštancie v druhom výroku svojho rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou došlou na súd prvej inštancie dňa 31. 10. 2016 sa pôvodný žalobca - - Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 pôvodne domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3 914,34 Eur ako dlžnej istiny úveru spolu s úrokom z istiny vo výške 1 770,25 Eur vyčísleným do 30. 09. 2016, riadnym úrokom vo výške 19 % ročne z istiny od 01. 10. 2016 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne z istiny od 01. 10. 2016 do zaplatenia.
2. Na základe postúpenia pohľadávky na terajšieho žalobcu súd prvej inštancie pripustil nového žalobcu na miesto pôvodného žalobcu do konania uznesením č. k. 22Csp/65/2016 - 41 zo dňa 10. 08. 2017.
3. Terajší žalobca vzal následne žalobu postupne späť v časti nasledovných úhrad žalovaného v priebehu konania:
100,- Eur dňa 31. 10. 2016 100,- Eur dňa 30. 11. 2016
100,- Eur dňa 28. 03. 2017 100,- Eur dňa 12. 05. 2017 100,- Eur dňa 31. 05. 2017 100,- Eur dňa 03. 07. 2017 100,- Eur dňa 03. 08. 2017 200,- Eur dňa 19. 09. 2017 100,- Eur dňa 17. 10. 2017 100,- Eur dňa 16. 11. 2017
a žiadal, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2 814,34 Eur, spolu s úrokom z istiny vo výške 1 770,25 Eur vyčísleným do 30. 09. 2016, avšak len so zmluvným úrokom vo výške 19 % ročne zo sumy 3 214,34 Eur od 04. 08. 2017 do 18. 09. 2017, zo sumy 3 014,34 Eur od 19. 09. 2017 do 16. 10. 2017, zo sumy 2 914,34 Eur od 17. 10. 2017 do 15. 11. 2017 a zo sumy 2 814,34 Eur od 16. 11. 2017 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3 214,34 Eur od 04. 08. 2017 do 18. 09. 2017, zo sumy 3 014,34 Eur od 19. 09. 2017 do 16. 10. 2017, zo sumy 2 914,34 Eur od 17. 10. 2017 do 15. 11. 2017 a zo sumy 2 814,34 Eur od 16. 11. 2017 do zaplatenia (č. l. 43 spisu v spojení s posledným čiastočným späťvzatím žaloby na č. l. 49 a 50 spisu), z čoho vyplýva, že žalobca vzal žalobu späť aj v časti zmluvného úroku vo výške 19 % zo sumy 3 914,34 Eur od 01. 10. 2016 do 31. 10. 2016, t. j. 63,16 Eur, zo sumy 3 814,34 Eur od 01. 11. 2016 do 30. 11. 2016, t.j. 59,56 Eur, zo sumy 3 714,34 Eur od 01. 12. 2016 do 28. 03. 2017, t.j. 228,15 Eur, zo sumy 3 614,34 Eur od 29. 03. 2017 do 12. 05. 2017, t. j. 84,66 Eur, zo sumy 3 514,34 Eur od 13. 05.2017 do 31. 05. 2017, t. j. 34,75 Eur, zo sumy 3 414,34 Eur od 01. 06. 2017 do 03. 07. 2017, t.j. 58,65 Eur a zo sumy 3 341,34 Eur od 04. 07. 2017 do 03. 08. 2017, t.j. 53,48 Eur a v časti úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3 914,34 Eur od 01. 10. 2016 do 31. 10. 2016, t. j. 17,45 Eur, zo sumy 3 814,34 Eur od 01. 11. 2016 do 30. 11. 2016, t. j. 16,45 Eur, zo sumy 3 714,34 Eur od 01. 12. 2016 do 28. 03. 2017, t. j. 63,04 Eur, zo sumy 3 614,34 Eur od 29. 03. 2017 do 12. 05. 2017, t.j. 23,39 Eur, zo sumy 3 514,34 Eur od 13. 05.2017 do 31. 05. 2017, t. j. 9,60 Eur, zo sumy 3 414,34 Eur od 01. 06. 2017 do 03. 07. 2017, t.j. 16,20 Eur a zo sumy 3 341,34 Eur od 04. 07. 2017 do 03. 08. 2017, t.j. 14,77 Eur požadovaného pôvodne žalobou oproti zmluvnému úroku a úroku z omeškania požadovanému po čiastočnom späťvzatí žaloby. O čiastočnom späťvzatí žaloby vyplývajúcom z porovnania zmluvného úroku a úroku z omeškania pred čiastočnými späťvzatiami žaloby a po čiastočných späťvzatiach rozhodnuté nebolo, z čoho vyplýva, že súd prvej inštancie zamietol žalobu aj v tejto časti (viď nižšie).
4. Súd prvej inštancie v zmysle § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku konanie v časti sumy istiny 1 200,- Eur zastavil prvým výrokom rozsudku (chyba v počítaní, ktorá sa však neprejavila v druhom výroku rozsudku, správne mal konanie zastaviť v časti istiny 1 100,- Eur vzhľadom na spočítanie čiastočných úhrad - poznámka odvolacieho súdu) a žalobe v rozsahu zostávajúcich nárokov uplatnených po jej čiastočnom späťvzatí vyhovel len čiastočne tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2 814,34 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3 214,34 Eur od 04. 08. 2017 do 18. 09. 2017, zo sumy 3 014,34 Eur od 19. 09. 2017 do 16. 10. 2017, zo sumy 2 914,34 Eur od 17. 10. 2017 do 15. 11. 2017 a zo sumy 2 814,34 Eur od 16. 11. 2017 do zaplatenia, pričom povolil žalovanému splácať všetko v mesačných splátkach po 100,- Eur vždy k 15. dňu v mesiaci, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku pod hrozbou straty výhody splátok v prípade ich riadneho a včasného neplnenia (druhý výrok); žalobu zamietol vo zvyšnej časti uplatneného nároku, t.j. v časti uplatneného úroku z istiny vo výške 1 770,25 Eur, zmluvného úroku vo výške 19 % ročne z istiny 3 914,34 Eur od 01. 10. 2016 do 31. 10. 2016, zo sumy 3 814,34 Eur od 01. 11. 2016 do 30. 11. 2016, zo sumy 3 714,34 Eur od 01. 12. 2016 do 28. 03. 2017, zo sumy 3 614,34 Eur od 29. 03. 2017 do 12. 05. 2017, zo sumy 3 514,34 Eur od 13. 05.2017 do 31. 05. 2017, zo sumy 3 414,34 Eur od 01. 06. 2017 do 03. 07. 2017 a zo sumy 3 341,34 Eur od 04. 07. 2017 do 03. 08. 2017, zo sumy 3 214,34 Eur od 04. 08. 2017 do 18. 09. 2017, zo sumy 3 014,34 Eur od 19. 09. 2017 do 16. 10. 2017, zo sumy 2 914,34 Eur od 17. 10. 2017 do 15. 11. 2017 a zo sumy 2 814,34 Eur od 16. 11. 2017 do zaplatenia a v časti úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3 914,34 Eur od 01. 10. 2016 do 31. 10. 2016, zo sumy 3 814,34 Eur od 01. 11. 2016 do 30. 11. 2016, zo sumy 3 714,34 Eur od 01. 12. 2016 do 28. 03. 2017, zo sumy 3 614,34 Eur od 29. 03. 2017 do 12. 05. 2017, zo sumy 3 514,34 Eur od 13. 05.2017 do 31. 05. 2017, zo sumy 3 414,34 Eur od 01. 06. 2017 do 03. 07. 2017 a zo sumy 3 341,34 Eur od 04. 07. 2017 do 03. 08. 2017 (tretí výrok) a priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % (štvrtý výrok).
5. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že dňa 06. 09. 2012 uzavrel právny predchodca žalobcu - Poštová banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890 so žalovaným úverovú zmluvu č. 2765291012 (ďalej aj „úverová zmluva“), na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške istiny 4 000,- Eur. Úroková sadzba poskytnutého úveru bola dohodnutá vo výške 19 % ročne, RPMN vo výške 20,74 %, priemerná RPMN bola 19,08 %. Žalovaná sa v zmysle úverovej zmluvy zaviazala zaplatiť žalobcovi celkovú čiastku 6 701,63 Eur (istina úveru 4 000,- Eur + celková výška nákladov 2 701,63 Eur) v 72 mesačných splátkach po 94,- Eur, splatných v 6. deň kalendárneho mesiaca, počnúc dňom 06. 10. 2012 a termín konečnej splatnosti úveru bol uvedený v zmluve dňom 06. 09. 2018. Súd prvej inštancie považoval za preukázanú (po čiastočných späťvzatiach žaloby) dlžnú istinu vo výške 2 814,34 Eur, nakoľko žalovaný nepreukázal splatenie úveru nad túto sumu. Súd prvej inštancie mal za preukázané aj a podmienky pre zosplatnenie úveru ku dňu 30. 01. 2014 v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
6. Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že práva a povinnosti zo zmluvy vyplývajúce sa riadia ustanoveniami § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) o spotrebiteľských zmluvách a ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňa všetky ustanovením § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch predpísané náležitosti, teda poskytnutý úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnenie žalobcu požadovať vrátenie úveru pre omeškanie žalovaného ako dlžníka so splácaním úveru vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Nárok na úrok z omeškania z istiny prvoinštančný súd priznal s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení. Súd prvej inštancie považoval za dôvodný len nárok žalobcu na istinu vo výške 2 814,34 Eur a úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3 214,34 Eur od 04. 08. 2017 do 18. 09. 2017, zo sumy 3 014,34 Eur od 19. 09. 2017 do 16. 10. 2017, zo sumy 2 914,34 Eur od 17. 10. 2017 do 15. 11. 2017 a zo sumy 2 814,34 Eur od 16. 11. 2017 do zaplatenia. Nárok na dohodnuté zmluvné úroky mal žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie len do okamihu zosplatnenia úveru, t. j. do 30. 01. 2014. Podľa názoru súdu prvej inštancie po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie sa s plnením dlhu nastupuje zákonný úrok z omeškania a zaniká nárok na zmluvné úroky. Po predčasnej splatnosti dlhu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a povinnosť platiť dohodnuté úroky z úveru dňom splatnosti dlhu zaniká. Prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru, pričom s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením sumy úveru. S protiprávnym stavom sa nespájajú odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis a teda stavom oprávneného držania peňažným prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Inak povedané, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
7. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, z akého dôvodu nepriznal žalobcovi úroky z istiny do zosplatnenia úveru.
8. Súd prvej inštancie povolil žalovanému na jeho žiadosť priznanú sumu splácať po 100,- Eur mesačne s prihliadnutím na výšku priznanej sumy (žalovanú istinu bude žalovaný splácať 28 mesiacov), čo súd považuje za primerané vzhľadom na pomery žalovaného (je zamestnaný u zamestnávateľa AGROSPOL Hontianske Nemce, družstvo, čistý príjem zo zamestnania činí cca 430,- Eur, iný príjem nemá; nevlastní žiadny hnuteľný, ani nehnuteľný majetok a má ďalší úver v spoločnosti Slovenská sporiteľňa, ktorý spláca po 60,- Eur mesačne. Očakával narodenie dieťaťa dňa 22. 01. 2018, s čím mu vzniknú ďalšie výdavky; býva toho času s priateľkou v byte, kde platí nájomné 211,- Eur mesačne a navyše má výdavky na energie a internet, stravu a bežné mesačné výdavky. Súd prvej inštancie zároveň upozornil žalovaného, že stratí výhodu splátok, ak bude v omeškaní s platbou čo i len jednej zo splátok, kedy nastane splatnosť celého dlhu.
9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci, ktorý určil zohľadniac len uplatnenú a priznanú istinu úveru.
10. Proti tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom zamietnutí žaloby podal žalobca včas odvolanie. Rozhodnutie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C. s. p., t.j. z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň žalobca žiadal o doplnenie rozsudku vo výroku o úroku do zosplatnenia, pretože podľa jeho názoru z odôvodnenia rozsudku na strane 5 vyplýva nárok žalobcu aj na zmluvný úrok do zosplatnenia úveru, ktorý mu však vo výrokovej časti rozsudku nebol priznaný.
11. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci ohľadne jeho záveru, že veriteľovi patria úroky z úveru len do jeho zosplatnenia. Uvedený záver súdu prvej inštancie považoval za odporujúci zákonnej úprave - § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“), z ktorého žalobca vyvodil záver, že veriteľovi patrí úrok z úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov (istiny úveru) do ich vrátenia. Poukázal v tejto súvislosti na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorý nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva. Mal za to, že keďže hlavný záväzok zaplatiť zostávajúcu istinu úveru stále trvá, nezanikol splnením, trvá aj akcesorický záväzok zaplatiť úrok. Zmluvný úrok možno žiadať popri úroku z omeškania, nejedná sa o duplicitné zaťažovanie spotrebiteľa spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, pretože každý z týchto úrokov má iný právny a ekonomický základ. Zmluvný úrok predstavuje odmenu veriteľa za poskytnutie istiny úveru inému do užívania, kým úrok z omeškania je sankciou za omeškania dlžníka s platením dlhu vyplývajúcou zo zákona. Dlžníkovi, ktorý sa ocitne v omeškaní tak pribudne ďalšia platobná povinnosť popri už existujúcom peňažnom dlhu. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom v dôsledku porušenia povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas znamená len zmenu termínu splatnosti úveru. Pritom žalobca zdôraznil, že vyhlásenie predčasnej splatnosti sa týka len istiny úveru, zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do dlžnej sumy, čím súd prvej inštancie de facto napriek uzatvorenej zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou, čím žalobcu bezdôvodne ukrátil o časť zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru. Žalobca namietal, že názor vyslovený súdom prvej inštancie rozvinutý ad absurdum by znamenal, že omeškanie so splácaním by vlastne zvýhodňovalo dlžníka, nakoľko počas doby omeškania by nebol povinný platiť úrok do zaplatenia istiny, ktorý je zvyčajne vyšší ako úrok z omeškania. Ak by zmluvný úrok patril veriteľovi len do zosplatnenia úveru, stratila sa by sa ekonomická podstata poskytovania úverov z dôvodu, že by veriteľ nemal nárok ani len na vrátenie dojednaných celkových nákladov spojených s úverom, na ktorých sa s dlžníkom pôvodne dohodol v zmluve. Z vlastného protiprávneho konania navyše nikto nemôže mať prospech a súd nemôže takémuto protiprávnemu konaniu a nepoctivosti dlžníka poskytnúť právnu ochranu.
12. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, eventuálne aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania.
13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu doručenému mu dňa 10. 03. 2018 nevyjadril.
14. V priebehu odvolacieho konania vzal žalobca po rozhodnutí súdu prvej inštancie žalobu späť v časti istiny 1 500,- Eur (č. l. 98 a 99 spisu) z dôvodu ďalších postupných úhrad istiny úveru žalovaným. Odvolací súd nepripustil späťvzatie žaloby v tejto časti istiny, pretože duhý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola aj táto časť istiny priznaná nadobudol právoplatnosť pred týmto čiastočným späťvzatím žaloby, nebol totiž odvolaním dotknutý. Žalobca tak mohol právne účinným spôsobom vziať žalobu v tejto časti späť len v lehote na podanie odvolania.
15. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. si v prejednávanej veci vyžiadal od žalobcu výpis z úverového účtu vo forme amortizačnej tabuľky v zmysle § 9 ods. 3 a 5 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedený dokument po jeho doručení odvolaciemu súdu ako aj listiny predložené žalobcom už v prvoinštančnom konaní - podrobný prehľad úhrad spotrebiteľského úveru žalovaným, z ktorého je zrejmé, akú celkovú sumu žalovaný doposiaľ uhradil, koľko z úhrad a kedy bolo započítané na istinu, koľko na úrok z úveru, poplatky a úroky z omeškania, t.j. podrobnú platobnú históriu, z ktorej je zrejmá výška uplatňovanej pohľadávky odvolací súd doručil na oboznámenie protistrane (žalovanému) a obom stranám sporu uviedol, aké rozhodujúce skutočnosti mieni z týchto listinných dôkazov vyvodiť:
výšku istiny a úroku v jednotlivých splátkach, celkovú výšku úroku, ktorú mal dlžník zaplatiť podľa úverovej zmluvy, výšku úroku z omeškania a započítanie jednotlivých úhrad dlžníka na istinu, úrok, poplatky a úrok z omeškania. V takom prípade nebolo podľa názoru odvolacieho súdu potrebné za účelom doplnenia dokazovania pred odvolacím súdom napriek doslovnej dikcii ust. § 385 ods. 1 C. s. p. nariadiť pojednávanie, pretože podľa § 204 C. s. p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Nakoľko žalovaný mal možnosť oboznámiť sa s obsahom týchto listinných dôkazov, boli mu doručené a nespochybnil ich obsah, nebolo by čo na pojednávaní vykonávať. Vzhľadom na doplnenie dokazovania v odvolacom konaní však odvolací súd nie je v celom rozsahu viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.
16. Krajský súd ako súd odvolací preto preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p., ktoré vady nezistil a rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku zmenil podľa § 388 C. s. p. z nasledovných dôvodov:
17. V prvom rade odvolací súd uvádza, že vzhľadom na odôvodnenie odvolania žalobcu konkrétnymi okolnosťami odvolací súd vzhliadol len odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) C. s. p. - porušenie práva strán sporu na spravodlivý proces nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Žalobca v odvolaní nijako nevymedzil, ku akým nesprávnym skutkovým zisteniam súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel, namietal len, že nebolo rozhodnuté o celom predmete konania a právne posúdenie veci spočívajúce v nároku na zmluvný úrok z úveru len do zosplatnenia úveru. Žalobca tým, že v lehote na podanie odvolania neuviedol, ku akým nesprávnym skutkovým zisteniam súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel, vlastne neuviedol tento odvolací dôvod. Rovnaký názor zastávajú aj autori Veľkého komentára k Civilnému sporovému poriadku: „Odvolanie musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t.j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, strana 1237).
18. K samotným odvolacím dôvodom uplatneným žalobcom v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné:
19. Podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (ani na jeho 5. strane) nemožno vyvodiť záver prezentovaný žalobcom, že z neho vyplýva, že mu súd prvej inštancie priznal aj úrok do zosplatnenia úveru, keďže sa v odôvodnení uvádza, že súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti zmluvných úrokov po zosplatnení úveru. V treťom výroku rozsudku súd prvej inštancie nešpecifikoval konkrétne zvyšné nároky, v ktorých žalobu zamietol. Z tretieho výroku rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s jeho druhým výrokom teda vyplýva, že súd prvej inštancie žalobu zamietol vo zvyšku, t.j. nad rámec plnenia priznaného druhým výrokom rozsudku. Záväznou je len výroková časť rozsudku, nie jeho odôvodnenie. Rozsudok súdu prvej inštancie však neobsahuje žiadne odôvodnenie ohľadne nepriznania zmluvných úrokov do zosplatnenia úveru, čo zakladá porušenie práva na spravodlivý proces, nie inú vadu konania, ktorá mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci. Uvedený nedostatok však možno napraviť v odvolacom konaní postupom podľa § 387 ods. 3 C. s. p. vysporiadaním sa s podstatnými vyjadreniami žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie.
20. Nakoľko vzhľadom na uvedené vyššie z obsahu žaloby pred a po jej čiastočných späťvzatiach vyplýva, že žalobca vzal žalobu späť nielen v časti istiny vo výške 1 100,- Eur, ale aj v časti zmluvného úroku spolu vo výške 582,41 Eur a úroku z omeškania spolu vo výške 160,90 Eur, odvolací súd v zmysle § 388 C. s. p. tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie zmenil tak, že konanie aj v týchto častiach zastavil v zmysle § 145 ods. 2 C. s. p. Aj keď v odvolacom konaní žalobca znovu tieto úroky (hoci nie celkom zodpovedajúce dátumovo čiastočným úhradám istiny) požaduje (č. l. 99 spisu), z obsahu podania nie je zrejmé, či navrhuje zmenu žaloby, t.j. požaduje rozšíriť uplatnené právo, preto odvolací súd o prípustnosti zmeny žaloby nerozhodoval. Navyše v odvolacom konaní v zmysle § 371 C. s. p. žalobu nemožno meniť.
21. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (do 06. 09. 2012), pretože tento zákon v § 1 ods. 3 takýto úver spomedzi spotrebiteľských úverov nevylučoval. Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru v prípade omeškania dlžníka so splácaním úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obchodný zákonník“). Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o úvere - § 497 a nasledujúce.
22. Podľa § 497 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (znenie zákonných ustanovení Obchodného zákonníka ku dňu uzavretia zmluvy o úvere bude odvolací súd aplikovať v celom texte odôvodnenia rozhodnutia) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
23. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednanú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššej prípustnej výške.
24. O povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi dlžnú istinu úveru rozhodol súd prvej inštancie po prijatí žiadnou zo strán nespochybňovaného záveru, že porušenie podmienok zmluvy o úvere zo strany žalovaného oprávňovalo žalobcu požadovať od žalovaného okamžité splatenie úveru. Toto právo žalobcu vyplýva jednak z § 506 Obchodného zákonníka, jednak z ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Úlohou odvolacieho súdu v dôsledku odvolania žalobcu je posúdiť časť uplatňovaného nároku zodpovedajúceho úrokom z istiny úveru vo výške 1 770,25 Eur vyčísleným do 30. 09. 2016 a či súd prvej inštancie zaujal správny právny názor k časti zmluvného úroku vo výške 19 % p. a. z postupne v dôsledku čiastočných úhrad žalovaného ponižovanej istiny za obdobie od 01. 10. 2016 do zaplatenia, ktoré nepriznal žalobcovi s odôvodnením, že žalobcovi vznikol nárok na zmluvný úrok len do zosplatnenia úveru, pretože po zosplatnení úveru ako sankcia za omeškanie s platením dlhu nastupuje zákonný úrok z omeškania. Súd prvej inštancie neuviedol zákonné ustanovenie, od ktorého tento svoj záver o zániku nároku žalobcu na zmluvné úroky po zosplatnení úveru vyvodil. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 z 01. 07. 2000 (rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, nie dovolacieho) uverejnené v časopise Zo súdnej praxe vo zväzku 4 ročník 2000 pod publikačným číslom 43/2000 neriešilo otázku, či má veriteľ po predčasnom zosplatnení úveru nárok na dohodnuté úroky z úveru po zosplatnení úveru, ale či patria veriteľovi úroky z omeškania z nezaplatených zmluvných úrokov. Medzi účastníkmi konania sp. zn. 4Obo/143/98 bol spor v tom, z čoho pozostáva žalovaná pohľadávka, či predstavuje úroky z omeškania s platením splatných úrokov alebo ide o úročenie úrokov z omeškania. Odvolací súd vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 uložil súdu prvej inštancie skúmať štruktúru žalovanej pohľadávky a je pravdou, že v ďalšom texte je uvedená veta: „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka)“, avšak bez bližšieho odôvodnenia s poukazom na zákonné ustanovenie, z ktorého tento záver vyplýva. V rozpore s týmto textom je poznámka k uverejnenému rozhodnutiu v časopise Zo súdnej praxe, kde je uvedené: „Osoba prijímajúca úver (dlžník) zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka preberá jednak povinnosť poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a od doby poskytnutia peňažných prostriedkov do dňa ich vrátenia aj povinnosť platiť úroky“ a právna veta rozhodnutia, ktorá má vystihovať jeho podstatu znie: „Zmluvou o úvere sa dlžník zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Úroky sú súčasťou peňažného záväzku dlžníka, preto dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že ambíciou rozhodnutia 4Obo/143/98 nebolo riešiť, dokedy má veriteľ nárok na dohodnuté úroky z úveru, ale či z dlžných úrokov z úveru vzniká povinnosť platiť úroky z omeškania.
25. Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe aj rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie vychádzajúce z názoru, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu (napríklad rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/400/2014 z 29. 07. 2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/4/2017 zo 16. 02. 2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/296/2016), ale aj opačné rozhodnutia obsahujúce názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru (napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/41/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/432/2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/108/2014), prax súdov pri rozhodovaní o nároku na zmluvné úroky z úveru po jeho zosplatnení nie je teda ustálená.
26. Žalobca neodstúpil od zmluvy o úvere, v súlade so zákonom, žalobca zosplatnil úver s príslušenstvom k danému dňu.
27. Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je určenie zmluvných strán, výšky úveru a záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka peňažné prostriedky v dohodnutej výške, ako aj záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Obchodný zákonník nemá priamu úpravu, z ktorej by vyplývalo, či veriteľovi patria zmluvné úroky v prípade predčasného zosplatnenia úveru iba do okamihu tohto zosplatnenia alebo mu tieto úroky patria až do doby konečného vrátenia peňažných prostriedkov dlžníkom. Takáto úprava absentuje aj pri zmluve o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka alebo v zákone č. 129/2010 Z. z. Snahou zákonodarcu o úpravu tejto otázky priamo v Občianskom zákonníku bola navrhovaná zmena ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zákonom č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že sa na konci tohto ustanovenia mala pripojiť veta: „úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“. Navrhovanú zmenu odôvodňovala dôvodová správa nasledovne: „V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok sa zavádza nové pravidlo, podľa ktorého úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na nejednoznačnosť výkladu a neprimerané postupy niektorých veriteľov sa jednoznačne zakotvuje, že tzv. odplatné úroky budú veriteľovi patriť výhradne len do okamihu uplatnenia práva na jednorazové zosplatnenie úveru alebo pôžičky poskytnutej spotrebiteľovi v súlade s § 53 ods. 9 OZ. Z uvedeného plynie, že veriteľ si nebude môcť po jednorázovom zosplatnení uplatniť úroky za čas, ktorý by mala úverová zmluva ešte trvať bez výhody postupného splácania dlhu spotrebiteľom v splátkach. Povedané inak, ak bol úver dojednaný na dobu 10 rokov, v 3. roku došlo k jeho jednorázovému zosplatneniu podľa § 53 ods. 9 OZ, za obdobie zvyšných 7 rokov už veriteľovi nebudú patriť odplatné úroky. V týchto prípadoch bude mať po jednorazovom zosplatnení veriteľ nárok len na úroky z omeškania, ktorými sa bude úročiť celá výška dlhu spotrebiteľa, ktorá sa ustálila v dôsledku uplatnenia práva na jednorázové zosplatnenie úveru“. Navrhovaná zmena sa do zákona č. 106/2014 Z. z. nepremietla v dôsledku pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý uznesením z 18. marca 2014 č. 392a navrhol v článku I. vypustiť bod 5 v znení: „V § 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta: Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“ z dôvodu možného spôsobenia problémov v aplikačnej praxi.
28. Podstatnou otázkou pre rozhodnutie o odvolaní žalobcu je, či je možný súbeh úrokov z úveru aj úrokov z omeškania alebo sa navzájom vylučujú. Z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka tento moment nevyplýva. Z ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, len odkedy je dlžník povinný platiť úroky. Ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka neupravuje dobu, dokedy je dlžník povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a odsek 3 posledná veta tohto ustanovenia upravuje zmenu v obsahu záväzku platiť úrok v tom smere, že pri predčasnom vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov zo strany dlžníka, je tento povinný zaplatiť úrok len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov, t.j. povinnosť dlžníka zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov v prípade vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou určenou v zmluve. Taktiež ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (§ 13 ods. 3 a § 16 ods. 1) sa týkajú odstúpenia od zmluvy o úvere zo strany spotrebiteľa do 14 dní od jej uzavretia bez uvedenia dôvodu, resp. predčasnej splatnosti úveru. V tomto spore sa však nejedná o tento prípad. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá je do určitej miery aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom. V rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2017 Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje zákonnú sankciu za omeškanie zo zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba. Z hľadiska posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah zmluvy podľa dohody zmluvných strán. O možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014. Najvyšší súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah. S odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia (sp. zn. 33Odo/518/2003 z 25. 09. 2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2007, sp. zn. 33Cdo/1401/2014 z 24. 07. 2014) Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 21. 08. 2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014 dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahradzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli“.
29. Odvolaciemu súdu je známe aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. septembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 z 23. novembra 2011 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 z 30. mája 2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu. V predmetnom uznesení teda ústavný súd preskúmal rozhodnutie krajského súdu z hľadiska, či výkladom zákona a právnym názorom krajského súdu nedošlo k zásahu do ústavou garantovaného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, t.j. ústavný súd podrobil rozhodnutie krajského súdu testu ústavnosti, či tento názor nie je arbitrárny, svojvoľný či zjavne neodôvodnený. Nevyjadroval sa však k vecnej správnosti právneho názoru krajského súdu o tom, či úroky patria len do zosplatnenia úveru, nakoľko pokiaľ právny názor všeobecného súdu nie je zjavne svojvoľný, neprekročí teda medze ústavnosti, nie je kompetenciou ústavného súdu posudzovať jeho vecnú správnosť. To je úlohou všeobecného súdnictva (odvolacieho a dovolacieho súdu).
30. Odvolací súd podľa § 388 C. s. p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a vyhovel žalobe v časti zmluvných úrokov po dobe splatnosti úveru, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho vo veci sp. zn. 4Obo/143/98 s poukazom na ďalšie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a všeobecných súdov Slovenskej republiky už nie je možné považovať za štandardnú obchodnoprávnu judikatúru ani ustálenú súdnu prax.
31. V zmysle § 493 Občianskeho zákonníka v platnom znení obsah dojednaného záväzku (ak je v súlade so zákonom) možno meniť len právnou úpravou (ako je to v prípade § 503 od. 3 Obchodného zákonníka) alebo dohodou zmluvných strán. V zmluve o spotrebiteľskom úvere bola dojednaná celková čiastka úveru, ktorá pozostáva z poskytnutej istiny úveru, úroku a poplatkov. Z amortizačnej tabuľky
- počtu a termínu splátok zahŕňajúcich istinu a úrok možno zistiť, že úrok po odpočítaní istiny činí 2 701,67 Eur (71 splátok po 94,- Eur = 6 674,- Eur + 72. splátka vo výške 27,67 Eur = 6 701,67 Eur - istina 4 000,- Eur). Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Preto podľa odvolacieho súdu zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. patrí v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. Aj keď sú vyššie citované ustanovenia Obchodného zákonníka dispozitívneho charakteru (okrem základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka), ich prípadná zmena dohodou zmluvných strán, ktorá by viedla k zhoršeniu zmluvného postavenia spotrebiteľa oproti zákonu (napr. dojednanie, že veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až do skutočného vrátenia istiny úveru) v prípade, ak by mal spotrebiteľ ako dlžník zaplatiť úroky z úveru vo vyššej výške ako v rozsahu zahrnutom do celkovej čiastky spotrebiteľského úveru by bola v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná, a preto vyššie uvedená česká judikatúra ohľadne možnosti takéhoto dojednania v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv o úvere nie je použiteľná. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na neplatnosť daného dojednania sa spotrebiteľský úver v prípade využitia práva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka (na rozdiel od nespotrebiteľských úverov, kde vyššie uvedené dojednanie prichádza do úvahy) stáva predčasne splatným ako celok, t.j. vrátane úrokov a prípadných poplatkov, veriteľ si nemôže vyberať, ktorú časť úveru zosplatní aj s poukazom na ust. § 503 ods. 1 posledná veta ObZ, podľa ktorého v čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú a od ktorého sa v prípade spotrebiteľských zmlúv nemožno odchýliť v neprospech spotrebiteľa. Dojednanie umožňujúce zaplatenie istiny predčasne (do jej zaplatenia) v prípade tzv. živých úverov, kde by posledná splátka úveru nebola ešte splatná v prípade, že by nedošlo k jeho zosplatneniu, je nadbytočné, pretože na takýto variant myslí ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré je výhodné pre spotrebiteľa, nakoľko tým, že zaplatí istinu skôr, ušetrí na úrokoch. Avšak v prípade omeškania spotrebiteľa s platením úveru, navyše ak dôjde v dôsledku toho k jeho zosplatneniu, je pre neho nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Po zosplatnení úveru neprichádza do úvahy možnosť spotrebiteľa splatiť istinu úveru predčasne v zmysle § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, pretože istina je už (aj keď predčasne) splatná a splatné sú aj úroky k nej prináležiace v zmysle § 503 ods. 1 posledná veta ObZ, preto nemá význam uvažovať o tom, akú sumu úroku by ušetril v prípade, ak by k zosplatneniu úveru nedošlo a splátky by boli splatné v pôvodne dohodnutých termínoch. Tento názor odvolacieho súdu v spleti rôznych názorov na danú problematiku uvedených vo vyššie citovaných rozhodnutiach sa vzťahuje len na prípady vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, kedy možno porovnať výšku úroku úveru zahrnutú do celkovej čiastky úveru a odvodenú z amortizačnej tabuľky s výškou úroku, ktorú by mal spotrebiteľ zaplatiť do faktického vrátenia istiny úveru. V tomto posudzovanom prípade sa totiž jedná o spotrebiteľský úver, kde je výška úroku odvodená od celkovej čiastky určená.
32. Z amortizačnej tabuľky vyplýva, že posledná splátka pozostávajúca z istiny a úroku úveru by bola splatná dňa 06. 09. 2018. Aj pre odvolací súd platí, že rozhodujúci je stav v čase vydania jeho rozhodnutia, všetky splátky úveru by boli v prípade, že by nedošlo k jeho zosplatneniu, nielen v súčasnosti, ale aj v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie už splatné. Žalovaný zaplatil na úver do podania žaloby sumu 1 999,74 Eur, z čoho, ako z prehľadu úhrad vyplýva, bola na istinu započítaná suma 85,66 Eur, na úrok suma 1 835,74 Eur a na poplatky (neuplatňované žalobou) suma 78,34 Eur. Po zosplatnení úveru a podaní žaloby žalovaný uhradil spolu sumu 2 600,- Eur, ktorá bola započítaná na istinu úveru. Žalovanému teda zostalo na istine zaplatiť sumu 1 314,34 Eur (4 000,- Eur - 2 685,66 Eur) a na úroku z úveru sumu 865,93 Eur (2 701,67 Eur - 1 835,74 Eur), z čoho v spojení s tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobe a vyjadrenia na č. l. 98 spisu je zrejmé, že ním vyčíslená suma úrokov z istiny 1 770,25 Eur do 30. 09. 2016 nepozostáva len zo zmluvných úrokov z istiny úveru, ale aj z úrokov z omeškania vo výške 577,15 Eur. Odvolací súd úhrady započítané žalobcom na úrok prioritne považoval za započítané na zmluvný úrok z úveru, nie na úrok z omeškania, pretože v prospech spotrebiteľa v záujme toho, aby sa neprimerane nepredlžovala doba platenia úroku z omeškania počítaného z istiny a úroku je ponižovanie istiny a úroku. Preto mal za to, že žalobou uplatnený úrok z omeškania po odpočítaní zostávajúceho nezaplateného úroku a čiastočných späťvzatiach žaloby činí sumu 283,52 Eur (2 701,67 Eur - čiastočné úhrady do podania žaloby 1 835,74 Eur - konkludentné späťvzatia žaloby v časti úroku vo výške 582,41 Eur). Keďže súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi žiaden úrok (ani do zosplatnenia, ani po zosplatnení), odvolací súd mu priznal uvedenú sumu úroku vo výške 283,52 Eur.
Na nepriznanie úroku do zosplatnenia ani po zosplatnení nebol žiaden dôvod. Nakoľko však žalobca požadoval úrok až do zaplatenia (vrátenia) celej istiny, v prevyšujúcej časti tvoriacej úrok prevyšujúci sumu 283,52 Eur do zaplatenia zostávajúcej istiny, odvolací súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.
33. Súd prvej inštancie taktiež nepriznal žalobcovi uplatňovaný úrok z omeškania vyčíslený do 30. 09. 2016 vo výške 577,15 Eur a podrobne špecifikovaný vo vyjadrení na č. l. 98 spisu. Tento úrok z omeškania zodpovedá ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 vykonávacieho nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a jeho prechodným ustanovením § 10c, preto odvolací súd priznal žalobcovi aj tento úrok z omeškania. Žaloba bola v časti úroku z omeškania za obdobie od 01. 10. 2016 do 03. 08. 2017 vzatá konkludentne späť do rozhodnutia súdu prvej inštancie, o čom však súd prvej inštancie nerozhodol, preto ako už bolo uvedené vyššie odvolací súd tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil a konanie zastavil.
34. Žiadosti žalovaného o povolenie splátok dlžnej sumy vyhovel súd prvej inštancie, žalovaný ani žalobca sa voči tomu neodvolali, a preto odvolaciemu súdu neprináleží preskúmavať časť druhého výroku rozsudku súdu prvej inštancie o výške a podmienkach splatnosti splátok. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie povolil žalovanému splácať dlžnú sumu v splátkach po 100,- Eur vždy k 15. dňu v príslušnom mesiaci, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie (jeho druhého výroku) pod hrozbou straty výhody splátok a odvolací súd pripočítal k sumám priznaným prvým výrokom súdu prvej inštancie ďalšie sumy úroku a úroku z omeškania, v záujme zachovania plynulosti splácania celkovej dlžnej sumy priznanej oboma rozsudkami, z ktorej navyše časť istiny úveru už bola žalovaným v zmysle povoleného splátkového kalendára zaplatená, určil aj odvolací súd rovnakú výšku a podmienky splatnosti ním nad rámec rozhodnutia súdu prvej inštancie priznaného plnenia. Žalovaný je teda (samozrejme len v prípade, že medzičasom už neporušil splátkový kalendár určený súdom prvej inštancie) povinný pokračovať v splácaní celkovej dlžnej sumy v splátkach tak, ako to určil súd prvej inštancie vrátane sankcie straty výhody splátok, ak nebude splátky platiť riadne a včas. Inak povedané, žalovaný po zaplatení súm priznaných prvým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ dodrží termíny a podmienky splatnosti jednotlivých splátok, bude za rovnakých podmienok plynulo nadväzujúco pokračovať v splácaní sumy priznanej odvolacím súdom.
35. Z uvedeného vyplývajú nasledujúce dôsledky:
36. Ak žalovaný poruší splátkový kalendár už v období do právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu a lehoty na plnenie jednotlivých splátok sa tým pádom stanú bezpredmetnými, pretože nebudú splnené podmienky splácania určené súdom prvej inštancie, lehota na plnenie sumy priznanej odvolacím súdom určená v jeho rozhodnutí naviazaná na tieto podmienky splácania splátok padne, preto bude platiť lehota na plnenie stanovená zákonom - ust. § 232 od. 3 C. s. p., t.j. tri dni od právoplatnosti prvého výroku rozsudku odvolacieho súdu.
37. Ak žalovaný až po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu poruší splátkový kalendár, t.j. aj v prípade, že sa dostane do omeškania s platením čo aj len časti niektorej zo splátok hoc aj v období, v ktorom by mal ešte splácať sumy priznané prvým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, vzťahuje sa sankcia straty výhody splátok aj na plnenie priznané odvolacím súdom, celé plnenie priznané oboma rozsudkami sa teda stane splatným naraz.
38. Odvolací súd rozhodol aj bez návrhu v zmysle § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. a § 255 ods. 1 a 2 C. s. p. o nároku na náhradu trov konania prvoinštančného i odvolacieho, pretože zmenil prvostupňové rozhodnutie (§ 396 ods. 2 C. s. p.).
39. Odvolací súd nedokáže vyčísliť, v akej časti bola zamietnutá žaloba žalobcu o zaplatenie úrokov nad priznanú sumu zmeňujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu z dôvodu, že chýbajú vstupné údaje pre tento výpočet, najmä kedy žalovaný zaplatí celú dlžnú istinu. Rozhodnutie o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov celého konania podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku vydané podľa § 396 ods. 2 C. s. p. neodporuje rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. apríla 2004 sp. zn. 1MCdo/1/2004 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 34/2005, v zmysle ktorého procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech iba v príslušenstve žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania) nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať za „neúspech v pomerne nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p., ale za „čiastočný úspech“ v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p. (v súčasnosti ustanovením § 255 C. s. p.), pretože žalobcovi bolo vyhovené nielen ohľadne nároku na zaplatenie istiny, ale aj väčšiny príslušenstva pohľadávky vo forme úrokov a úrokov z omeškania a žaloba bola zamietnutá len v časti po čiastočných späťvzatiach žaloby uplatňovaných úrokov prevyšujúcich dohodnuté úroky v zmluve o úvere, ktoré nie sú vyčísliteľné konkrétnou sumou.
40. Ak žalobca uspel s nárokom na istinu a celé príslušenstvo pohľadávky vo forme úrokov a úrokov z omeškania okrem časti úrokov z istiny, ktorých výška ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu vyčísliteľná nie je, bolo podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnené považovať žalobcu za úspešnú stranu v spore v celom rozsahu a priznať mu plnú náhradu trov konania.
41. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).