Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/289/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: L. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/XXX, XXX XX I., v konaní o zaplatenie 635,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 12Csp/35/2017-49 zo dňa 28. júna 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 12Csp/35/2017-49 zo dňa 28. júna 2018 vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.) a vo výroku o trovách konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .

V nenapadnutej časti (výrok I.) zostáva rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 12Csp/35/2017-49 zo dňa 28. júna 2018 n e d o t k n u t ý .

N a r i a ď u j e opravu napadnutého rozsudku č.k. 12Csp/35/2017-49 zo dňa 28. júna 2018 tak, aby v ňom bolo opravené označenie žalobcu uvedením správneho identifikačného čísla organizácie IČO: 50 094 297.

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom postupom podľa § 177 ods. 2, § 219 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, pri aplikácii § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 2, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 192,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 192,00 Eur od 01.08.2014 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, 2 CSP tak, že žalovanému nepriznal nárok na ich náhradu (výrok III.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 24.4.2017, sa pôvodný žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 635,46 Eur spolu s príslušenstvom z titulu nesplatenej časti poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere č. 1376381477 zo dňa 30.09.2013 (ďalej „Zmluva“). Uznesením č.k. 12Csp/35/2017-43 zo dňa 09.10.2017 okresný súd pripustil, aby namiesto pôvodného žalobcu (spoločnosť Poštová banka, a.s.) do konania na miesto žalobcu vstúpila spoločnosť R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.04.2018.

3. Prvoinštančný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená Zmluva o úvere, ktorá bola uzatvorená za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z., preto sa na ňu vzťahujú normy spotrebiteľského práva. Na základe predmetnej Zmluvy o úvere poskytol právny predchodca žalobcu v postavení veriteľa žalovanému v postavení dlžníka (spotrebiteľa) úver vo výške 1.000,00 Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach počnúc prvou splátkou do 10.10.2013 a všetkých nasledujúcich splátok splatných vždy k 10. dňu v mesiaci vo výške 53,00 Eur. Úver bol úročený úrokovou sadzbou do splatnosti vo výške 25,50 % ročne. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná na dátum 10.09.2015, ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená vo výške 35,30 %, priemerná ročná percentuálna miera nákladov vo výške 46,06 %, počet splátok (v mesiacoch) 24. Celkové náklady spojené s úverom boli v Zmluve vyčíslené na 316,18 Eur. Právny predchodca žalobcu výzvou zo dňa 01.07.2014 upozornil žalovaného na omeškanie a hrozbu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a listom zo dňa 17.07.2014 vyhlásil mimoriadnu splatnosť predmetného úveru ku dňu 17.07.2014, pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 944,03 Eur v lehote do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Súd mal z predloženej poštovej doručenky preukázané, že bola žalovanému doručená dňa 21.07.2014. V liste označenom ako NÁVRATKA adresovanom právnemu predchodcovi žalobcu žalovaný potvrdil, že uznáva voči banke svoj dlh, ktorý sa stal splatným 17.07.2014. Žalovaný podľa stavu úveru aktuálnemu ku dňu 31.03.2017 uhradil do 12.06.2015 splátky v celkovej sume 808,00 Eur. 4. Po preskúmaní predmetnej úverovej Zmluvy súd dospel k záveru, že táto Zmluva neobsahuje povinné obsahové náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku ňu jej uzatvorenia. Konkrétne neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť (náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.), a to v neprospech spotrebiteľa. Jednoduchým vynásobením počtu mesačných splátok, ktoré mal žalovaný uhradiť (24) sumou pripadajúcou na jednotlivé splátky (53,00 Eur), je zrejmé, že žalovaný mal zaplatiť celkovú čiastku 1.272,00 Eur. Pokiaľ si však požičal sumu 1000,00 Eur a podľa údaju zo Zmluvy mal na nákladoch uvedených v Zmluve uhradiť sumu 316,18 Eur, t.j. spolu sumu 1.316,18 Eur, jedná sa o nesprávny výpočet a de facto neuvedenie celkovej konkrétnej sumy, ktorú má spotrebiteľ uhradiť, čo spôsobuje i rozpor čo do rozsahu jeho záväzku. Následkom uvedeného je v Zmluve nesprávne uvedený aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov v neprospech spotrebiteľa. Zmluva taktiež neobsahuje členenie splátok na istinu, úroky, poplatky, teda obligatórnu náležitosť spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.. Listinu predloženú súdu právnym predchodcom žalobcu, označenú ako NÁVRATKA (Uznanie dlhu) zo dňa 09.02.2015 posúdil prvoinštančný súd ako neplatný právny úkon v rozpore s § 3 Občianskeho zákonníka. Zo strany právneho predchodcu žalobcu išlo o úkon, ktorým sa snažil právny predchodca žalobcu zvýhodniť svoje postavenie a žalovaného ako osobu neznalú práva naviedol na podpis predmetnej zmluvy vo forme návratky, pričom do tohto žalovaný iba dopísal informácie o svojej osobe a odoslal návratku predchodcovi žalobcu. Následkom zisteného stavu okresný súd spotrebiteľský úver, ktorý poskytol právny predchodca žalobcu v pozícii veriteľa žalovanému ako spotrebiteľovi, posúdil za bezúročný a bezpoplatkový v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobcovi preto vznikol nárok na vrátenie prostriedkov, ktoré žalovanému reálne jeho právny predchodca poskytol. Právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému prostriedky v sume 1.000,00, pričom žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu 808,00 Eur, súd preto zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 192,00 Eur. Spolu s istinou priznal žalobcovi voči žalovanému aj úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 192,00 Eur od 01.08.2014 do zaplatenia, teda od uplynutia 10 dní od doručenia oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky žalovanému. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na úspech sporových strán v konaní. Žalovanému v konaní vznikol na základe čiastočného úspechu v spore (69,79 %) nárok na náhradu trov konania v rozsahu čistého úspechu vo výške 39,58 %. Nakoľko žalovanému v konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, súd mu nárok na ich náhradu nepriznal.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny vo výrokoch II. a III. tak, že odvolací súd žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania. Odvolateľ nepovažoval za správny právny záver okresného súdu o tom, že Zmluva o úvere neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy. Požiadavka, aby úverová zmluva obsahovala rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky nie je v súlade s požiadavkami Smernice 2008/48/ES. Zmluva o úvere požadovaný údaj obsahuje, keďže sa v nej uvádza výška úveru, úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou, je známa výška mesačnej splátky, RPMN, údaj o priemernej RPMN na trhu, celková výška úveru, dátum 1. splátky, dátum nasledujúcich splátok a počet mesačných splátok. Priemerného spotrebiteľa podľa názoru odvolateľa zaujíma predovšetkým výška úveru a suma, ktorú výsledne spotrebiteľ zaplatí (o ktorú preplatí jemu poskytnutý úver). Priemerný spotrebiteľ nebude skúmať každú jednu splátku samostatne. Poukázal aj na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 279/2017 Z.z., ktorý zo zákona č. 129/2010 Z.z. odstránil také znenie § 9 ods. 2 písm. l), podľa ktorého spotrebiteľská zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Vo vzťahu k celkovej čiastke úveru uviedol, že interný výpočtový systém banky umožňoval v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere výpočet jednotlivých splátok anuity len v celých hodnotách bez desatinného čísla. Preto sa mohlo stať, že výška poslednej splátky bola v nulovej výške, resp. v nižšej hodnote, než výška ostatných splátok. Dal do pozornosti zásadný význam kvalifikácie tzv. priemerného spotrebiteľa, ktorá podlieha časovým zmenám tak, ako sa úroveň informovanosti spotrebiteľa postupne zvyšuje. Aktuálne by sa malo na spotrebiteľa prihliadať ako na schopného urobiť vlastné rozhodnutie ohľadom svojho právneho postavenia v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Spotrebiteľ (žalovaný) nebol v danom prípade spochybnený v možnosti posúdiť rozsah svojho záväzku, nakoľko poznal údaje o výške úveru a celkovej výške nákladov, vedel, koľko bude nakoniec musieť zaplatiť a prijatím úveru s takýmito podmienkami súhlasil. Odvolateľ nesúhlasil ani s právnym záverom okresného súdu o nesprávne určenej výške RPMN, ktorá hodnota bola v Zmluve určená správne a žalobca od žalovaného nežiadal viac, ako prináleží na sumy uvedené v Zmluve o úvere. Vo vzťahu k súdom vykonanému posúdeniu uznania dlhu žalovaným ako za neplatný právny úkon odvolateľ uviedol, že predmetné uznanie nepredstavuje nekalú obchodnú praktiku. Postavenie právneho predchodcu žalobcu sa uznaním dlhu nezlepšilo, úhradu dlžných súm od žalovaného mu nezabezpečilo. Uznanie dlhu žalovaným v danom prípade spĺňa všetky zákonné podmienky v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka a s poukazom na § 369d ods. 1, 2 Obchodného zákonníka ho nemožno klasifikovať ako nekalú obchodnú praktiku. Odvolateľ na podporu svojich vyjadrení poukázal na viacero rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn. 11Csp/2018/2017, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/151/2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014 a podobne).

7. Výzvou zo dňa 12.03.2019 vyzval krajský súd, ako súd odvolací, sporové strany podľa § 382 CSP, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii § 34 a § 37 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu 09.02.2015, ktoré pri posúdení súdom prvej inštancie neboli použité.

8. Žalobca podaním doručeným krajskému súdu dňa 26.03.2019 v reakcii na zaslanú výzvu uviedol, že Zmluvu o úvere je potrebné považovať za platný právny úkon, ktorý korešponduje s vôľou zmluvných strán a namietal tak aplikáciu ustanovení § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka na Zmluvu o úvere.

9. Žalovaný na výzvu súdu ani na podanie žalobcu zo dňa 26.03.2019 nijakým spôsobom nereagoval.

10. Všetky podania, ktoré boli súdu doručené v rámci prebiehajúceho odvolacieho konania, boli sporovým stranám doručené. Žiadne ďalšie podania, okrem vyššie uvedených, v súvislosti s odvolacím konaním súdu predložené neboli.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok II.) a v závislom výroku o trovách konania (výrok III.) v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne. V nenapadnutej časti (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v prevažnej časti sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

13. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v podanom opravnom prostriedku pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

14. Uzatvorením Zmluvy o úvere medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu bol založený spotrebiteľský právny vzťah (tento záver odvolateľ nenamietal). Bol správy postup okresného súdu, keď podrobil zmluvu o úvere súdnej kontrole, či po stránke obsahovej spĺňa náležitosti vyžadované § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy je aj ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V konkrétnej Zmluve údaj o celkových nákladoch na úver vo výške 316,18 Eur nezodpovedal parametrom uvedeným v zmluve, keďže poskytnutý úver v sume 1.000,00 Eur mal byť žalovaným - dlžníkom splatený v 24 splátkach po 53,00 Eur a vychádzajúc z matematického výpočtu potom náklady na úver predstavovali 272,00 Eur a nie 316,18 Eur. Znamená to, že spotrebiteľ v kontraktačnej fáze dostal skreslenú informáciu o výške nákladov na úver (skreslenú informáciu o povinnom údaji), teda v Zmluve bola uvedená vyššia suma nákladov na úver, než suma, ktorú mal žalovaný splatiť podľa výšky a počtu splátok - čo žalobca (odvolateľ) neobjasnil/ nepodložil žiadnymi skutkovými tvrdeniami. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na to, že je možné, že výška poslednej splátky bude v nulovej výške, resp. v hodnote nižšej, než výška ostatných splátok, takto vymedzené údaje v Zmluve absentujú. Vecné a právne súvislosti na základe ktorých okresný súd uzavrel bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, ktoré zároveň aj podrobne v dôvodoch rozhodnutia vyargumentoval, majú podľa názoru odvolacieho súdu zákonný rámec. Len na doplnenie odvolací súd dodáva, že uvedená náležitosť spotrebiteľskej zmluvy má priamy dopad na správne uvedenie výšky RPMN, teda ďalšej obligatórnej náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy. Následne žalovaný bol povinný nahradiť iba úverovú sumu poskytnutú právnym predchodcom ako istinu vo výške 1.000,00 Eur, z ktorej uhradil sumu 808,00 Eur, na základe čoho súd mohol žalobcovi priznať uplatnený nárok len vo výške 192,00 Eur spolu s úrokom z omeškania.

15. Odvolací súd považoval za nadbytočné rozoberať otázku, či bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje absencia obligatórneho údaju vyžadovaného v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Zmluvy, keďže bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru už bola konštatovaná na základe dôvodov popísaných v predchádzajúcom odseku, pričom pre takéto konštatovanie nie je potrebné kumulatívne splnenie viacerých dôvodov, ale stačí, keď v spotrebiteľskej zmluve absentuje čo i len jedna z obligatórnych náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom k rozhodnému dňu. Z uvedeného dôvodu sa tak odvolací súd nezaoberal touto okolnosťou vyhodnocovanou okresným súdom, či naň reagujúcimi odvolacími námietkami žalobcu.

16. V situácii, keď rozhodnutie prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jednotu, odvolací súd pred svojím rozhodnutím oboznámil sporové strany postupom podľa § 382 CSP o možnej aplikácii § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka, ktoré následne aplikoval vo vzťahu k správnemu právnemu záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti úkonu vykonaného žalovaný označeným ako NÁVRATKA - Uznanie dlhu zo dňa 09.02.2015.

17. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

18. Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný (§ 37 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka).

19. Odvolací súd si v plnom rozsahu osvojil záver okresného súdu, že jednostranný právny úkon - uznanie dlhu žalovaným zo dňa 09.02.2015 je neplatný právny úkon, s poukazom na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka v dôsledku preukázanej neurčitosti. Uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka sa považuje za samostatný zabezpečovací inštitút. Na platné uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je potrebné, aby tento jednostranný právny úkon spĺňal predpoklady na vznik platného právneho úkonu (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Uznanie dlhu musí byť určité a zrozumiteľné, aby nevznikali pochybnosti o obsahu prejavu vôle dlžníka, pritom v uznávacom prejave je potrebné, aby dlžník uviedol dôvod a výšku dlhu. V listine - uznanie dlhu žalovaným zo dňa 09.02.2015 nie je jednoznačne a presne vyšpecifikovaná výška uznanej pohľadávky, pretože dlh, ktorý žalovaný uznal čo do dôvodu a výšky sa každý deň zvyšuje počas doby splácania. Znamená to, že dlh ( jeho rozsah) čo do výšky sumy, ktorej sa uznanie týka je neurčitá, následné takéto uznanie dlhu nevyvoláva zamýšľané právne účinky sledované v ustanovení § 558 Občianskeho zákonníka.

20. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov, nakoľko odvolanie žalobcu v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil napadnutý rozsudok vo výroku II. ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP, a to aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok III.). Vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia odvolateľ neprezentoval žiadne odvolacie dôvody (§ 380 ods. 1 CSP), ktorými je odvolací súd viazaný. Výrok III. napadnutého rozsudku zároveň plne zodpovedá zákonným ustanoveniam aplikovaným prvoinštančným súdom a procesnému úspechu sporových strán v konaní.

21. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane odvolacieho konania nepriznal nárok na ich náhradu. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018.

23. Krajský súd zároveň posledným výrokom tohto rozhodnutia nariadil opravu záhlavia napadnutého rozsudku uvedením správneho identifikačného údaju žalobcu. Aktuálne účinná právna úprava vedenia civilných sporových konaní (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok) neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 222 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého mohol odvolací súd nariadiť opravu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd však s poukazom na článok 4 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku nariadil prvoinštančnému súdu opravu napadnutého rozsudku v rozsahu vyplývajúcom podľa výrokovej časti tohto rozhodnutia postupom podľa § 224 CSP

24. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).