Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-86-2019.pdf
PDF · 107.31 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/86/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31 335 004, Bajkalská 30, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Ľ. D., L.. XX.XX.XXXX, XXX XX I. Č.. XX, 2/ O. D., L.. XX.XX.XXXX, XXX XX I. Č.. XX, o zaplatenie 32.568,02 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 31. januára 2019, č.k. 32Csp 159/2017-62, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.
Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 28.528,89 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 28.528,89 eur od 29.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 16,01 eur od 29.09.2016 do 07.02.2017, zo sumy 300 eur od 29.09.2016 do 15.02.2017, zo sumy 300 eur od 29.09.2016 do 20.03.2017, zo sumy 300 eur od 29.09.2016 do 18.04.2017, zo sumy 200 eur od 29.09.2016 do 18.05.2017, zo sumy 200 eur od 29.09.2016 do 20.06.2017, zo sumy 150 eur od 29.09.2016 do 18.10.2017, a to v splátkach po 350 eur mesačne vždy k 25. dňu v mesiaci počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie so zaplatením čo i len jedinej splátky má za následok splatnosť celého dlhu. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovanými uzavrel dňa 25.09.2013 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX X XX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej poskytol žalovaným medziúver č. XXXXXXX X XX vo výške 30.000,00 eur, ktorý vyčerpali dňa 09.10.2013 (z toho 360 eur bolo použitých na úhradu poplatku za poskytnutie úveru) a zaviazali sa do pridelenia cieľovej sumy splácať tento úver splátkami po 205,32 eur, z ktorých 167,25 eur bolo určených na úhradu úrokov z medziúveru vo výške 6,69 % ročne a 38,07 eur predstavovalo vklad na účet stavebného sporenia. Vklady na účte stavebného sporenia boli určené na vytvorenie kapitálu vo forme nasporenej sumy, ktorý mal byť použitý ako jednorazová splátka medziúveru pri pridelení cieľovej sumy. Počas fázy medziúveru malo byť zaplatených 256 splátok. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení mala splátka 205,32 eur predstavovať splátku stavebného úveru vrátane úroku 4,75 % ročne. Počet splátok vo fáze stavebného úveru bol dohodnutý na 105, celková doba trvania úveru bola 30,08 rokov. K prideleniu cieľovej sumy nedošlo, keďže žalovaní prestali medziúver splácať. Listom zo dňa 04.08.2016 ich žalobca vyzval na doplatenie omeškaných splátok, pričom ich zároveň upozornil na jeho možnosť žiadať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti.
Keďže žalovaní omeškané splátky neuhradili, vyhlásil dňa 28.09.2016 mimoriadnu splatnosť zostatku úveru. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia 27.621,67 eur na istinu, 1.103,75 eur na úrokoch do zosplatnenia, 155,00 eur za poplatky, 2.071,10 eur na úrokoch od zosplatnenia do 31.10.2017, 1.616,50 eur na úrokoch z omeškania 5,05 % ročne od zosplatnenia do 31.10.2017, a žiadal priznať tiež úrok 6,69 % ročne z istiny 27.621,67 eur od 01.11.2017 do zaplatenia a úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 28.880,42 eur (istina + poplatky + úroky do zosplatnenia) od 01.11.2017 do zaplatenia.
3. Vykonaným dokazovaním ustálil, že žalobca podľa Zmluvy zo dňa 25.09.2013 so žalovanými dohodol na preklenutie obdobia do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení poskytnutie medziúveru vo výške 30.000 eur, s úrokovou sadzbou 6,69 % ročne, s výškou mesačnej splátky úrokov z medziúveru 167,25 eur, s výškou mesačného vkladu na účet stavebného sporenia 38,07 eur, s počtom splátok medziúveru 256, termínom splatnosti splátok do 15. dňa v mesiaci. Výška RPMN bola 7,05 %, priemerná RPMN bola 18,63 %. Celková čiastka medziúveru, ktorú sa zaviazali žalovaní zaplatiť bola v sume 76.973,51 eur. Medzi stranami bolo dohodnuté, že po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol medziúver poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok, ako aj Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie pre fyzické osoby (ďalej len „VP“) sa medziúver zúčtuje bez osobitnej dohody s nasporenou sumou na účte stavebného sporenia, čím sa medziúver zmení na stavebný úver pod číslom XXXXXXXXXX/XXXX vo výške cca 17.709,47 eur. Listom zo dňa 04.08.2016 žalobca žalovaným oznámil, že dňa 20.08.2016 vyhlási mimoriadnu splatnosť úveru, keďže v zmysle výziev neuhradili dlžné splátky vrátane splátky za mesiac august 2016 spolu vo výške 21,74 eur na účet stavebného sporenia a 778,22 eur na účet medziúveru. Následne žalobca listom „Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“ zo dňa 28.09.2016, ktorý bolo obom žalovaným doručený dňa 06.10.2016, žalovaným oznámil, že z dôvodov špecifikovaných v tomto liste nastáva dňa 28.09.2016 mimoriadna splatnosť úveru a požiadal ich o zaplatenie celej dlžnej sumy s príslušenstvom vo výške spolu 30.346,43 eur. Z výpisu z účtu medziúveru a výpisu z účtu stavebného sporenia súd prvej inštancie zistil, že žalovaným bol vyplatený úver 30.000 eur s tým, že 360 eur im bolo strhnutých na úhradu poplatku za spracovanie úveru. Do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti si žalobca uplatňuje na účte medziúveru nárok na poplatky v sume 155 eur za upomienky, predžalobné upomienky, individuálne riešenie omeškaných splátok a zmenu splátkového plánu s upomienkou. Ďalej si uplatnil nárok na úroky v rozsahu 5.959,67 eur a celú istinu 30.000 eur. Žalovaní na účet medziúveru do zosplatnenia uhradili sumu 4.855,92 eur a na účet stavebného sporenia sumu 1.070,89 eur. Zo strany žalobcu im boli na účte stavebného sporenia pripísané úroky vo výške 20,70 eur (po odrátaní dane) a získali tiež štátnu prémiu vo výške 74,52 eur. Príjmová stránka účtu stavebného sporenia tvorila 1.165,48 eur, na účte úrokov z medziúveru bolo zaplatených 4.855,92 eur. Žalobca si na ťarchu účtu stavebného sporenia zaúčtoval poplatky za uzavretie zmluvy 20 eur a za vedenie účtu 36,63 eur, ako aj poplatky v celkovej sume 180 eur za upomienky a za individuálne riešenie omeškaných splátok. Na istinu z platieb žalovaných započítal sumu 912,32 eur, ktorá mala byť nasporená na účte stavebného sporenia, na úroky potom započítal sumu 4.855,92 eur. Po zosplatnení žalovaní uhradili 1.466,01 eur, ktoré žalobca započítal na istinu úveru.
4. Po právnej stránke vec posúdil podľa ust. § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 4 písm. k), 5 a 9, § 54 ods. 2, 517 ods. 2 Obč. zák., § 1 ods. 2, § 2 písm. a) b) d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy, § 497 Obch. zák., § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len v časti. Mal za preukázané, že strany uzatvorili Zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným medziúver v sume 30.000 eur a žalovaní sa zaviazali tento medziúver splácať v mesačných splátkach po 38,07 eur na účet stavebného sporenia a po 167,25 eur na účet medziúveru. Následne sa mal medziúver zúčtovať s nasporenou sumou na účte stavebného sporenia a mal sa zmeniť na stavebný úver. Termín splatnosti prvej splátky bol 15.10.2013, konečný termín splatnosti 15.10.2043, jednotlivé splátky boli splatné vždy k 15. dňu v kalendárnom mesiaci. Úroková sadzba medziúveru bola 6,69 % ročne, RPMN 7,05 %, priemerná RPMN 18,63 %. Vyhodnotil, že uzatvorená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, preto na právny vzťah ňou založený aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.), a zároveň ju podriadil aj pod právny režim zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch so záverom, že obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1 a 2 tohto zákona. Konštatoval, že žalobca úver zosplatnil dňa 28.09.2016 po tom, ako žalovaní boli v omeškaní so splátkami úveru a ako ich k splateniu dlžného zostatku vyzval v lehote do 20.08.2016. S poukazom na text výzvy zo dňa 04.08.2016 vyhodnotil, že postupoval v súlade so zákonom (§ 53 ods. 9, § 565 Obč. zák.).
5. Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti o zaplatenie istiny úveru s dohodnutým úrokom do zosplatnenia. Úhrady žalovaných na sumu istiny však započítal odlišne, keď žalobcovi nepriznal ním na ťarchu účtu stavebného sporenia zaúčtované poplatky v celkovej sume 180 eur za upomienky a za individuálne riešenie omeškaných splátok po vyhodnotení, že žalobca jednak nepreukázal, že by bol žalovaným reálne doručoval upomienky, ako i z dôvodu, že dojednanie o poplatku za upomienku a za zmenu splátkového plánu, ako aj individuálne riešenie omeškaných splátok vyhodnotil za neplatné v zmysle § 53 ods. 5 a § 39 Obč. zák.. Žalobu v časti o zaplatenie 155 eur na poplatkoch zamietol a sumu poplatkov 180 eur, ktoré žalobca odrátal od úhrad na účte stavebného sporenia, zas prirátal k sume úhrad žalovaných, keďže ich žalobca nebol oprávnený od žalovaných požadovať. Preto od žalobcom nárokovanej istiny úveru odrátal celkovú sumu nasporenú na účte stavebného sporenia po prirátaní štátnych prémií a úrokov bez dane a po odrátaní poplatkov za vedenie účtu a za uzavretie zmluvy, t.j. sumu 1.108,85 eur. Od istiny tiež odrátal úhrady žalovaných po zosplatnení úveru v rozsahu 1.466,01 eur. Žalovaným potom uložil zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu istiny 27.425,14 eur. Žalobcovi priznal aj nárok na zaplatenie vyčíslených úrokov do zosplatnenia úveru 1.103,75 eur, keď mal preukázané, že žalovaní boli na úrokoch do dňa zosplatnenia túto sumu dlžní. Vyhodnotil tiež, že sa žalovaní dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 28.528,89 eur (predstavujúcej sumu priznanej istiny a zmluvných úrokov z úveru do zosplatnenia) od 29.09.2016 (odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej splatnosti) do zaplatenia a úrok z omeškania 5 % ročne z jednotlivých úhrad žalovaných vykonaných po zosplatnení.
6. Žalobu v časti žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie zmluvného úroku 6,69 % ročne z nezaplatenej istiny od 29.09.2016 do zaplatenia zamietol. Mal za preukázané, že strany si dojednali zmluvný úrok 6,69 % na dobu 5 rokov, po ktorej uplynutí mal žalobca možnosť dohodnutú výšku úroku zmeniť. Konštatoval, že žalobca však pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc zo záveru, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, vyslovil názor, že žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Vychádzal z uznesenia ÚS IV. 476/2012 zo dňa 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami sporu. Dodal, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Stav výhody splátok je obvyklý a teda justifikuje nárok veriteľa na úroky, ako cenu dočasne „obetovaných“ peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto zásadnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných
prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
7. Poukázal tiež na to, že nakoľko jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru, tak s týmto stavom sa spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením dlžnej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Obč. zák. resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Obč. zák. robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. č. 87/1995 Z. z.. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák.
8. Žalovaným na ich žiadosť a po vyhodnotení rozhodujúcich skutočností priznal v súlade s § 232 ods. 3 C.s.p. možnosť dlžnú sumu splatiť v splátkach po 350 eur mesačne vždy k 25. dňu v mesiaci pod hrozbou straty výhody splátok. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., keď vychádzajúc len z uplatnenej istiny konštatoval plný úspech žalobcu v spore. Preto žalobcovi voči žalovaným priznal nárok na plnú náhradu trov konania.
9. Proti tomuto rozsudku, a to výlučne proti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti úroku za úver vo výške 6,69 % ročne zo sumy 27.621,67 eur od 01.11.2017 do zaplatenia zamietol, podal žalobca včas odvolanie a žiadal rozsudok v tejto napadnutej časti zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne posúdenie veci, keď nesúhlasil so záverom, že mu zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Argumentoval, že zmluva o úvere je absolútny obchod a spravuje sa bez ohľadu na povahu zmluvných strán ustanoveniami Obchodného zákonníka. S poukazom na ust. § 497 a § 502 Obch. zák. mal za to, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov. K záverom uvedeným v napadnutom rozsudku uviedol, že bol nútený uplatniť právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, nakoľko žalovaní porušili svoje povinnosti. Zdôraznil, že naďalej pretrváva stav užívania jeho peňažných prostriedkov žalovanými a to bezodplatne, keďže ich stále nevrátili a súd prvej inštancie im naviac povolil vrátenie dlžnej sumy vo forme pravidelných mesačných splátok vo výške 350 eur, kedy naďalej pretrváva dispozícia s finančnými prostriedkami na strane žalovaných a on nemá právo na jednorazové vrátenie dlžnej sumy. Argumentoval, že splatnosťou nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný túto povinnosť splniť. V tejto súvislosti zdôraznil, že povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie je povinnosťou novou, ktorú by dlžník pred splatnosťou nemal, zmena spočíva len v tom, že z dôvodu porušenia povinnosti dlžníkom sa celá pohľadávka stáva splatnou bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. Ak by z dôvodu porušenia povinností dlžníkom a následného vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru mal práve z tohto dôvodu zaniknúť jeho nárok na úroky za úver, dlžník by prakticky porušením povinností získal pre neho výhodnejšie postavenie, čo považoval za v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s účelom právnych predpisov. Vyjadril názor, že je neprípustné, aby sa tým, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v dôsledku porušenia povinností zo strany žalovaných, dostal do horšej situácie a prišiel by o právo požadovať úroky za úver. Zdalo sa mu nelogické, aby dlžníci, ktorí prestali splácať úver riadne a včas, mali užívať jeho peňažné prostriedky bez toho, aby boli povinní platiť odplatu za ich poskytnutie. Ak mu súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania, tento predstavuje sankciu pre žalovaných za to, že porušili svoju povinnosť. Vyjadril tiež názor, že nepriznanie úroku za úver spôsobuje značnú nerovnováhu medzi stranami spočívajúcu v neprimeranom zvýhodňovaní žalovaných voči nemu. Považoval za neakceptovateľné, aby sa niekto porušením svojich povinností dostal do výhodnejšej pozície akú mal pri riadnom plnení svojich povinností. Ak súd prvej inštancie vychádzal aj z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012, poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č.k. 12Co 3/2018-88, v ktorom sa tento odvolací súd s poukazovaním na uvedené rozhodnutie nestotožnil. Do svojho odvolania uviedol aj ďalšie rozhodnutie Krajského súdu
v Nitre a v Prešove, ktoré podporujú jeho argumentáciu o tom, že má nárok na úrok z úveru aj po zosplatnení úveru až do vrátenia finančných prostriedkov.
10. Žalovaní odvolanie nepodali a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrili.
11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (v časti zamietnutia žalobcom uplatneného nároku na zmluvný úrok z nezaplatenej istiny po zosplatnení úveru) ako vecne správny potvrdil.
12. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutej časti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti uplatneného nároku na zmluvný úrok z prisúdenej istiny po zosplatnení úveru zamietol, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku a výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil v súlade s ust. § 191 C.s.p. a dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny právny záver, že žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru nepatrí. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a na ktorých založil svoje rozhodnutie. Svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žalobcom uplatneného nároku na zmluvný úrok z prisúdenej istiny po zosplatnení úveru aj náležitým spôsobom a veľmi podrobne odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď vyčerpávajúcim spôsobom rozobral všetky svoje právne úvahy. S právnym záverom, že žalobca nemá po zosplatnení úveru nárok na zaplatenie zmluvného úroku, ako aj s jeho odôvodnením, sa odvolací súd stotožňuje, keďže predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax senátu 4Co Krajského súdu v Bratislave.
14. Celú súdom prvej inštancie uvedenú právnu úvahu a závery z nej plynúce prezentoval Krajský súd v Bratislave už v rozsudku sp. zn. 6Co 56/2018 zo dňa 28.03.2018, ktorým rozhodol o odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol ním uplatnený nárok na zmluvný úrok z nezaplatenej istiny po zosplatnení úveru zamietnutý. Žalobca v predmetnom spore, vedenom na tunajšom odvolacom súde pod sp. zn. 6Co 56/2018, argumentoval rovnako ako argumentoval žalobca v odvolaní v tejto prejednávanej veci. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6Co 56/2018 zo dňa 28.03.2018 rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí nároku na zmluvný úrok po zosplatnení úveru potvrdil, keď prijal vyššie uvedené (súdom prvej inštancie prezentované) právne závery, s ktorými odvolací súd v celom rozsahu súhlasí. Napokon, práve uvedená právna argumentácia a závery z nej plynúce bola aj podkladom pre stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave č. 1/2019, ktoré bolo na rokovaní dňa 20.02.2019 prijaté vzhľadom na výkladové rozdiely v právoplatných rozhodnutiach senátov krajského súdu k otázke platenia zmluvných úrokov z úveru po zosplatnení spotrebiteľského úveru v znení „V prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.“.
15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zmluvný úrok po zosplatnení úveru dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, vyčerpávajúce a presvedčivé. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobcu, ale z hľadiska
odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie a právne úvahy, na ktorých ho založil, aj náležite odôvodnil, pričom ním prijaté právne závery sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom. Na zdôraznenie ich správnosti nemá odvolací súd viac čo uviesť a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si osvojil. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu, ktorá je vyvrátená už samotným napadnutým rozsudkom (v ktorom sú právne závery, ktoré súd prvej inštancie prijal a odvolací súd sa s nimi stotožnil, pochopiteľným spôsobom vysvetlené,) pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 97/97).
16. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie podrobne a vyčerpávajúco odôvodnil, by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie. Ani odvolacie námietky žalobcu nemohli spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovaným 1/ a 2/, plne úspešným v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).