Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-303-2017.pdf
PDF · 120.69 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/303/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára spore žalobcov: 1. rade Ing. R. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 7, 04X XX V., v 2. rade K.. N. V., nar. X.X.XXXX, bytom F. 7, XXX XX V., v 3. rade K.. arch. R. I., rod. V., nar. XX.X.D., bytom Gudernova XX, XXX XX V., právne zast. Jurajom Kulom, advokátom, Mäsiarska 30, Košice, proti žalovanému: Inžinierske stavby, a.s., Priemyselná 7, Košice, IČO: 31 651 402, právne zast. Mgr. Lenkou Mackaľovou, advokátkou, Žižkova 6, Košice, o zaplatenie 21.809,65 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 18. januára 2017, č. k. 40C/94/2009-238
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo aj „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť pôvodnému žalobcovi Ing. N. V., nar. XX.XX.XXXX, ktorý v priebehu konania zomrel XX.XX.XXXX, naposledy bytom V., F. 7, sumu 21.809,65 Eur s 8,5% úrokom z omeškania od 1.2.2008 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi 100% trov konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca (aj po čiastočnom späťvzatí žaloby čo do príslušenstva uplatneného nároku) domáhal zaplatenia sumy 21.809,65 Eur s 8,5% úrokom z omeškania od 1.2.2008 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že v zmysle dodatku č. 1 k dohode o mzdových podmienkach mu vznikol nárok na zaplatenie prémií za rok 2007 vo výške 1.047.037,60 Sk (34.755,28 Eur), pričom žalovaný zaplatil titulom prémií žalobcovi iba sumu 390.000,- Sk (12.945,63 Eur).
3. Prvoinštančný súd rozsudkom z 26. júna 2013 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 21.809,65 EUR s 8,5% úrokom z omeškania od 1.2.2008 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti konanie zastavil a zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením z 30. septembra 2015, č. k. 3Co/499/2013-173 predmetný rozsudok zrušil v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku totiž neodôvodnil, prečo tvrdenie žalovaného o „ľubovôli“ generálneho riaditeľa pri určení prémií malo byť v rozpore s praxou žalovaného pri určovaní prémií za rok 2007 a v súvislosti s uvedeným, aký vplyv malo na rozhodnutie súdu tvrdenie svedkov, že základom pre výpočet prémií je súčet ročných platov manažéra, teda na popretie práva generálneho riaditeľa rozhodovať o určení celkového percenta prémie, ale tiež nebolo zrejmé, ako súd vyhodnotil listinné dôkazy (rozporné dôkazov). Je zrejmé, že základom tohto sporu je rozdielna interpretácia v dodatku č. 1 k dohode o mzdových podmienkach v dvoch rovinách: či generálny riaditeľ má, alebo nemá právo na základe vlastného uváženia určovať percentá prémie, nakoľko dodatok č. 1 k dohode hneď v úvode obsahuje ustanovenie v znení „celkové percento prémie určí generálny riaditeľ“, ako aj v článku III. ods. 2 dohody o mzdových podmienkach, v zmysle ktorého „o priznaní výslednej sumy ročnej prémie rozhodne generálny riaditeľ“; či pri splnení ukazovateľov zakotvených v článku III.A. a III.B. dodatku sa percentá (napr. 60% podľa čl. III.A) vypočítavajú z 12-tich skutočne zúčtovaných platov, a nie zo samotnej prémie.
4. Súd prvej inštancie po vrátení veci doplnil dokazovanie a zistený skutkový stav posúdil podľa ust. § 252d ods. 1 zákona č. 311/2011 Z.z., Zákonník práce (ďalej len „ZP“), v zmysle ktorého ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. marcom 2010 a právne úkony urobené pred 1. marcom 2010 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 28. februára 2010), teda podľa ust. § 15 ZP, ďalej podľa ust. § 42 ods. 1, § 43 ods. 1, 3, 4, § 47 ods. 1, § 118 ods. 1, § 130 ods. 2 Zákonníka práce, účinného ku dňu 1.2.2008, ďalej podľa ust. § 559 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, (ďalej len „OZ“), podľa ust. § 10a a § 3nar. vl. SR č. 87/1995 Zb. v platnom znení a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za nesporné a medzi stranami sporu nebolo rozporované, že žalobca bol zamestnancom žalovaného od 1.6.2004 v pracovnom zaradení riaditeľ závodu 03 na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 1.6.2004. Dňa 5.2.2007 uzatvorili žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ dohodu o mzdových podmienkach, na základe ktorej bola stanovená žalobcovi mesačná mzda s účinnosťou od 1.1.2007 vo výške 130.000,- Sk, základom pre výpočet prémií bude súhrn skutočne zúčtovaných základných mesačných platov za obdobie funkcie manažéra od 1.1.2007 do 31.12.2007, dohoda bola uzatvorená na rok 2007 s tým, že všetky zmeny a dodatky sú možné iba na základe vzájomnej dohody strán písomne. Dňa 18.9.2007 uzatvorili žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ dodatok k dohode o mzdových podmienkach zo dňa 5.2.2007, v zmysle ktorej sa dohoda zo dňa 5.2.2007 mení tak, že celkové percento prémií určí generálny riaditeľ, žalobcovi sa vyplatí prémia s viazanosťou 60% z celkovej prémie pri splnení plánovaného zisku podľa Budgetu 2 závodu, pri nesplnení za každý 1,0 mil. Sk krátenie o 1,0%, žalobcovi boli stanovené úlohy neprekročiť 7% limit nedokončenej výroby staršej ako 3 mesiace podľa Budgetu 2 s viazanosťou na 20% z celkovej prémie pri nesplnení za každých 5,0 mil. Sk krátenie o 1,0%, neprekročiť limit 2% pohľadávok podľa Budgetu 2 s viazanosťou na 10% prémie, pri nesplnení za každých 5,0 mil. Sk krátenie o 1,0%, úlohy komplexného hodnotenia s viazanosťou 10% z celkovej prémie, ktoré určí generálny riaditeľ. Skutočne vyplatený základný plat žalobcu za rok 2007 činil 1.308.797,- Sk (43.444,10 Eur). Žalovaný zaplatil žalobcovi prémie za rok 2007 vo výške 390.000,- Sk (12.945,63 Eur). Z rozpisu ukazovateľov plánu na rok 2007 závodu 03 predloženého žalovaným mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca splnil ukazovateľ stanovený v dodatku č. 1 k dohode o mzdových podmienkach spolu v podiele 80% (z toho s viazanosťou 60% z celkovej prémie splniť plánovaný zisk podľa Budgetu 2, plánovaný zisk činil 130.000.000,- Sk a skutočný zisk činil 139.067.000,- Sk, t.j. 107% a taktiež splnil nedokončenú výrobu v percentách neprekročiť 7% limit s viazanosťou 20%). Po doplnení dokazovania mal súd prvej inštancie za nesporný aj základ výpočtu stanovenia prémií, ktorý v zmysle článku III. dohody o mzdových podmienkach zo dňa 5.2.2007 predstavuje súhrn skutočne zúčtovaných základných mesačných platov za obdobie výkonu funkcie, čo u žalobcu od 1.1.2007 do 31.12.2007 činí 1.308.797,- Sk.
5. Spornou bola skutočnosť, či generálny riaditeľ má, alebo nemá právo na základe vlastného uváženia určovať percentá prémie, keďže dodatok č. 1 k dohode v úvode obsahuje ustanovenie „celkové percento prémií určí generálny riaditeľ“, v článku III. ods. 2 ustanovenie úlohy komplexného hodnotenia s viazanosťou 10% z celkovej prémie určí generálny riaditeľ a v článku III.A dodatku č. 1 k dohode je uvedená osobná hmotná zainteresovanosť a v článku III.B menovité úlohy. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy Zákonník práce neobsahuje definíciu pojmu „právny úkon“. Preto v zmysle ustanovenia § 1 ods. 4 ZP ju treba hľadať v ustanoveniach Občianskeho zákonníka, konkrétne v ustanovení § 34 OZ. Podľa tohto ustanovenia sa právnym úkonom rozumie právne relevantný prejav vôle, t.j. taký prejav vôle, ktorý smeruje k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom vôle spájajú. Za právny úkon teda nemožno považovať akýkoľvek úkon. V pracovnoprávnych vzťahoch preto podľa niektorých názorov právnym úkonom nie je napríklad vydanie bežného pokynu zamestnávateľa v rámci realizácie jeho dispozičného oprávnenia pri riadení pracovnej činnosti zamestnanca, ktorý je iba konkretizáciou práva zamestnávateľa, nie však jeho samostatným prejavom vôle smerujúcim k vzniku práva. Vychádzajúc z uvedeného, znakmi charakterizujúcimi právny úkon sú existencia vôle, prejav tejto vôle a existencia právnymi predpismi ustanovených právnych následkov prejavu vôle. (Komentár IURA k Zákonníku práce na právnom portáli ASPI). Podľa ustálenej súdnej praxe jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v jeho písomnej forme musí byť vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase vykonania úkonu. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať. Takto musí súd postupovať aj v prípadoch, ak interpretujú účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania. (anal. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 81/2011). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že generálny riaditeľ bol oprávnený v rámci svojich kompetencií určovať prémie jednotlivým zamestnancom, pri určovaní prémií bola jeho ľubovôľa limitovaná jednak právnymi predpismi upravujúcimi kompetencie generálneho riaditeľa ako štatutárneho zástupcu, Zákonníkom práce, ako aj vnútroorganizačnými predpismi. Okrem týchto obmedzení bol generálny riaditeľ povinný dodržiavať dohody o mzdových podmienkach, ktoré uzatvoril žalovaný zastúpený generálnym riaditeľom a.s. s jednotlivými zamestnancami. Dohoda o mzdových podmienkach zo dňa 5.2.2007 stanovila možnosť generálneho riaditeľa priznať výslednú sumu ročnej prémie, o ktorej rozhoduje generálny riaditeľ a takisto možnosť priznania mimoriadnej odmeny. V dohode o mzdových podmienkach zo dňa 5.2.2007 teda neboli stanovené žiadne kritériá pre priznanie prémie, nebola stanovená ani povinnosť generálneho riaditeľa priznať žalobcovi prémiu, bola daná iba možnosť generálneho riaditeľa priznať žalobcovi prémiu a žalobcovi nevznikol na základe dohody o mzdových podmienkach zo dňa 5.2.2007 priamy nárok na prémiu, ale iba právo na jej priznanie na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa. Dňa 18.9.2007 uzavreli strany sporu dodatok k dohode o mzdových podmienkach zo dňa 5.2.2007, ktorá doplnila článok III., ktorý zostal nezmenený, o články III.A a III.B, ktoré presne stanovili podmienky, po splnení ktorých bude vyplatená žalobcovi prémia. Prvoinštančný súd mal za preukázané, že generálny riaditeľ pri stanovení prémií za rok 2007 vychádzal v zmysle dodatku č. 1 k dohode o mzdových podmienkach zo dňa 18.9.2007 z toho, že bol oprávnený určiť celkové percento prémií na základe vlastnej ľubovôle. Z rozpisu splnenia ukazovateľov Ing. T. Q., Ing. T. V. a Ing. R. Y. mal súd za preukázané, že vyplatená prémia nezodpovedala kritériám splnených ukazovateľov v zmysle dodatkov č. 1 k dohodám o mzdových podmienkach. Dodatok č. 1 k dohode o mzdových podmienkach uzavrel K.. R. R., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že podstatou dodatku č. 1 bolo, že generálny riaditeľ určí konkrétne percento prémií tak ako bolo určené u žalobcu 25%. Taktiež uviedol, že v zmluve nikde ani v dodatku o mzdových podmienkach nie je uvedené, že percentá sa majú vypočítať z príjmu, ale z prémie. Predmetný rozpor bol odstránený, základ pre výpočet prémie mal súd za nesporný z dohody o mzdových podmienkach zo dňa 5.2.2007 (článok III. bod 1) a taktiež to nebolo medzi stranami sporu rozporované. Ing. M., ktorý bol finančným riaditeľom v roku 2007, vo svojej výpovedi potvrdil, že percento prémií sa vypočítalo z ročného platu zamestnanca a že stanoviť prémie bolo v kompetencii generálneho riaditeľa, ktorý mal neobmedzenú právomoc pri určovaní prémií. Pre posúdenie nároku žalobcu bolo právne významné zistiť vôľu zmluvných strán v čase uzavretia dodatku č. 1. Súd prvej inštancie má za to, že iniciátorom uzavretia dodatku k dohode o mzdových podmienkach bol žalovaný, pričom absolútna svojvôľa pri určovaní prémií žalobcovi a ostatným manažérom stanovená jednoznačne v dohode o mzdových podmienkach zo dňa 5.2.2007 bola obmedzená žalovaným stanovením kritérií, po splnení ktorých vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie prémií v rozsahu splnených kritérií. Tvrdenie žalovaného o ustanovení v úvode dodatku č. 1, že celkové percento prémie určí generálny riaditeľ, je oprávnením generálneho riaditeľa stanoviť percento prémie na základe vlastnej ľubovôle, je v rozpore s ďalšími ustanoveniami a to článkom III.A a III.B a najmä článkom III.B bod 2, v zmysle ktorého úlohy komplexného hodnotenia s viazanosťou 10% z celkovej prémie určí generálny riaditeľ. Pri opačnom výklade, t.j. výklade, že celkové percento prémií určí generálny riaditeľ na základe svojej ľubovôle, by ustanovenie článku III.A a III.B, t.j. jednotlivé kritériá s viazanosťou spolu 90%, boli bezúčelové, takisto ako článok III.B bod 2 - oprávnenie generálneho riaditeľa určiť 10% z prémií na základe svojej ľubovôle.
6. S poukazom na zákonné výkladové pravidlá s prihliadnutím na vôľu oboch strán sporu jednoznačne vyjadrenú v dodatku č. 1 mal súd prvej inštancie za to, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie prémií za rok 2007 zo skutočne zúčtovaných základných mesačných platov za rok 2007 a to na základe splnenia kritérií článku III.A a III.B bod 1 písm. a), b). Vzhľadom k tomu, že žalobca splnil citované kritériá v podiele 80% zo skutočne zúčtovaného platu vo výške 1.308.797,- Sk, čo činí 1.047.037,60 Sk a žalovaný zaplatil žalobcovi prémie vo výške 390.000,- Sk, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie prémií vo výške 657.037,60 Sk, t.j. 21.809,65 Eur. Preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 21.809,65 Eur s úrokmi, výška ktorých vyplýva z ust. § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Zb., a to od 1.2.2008 do zaplatenia, nakoľko prémie za rok 2007 boli v zmysle kolektívnej zmluvy splatné vo výplatnom termíne za december 2007 do 31.1.2008, pričom žalovaný si svoju povinnosť do tohto termínu nesplnil. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), teda podľa pomeru úspechu priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania.
7. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. l písm. d), f), g) a h) CSP, a to v rozsahu výroku o povinnosti uhradiť istinu vo výške 21.809,65 Eur. Predmetom konania o zaplatenie žalovanej sumy bol doplatok neuhradenej prémie zamestnanca žalovaného za rok 2007. Súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a pri rozhodovaní vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď vo výroku rozsudku zaviazal žalovaného k úhrade prémie vo výške konkrétne určenej sumy 21.809,65 Eur, nakoľko opomenul skutočnosť, že prémia - odmena zamestnanca podlieha v zmysle účinných právnych predpisov odvodovej a daňovej povinnosti zamestnávateľa, v dôsledku čoho zamestnanec, v danom prípade žalobca, je oprávnený obdržať iba sumu prémie krátenú o príslušnú daň a odvody [§ 3 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, ako aj § 15 ods. 1 písm. b) a § 16 ods. 1, ods. 2 písm. a) a písm. c), § 16 ods. 4 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení]. Odvolateľ poukázal na ust. § 121 CSP, v zmysle ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Podľa nálezu Ústavného súdu SR (I. ÚS 226/03, I. ÚS 154/05, I. ÚS 236/06) súd nemôže opomenúť žiadnu právne alebo skutkovo významnú otázku, pretože je to znak arbitrárnosti. Súd musí vec posúdiť a svoje závery odôvodniť zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk. Z práva na súdnu ochranu vyplýva právo strany a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu, aby sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné. Napriek vyššie uvedenému chýba v odôvodnení rozsudku akákoľvek zmienka o tom, prečo súd zaviazal žalovaného k plnej úhrade istiny 21.809,65 Eur, keď táto vo forme prémie zo zákona podlieha daňovým a odvodovým povinnostiam zamestnávateľa. Odôvodnenie rozsudku je v tejto časti nepreskúmateľné, narúša princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, nemá náležitosti požadované Civilným sporovým poriadkom ani ustálenou judikatúrou. Keďže súd bez akéhokoľvek právneho základu v rozpore s požiadavkami na obsah odôvodnenia rozhodnutia zaviazal žalovaného k úhrade celej istiny, dostáva sa tak žalovaný bez opory v zákone do výrazne nevýhodného postavenia, kedy má nielen plniť žalobcovi sumu 21.809,65 Eur, ale navyše ešte aj odviesť z danej sumy príslušným úradom daň a odvody. Pokiaľ by žalovaný k takémuto plneniu pristúpil, na strane žalobcu by došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. Berúc do úvahy vyššie uvedené je zrejmé, že súd pri rozhodovaní pochybil, keď vo výroku rozsudku opomenul, že sa jedná o istinu vo forme „brutto“, resp. nevyčíslil priznanú istinu po zohľadnení daňovej a odvodovej povinnosti. V dôsledku nesprávneho postupu súd naplnil odvolacie dôvody tak ako je uvedené vyššie. Na podporu svojho tvrdenia o zákonnej povinnosti odviesť daň a preddavok na poistné, predložil žalovaný v prílohe odvolania stanovisko Daňového úradu a vyjadrenie Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s.. V nadväznosti na uvedené žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného k úhrade istiny 21.809,65 Eur vo forme brutto a žalobcu zaviaže na náhradu trov odvolacieho konania v prospech žalovaného.
8. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť a zaviazať žalovanú na náhradu trov odvolacieho konania, pre prípad, že odvolací súd je toho právneho názoru, že žalovaný podal odvolanie včas. Žalovaný uvádza, že posledným dňom na podanie odvolania je 24. mája 2017. Z uvedeného sa možno domnievať, že žalovanému bol rozsudok súdu prvej inštancie doručený 9. mája 2017. Avšak ako vyplýva z priloženého emailu od advokátky žalovaného zo 6. apríla 2017, advokátka žalovaného už musela mať rozsudok súdu prvej inštancie doručený pred dňom 6. apríla 2017, lebo obsahom predmetného emailu je konštatovanie, že v súvislosti s predmetným rozsudkom nebude podávať opravný prostriedok, žiada o oznámenie zúčtovacích údajov za účelom poukázania príslušnej sumy, pričom samotné plnenie žalovaného nastalo 21. apríla 2017. Odvolanie žalovaného považuje žalobca za účelové, lebo žalovaný plnil žalobcovi. Na základe rozsudku súdu prvej inštancie mal zaplatiť sumu 21.809,65 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania od 1.2.2008 do zaplatenia, teda do 21.4.2017, kedy žalovaný žalobcovi plnil, avšak plnil menej, ako mu dáva za povinnosť rozsudok súdu prvej inštancie, teda žalovaný zaplatil žalobcovi v uvedený deň sumu 32,973,85 Eur, pričom mal plniť k predmetnému dňu 38.904,65 Eur (21.809,65 Eur + 17.095 Eur ako úrok z omeškania od 1.2.2008 do 21.4.2007). Ako je zrejmé z priloženého mzdového listu žalovaného, tento žalobcovi plnil namiesto istiny 21.809,65 Eur, na istine sumu 15.878,07 Eur, teda na istine menej o 5.931,58 Eur s odôvodnením, že žalobcovi patrí čistá mzda, lebo žalovaný je zaťažovaný odvodmi. K tomu argumentu žalobca uvádza, že tvrdenie žalovaného je právne irelevantné a neopiera sa o žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by usmerňovalo konanie žalovaného takýmto smerom. Je povinnosťou účastníka konania plniť na základe výroku rozsudku. Aj druhý odvolací dôvod žalovanej neobstojí, lebo súd prvej inštancie riadne odôvodnil tú skutočnosť, prečo žalovaný je povinná plniť v súdom určenej výške.
9. Na podanie žalobcu z 20. júna 2017 reagoval žalovaný replikou, v ktorej uviedol, že skutočnosti uvádzané žalobcom nemajú akúkoľvek relevanciu, či právny základ. Pre odvolacie konanie je úplne bez významu, či a kedy právny zástupca žalovaného spomína rozsudok okresného súdu, keďže tento bol vyhlásený už 18. januára 2017, pričom samotné doručenie rozhodnutia sa vykonáva a následne preukazuje prostriedkami stanovenými v Civilnom sporovom poriadku, ku ktorým mailová komunikácia medzi účastníkmi nepatrí. Na rozdiel od tvrdenia žalobcu, samotný žalovaný svoje odvolacie dôvody oprel o konkrétne ustanovenia príslušných právnych predpisov, vrátane predloženého písomného stanoviska orgánov, vo vzťahu ku ktorým má danú zákonnú odvodovú a daňovú povinnosť. Žalovaný v plnom rozsahu zotrváva na podanom odvolaní.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatneného odvolacieho dôvodu [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP] a rozsudok potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, pretože tento je v konečnom dôsledku vecne správny.
11. Rozsudok bol verejne vyhlásený 24. apríla 2019 v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
12. Žalovaný v odvolaní namietal viaceré odvolacie dôvody, avšak konkrétnymi odvolacími námietkami fakticky podoprel iba odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z uvedeného dôvodu podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli ďalšie odvolacie dôvody odvolateľom materiálne, a preto ani procesne, účinne uplatnené a odvolací súd sa posudzovaním týchto ďalších odvolacích dôvodov nezaoberal. V nadväznosti na uvedené odvolací súd akcentuje, že obligatórne (§ 380 ods. 2 CSP) sa zaoberá procesnými podmienkami, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
13. Odvolateľ teda svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 365 ods. 1 písm. h) CSP, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť postupu prvoinštančného súdu pri právnom posúdení veci.
14. Odvolateľ vytýka súdu prvej inštancie nesprávny postup, keď vo výroku rozsudku zaviazal žalovaného k úhrade prémie v sume 21.809,65 Eur, pričom opomenul skutočnosť, že prémia - odmena zamestnanca podlieha v zmysle účinných právnych predpisov odvodovej a daňovej povinnosti zamestnávateľa, v dôsledku čoho zamestnanec, v danom prípade žalobca, je oprávnený obdržať iba sumu prémie krátenú o príslušnú daň a odvody [§ 3 ods. 1 písm. a) a § 5 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, ako aj § 15 ods. 1 písm. b) a § 16 ods. 1, ods. 2 písm. a) a písm. c), § 16 ods. 4 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení].
15. Uvedenú odvolaciu námietku považuje odvolací súd za čiastočne dôvodnú, nakoľko súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku naozaj nevysporiadal s otázkou, prečo zaviazal žalovaného k plnej úhrade istiny 21.809,65 Eur, keď táto vo forme prémie zo zákona podlieha daňovým a odvodovým povinnostiam zamestnávateľa. Na druhej strane, ako to vyplýva aj z vyjadrenia žalobcu k odvolaniu žalovaného, pri poskytnutí plnenia žalobcovi na základe rozsudku súdu prvej inštancie po jeho vyhlásení (ešte pred nadobudnutím právoplatnosti), postupoval žalovaný správne a v súlade so zákonom, ak priznanú istinu 21.809,65 Eur žalobcovi vyplatil po splnení daňových a odvodových povinností. Namietané pochybenie súdu prvej inštancie teda nemalo v konečnom dôsledku priamy dopad na vecnú správnosť, či vykonateľnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto nevidí dôvod na zmenu napadnutého rozsudku, keďže zamestnávateľ - v tomto prípade žalovaný - ktorý vyplácal žalobcovi (zamestnancovi) mzdové nároky (hoci aj na základe súdneho rozhodnutia), musí mať dostatočné odborné znalosti o odvodových a daňových povinnostiach, ktoré pre neho z príslušných zákonov vyplývajú a vo všeobecnom ponímaní zaväzujú všetkých zamestnávateľov bez rozdielu.
16. Majúc na zreteli požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie, v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku), na doplnenie dôvodov rozhodnutia z pohľadu tejto skutočnosti, z ktorého súd prvej inštancie svoje rozhodnutie opomenul vysvetliť, odvolací súd dodáva, že zamestnávateľovi vzniká povinnosť na základe súdneho rozhodnutia doplatok odmien, či prémií, vyplatiť a z tejto sumy zabezpečiť odvodové povinnosti podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení, ako aj daňové povinnosti podľa zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov.
17. Po doplnení dokazovania mal súd prvej inštancie za nesporný základ výpočtu stanovenia prémií, ktorý v zmysle článku III. dohody o mzdových podmienkach zo dňa 5.2.2007 predstavuje súhrn skutočne zúčtovaných základných mesačných platov za obdobie výkonu funkcie, čo u žalobcu od 1.1.2007 do 31.12.2007 činí 1.308.797,- Sk. Žalovaný zaplatil žalobcovi prémie za rok 2007 vo výške 390.000,- Sk (12.945,63 Eur). Na tomto mieste odvolací súd akcentuje, že uvedený údaj o vyplatení prémií žalobcovi za rok 2007 vo výške 390.000,- Sk (12.945,63 Eur) vyplýva už zo samotnej žaloby. Z toho nepochybne vyplýva, že aj samotný žalobca výšku svojho nároku v žalobe odvíjal výpočtom rozdielu nevyplatených prémií od prémií v sume 390.000,- Sk brutto.
18. Správne preto súd prvej inštancie s poukazom na zákonné výkladové pravidlá a s prihliadnutím na vôľu oboch strán sporu jednoznačne vyjadrenú v dodatku č. 1 dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie prémií za rok 2007 zo skutočne zúčtovaných základných mesačných platov za rok 2007 a to na základe splnenia kritérií článku III.A a III.B bod 1 písm. a), b). Vzhľadom k tomu, že žalobca splnil citované kritériá v podiele 80% zo skutočne zúčtovaného platu vo výške 1.308.797,- Sk, čo činí 1.047.037,60 Sk a žalovaný zaplatil žalobcovi prémie vo výške 390.000,- Sk, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie prémií vo výške 657.037,60 Sk, t.j. 21.809,65 Eur. Priznaný nárok na doplatenie prémií však skutočne podlieha príslušným odvodovým a daňovým povinnostiam podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, ktorú skutočnosť žalovaný pri plnení na základe tohto rozsudku správne zohľadnil.
19. Keďže žalovaným uplatnené odvolacie námietky v prejednávanom spore v konečnom dôsledku neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku, odvolanie nemožno považovať za opodstatnené, preto odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).
20. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
21. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
22. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
23. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942)
24. Vychádzajúc zo stále aktuálnej a aplikovateľnej judikatúry, pre to, aby súd mohol zodpovedne posúdiť celý komplex dôvodov významných z hľadiska ustanovenia § 257 CSP (predtým § 150 ods. 1 O.s.p.), musí nevyhnutne najskôr poznať všetky doň patriace okolnosti, pretože len na tomto základe môže potom so znalosťou veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými (porovnaj tiež rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 46/2012, 3 MCdo 5/2006 a sp. zn. 5 MCdo 17/2010).
25. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a právne zdôvodnenie je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné zobrať do úvahy ako dôvody hodné osobitného zreteľa podiel oboch strán na vzniku a priebehu tohto sporu - vrátane tohto odvolacieho konania, pretože tak žalobca, ako aj žalovaný, sa v tomto smere pričinili o komplikácie v konaní zhruba rovnakou mierou, keď napriek faktickému plneniu zo strany žalovaného na základe napadnutého rozsudku, ktoré bolo realizované správne a zákonne, vyvolali strany sporu svojimi postojmi odvolacie konanie len z akejsi opatrnosti. Preto dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade je v súlade s ust. § 257 CSP - a spravodlivé zároveň - nepriznať náhradu trov konania tak žalobcovi, ako ani žalovanému.
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).