Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19C/70/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom JUDr. Michalom Tagajom, v právnej veci žalobkyne: E. Q., S.. XX.XX.XXXX, Y.. V. Č.. XXX/XX, XXX XX M., J. V., zast. Advokátska kancelária Ulianko & partners, s.r.o., IČO: 36 856 517, Nám. SNP 37, 960 01 Zvolen, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, IČO: 00 166 481, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie 536,72 Eur s prísl., takto

rozhodol:

I. Súd konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania v miere 0,05 % ročne zo sumy 536,72 Eur od 11.06.2018 do zaplatenia z a s t a v u j e.

II. Žalovaná je povinná z a p l a t i ť žalobkyni sumu 536,72 Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 536,72 Eur od 11.06.2018 do zaplatenia a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalovaná je povinná n a h r a d i ť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % a to do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19.10.2018 domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 536,72 Eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 536,72 Eur od 11.06.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania a to na tom skutkovom a právnom základe, že poverený príslušník PZ, J. J.. V.Č. Č.: J.-XXXX/SL-C.-XXXX C. U. XX.XX.XXXX rozhodol o začatí trestného stíhania a stíhaní žalobkyne ako obvinenej z prečinu nebezpečné vyhrážanie (ďalej len ako „Uznesenie o vznesení obvinenia“). Proti predmetnému uzneseniu podala žalobkyňa v zákonnej lehote sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen (ďalej len ako „OP ZV“) č.k. 1Pv/618/14/6611-4 zo dňa 17.03.2015 zamietnutá ako nedôvodná a po skončení prípravného konania podal prokurátor na žalobkyňu obžalobu. Trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen (ďalej len ako „OS ZV“) č.k. 2T/62/2015-55 zo dňa 28.04.2015 bola žalobkyňa uznaná za vinnú z prečinu nebezpečné vyhrážanie. Voči predmetnému trestnému rozkazu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odpor a splnomocnila advokáta na svoju obhajobu. Následne bola žalobkyňa na hlavnom pojednávaní rozsudkom OS ZV č.k. 2T/62/2015-90 zo dňa 14.08.2015 oslobodená spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom. Proti predmetnému rozsudku sa odvolala OP ZV a následne Krajský súd v Banskej Bystrici tento rozsudok zrušil a vec postúpil Okresnému úradu Zvolen, ktorý by mohol skutok prejednať ako priestupok. Žalobkyňa zaplatila svojmu obhajcovi za poskytnuté právne služby celkom 981,32 Eur s DPH, pričom predmetom tohto sporu je nárok na náhradu škody v sume 536,72 Eur, vyčíslenej v zmysle Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z., plus príslušenstvo (náhradu škody za nemajetkovú ujmu si žalobkyňa neuplatnila). Žalobkyňa odôvodnila nárok s poukazom na článok 46 ods. 3 Ústavy SR a zákon č. 514/2003 Z.z., ako aj s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Uviedla, že listom zo dňa 19.04.2018 sa domáhala predbežného prerokovania jej žiadosti u žalovanej, pričom žalovaná jej nárok v rámci predbežného prerokovania odmietla listom zo dňa 06.06.2018 ako nedôvodný.

2. K žalobe priložila žalobkyňa Uznesenie o vznesení obvinenia, Sťažnosť žalobkyne proti Uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 26.02.0215; Uznesenie OP PZ Zvolen, č.1Pv 618/14/6611-4 zo dňa 17.03.2015 o zamietnutí sťažnosti voči Uzneseniu o vznesení obvinenia; Obžalobu na žalobkyňu; Trestný rozkaz OS ZV č.k 2T/62/2015-55 zo dňa 28.04.2015; Rozsudok OS ZV č.k. 2T/62/2015-90 zo dňa 14.08.2015; Uznesenie Krajského súdu v B. Bystrici, č.k. 5To/111/2015 zo dňa 27.10.2015; Žiadosť žalobkyne (v zast. právnym zástupcom) adresovaný Generálnej prokuratúre SR, označenú ako „Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánom verejnej moci, pri výkone verejnej moci“; list (odpoveď) Generálnej prokuratúry SR, adresovaný právnemu zástupcovi žalobkyne zo dňa 06.06.2018; faktúru právneho zástupcu žalobkyne č. 15800323 adresovanú žalobkyni na sumu 981,32 Eur; potvrdenia o čiastkových úhradách celej fakturovanej sumy a Interný doklad právneho zástupcu žalobkyne - vyčíslenie trov obhajoby, celkom v sume 536,72 Eur s DPH.

3. K žalobe sa žalovaná vyjadrila prostredníctvom povereného zástupcu podaním dňa 16.01.2019, v ktorom uviedla, že uplatňovaný nárok neuznáva v celom jeho rozsahu a žalobu navrhuje ako nedôvodnú zamietnuť. Priebeh trestného konania, ktorý opísala žalobkyňa žalovaná nerozporuje, pretože tento je zaznamenaný v súlade s obsahom prináležiaceho trestného spisu. Čo sa týka samotných dôvodov žaloby a právneho posúdenia uplatňovaného nároku, žalovaná už v liste č. VI Gc 71/18/1000-5 zo 06.06.2018, ktorým žalobkyni odmietla žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (§ 15 a § 16 zákona) podrobne a zrozumiteľne uviedla dôvody, pre ktoré nemožno jej žiadosť akceptovať - v trestnej veci žalobkyne neexistuje žiadne nezákonné rozhodnutie, ktoré by spĺňalo zákonnú podmienku v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Primárnou otázkou v žalovanej veci je skúmanie a preukázanie, či v priebehu trestného konania vedeného proti žalobkyni bolo vydané akékoľvek rozhodnutie, ktoré by bolo následne ako nezákonné zrušené orgánom na to príslušným. Žalovaná tvrdí, že žiadny orgán nielenže nezrušil uznesenie o vznesení obvinenia (žalobou označované za nezákonné), ale toto uznesenie ani neoznačil za nezákonné. Uznesenie o vznesení obvinenia, by bolo možné za nezákonné považovať iba vtedy, ak by toto uznesenie, resp. následné uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen o zamietnutí sťažnosti boli zrušené príslušným orgánom, t.j. rozhodnutím krajského prokurátora v Banskej Bystrici alebo Generálneho prokurátora SR. K takejto skutočnosti v danej veci nikdy nedošlo. Zákon č. 514/2003 Z.z. explicitne nedefinuje pojem „nezákonné rozhodnutie“. Je preto vecou posúdenia okolností každého jednotlivého prípadu, či daná nezákonnosť bude preukázaná. Zákonnosť, či nezákonnosť rozhodnutia, je otázkou posúdenia súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Za nezákonné rozhodnutie možno považovať iba také, ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný podklad. Uznesenie o vznesení obvinenia vydané povereným príslušníkom PZ, J. J. Q. V. Č.. Č.: J.-XXXX/SL-C.-XXXX C. XX.XX.XXXX nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia a to ani v prípade, že žalobkyňa nebola právoplatne uznaná vinnou a odsúdená. Z dôkazného stavu zisteného a preukázaného k momentu vznesenia obvinenia, vyplývalo dôvodné podozrenie, že žalobkyňa (obvinená) sa dopustila konania, ktoré vykazovalo všetky zákonné znaky stíhaného trestného činu. Existencia dôvodného podozrenia spáchania stíhaného skutku osobou žalobkyne v danom čase odôvodňovala a legitimizovala vznesenie obvinenia. Pre úspešné uplatnenie náhrady škody je potrebné kumulatívne splnenie zákonných podmienok - existencie nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím. Žalovaná tvrdí, že žalobkyňa vôbec nepreukázala splnenie základnej podmienky, ktorou je existencia nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. V tomto spore absentuje primárny právny základ nároku. Podľa názoru žalobkyne uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 5To/111/2015 z 27.10.2015 možno de facto považovať za to rozhodnutie, ktorým došlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia č. Č.: J.-XXXX/SL-C.-XXXX C. XX.XX.XXXX, hoci to v ňom expressis verbis súd neuviedol. Logickým výkladom a výkladom s poukazom na hlavné účely zákona potom žalobkyňa dospela k záveru, že ak súdna prax a ustálená judikatúra považuje každý oslobodzujúci rozsudok za rozhodnutie, ktorým sa zrušuje uznesenie o vznesení obvinenia (aj keď to v ňom nie je explicitne uvedené), o to viac by za takéto rozhodnutie malo byť považované aj rozhodnutie súdu konštatujúce, že skutok vôbec nemal byť prejednávaný v trestnom konaní, pretože sa nejedná o trestný čin. Takáto konštrukcia žalobkyne o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím pretože vo výsledku trestné konanie bolo skončené postúpením veci na priestupok (čo stotožňuje s oslobodením spod obžaloby), nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Časť rozhodnutí Najvyššieho súdu (ale aj Ústavného súdu SR) extenzívnym a teleologickým výkladom tejto právnej normy dospeli k takému záveru, že v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania obvineného alebo jeho oslobodeniu spod obžaloby, považuje sa uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné a na tom základe je spôsobilé byť právnym titulom pre úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. V najkoncentrovanejšej podobe tento názor vyslovil Najvyšší súd SR v rozhodnutí č. 4MCdo/15/2009 na ktoré poukazuje aj žalobkyňa v žalobe. Takýto výklad zákona za rozhodujúce kritérium pre uplatnenie nároku na náhradu škody považuje výsledok trestného konania a nie preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia ako podmienku, ktorú výslovne určuje zákon (§ 6 ods. 1). S prezentovaným výkladom zákona a jeho aplikáciou sa žalovaná nestotožňuje. Pokiaľ je v žalobe poukazované na materiálny princíp právneho štátu s tým, že právny štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca, je povinnosťou žalovanej pripomenúť, že v právnom štáte žiadne rozhodnutie nemôže stáť nad zákonom a každé rozhodnutie musí mať svoj podklad v zákone. Rovnako tak ani sudcovská tvorba práva nemôže zasahovať do zákona výkladom, ktorý je v priamom rozpore so znením zákona. V opačnom prípade je nutné takéto rozhodnutia označiť za arbitrárne. Zákon č. 514/2003 Z.z. žiadnu občianskoprávnu zodpovednosť za výsledok trestného konania nepozná a neupravuje. Zrejme z dôvodu absencie zákonnej úpravy sa preto žalobkyňa zameriava a odkazuje na konkrétne rozhodnutia súdov, ktoré považuje za smerodajné pre právne posúdenie uplatňovaného nároku. Naopak podľa žalovanej je neprípustné a v rozpore so zákonom, aby bola žalobkyni priznaná v tomto smere súdna ochrana. Rozhodujúcou skutočnosťou je znenie zákona č. 514/2003 Z.z. a nie súdne rozhodnutia. Podľa žalobkyne je síce povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, avšak na druhej strane, sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za ich postup, ak sa ukáže ako mylný, striktne formálny a zasahujúci do základných práv. Žalobkyňa osobitne zdôrazňuje, že v takejto situácii potom nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale či sa toto následne aj potvrdilo výrokom o vine stíhanej osoby. V tejto súvislosti poukázala na súdne rozhodnutia vydané v jednotlivých veciach, konkrétne uznesenie Najvyššie súdu SR č. 4MCdo 15/2009 a nález Ústavného súdu SR č. II ÚS 25/2011. K tejto argumentácii žalobkyne uvádza žalovaná, že v predmetnej trestnej veci postupovali orgány činné v trestnom konaní zákonným spôsobom a nejednalo o žiadny ich svojvoľný postup. Podľa Čl. 13 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok stanovených touto ústavou len zákonom. Preto pokiaľ dôjde k zásahu do základných práv a slobôd jednotlivca orgánmi štátu na základe zákona a zmysle zákona (postupom podľa § 206 Trestného poriadku), je takýto zásah legitímny, pretože subjektívne práva jednotlivca musia ustúpiť verejnému záujmu štátu na riadnom objasňovaní spáchanej trestnej činnosti. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné označiť za nezákonné len preto, že pravdepodobnosť spáchania skutku existujúca v čase jeho vydania, sa v neskorších štádiách trestného konania z rôznych dôvodov nepotvrdila. Opozitný záver by viedol k popretiu základnej ústavnej zásady o prezumpcii neviny a tiež k popretiu účelu samotného trestného konania, resp. jeho časti - prípravného konania (za zákonnosť ktorého zodpovedá prokurátor) a ktoré by takto de facto úplne stratilo svoj význam a viedlo by k záveru, že stíhať možno len tie osoby, ktorých vina je bez pochybností preukázaná už v čase vznesenia obvinenia. Takýto stav je v reálnom živote pochopiteľne nedosiahnuteľný. V tomto smere žalovaná poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike (sťažnosť č. 27404/08) z 20.06.2013. V ňom sa konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej osobe vyžaduje, aby bol zásah zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. Musí predstavovať spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca. ESĽP vyslovil záver, že skutočnosť, že obvinený bol oslobodený spod obžaloby sama o sebe neznamená, že trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. ESĽP ďalej konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby osoba mohla byť uznaná vinnou sa líšia od požiadaviek, ktoré treba splniť, aby osoba mohla byť trestne stíhaná (obvykle označované ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia. Podporne tiež žalovaná poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré problematiku náhrady škody a splnenie zákonných podmienok pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody posúdili rozdielne než tie, na ktoré poukazuje žalobkyňa. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 3Cdo 21/2007 niektoré zásahy do osobnosti fyzickej osoby, ktoré sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona. V danom prípade odchádza ku stretu dvoch záujmov - individuálneho záujmu fyzickej osoby do osobnosti ktorej sa zasahuje, s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. Teda nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej vznesené obvinenie z trestného činu. Na tom sa nič nemení, ani v prípade, ak by neskoršie došlo k oslobodeniu spod obžaloby. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR č. 1Cdo 64/2008 uznesenie o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní trestného činu a vine obvineného. Toto rozhodnutie je vydané na základe dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin (až na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin bol spáchaný určitou osobou). Ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí to vždy znamenať, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané nesprávne (v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku). Jednotlivé dôvody oslobodenia spod obžaloby nemajú z hľadiska hodnotenia správnosti uznesenia o vznesení obvinenia rovnaký význam. Názor, že oslobodenie obžalovaného spod obžaloby nemá automaticky za následok nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia prezentoval tiež Ústavný súd SR v Náleze č. II ÚS 163/2013-50, keď dospel k záveru: „...skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoby v tomto uznesení označená, t.j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodov, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila“. Z platnej právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. vôbec nevyplýva, že oslobodzujúci rozsudok a teda aj postúpenie veci na priestupok automaticky znamená nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia. Takýto výklad zákona č. 514/2003 Z.z. možno považovať za značne extenzívny a podľa žalovanej nie je na mieste z už skôr uvádzaných dôvodov. Pokiaľ by v právnej praxi a rozhodovacej praxi súdov mal byť bezvýhradne rešpektovaný sporný názor niektorých súdov v konkrétnych veciach o tom, že gestor zákona ako i zákon samotný mali ambíciu odškodňovať všetky prípady, kedy vznesenie obvinenia neviedlo k právoplatnému odsúdeniu (ale k zastaveniu trestného stíhania, postúpeniu veci, oslobodeniu spod obžaloby), potom by štát v rámci svojej objektívnej zodpovednosti neniesol zodpovednosť za samotné nezákonné rozhodnutie, či úradný postup, ale za finálny výsledok trestného konania. Zákona č. 514/2003 Z.z. ale zodpovednosť štátu za výsledok trestného konania vôbec neupravuje. Žalovaná nesúhlasí ani s tvrdením žalobkyne, že medzi uznesením o vznesení obvinenia ako titulom a vznikom trov predstavujúcich škodu žalobkyne existuje príčinná súvislosť. Treba pripomenúť, že žalobkyňa v priebehu celého prípravného konania nevypovedala, obhajcu si zvolila až po podaní odporu proti trestnému rozkazu a prvýkrát sa ku skutku vyjadrila až na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ by súd mal pochybnosti o zákonnosti prípravného konania, bolo jeho povinnosťou po doručení obžaloby prokurátora vrátiť mu vec späť, k čomu nedošlo. Súd považoval prípravné konanie aj obžalobu za zákonné, čoho výsledkom bolo práve vydanie trestného rozkazu. Žalobkyňa si obhajcu zvolila až v momente po podaní odporu voči trestnému rozkazu, čiže až v konaní pred súdom. Trovy vzniknuté po preskúmaní obžaloby, vydaní trestného rozkazu a podaní odporu majú príčinu v tom, že súd považoval obžalobu prokurátora za dôvodnú a ďalej o nej konal. Zákonnosť vznesenia obvinenia bola fakticky potvrdená vydaným trestným rozkazom. Finálne rozhodnutie odvolacieho súdu je v tomto prípade bez právneho významu práve vzhľadom na neexistenciu zodpovednosti žalovanej za výsledok trestného konania.

4. Žalobkyňa reagovala replikou doručenou tunajšiemu súdu dňa 18.02.2019, v ktorej zotrvala na žalobe i svojej argumentácii. Uviedla ďalej, že nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa podozrenie v trestnom konaní potvrdilo výrokom o vine. Opätovne poukázala na nález Ústavného súdu č. II ÚS 25/2011 zo dňa 24.03.2011, podľa ktorého má rovnaké účinky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Vo svetle skutočnosti vyplývajúcich z konštantnej platnej judikatúry súdov a najvyšších súdnych autorít SR, sú tvrdenia žalovanej ohľadom neexistencie primárneho právneho základu nároku a nezákonného rozhodnutia úplne absurdné, právne irelevantné a dokonca zavádzajúce, pričom žalovaná si otvorene dovoľuje nesúhlasiť s právnymi názormi najvyšších súdnych autorít. V prípade, že by sa názor žalobkyne mal považovať za správny, tak by nikdy nebolo možné domôcť sa náhrady škody od štátu podľa Zákona o zodpovednosti za škodu v prípade, ak bolo trestné konanie vedené voči nevinnej osobe a táto by nebola právoplatne odsúdená, čím by sa ustanovenia predmetného zákona stali obsolentnými. Žalovaná sa za každú cenu snaží vyviniť z objektívnej zodpovednosti, čo je však právny nezmysel, nakoľko vyviniť sa je možné len zo subjektívnej (občianskoprávnej) zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka, ktorá sa na daný prípad neuplatňuje - je možné uvažovať o liberácii, avšak liberačné dôvody musí zákon vyslovene upravovať a dovoľovať, čo sa však na tento prípad nemôže vzťahovať. Celé trestné konanie bolo postavené na dôkaznej núdzi, čo potvrdil aj Krajský súd v Banskej Bystrici, čo však nebránilo OČTK dotiahnuť celú vec až do podania obžaloby a to výlučne len na základe ničím nepodložených tvrdení oznamovateľky. V danom prípade bol preukázaný vznik všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu a to : (1) vydanie nezákonného rozhodnutia; (2) splnenie podmienky neúspešného podania riadneho orpáavného prstriedku voči nezákonnému rozhodnutiu (v danom prípade sťažnosti voči Uzneseniu o vznesení obvinenia); (3) podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a nevyhovenie tejto žiadosti; (4) podanie žaloby na súd pred uplynutím premlčacej doby; (5) vznik skutočnej škody (v danom prípade trov obhajoby); (6) zrušenie nezákonného rozhodnutia právoplatným rozhodnutím príslušného súdu a (7) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou (bez vydania Uznesenia o vznesení obvinenia by trovy obhajoby nevznikli, nakoľko by trestné stíhanie nebolo vedené).

5. Na svojej argumentácii zotrvala aj žalovaná a to v duplike doručenej súdu dňa 18.03.2019. Uviedla, že s tvrdením žalobkyne, že zodpovednosť štátu je podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. založená na objektívnom princípe sa možno stotožniť. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. ale štát objektívne zodpovedná za škodu len za predpokladu, že táto bola spôsobená pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Keďže však žalovaná namieta, že v prejednávanej veci žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, je potom je logické, keď žalovaná tvrdí, že takáto zodpovednosť neexistuje a teda sa niet z čoho vyviňovať, ako si mylne vykladá žalobkyňa. Žalovaná jednoznačne popiera existenciu uplatňovaného nároku na náhradu škody a dôvodnosť žaloby. Je presvedčená, že náhradu škody nie je možné žalobkyni priznať pre nesplnenie zákonných podmienok podľa § 3 ods. 1 písm. a) a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z.. Zohľadňovať v tomto smere výšku uplatňovanej škody je celkom bez právneho významu. Výška škody nemení názor žalovanej na právne posúdenie veci. Žalovaná neuznala uplatňovanú náhradu škody už v štádiu predbežného prerokovania nároku, čím jednoznačne vyjadrila svoj postoj a to bez ohľadu na výšku sumy. Naopak, pokiaľ by žalovaná paušálne vyplácala viacerým takýmto žalobcom tzv. (žalobkyňou označené) „nízke sumy“ bez právneho dôvodu bolo by jej konanie nehospodárnym nakladaním s verejnými prostriedkami. V prípadoch keď v trestnom konaní existuje vyššia miera pravdepodobnosti, že objasňovaný skutok sa stal, má znaky trestného činu a že ho spáchala konkrétna osoba, je povinnosťou prokurátora smerovať prípravné konanie k podaniu obžaloby, túto podať a následne ju zastupovať. Prokurátorovi zákon nedovoľuje, aby pri výkone svojej právomoci a pôsobnosti aplikoval zásadu in dubio pro reo. Tak môže postupovať jedine súd konajúci na podklade obžaloby prokurátora. Zjednodušene povedané, pokiaľ nie je nepochybné, že po skončení prípravného konania možno vydať procesné rozhodnutie podľa § 214 až § 228 Trestného poriadku, nemá prokurátor inú zákonnú možnosť než podať obžalobu. Žalobkyňa nepreukázala existenciu nezákonného rozhodnutia, ktorá je primárnym právnym základom pre uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Konštatovať nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia prináleží len na to príslušnému orgánu, ktorý vo svojom rozhodnutí musí túto nezákonnosť exaktne vysloviť a v jej dôsledku aj rozhodnutie zrušiť. Z trestného spisu Okresného súdu Zvolen č. 2T/62/2015 vyplýva, že v priebehu prípravného konania a ani následne v konaní pred súdom rozhodnutie s takýmto výrokom nikdy nebolo vydané. Podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. a) a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. preto nie sú a nemôžu byť splnené. Otázku (ne)zákonnosti rozhodnutia neprináleží riešiť súdu v civilnom konaní. Môže a musí ju posudzovať len v nadväznosti na existujúce rozhodnutie príslušného orgánu, ktoré ale v tomto prípade absentuje. Pre právne posúdenie veci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je úplne nepodstatným tvrdenie žalobkyne, o dôkaznej núdzi v trestnej veci, čo nakoniec aj sama žalobkyňa uznáva, hoci to nesprávne dáva do súvisu so zavinením. Súd v civilom konaní totiž nesmie vyhodnocovať skutkový stav zistený v trestnej veci ani právne posudzovať stíhaný skutok. Primárne skúma existenciu nezákonného rozhodnutia ako základnej podmienky pre úspešné uplatnenie nároku. Môže a musí posudzovať v prvom rade len otázku (ne)zákonnosti s ohľadom na existujúce rozhodnutie príslušného orgánu, ktoré ale v tomto prípade absentuje. V nadväznosti na to, že žalobkyňa doposiaľ nepredložila rozhodnutie príslušného orgánu, ktoré by obsahovalo výrok o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonné, sú potom tieto jej úvahy o dôkaznej núdzi skutočne bez právneho významu pre prebiehajúce civilné sporové konanie. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi nimi. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. Uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré označila žalobkyňa, nebolo zrušené na základe podania opravného prostriedku. V súlade § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je teda nutné aby sa súd v konaní zaoberal otázkou, či následné postúpenie veci na prejednanie priestupku môže mať z hľadiska predmetného ustanovenia rovnaký význam ako zrušenie uznesenia pre nezákonnosť. Treba pripomenúť, že výsledkom trestného stíhania žalobkyne nebol záver, že by ku skutku vôbec nedošlo. Rozdielne bolo posúdenie jeho závažnosti odvolacím súdom inak než orgánmi činnými v trestnom konaní. Pokiaľ by sa aj súd pri svojom rozhodovaní stotožnil s konštrukciami žalobkyne a ňou prezentovanými súdnymi rozhodnutiami o tom, že postúpenie veci na prejednanie priestupku má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenie, žalovaná poukázala na ustanovenie § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z.. Súdna judikatúra systematickým a logickým výkladom § 6 ods. 1 zákona a jeho porovnaním s § 8 zákona č. 504/2003 Z.z. dospela k záveru, že postúpenie veci na prejednanie priestupku má mať rovnaké dôsledky ako zrušenie vznesenia obvinenia pre nezákonnosť a to preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu (v prejednávanej veci však nie skutku ako takého ale jeho závažnosti) nebol potvrdený odsudzujúcim rozsudkom. Dôvody, pri ktorých postúpenie veci na prejednanie priestupku v konaní pred súdom z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesenia obvinania, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. , ktoré je potrebné analogicky použiť pri právnom posúdení dôvodnosti žalobou uplatňovaného nároku. Predmetné zákonné ustanovenie jednoznačne vymedzuje prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo väzbe a analogicky kedy nemá takéto právo ani v prípade oslobodenia spod obžaloby (postúpenia veci súdom na prejednanie priestupku) a de facto tak zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia. Žalobe nemožno priznať úspech nielen pre nepreukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia (§ 3 ods. 1 písm. a) a § 6), ale ani z dôvodov podľa § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z.z. aplikujúc pri tom samotnou žalobkyňou uvádzanú analógiu o právnych dôsledkoch oslobodenia spod obžaloby, resp. zastavenia trestného stíhania aj na prípad postúpenia veci na prejednanie priestupku. Vzhľadom na uvedené žalovaná žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

6. Dňa 24.04.2019 sa vo veci konalo pojednávanie za prítomnosti zástupcov oboch strán. Žalobkyňa zotrvala na podanej žalobe v celom rozsahu a poprela všetky skutkové tvrdenia žalovanej. Podľa názoru žalobkyne ide zo strany žalovanej o netradičný a neprípustný výklad analógie, kedy je neprípustná analógia vo vzťahu k § 8 ods.6 zák. č. 514/2003 Zb. z. Pripustila, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné každé podanie trestného oznámenia dôsledne vyhodnotiť, avšak nesúhlasila s tým, že by každé trestné oznámenie malo skončiť podaním obžaloby, nakoľko Trestný poriadok pripúšťa aj iné spôsoby ukončenia trestného stíhania v prípravnom konaní, napríklad zastavením trestného stíhania, alebo postúpením veci príslušnému orgánu na prejednanie priestupku. OČTK sú v prípravnom konaní povinné zohľadniť aj také inštitúty, ako je ultima ratio či in dubio pro reo. Pokiaľ je podaná obžaloba už s neistotou, mala za to, že obžaloba takto podaná je odsúdená na neúspech. V podstate sa právna argumentácia žalovanej opiera o dva základné argumenty, a síce, že nedošlo k výslovnému rozhodnutiu, ktoré by zrušilo rozhodnutie ako nezákonné a druhým argumentom je, že žalobkyňa nesprávne vykladá ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z... Na obidva argumenty poskytla odpoveď judikatúra Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR, podľa ktorého nemusí byť expressis verbis vyhlásené, alebo určené rozhodnutie za nezákonné - relevantným je záver, že skutok nie je trestným činom, čo preukazuje nezákonnosť vzneseného obvinenia. Nie je možné v danom spore sa ani zaoberať otázkou zavinenia, nakoľko tá sa neskúma a podľa zákona sa nemožno zbaviť zodpovednosti štátu. Nárok je v celom rozsahu dôvodný a to na základe toho, že žalobkyňa bola obvinená pre skutok, ktorý nie je trestným činom. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania, uplatnených nad mieru 5 %, zobrala žalobu späť. Žalovaná odkázala na jej písomné podania a uviedla, že prokurátor sťažnosť voči Uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol, lebo mal všetky podklady, ktoré odôvodňovali takýto postup. Podľa jej názoru postupoval prokurátor v súlade so zákonom, nakoľko bol presvedčený aj o dôvodnosti žaloby. Následne súd vydal trestný rozkaz, čo tiež preukazuje, že žaloba bola podaná dôvodne. Až na základe následného postupu po podanom odpore súd vec prehodnotil a postúpil vec na priestupok. Mala za to, že výklad daný judikatúrou nemožno stotožniť všeobecne na všetky veci a je potrebné v každej veci postupovať individuálne. Pokiaľ by prokurátor nereagoval v trestných veciach a nekonal, mohlo by to mať negatívne následky. Žalovaná apelovala aj na odvahu súdov, ktoré začínajú postupovať už inak, ako je uvedené žalobkyňou v poukázanej judikatúre. V prípade, že by súd dospel k názoru o dôvodnosti žaloby, žiadal o uloženie lehoty 30 dní na plnenie, vzhľadom na to, že plnenie v lehote troch dní je z technického hľadiska, s ohľadom na subjekt žalovanej, nemožné.

7. Podľa čl. 46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava SR v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Ústava SR“), každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

8. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 28.02.2019 (ďalej len ako „Zákon o zodpovednosti za škodu“), na účely tohto zákona výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb.

9. Podľa § 3 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

10. Podľa § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

11. Podľa 4 ods. 1 písm. f/ Zákon o zodpovednosti za škodu, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní

12. Podľa § 5 ods. 1 Zákon o zodpovednosti za škodu, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

13. Podľa § 6 ods. 1 Zákon o zodpovednosti za škodu, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

14. Podľa § 6 ods. 2 Zákon o zodpovednosti za škodu, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

15. Podľa § 8 ods. 6 Zákon o zodpovednosti za škodu, právo na náhradu škody nevznikne a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama, b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo amnestie prezidentom republiky, c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného predpisu vyžaduje, d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne, kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce, e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu, f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu,

g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest, h) ak ide o väzbu nariadenú v konaní o vydaní do cudziny; to neplatí, ak škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov Slovenskej republiky, alebo i) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na územie Slovenskej republiky.

16. Podľa § 15 ods. 1 Zákon o zodpovednosti za škodu, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

17. Podľa § 16 ods. 4 Zákon o zodpovednosti za škodu, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

18. Podľa § 17 ods. 1 Zákon o zodpovednosti za škodu, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

19. Podľa § 18 ods. 1 Zákon o zodpovednosti za škodu, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

20. Podľa § 18 ods. 3 Zákon o zodpovednosti za škodu, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

21. Podľa § 12 ods. 1 až 6 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 28.02.2017 (ďalej len ako „Advokátska tarifa“), pri obhajobe v trestnom konaní vo veciach, v ktorých súd prvého stupňa rozhoduje na neverejnom zasadnutí, je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna dvadsaťštvrtina výpočtového základu. Pri zastupovaní v konaní o priestupkoch je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna dvadsaťštvrtina výpočtového základu. Pri obhajobe v trestnom konaní okrem vecí podľa odseku 1 je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica (a) neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu, (b) prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna osmina výpočtového základu, (c) prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť výnimočný trest, jedna šestina výpočtového základu. Na zákonné zníženie trestnej sadzby u mladistvých sa neprihliada. Na zákonné zvýšenie trestnej sadzby u obzvlášť nebezpečných recidivistov pri ukladaní trestu za viac trestných činov a pri ukladaní trestu podľa osobitného predpisu sa prihliada. Na zmenu kvalifikácie trestného činu v trestnom konaní sa neprihliada.

22. Podľa § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

23. Podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „CSP“), ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

24. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

25. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

26. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

28. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Vzhľadom na vyjadrenia sporových strán a v zmysle § 151 CSP mal súd za nesporné medzi stranami sporu, že : a) poverený príslušník PZ, Obvodné odd. V. Uznesením o vznesení obvinenia zo dňa XX.XX.XXXX vzniesol žalobkyni obvinenie z prečinu nebezpečné vyhrážanie; b) proti Uzneseniu o vznesení obvinenia podala žalobkyňa v zákonnej lehote sťažnosť; c) sťažnosť bola uznesením OP ZV č.k. 1Pv/618/14/6611-4 zo dňa 17.03.2015 zamietnutá ako nedôvodná; d) po skončení prípravného konania podal prokurátor na žalobkyňu obžalobu; e) Trestným rozkazom OS ZV č.k. 2T/62/2015-55 zo dňa 28.04.2015 bola žalobkyňa uznaná za vinnú z prečinu nebezpečné vyhrážanie; f) voči predmetnému trestnému rozkazu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odpor a splnomocnila advokáta na svoju obhajobu; g) žalobkyňa bola na hlavnom pojednávaní rozsudkom OS ZV č.k. 2T/62/2015-90 zo dňa 14.08.2015 oslobodená spod obžaloby, pretože skutok nie je trestným činom; h) proti predmetnému rozsudku sa odvolala OP ZV; i) následne Krajský súd v Banskej Bystrici tento rozsudok zrušil a vec postúpil Okresnému úradu Zvolen, ktorý by mohol skutok prejednať ako priestupok; j) žalobkyňa zaplatila svojmu obhajcovi za poskytnuté právne služby celkom 981,32 Eur s DPH, pričom žalobkyňa si uplatnila v tomto spore nárok na náhradu škody vo výške odmeny a nákladov obhajcov v zmysle Advokátskej tarify v celkovej sume 536,72 Eur (plus úrok z omeškania); k) žalobkyňa sa listom zo dňa 19.04.2018 domáhala predbežného prerokovania jej nároku u žalovanej; l) žalovaná v rámci predbežného prerokovania nárok žalobkyne odmietla ako nedôvodný listom zo dňa 06.06.2018, doručeným právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 11.06.2018.

30. Za sporné medzi stranami sporu súd považoval, či žalobkyni prináleží uplatnený nárok na náhradu škody a to z dôvodu zo strany žalovanej: (a) namietanej absencie rozhodnutia, ktoré by Uznesenie o vznesení obvinenia zrušilo ako nezákonné; (b) namietanej absencie príčinnej súvislosti medzi Uznesením o vznesení obvinenia a vznikom škody žalobkyne; (c) namietanej potreby aplikácie analógie ust. § 8 ods. 6 Zákona o zodpovednosti za škodu pri právnom posúdení dôvodnosti žalobou uplatňovaného nároku.

31. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi v zmysle § 204 CSP, konkrétne Uznesením o vznesenia obvinenia; Sťažnosťou žalobkyne proti Uzneseniu o vznesení obvinenia, Uznesením OP PZ Zvolen, č.1Pv 618/14/6611-4 zo dňa 17.03.2015 o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia; Obžalobou na žalobkyňu; Trestným rozkazom OS ZV č.k 2T/62/2015-55 zo dňa 28.04.2015; Rozsudkom OS Zvolen č.k. 2T/62/2015-90 zo dňa 14.08.2015; Uznesením Krajského súdu v B. Bystrici č.k. 5To/111/2015 zo dňa 27.10.2015, Žiadosťou žalobkyne Generálnej prokuratúre SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánom verejnej moci, pri výkone verejnej moci; listom Generálnej prokuratúry SR zo dňa 06.06.2018; Faktúrou právneho zástupcu žalobkyne na sumu 981,32 Eur; potvrdeniami o úhradách fakturovanej sumy a Interným doklad právneho zástupcu žalobkyne - vyčíslením trov obhajoby v sume 536,72 Eur s DPH.

32. V časti o zaplatenie úrokov z omeškania v miere 0,05 % ročne zo sumy 536,72 Eur od 11.06.2018 do zaplatenia, v ktorej zobrala žalobkyňa žalobu späť, súd konanie v zmysle § 145 ods. 2 CSP zastavil (výrok I.)

33. Po právnom posúdení, po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu je vo zvyšnej časti dôvodný a preto súd žalobe v tejto časti vyhovel (výrok II.)

34. Žalobkyňa sa v spore domáhala náhrady škody vo výške zodpovedajúcej odmene a výdavkom jej obhajcu (trovy obhajoby) v zmysle Advokátskej tarify, pričom správnosť vyčíslenia výšky trov podľa Advokátskej tarify nebola medzi stranami sporná. Predmetná škoda jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím - Uznesením o vznesení obvinenia, nakoľko bez vydania Uznesenia o vznesení obvinenia by trovy obhajoby nevznikli, nakoľko by trestné stíhanie ani nebolo vedené.

35. Právo na náhradu škody spôsobenú fyzickým a právnickým osobám nezákonným konaním orgánov štátu, ich rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom vyplýva z článku 46. ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj zo Zákona o zodpovednosti za škodu a predstavuje integrálnu súčasť práva jednotlivca na súdnu ochranu.

36. Predtým, ako súd pristúpil k meritórnemu prerokovaniu nároku žalobkyne, skúmal, či bola splnená procesná podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, a to doručenie písomnej žiadosti žalobkyne o predbežné prerokovanie nároku príslušnému orgánu, výsledkom ktorého by bolo buď (čo i len čiastočné) neuspokojenie nároku na náhradu škody do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo zamietavá odpoveď príslušného orgánu (že neuspokojí nárok na náhradu škody), pričom pri uplatnení nároku na súde môže poškodený (žalobkyňa) požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Splnenie tejto podmienky nebolo medzi stranami sporné a jej splnenie vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, kedy mal súd za preukázané, že žalobkyňa sa obrátila na Generálnu prokuratúru SR ako príslušný orgán v zmysle § 4 Zákona o zodpovednosti za škodu, písomne - listom zo dňa 19.04.2018 (č.l. 17-19), v ktorom žiadala o náhradu škody v sume 536,72 Eur s DPH ako trov obhajoby, vzniknutých v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím - Uznesením o vznesení obvinenia. Žalovaná v rámci predbežného prerokovania nárok žalobkyne odmietla ako nedôvodný listom zo dňa 06.06.2018, doručeným žalobkyni (jej právnemu zástupcovi) dňa 11.06.2018 (č.l. 20-21).

37. Jednou z podmienok pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody je existencia nezákonného rozhodnutia v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o zodpovednosti za škodu. Zákonné znenie (§ 6 ods. 1 Zákon o zodpovednosti za škodu) ustanovuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Podľa ustálenej českej a slovenskej judikatúry (k zákonu č. 58/1969 Zb. a následne k Zákonu o zodpovednosti za škodu) za nárok na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu treba posudzovať prípady, kedy je trestné stíhanie vedené voči jednotlivcovi na základe uznesenia o vznesení obvinenia neskôr zastavené, alebo je obvinený spod obžaloby oslobodený. Jedná sa o špecifický prípad zodpovednosti štátu (napr. Uznesenie NS SR zo dňa 18.08.2010, sp.zn. 4M Cdo/15/2009). V takomto prípade nezákonné uznesenie predstavuje uznesenie o vznesení obvinenia a rozhodnutie, ktorým bolo toto zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť je rozhodnutie, ktorým bolo trestné stíhanie proti obvinenému zastavené, alebo ktorým bol obvinený spod obžaloby oslobodený. Najvyšší súd Českej republiky už vo svojom rozhodnutí sp.zn. 1Cz/6/90, ktoré bolo vydané v čase existujúcej spoločnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom zákonom č. 58/1969 Zb. účinným v SR do 30.06.2004 judikoval, že jedným z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zistená nezákonnosť rozhodnutia, ktorá viedla ku vzniku škody. S ohľadom na ustanovenie § 4 Zákona č. 58/1969 Zb. (poznámka súdu - teraz § 6 ods. l veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z.) je tento predpoklad splnený len vtedy, ak bolo príslušné rozhodnutie zrušené, či zmenené. K uplatneniu práva na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia preto môže dochádzať spravidla v prípadoch, kedy rozhodnutie nebolo zrušené, ale trestné stíhanie príslušnej osoby bolo zastavené, alebo táto osoba bola oslobodená spod obžaloby. Pri zodpovedaní otázky, či zastavenie trestného stíhania, alebo oslobodenie spod obžaloby môže mať rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť uviedol, že je potrebné ju zodpovedať kladne. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom možno dôjsť k záveru, že rovnaký výzvam ( dôsledky) ako zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má zastavenie trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby aspoň ak k nemu došlo z určitých dôvodov. Uvedené opatrenia totiž znamenajú, že je potrebné vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a teda, že koniec koncov proti nemu nemalo byť vznesené obvinenie. Zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú teda bez ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli z hľadiska ustanovenia § 4 Zákona č. 58/1969 Zb. (poznámka súdu - teraz § 6 ods.l veta prvá Zákona č. 514/2003 Z.z.) rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia (obdobne judikoval NS SR v rozsudku sp.zn. 1Cdo/53/1993). Aj následnou judikatúrou Českých a Slovenských Najvyšších súdnych inštancií bol tento právny názor opakovane potvrdený, preto ho možno považovať za právne ustálený (viď napríklad rozsudok NS SR 1Cz/6/1990, rozsudok NS SR 1Cdo/53/93, uznesenie NS SR 4M Cdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010, uznesenie NS SR zo dňa 30.11.2009, sp.zn. 4Cdo/183/2009, nálezy Ústavného súdu ČR III. ÚS 2201/2010 zo dňa 11.04.2013, IV. ÚS 642/05 zo dňa 28.08.2007, II. ÚS 590/08 zo dňa 17.06.2008, III. ÚS 1976/09 z 13.12.2001), ako aj nález Ústavného súdu SR zo dňa 24.03.2011 sp.zn. II. ÚS 25/2011, v zmysle ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o vznesení obvinenia, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Zodpovednosti za škodu sa štátny orgán v zmysle § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu nemôže zbaviť. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR však nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp.zn. II. ÚS 467/08). Ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, nemusí to vždy znamenať, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané nesprávne (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.09.2009, sp.zn. 1 Cdo/64/2008). Konkrétne podmienky odškodňovania osôb, ustanovuje Zákon o zodpovednosti za škodu, ktorý zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.03.2011, sp.zn. 3 Cdo 194/2010). Zákon o zodpovednosti za škodu súčasne v § 8 ods. 6 uvádza taxatívne prípady, kedy nárok na náhradu škody neprislúcha. Prípad postúpenia veci na prejednanie ako priestupku však v predmetnom ustanovení uvedený nie je a preto mal súd za to, že predmetné ustanovenie § 8 ods. 6 nie je možné na danú vec aplikovať, a to ani analógiou, na ktorú poukazovala žalovaná vo svojej argumentácii. Pokiaľ žalovaná „apelovala na odvahu súdov“ rozhodovať inak, ako rozhodli najvyššie súdne autority, súd na takýto odklon od ustálenej súdnej praxe nevidí dôvod, pričom je toho názoru, že pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle subsumovať pod prípady, kedy nárok na náhradu škody nevznikne aj prípady postúpenia veci na priestupok či oslobodenie spod obžaloby, nič mu nebránilo predmetné ustanovenie § 8 ods. 6 Zákona o zodpovednosti za škodu rozšíriť aj o tieto prípady. Pokiaľ žalovaná poukazovala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike, tak podľa názoru súdu sa toto rozhodnutie týka inej problematiky, súvisiacej s prepadnutím majetku ako peňažnej záruky za väzbu a z tohto rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ svojim konaním trestné konanie skutočne skomplikoval a prepadnutie záruky si zavinil sám, čo nie je tento prípad a preto súd na toto rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva nemohol prihliadať. Judikatúra najvyšších súdnych inštancií ČR a SR, vrátane judikatúry Ústavného súdu ČR a Ústavného súdu SR vyvodila nárok na náhradu škody z ochrany práv a jednotlivca na súdnu ochranu zakotveného v Článku 36. ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ktorá bola prijatá ako Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. a Článok 46. ods. 3 Ústavy SR. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi, fyzickej osobe bola odčinená. Ak má štát byť skutočne považovaný za materiálny právny štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, či za konanie, ktorým štátne orgány, alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je určite povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa neskôr ukáže ako postup mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak má byť jednotlivec povinný sa obmedzujúcim úkonom trestného stíhania, či úkonom s ním vecne spojeným podrobiť, musí v podmienkach materiálneho právneho štátu existovať záruka, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa mu odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol podrobený. Pokiaľ by takáto perspektíva neexistovala, nebolo by možné trvať na povinnosti jednotlivca takéto obmedzenia v rámci trestného stíhania znášať (viď napríklad rozsudok NS sp.zn. 1Cz/6/1990, rozsudok NS SR sp.zn. 1Cdo/53/93, uznesenie NS SR sp.zn. 4M Cdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2010). Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za preukázanú splnenú podmienku existencie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o zodpovednosti za škodu, ktorým je Uznesenie o vznesení obvinenia a to v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým tento vec postúpil na prejednanie ako priestupku, čo v zmysle spomínaného nálezu ÚS SR zo dňa 24.03.2011 sp.zn. II. ÚS 25/2011 má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia a teda žalobkyni bolo vznesené uznesenie za skutok, ktorý nebol trestným činom (maximálne by mohlo ísť o priestupok.)

38. Podmienkou pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody je v zmysle § 6 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu podanie riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, okrem prípadov osobitného zreteľa. Splnenie tejto podmienky nebolo medzi stranami sporné a potvrdzujú to aj listinné dôkazy (čl. 8-9).

39. Ďalšími podmienkami pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa bola v trestnom konaní zastúpená obhajcom a nebola sporná ani správnosť vyčíslenej odmeny obhajcu a výdavky (č.l. 36) v zmysle Advokátskej tarify a tiež nebolo sporné, že žalobkyňa obhajcovi zaplatila sumu vyššiu ako je v tomto spore uplatnený nárok. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z listinných dôkazov (č.l. 33 až 35). V zmysle § 18 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu (taktiež rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.03.2011, sp.zn. 3Cdo/194/2010), náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súd mal vzhľadom na vyššie uvedené za preukázané, že žalobkyni vznikla v príčinnej súvislosti s Uznesením o vznesení obvinenia škoda zodpovedajúca výške trov obhajoby (536,72 Eur). V tejto súvislosti (príčinná súvislosť) súd poznamenáva, že žalobkyňa správne argumentovala tým, že by jej škoda (trovy obhajoby) nevznikli, ak by nezákonné rozhodnutie (Uznesenie o vznesení obvinenia) nebolo vydané (obdobne tak uvádza aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 26.04.2007, sp.zn. 25Cdo 915/2005). Zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného štátneho orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.06.2011, sp.zn. 2 Cdo 121/2010).

40. Vzhľadom na skutočnosti vyššie uvedené súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 536,72 Eur. Súd tiež v zmysle § 16 ods. 4 Zákona o zodpovednosti za škodu zaviazal žalovanú na zaplatenie úrokov z omeškania v zákonnej miere 5 % z predmetnej sumy a to od 11.06.2018, čo je deň doručenia zamietavého stanoviska žalovanej k žiadosti žalobkyne o náhradu škody, až do zaplatenia. Súd vyhovel žiadosti žalovanej a v zmysle § 232 ods. 3 CSP jej uložil na zaplatenie lehotu 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).

41. Žalobkyňa mala v spore plný úspech a preto súd v zmysle § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP priznal žalobkyni nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v miere 100 % (výrok III.). O konkrétnej výške náhrad trov konanie rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Zvolen, písomne v dvoch vyhotoveniach. Podľa § 362 CSP odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde, ktorým je Krajský súd v Banskej Bystrici.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 . Odvolanie možno odôvodniť tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 .

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.