Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/17/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Milana Straku a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: František Velič VELMONT, so sídlom Dolný Moštenec 45, Považská Bystrica, IČO: 35 227 656, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Pavol Čičmanec, so sídlom Trenčín, Bavlnárska 312/9 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102132267/2018 zo dňa 26. októbra 2018, takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobca žalobou podanou v zákonnej lehote sa domáhal zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, potvrdzujúceho podľa ust. § 74 ods. 4 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 100752413/2018 zo dňa 17.04.2018, ktorým bol v zmysle § 68 ods. 5 a 6 zák. č. 563/2009 Z.z. určený žalobcovi rozdiel v sume 3.670 eur na DPH za obdobie október 2014, nepriznaním nadmerného odpočtu v sume 1.191,87 eur a vyrúbením dane v sume 2.478,13 eura. Zároveň žiadal zrušiť i uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátiť na ďalšie konanie.

2. Žalobca rozhodnutie žalovaného považoval za nezákonné, ktoré ho ukracuje na jeho právach, a to z dôvodov nesprávneho právneho vyhodnotenia dôkazov, neodôvodnenosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že v zdaňovacom období október 2014 si uplatnil odpočet dane na vstupe z dodávateľskej faktúry od spoločnosti AGRAV s.r.o. (faktúra č. 201410011) v celkovej výške 22.020 eur, z toho DPH predstavuje sumu 3.670 eur. Po vykonanej daňovej kontrole žalovaný nárok na odpočet uvedenej dane nepriznal a konštatoval iba vo všeobecnej rovine, že zistil porušenie zákona o DPH, že žalobca sa stal súčasťou podvodného obchodného reťazca, len formálne vykazoval dodanie služieb bez ekonomického opodstatnenia, na konci reťazca sa nachádza žalobca, ktorý si uplatnil odpočítanie DPH. Správca dane preukázal, že žalobca je súčasťou daňového úniku, pri ktorom bola narušená neutralita DPH. Z uvedeného žalobcovi nie je zrejmé, ktoré ustanovenie zákona porušil a na základe ktorých ustanovení zákona mu právo na odpočet nebolo priznané. Žalobca má za to, že žalovaný dôkazy nesprávne právne posúdil v neprospech žalobcu.

2.1. Žalobca poukázal na to, že nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť činnosť inej obchodnej spoločnosti, či nepodanie jej daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby a skutočnosť, že spoločnosť je nekontaktná. Prenájom a presun pracovných plošín, montáž a demontáž lešenia, prenájom bagra na predmetných akciách boli reálne dodané a následne boli aj reálne dodané stavebné

práce, ktoré inak nebolo možné vykonať. To, čo sa od roku 2015 stalo s dodávateľskou spoločnosťou AGRAV s.r.o. žalobca nemohol ovplyvniť a presahuje to rámec právnej a faktickej sféry vplyvu žalobcu.

2.2. Žalobca vyslovil názor, že splnil zákonom stanovené podmienky na odpočet DPH, predložil dôkazy, ktoré žalovaný nesprávne vyhodnotil, v rozpore s ust. § 49 a § 51 zák. o DPH mu nepriznal nárok na odpočet dane na vstupe z prijatých zdaniteľných plnení.

2.3. Žalobca dal do pozornosti i judikatúru ESD, v zmysle ktorej má byť každá transakcia posudzovaná sama o sebe, nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou v reťazci dodávok, o ktorej platiteľ nemôže vedieť (Optigen, Fulerum Elektronics, BOND House).

2.4. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nepoukázal na konkrétne skutočnosti zneužívania práva, ale iba na všeobecné tvrdenia o existencii údajného podvodného reťazca, nevyporiadal sa s námietkami žalobcu v odvolaní, počas celého konania nazeral na žalobcu ako odsúdeného páchateľa trestného činu podvodu v oblasti daní. Poukázal na rozsudok SD EÚ C-146/05/ Collée), podľa ktorého len vnútroštátny súd môže rozhodnúť o zamietnutí práva na odpočet DPH z dôvodov podvodného konania a preto správca dane prekročil svoje kompetencie, ide o postup v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, došlo k porušeniu základných princípov materiálneho právneho štátu, ako aj k porušeniu základných zásad daňového konania (rozs. NS SR 8Sžfk/57/2017).

2.5. Žalobca poukázal i na rozsudky SD EÚ vo veciach Gabalfrisa a i. bod 52, Halifax a i bod 92 a iné, C-385/09, v zmysle ktorých je potrebné prihliadnuť na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH a nie je možné používať spôsob, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, zotrval na skutočnostiach a záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Poukázal na to, že správca dane nespochybnil, že žalobca uskutočnil zdaniteľné obchody pre svojho odberateľa, ani materiálnu existenciu fakturovanej transakcie voči odberateľovi žalobcu. Správca dane daňovou kontrolou preukázateľne zistil, že fakturované zdaniteľné obchody neboli žalobcovi dodané spoločnosťou AGRAV s.r.o. Žalobca len formálne preukázal splnenie podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 zák. o DPH, zastieral skutočný stav a z uvedeného dôvodu správca dane na predložené dôkazy neprihliadol. Dodávateľská spoločnosť AGRAV s.r.o. si od roku 2012 neplnila svoje zákonné povinnosti voči daňovému úradu, nevykonávala reálne ekonomickú činnosť, žalobca sa k obchodnej spolupráci s touto spoločnosťou vyjadroval všeobecne a ako jediný dôkaz predložil spornú faktúru od nekontaktného dodávateľa a doklad o úhrade. Žalobca tvrdil, že pracovné plošiny, šalovacie dielce, bager, stavebný výťah boli majetkom dodávateľa, nevedel uviesť mená pracovníkov, ktorí mali služby vykonať a správca dane zistil, že dodávateľská spoločnosť nemala zamestnancov a nedisponovala žiadnym materiálno-technickým vybavením. Konateľ dodávateľa p. F. je dlhodobo nekontaktný, PZ SR po ňom vyhlásil pátranie z dôvodu väzby. Žalobca bol riadne oboznámený so všetkými dôkazmi, mal právo sa k nim vyjadriť, navrhovať ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalobca zodpovedá za uplatnenie odpočítania dane a ku svojim obchodom musí pristupovať s odbornou starostlivosťou. Ak tak nepostupuje, vystavuje sa riziku, že nepreukáže hodnovernosť daňových dokladov pri daňovej kontrole, ako je to v posudzovanom prípade. Žalovaný sa v rozhodnutí zaoberal aj podvodným konaním a vedomosťou žalobcu, že sa stal účastníkom na daňovom podvode v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, riadne svoje závery odôvodnil a preto rozsudok NS SR sp.zn. 8Sžfk/57/2017 nie je vo veci aplikovateľný. Žalovaný poprel tvrdenie žalobcu, že na neho nazeral ako právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu v oblasti daní, takéto tvrdenie žalobcu nemá oporu v napadnutom rozhodnutí žalovaného a správcu dane. Žalovaný ďalej poukázal na všeobecnú zásadu vyplývajúcu z judikatúry SD EÚ, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať pri zneužívajúcom a podvodnom konaní, ktoré je v rozpore s jeho účelmi a cieľmi. Zdaniteľné obchody zo strany dodávateľa pre žalobcu boli uskutočnené tak, že umožnili dodávateľovi žalobcu neodviesť daň, ktorú si žalobca odpočítal. Žalobca nepostupoval v súlade s požiadavkou dodržiavania povinnej miery opatrnosti v obchodovaní, nebol obozretný a obchodných partnerov si nevyberal zodpovedne a s náležitou starostlivosťou.

4. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na dôvodoch podanej žaloby, poukázal na to, že so subdodávateľskými spoločnosťami neobchodoval. Dodávateľská spoločnosť WAND s.r.o.

daň z pridanej hodnoty z uskutočnených plnení pre žalobcu priznala a odviedla, on splnil zákonné podmienky na odpočet DPH. Nemôže niesť zodpovednosť za neplnenie si povinností iných daňových subjektov, s ktorými nemal obchodný vzťah. Žalobca žiadny daňový únik nevykonal, nebol účastníkom žiadneho podvodného reťazca. Žalovaný a správca dane nezohľadnili skutočnosť, že žalobca musel s dodávateľskou spoločnosťou WAND s.r.o. uzatvoriť zmluvu o dielo, nakoľko táto spoločnosť bola víťazom vo verejnom obstarávaní, žalobca následne mohol len kontrolovať jednotlivé plnenia a dodania vyplývajúce zo zmluvy o dielo. Z uvedeného vyjadrenia je zrejmé, že sa netýka prejednávanej veci, nakoľko v danom prípade dodávateľskou spoločnosťou nebola spoločnosť WAND s.r.o.

5. Žalovaný v následnom vyjadrení - duplike, zotrval na záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Poukázal na to, že vyjadrenie žalobcu sa týka iného zdaňovacieho obdobia - apríl 2014.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd príslušný na konanie a rozhodovanie o podanej žalobe, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup správnych orgánov pred vydaním rozhodnutí podľa § 177 a nasl. SSP, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, ktorými je správny súd viazaný (§ 134 ods. 1, 2 SSP), nariadil vo veci pojednávanie, oboznámil sa s administratívnym spisom správnych orgánov, písomnými vyjadreniami účastníkov konania a dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.

7. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného a postup správnych orgánov v konaní, na základe ktorého bola žalobcovi vyrúbená daň za obdobie október 2014 z dôvodu neuznania uplatneného odpočtu DPH z dodávateľskej faktúry od spoločnosti AGRAV s.r.o. v celkovej sume 22.020 eur, DPH z toho predstavuje sumu 3.670 eur (faktúra č. 201410011 zo dňa 31.10.2014 za služby podľa výkazov v prílohe (prenájom pracovných plošín, presun plošiny, nájom lešenia, montáž a demontáž lešenia, prenájom bagra, prenájom šalovacích dielcov).

8. Z administratívneho spisu správnych orgánov predloženého žalovaným správny súd zistil nasledovné:

- Správca dane oznámením zo dňa 15.06.2015 oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2014 so začiatkom daňovej kontroly dňa 21.07.2015.

- O výsledkoch daňovej kontroly vyhotovil správca dane dňa 23.06.2016 protokol č. 103395605/2016, týkajúci sa i zdaňovacieho obdobia október 2014, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole doručil žalobcovi.

- Pripomienky a dôkazy žalobcu k protokolu správca dane prerokoval so žalobcom na ústnom pojednávaní dňa 04.04.2018.

- Dňa 17.04.2018 vydal správca dane rozhodnutie č. 100752413/2018, ktorým žalobcovi za zdaňovacie obdobie október 2014 určil podľa § 68 ods. 5 a 6 zák. č. 563/2009 Z.z. rozdiel v sume 3.670 eur na DPH, nepriznal nadmerný odpočet v sume 1.191,87 eur a vyrubil daň v sume 2.478,13 eur, keď žalobcovi neuznal právo na uplatnené odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 201410011 od dodávateľskej spoločnosti AGRAV s.r.o., nakoľko nebolo preukázané splnenie podmienok na ich uplatnenie uvedené v § 51 ods. 1 v nadväznosti na § 49 ods. 1, 2 písm. a) a § 19 ods. 2 zákona o DPH.

- Správca dane v rozhodnutí uviedol zistený skutkový stav, poukázal na vykonané dokazovanie, dôkazy vyhodnotil a dospel k záveru, že uplatnený odpočet nie je možné žalobcovi priznať z dôvodu pochybností o správnosti, pravdivosti a úplnosti dokladov a reálnosti uskutočnenia zdaniteľných obchodov od dodávateľa uvedeného na spornej faktúre. Predmetné plnenia na spornej faktúre počas daňovej kontroly neboli preukázané, nebolo preukázané, kto v skutočnosti služby vykonal, komu ako skutočnému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť, že daň uvedená na faktúre bola objektívne uplatnená voči inému platiteľovi z dodaných služieb v tuzemsku. Spoločnosť AGRAV s.r.o. je nekontaktná, nezamestnáva žiadnych zamestnancov, nemala materiálno-technické vybavenie na vykonávanie fakturovaných služieb, poslednú účtovnú uzávierku podala za rok 2012, z čoho vyplýva, že reálne nevykonávala v danom období ekonomickú činnosť. Ku dňu 30.11.2015 má ukončenú registráciu pre DPH. Spoločnosť AGRAV s.r.o. nepredložila účtovné a daňové doklady preukazujúce reálne dodanie fakturovaných služieb, jej konateľ je nekontaktný, Policajný zbor SR vyhlásil pátranie po jeho osobe z dôvodu väzby. Správca dane napriek šetreniu nemohol posúdiť, či dodávateľská spoločnosť daň priznala a odviedla a či jej vôbec vznikla daňová povinnosť za dodanie služby v zmysle § 19 ods. 2 zák. o DPH. Z kontrolných výkazov správca dane zistil, že spoločnosť AGRAV s.r.o. si v mesiaci október 2014 uplatnila odpočítanie dane od neexistujúceho subjektu. Ani rozsiahlym preverovaním správcu dane

sa nepodarilo zistiť mená pracovníkov, ktorí reálne služby vykonali, prenajímateľa pracovných plošín, lešení, šalovacích dielcov, bagra, výťahu a kto je ich vlastníkom. Dodávateľ vykazoval vysoké obraty, neúmerne nízku daňovú povinnosť, pričom žalobca ako jediný získal daňovú výhodu - odpočítanie dane, je koncovým subjektom umelo vykonštruovaného reťazca. Správca dane dospel k záveru, že žalobca nekonal s potrebnou mierou odbornej starostlivosti v obchodovaní a pokiaľ by si svojho obchodného partnera preveril, mal vedieť o podvodnom konaní svojho dodávateľa. Žalobca predložil iba formálne dôkazy, pričom šetrením správcu dane nebolo preukázané, že priamy dodávateľ - AGRAV s.r.o. vykonal plnenie deklarované na faktúre. Žalobca síce predložením dokladov formálne naplnil zákonné podmienky pre uplatnenie odpočtu DPH, ale zo skutočného plnenia vyplýva, že účelom bolo získanie neoprávnenej výhody vo forme uplatnenia odpočtu DPH na strane žalobcu, čo je v rozpore s cieľom a účelom zákona o DPH, Smernice DPH a tiež s rozhodnutiami SD EÚ.

- Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1. tohto rozsudku. Žalovaný potvrdenie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu odôvodnil riadne zisteným skutkovým stavom a správnym vyhodnotením dôkazov správcom dane, správnym právnym posúdením veci v súlade so Zákonom o DPH. Poukázal na skutkový stav zistený správcom dane a na ustanovenia Zákona o DPH súvisiace s dodaním služby a uplatnením odpočtu DPH. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že zo zistení správcu dane je zrejmé, že sa nepreukázalo tvrdenie žalobcu, že zdaniteľné obchody mu dodala spoločnosť AGRAV s.r.o. Bratislava - Nové Mesto. Žalobca si uplatnil odpočítanie dane bez toho, aby táto bola na predchádzajúcom stupni odvedená, navyše v nekontaktnej spoločnosti je daň nevymožiteľná. Žalobca je ten, kto si vyberá obchodných partnerov a v danom prípade je možné konštatovať, že neprijal všetky opatrenia, ktoré bolo možné od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Je síce pravdou, že žalobca nie je zodpovedný za plnenie zákonných povinností iného daňového subjektu, ale je na ňom, ako si preverí dôveryhodnosť svojho obchodného partnera, zodpovedá za uplatnenie odpočítania dane a preto musí k zdaniteľným obchodom pristupovať s odbornou starostlivosťou, aby mu daňová kontrola nespôsobila problémy s preukazovaním hodnovernosti daňových dokladov. Žalovaný poukázal na Smernicu Rady 2006/112/ES, v zmysle ktorej platiteľ sa nemôže spoliehať na to, že formálne splnil podmienky na odpočítanie dane, ako i na judikatúru SD EÚ, týkajúcu sa práva na odpočet dane. Správca dane preukázal, že žalobca je súčasťou daňového úniku, pri ktorom bola narušená neutralita DPH, neoprávnené odpočítanie dane uskutočnil práve žalobca, ktorý je konečným odberateľom vykonštruovaného reťazca. O skutočnosti, že jeho dodávateľ nie je dôveryhodnou spoločnosťou sa žalobca mohol presvedčiť aj na základe informácií z verejne dostupných zdrojov - účtovné uzávierky sú verejne dostupné na internete, dodávateľ už v roku 2013 účtovnú uzávierku nepodal, čo je pre fungujúcu spoločnosť vylúčené.

9. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase zdaniteľných obchodov (ďalej len ako „zákon o DPH“), predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len „členský štát“), d) dovoz tovaru do tuzemska.

9.1. Podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.

9.2. Podľa § 19 ods. 2, 3 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Ak sa dodanie tovaru alebo služby uskutočňuje čiastkovo alebo opakovane, považuje sa tovar alebo služba za dodanú

najneskôr posledným dňom obdobia, na ktoré sa platba za opakovane alebo čiastkovo dodávaný tovar alebo službu vzťahuje s výnimkou podľa písmen a) až e). Za čiastkové dodanie tovaru alebo služby sa považuje také dodanie tovaru alebo služby, ktoré predstavuje časť celkového plnenia, na ktoré je uzavretá zmluva. Za opakované dodanie tovaru alebo služby sa považuje dodanie rovnakého druhu tovaru alebo služby v opakovaných dohodnutých lehotách. Ak a) je dohodnutá platba za čiastkovo alebo opakovane dodávaný tovar alebo službu inú ako v písmene b) za obdobie dlhšie ako 12 kalendárnych mesiacov, považuje sa tovar alebo služba za dodanú posledným dňom každého 12. kalendárneho mesiaca, až kým sa dodanie tovaru alebo služby neskončí, b) sa služba s miestom dodania podľa § 15 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2004/222/20190401>, pri ktorej je povinný platiť daň príjemca služby, uskutočňuje čiastkovo alebo opakovane počas obdobia dlhšieho ako 12 kalendárnych mesiacov a platba je dohodnutá za obdobie dlhšie ako 12 kalendárnych mesiacov, považuje sa služba za dodanú posledným dňom každého kalendárneho roka, až kým sa dodanie služby neskončí, c) platiteľ požaduje za každé obdobie opakovane poskytovaného nájmu nehnuteľnosti popri nájomnom osobitne úhradu za presne dodané množstvo elektriny, plynu, vody a tepla, považujú sa tieto tovary za dodané dňom vyhotovenia faktúry, ktorou platiteľ požaduje platbu za tieto tovary, d) sa opakovane poskytujú elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby a spolu s nimi elektronické služby osobami, ktoré majú na poskytovanie uvedených sietí a služieb povolenie podľa osobitného predpisu,6a) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/20190401> za deň dodania služby sa považuje najneskôr deň vyhotovenia faktúry a ak faktúra nie je vyhotovená do konca tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola služba dodaná, daňová povinnosť vzniká posledným dňom tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola služba dodaná; táto výnimka sa nevzťahuje na opakovane poskytované elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby a spolu s nimi poskytované elektronické služby, ak daň z týchto služieb je povinný platiť príjemca služby, e) sa opakovane dodáva tovar s oslobodením od dane podľa § 43 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2004/222/20190401> počas obdobia dlhšieho ako kalendárny mesiac, považuje sa tovar za dodaný posledným dňom každého kalendárneho mesiaca, až kým sa dodanie tovaru neskončí.

9.3. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

9.4. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

9.5. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH, V. na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu. d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d/ má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

10. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ako „daňový poriadok“), správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

10.1. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

10.2. Podľa § 3 ods. 6 veta prvá daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane.

10.3. Podľa § 24 ods. 1 písm. a/ a c/ daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

10.4. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

10.5. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

11. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, vrátane postupu orgánov verejnej správy, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je v medziach žaloby v súlade so zákonom, má oporu vo vykonanom dokazovaní a v náležite zistenom skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený. Žalovaný, ako i prvostupňový správny orgán sa riadili vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a tiež judikatúrou týkajúcou sa práva na odpočet DPH.

12. Správny súd poukazuje na účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu, pričom Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane a iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane.

13. Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť a zaobstarať si dôkazy, ktoré preukážu v dostatočnej miere zdaniteľné plnenie správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Je nepostačujúce, ak daňový subjekt preukazuje dodanie tovaru len prostredníctvom faktúr či iných písomných dokladov, ktoré nemusia mať povahu reálneho faktu. Daňový subjekt, ktorý uplatňuje právo na odpočet DPH musí preukázať, že došlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľných obchodov. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EU.

14. V prejednávanej veci správny súd konštatuje, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že služby uvedené na spornej faktúre od spoločnosti AGRAV s.r.o. boli dodané reálne týmto dodávateľom a že dodávateľskej spoločnosti vznikla daňová povinnosť. Žalobca síce predložil správcovi dane všetky zákonom požadované doklady k uplatneniu odpočtu DPH, ale správca dane vlastným šetrením tieto doklady spochybnil. Správny súd poukazuje na odôvodnené pochybnosti správcu dane, keď spoločnosť AGRAV s.r.o. je nekontaktná, na uvedenom sídle spoločnosti sa nenachádza, jej konateľ sa na adrese bydliska dlhodobo nezdržuje, je v pátraní polície SR. Zo zistení správcu dane vyplýva, že dodávateľská spoločnosť AGRAV s.r.o. v danom zdaňovacom období reálne nevykonávala ekonomickú činnosť. S pochybnosťami správcu dane bol žalobca riadne oboznámený a dôkazná povinnosť vyvrátiť odôvodnené pochybnosti správcu dane sa presunula na žalobcu, ktorý však nepredložil ani neoznačil také dôkazy, ktoré by preukázali reálne dodanie služieb uvedenou spoločnosťou. Žalobca nemal žiadne

dôkazy o obchodnej spolupráci so spoločnosťou AGRAV s.r.o., obchody uzatváral len telefonicky, nepresvedčil sa, či ide o dôveryhodného dodávateľa.

15. Správny súd pripomína, že preukazovanie relevantných skutočností v daňovom konaní nie je orientované iba na preverovanie výsledku, t.j. reálnu existenciu dodaných tovarov alebo služieb. Pre účely uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH nepostačuje dokázať, že niečo sa zrealizovalo, dodalo alebo poskytlo, ale rovnako dôležité je preukázať, že dielo zrealizoval alebo službu dodal či poskytol práve ten konkrétny (a nie iný) subjekt, ktorý je deklarovaný na príslušnej faktúre ako dodávateľ (k tomu bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8Sžf/16/2014). Je preto plne legitímne, ak správca dane dokazovanie orientuje aj k jednotlivým prvkom celého procesu vedúceho k výsledku a k osobe skutočného dodávateľa tovaru alebo služby a následne vyhodnotí, či dôkazy získané a vykonané v daňovom konaní verifikujú tvrdenia daňového subjektu alebo im táto kvalitatívna vlastnosť chýba.

16. Správny súd považuje za dôležité upriamiť pozornosť na judikatúru týkajúcu sa rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázky dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/84/2012 zo dňa 18.06.2013 „zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Obdobne judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 5Sžf/11/2014, v ktorej uviedol, že „dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu dostačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.“ Správny súd považuje za vhodné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/105/2014 zo dňa 28.01.2015, podľa ktorého „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.“ Z novších výsledkov rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazuje správny súd na rozsudok, sp. zn. 3Sžf/26/2016 zo dňa 18.10.2017, v zmysle ktorého „v okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo... Spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní ...“ Napokon správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017, v ktorom vyslovil právny názor, v zmysle ktorého „nemožnosť preveriť uskutočnenie predmetných plnení u dodávateľov, resp. subdodávateľov žalobcu, a to v dôsledku

prevodu obchodných podielov a výmene konateľov v týchto spoločnostiach, sťažila dôkaznú situáciu žalobcovi, nie správcovi dane, ktorý na základe vyššie opísaných zistení oprávnene spochybnil reálnosť deklarovaných plnení. Je totiž na žalobcovi, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a ktorého zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, ktoré sa ukázali ako pochybné, aby tieto pochybnosti vyvrátil ďalšími dôkazmi.“

17. Na základe vyššie uvedených skutočností má správny súd za to, že žalobca nepreukázal reálne dodanie služieb dodávateľom uvedeným na faktúre - spoločnosťou AGRAV s.r.o. Daň uvedená na faktúre sa tak stala splatnou iba z titulu uvedenia na daňovom doklade (§ 69 ods. 5 zákona o DPH) a takto splatná daň z hľadiska uplatnenia práva na odpočítanie dane nie je pri samotnom odpočítaní dane podľa hmotnoprávneho predpisu použiteľná.

18. Pokiaľ žalobca v žalobe poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej poctivým obchodníkom patrí odpočítanie dane, aj keď nakúpili od nepoctivého obchodníka, ktorý má vo svojom konaní nedostatky alebo prípadný podvod, správny súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle uvedenej judikatúry je tak vtedy, ak sa uistí, že plnenie, ktorého sa zúčastňuje, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, napr. Teleos plc. a spol. - C 409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NU-C-499/2010. Cieľom uznaným a podporovaným šiestou Smernicou Rady EÚ o spoločnom systéme DPH je bol proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (napr. rozsudky vo veciach C-285/09, C-504/10). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne okolnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (rozs. C-285/11). Na základe uvedeného je nesprávny názor žalobcu, že správne orgány prekročili svoje kompetencie, keď nepriznali právo na odpočet žalobcovi z dôvodov podvodného konania. Správne orgány konali v rozsahu svojich kompetencii, riadili sa nielen zákonom o DPH a Daňovým poriadkom, ale aj judikatúrou ESD a NS SR, na ktorú žalovaný poukázal i v napadnutom rozhodnutí. V prejednávanej veci žalobca nepostupoval v súlade s požiadavkou dodržiavania povinnej miery opatrnosti.

19. Námietka žalobcu, že žalovaný nesprávne vyhodnotil dôkazy a jeho rozhodnutie je nezákonné, je nedôvodná. Správne orgány dôkazy vyhodnotili vo vzájomných súvislostiach, pričom správne prihliadali na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo a teda postupovali v súlade s ust. § 3 Daňového poriadku.

20. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil i námietku žalobcu, týkajúcu sa neodôvodnenosti napadnutého rozhodnutia, keď žalovaný svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, vyporiadal sa s námietkami žalobcu v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu. Preskúmavané rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti.

21. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžf/32/2014 a 8Sžfk/57/2017, ktoré pripojil k žalobe, správny súd poukazuje na to, že uvedenými rozhodnutiami boli zrušené rozsudky krajských súdov z dôvodu nevyporiadania sa s námietkami žalobcu v žalobe. Uvedené rozhodnutia sú v danej veci neaplikovateľné, keďže o tom, či sa tunajší súd dostatočne zaoberal námietkami žalobcu a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie, nebolo kasačným súdom rozhodnuté.

22. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

23. S poukazom na uvedené skutočnosti a nedôvodnosť žalobných námietok správny súd podľa vyššie citovaného ustanovenia § 190 SSP žalobu zamietol.

24. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov nepriznal, nakoľko mu v súdnom konaní žiadne trovy nevznikli.

25. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).