Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoPr/6/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: Mgr. Z. X., trvale bytom L. XXX/ X, U., právne zastúpeného JUDr. I. D., advokátom so sídlom L. 3, E., proti žalovanému: V. škola, so sídlom J. A. U. XXXX/X, Y. nad Y., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. V. B., s.r.o., so sídlom J. G. XX, Y. nad Y., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 22. júna 2017, č.k. 10Cpr/9/2016-213, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e s tým, že d o p ĺ ň a výrok o náhrade trov konania štátu tak, že štát m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol, druhým výrokom žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % a tretím výrokom rozhodol, že štát má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa 28.06.2016 je neplatné. Na podklade vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobný návrh nie je dôvodný a žalobu zamietol v celom rozsahu. Uviedol, že žalobca ako zamestnanec sa podanou žalobou voči žalovanému zamestnávateľovi domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné najmä z dôvodu, že - organizačná zmena nebola prerokovaná so zriaďovateľom školy, žalovaný neponúkol žalobcovi pracovný pomer s kratším úväzkom, keď po odchode žalobcu niektorí zamestnanci mali nadčasové hodiny v celkovom rozsahu 5 hodín, dôvod výpovede nezodpovedal obsahu rozhodnutia o organizačnej zmene o znížení počtu zamestnancov, organizačná zmena sa mala týkať hlavne učiteľov prvého stupňa, keď po výpovedi títo učitelia museli pracovať aj na druhom stupni, a to v celkovom rozsahu 15 hodín, organizačná zmena o znížení počtu zamestnancov zo dňa 13.05.2016 nezodpovedala realite, keď žalovaný dňa 09.06.2016 prijal nového zamestnanca na pozíciu riaditeľa školy, v čase doručenia výpovede zo dňa 28.06.2016 u žalovaného žiadna zmena nenastala, nakoľko ešte nebol skončený školský rok 2015/2016, žalovaný mal ponúknuť žalobcovi pracovné miesto namiesto Mgr. G. D., ktorá mala nastúpiť na materskú dovolenku, pričom žalovaný neskôr prijal na toto miesto Mgr. J., čím porušil § 61 ods. 3 Zákonníka práce. V konaní žalovaný predložil list zriaďovateľa školy zo dňa 24.06.2016, v ktorom Mesto Y. nad Y. ako zriaďovateľ žalovaného potvrdilo, že prerokovalo rozhodnutie žalovaného č. XXX/XXXX o organizačnej zmene a súhlasí s ním. Žalobca namietal, že prerokovanie zmeny nebolo predložené na prerokovanie poslancom zriaďovateľa školy. Súd uviedol, že zákon síce ukladá každú organizačnú zmenu žalovaného prerokovať so zriaďovateľom školy, ale nedefinuje žiadny postup ani sankciu, ak sa tento postup nedodrží. Ak zriaďovateľ žalovaného písomne potvrdil, že došlo k prerokovaniu, súd mal za to, že táto požiadavka zákona bola splnená, žalovaný v tomto smere uniesol dôkazné bremeno, a teda z tohto dôvodu nie je možné postihovať výpoveď žalobcu absolútnou neplatnosťou. Ďalej súd uviedol, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že v školskom roku 2016/2017 dôjde k zníženiu počtu vyučovacích hodín v dôsledku zníženia počtu žiakov v škole, pričom táto okolnosť bola známa už v čase prijatia organizačnej zmeny. Je logické, že poverená riaditeľka školy dňa 13.05.2016 pristúpila k rozhodnutiu o organizačnej zmene, na základe ktorej malo dôjsť k zrušeniu dvoch pracovných miest na pozícii učiteľa na prvom a druhom stupni základnej školy. V tomto rozhodnutí súd za formálnu chybu považoval skutočnosť, že v rozhodnutí sa nespomína okolnosť, že na pozíciu riaditeľa školy je vypísané výberové konanie, čo mohlo mať a aj malo vplyv na ďalšiu zamestnanosť žalovaného. Žalovaný dostatočne nevysvetlil, prečo po prijatí nového zamestnanca dňa 09.06.2016 - riaditeľa školy - neurobil nové rozhodnutie o organizačnej zmene, čím by sa odstránili viaceré sporné otázky v tomto spore, najmä otázka, či organizačná zmena sa mala dotknúť obidvoch stupňov základnej školy alebo iba jedného z nich alebo z akého dôvodu došlo k prepusteniu iba jedného zo zamestnancov a nie viacerých, pretože ak nový riaditeľ školy nebol vybraný z učiteľského zboru žalovaného, tak logicky sa mala dĺžka alebo rozsah pracovného pomeru dotknúť viac ako dvoch zamestnancov a nie iba jedného z nich, t.j. žalobcu. Napriek tejto skutočnosti súd tento nedostatok nepovažoval za taký formálny nedostatok, ktorý by mal mať vplyv na samotnú platnosť rozviazania pracovného pomeru so žalobcom. Ďalej súd konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že škola evidovala od 26.08.2016 14 pedagogických zamestnancov pre druhý stupeň, výchovno-vzdelávací proces zabezpečovalo reálne 13 učiteľov, na pokrytie 285 hodín učebného plánu mal žalovaný vystačiť s 12,39 učiteľa (285 hodín/23 hodinový plný úväzok = potreba pedagógov). Z uvedeného vyplývalo, že žalovaný mal v čase prijatia organizačnej zmeny, ako aj v čase doručenia výpovede nadbytočnosť zamestnancov - pedagógov. Súd uviedol, že ak zamestnávateľ z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce ruší určité pracovné miesto na druhom stupni, kde bol pracovne zaradený žalobca, tak v takom prípade platí zásada, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Skutočnosť, že vznikla nová skladba úväzkov pedagógov na prvom ako aj na druhom stupni ešte neznamená, že sa tým vykrývali nadčasové hodiny, čím by vzniklo právo žalobcu napríklad na kratší pracovný úväzok. Je nereálne, aby žalobcovi v školstve na základnej škole boli ponúknuté 3 nadčasové hodiny slovenčiny (celkovo päť hodín), keďže tento stav nie je zapríčinený nedostatkom pedagógov, ale z dôvodu praktického a efektívneho vyučovania tak, aby jeden pedagóg vyučoval jeden predmet v jednej triede. V tomto smere súd dal za pravdu žalovanému, že ak by žalovaný pristúpil k rozloženiu predmetu slovenčiny medzi dvoch pedagógov v rámci jednej triedy, išlo by o umelú zamestnanosť, ktorá by bola v neprospech vzdelávacieho procesu detí na základnej škole. Ďalej uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že organizačná zmena žalovaného nezodpovedná výpovednému dôvodu. Súd mal za preukázané a medzi stranami sporu nebolo ani sporné, že u žalovaného došlo k poklesu žiakov ako aj k poklesu vyučovacích hodín. V samotnej výpovedi je citované rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene, o ktorej bol žalobca vopred oboznámený, teda súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že výpoveď bola realizovaná na podklade tejto organizačnej zmeny. Žalobca namietal, že žalovaný mal pri výpovedi uprednostniť Mgr. O. H. , ktorá bola toho času práceneschopná a žalovaný v čase doručovania výpovede nemohol mať vedomosť, či a kedy sa tento pedagóg vráti do vyučovacieho procesu. Súd zdôraznil, že pri nadbytočnosti zamestnanca je na zamestnávateľovi, s ktorým zamestnancom ukončí pracovný pomer. V tejto súvislosti súd poukázal na zákaz výpovede podľa § 64 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, teda v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz. Bolo preto irelevantné, že po doručení výpovede žalobcovi bola Mgr. O. H. pozastavená pedagogická činnosť a žalovaný prijal na zastupovania Mgr. D. nového zamestnanca, a to Mgr. L. J., keďže tieto skutočnosti nastali až po doručení výpovede žalobcovi. Týmto postupom nebol porušený § 61 ods. 3 Zákonníka práce, keďže nešlo o novovytvorené miesto, nakoľko žalovaný Mgr. L. J. prijal dňa 26.08.2016 na dobu určitú na zastupovanie Mgr. D. počas materskej dovolenky. Pracovné miesto Mgr. D. nebolo zrušené, pričom táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Zákon neukladá žalovanému, aby v takýchto prípadoch uprednostnil zamestnanca, s ktorým v "ochrannej lehote dvoch mesiacov" ukončil pracovný pomer. Taktiež súd zdôraznil, že v spore bolo preukázané, že v čase prijatia organizačnej zmeny bolo evidentné, že v novom školskom roku 2016/2017 dôjde k zníženiu finančných prostriedkov z rozpočtu zriaďovateľa, nakoľko tieto sa odvíjajú okrem iného od počtu žiakov. Súd považoval za hospodárne a ekonomicky správne, ak k úspore finančných prostriedkov dôjde aj počas plynutia školských letných prázdnin, pričom táto úspora nebude mať dopad na samotný vyučovací proces ani potreby školy. Navyše samotná odborová organizácia zamestnancov k takémuto postupu žalovaného dala súhlasné stanovisko. Ak žalobca namietal, že v čase doručenia výpovede nenastala žiadna zmena v pracovných úväzkoch a že výpoveďou je možné ukončiť pracovný pomer pedagóga len ku dňu 31.08., súd konštatoval, že s týmto tvrdením sa nestotožnil. Podľa § 11b ods. 1 zákona č. 317/2009 Z.z., pracovný pomer na určitú dobu s pedagogickým zamestnancom možno dohodnúť najkratšie do 31. augusta. Zákon v tejto podobe chráni pedagógov, ktorí uzatvárajú pracovný pomer na určitý čas, pričom zákon nezakazuje aj s takýmto zamestnancom ukončiť pracovný pomer z dôvodu nadbytočnosti, ak nastanú nové skutočnosti počas školského roku, napr. dôjde k zrušeniu tried, zníženie počtu žiakov a pod. Okrem toho v spore bolo preukázané, že žalobca mal uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú, teda obmedzenia podľa citovaného zákona sa na žalobcu nevzťahujú. Ak žalobca namietal aj porušenie školských predpisov zo strany žalovaného, k týmto sa súd nevyjadril, pretože vo vzťahu k posudzovaniu platnosti výpovede boli bez právneho významu. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Štátu v tomto konaní vznikli trovy konania uhradením svedočného, ktorých náhradu súd priznal v súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca. Uviedol, že súd na základe listu zriaďovateľa zo dňa 24.06.2016 (predloženého žalovaným) dospel k záveru, že zriaďovateľ organizačnú zmenu prerokoval a požiadavka zákona č. 569/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve bola splnená. Z tohto listu však nevyplýva, že by organizačná zmena bola prerokovaná aj s radou školy. Svedkyňa D.. G. Y. sa vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 25.05.2017 vyjadrila, že organizačná zmena s radou školy prerokovávaná nebola. Organizačná zmena nebola prerokovaná v súlade so zákonom, a hoci zákon za nedodržanie tohto postupu žiadnu sankciu neustanovuje, podľa jeho názoru nemôže byť platnou výpoveď z pracovného pomeru, ktorá bola daná na základe organizačnej zmeny prijatej v rozpore so zákonom. Ďalej uviedol, že súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že v šk. roku 2016/2017 dôjde k zníženiu počtu vyučovacích hodín v dôsledku poklesu počtu žiakov. Výpovedná doba mu však neuplynula 31.08.2016, ale už 31.07.2016, kedy k žiadnej zmene nedošlo. Školský rok pritom trvá od 01. septembra do 31. augusta nasledujúceho kalendárneho roka. V čase vydania rozhodnutia o organizačnej zmene, ani v čase jeho účinnosti teda k zníženiu počtu žiakov nemohlo dôjsť. Je pravdou, že vyučovací proces sa počas školských prázdnin nerealizuje, avšak úväzky ostávajú pedagogickým zamestnancom zachované až do skončenia prázdnin, čiže do skončenia školského roka. Ak žalovaný prijal rozhodnutie o organizačnej zmene na základe očakávaného poklesu žiakov od nového školského roka, tak túto zmenu mal prijať k 01.09.2016. U žalovaného však ani od začiatku šk. roka 2016/2017 nedošlo k zníženiu počtu vyučovacích hodín slovenského jazyka a literatúry na II. stupni. Je pravdou, že v prípade zníženia počtu zamestnancov v dôsledku organizačnej zmeny je výber konkrétneho zamestnanca, s ktorým bude ukončený pracovný pomer, na zamestnávateľovi. Nakoľko však bol jediným zamestnancom žalovaného, ktorý mal priamo v pracovnej zmluve uvedený svoj aprobačný predmet - slovenský jazyk a literatúra , organizačná zmena sa jeho pracovného miesta netýkala, a preto mu nemohla byť daná platná výpoveď z dôvodu nadbytočnosti. Zamestnávateľ mal nadbytočného zamestnanca vybrať spomedzi učiteľov, ktorí mali v pracovnej zmluve dojednaný druh práce totožný s druhom práce uvedeným v rozhodnutí o organizačnej zmene. Ďalej žalobca tvrdil, že súd považoval za formálnu chybu, že v rozhodnutí o organizačnej zmene sa neuvádzalo, že na pozíciu riaditeľa školy je vypísané výberové konanie, čo mohlo mať vplyv na ďalšiu zamestnanosť žalovaného. Podľa neho sa nejedná o formálnu chybu, keď prijatím nového zamestnanca žalovaný svoje rozhodnutie o organizačnej zmene negoval. Riaditeľ školy je tiež pedagogickým zamestnancom školy s povinnosťou učiť určitý počet vyučovacích hodín. Skutočnosť je taká, že rozhodnutím o organizačnej zmene boli zrušené dve pracovné miesta, z toho jedno pre kategóriu 2.1.1.2 učiteľ pre nižšie stredné vzdelávanie (učiteľ druhého stupňa základnej školy), následne bol dňa 09.06.2016 prijatý nový pedagogický zamestnanec - riaditeľ školy, potom dňa 28.06.2016 mu (žalobcovi) bola doručená výpoveď pre nadbytočnosť, pričom výpovedná doba uplynula dňa 21.07.2016 a 26.08.2016 bola do pracovného pomeru prijatá nová pedagogická zamestnankyňa - učiteľka druhého stupňa základnej školy - D.. J.. Podľa názoru súdu skutočnosť, že v novom šk. roku 2016/2017 vznikla nová skladba úväzkov na prvom i druhom stupni neznamená, že sa tým vykryli nadčasové hodiny, čím by žalobcovi vzniklo práva napr. na kratší úväzok. Hodiny slovenského jazyka a literatúry po ňom prevzal Mgr. Y., ktorý na druhom stupni učí o to menej hodín telesnej výchovy, ktoré namiesto neho učia učiteľky z I. stupňa - až 12 hodín telesnej výchovy týždenne. Podľa jeho názoru je takouto zmenou skladby úväzkov preukázané práve to, že na druhom stupni nenastal taký pokles úväzkov, ktorý by odôvodnil jeho ukončenie pracovného pomeru, inak by úväzky nemuseli byť dopĺňané učiteľkami z I. stupňa.

Ďalej uviedol, že súd sa nestotožnil s tvrdením, že organizačná zmena žalovaného nezodpovedná výpovednému dôvodu a v odôvodnení rozsudku konštatoval, že ak bola vo výpovedi uvedená iná formulácia textu ako v organizačnej zmene, ale bolo v nej jednoznačne uvedené, že žalobca dostáva výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, ide o formuláciu nezameniteľnú s iným výpovedným dôvodom. Podľa jeho názoru je však znenie výpovede žalobcu zo dňa 28.06.2016 v zrejmom rozpore s rozhodnutím o organizačnej zmene, pretože vo výpovedi sa ako dôvod organizačnej zmeny uvádza zníženie počtu žiakov, pričom v rozhodnutí o organizačnej zmene zamestnávateľa sa zníženie počtu žiakov neuvádza ako dôvod organizačnej zmeny. Podmienka jednoznačnosti a nezameniteľnosti výpovedného dôvodu tak splnená nebola, čo je dôvodom neplatnosti výpovede. On nenamietal, že žalovaný mal pri výpovedi uprednostniť Mgr. H. ako to konštatoval súd. Tvrdil, že v čase doručenia výpovede, t.j. dňa 28.06.2016 mal žalovaný vedomosť, že od 29.06.2016 nastupuje Mgr. D. na materskú dovolenku a že zamestnávateľ sa nemôže brániť tým, že na pracovné miesto po Mgr. D. mala nastúpiť Mgr. H., nakoľko Mgr. H. bola v tom čase práceneschopná a žalovaný nevedel, kedy jej PN skončí. Podľa neho mal žalovaný v čase doručenia výpovede aktuálne riešiť jeho ponuku práce, a to zastupovanie Mgr. D. a ďalšie pracovné zaradenie Mgr. H. mal riešiť až po skončení jej PN. Je evidentné, že v čase doručenia výpovede mal žalovaný ako zamestnávateľ pre neho voľné pracovné miesto, ktoré mu neponúkol a na ktoré mal následne prijať novú zamestnankyňu Mgr. J.. Hoci Mgr. D. vyučovala predmet, na ktorý nemal aprobáciu, mohol ju zastúpiť, čo vyplynulo aj z výsluchu svedkyne Mgr. Y.. Žalovaný ho mohol dodatkom k pracovnej zmluve zaviazať, aby si rozšíril svoju kvalifikáciu v zmysle zák. č. 317/2009 Z.z., §8a ods. 4 písm. a). Nová zamestnankyňa Mgr. L. J. bola prijatá do zamestnania u žalovaného od dňa 26.08.2016, teda necelý mesiac po jeho ukončení pracovného pomeru. Hoci nešlo o vytvorenie nového pracovného miesta, ale o zastupovanie počas materskej dovolenky, podľa jeho názoru došlo k porušeniu § 61 ods. 3 ZP, ktoré je v tomto prípade potrebné vykladať extenzívne v prospech zamestnanca, najmä ak zamestnávateľ už v čase doručenia výpovede žalobcovi vedel, že bude potrebovať zastúpenie zamestnankyne počas jej materskej dovolenky. Ďalej uviedol, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že podľa názoru súdu je v záujme hospodárnosti a úspory finančných prostriedkov možné z dôvodu nadbytočnosti ukončiť pracovný pomer s pedagógom aj počas školských prázdnin, kedy nebude vyučovací proces narušený. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že v čase doručovania výpovede žiadna zmena v úväzkoch nenastala a ani nastať nemohla. Súd poukázal na to, že § 11b zák. č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, podľa ktorého možno pracovný pomer na určitú dobu s učiteľom dohodnúť najkratšie do 31. augusta, chráni pedagógov s pracovným pomerom na dobu určitú. Žalobca si je vedomý, že predmetné sa netýka skončenia pracovného pomeru výpoveďou, analogicky však možno vyvodiť, že počas školského roka, najmä počas prázdnin nemožno skončiť pracovný pomer s učiteľom pre nadbytočnosť. Účelom zákona je ochrana pedagogických zamestnancov s pracovným pomerom na dobu určitú, s ktorými v minulosti mohli školy dojednávať v záujme úspory finančných prostriedkov pracovný pomer na dobu určitú aj do 30. júna kalendárneho roka a je analogicky možné rovnakú ochranu poskytnúť aj zamestnancovi s pracovným pomerom na dobu neurčitú, aby s ním zamestnávateľ neukončoval pracovný pomer pred alebo počas školských prázdnin. Uviedol, že hoci súd žalobu zamietol, podľa jeho názoru mal pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ust. § 257 CSP. Tieto dôvody spočívajú v tom, že išlo o individuálny pracovnoprávny spor so slabšou stranou, s kauzálnou príslušnosťou mimo sídla, resp. bydliska sporových strán, čo má za následok zvýšené náklade pre obe strany. On nepodal zjavne nedôvodnú žalobu, nespôsoboval v konaní žiadne prieťahy, v žalobe uviedol všetky relevantné skutočnosti a dôkazné prostriedky a mal záujem na čo najhospodárnejšom priebehu konania. Priznávanie náhrady trov konania úspešnému zamestnávateľovi vrátane cestovných náhrad a náhrady za stratu času za situácie, že žalobca bol podľa platných právnych predpisov povinný podať žalobu na súd mimo sídla žalovaného, by obmedzovalo zamestnancov pri uplatňovaní ich práv a nárokov pred súdom, čo istotne nebolo zámerom zákonodarcu pri zavedení inštitútu kauzálnej príslušnosti. V zmysle ust. § 257 CSP tak súd nemal úspešnému žalovanému náhradu trov konania priznať, ak aj áno, tak nie v celom rozsahu. Dodal, že ak súd rozhodol, že štát má nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, tak podľa jeho názoru malo byť v predmetnom výroku uvedené, voči komu má štát toto právo. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobe vyhovie a prizná mu náhradu trov konania v plnom rozsahu a štátu prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému. V prípade, že odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba bola podaná nedôvodne žiadal, aby v zmysle § 257 CSP úspešnému žalovanému nebolo priznané právo na náhradu trov konania.

3. K podanému odvolaniu sa žalovaný písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2001/311/20190101> pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

6. Zamestnávateľ by mal mať možnosť, ak nie je potrebné, aby došlo až k jeho zrušeniu či premiestneniu, organizovať svoju činnosť, prevádzku v súlade so svojimi plánmi a svoje aktivity prispôsobovať aktuálnemu stavu na trhu, čo často spôsobuje potrebu regulovať počet zamestnancov. Tento výpovedný dôvod v sebe skrýva fakticky viacero dôvodov, a to, že dochádza (I) k zmene úloh, technického vybavenia zamestnávateľa alebo (II) k zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo (III) k iným organizačným zmenám, a v prípade zamestnávateľa, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania (IV), sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 ZP pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu. Slovo „zabezpečenie efektívnosti práce“ nevyjadruje taký stupeň kvality ako zvýšenie efektívnosti práce, ktoré sa dá nielen kvantifikačne vyjadriť, ale aj porovnať s predpokladanou vyššou efektívnosťou práce. Zamestnávateľ v záujme toho, aby bol spôsobilý voči zamestnancovi, ktorý dostal výpoveď pre nadbytočnosť plniť svoje povinnosti z pracovnej zmluvy aj počas výpovednej doby, by mal s dostatočným predstihom rozhodnúť o organizačných zmenách a účinnosť týchto zmien časovo posunúť tak, aby medzičasom mohli zamestnancom uplynúť výpovedné doby. Z hľadiska právnej povahy rozhodnutia o organizačnej zmene toto rozhodnutie v zmysle judikatúry nemá povahu právneho úkonu, z čoho vyplýva právny dôsledok spočívajúci v tom, že účastník pracovného pomeru nemôže na súde žiadať, aby súd rozhodol o jeho neplatnosti. Nemožno ho preto napadnúť na súde a žalobou žiadať vyslovenie neplatnosti takéhoto rozhodnutia zamestnávateľa. V súlade s doterajšou relevantnou judikatúrou o výbere nadbytočného zamestnanca rozhoduje výlučne zamestnávateľ. V prípadnom súdnom spore súd neskúma výber nadbytočného zamestnanca, skúma len, či existovala organizačná zmena a či v jej dôsledku sa stal zamestnanec nadbytočným. Súd skúma teda tri základné otázky, a to, či ide o zmenu úloh organizácie, technického vybavenia alebo iné organizačné zmeny, či sa stal zamestnanec nadbytočným a či je daná príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnými zmenami.

7. Súd prvej inštancie v danej veci zamietol žalobu v celom rozsahu, keď dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru žalobcu bolo platné. Uvedený záver napadol odvolaním žalobca, pričom odvolací súd sa s odvolacími námietkami vysporiadal nasledovne:

8. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietka žalobcu, že organizačná zmena, ktorá bola podkladom pre výpoveď, nebola prerokovaná v súlade so zákonom (§ 6 ods. 18 zákona č. 596/2003 Z.z.), keďže organizačná zmena nebola prerokovaná aj s radou školy, preto nemôže byť výpoveď platná, keďže organizačná zmena bola prijatá v rozpore so zákonom. Zákonník práce v § 63 ods. 1 písm. b) stanovuje ako podmienku výpovede zo strany zamestnávateľa vypracovanie písomného rozhodnutia o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, pričom zákon č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve nesankcionuje v § 6 ods. 18 neprerokovanie rozhodnutia o organizačnej zmene s radou školy nijakým spôsobom. Je nutné dodať, že ustanovením § 6 citovaného zákona začínajú oprávnenia obce pri prenesenom výkone štátnej správy na danom úseku (zriaďovateľ) s tým, že § 6 ods. 18 ustanovuje predovšetkým prerokovanie personálnych otázok s obcou, zároveň neustanovujúc, aké konkrétne otázky majú byť v zmysle tohto ustanovenia prerokovávané. Neprítomnosť rady školy pri prerokúvaní tejto otázky nie je v zmysle citovaného zákona sankcionovaná, rovnako tak Zákonník práce neukladá sankciu v prípade nedodržania postupu podľa osobitného zákona pri prijímaní organizačných zmien, a nakoniec nie je stanovený žiaden postup v prípade negatívneho stanoviska obce (a tiež rady školy). Vychádzajúc ďalej z citovaného zákona treba dodať, že v zmysle § 24 ods. 5 stanovuje právomoci rady školy, medzi ktoré explicitne nepatrí právomoc podieľať sa priamo na postupe pri výpovedi zamestnanca, pričom nemožno opomenúť oprávnenia ako - predkladanie návrhu na odvolanie riaditeľa a vyjadrovanie sa ku koncepčným zámerom rozvoja školy, z čoho je zrejmé, že rada školy má voči riaditeľovi školy významné právomoci, ak s ním nie je spokojná, pričom z tejto skutočnosti možno dedukovať, že postačoval postup prerokovania organizačných zmien obcou len s riaditeľom školy. Pokiaľ teda žalobca argumentuje tým, že rada školy nebola účastná na prerokovaní jeho výpovede spolu s obcou (zriaďovateľom), nemalo to žiaden vplyv na platnosť predmetnej výpovede.

9. Ďalej žalobca namietal, že výpovedná doba uplynula dňa 31.07.2016, kedy k žiadnej zmene nedošlo, keďže v čase vydania rozhodnutia o organizačnej zmene (dňa 13.05.2016 - pozn. odvolacieho súdu), ani v čase jeho účinnosti (dňa 01.07.2016 - pozn. odvolacieho súdu), k zníženiu počtu žiakov nemohlo dôjsť, a to vzhľadom na to, že školský rok stále prebiehal. Aj túto námietku odvolací súd považoval za nedôvodnú, nakoľko vyučovací proces na základných školách obyčajne končí koncom júna s tým, že výpoveď bola žalobcovi daná dňa 28.06.2016, a preto nemožno žalovanému vyčítať, že rozhodnutie o organizačnej zmene prijal pred nasledujúcim začiatkom školského roka, čím si zabezpečil organizačnú zmenu v predstihu. Počas letných prázdnin, vzhľadom na to, že v danom období obvykle dochádza k čerpaniu dovoleniek učiteľov a k príprave na nadchádzajúci školský rok, preto nebol pre zamestnávateľa žalobca potrebným.

10. Rovnako neobstojí námietka žalobcu, že organizačná zmena sa netýkala jeho (žalobcovho) pracovného miesta, a preto mu nemohla byť daná výpoveď. V rozhodnutí o organizačnej zmene je uvedené, že dôjde k zrušeniu dvoch pracovných pozícií, a to pracovnej pozície kategórie 2.1.1.1 učiteľ/ učiteľka pre primárne vzdelávanie (učiteľ prvého stupňa základnej školy) a pracovnej pozície kategórie 2.1.1.2 učiteľ/učiteľka pre nižšie stredné vzdelávanie (učiteľ druhého stupňa základnej školy) s tým, že v pracovnej zmluve žalobcu je v časti „kategória a podkategória“ stanovené „učiteľ slovenského jazyka a literatúry na II. stupni základnej školy“ a rovnako tak i v dohode o zmene pracovnej zmluvy je stanovené v časti „kategória“ „učiteľ slovenského jazyka a literatúry na II. stupni“ a v časti „podkategória“ je stanovené „učiteľ pre nižšie stredné vzdelávanie“. Z uvedeného celkom zrejme vyplýva neopodstatnenosť tejto odvolacej námietky, nakoľko organizačná zmena sa týkala i pracovného miesta žalobcu, a preto bol zamestnávateľ oprávnený dať žalobcovi výpoveď v súlade s rozhodnutím o organizačnej zmene.

11. V odvolaní žalobca namietal i to, že po jeho výpovedi, dňa 26.08.2016 bola do pracovného pomeru prijatá nová pedagogická zamestnankyňa, učiteľka druhého stupňa základnej školy, Mgr. J., pričom zamestnávateľ pochybil v tom smere, že v čase doručenia výpovede mal pre neho voľné pracovné miesto, ktoré mu neponúkol a prijal namiesto neho novú zamestnankyňu Mgr. J.. V súvislosti s touto námietkou je potrebné odkázať na vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že týmto postupom nebolo porušené ust. § 61 ods. 3 Zákonníka práce, lebo nešlo o novovytvorené miesto, nakoľko žalovaný Mgr. J. prijal dňa 26.08.2016 na dobu určitú, a to na zastupovanie Mgr. D. počas materskej dovolenky. Odvolací súd poukazuje ohľadne uvedeného na judikatúru Najvyššieho súdu SR, zvlášť na rozhodnutie Z., podľa ktorého „voľným pracovným miestom, ktoré je zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi pred tým, než mu dá výpoveď, nie je miesto uvoľnené dočasne, napríklad počas pracovného voľna poskytnutého inému zamestnancovi z dôvodu jeho dôležitej prekážky v práci“. Nakoľko sa nejednalo o voľné pracovné miesto, ale išlo o zastupovanie zamestnankyne počas materskej dovolenky, nemožno túto odvolaciu námietku považovať za dôvodnú.

12. Ďalej žalobca tvrdil, že zmenou skladby úväzkov bolo preukázané to, že na druhom stupni nenastal taký pokles úväzkov, ktorý by odôvodnil jeho výpoveď, inak by nemuseli byť úväzky dopĺňané učiteľkami z prvého stupňa. Tvrdené nie je podľa odvolacieho súdu namieste popri správnom posúdení súdom prvej inštancie, ktorý v bode 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil, že v čase prijatia organizačnej zmeny i v čase doručenie výpovede žalobcovi jestvoval u žalovaného stav nadbytočnosti pedagógov.

13. Žalobca taktiež namietal, že podmienka jednoznačnosti a nezameniteľnosti výpovedného dôvodu nebola splnená, čo je dôvodom neplatnosti výpovede, nakoľko vo výpovedi je ako dôvod výpovede uvedené zníženie počtu žiakov, pričom v rozhodnutí o organizačnej zmene sa zníženie počtu žiakov ako dôvod organizačnej zmeny neuvádza, v čom videl rozpor. Uvedená námietka však nie je dôvodná, keďže vo výpovedi sa jasne uvádza, na základe akého rozhodnutia žalovaného sa stal žalobca nadbytočným, čo odôvodňuje výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, pričom rovnako nie je správne tvrdenie, že v rozhodnutí o organizačnej zmene sa zníženie počtu žiakov ako dôvod organizačnej zmeny neuvádza. V rozhodnutí o organizačnej zmene je jasne v odôvodnení konštatované, že predmetná organizačná zmena sa koná v dôsledku zníženia počtu žiakov.

14. Odvolacia námietka žalobcu, ktorou poukazoval na to, že ust. § 11b zákona č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch, hoci sa netýka skočenia pracovného pomeru výpoveďou, analogicky z neho možno vyvodiť, že počas školského roka, najmä počas školských prázdnin, nemožno skončiť pracovný pomer s učiteľom pre nadbytočnosť, neobstojí, keďže citované ustanovenie sa týka iba zamestnancov, ktorí majú uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú. Žalobca mal uzatvorený pracovný pomer na dobu neurčitú, a preto obmedzenie podľa cit. zákona sa na neho nemôže vzťahovať. Použitie predmetného ustanovenia i na zamestnancov s pracovným pomerom uzatvoreným na dobu neurčitú by bolo v rozpore so samotným znením citovaného ustanovenia zákona, čo je neprípustné. Rovnako tak odvolací súd plne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že uvedený zákon nezakazuje aj so zamestnancami, ktorý majú uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú, ukončiť pracovný pomer výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti.

15. Poslednou právne relevantnou odvolacou námietkou žalobcu bolo, že mal pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikovať ust. § 257 CSP a trovy konania úspešnému žalovanému nepriznať, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce takýto postup mali spočívať v tom, že išlo o individuálny pracovnoprávny spor so slabšou stranou, s kauzálnou príslušnosťou súdu mimo sídla, resp. bydliska sporových strán, majúci za následok zvýšené náklady pre obe strany v konaní, ďalej v skutočnosti, že nepodal zjavne nedôvodnú žalobu, nespôsoboval v konaní prieťahy, v žalobe uviedol všetky relevantné skutočnosti a dôkazy a mal záujem na čo najhospodárnejšom priebehu konania. Čo sa týka prvého dôvodu - teda že išlo o pracovnoprávny spor so slabšou stranou - odvolací súd uvádza, že tento dôvod nemožno brať ako dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP, nakoľko Civilný sporový poriadok neustanovuje v prípade sporov s ochranou slabšej strany odlišné posudzovanie ohľadom rozhodovania o trovách konania (CSP stanovuje iba viac práv na vyváženie postavenia slabšej strany), rovnako tak CSP nestanovuje odlišný postup, ak je daná kauzálna príslušnosť súdu; navyše, v prípade kauzálnej príslušnosti v individuálnych pracovnoprávnych sporoch je to stále súd v rámci kraja. Je nutné dodať, že v zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, sp. zn. 3MCdo 46/2012) platí, že nemožno ust. § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP rovnako nemôžu byť ani ďalšie žalobcom označené dôvody, a to, že nepodal zjavne nedôvodnú žalobu, nespôsoboval v konaní prieťahy, v žalobe uviedol všetky relevantné skutočnosti a dôkazy a mal záujem na čo najhospodárnejšom priebehu konania, nakoľko tieto okolnosti sú v sporovom konaní bežné v každom spore a zodpovedná strana v konaní, pochopiteľne ak chce byť v konaní úspešná, koná práve týmto spôsobom (a zároveň žalobca netvrdil ani v podanom odvolaní svoju zvláštnu majetkovú, osobnú, zárobkovú alebo inú okolnosť, ktorá by viedla k aplikácii ust. § 257 CSP). V prípade prijatia tejto argumentácie žalobcu by v každom konaní, kde by žalobca nebol úspešný, musel súd úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznať, čo by bolo v rozpore s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Vedenie súdneho sporu so sebou pravidelne prináša výdavky, a to ako na strane žalobcu, tak na strane žalovaného. Pokiaľ súdny spor skončí rozhodnutím o žalobe, je zároveň podľa výsledku zrejmé, či žalobca uplatňoval žalované právo dôvodne alebo nie. Ak je žalobe vyhovené, žalobcovi vzniká nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v konaní vznikli. Tento nárok je procesným predpisom označovaný ako nárok na náhradu trov konania. Toto právo mu vzniká proti žalovanému, ktorý v konaní nebol úspešný. Uvedené platí aj naopak. Ak žalobe vyhovené nie je a žalobca spor prehrá, vzniká nárok na náhradu trov konania žalovanému, pretože v obhajobe svojich práv bol úspešný on. Uvedenému princípu nemožno vyčítať žiaden nedostatok spravodlivosti a platí v akomkoľvek sporovom konaní bez ohľadu na to, kto je stranou sporu. Pre toto rozhodovanie je významná len otázka úspechu v konaní. Ak je teda strana v konaní úspešná, žiada náhradu svojich trov od neúspešnej protistrany oprávnene. V tomto princípe rozhodovania o trovách konania je zohľadnená zodpovednosť za výsledok sporu. Významné totiž je, že podanie žaloby je výlučnou a slobodnou voľbou žalobcu. Rovnako tak je výlučne voľbou žalobcu aké nároky proti žalovanému uplatní. Za tieto voľby nesie zodpovednosť žalobca a v prípade jeho neúspechu v konaní sa táto zodpovednosť prejaví vo forme povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania.

16. Nakoľko odvolacie námietky žalobcu neboli dôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď vecne správny bol rozsudok aj vo výrokoch týkajúcich sa nárokov na náhradu trov konania.

17. Pozornosti odvolacieho súdu neunikol však výrok o náhrade trov konania štátu, pričom z neho nie je zrejmé, voči komu má štát tento nárok (v zmysle záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR z 23. marca 2017, sp. zn. 6 Cdo 222/2016 výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania). Nárok na náhradu trov konania sa aj v takomto prípade riadi zásadou úspechu v konaní, ktorá vyplýva z ust. § 255 ods. 1 CSP. V konaní vo veci samej bol procesne neúspešný žalobca, preto v súlade s uvedeným odvolací súd tento výrok súdu prvej inštancie doplnil tak, štátu priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % proti žalobcovi.

18. V odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V konaní mu však žiadne trovy nevznikli, preto odvolací súd vyslovil, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).