Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-245-2018.pdf
PDF · 118.69 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/245/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: S. G., nar. XX.XX.XXXX, K. I. XXX, o zaplatenie 1.406,87 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 1Csp/103/2017-61 zo dňa 3. apríla 2018, v zamietajúcom výroku III., takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku v sume 1,95 eur, nároku na úrok z omeškania z úrokov a v závislých výrokoch IV. a V. o náhrade trov konania r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1395,68 eur s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1406,87 eur od 23.9.2017 do 30.10.2017, s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1395,68 eur od 31.10.2017 do zaplatenia, sumu 62,06 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd konanie v časti žalovanej sumy 11,19 eur s príslušenstvom zastavil, výrokom III. súd žalobu vo zvyšku zamietol, výrokom IV. súd priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 99,74% a napokon výrokom V. súd rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii článku 8, § 149, § 151 ods. 1, 2, § 144, § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku, § 146 ods. 1, § 290, § 295 Civilného sporového poriadku, § 53 ods. 1, § 54 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 261ods. 6 písm. d), § 503 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil tým, že „na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. V danom prípade úverová zmluvy obsahuje všetky zákonné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy, a preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1395,68 eur, ktorá predstavuje sumu neplatenej istiny nesplateného úveru. Žalovanému boli poskytnuté žalobcom finančné prostriedky v sume 2000,- eur( istina) z ktorej splatil postupne sumu 593,13 eur a sumu 11,19eur , teda rozdiel predstavuje 1395,68 eur. Uvedenú sumu súd priznal žalobcovi spolu s úrokom z omeškania v zákonnej výške 5% ročne (§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.), odo dňa podania žaloby,
t.j. od 30.10.2017 do zaplatenia, tak ako žalobca navrhol. Súd priznal žalobcovi i 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 1406,87 od 23.09.2017 do 30.10.2017, ktorá za svoje omeškanie žalovaný dlží žalobcovi, a to odo dňa predčasnej splatnosti úveru ( predčasná splatnosť úveru nastala dňa 22.09.2017) do zaplatenia sumy ( časti splátky) vo výške 11,19 eur. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenia sumy 62,03 eur, ktorá je dôvodne žalobcom žiadaná, ako dlžný úrok (odplata za poskytnutie úveru) do zosplatnenia úveru, a to v percentuálnej výške 12,9% ročne za obdobie od 20.12.012 do 22.09.2017. V prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol, a to v časti žiadaných úrokoch v sume 1,95 eur. Uvedená suma predstavuje úroky z omeškania 5% ročne do dátumu zosplatnenia, ktorú žiadal žalobca s odôvodnením, že každá omeškaná dlžná splátka je odo dňa nasledujúceho po jej splatnosti úročená aj úrokom z omeškania, úroku 12,90% ročne z nezaplatenej istiny 1406,87 eur od 23.09.2017 do 30.10.2017 t.j. úroku/ odplaty po zosplatnení úveru, úroku 12,90% ročne z nezaplatenej istiny 1395,98 eur od 31.10.2017 do zaplatenia t.j. úroku/ odplaty po zosplatnení úveru, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej úrokov 62,06 eur od 23.09.2017 do zaplatenia t.j. z vyčíslených úrokov / odplaty do zosplatnenia úveru.
3. Žalobca nemá nárok po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru nárok na úrok odplatu, ako i na úroky z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Je potrebné uviesť, že úrok ako odplata (cena) veriteľovi za poskytnuté peňažné prostriedky prislúcha veriteľovi len za dojednanú dobu poskytnutia úveru. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z ustanovenia § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Úroky predstavujú osobitnú peňažnú náhradu, súvisiacu s poskytnutím finančných prostriedkov, pričom sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky (čo konštatoval aj Krajský súd v Žiline napr. v rozsudku zo dňa 19. 11. 2013, č. k. 5Co/165/2013-148, v rozsudku zo dňa 20. 11. 2014, sp. zn.9Co/862/2014, v rozsudku zo dňa 26. 3. 2015, sp. zn. 9Co/138/2015). Súd vychádzal z toho, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa (žalobcu) vyvoláva stav absencie požičanej umy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk potom pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru (ako je to pri tomto úvere ku dňu 22.09.2017), kde žalobcovi ako veriteľovi vzniká nárok na jednorázové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Čiže ak veriteľ zosplatnil úver, spotrebiteľ už nemá právny titul mať u seba požičané finančné prostriedky a preto nie je dôvod, aby navrhovateľ inkasoval úroky , ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom (žalovaným). Veriteľ má nárok na úrok ako odplatu do splatnosti úveru a na úroky z omeškania po splatnosti úveru. Súd sa stotožňuje s tou časťou odôvodnenia NS ČR vo veci 33Odo 657/2005, v ktorej argumentuje, že úroky predstavujú odmenu (cenu) za ,,užívaní jistiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí byť jasne stanovená a uzavretá uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ kontrahovať. Z dôvodov vysvetlených a uvedených vyššie, i každá dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne ( C-415/2011, AZIZ). Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods. 1 C.s.p., keď žalobca mal čiastočný úspech vo veci. Žalobca si v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie sumy 1470,88 eur, z toho mu súd priznal sumu 1468,93 eur, a do zvyšku tejto sumy žalobu zamietol. Miera úspechu žalobcu predstavuje 99,87 % a u žalovaného 0,13 %. Žalobca tak mal v predmetnej veci len čiastočný čistý úspech 99,74 %, a preto súd priznal žalobcovi uvedenú nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník“.
4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to v rozsahu zamietnutia žaloby ohľadom úrokov z omeškania 1,95 eur, úroku 12,90% ročne z nezaplatenej istiny 1406,87 eur od 23.09.2017 do 30.10.2017, úroku 12,90% ročne z nezaplatenej istiny 1395,68 eur od 31.10.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatených úrokov 62,06 eur od 23.09.2017 do zaplatenia. Žalobca má za to, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na § 502 ods. 1, § 503 ods. 3, 497 Obchodného zákonníka, aktuálnu rozhodovaciu činnosť. Dôvodil citáciou § 506, 499 Obchodného zákonníka, citoval z rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co 12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43Co 23/2017-92 zo dňa 29.11.2011, odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 8Co 193/2017-88 zo dňa 07.12.2017 a ďalších krajských súdov. V časti konania, ktorou zamietol nárok na úrok z omeškania z úrokov a nárok na zaplatenie vyčísleného úroku z omeškania 1,95 eur, súd rozhodnutie vôbec neodôvodnil, a preto má za to, že nie je možné považovať súdne rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, jasné a určité, pretože súd zamietol časť uplatneného nároku, avšak svoj názor nepodložil náležitou právnou argumentáciou a nepodložil riadne vykonaným dokazovaním. Domáhal sa preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu.
5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozhodnutie vo vyhovujúcom výroku v napadnutej časti splatnosti a v zamietajúcom výroku v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre zrušenie rozsudku v zamietajúcom výroku v časti sumy 1,95 eur a nároku na úrok z omeškania z úrokov a v závislom výroku IV. a V. o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku a pre potvrdenie rozsudku vo zvyšnej zamietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
8. Už prvým výrokom preskúmavaného rozsudku právoplatnou časťou (§ 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.395,68 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.406,87 eur od 23.9.2017 do 30.10.2017, s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.395,68 eur od 31.10.2017 do zaplatenia, sumu 62,06 eur a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom na to, že žalovaný proti preskúmavanému rozsudku odvolanie nepodal, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal napadnutý zamietajúci výrok a závislý výrok o náhrade trov konania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a závislom výroku o náhrade trov konania právne správne posúdil jeho nárok a či procesným postupom súdu prvej inštancie boli zachované jeho práva na spravodlivý proces.
9. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny vo výške 1.406,87 eur, nezaplatených úrokov vo výške 62,06 eur, úroku z omeškania vo výške 1,95 eur, úroku 12,9% z nezaplatenej istiny 1.406,87 eur od 23.9.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania 8% z nezaplatenej istiny 1.406,87 eur od 23.9.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania 8% z úrokov 62,06 eur od 23.9.2017 do zaplatenia. Z obsahu spisu
vyplýva, že dňa 22.11.2012 bola medzi žalobcom ako bankou a žalovaným ako klientom uzatvorená Úverová zmluva č. 0000000000019554 (ďalej aj „úverová zmluva“), na základe ktorej zmluvy sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému bezúčelový úver v sume 2.000 eur s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 1,99 eur a žalovaný sa zaviazal zaplatiť predmetný úver v 120 anuitných mesačných splátkach vo výške 29,94 eur splatných vždy k 20. dňu v mesiaci počínajúc dňom 20.12.2012 a končiac dňom 21.11.2022. Ročná úroková sadzba predstavovala 12,9%, RPMN predstavovala 15,79%, priemerná hodnota RPMN predstavovala 19,37%. Listom zo dňa 22.9.2017 oznámil žalobca žalovanému, že rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru a vyzval žalovaného k zaplateniu celého dlhu vo výške 1.575,88 eur s príslušenstvom najneskôr do 2.10.2017.
10. Súd prvej inštancie v zamietajúcej časti argumentoval v podstate tým, že ak veriteľ zosplatnil úver už nemá právny titul mať u seba požičané finančné prostriedky a preto nie je dôvod, aby inkasoval úroky, veriteľ má nárok na úroky z úveru len do splatnosti úveru a na úroky z omeškania po splatnosti úveru, pričom súd poukázal aj na rozhodnutia viacerých krajských súdov a na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Odo 657/2005.
11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o zamietnutie úrokov po zosplatnení a preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku v napadnutej časti úrokov po zosplatnení a pretože v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej časti, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v zamietajúcej časti. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty uplatnené žalobcom nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozhodnutia, odvolací súd dopĺňa už len nasledovné:
12. Odvolací súd si je vedomý, že súdna prax v otázke nároku na úroky z úveru za čas po jeho predčasnom zosplatnení nie je jednotná, o čom svedčia i žalobcom v odvolaní poukázané rozhodnutia krajských súdov, avšak v tejto otázke sa odvolací súd prikláňa k názoru, že veriteľovi patria úroky z úveru len na čas do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. V danom prípade si strany v zmluve zo dňa 22.11.2012 dojednali zmluvný úrok 12,9% ako fixný do doby splatnosti úveru. Konečná splatnosť úveru bola v zmluve dohodnutá ku dňu 21.11.2022, žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní pristúpil k zosplatneniu celého úveru skôr, a to k 2.10.2017. Je nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia poskytnutých prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru si pritom nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Pokiaľ si však účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby nevrátil, prichádzajú do úvahy za obdobie od splatnosti úveru úroky z omeškania. Odvolací súd sa pritom opiera o judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod odkloniť sa v danom prípade. Závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v rozhodnutí pod č. R 59/1998 (sp. zn. 4 Cdo 143/98) na ktoré poukázal prvoinštančný súd i odvolateľ v podanom odvolaní, boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí Krajského súdu v Prešove č.k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012, keď uviedol, že k záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.
13. Ústavný súd sa teda v tomto svojom rozhodnutí vyjadril aj k meritu odvolania. Aj odvolací súd zastáva názor, že ak spotrebiteľ po zosplatnení už nemá právny titul peňažné prostriedky veriteľa užívať, niet dôvodu, aby veriteľ inkasoval úroky náležiace mu pri oprávnenej držbe finančných prostriedkov spotrebiteľom, náležia mu ale úroky z omeškania. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
14. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu v časti požadovaných úrokov do zosplatnenia zamietol, rozhodol vo výroku vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenej časti výroku II. potvrdil.
15. Ďalšou odvolacou námietkou žalobcu bolo, že zamietnutie nároku na úrok z omeškanie z úrokov a zaplatenie vyčísleného úroku z omeškania 1,95 eur súd vôbec neodôvodnil a preto má za to, že nie je možné považovať súdne rozhodnutie za dostatočne odôvodnené, jasné a určité.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
18. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
19. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
20. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania / strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), pričom účastníkovi konania / strane musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka / strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska práv účastníka konania / strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a tieto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka konania / strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
21. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k neakceptovaniu argumentácie žalobcu čo do jeho nároku na úrok z omeškania z úrokov a vyčísleného úroku z omeškania v sume 1,95 eur, v ktorej bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá. Nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii. Tu je potom nevyhnutné prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie neuviedol žiadne dôvody pre ktoré žalobu v uvedených častiach zamietol, rozsudok súdu prvej inštancie je v uvedenej časti nepreskúmateľný.
22. Preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, než podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s ustanovením § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti nároku na úrok z omeškania z úrokov a na zaplatenie vyčísleného úroku z omeškania 1,95 eur zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (§ 379 písm. a) Civilného sporového poriadku). Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní zistiť všetky okolnosti dôležité pre rozhodnutie, opätovne rozhodnúť o zostávajúcom predmete konania s príslušenstvom a náhrade trov konania, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku odôvodniť.
23. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancii tiež o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho čiastočného zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania.
24. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).