Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-144-2018.pdf
PDF · 88.19 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/144/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobkyne Q. A., nar. XX.X.XXXX, bytom B., zastúpenej JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom v Hlohovci, Železničná 4/ A, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenému JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave, Majerníkova 3/A, o zaplatenie 214,- eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 4.7.2018 č. k. 12Csp/335/2017
- 106 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Priznáva žalobkyni vo vzťahu k žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 214,- eur s prísl. a priznal jej vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že zmluva uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. s tým, že na tento vzťah strán sporu je potrebné použiť aj ust. § 52 a nasl. OZ. Žalobkyni na základe takto uzatvorenej zmluvy bol reálne poskytnutý úver 350,- eur a v prospech žalovaného uhradila sumu 564,- eur. Zmluva o úvere uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje údaj o dobe trvania zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru v zmysle predpokladov § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej v zmluve absentuje údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona). V zmluve bola uvedená RPMN vo výške 28%, pričom podľa prepočtu má byť správne uvedená sadzba 469,93%. Súd pri tom vychádzal z výšky úveru 350,- eur, výšky splátky úveru 94,- eur a ich počtu 6 splátok. Keďže v zmluve je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, aj táto skutočnosť má za následok, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Za takej situácie na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 214,- eur. V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania tohto nároku prvoinštančný súd zdôraznil, že z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že táto sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovaného až od svojho právneho zástupcu vo februári 2017, kedy ho oslovila a kedy adresoval žalovanému predsporovú výzvu s návrhom na dohodu o urovnaní. Preto tvrdí, že žaloba bola podaná v rámci dvojročnej subjektívnej doby a objektívna doba je v danom prípade podľa súdu prvej inštancie 10-ročná, keďže bezdôvodné obohatenie žalovaného súd považuje za úmyselné. Uplatnenej žalobe preto vyhovel spolu s príslušenstvom pohľadávky a o trovách konania strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, uplatnil si aj nárok na náhradu trov konania. Tvrdí, že s ohľadom na znenie § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Nie je správne tiež konštatovanie súdu o chýbajúcom údaji o dobe trvania a termíne splatnosti poskytnutého úveru, keďže dlžník sa touto zmluvou zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 564,- eur s termínom splatnosti 20.3.2016. Splátka podľa zmluvy pozostáva zo sumy istiny vo výške 350,- eur, z odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 98,- eur a úroku vo výške 116,- eur (33,14% zo sumy istiny v prípade riadneho splácania záväzku). Zmluva tak spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Úlohou súdu bolo preukázať v čom spočíva nesprávne uvedenie RPMN, táto v zmluve uvedená bola a výška RPMN je vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvárania zmluvy. V zmluve o spotrebiteľskom úvere žalobca vzal na vedomie, že výška RPMN v zmluve sa vypočítava podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru a je vo výške 28%. V zmluve o úvere zobral na vedomie spotrebiteľ, že výška priemernej hodnoty RPMN je 14,15%. Výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN. Jednotlivými splátkami sa pritom najprv hradí istina úveru a po uhradení istiny sa uhrádza zostatok z poskytnutého úveru, a to úroky a poplatky. Žalobca je podľa žalovaného osobou schopnou vnímať a posúdiť zmysel a účel konania a jazykové vyjadrenia právnych úkonov obsiahnutých v listinách, ktoré boli z jej strany podpísané a žalobkyňa žiadnym spôsobom nebola k podpisu zmluvy donútená. Nesúhlasí tiež so záverom súdu prvej inštancie ohľadom neplatnosti právneho úkonu v časti dohodnutých úrokov. Má za to, že dohoda o výške odplaty nie je v rozpore s dobrými mravmi. Nesúhlasí tiež s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej lehoty. Podľa žalovaného subjektívna premlčacia lehota začala plynúť najneskôr dňom 28.5.2015 vzhľadom k skutočnosti, že od tohoto dňa žalobkyňa mala vedomosť o úhrade, nakoľko žalovanému sumu uhradila dobrovoľne. Nesúhlasí tiež so záverom súdu prvej inštancie o úmyselnom obohatení sa žalovaného v súvislosti s uzatvorením takejto zmluvy. Zdôrazňuje, že skutočne požadoval za poskytnutie peňažných prostriedkov odplatu vo forme úrokov, táto skutočnosť však nedokazuje úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v čase uzatvorenia zmluvy nemohol predpokladať, že o niekoľko rokov neskôr môže byť predmetná zmluva o úvere posúdená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahuje podstatné náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.
4. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie posúdiť ako vecne správny a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.
5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného opodstatnené nie je.
6. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
7. Z obsahu spisu je zrejmé, že sporové strany uzatvorili dňa 20.3.2015 zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 350,- eur. Žalobkyňa sa zaviazala celkovo vrátiť sumu 564,- eur v šiestich splátkach vo výške po 94,- eur. Splatnosť prvej splátky bola určená dňom 25.4.2005, výška ročnej úrokovej sadzby bola 33,14%, RPMN bola určená rozsahom 28%. Je tiež zrejmé, že žalobkyňa takto poskytnutý úver uhradila dňa 28.5.2015.
8. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca jasne deklaroval následky spojené s absenciou týchto obligatórnych obsahových náležitostí. Z tohto dôvodu odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy platný a účinný.
9. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“.
10. V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z..
11. Je ďalej zrejmé, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď v tejto súvislosti sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov, ktorými sú dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok. Je úlohou dodávateľa, aby tieto vstupné údaje premietol do jedného časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. V tejto súvislosti nestačí, že je dohodnutý počet splátok a termín splatnosti splátok (do pozornosti napr. rozsudok KS Žilina sp. zn. 5Co/286/14).
12. Odvolací súd ďalej prisvedčuje konštatovaniu súdu prvej inštancie v tom zmysle, že dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Aj keď maximálna výška úrokov ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo/1/2009).
13. V danom prípade sa súd prvej inštancie opodstatnene zaoberal výškou úroku z úveru 33,14% ročne a porovnával ju s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzatvorenia zmluvy. Je pritom zrejmé, že žalovaným požadovaný úrok z úveru v danom prípade bol viac ako 4-násobne vyšší ako úrok, za ktorý za podobných podmienok banky úver poskytovali. Odvolací súd považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu viac ako 4-násobne priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami. Žalovaným požadovaný úrok z úveru tak spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán účastníkov tejto úverovej zmluvy, na čo správnym spôsobom poukázal aj súd prvej inštancie.
14. Už len tieto dôvody postačujú pre prijatie záveru v tom zmysle, že takto poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch) v dôsledku čoho je daná povinnosť žalovaného vrátiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia sumu prevyšujúcu istinu reálne poskytnutého úveru. V danom prípade ide o sumu 214,- eur.
15. V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania žiadaného nároku je potrebné zdôrazniť, že Občiansky zákonník v § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2) a začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.
16. V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený dozvedel, že právny dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Počiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je možné automaticky stotožňovať so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, teda momentom vzniku bezdôvodného obohatenia.
17. V súvislosti s posudzovaním behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa vstupovala do zmluvného vzťahu so žalovaným ako subjektom podnikajúcim v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že ním predložená a vopred pripravená zmluva bude obsahovať všetky náležitosti vyžadované zákonom číslo 129/2010 Z.z.. V čase úhrady poslednej splátky žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka bez právnického alebo ekonomického vzdelania nemohla ani len predpokladať, že žalovanému uhrádzala aj peňažné plnenia, na ktoré mu zákonný nárok nevznikol. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je preto rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený skutočne dozvedel (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa mohol dozvedieť skôr, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal). Podľa výpovede žalobkyne táto sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení žalovanému prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo februári 2017, v dôsledku čoho súd prvej inštancie správne posúdil takto uplatnený nárok ako nepremlčaný. Je teda podstatné, kedy sa dotknutá osoba reálne dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal a nie čas, odkedy sa žalobkyňa dozvedieť mala a mohla o týchto okolnostiach s poukazom na to, že mala poznať právo. Ako už bolo spomínané, zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 20.3.2015, žaloba zo strany žalobkyne bola podaná dňa 29.12.2017, a teda je zachovaná aj zákonom stanovená objektívna premlčacia lehota (§ 107 ods. 2 OZ).
18. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.
19. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa vzhľadom na výsledok odvolacieho konania má vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).