Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19Co-23-2018.pdf
PDF · 161.09 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/23/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobkýň: 1/ Mgr. A. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. S. Z. č. 4, N., 2/ S.. M. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. námestie č. XX/X, E., 3/ S.. O. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. J. S. č. XX, Y., zastúpených advokátom Z.. V. P., I. ul. č. 3, J., proti žalovaným: 1/ G. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. ul. č. XX/X, E., 2/ A. K., a.s., X. cesta X/A, G., F. XX XXX XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou S. K., s.r.o., X. 3, G., F. XX XXX XXX, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolania žalobkýň 1/, 2/, 3/ aj žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 7C/172/2013-471 zo dňa 26. októbra 2017, takto
rozhodol:
Návrh žalovaného 2/ na prerušenie konania a podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie z a m i e t a .
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 10.000,- eur, žalobkyni 2/ sumu 10.000,- eur a žalobkyni 3/ sumu 10.000,- eur, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a spoločnosti A. a.s., Lamačská cesta č. 3/A, Bratislava, IČO 35 709 332, ktorá bola stranou sporu na základe žaloby zo dňa 23.12.2013, a u ktorej k späťvzatiu došlo podaním zo dňa 30.01.2014 (došlo dňa 03.02.2014) priznal proti žalobkyni 1/ právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa 1/ sa žalobou zo dňa 23.12.2013 domáhala proti žalovanej 1/ zaplatenia 160.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy a zaplatenia 1.891,84 eur titulom majetkovej ujmy (po viacerých zmenách žaloby a strán sporu, o ktorých súd prvej inštancie rozhodoval niekoľkými uzneseniami, sa napokon žalobkyne 1/, 2/ a 3/ domáhali proti žalovaným 1/ a 2/ zaplatenia sumy po 35.000 eur každej zo žalobkýň s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zanikne povinnosť plniť druhému z nich), a to z dôvodu, že žalovaná 1/ dňa 16.11.2012 ako vodička osobného motorového vozidla zrazila matku žalobkýň 1/, 2/ a 3/, ktorá na následky zranení dňa 18.11.2012 zomrela. V konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 2T/136/2013 bola žalovaná 1/ uznaná vinnou z prečinu usmrtenia. Usmrtením matky žalobkýň 1/, 2/ a 3/ v dôsledku protiprávneho konania žalovanej 1/ bolo závažným a neodčiniteľným spôsobom zasiahnuté do osobnostných práv žalobkýň 1/, 2/ a 3/.
1.2 K námietke premlčania, vznesenej žalovaným 2/, súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenia § 100 ods. 1, § 101 a § 112 Občianskeho zákonníka uviedol, že premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu, objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Žalobkyne 1/, 2/, 3/ mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prvýkrát uplatniť dňa 19.11.2012 (deň nasledujúci po dni smrti ich matky). Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba. Žalobkyňa 1/ podala žalobu (voči žalovanej 1/) dňa 23.12.2013. Žalobkyne 2/ a 3/ súhlasili so vstupom do konania dňa 04.08.2014, resp. 30.07.2014 a týmito dátumami sa má za to, že uplatnili svoje právo na súde. Po späťvzatí žaloby voči žalovanému 2/ žalobkyne svojimi podaniami zo dňa 17.12.2014 a zo dňa 08.10.2015 opätovne navrhli (súd podanie posudzoval podľa obsahu), aby do konania vstúpila na strane žalovanej Generali Poisťovňa, a.s. (žalovaný 2/). K uvedeným dátumom bolo predmetom konania zaplatenie sumy 50.000 eur. Hmotnoprávne účinky začatia konania proti ďalšiemu (novému) žalovanému nastávajú dňom, kedy súdu došiel písomný návrh žalobcu na pripustenie, aby do konania vstúpil ďalší subjekt, teda najneskôr od 17.12.2014, resp. 08.10.2015. Preto súd prvej inštancie nárok žalobkýň 2/ a 3/ proti žalovanému 2/ nepovažoval za premlčaný.
1.3 Pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej 2/ súd prvej inštancie zdôvodnil tým, že dňa 14.11.2011 bola medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ uzavretá poistná zmluva, predmetom ktorej bolo poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla žalovanej 1/. Zákon č. 381/2001 Z. z. v ustanovení § 15 zaviedol všeobecný priamy nárok na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby. V prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní proti škodcovi alebo proti poisťovateľovi, prípadne proti obom. Podľa názoru súdu prvej inštancie pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. pojem škoda je potrebné vykladať extenzívne tak, že zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, do ich práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke motorového vozidla. Pri tomto výklade súd prvej inštancie vychádzal z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve a uviedol, že tzv. motorové smernice (smernica Rady 72/166/EHS, smernica Rady 84/5/EHS, zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES, smernica Rady 90/232/EHS, smernica Rady 209/103/ES) ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým smerniciam potrebný účinok (rozsudky Súdneho dvora C-300/10 Marques Almeida, C-22/12 E., bod 42). Členské štáty majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením (rozsudok Súdneho dvora C-22/12, bod 55). S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody na zdraví“ v ustanovení § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 a § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. a s prihliadnutím k samostatnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú je možné priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom chápaní je potrebné považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z.
1.4 Súd prvej inštancie ďalej s odkazom na ustanovenia § 193 veta tretia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 11, § 13, § 427 ods. 1, ods. 2, § 853 Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení dodatkových protokolov, čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zdôvodnil rozhodnutie tým, že Okresný súd Prievidza rozsudkom č. k. 2T/136/2013-186 zo dňa 30.08.2013 schválil dohodu o vine a treste, podľa ktorej žalovaná 1/ spáchala prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona. Súd je v civilnom sporovom konaní viazaný tým, že bol spáchaný prečin a kto ho spáchal, avšak rozhodnutie (rozsudok) v trestnom konaní neznamená automaticky, že škoda (nemajetková ujma) bola spôsobená výlučne zavinením páchateľa. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že matka žalobkýň mala z pozície od odpadového kontajnera výhľad na ľavotočivú zákrutu i na vjazd do nej, a tiež na miestnu komunikáciu pred vjazdom. Ak by sa rozhliadla, mala možnosť vidieť prichádzajúce osobné motorové vozidlo žalovanej 1/ v situácii pred odbočením na ľavotočivú zákrutu aj po vjazde na ľavotočivú zákrutu. Matka žalobkýň mala 78 rokov, pri chôdzi používala opornú palicu, trpela poruchou hybnosti pohybového aparátu, i keď nie hrubou, čo nasvedčuje tomu, že sa pohybovala nízkou rýchlosťou. Ak nedokázala predvídať, akou rýchlosťou sa pohybuje prichádzajúce vozidlo, na vozovku nemala vstúpiť. Pri správnom zvážení situácie k stretu s osobným morovým vozidlom žalovanej 1/ nemuselo dôjsť. S poukazom na § 415 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že ani jednu z dvoch príčin predmetného nehodového deja (1. osobitná povaha prevádzky motorového vozidla žalovanej 1/, ktorá súčasne bola vodičom, 2. vlastné konanie matky žalobkýň) nie je možné vyhodnotiť tak, že je to príčina dôležitejšia, podstatná a hlavná. Obe pôsobili súčasne, bez existencie oboch by následok nevznikol, preto u oboch je podľa súdu prvej inštancie porovnateľný podiel (po 50 %). Aplikujúc ustanovenie čl. 4 ods. 2 CSP (kritérium racionálneho zákonodarcu) súd výšku nemajetkovej ujmy v peniazoch určil podľa svojej úvahy s poukazom na okolnosti prípadu, keď uviedol, že (na jednej strane) úroveň a kvalita vzťahov medzi žalobkyňami 1/, 2/, 3/ a ich matkou (i s poukazom na výpovede svedkov a predložené fotografie) svedčí o blízkom, úprimnom a plnohodnotnom vzťahu rodiča a dospelých detí; (na druhej strane) žalobkyne 1/, 2/ a 3/ v čase dopravnej nehody boli dospelé, mali svoje rodiny a s matkou nežili v spoločnej domácnosti a nebolo zistené, že by strata matky zanechala u nich následky fatálneho charakteru, spočívajúce v závažnom a neodstrániteľnom zhoršení ich zdravotného stavu, v materiálnej odkázanosti atď. Preto súd prvej inštancie považoval za primeranú sumu 20.000,- eur u každej zo žalobkýň 1/, 2/, 3/, čo po zohľadnení spoluzavinenia ich matky je suma po 10.000,- eur. Ustanovenie § 450 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie u žalovanej 1/ neaplikoval, lebo fotografie predložené žalobkyňami 1/ a 2/ z jej profilu z facebooku svedčia, že kvalita života žalovanej 1/ (z hľadiska finančného) je iná (vyššia), než ako sa to snažila prezentovať pred súdom vo svojich prednesoch, že je v hmotnej núdzi (čo však nepreukázala).
1.5 Výrok o trovách konania zdôvodnil súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenia § 255 ods. 1, ods. 2, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP tým, že porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, väčší úspech vo veci mali žalovaní 1/ a 2/, rozhodnutie vo veci však záviselo aj od úvahy súdu. V žalobe z 23.12.2013 žalobkyňa 1/ za žalovaného označila i spoločnosť Generali Poisťovňa, a.s.. Dňa 30.01.2014 (došlo dňa 03.02.2014) účinne zobrala v celosti žalobu proti uvedenej spoločnosti späť (v tom čase ešte neboli stranami žalobkyne 2/ a 3/) bez toho, aby išlo o reakciu na správanie tejto spoločnosti (zaplatenie žalovanej sumy), preto z procesného hľadiska žalobkyňa 1/ zavinila zastavenie konania. Generali Poisťovňa, a.s. si uplatnila právo na náhradu trov konania, preto jej súd prvej inštancie priznal náhradu trov proti žalobkyni 1/ v rozsahu 100 %.
2. Proti uvedenému rozsudku podali včas odvolanie žalobkyne 1/, 2/, 3/ aj žalovaný 2/.
3.1 Žalovaný 2/ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch I. až IV. a VI. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nie je dostatočne odôvodnený, súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými podstatnými argumentmi žalovaného, konanie má z tohto dôvodu inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K plynutiu premlčacej doby uviedol, že uplatnenie nároku žalobkyňou 1/ v trestnom konaní nemohlo spôsobiť spočívanie premlčacej doby voči žalovanému 2/, keďže nárok na náhradu škody nebol v trestnom konaní uplatnený voči žalovanému 2/, ale len voči žalovanej 1/, tento nárok nebol riadne označený ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a nebol ani vyčíslený. Premlčacia doba nároku voči žalovanému teda plynula počas celého priebehu trestného konania. Nakoľko následne žalobkyňa 1/ (po prvotnom späťvzatí žaloby voči žalovanému 2/) navrhla pripustenie žalovaného 2/ až na pojednávaní dňa 12.04.2016, je zrejmé, že ňou uplatnený nárok voči žalovanému bol v tom čase premlčaný (trojročná premlčacia doba uplynula 19.11.2015). Súd prvej inštancie po späťvzatí žaloby voči žalovanému 2/ považoval podanie žalobkýň zo 17.12.2014, doručené súdu 18.12.2014, za podanie, na základe ktorého bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/. Podľa žalovaného 2/ toto podanie nemožno posudzovať ako riadne uplatnený nárok žalobkýň na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/, keďže bolo označené ako vyjadrenie k vstupu vedľajšieho účastníka a aj vo svojom obsahu pojednáva o otázke vstupu vedľajšieho účastníka. Ani písomné podanie žalobkýň z 08.10.2015 nemožno posudzovať ako podanie, na základe ktorého bol riadne uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 2/. V tomto podaní žalobkyne uviedli, že doterajšími podaniami mienili navrhnúť vstup Generali Poisťovne ako žalovanej do konania. V predchádzajúcich podaniach však návrh na pripustenie vstupu Generali Poisťovne do konania na strane žalovanej obsiahnutý nebol. Žalovaný 2/ má za to, že žalobkyne si účinne uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči nemu až na pojednávaní dňa 12.04.2016, a teda nimi uplatnený nárok voči žalovanému 2/ bol premlčaný. Okrem toho rozšírenie žaloby voči žalovanému 2/ o sumu 18.334 eur bolo tiež uplatnené až po uplynutí premlčacej doby, a to dňa 13.10.2016. V rámci uplatnenej námietky premlčania mal súd posúdiť aj to, či sa na danú vec nevzťahuje úprava premlčania podľa § 106 Občianskeho zákonníka (a to na základe § 15 zákona o PZP) a mal vyhodnotiť, či bol nárok žalobkýň uplatnený v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe.
3.2 K svojej pasívnej vecnej legitimácii žalovaný 2/ uviedol, že podľa jeho názoru nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepatrí do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ďalej aj „PZP“). Pokiaľ súd prvej inštancie mal v úmysle pri svojom výklade § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o PZP prihliadať na rozhodnutia Súdneho dvora, mal tak konať s ohľadom na znenie motorových smerníc, ktoré Súdny dvor týmito rozhodnutiami vykladal. Mal preto uviesť, ktoré ustanovenia ktorých motorových smerníc sú uplatniteľné v predmetnej veci a akým spôsobom ich s ohľadom na znenie § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o PZP aplikuje. Do úvahy pritom prichádzala priama alebo nepriama aplikácia smerníc. V rozsudku súdu prvej inštancie však takáto úvaha chýba. Nie je zrejmý žiadny právny súvis medzi rozsudkami Súdneho dvora vo veciach C-22/2012 resp. C-300/10 a výkladom § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o PZP zo strany súdu prvej inštancie. Podľa žalovaného 2/ medzi záverom súdu prvej inštancie o extenzívnom výklade pojmu škoda podľa zákona o PZP a ním citovanými rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ nie je žiadna väzba. Na extenzívny výklad pojmu škoda v daných okolnostiach s ohľadom na existujúce slovenské právo nebol žiadny dôvod. Okrem toho ak by aj bolo možné pojem „škoda“ vykladať širšie ako „ujmu“, z § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP by v takom prípade vyplývalo, že do rozsahu poistného krytia PZP nie sú zahrnuté akékoľvek ujmy, ale iba ujmy na zdraví, teda negatívne následky spôsobené zásahom do zdravia, nie do súkromného a rodinného života. Žalovaný tiež poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/219/2016, 3Cdo/301/2012, 4Cdo/168/2009. Výklad tzv. motorových smerníc Súdnym dvorom vo veci Haasová podľa názoru žalovaného 2/ nedopadá na slovenské hmotné právo a je nepochybné, že slovenské právo neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu v šiestej časti Občianskeho zákonníka, ale v rámci úpravy zodpovednosti za zásah do osobnostných práv v prvej časti Občianskeho zákonníka. Preto nie je potrebné, aby tento nárok bol s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora vo veci Haasová zahrnutý do rozsahu poistného krytia PZP, ktorý je upravený v § 4 ods. 2 zákona o PZP. Priamy účinok smerníc je vylúčený, ak ide o tzv. horizontálny priamy účinok, kedy by mal byť priamy účinok uplatnený v spore medzi jednotlivcami. Ani na podklade rozsudku Súdneho dvora vo veci Haasová teda nemožno priamo aplikovať motorové smernice v sporoch medzi jednotlivcami. Pokiaľ ide o tzv. eurokonformný výklad zákona, žalovaný 2/ uviedol, že zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva, eurokonformný výklad je obmedzený všeobecnými právnymi zásadami, akými sú predovšetkým zásada právnej istoty a zákaz retroaktivity, eurokonformným výkladom nie je možné uložiť povinnosť súkromným subjektom (k tomu žalovaný 2/ odkázal na rozsudok Súdneho dvora C-168/95 Arcaro). Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o PZP vymedzuje rozsah poistného krytia tým spôsobom, že obsahuje taxatívny výpočet prípadov, na ktoré sa poistné krytie vzťahuje. Zákon o PZP a ani Občiansky zákonník pojem škody nedefinuje, hoci ho bežne používa. Občianskoprávna teória i súdna prax zhodne za škodu považujú majetkovú ujmu, ktorú možno objektívne vyjadriť peniazmi (R 55/1971). Občiansky zákonník nezahŕňa pod pojem škody nemajetkovú ujmu, táto sa podľa platného právneho stavu odškodňuje len v prípadoch osobitne stanovených v § 444. Podľa § 4 ods. 1 zákona o PZP má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky. Platná legislatívna ani právna teória neoznačujú osobu, ktorej osobnostné práva boli porušené, za poškodenú osobu. Podľa slovenskej právnej teórie právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka. Na rozdiel od odškodnenia v prípade zodpovednosti za škodu pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peňažnej forme súdom nestanovuje zákon žiadne medze a uplatňuje sa široká miera voľnej úvahy. Je v rozpore s princípom právnej istoty a s princípom zákazu retroaktivity, aby zákon, ktorý bol počas svojej 15-ročnej účinnosti vykladaný opakovane aj Najvyšším súdom SR jedným spôsobom, dnes bol interpretovaný opačne. Je pritom zrejmé, že zákon o PZP bol opakovane vykladaný tak, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv nespadá do rozsahu poistenia v zmysle § 4 ods. 2 zákona o PZP. Z tohto výkladu vychádzali poisťovne aj pri kalkulácii cien povinného zmluvného poistenia. Pri takomto legitímnom očakávaní nemohli predvídať, že tento ich predpoklad môže byť zmarený v dôsledku rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ, posudzujúcej výklad dotknutých smerníc. Takýmto výkladom došlo podľa názoru žalovaného 2/ zo strany súdu prvej inštancie aj k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva vlastniť majetok. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP zahŕňa do rozsahu poistného krytia iba škodu na zdraví, nie akúkoľvek škodu, pričom podľa žalovaného 2/ neexistuje spoločný priesečník pojmov „škoda na zdraví“ a „zásah do súkromného a rodinného života“, nakoľko súkromný a rodinný život predstavujú samostatné právne kategórie. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do práv na súkromný a rodinný život preto podľa žalovaného 2/ nie je možné stotožniť s nárokom na náhradu škody na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP.
3.3 Žalovaný 2/ napokon v odvolaní navrhol, aby odvolací súd konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. c) CSP prerušil a aby sa obrátil na Súdny dvor EÚ s prejudiciálnou otázkou: „Je možné s ohľadom na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-22/12 Haasová a s prihliadnutím na princípy právnej istoty a zákazu retroaktivity vykladať čl. 1 ods. 1 smernice Rady 84/5/EHS v spojení s čl. 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS tak, že na ich základe je vnútroštátny súd oprávnený uložiť poisťovni v rámci poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel povinnosť poskytnúť pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej poisteným poistné plnenie spočívajúce v náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich práva na rodinný a súkromný život napriek tomu, že vnútroštátne právo takýto nárok nezahŕňa do rozsahu poistného krytia poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel?“
4. Žalobkyne zdôvodnili odvolanie tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobkýň výška finančného zadosťučinenia 20.000 eur pre každú žalobkyňu, ku ktorej dospel súd prvej inštancie, je primeraná aj vzhľadom na spoločenské pomery a okolnosti tohto konkrétneho prípadu. Nesúhlasia však s tým, že súd krátil zodpovednosť žalovanej 1/ resp. priznal zodpovednosť ich zomrelej matky ako poškodenej vo výške 50%. K takémuto záveru podľa názoru žalobkýň v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz. Práve naopak, vykonané dokazovanie aj z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Prievidza sp. zn. 2T/136/2013 jednoznačne ukázalo, že vinníkom nehody bola žalovaná 1/. Nič na tom nemení ani fakt, že súd poukázal na znalecký posudok znalca z odboru dopravy, pričom týmto znaleckým posudkom sa podrobne nezaoberal, nakoľko ani jedna strana nežiadala celý ako dôkaz oboznámiť. V prípade, že žalovaná 1/ chcela preukázať, že matka žalobkýň sa mala nejakým spôsobom spolupodieľať na vzniku dopravnej nehody, mala k tejto skutočnosti produkovať nejaký objektívny dôkaz, čo však neurobila. Nie je teda zrejmé, ako súd prvej inštancie dospel k tomu, že matka žalobkýň sa mala spolupodieľať na zavinení nehody v rozsahu 50%. S poukazom na uvedené skutočnosti sú žalobkyne toho názoru, že je tu dôvod, aby súd priznal finančné zadosťučinenie každej z nich v rozsahu 20.000 eur. Žalobkyne ďalej uviedli, že namietajú aj výrok o trovách, keďže žaloba bola podaná dôvodne, žalobkyne boli úspešné, pričom rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia záviselo iba od úvahy súdu, na základe čoho sú žalobkyne toho názoru, že majú nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
5. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň uviedla, že výška finančného zadosťučinenia, ktorú uvádzajú žalobkyne, je pre ňu neúnosná a likvidačná. Už finančná čiastka, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie, je veľmi vysoká. Žalovaná 1/ má sama problém, ako prežiť, musí jej pomáhať rodina. Tiež ju to psychicky poznačilo na celý život, stále bude mať túto udalosť pred očami a v myšlienkach. Preto nesúhlasí s odvolaním žalobkýň a žiada, aby ho odvolací súd zamietol.
6. Žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedli, že pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ a ním vznesenú námietku premlčania, plne sa stotožňujú s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie rozsiahlo zdôvodnil a rozhodnutie považujú za vecne aj právne správne.
7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v celom rozsahu potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
8. Podstata odvolacích námietok žalovaného 2/ (v súvislosti s otázkou jeho pasívnej vecnej legitimácie) spočívala vo výklade zákona o PZP, ktorý podľa žalovaného 2/ nezahŕňa do PZP nároky na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Odvolaciemu súdu sú známe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012, sp. zn. 8Cdo/219/2016 (i skoršie rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/168/2009, ktoré predchádzalo rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12 E.), avšak z dôvodov uvedených nižšie (najmä s odkazom na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-22/12 Haasová a na eurokonformný výklad zákona o PZP) zastáva zhodne so súdom prvej inštancie názor, že náhrada nemajetkovej ujmy osôb blízkych osobe usmrtenej v dôsledku dopravnej nehody je krytá povinným zmluvným poistením. K takémuto výkladu sa napokon priklonilo aj občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR, keď ho uverejnilo v Zbierke rozhodnutí pod č. R 61/2018 (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016) a prešiel aj kontrolou ústavnosti (uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 206/2015, I. ÚS 474/2016, III. ÚS 646/2015, III. ÚS 666/2016).
9. Pre vyriešenie tejto otázky je podstatný výklad pojmu škoda, použitého v zákone o PZP, najmä v jeho § 4, ktorý upravuje rozsah poistenia zodpovednosti. V právnom prostredí Slovenskej republiky, ktorá je členským štátom Európskej únie, je potrebné vykladať právne normy podľa možnosti eurokonformne. V danom prípade je potrebné prihliadať na výklad európskych smerníc týkajúcich sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (ktoré boli neskôr konsolidované smernicou 2009/103/ES) v rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12 Haasová, pričom pri interpretácii samotného rozsudku je potrebné brať do úvahy nielen jeho slovenský preklad, ale aj jeho znenie v iných jazykoch - takáto lingvistická komparácia môže zodpovedať niektoré otázky, ktoré nastolil nielen žalovaný 2/ v odvolaní, ale ktoré sa objavujú aj v rozhodnutiach slovenských súdov, vrátane vyššie spomínaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 301/2012. Na problém rozkolísanosti jazykových verzií samotných smerníc o poistení zodpovednosti napokon upozornil aj Súdny dvor v citovanom rozsudku C-22/12 Haasová.
10. V rozsudku C-22/12 Haasová je síce uvedené, že jazykom konania bola slovenčina (lebo návrh na začatie prejudiciálneho konania pochádzal od slovenského súdu), avšak je známe, že pracovným jazykom Súdneho dvora je francúzština. Bez spochybňovania princípu rovnocennosti jazykových verzií je vhodné uviesť, že vo francúzskom znení rozsudku je použité slovné spojenie „doit couvrir“, čo doslova znamená „musí pokrývať“ [náhradu nemajetkovej ujmy], teda nie „má pokrývať“, ako je v slovenskom preklade (podobne je to v anglickej, nemeckej či českej verzii: „must cover“, „decken muss“, „musí pokrývat“). Pokiaľ ide o podmienku, ktorá je v slovenskom preklade vyjadrená slovami „ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo“, vo francúzskej verzii rozsudku sa nehovorí o zodpovednosti za škodu, ale o civilnej (občianskoprávnej) zodpovednosti poisteného („au titre de la responsabilité civile de l'assuré“); takisto je to v angličtine, nemčine aj češtine („as part of the civil liability of the insured party“; „aufgrund der zivilrechtlichen Haftung des Versicherten“; „z titulu občanskoprávní odpovědnosti pojištěného“).
11. Pri takomto porovnaní jazykových verzií rozsudku (jeho výroku) je zrejmé, že zo strany Súdneho dvora nešlo len o nejaké naznačenie možnosti, ako by mala vyzerať vnútroštátna úprava, ale o jednoznačnú interpretáciu smerníc v tom zmysle, že ak vnútroštátne právo na základe civilnej (občianskoprávnej) zodpovednosti upravuje náhradu nemajetkovej ujmy uplatniteľnú voči poistenému (pričom úpravu obsiahnutú v práve Slovenskej republiky v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je možné označiť za úpravu občianskoprávnej zodpovednosti), potom povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla musí pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri dopravnej nehode.
12. K vyššie uvedenej interpretácii rozsudku C-22/12 Haasová je možné dôjsť aj zo samotného odôvodnenia citovaného rozsudku. V bode 56 odôvodnenia Súdny dvor konštatoval, že osoby nachádzajúce sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry (pozostalí po obeti dopravnej nehody) majú v súlade s § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka (keďže rozhodným právom bolo právo české) nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca (konštatoval tak s odkazom na informácie o českom práve, ktoré mal od vnútroštátneho súdu, keďže Súdny dvor nemá právomoc vykladať vnútroštátne právo - samotný nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy ani nebol sporný). Tu treba dodať, že vtedajšie znenie § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka (citované v bodoch 14 a 15 uvedeného rozsudku Súdneho dvora) je totožné so znením § 11 a 13 slovenského Občianskeho zákonníka. Podľa bodov 55 až 58 uvedeného rozsudku Súdneho dvora členské štáty majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením, pričom v danej veci (vo veci Haasová) „by to tak malo byť“ a „tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova“. Nie je teda podstatné systematické začlenenie nemajetkovej ujmy do inej časti Občianskeho zákonníka, než v ktorej sa nachádza úprava zodpovednosti za (inú) škodu. Keďže zodpovednosť poisteného, ktorá vyplýva z § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú smernice (bod 58 uvedeného rozsudku Súdneho dvora).
13. Súdny dvor nemá právomoc vykladať vnútroštátne právo a ani priamo rozhodovať o tom, či je vnútroštátna norma v súlade s európskou. Stalo sa však bežnou praxou, že Súdny dvor v prejudiciálnom konaní odpovedá na otázky vnútroštátnych súdov týkajúce sa zlučiteľnosti vnútroštátnych noriem s právom EÚ nepriamo tak, že výrok jeho rozsudku je formálne výkladom právnej normy EÚ, avšak je v ňom obsiahnutá odpoveď na otázku, či je vnútroštátna norma s takýmto výkladom zlučiteľná. V súlade s touto praxou sa vnútroštátny súd aj vo veci C-22/12 Haasová pýtal Súdneho dvora, „či sa majú [konkrétne označené] články smerníc vykladať tak, že im odporuje vnútroštátna právna úprava (akou je právna úprava vyplývajúca z § 4 slovenského zákona o PZP a § 6 českého zákona o povinnom ručení), podľa ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej forme, spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla“. Teda už v otázke vnútroštátneho súdu bol obsiahnutý predpoklad, že vnútroštátne právo (slovenský a český zákon) nemajetkovú ujmu pozostalých do povinného zmluvného poistenia nezahŕňa. Na rozdiel od svojej obvyklej praxe Súdny dvor na takto jednoznačne položenú otázku vnútroštátneho súdu neodpovedal štandardnou formuláciou „článok [...] smernice [...] sa má vykladať tak, že mu (ne)odporuje vnútroštátna úprava, akou je úprava vo veci samej, podľa ktorej...“, ale odpovedal „čistým“ výkladom označených článkov smerníc (ako je uvedené vyššie v bodoch 14
- 16) bez odkazu na vnútroštátne právo. Urobil tak pravdepodobne práve preto, že sa nestotožnil s predpokladom, ktorý v otázke vyslovil vnútroštátny súd (že vnútroštátne právo nezahŕňa do povinného zmluvného poistenia nemajetkovú ujmu pozostalých). Tento predpoklad Súdny dvor výslovne spochybnil aj v už vyššie citovanom bode 58 odôvodnenia rozsudku („nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť [za nemajetkovú ujmu] sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice“).
14. Z dôvodov uvedených vyššie (v bodoch 12 a 13 tohto odôvodnenia) odvolací súd zamietol návrh žalovaného 2/ na prerušenie konania a predloženie ďalšej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Otázka, ktorú naformuloval žalovaný 2/, totiž obsahovala predpoklad, že vnútroštátne právo nezahŕňa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd do rozsahu poistného krytia PZP. Tento predpoklad však odvolací súd (zhodne s citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 - R 61/2018) považuje za mylný (viď aj zdôvodnenie nižšie) a okrem toho presne ten istý predpoklad už bol vyslovený v prejudiciálnej otázke, položenej Súdnemu dvoru vo veci C-22/12 Haasová a Súdny dvor na takto položenú otázku už odpovedal, pričom žalovaný 2/ nevysvetlil, prečo by bolo potrebné položiť Súdnemu dvoru takú istú otázku znova.
15. Okrem toho v ten istý deň ako rozsudok vo veci C-22/12 Haasová bol Súdnym dvorom vyhlásený aj rozsudok vo veci C-277/12 Drozdovs, podľa ktorého „článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5“. Aj tu treba uviesť, že predpoklad, ktorý je do slovenčiny preložený slovným spojením „podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu“, je v iných jazykoch vyjadrený slovami „podľa vnútroštátnej občianskoprávnej (civilnej) zodpovednosti“ („selon le droit national de la responsabilité civile“; „in accordance with national civil liability law“; „nach nationalem Haftpflichtrecht“; „podle vnitrostátních právních předpisů upravujících občanskoprávní odpovědnost“). Ak tento rozsudok výslovne uvádza, že vnútroštátne ustanovenia, ktoré nad rámec smernice limitujú výšku poistného krytia zodpovednosti za nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z úmrtia pri dopravnej nehode, sú v rozpore s právom EÚ, potom istotne v rozpore s právom EÚ je taká vnútroštátna úprava (resp. taký výklad vnútroštátnej úpravy), ktorá by poistné krytie zodpovednosti za túto nemajetkovú ujmu úplne vylučovala.
16. K námietke žalovaného 2/, že smernice nie sú priamo aplikovateľné v právnych vzťahoch medzi fyzickými a právnickými osobami (nemajú tzv. horizontálny priamy účinok) a že v tejto veci nie je možný ani eurokonformný výklad slovenského zákona o PZP, odvolací súd uvádza, že v preskúmavanej veci je naozaj priama aplikácia predmetných smerníc vylúčená, keďže vzťah medzi poisťovateľom, poisteným a poškodenými vrátane pozostalých po obeti dopravnej nehody je vzťahom medzi fyzickými a právnickými osobami, avšak aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy EÚ, teda keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, musí byť táto vnútroštátna norma interpretovaná v súlade s právom EÚ (tzv. nepriamy účinok práva EÚ; porov. rozsudky Súdneho dvora 14/82 Von Colson a Kamann, C-106/89 Marleasing). Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo Únie a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok (rozsudok vo veci C-409/2009 Lavrador).
17. Teda v prípade, ak vnútroštátnym právnym aktom dochádza k transpozícii smernice, je potrebné vnútroštátny právny akt v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok Súdneho dvora C-81/12 Asociaţia ACCEPT, bod 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok Súdneho dvora C-282/10 Maribel Dominguez, bod 27). Pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neuviedol konkrétne ustanovenia motorových smerníc, ktoré sú uplatniteľné v predmetnej veci a akým spôsobom ich s ohľadom na znenie zákona o PZP aplikoval (priamo alebo nepriamo), odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie neaplikoval priamo smernice, ale urobil eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, konkrétne ustanovení § 4 ods. 1, ods. 2 a § 15 zákona o PZP.
18. Prirodzene, eurokonformný výklad je možný len do tej miery, do akej ho vnútroštátna norma umožňuje pri použití štandardných výkladových metód umožňuje; eurokonformný výklad vnútroštátnych právnych aktov nemôže byť výkladom, ktorý je v úplnom rozpore s touto vnútroštátnou normou (contra legem). K námietke žalovaného 2/, že eurokonformným výkladom nie je možné uložiť povinnosť súkromným subjektom, odvolací súd uvádza, že žalovaný 2/ nesprávne interpretuje rozsudok Súdneho dvora vo veci C-168/95 Arcaro - tam išlo o trestné konanie a Súdny dvor uviedol, že eurokonformný výklad nemôže viesť k sankcii, ktorú vnútroštátne právo nepredpokladalo. To však neznamená, že by nebolo možné dospieť k záveru o povinnosti fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ je možné tento záver urobiť pri eurokonformnom výklade vnútroštátneho práva použitím výkladových metód, ktoré sú vnútroštátnou právnou teóriou a praxou uznávané.
19. Bolo preto potrebné overiť, či zákon o PZP je možné vykladať v súlade s vyššie uvedeným interpretačným pravidlom (teda eurokonformne). Podľa názoru odvolacieho súdu to možné je. To, čo uviedol Súdny dvor vo vzťahu k článku 1 bodu 2 smernice Rady 72/166/EHS (tzv. prvej motorovej smernice), že „pojem škoda, použitý v tomto článku, nie je nijako presnejšie vymedzený a nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu“, je možné aplikovať aj na ustanovenie § 4 ods. 1 slovenského zákona o PZP. Zákon o PZP totiž v § 4 ods. 1 ustanovuje rozsah poistenia tak, že „poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve“. V citovanom ustanovení nie je rozsah škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla limitovaný druhom škody (a ani sa v ňom neodkazuje na iné ustanovenia). Z tohto ustanovenia je zrejmý zámer zákonodarcu zahrnúť do PZP každú škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Nemajetková ujma je jedným z typov škody (viď nižšie), preto by bolo nelogické, aby bola zahrnutá do rozsahu PZP podľa § 4 ods. 1 zákona o PZP, ale bola by vylúčená z náhrady, ktorú je povinný platiť poisťovateľ podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP.
20. Samotný žalovaný 2/ pripustil, že zákon o PZP ani Občiansky zákonník pojem škoda nedefinujú. Výklad pojmu škoda (vrátane škody podľa § 4 ods. 1 zákona o PZP) v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke motorového vozidla, teda nie je výkladom contra legem. Naopak, k takémuto poňatiu škody sa hlásia princípy európskeho deliktuálneho práva, ktoré definujú škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu na zákonom chránených záujmoch. Aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 16/04, konštatoval že z legislatívneho hľadiska je potrebné opustiť poňatie škody ako majetkovej ujmy a považovať za škodu aj ujmu, ktorá vznikla pôsobením na telesnú a duševnú integritu poškodeného. Takémuto poňatiu škody/ujmy napokon zodpovedá aj slovenská koncepcia „škody na zdraví“ - ani v tomto prípade (podobne ako v prípade ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody) nejde o škodu na majetku, ale ide o nemajetkovú ujmu. Aj keď zákon presne stanovuje kritériá na výpočet jej náhrady v peniazoch (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia), nič to nemení na skutočnosti, že podstatou škody na zdraví je nemateriálna ujma.
21. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách
- zákonodarca explicitne nestanovil poistné krytie len niektorej zložky škody na zdraví, napr. bolestné, stratu na zárobku a pod. Je preto opodstatnený názor, že pod škodu na zdraví treba zaradiť všetky jej zložky. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napríklad nemajetkové bolestné, či sťaženie spoločenského uplatnenia a niet pochybnosti, že sú kryté poistením. Niet dôvodu na odlišný názor ani pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá mala dopad na pozostalé blízke osoby.
22. Okrem toho treba brať zreteľ na to, že v transpozičnej doložke, na ktorú odkazuje § 27a zákona o PZP, sa výslovne uvádzajú dotknuté smernice, teda týmto zákonom chcel zákonodarca implementovať tzv. motorové smernice do vnútroštátnej legislatívy, aj preto je nelogické predpokladať, že by bolo úmyslom slovenského zákonodarcu v rozpore s požiadavkou smerníc, ako ich interpretuje Súdny dvor, výslovne nezahrnúť pod poistné krytie niektorú zložku škody (ujmy). Dôvodová správa k zákonu o PZP o vylúčení niektorej zložky náhrady škody nič neuvádza. Napokon aj pri úzkom výklade pojmu škoda na zdraví možno považovať nemajetkovú ujmu pozostalých po obeti dopravnej nehody za ujmu/škodu na zdraví v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o PZP - ide o škodu na ich psychickom zdraví.
23. Na námietku, že náhrada citovej škody po zásahu do života a súkromia osoby je oproti náhrade škody upravená v inej časti Občianskeho zákonníka odpovedal už Súdny dvor (ako je uvedené vyššie v bode 12 tohto odôvodnenia) a možno k tomu dodať, že nemajetková ujma pri zásahu do súkromia je sústredená v spoločnej časti Občianskeho zákonníka („Všeobecné ustanovenia“), a to bez ohľadu na okolnosti, za akých k nemajetkovej škode dôjde. Všeobecné ustanovenia sú pritom aplikovateľné na každý právny vzťah, spadajúci pod ktorúkoľvek z ostatných častí Občianskeho zákonníka. Napokon právo EÚ nerieši škodovú zložku (zodpovednosť poisteného za škodu), ale poistné krytie, preto je logické, že tak ako právna úprava EÚ ani slovenský zákonodarca v zákone o PZP nerozlišoval, akým spôsobom resp. z akého právneho titulu vznikne zodpovednosť poisteného za škodu. Podstatné je, že ide o zodpovednosť za škodu/ujmu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
24. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 4 ods. 1, ods. 2 zákona o PZP potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy (za splnenia ostatných predpokladov) spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd prvej inštancie teda správne právne vec posúdil, keď vo vzťahu k žalovanému 2/ aplikoval ustanovenia § 4 ods. 1, ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona o PZP a vyvodil z nich správny záver o existencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ (spolu so žalovanou 1/, pričom procesné spoločenstvo žalovaných správne vyhodnotil ako samostatné procesné spoločenstvo).
25. Pokiaľ ide o žalovaným 2/ vznesenú námietku premlčania, je potrebné najprv stručne zhrnúť procesný vývoj tohto súdneho konania vo vzťahu k žalovanému 2/: V žalobe žalobkyňa 1/ označila spoločnosť Generali Slovensko poisťovňa, a.s. (od 01.01.2014 došlo k zmene obchodného mena na Generali Poisťovňa, a.s., teraz žalovaný 2/) ako vedľajšieho účastníka, avšak v petite žiadala uložiť tejto spoločnosti povinnosť spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/. V podaní zo dňa 16.07.2014 žalobkyňa 1/ navrhla, aby do konania pristúpili na jej strane jej sestry, žalobkyne 2/ a 3/. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 7C/172/2013-113 zo dňa 22.08.2014 pripustil, aby do konania vstúpili žalobkyne 2/ a 3/. Na základe výzvy súdu prvej inštancie (urobenej po usmernení odvolacieho súdu uznesením č. k. 6Co/243/2015-166 zo dňa 07.07.2015) žalobkyne 1/, 2/, 3/ v podaní z 08.10.2015 (doručenom súdu 13.10.2015) uviedli, že svojimi doterajšími podaniami mienili navrhnúť, aby súd pripustil, aby do konania vstúpil ďalší účastník na strane odporkyne, a to spoločnosť Generali Poisťovňa, a.s.. Podobne v podaní z 12.11.2015 (doručenom súdu dňa 16.11.2015) uviedli, že žalobkyňa 1/ už v žalobe zo dňa 23.12.2013 označila spoločnosť Generali Poisťovňa, a.s., ako žalovaného 2/, čo vyplýva z odôvodnenia žaloby a z jej petitu, a označenie uvedeného subjektu ako „vedľajší účastník“ bolo zrejmou chybou. Na základe podania žalobkyne 1/ zo dňa 30.01.2014, kde žalobkyňa 1/ výslovne uviedla, že berie žalobu vo vzťahu k spoločnosti Generali Poisťovňa, a.s. späť, súd prvej inštancie uznesením č. k. 7C/172/2013-246 zo dňa 11.05.2016 zastavil konanie proti spoločnosti Generali Poisťovňa, a.s. (ako žalovanému 2/) a (z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby aj voči žalovanej 1/) zastavil aj konanie proti žalovanej 1/ v časti o zaplatenie sumy 110.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a o zaplatenie sumy 1.891,84 eur titulom náhrady pohrebných nákladov. Tým istým uznesením však súčasne (na základe ďalších návrhov žalobkýň 1/, 2/, 3/) pripustil, aby do konania opätovne vstúpila na strane žalovanej spoločnosť Generali Poisťovňa, a.s. (žalovaný 2/) a pripustil zmenu - rozšírenie žaloby o uloženie povinnosti žalovanej 1/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 18.344,- eur, žalobkyni 2/ sumu 18.344,- eur a žalobkyni 3/ sumu 18.344,- eur (keďže v čase podania návrhu žalobkýň na pripustenie rozšírenia žaloby predmetom konania bolo zaplatenie sumy 50.000,- eur celkovo, čo u každej zo žalobkýň 1/, 2/, 3/ predstavovalo po 16.666,- eur).
26. Je pravdou, ako uviedol žalovaný 2/, že nárok na náhradu škody nebol v trestnom konaní uplatnený voči žalovanému 2/ (iba voči žalovanej 1/) a navyše, ako vyplýva z vyššie uvedeného prehľadu (bod 25 tohto odôvodnenia), voči žalovanému 2/ bola žaloba v priebehu tohto (civilného) konania vzatá späť (podaním z 03.02.2014), teda nemožno tvrdiť, že by žalobkyne riadne pokračovali v začatom konaní (§ 112 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd však nemôže súhlasiť s názorom žalovaného 2/, že žalobkyne navrhli (opätovné) pribratie žalovaného 2/ do konania až na pojednávaní dňa 12.04.2016. Už v podaní z 21.05.2014 (doručené súdu prvej inštancie dňa 22.05.2014) žalobkyňa 1/ (vtedy ešte ako jediná žalobkyňa) uviedla, že žiada, „aby vedľajší účastník Generali Poisťovňa, a.s., vstúpil do konania a bol zaviazaný spoločne a nerozdielne s odporkyňou uhradiť navrhovateľke náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy“. Už tento prejav vôle bolo potrebné považovať za návrh na pripustenie (opätovného) vstupu spoločnosti Generali Poisťovňa, a.s., do konania ako žalovaného 2/. Podobne po vstupe žalobkýň 2/ a 3/ do konania aj ony uviedli (podaním z 28.11.2014, doručeným súdu 03.12.2014), že žiadajú, aby do konania „vstúpil vedľajší účastník Generali Poisťovňa, a.s., a zároveň, aby plnil za odporkyňu v prospech navrhovateliek“. Napriek tomu, že žalobkyne uvedenú spoločnosť označili ako vedľajšieho účastníka, je zrejmé, že žiadali, aby tejto spoločnosti bola uložená povinnosť plniť spoločne so žalovanou 1/ (to, že žalobkyňa 1/ nesprávne označila plnenie za „spoločné a nerozdielne“, na tom nič nemení), čo v zmysle uznesenia odvolacieho súdu č. k. 6Co/243/2015-166 treba vnímať ako označenie žalovaného. V prípade pochybností mal súd túto pochybnosť odstrániť výzvou žalobkyni 1/, čo aj urobil, pričom žalobkyne 1/, 2/ a 3/ v podaní z 08.10.2015 (doručenom súdu 13.10.2015) jednoznačne uviedli, že mienili navrhnúť, aby spoločnosť Generali Poisťovňa, a.s. vstúpila do konania ako ďalší účastník na strane odporkyne. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že na základe tohto vysvetlenia žalobkýň a v zhode s uznesením odvolacieho súdu č. k. 6Co/243/2015-166 treba aj všetky predchádzajúce podania žalobkýň, v ktorých žiadali uložiť spoločnosti Generali Poisťovňa, a.s. povinnosť plniť spoločne so žalovanou 1/, považovať za návrh na vstup tejto spoločnosti do konania ako žalovaného 2/.
27. Z uvedeného vyplýva, že (po späťvzatí žaloby proti spoločnosti Generali Poisťovňa, a.s. z 03.02.2014) žalobkyňa 1/ navrhla opätovný vstup tejto spoločnosti do konania ako žalovaného 2/ podaním z 21.05.2014 (doručené súdu prvej inštancie dňa 22.5.2014) a za tohto procesného stavu vstúpili do konania žalobkyne 2/ a 3/ udelením súhlasu so vstupom do konania na strane žalobkyne dňa 17.07.2014 (doručené súdu 05.08.2014 - žalobkyňa 2/), resp. dňa 30.07.2014 (doručené súdu 22.08.2014 - žalobkyňa 3/). Vzhľadom k tomu, že matka žalobkýň podľahla zraneniam dňa 18.11.2012, každá zo žalobkýň uplatnila svoj nárok voči žalovanému 2/ pred uplynutím premlčacej doby (a to aj v prípade, ak by súd aplikoval dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu podľa § 106 Občianskeho zákonníka).
28. Pokiaľ ide o rozsah uplatneného nároku (keďže žalovaný 2/ namietal, že premlčaná je minimálne časť nároku žalobkýň), treba uviesť, že žalobkyňa 1/ uplatnila v žalobe náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 160.000 eur a následne (podaním doručeným súdu dňa 03.02.2014) vzala túto žalobu späť v časti o zaplatenie 110.000 eur, teda predmetom konania zostala náhrada nemajetkovej ujmy v sume 50.000 eur. Za tohto procesného stavu vstúpili do konania žalobkyne 2/ a 3/. Hoci v čase ich vstupu nebolo vyjasnené, ako má byť žalovaný nárok medzi ne rozdelený (a na pojednávaní dňa 12.04.2016 žalobkyne uviedli, že žiadajú každá po 35.000 eur), je zrejmé, že vo vzťahu k sume 50.000 eur (ktorá bola predmetom konania po celý čas) bol nárok žalobkýň voči žalovanej 1/ aj žalovanému 2/ uplatnený včas, pred uplynutím premlčacej doby (k tomu porovnaj aj vyššie, bod 27). Súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ (za stavu, keď žalobkyne neuviedli inak) v uznesení č. k. 7C/172/2013-246 rozdelil sumu 50.000 eur rovnakým dielom medzi všetky tri žalobkyne (t. j. pre každú z nich 16.666 eur) a o zvyšnej sume rozhodol ako o zmene (rozšírení) žaloby. Z toho vyplýva, že v rozsahu 16.666 eur bol nárok každej zo žalobkýň uplatnený pred uplynutím premlčacej doby; premlčaný bol len nárok prevyšujúci túto sumu (keďže bol uplatnený zmenou - rozšírením žaloby po uplynutí trojročnej premlčacej doby). Ak teda súd prvej inštancie priznal každej zo žalobkýň náhradu nemajetkovej ujmy vo výške po 10.000 eur, priznal im nárok, ktorý nebol premlčaný.
29. Pokiaľ žalobkyne v odvolaní namietali, že pre záver o spoluzodpovednosti ich zomrelej matky za predmetnú dopravnú nehodu nebol v konaní produkovaný žiaden dôkaz. Súd prvej inštancie správne uviedol, že súd je v civilnom sporovom konaní viazaný tým, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, avšak rozhodnutie (rozsudok) v trestnom konaní neznamená automaticky, že škoda (nemajetková ujma) bola spôsobená výlučne zavinením páchateľa. Súd teda môže v civilnom konaní dospieť k záveru, že na dopravnej nehode sa určitou mierou spoluzavinenia podieľal aj poškodený, avšak pre takéto konštatovanie musia existovať dôkazy, nemôže byť založené len na tvrdení žalovaného a na úvahe súdu.
30. Na druhej strane však odvolací súd aj za týchto okolností (teda bez ohľadu na prípadné spoluzavinenie dopravnej nehody matkou žalobkýň) považoval za primeranú - vzhľadom na skutkové okolnosti, ustálené súdom prvej inštancie - finančnú náhradu nemajetkovej ujmy sumou 10.000 eur každej zo žalobkýň tak, ako ju priznal súd prvej inštancie. Odvolací súd nechce (a ani nemôže) spochybňovať rozhodnutie v trestnom konaní, podľa ktorého žalovaná 1/ porušila povinnosť ustanovenú zákonom o cestnej premávke. Je však zrejmé, že matka žalobkýň mala v čase dopravnej nehody 78 rokov, bola po operácii bedrového kĺbu a aj keď z výsluchu žalobkýň i svedkov vyplynulo, že vzťah medzi žalobkyňami 1/, 2/, 3/ a ich matkou bol blízky, išlo o vzťah rodiča a dospelých detí, ktoré mali svoje rodiny a s matkou nežili v spoločnej domácnosti. Okrem toho bolo potrebné vziať do úvahy aj okolnosti, za ktorých došlo k predmetnej dopravnej nehode, najmä skutočnosť, že pred predmetnou dopravnou nehodou sa vozidlo žalovanej 1/ pohybovalo rýchlosťou 18 km/h a v čase nárazu do matky žalobkýň len rýchlosťou 6 km/h. Za takýchto okolností bola výška náhrady nemajetkovej ujmy po 10.000 eur pre každú zo žalobkýň primeraná.
31. Výrok o trovách konania napadli odvolaním žalobkyne i žalovaný 2/. Žalovaný 2/ len uviedol, že jeho odvolanie sa týka aj výroku VI. (t. j. výroku o trovách konania), ale nešpecifikoval dôvody, pre ktoré považuje výrok o trovách konania za nesprávny. Preto odvolací súd nemohol preskúmať tento výrok z pohľadu odvolania podaného žalovaným 2/. Žalobkyne v odvolaní uviedli, že výrok o trovách považujú za nesprávny preto, lebo žalobu podali dôvodne, boli úspešné, pričom rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia záviselo iba od úvahy súdu. Toto tvrdenie žalobkýň je samo o sebe pravdivé. Je však potrebné vziať do úvahy aj to, že žalobkyne v priebehu konania niekoľkokrát menili petit žaloby. Odhliadnuc od náhrady nákladov za pohreb, kde je sporné, či došlo k plneniu žalovaným 2/ až na základe podanej žaloby alebo či žaloba bola podaná predčasne - z listín predložených žalovaným 2/ vyplýva, že žalobkyňa 1/ mu prostredníctvom svojej zástupkyne zaslala fotokópie dokladov o výdavkoch na pohreb listom doručeným žalovanému 2/ dňa 19.12.2013, na čo žalovaný 2/ reagoval výzvou z 20.12.2013 na zaslanie ďalších listín (o. i. fotokópie úmrtného listu a splnomocnenia pre zástupkyňu žalobkyne 1/), pričom už 23.12.2013 žalobkyňa 1/ podala žalobu na súde; vzhľadom na to, že tento nárok predstavoval v porovnaní s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy zanedbateľnú časť žaloby, nebolo potrebné na účely rozhodnutia o trovách sa podrobnejšie zaoberať tým, kto zavinil zastavenie konania v tejto časti. Vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je však zrejmé, že žalobkyne naposledy upravovali (rozširovali) žalobu na pojednávaní dňa 12.04.2016, pričom v tom čase už bol nárok prevyšujúci sumu 50.000 eur všetkým trom žalobkyniam premlčaný (k tomu viď vyššie bod 28), teda v časti, o ktorú rozšírili žalobu dňa 12.04.2016, nemohli byť žalobkyne úspešné a výsledok konania v tejto časti nezávisel od úvahy súdu. Preto odvolací súd považoval výrok súdu prvej inštancie, ktorý nepriznal právo na náhradu trov konania žiadnej zo strán (s výnimkou nároku žalovaného 2/ na náhradu trov za obdobie pred späťvzatím žaloby voči nemu - tento výrok odvolaním spochybnený nebol), za správny.
32. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých napadnutých výrokoch za vecne správny, preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Predmetom odvolania žalobkýň i žalovaného 2/ bolo zhodne zaplatenie sumy 10 000 eur každej zo žalobkýň, pričom žiaden z odvolateľov nebol so svojím odvolaním úspešný (a naopak bol úspešný vo vzťahu k odvolaniu druhej strany), teda celkový úspech žalobkýň a žalovaného 2/ v odvolacom konaní bol rovnaký (50 % úspech, 50 % neúspech, resp. celkový čistý úspech 0 %), preto odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán.
34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).