Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (9)Medzitýmny_rozsudok_4C-16-2018.pdf
PDF · 120.7 KB
No categories available
4C/16/2018
Medzitýmny rozsudok
Okresný súd Rožňava sudkyňou JUDr. Ivetou Farkašovskou, v spore žalobkyne H. E., nar. XX. X. XXXX, bytom R. XX, XXX XX B.Ž., zast. JUDr. Ladislav Török, advokát, Šafárikova 8, 048 01 Rožňava, proti žalovanému Slovenská republika, zast. Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, IČO: 00166481, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, takto
rozhodol:
I. Uznesenie Policajného zboru SR B. Č.: W.-XXX/RV-B.-XXXX zo dňa 27.05. 2010 je nezákonným rozhodnutím v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ z.č. 514/2003 Z.z.
II. O trovách konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí.
.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa žalobou žiadala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 3.345,61 Eur a nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnila tým, že uznesením povereného príslušníka PZ Obvodného oddelenia PZ B. bolo dňa 27.05. 2010 (ČVS: W.-XXX/RV-B.-XXXX), podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, vznesené obvinenie voči nej pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12. 2005. Proti uvedenému uzneseniu podala žalobkyňa, prostredníctvom svojho obhajcu v zákonnej lehote sťažnosť, ktorá však bola následne rozhodnutím príslušného dozorujúceho prokurátora zamietnutá ako nedôvodná. Oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu B.Ň. zo dňa 08.06. 2016, sp.zn. 3T/35/2015, právoplatným a vykonateľným dňa 26.06. 2016 bola žalobkyňa v zmysle § 285 písm. a/ Trestného poriadku spod obžaloby prokurátora oslobodená, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok. Aj keď citovaný zákon výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby, s poukazom na judikatúru treba konštatovať, že v tomto prípade ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle totiž aj zastavenie trestného stíhania alebo práve oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania a v zmysle právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4M Cdo 15/2009). Čiže systematickým a logickým extenzívnym výkladom z.č. 514/2003 Z.z. sa dospeje k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté, teda nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.02. 1990 sp.zn. 1 Cz 6/90, publikovaný pod číslom 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.06. 1993 sp.zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994 - tieto závery, prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb., sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné). Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody si žalobkyňa uplatnila u žalovaného ako orgáne príslušnom podľa § 4 ods. 1 písm. f/ vyššie citovaného zákona, v súlade s § 15 ods. 1,2 zč. 514/2003 Z.z. Žalovaný však žiadosť žalobkyne ako nedôvodnú odmietol. Trojročná premlčacia doba začala v tomto prípade plynúť odo dňa 27.06. 2016, t.j. deň po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 08.06. 2016 sp.zn. 3T/35/2015 v súlade s § 19 ods. 1 cit. zákona. Vzhľadom k tomu, že nárok na náhradu škody si žalobkyňa uplatnila na príslušnom orgáne konajúcom v mene štátu dňa 09.01. 2017, k premlčaniu právneho nároku žalobkyne dôjsť nemohlo. Žalobkyni vznikla nemajetková morálna ujma spojená s trestným stíhaním, nakoľko bola poškodená jej dobrá povesť, česť a dôstojnosť. Trestné stíhanie, ktoré trvalo neprimerane dlho, zároveň výrazne zasiahlo do jej duševného zdravia, nakoľko počas celého trestného konania bola psychicky na dne a v strese, navštevovala preto psychiatrickú ambulanciu a taktiež bola aj hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení v B.. Keďže sa nevedela brániť a hájiť svoje práva, ako obvinená, na zastupovanie svojich práv v trestnom konaní, splnomocnila advokáta. Lekárska správa zo dňa 07.02. 2018 potvrdzuje, že žalobkyňa má ťažké psychické problémy, v noci sa niekoľkokrát budí, má stavy úzkosti, triašky a stráni sa verejnosti. Poskytovaním právnej pomoci jej vznikla majetková škoda, a to náklady spojené s obhajobou počas celého trestného konania v celkovej výške 1.345,61 Eur, ktoré žalobkyňa uhradila dňa 18.08. 2016 zvolenému obhajcovi. Trovy obhajoby boli vyčíslené v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov o odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Náhradu škody, ktorú si žalobkyňa uplatňuje, s poukazom na ust. § 17 ods. 1,2 a § 18 ods. 1,3 cit. zákona vo výške 3.345,61 Eur. Táto pritom predstavuje súčet skutočnej škody, t.j. 1.345,61 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 2.000,- Eur.
2. Žalovaný v konaní tvrdil, že z obsahu žaloby a pripojených príloh bolo zistené, že podaniu žaloby predchádzal postup žalobkyne v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. v rámci ktorého bola dňa 11.01. 2017 na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky Bratislava doručená žiadosť JUDr. Ladislava Töröka, právneho zástupcu žiadateľky H. E. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Z písomného vyjadrenia Generálnej prokuratúry SR Bratislava č. VI/4 Gc 7/17/1000-8 z 28.04. 2017 vyplýva, že Generálna prokuratúra SR uplatňovaný nárok na náhradu škody pre H. E. neuspokojila a preto žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odmietla. Keďže spôsob vybavenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Generálnej prokuratúre SR je relevantný aj pre súdne konanie, žalobkyňou uplatňovaný nárok na náhradu škody považuje za nedôvodný. Žalobou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. tvrdiac, že škoda a nemajetková ujma jej boli spôsobené nezákonným rozhodnutím, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia, vydané povereným príslušníkom Obvodného oddelenia PZ SR v Rožňava, sp.zn. ČVS: W.-XXX/TV-XXXX S. zo dňa 27.05. 2010 pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,2 Trestného zákona účinného do 31.12. 2005. K tvrdenému je potrebné zdôrazniť, že v danom trestnom konaní, z dôkazného stavu zisteného v čase vznesenia obvinenia, vyplývalo dôvodné podozrenie, že žalobkyňa sa dopustila konania, ktoré vykazovalo všetky znaky stíhaného trestného činu. Poverený príslušník PZ pri postupe podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vychádzal predovšetkým z trestného oznámenia poškodeného I. R., následne zo zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného I. R. zo dňa 10.05. 2010 (uskutočneného po vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 13.10. 2010), z obsahu ktorých vyplývali skutočnosti, ktoré usvedčovali obvinenú zo spáchania trestného činu. V týchto intenciách bola prokurátorom aj zamietnutá sťažnosť obvinenej H. E., keď osobitne v uvedenom uznesení prokurátora bolo poznamenané, že predovšetkým na základe výsluchu svedka - poškodeného I. R. a listiny označenej ako „Vec: pôžička“ zo dňa 13.10. 2005, preukazujúcej pôžičku v sume 100.000,-Sk, považuje uznesenie povereného príslušníka PZ o vznesení obvinenia za odôvodnené a v súlade so zákonom. V danej trestnej veci prokurátor opatrením zo dňa 10.10. 2012 nariadil vyšetrovanie, keď pre objektívne vyhodnotenie spornej písomnosti - „Vec: pôžička“ bolo nevyhnutné pribrať Kriminalistický a expertízny ústav PZ SR Bratislava k vypracovaniu znaleckého posudku z odboru písmoznalectva pre určenie pisateľa tejto písomnosti. V priebehu ďalšieho vyšetrovania bolo zistené, že H. E., ktorá v rozhodnom čase pôsobila ako barmanka v bare Casablanca, ktorý navštevoval poškodený I. R., žila v spoločnej domácnosti s B. E. ako druh a družka, ktorý za H.
E.Í. vybavoval jej písomnú korešpondenciu a to vo vzťahu k úradom a rôznym inštitúciám. V zmysle záverov opakovaného znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ SR sp.zn. POZ- KEÚ-Ba-EXP-2014/2228 z 20.03. 2014 bol ako pisateľ sporného textu identifikovaný B.Ó. E., ktorý túto skutočnosť nepoprel. V nadväznosti na zistené menovanému bolo vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu. Ku konfrontácii výpovede B. E. s poškodeným I. R. a k ozrejmeniu ďalších skutočností a rozporov však nedošlo z dôvodu úmrtia poškodeného dňa 13.05. 2013. Je zrejmé, že ak v zmysle záverov znaleckého posudku, pisateľom spornej listiny bol obvinený B. E., tento mohol časť textu listiny
- „Vec: pôžička“ vyhotoviť po vzájomnej dohode s obvinenou H. E., ktorá sa s poškodeným I. R. v rozhodnom období osobne stretávala v priestoroch baru Casablanca, kde pracovala ako barmanka, čo vyplynulo tak z výpovede poškodeného, ako aj obvinenej. V neposlednom rade bolo preukázané, že v rozhodnom čase mala obvinená finančné problémy, ktoré si zrejme chcela riešiť uvedeným spôsobom za spoluúčasti obvineného B.E. E., osoby s kriminálnou minulosťou, keď tento v registri trestov mal v čase podania obžaloby 13 záznamov, z toho 9 majetkovej povahy. V nadväznosti na vyššie je potrebné zdôrazniť, že prokurátor podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku môže zastaviť trestné stíhanie, iba ak je nepochybné, že skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V ostatných prípadoch, ak vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom pre podanie obžaloby zároveň dovoľujú záver o vine obvineného i o jeho nevine, a ďalšie dôkazy už nemožno vykonať v prípravnom konaní, prokurátor v zmysle ustálenej praxe nemôže nahradiť v takom prípade prejednanie veci v konaní pred súdom a musí pristúpiť k podaniu obžaloby. Z uvedeného dôvodu nemožno prijať záver, že by uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané bez existencie relevantných podkladov, a preto by ho bolo nutné považovať za nezákonné. V danom prípade rozhodujúcim je posúdenie zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania voči žalobkyni. Je nepochybné, že v posudzovanom konaní nebolo preukázané (a ani tvrdené) porušenie žiadnych základných zásad trestného konania vyjadrených v § 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom alebo policajným orgánom. Žiaden orgán, ktorý konal v predmetnej trestnej veci, rozhodnutie o stíhaní H. E. neoznačil za nezákonné, t.j. také, ktoré vzhľadom na skutočnosti zistené v štádiu jeho vydania, nemohlo byť vydané. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonným z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa v neskorších štádiách trestného konania z rôznych dôvodov nepotvrdí. Iný záver by viedol k popretiu základnej ústavnej zásady o prezumpcii neviny, k popretiu účelu samotného trestného konania, resp. jeho časti, t.j. prípravného konania, ktoré by de facto stratilo svoj význam a viedlo by k záveru o tom, že stíhať možno len osoby, ktorých vina je v čase vznesenia obvinenia bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania a nie také rozhodnutie, ktoré síce bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím, ale na základe dokazovania vykonaného po jeho vydaní bol v trestnom konaní ustálený iný záver. Poukázal na právny názor prezentovaný v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, zásadne odlišný od právneho názoru prezentovaného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4M Cdo 15/2009 a ďalších rozhodnutiach, na ktoré je poukázané v žalobe. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom patrí medzi základné práva, ktorých dostupnosť podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) je odkázaná na zákon č. 514/2003 Z.z. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom však nie právom absolútnym, pretože v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy, v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie, t.j. náhrada škody sa neposkytuje automaticky každému, voči komu orgán verejnej moci porušil jeho ochranu priznanú právnym poriadkom, ale iba tomu, u koho sú splnené všetky predpoklady ustanovené v zákone č. 514/2003 Z.z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCDo 20/2009). Niektoré zásady do osobnosti fyzickej osoby, i keď sa zdanlivo javia ako odporujúce objektívnemu právu, nemožno považovať za neoprávnené vtedy, keď sú dané okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh vyplývajúcich zo zákona (Trestný poriadok). Dochádza tu k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje, dostáva do kolízie s vyšším (verejným) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť. Teda nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej vznesené obvinenie z trestného činu, na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr došlo k oslobodeniu spod obžaloby (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 201/2007). Názor, že oslobodenie obžalovaného spod obžaloby nemá automaticky za následok nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, prezentoval tiež Ústavný súd SR v náleze z 13.11. 2013 č. II ÚS 163/2013 - 50, keď dospel k záveru, že „skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba, v tomto uznesení označená, t.j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila“. Za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitosti trestného prípadu. V tejto súvislosti dával do pozornosti aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike (sťažnosť č. 57404/08 z 20.06. 2013), v zmysle ktorého skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, samo o sebe neznamená, že trestné stíhanie bolo od začiatku nezákonné alebo inak vadné. V rozhodnutí sa konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej osobe vyžaduje, aby bol zásah zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. To znamená, že musí predstavovať „spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca. Pokiaľ ide o podmienku zákonnosti, v prerokovávanej veci nič nenaznačuje, že by policajný orgán a prokurátor ustanovenia Trestného poriadku a Trestného zákona uplatnili zjavne nesprávne alebo takým spôsobom, aby dosiahli svojvoľné závery“. V zmysle uvedeného za nezákonné možno teda považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania a nie také rozhodnutie, ktoré bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím a ani neskôr nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené, resp. jeho nezákonnosť nebola žiadnym príslušným orgánom verejnej moci ani inak konštatovaná. Pokiaľ by súd rozhodol inak, vec by nesprávne právne posúdil. Základným predpokladom nemajetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, t.j. skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu majúcemu za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere, v dôsledku čoho k náprave nepostačujú iné právne prostriedky. Žalobkyňa dostatočne nepreukázala existenciu titulu na náhradu škody, ani príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nezákonným rozhodnutím a nárokom na náhradu škody vrátane nároku na nemajetkovú ujmu. V danom prípade nie je splnená ani zákonná podmienka definovaná v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorej splnenie je predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody. Aj keď pravdepodobnosť, že skutkom bol spáchaný trestný čin sa nepotvrdila a žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby, uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať automaticky za nezákonné a to práve s ohľadom na vyššie popisované okolnosti prípadu. Prokurátor nezodpovedá za celý výsledok trestného konania ak na vznesenie obvinenia boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné podmienky, z dôvodu ktorého nebolo príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnosti. Žalobkyni nevznikol nárok na náhradu škody z dôvodu, že v čase začatia trestného stíhania bolo dôvodné podozrenie o spáchaní trestného činu podvodu žalobkyňou, dôvodnosť trestného stíhania bola potvrdzovaná realizovanými vyšetrovacími úkonmi, ktoré korešpondovali s okolnosťami uvádzanými v trestnom oznámení poškodeného ako aj v jeho výpovedi a až v priebehu trestného konania došlo k zmene dôkaznej situácie, čo viedlo k oslobodeniu žalobkyne spod obžaloby.
3. Súd vykonal dokazovanie nasledujúcimi listinnými dôkazmi : uznesením OO PZ SR B. ČVS: W.-XXX/ RV-B.-XXXX S. zo dňa 27.05. 2010, sťažnosťou proti tomuto uzneseniu z 21.06. 2010, uznesením OP v Rožňava Pv 269/2010 - 8 zo dňa 20.09. 2010 a rozsudkom OS Rožňava č.k. 3T 35/2015 - 390 zo dňa 08.06. 2016, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 09.01. 2017, odmietnutím tejto žiadosti GP SR zo dňa 08.04. 2017, lekárskou správou psychiatrickej ambulancie zo dňa 07.02. 2018.
4. Súd posúdil vec podľa z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
5. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
6. Podľa § 15 ods. 1,2 vyššie cit. zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o trestne, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
7. Podľa § 16 ods. 4 cit. zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
8. Podľa § 19 ods. 1 vyššie cit. zákona v znení neskorších predpisov sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
9. Podľa § 17 ods. 1,2 cit. zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
10. Súd zistil nasledovný skutkový stav : Uznesením ČVS: W.-XXX/RV-B.-XXXX S. zo dňa 27.05. 2010 bolo vznesené obvinenie voči žalobkyni pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1/, ods. 2/ Trestného zákona účinného do 31.12. 2005 z dôvodu, že obvinená vystupujúca pod menom H. E., nar. XX.XX. XXXX, bytom B. dňa 13.10. 2005 v B. v priestoroch baru Casablanca pod zámienkou kúpy bytu si požičala od poškodeného I. R., nar. XX.XX. XXXX, bytom B. X. N. Č.. X peniaze v hotovosti vo výške 100.000,- Sk s prísľubom, že mu ich do 31.12. 2009 splatí, pričom spísala o pôžičke doklad, v ktorom uviedla údaje nejestvujúcej osoby H. E., nar. XX.XX. XXXX, peniaze doposiaľ nevrátila, čím spôsobila pre poškodeného I. R. škodu vo výške 3.319,39 Eur. Proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa sťažnosť dňa 21.06. 2010, ktorá bola uznesením OP v Rožňave Pv 269/2010 - 8 zo dňa 20.09. 2010 zamietnutá. Rozsudkom OS Rožňava č.k. 3T 35/2015 - 390 zo dňa 08.06. 2016, právoplatného dňa 26.06. 2016 bola žalobkyňa spod obžaloby oslobodená, pretože sa nedokázalo, že sa stal skutok, pre ktorý bola stíhaná. Žalobkyňa podala na GP žiadosť o predbežné prerokovanie jej nároku, ktorá bola odmietnutá ako nedôvodná. Žalobu na súd podala v 3 - ročnej premlčacej lehote, keď o škode sa dozvedela 27.06. 2016 (deň po právoplatnosti trestného rozsudku) a žalobu podala dňa 15.03. 2018.
11. Z ustanovení zákona vyplýva, že zodpovedným subjektom je štát a to v prípade, že škoda bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci alebo územná samospráva, a to v prípade, že škoda bola spôsobená pri výkone samosprávy. Zodpovednosti za škodu sa štát nemôže zbaviť. V prípade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za danú škodu v prípade nezákonného rozhodnutia, nezákonného zatknutia, zadržania alebo iného pozbavenia osobnej slobody, rozhodnutia o trestne, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe, alebo v prípade nesprávneho úradného postupu. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania, alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. V prípade, že obžalovaná bola oslobodená spod obžaloby, súdna judikatúra má za to, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Treba vychádzať z toho, že žalobkyňa čin nespáchala, a že trestné stíhanie proti nej nemalo byť začaté. Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňa týmto trestným stíhaním prišla nielen o dobré meno a povesť, ale aj o dlhoročných priateľov a najmä o možné vyhliadky dobrej pracovnej pozície v meste B., pretože v takom malom meste nie je možné, aby sa dobrá povesť a česť úplne očistila. Je pochopiteľné, že celá táto situácia sa odzrkadlila aj na psychickom stave žalobkyne, čo spôsobilo, že spoločenský život žalobkyňa bola nútená obmedziť, pretože pri každej príležitosti bol na ňu kladený veľký nátlak a najmä množstvo otázok na danú vzniknutú situáciu, ktorá pretrváva už 8 rokov. Toto finančné zadosťučinenia neodčiní všetky problémy a nepríjemné okolnosti, ktoré sa so žalobkyňou v spoločnosti spájajú a dlhodobo aj budú. Pre vznik škody, resp. zodpovednosti za škodu sa vyžadujú nasledovné predpoklady: a/ nezákonné rozhodnutie, nezákonné zatknutie, zadržanie alebo iné pozbavenie osobnej slobody, rozhodnutie o treste alebo ochrannom opatrení, rozhodnutie o väzbe alebo nesprávny úradný postup. V prípade, že sa jedná o nezákonné rozhodnutie sa požaduje, aby bolo rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, neskôr zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Je potrebné, aby poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedkov, avšak toto neplatí, ak sa jedná o prípady hodné osobitného zreteľa podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. „Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (teda zahrnutie trov konania, ktoré vznikli aj v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody) aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, v ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.“ b/ Škodou podľa zákona č. 514/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov, je skutočná škoda a ušlý zisk. Osobitosťou tejto úpravy je to, že tento zákon poškodenému výslovne priznáva aj nárok na náhradu straty na zárobku, a to aj v prípade, že nebola spôsobená škoda na zdraví (§ 25 ods. 2 cit. zákona). Tak ako má poškodená právo na náhradu majetkovej škody, má poškodená právo aj na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a to v prípade, že by konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Nemajetkovou ujmou je určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby. Výška náhrady v peniazoch je voľne vyjadriteľná súdom, ktorý sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. c/ príčinná súvislosť medzi a/ a b/. V prípade uplatnenia náhrady škody, má poškodená - žalobkyňa právo aj na náhradu trov konania, ktoré poškodenej vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o trestne, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe a pod. Z rozhodovacej praxe súdov ako aj litery zákona vyplýva, že takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvinenú - žalobkyňu, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenej obhajca ustanovený alebo či si ho zvolila sama. Ak má byť štát skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.
12. Súd má zato, že žalobkyňou bolo v konaní preukázané, že Uznesenie Policajného zboru SR B. ČVS: W.-XXX/RV-B.-XXXX zo dňa 27.05. 2010 je nezákonným rozhodnutím v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ z.č. 514/2003 Z.z. spôsobilým pre ňu privodiť vznik škody. Splnenie atribútov zodpovednosti za škodu súd uviedol v predchádzajúcom odseku.
13. Súd rozhodol vo veci medzitýmnym rozsudkom podľa § 214 ods. 1/ CSP, podľa ktorého ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo o dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom. Podľa § 214 ods. 2 CSP, súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej.
14. Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo dôvode uplatneného nároku. Základom predmetu konania sú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. V zmysle konštantnej judikatúry sú tu zahrnuté otázky premlčania, preklúzie, spoluzavinenia poškodeného či otázky samotného vzniku škody a kto za škodu zodpovedá. Dôvod uplatneného procesného nároku predstavuje naopak právny dôvod vzniku subjektívneho materiálneho práva, o ochranu ktorého žalobca žiada. Vydanie medzitýmneho rozsudku podlieha kritériu účelnosti, teda princípu procesnej ekonómie, možno ho vydať aj bez návrhu procesnej strany. O trovách medzitýmneho rozsudku súd rozhoduje iba v prípade, ak tento medzitýmny rozsudok predstavuje pre niektorý subjekt konania aj rozsudok konečný. V ostatných prípadoch sa o trovách konania rozhodne až v konečnom rozhodnutí. Túto skutočnosť je súd povinný uviesť vo výrokovej časti medzitýmneho rozsudku.
15. Súd teda rozhodol tak, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku, ktoré sa podáva na Okresnom súd Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.
Podľa ustanovenia § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odseku 2 citovaného § odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa odseku 3 citovaného § odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 125 ods. 1,2,3 C. s. p. podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. (2) Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. (3) Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z. z. - Exekučného poriadku).