Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7To-15-2018.pdf
PDF · 132.33 KB
Case nature
Area
Subarea
7To/15/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tobiaša a sudcov JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. apríla 2019, v trestnej veci obžalovanej M.. I. Y. a spol., pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Tr. zák. a iné, o odvolaní obžalovanej M.. I. Y., obžalovaného C. M. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/77/2011 zo dňa 18.4.2018, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaných
1/ M.. I. Y., rod. I., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C., Ul. N. č. 8,
2/ C. M., nar. X.XX.XXXX v T. D., trvale bytom D. D. č. XX, okr. C.,
uznáva vinnými, že
- dňa 25.5.2006 v Poprade, T. N. C. II. č. XXX/XX obžalovaná M.. I. Y. po vzájomnej dohode s obžalovaným C. M. uzavrela s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade Dohodu č. 17/ §54/2006/PS o poskytnutí nenávratného finančného príspevku formou jednorázovej paušálnej platby na podporu vytvárania pracovných miest v chránených dielňach a na chránených pracoviskách v rámci projektu „Podpora vytvárania nových pracovných miest formou nenávratných paušálnych príspevkov“ podľa § 54 ods. 2 písm. a) Zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 51 Občianskeho zákonníka v platnom znení, kde na základe tejto dohody jej bol poskytnutý zo zdrojov štátneho rozpočtu SR nenávratný finančný príspevok na tvorbu 12 pracovných miest pre občanov so zdravotným postihnutím v celkovej výške 2.686.692,- Sk (89.182,- eur), z týchto finančných prostriedkov na dohodnutý účel použila iba sumu 667.155,94,- Sk (22.145,52,- eur) a zvyšok nevrátila Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade, ale po vzájomnej dohode ich v Prešove v čase od 28.6.2006 do 3.7.2006 odovzdala obžalovanému C. M., a to časť v sume 2.000.000,- Sk (66.387,84 eur) prevodom zo svojho účtu na jeho účet a zvyšok po výbere z účtu v hotovosti, ktorý ich použil na doposiaľ nezistený účel a takto svojim spoločným konaním spôsobili Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade škodu v celkovej výške 2.019.536,18 Sk (67.036,32 eur), teda
spoločným konaním porušili ustanovenú povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo spravovať cudzí majetok a spôsobili tak na cudzom majetku značnú škodu
čím spáchali
zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného poriadku
Za to im súd ukladá
1/obžalovanej M.. I. Y.
Podľa § 237 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona pri existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona a neexistencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody na 3 (tri) roky.
2/obžalovanému C. M.
Podľa § 237 ods. 3 Trestného zákona pri neexistencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného zákona a neexistencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody na 3 (tri) roky.
Podľa § 61 ods. 1, 2 Trestného zákona obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu právnickej osoby na 3 (tri) roky.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodeného Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade, so sídlom Poprad, Nábrežie Jána Pavla II č. 439/16, IČO: 37937758 s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovanú M.. I. Y. a obžalovaného C. M. za vinných zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
-dňa 25.5.2006 v Poprade, T. N. C. II. č. XXX/XX obžalovaná M.. I. Y. po vzájomnej dohode s obžalovaným C. M. uzavrela s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade Dohodu č. 17/ §54/2006/PS o poskytnutí nenávratného finančného príspevku formou jednorazovej paušálnej platby na podporu vytvárania pracovných miest v chránených dielňach a na chránených pracoviskách v rámci projektu „Podpora vytvárania nových pracovných miest formou nenávratných paušálnych príspevkov" podľa § 54 ods. 2 písm. a) Zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 51 Občianskeho zákonníka v platnom znení, kde na základe tejto dohody jej bol poskytnutý zo zdrojov štátneho rozpočtu SR nenávratný finančný príspevok na tvorbu 12 pracovných miest pre občanov so zdravotným postihnutím v celkovej výške 2.686.692,- Sk (89.182,- Eur), z týchto finančných prostriedkov na dohodnutý účel použila iba sumu 667.155,94,- Sk (22.145,52,- Eur) a zvyšok nevrátila Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade, ale po vzájomnej dohode ich v Prešove v čase od 28.6.2006 do 3.7.2006 odovzdala obžalovanému C. M., ktorý ich použil na doposiaľ nezistený účel a takto svojim spoločným konaním spôsobili Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade škodu v celkovej výške 2.019.536,18,- Sk (67.036,32,- Eur), Za to obom obžalovaným podľa § 213 ods. 3 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, výkon ktorého im podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu 3 rokov.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodeného Úrad práce sociálnych vecí a rodiny v Poprade, so sídlom Poprad, Nábrežie Jána Pavla II č. 439/16, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podali odvolanie obž. Y., obž. M. a okresný prokurátor.
Obžalovaná Y. v písomných dôvodoch odvolania uviedla, že podáva odvolanie, nakoľko prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav veci, vec nesprávne právne posúdil. Má za to, že v konaní nebolo vôbec preukázané, že mala úmysel si finančný príspevok od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Poprade ponechať a nevyplýva to ani z vykonaného dokazovania. Príspevok postúpila spoločnosti C. s.r.o. za účelom vytvorenia pracovných miest v chránenej dielni. Z výpovedí svedkov vyplýva, že spoločnosť C. s.r.o. vykonala stavebné práce za účelom vytvorenia prostredia na tvorbu pracovných miest. Súd prvého stupňa len konštatoval, že obaja konali formou priameho úmyslu, avšak čo do subjektívnej stránky nič viac neuviedol, preto v tejto časti je rozsudok nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že časť príspevku bola zaslaná spoločnosti C. s.r.o. prostredníctvom bankového prevodu 2.000.000,- Sk. K uvedenému zdôraznila, že v danom čase Trestný zákon nepovažoval vklady na účtoch v bankách za „veci“. V tejto súvislosti poukázala na článok zverejnený v právnych listoch publikovaný dňa 30.1.2012, autora JUDr. Petra Šamka, sudcu Krajského súdu v Bratislave, ktorého podstatnú časť v dôvodoch odvolania doslovne odcitovala. Navyše dodala, že Slovenská republika vyriešila tento problém tak, že pojem veci rozšírila a za vec je možné považovať aj peňažné prostriedky na účte, a to novelou Trestného zákona č. 397/2015 Z.z. účinnou od 1.1.2016. Odvolateľka má za to, že poskytnutý finančný príspevok od úradu práce sa jeho pripísaním na jej bankový účet stal jej vlastníctvom, teda prešiel ako príjem do jej majetku a ona ho v rámci svojho podnikania postúpila za účelom zmluvy s úradom práce a nemala úmysel si peniaze ponechať. Poskytnuté peniaze nie sú cudzou vecou, preto aj keď ich nevrátila, nemohla sa dopustiť zločinu sprenevery. Žiada, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil a oslobodil ju spod obžaloby, alebo aby vrátil vec opätovne okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Obžalovaný M. podaným odvolaním žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a jeho spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Tvrdil, že okresný súd nepostupoval pri svojom rozhodovaní na základe zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove. Prvostupňový súd bez toho, aby doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia, oboznámil obsah trestného spisu a po takomto oboznámení v značne dlhotrvajúcom trestnom konaní, na rozdiel od predchádzajúceho rozsudku, zmenil právnu kvalifikáciu zažalovaného skutku v súlade s obžalobou a obom obžalovaným uložil tresty odňatia slobody, ktoré nie sú spojené s ich bezprostredným výkonom. Odvolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Poukázal na to, že objektom trestného činu sprenevery je predovšetkým vlastníctvo veci. Predmetom útoku je teda cudzia vec, ktorá bola páchateľovi zverená. Okresný súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal a nevykonal dokazovanie spočívajúce v tom, aby skúmal a zistil, akým spôsobom bola jemu zverená vec, ktorá bola vo vlastníctve inej osoby (finančné prostriedky), pričom opomenul a odignoroval hodnotenie listinného dôkazu a to písomnej zmluvy uzavretej medzi Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny - z ktorej jednoznačne vyplýva, kto bol jej účastníkom, aký bol predmet a účel poskytnutia finančných prostriedkov podľa dispozície jej vlastníka. Zmluvu s úradom práce jednoznačne uzavrela iba obžalovaná M.. I. Y.. Z vyjadrenia ÚPSVaR v Poprade jednoznačne vyplýva, že obžalovaný 2/ je pre úrad práce osobou, s ktorou nemal žiaden právny vzťah. Náhrada škody bola uplatnená z jeho strany výlučne proti obž. 1/, ktorej boli zverené finančné prostriedky na stanovený účel a k náhrade škody bola iba táto osoba zaviazaná už právoplatnými a vykonateľnými rozsudkami Okresného súdu Prešov a Okresného súdu Košice. Poukázal taktiež na to, že taký istý skutok bol zo strany orgánov činných v trestnom konaní (Okresnou prokuratúrou Košice I - obžalobou 3Pv 833/08 a rozsudkom Okresného súdu Košice I. sp. zn. 4T 10/11) kvalifikovaný ako zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, 5 Tr. zák. Napriek tomu, že súd prvého stupňa mal pripojený spis Okresného súdu Košice I. sp. zn. 4T 10/11, s obsahom tohto spisu sa žiadnym spôsobom nevyporiadal, ponechal právoplatné rozhodnutie košického súdu za nepovšimnuté. Záverom dodal, že v každom demokratickom a právnom štáte, za ktorý Slovenskú republiku je potrebné považovať, zo strany všeobecných súdov ako v občianskoprávnych, tak aj v trestnoprávnych veciach musí byť daná jedná a tá istá odpoveď, skutky a veci totožné a aj obdobné sa musia posudzovať rovnako a nie rozdielne.
Okresný prokurátor v dôvodoch odvolania uviedol, že s napadnutým rozsudkom, čo do výroku o vine, sa stotožňuje, považuje ho za zákonný a správny. Nestotožňuje sa však s napadnutým rozsudkom čo do výroku o treste. Domnieva sa, že okresný súd pri rozhodovaní o treste a predovšetkým o jeho výmere nedostatočne zohľadnil všetky zásady pre ukladanie trestu ako sú uvedené v § 34 Tr. zák. Obaja obžalovaní spoločným konaním naplnili všetky znaky skutkovej podstaty zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Tr. zák., konali formou priameho úmyslu a takýmto svojim spoločným konaním poškodenému spôsobili škodu v sume 67.036,32 eur, čo je značná škoda. Za uvedený zločin možno uložiť trest odňatia slobody v trvaní 3 až 10 rokov, teda už samotná trestná sadzba s prihliadnutím aj na výšku spôsobenej škody vyjadruje stupeň nebezpečnosti konania obžalovaných pre vzťahy upravujúce riadny chod hospodárstva štátu. Napriek tomu, že od spáchania predmetného skutku uplynul istý čas, domnieva sa, že tresty tak, ako boli uložené obžalovaným, sú neprimerané aj vzhľadom na škodu, ktorú spôsobili. Zastáva názor, že u obžalovaného neboli splnené podmienky na postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. Okresný súd sa odvolal len na závery uznesenia Krajského súdu v Prešove a žiadnym spôsobom neodôvodnil, čo ho k takémuto postupu viedlo. Plynutie času bez ďalšieho nemôže byť jediným relevantným dôvodom, musia sa k tomu pridružiť aj ďalšie spôsobilé dôvody resp. okolnosti prípadu, alebo okolnosti, ktoré spočívajú v pomeroch obžalovaného. Poukázal na to, že obžalovaní spáchali skutok majetkovej povahy, preto zastáva názor, že bolo potrebné uložiť obžalovaným aj trest zákazu činnosti spočívajúci v tom, že sa obžalovaným zakáže vykonávať funkciu štatutárneho zástupcu právnickej osoby. Domnieva sa, že okresným súdom uložené tresty odňatia slobody pod dolnou hranicou trestnej sadzby nezodpovedajú zásadám na ukladanie trestov a v oboch prípadoch je potrebné tieto tresty sprísniť. V prípade obž. M. vzhľadom na to, že v minulosti bol už 10-krát súdne trestaný, je namieste zvážiť uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody. Navrhol, aby odvolací súd vyhovel jeho odvolaniu, zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu, alternatívne aby rozhodol o uložení prísnejšieho trestu odňatia slobody obom obžalovaným v zmysle jeho pôvodného návrhu.
Obžalovaný M. vo vyjadrení k odvolaniu okresného prokurátora uviedol, že s týmto nesúhlasí. Opätovne poukázal na skutočnosť, že úplne presne za taký istý identický skutok, ku ktorému došlo toho istého dňa ako v prejednávanej veci, avšak v Košiciach, bola ako jediná uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu podľa § 225 ods. 1, 5 Tr. zák. spoluobžalovaná Y. a to rozsudkom OS KE I. sp. zn. 4T 10/11, ktorý nadobudol právoplatnosť ešte pred podaním obžaloby okresného prokurátora na Okresný súd Prešov v prejednávanej veci. Namieta nesprávny procesný postup súdov, pretože pri správnej lustrácii vedenia trestného stíhania voči obžalovanej malo dôjsť k spojeniu obidvoch trestných vecí. Zastáva názor, že rôznymi právnymi kvalifikáciami a právnym posúdením vecí zo strany OČTK za totožný skutok dochádza k zjavnému porušovaniu princípu právnej istoty a súčasne práva na súdnu ochranu.
Na základe takto podaných odvolaní postupoval krajský súd v intenciách ust. § 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a dospel k nasledovným záverom.
V posudzovanej trestnej veci prvostupňový súd v podstate vykonal všetky dostupné dôkazy v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. nevyhnutné pre ustálenie skutkového stavu, avšak aj keď zistené skutkové okolnosti v skutkovej vete v zásade správne ustálil, krajský súd sa nestotožnil s ich právnym posúdením.
Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie výsluchom obžalovaných 1/ M.. I. Y. a 2/ C. M., svedkov N. O., V.. I. R., V.. N. C., N. C., F. H., Y. M., V.. V. G., M.. I. Y., C.. D. Y., N.. D. Q., N.. I. N., znalca V.. Z. H., oboznámením listinných dôkazov obsiahnutých v spise a pripojených spismi. V dôvodoch rozsudku prvostupňový súd konštatoval, že obžalovaná M.. Y. na hlavnom pojednávaní vyhlásila, že je nevinná, využila svoje právo a nevypovedala, preto bola prečítaná jej výpoveď z prípravného konania, z ktorej vyplynulo, že osobu C. M. pozná cca od júna 2005, pričom po nejakom čase a spoločnej dovolenke v auguste 2005 sa s ním zblížila a po viacerých vzájomných rozhovoroch ju poprosil, či by mu nepomohla založiť obchodnú spoločnosť, pretože on mal plán začať prevádzkovať chránené dielne, kde chcel zamestnávať zdravotne postihnuté osoby. Ona s tým súhlasila, nakoľko v tom čase bola majiteľkou a konateľkou účtovníckej firmy MK-J. s.r.o. a pre M. založila spoločnosť C. s.r.o. C., kde bol M. jediným konateľom a majiteľom a do roku 2006 mu viedla aj účtovníctvo. Po vzájomnej dohode sa p. M. rozhodli, že budú spolupracovať v oblasti zakladania chránených pracovísk po celom území SR, ale nebola stanovená forma ich spolupráce a stav bol taký, že ona, ako osoba, požiadala ÚPSVaR Poprad o poskytnutie finančného príspevku za účelom zriadenia chránenej dielne, kde chcela zamestnať 12 občanov so zdravotným postihnutím s tým, že je možné požiadať úrad práce o inú formu príspevku, prišiel podľa obžalovanej p. M.. Ona na ÚPSVaR Poprad predložila všetky potrebné doklady a dňa 25.5.2006 podpísala s úradom práce dohodu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku vo výške 2.686.692,- Sk (89.181,84,- Eur), ktorú si viac menej neprečítala, ale predpokladala, že je v poriadku. O tom, že má do 90 dní vytvoriť chránené pracovisko a zamestnať 12 zdravotne postihnutých ľudí a že má predložiť povolenie zriadiť toto pracovisko od Regionálnej správy životného prostredia, vedela. Dňa 9.6.2006 jej z ÚPSVaR Poprad prišlo na účet vedený v ČSOB 2.686.692,- Sk (89.181,84,- Eur). Chránenú dielňu chcela zriadiť v Poprade na SOU Stavebnom, avšak p. M. jej povedal, že má lepšie priestory na Námestí sv. Egídia v Poprade, s čím ona súhlasila a požiadala ÚPSVaR Poprad o dodatok, s čím tento súhlasil. Následne potom, čo obdŕžala peniaze, dňa 9.6.2006, jej C. M. povedal, že už s ňou nechce spoluprácu, chce si urobiť rodinný podnik a vrátiť sa k rodine, nech mu pripraví podklady koľko investovala do salónu R. a koľko mu požičala a ďalej jej navrhol, aby previedla plnenie z dohody s ÚPSVaR Poprad na jeho firmu C., s čím súhlasila a dňa 28.6.2006 uzavrela zmluvu o postúpení s ním, resp. s firmou C. s.r.o., pričom postúpenie konzultovala na ÚPSVaR v Prešove, kde jej bolo povedané, že môže dať až vtedy, keď príslušný orgán hygieny schváli priestor na zriadenie chránenej dielne a urobí sa nábor zamestnancov a preto, že to v júni 2006 ešte nebolo urobené, tak o postúpení neinformovala ÚPSVaR Poprad. Následne ju p. M. požiadal, aby mu dala finančné prostriedky, ktoré obdŕžala z ÚPSVaR Poprad, kde jej povedal, že potrebuje vyplatiť robotníkov, ktorí mu rekonštruovali priestory v Poprade a preto dňa 28.6.2006 vybrala z banky 200.000,- Sk (6.638,78,- Eur) a tieto mu odovzdala priamo pred bankou. Svedok pri tom nebol žiadny. Ďalšiu sumu 210.000,- Sk (6.970,72,- Eur) mu vyplatila tiež ten istý deň 28.6.2006 v hotovosti v salóne R. v Prešove za prítomnosti p. Y. a p.D., dňa 30.6.2006 mu opäť na jeho požiadanie poslala na jeho účet 300.000,- Sk (9.958,18,- Eur) a dňa 3.7.2006 opäť na jeho požiadanie prevodom z účtu na jeho účet X.XXX.XXX,- Sk (56.429,66,- Eur). Následne dala ešte p. M. hotovosť 280.000,- Sk (9.294,30,- Eur), z čoho z ÚPSVaR Poprad bolo 276.000,- Sk (9.161,52,- Eur), ktoré mu dala v hotovosti v R., kde boli prítomní p. Y. a p. Y. a zvyšné peniaze boli z firmy MK-I. Y.. V mesiaci XXXX jej právnici na ÚPSVaR v Poprade povedali, že je potrebné podať žiadosť o súhlas s postúpením záväzku na firmu C. s.r.o. na ÚPSvaR Poprad, čo urobila vo svojom mene, ale v januári 2007 jej úrad poslal rozhodnutie, kde jej oznámil, že s postúpením nesúhlasí a zároveň žiadal o vrátenie príspevku v plnej výške, kde im odpísala, že príspevok vrátiť nemôže a že najprv bude ona požadovať vrátenie od p. M.. Ona, ako subjekt, ktorý uzavrel dohodu s úradom bola jednať so šéfkou Regionálneho útvaru verejného zdravotníctva v Poprade na základe ich výzvy v októbri - novembri 2006, skontrolovala stav priestorov na Nám. sv. Egídia v Poprade s pani M., jednala s ľuďmi, ktorí boli ochotní investovať do tejto dielne. Pri podpise zmluvy nebola poučená o účele, dal jej to len podpísať, pri podpise zmluvu nečítala, ale v čase, keď už disponovala peniazmi, mala zmluvu prečítanú. Nájomnú zmluvu na nebytové priestory mala uzavretú spoločnosť C., s.r.o., ktorá ju zobrala do podnájmu. Iniciatívu ohľadne zmluvy o združení vyvinul p. M. ktorý navrhol, aby sa dohodli na forme spolupráce, p. M. pri vypracovaní zmluvy nebol, N.. N. upravovala zmluvu podľa jeho telefonických požiadaviek. Zmluva o postúpení a zmluva o združení bola vyhotovená v dvoch exemplároch každá, pričom podpísané boli vo Via Magne, ale p. M. po podpise povedal, že sa chce poradiť so svojou manželkou a všetky štyri exempláre zobral a nevrátil. Výdavkové doklady, ohľadne peňazí, ktoré odovzdala obžalovanému M., v momente odovzdania peňazí mu nedala podpísať, ale také účtovné doklady existujú, ale nie sú podpísané obžalovaným, lebo po ich vystavení, išiel fajčiť na balkón a odišiel preč. Obžalovaný C. M. na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je nevinný a využil svoje právo a nevypovedal, tak na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní. Z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní mal prvostupňový súd za preukázané, že obžalovaná M.. Y. uzavrela po dohode s obžalovaným M. s úradom práce Dohodu č. 17/§54/2006/PS, na základe ktorej bola obž. Y. povinná v lehote 120 dní vytvoriť chránenú dielňu s počtom 12 pracovných miest pre občanov so zdravotným postihnutím. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplynulo, že bola uzavretá nájomná zmluva prenajímateľa priestorov, spoločnosti FENIX s nájomcom, spoločnosťou PEER s.r.o., ktorá bola zastúpená obžalovaným C. a následne spoločnosť PEER s.r.o. tieto priestory prenajala obžalovanej M.. Y.. Súd prvého stupňa taktiež zistil, že bolo začaté s rekonštrukciou prenajatých priestorov, že práce v nejakom rozsahu boli vykonané, aj keď niektorí dodávatelia za vykonané práce nedostali zaplatené, čo vyplynulo z výpovedi vypočutých svedkov N. O., ktorý vykonával elektroinštalačné práce, V.. I. R., V.. N. C., ktorý ako konateľ a vlastník priestorov uzatvoril nájomnú zmluvu, ako aj z výpovede svedkov N. C. a V.. V. G.. Znalkyňa doc. V.. H., C.., ako efektívne vynaložené prostriedky vyčíslila na sumu 14.509,92,- eur a v prípade, ak by bol zahrnutý aj bazén, sumu 22.144,52,- eur. Súd prvého stupňa pri tomto hodnotení dôkazov mal za to, že je potrebné vychádzať zo zásady in dubio pro reo, teda treba dôkazy posudzovať v prospech obžalovaného a teda uzavrel túto otázku, že z poskytnutého príspevku vo výške 89.182,- Eur bolo účelne, v zmysle dohody, vynaložených 22.144,52,- Eur a v tomto zmysle upravil skutkovú vetu. Ako to už bolo teda vyššie uvedené, aj podľa názoru krajského súdu, skutkový stav ustálený súdom prvého stupňa zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a hodnotiac vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok, ktorý sa kladie obom obžalovaným za vinu, sa stal a že ho spáchali práve obž. Y. a obž. M.. Krajský súd sa stotožňuje s tým, že medzi obž. Y. a obž. M. bola predchádzajúca dohoda spoločne vytvárať chránené dielne, spoločne v nich podnikať a spoločne do nich investovať. Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovede obž. Y. vyplýva, že obž. M. sa poznal s obž. Y. dlhodobejšie, v tom čase boli v blízkom vzťahu. Obž. M. už mal skúsenosti s realizáciou podobných projektov, v minulosti uzatváral obdobné zmluvy, preto navrhol obž. Y., aby začali spolu prevádzkovať chránené pracoviská, pričom ju oboznámil s tým, že je možné požiadať Úrad práce sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „ÚPSVaR“) o poskytnutie nenávratného príspevku na ich zriadenie. Keďže obž. M. mal v minulosti problém s realizáciou podobného projektu, dohodli sa, že o nenávratný finančný príspevok od ÚPSVaR požiada obž. Y., po jeho obdŕžaní ho poskytne obž. M. a on zabezpečí ich zriadenie. Obž. Y. na základe tejto dohody zriadila pre obž. M. spoločnosť C. s.r.o., v ktorom bol obž. M. jediným konateľom a majiteľom a s touto spoločnosťou dňa 19.4.2006 uzavrela zmluvu o združení za účelom spoločného prevádzkovania chránenej dielne v meste Poprad. Následne požiadala o poskytnutie nenávratného finančného príspevku ÚPSVaR Poprad a dňa 25.5.2006 uzavrela s ním dohodu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku vo výške 2.686.692,- Sk (89.182,- eur). V ten istý deň uzavrela podobnú dohodu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na vytvorenie chránenej dielne aj s ÚPSVaR Košice. Suma 2.686.692,- Sk (89.182,- eur) bola ÚPSVaR Poprad prevedená na účet obžalovanej v ČSOB dňa 9.6.2006. Po obdŕžaní tohto príspevku obžalovaná Y. odovzdala časť tejto sumy vo výške 2.000.000,- Sk (66.387,84 eur) obžalovanému M. prevodom zo svojho účtu na jeho účet a zvyšok sumy mu, po výbere z účtu, vyplatila v hotovosti. Existenciu dohody medzi obž. Y. a obž. M. možno vyvodzovať aj z rozsudku Okresného súdu Košice II sp zn. 15C/120/2008 zo dňa 10.1.2014, ktorým bola žalovanému C., s.r.o. Košice uložená povinnosť zaplatiť obž. Y. sumu vo výške 89.181.84 eur spolu s príslušenstvom. V tomto rozsudku sa konštatuje, že obž. M., ako bývalý konateľ spoločnosti PEER, s.r.o. potvrdil, že sa zmluvne dohodol so žalobkyňou, že zabezpečí výstavu prevádzky a po prevzatí ju bude aj prevádzkovať ako aj skutočnosť, že prefinancoval cez firmu C. s.r.o. prostriedky zaslané mu žalobkyňou, ktoré mu poslala na 2-3 razy, o čom má v účtovníctve doklady. Ďalej bolo v konaní preukázané, že na základe ich vzájomnej dohody sa s rekonštrukciou priestorov na Námestí sv. Egídia v Poprade, kde malo byť zriadené chránené pracovisko, aj začalo, pričom všetky práce riadil a zabezpečoval len sám obž. M.. Tieto skutočnosti vyplynuli z výpovede svedka N. O. a V.. I. R., ktorí vykonávali a zabezpečovali elektroinštalačné práce pre obž. M., z výpovede N. C., ktorý pre obž. M. vykonával stavebné práce a v uvedenom objekte mal pôvodné kancelárske práce rekonštruovať na priestory relaxačno-rehabilitačnné, ale aj z výpovede V.. N. C., prenajímateľa priestorov. Všetci títo svedkovia v podstate zhodne uviedli aj to, že po vykonaní časti prác sa nedalo spojiť s obž. M., ktorý tento projekt realizoval, preto boli práce pozastavené. Je zrejmé, že k vytvoreniu chránenej dielne nikdy nedošlo a nepreinvestovaná časť nenávratného finančného príspevku nebola ÚPSVaR vrátená.
Pokiaľ ide o škodu, ktorú mali obžalovaní svojim konaním spôsobiť, je potrebné uviesť, že podľa znaleckého posudku znalkyne V.. H., PhD. bolo na rekonštrukciu priestorov preinvestovaných 14.509,92 eur a ak by sa pripočítal aj bazén, celkovo by išlo o sumu 21.480,65 eur. V tomto smere sa krajský súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý v zmysle zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaných pripočítal k preinvestovanej sume aj hodnotu bazénu, aj keď nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, či bol určený na tento účel alebo nie a o túto sumu ponížil výšku spôsobenej škody, ktorú ustálil na sumu 2.019.536,18 Sk (67.036,32 eur).
Skutkový stav ustálený súdom prvého stupňa, podľa názoru krajského súdu, zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania a hodnotiac všetky vo veci vykonané dôkazy v ich súrne, ale aj jednotlivo, bolo možné urobiť záver o tom, že skutok, ktorý sa kladie obom obžalovaným za vinu sa stal a že ho spáchali spoločným konaním obž. Y. a obž. M..
Prvostupňový súd kvalifikoval konanie obžalovaných popísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku v zmysle § 213 Tr. zák., teda podľa jeho názoru obžalovaní naplnili pojmové znaky trestného činu sprenevery. Pre posúdenie správnosti právnej kvalifikácie súdom prvého stupňa, aj vzhľadom na námietky obžalovaných, krajský súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie, ktoré zameral hlavne na tú okolnosť, akým spôsobom boli peniaze, ktoré obdŕžala obž. Y. od ÚPSVaR Poprad, dané do dispozície obž. M., teda, či boli tak, ako to žaloval prokurátor, odovzdané obž. M. osobne ako hotové peniaze, alebo či boli prevedené bezhotovostne prostredníctvom bankových účtov. Na verejnom zasadnutí boli oboznámené pohyby na účtoch oboch obžalovaných, z ktorých je zrejmé, že z účtu obž. Y. boli prevedené peniaze na účet obž. Repku, že boli uskutočnené výbery z bánk, a vyhotovené príjmové pokladničné doklady, ktoré potvrdzovali výpoveď obž. Y., kedy, za akých okolností mala odovzdávať peniaze obž. M. a ako malo prebiehať ďalšie financovanie.
Na podklade týchto okolností potom odvolací súd ustálil skutkový stav tak, ako je to uvedené vo výroku rozsudku, pričom je potrebné uviesť, že krajský súd nemenil totožnosť skutku, nerozširoval skutok, len upresnil, že obž. Y. časť poskytnutého nenávratného finančného príspevku v sume 2.000.000,- Sk (67.387,84 eur) previedla zo svojho účtu na účet obž. M. a zvyšok mu, po výbere z účtu, odovzdala osobne v hotovosti. Odvolací súd, najmä po doplnení dokazovania, dospel k záveru, že prvostupňový súd konanie obžalovaných nesprávne právne posúdil ako zločin sprenevery podľa § 213 ods.1, ods. 3 Trestného zákona, ktorého sa mali obžalovaní dopustiť spoločným konaním v zmysle § 20 Tr. zákona. Obžalovaní sa stíhaného skutku mali dopustiť 25.5.2006, ale až zákonom č. 397/2015 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2016 bolo ustanovenie § 130 ods. 1 Tr. zák. zmenené tak, že definícia pojmu vec bola pod písm. d) doplnená aj o peňažné prostriedky na účte. Z uvedeného potom vyplýva, že do 01.01.2016 peňažné prostriedky na účte neboli vecou, pred spreneverou ktorej by ustanovenie § 213 Tr. zák. poskytovalo ochranu.
Vzhľadom k tomu, že nematerializované peniaze nie je možné považovať za zverenú vec, bolo potrebné posúdiť, či konanie obžalovaných napĺňa znaky iného trestného činu, ak áno, akého.
Právnym posúdením zisteného skutkového stavu dospel krajský súd k záveru, že konanie obžalovaných popísané v skutkovej vete napĺňa znaky zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. písm. a/ Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného poriadku, pretože obaja obžalovaní spoločným konaním porušili ustanovenú povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo spravovať cudzí majetok a spôsobili tak na cudzom majetku škodu vo výške 67.036,32 eur, teda značnú škodu.
Trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku je subsidiárnym vo vzťahu k trestnému činu sprenevery. Pritom vo vzájomnom pomere subsidiarity sú ustanovenia určené na ochranu tých istých spoločenských vzťahov, ak je účelom subsidiárneho ustanovenia len doplniť ochranu, ktorú chránenému záujmu poskytuje primárne ustanovenie. Z už uvedeného potom, keďže ide o subsidiárne trestné činy, vyplýva, že ich objektívne stránky sa môžu vzájomne prelínať a ich znaky prekrývať.
K obžalovaným Repkom namietanej právnej kvalifikácii skutku, ktorý v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že okresný prokurátor kvalifikoval obdobné konanie s vypustením jednej vety v Košiciach ináč ako v Prešove, k tomuto možno uviesť len to, že je síce pravdou, že v obdobnej veci, ktorá napadla na Okresný súd Košice I. pod sp. zn. 4T/10/2011, okresný prokurátor právne kvalifikoval konanie obž. Kašovej ako zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, 5 Tr. zákona, avšak obž. Y. v uvedenom súdnom konaní vo vzťahu k tejto právnej kvalifikácii urobila vyhlásenie o vine, kladne odpovedala na otázky položené súdom v zmysle § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/ g/, h/ Tr. por., súd takéto vyhlásenie prijal a ďalej už vo veci nevykonával dokazovanie k výroku o vine, vykonal len dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Po vyhlásení rozsudku sa obžalovaná aj prokurátor vzdali práva podať odvolanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť už v konaní pred súdom prvého stupňa a je právne záväzný. To však neznamená, že súd nemôže ináč právne kvalifikovať obdobné konanie, ak v inej veci, na základe výsledkov vykonaného dokazovania, dospeje k inému právnemu názoru.
Krajský súd preto napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a konanie obžalovaných právne posúdil v zmysle vyššie uvedeného, ako zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zák., spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného poriadku tak, ako je to napokon konštatované aj vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine, nevyhnutne musel zrušiť aj výrok o treste a náhrade škody a nanovo o nich rozhodnúť.
Pokiaľ ide o rozhodovanie súdu o druhu a výmere trestu, súd vychádzal z trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona uvedenej v § 213 ods. 3 Tr. zákona, kde za takto kvalifikovaný skutok je možné uložiť trest odňatia slobody v trvaní 3 až 10 rokov.
Pri ukladaní trestu prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestu vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, ako aj odradenie iných od páchania trestných činov a vyjadrenie morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou.
V prípade obž. Y. musel odvolací súd najprv ako predbežnú vyriešiť otázku či jej odsúdenie vo veci B. súdu Košice I. sp. zn. 4T/10/2011 má účinky zahladenia. V uvedenej veci bol obž. Y. rozsudkom zo dňa 5.2.2014 (právoplatný 5.2.2014) uložený trest odňatia slobody v trvaní 36 mesiacov, výkon ktorého jej bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 48 mesiacov, t.j. do 5.2.2018. Keďže už uplynul rok od skončenia skúšobnej doby, bolo možné konštatovať, že toto odsúdenie obž. Y. je, za splnenia ďalších zákonných podmienok, zo zákona zahladené. Vo vzťahu k obž. M. bolo potrebné skúmať jeho predchádzajúce odsúdenia, najmä rozsudky Okresného súdu Prešov sp. zn. 1 T/69/2005 a 4T/58/2006 a rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Pk-2T/23/2010, pričom krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné podmienky pre ukladanie súhrnného trestu, ale trestu samostatného.
U obž. Y. bola zistená existencia jednej poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v tom, že pred spáchaním skutku, t.j. pred 25.5.2006, viedla riadny život, keďže aj skutok vo vyššie špecifikovanej veci Okresného súdu Košice I. je z toho istého dátumu. U obž. M. nebola zistená žiadna priťažujúca ani žiadna poľahčujúca okolnosť.
Odvolací súd následne v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane obžalovaných a okolnosti prípadu a dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu, na odstup času, ktorý od spáchania skutku už uplynul (skoro 13 rokov), na možnosti nápravy oboch obžalovaných možno účel trestu dosiahnuť aj trestom odňatia slobody uloženým, v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák., teda po mimoriadnom znížení, pod dolnou hranicou trestnej sadzby.
Dôvody pre mimoriadne zníženie trestu u oboch obžalovaných krajský súd videl najmä v tom, že od spáchania skutku uplynulo už takmer 13 rokov. Dĺžka konania nebola zásadne zavinená obžalovanými. Obž. Y. pred spáchaním skutku viedla riadny život. Ani u jedného z obžalovaných neevidujeme odsúdenie pre novší skutok. Aj z týchto dôvodov nepovažoval krajský súd za potrebné, aby, po tak neúmerne dlhej dobe konania, ukladal obžalovaným nepodmienečné tresty odňatia slobody. Aj v prípade obž. M., napriek jeho viacerým predchádzajúcim odsúdeniam, dospel odvolací súd k záveru, že na jeho prevýchovu postačí trest odňatia slobody nespojený s jeho bezprostredným výkonom, pričom súd tiež prihliadol na skutočnosť, že tento obžalovaný už vykonal aj nepodmienečné tresty odňatia slobody vo veciach, ktoré prichádzali neskôr, ako aj na to, že jeho posledné odsúdenie bolo za spáchanie skutku dňa 11.11.2006.
Krajský súd dospel k záveru, že na nápravu oboch obžalovaných postačí trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, pričom na obžalovaných nebude potrebné pôsobiť bezprostredným výkonom trestu odňatia slobody, ale bude postačovať hrozba jeho výkonu, a preto výkon uložených trestov obžalovaným v zmysle § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil na skúšobnú dobu 3 rokov.
V prípade obž. M. odvolací súd zistil, že tento už bol odsúdený za obdobnú trestnú činnosť, a to Špecializovaným trestným súdom sp. zn. Pk-2T/23/2010 zo dňa 14.6.2011, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1To/11/11 zo dňa 29.2.2012, ktorými bol uznaný vinným aj zo zločinu subvenčného podvodu. Preto na posilnenie spomínaného účinku podmienečne odloženého trestu odňatia slobody považoval za odôvodnené v jeho prípade uložiť mu aj trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu právnickej osoby na 3 roky.
Poškodený Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Poprad si v trestom konaní uplatnil škodu vo výške 3.090,22 eur, ktorá nebola priznaná v pôvodnom civilnom konaní. Súd prvého stupňa ho s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces. Prokurátor, ani poškodený odvolanie proti výroku o náhrade škody nepodali, preto nezistiac možnosť zmeny výroku o náhrade škody napadnutého rozsudku, krajský súd ho v nezmenenej podobe pojal do svojho rozhodnutia.
Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.