Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17C-693-2015.pdf
PDF · 110.89 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/693/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom 810 00 Bratislava, Mýtna 48, P.O.BOX 205, proti žalovanému: U. X., nar. X. X. XXXX, trvale bytom XXX XX Š. - Q., A. XXXX/XX, o zaplatenie 1410,13 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd konanie v časti istiny vo výške 280,- eur s príslušenstvom zastavuje.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 937,33 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžných súm :
- 1217,33 eura od 27. 12. 2012 do 16. 8. 2018,
- 1182,33 eura od 17. 8. 2018 do 18. 9. 2018,
- 1147,33 eura od 19. 9. 2018 do 16. 10. 2018,
- 1112,33 eura od 17. 10. 2018 do 16. 11. 2018,
- 1077,33 eura od 17. 11. 2018 do 18. 12. 2018,
- 1042,33 eura od 19. 12. 2018 do 16. 1. 2019,
- 1007,33 eura od 17. 1. 2019 do 18. 2. 2019,
- 972,33 eura od 19. 2. 2019 do 18. 3. 2019,
- 937,33 eura od 19. 3. 2019 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania vo výške 72,66 %, o ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Galanta dňa 13. 11. 2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1410,13 eura s príslušenstvom (úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy od 27. 12. 2012 až do zaplatenia).
2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 19. 11. 2010 uzatvorili právny predchodca žalovaného spoločnosť Consumer Finance Holding a.s., so sídlom 060 01 Kežmarok, Hlavné námestie 12, IČO: 35 923 130 a žalovaný Zmluvu o pôžičke číslo XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky v celkovej sume 2320,- eur. Žalovaný sa zaviazal splatiť pôžičku 60 mesačnými splátkami po 40,- eur. Žalovaný uhradil celkovo 740,- eur, dostal sa do omeškania so splácaním pôžičky a napriek opakovaným upomienkam dlžné splátky nedoplatil, teda nedošlo k jej riadnemu a včasnému splácaniu. Žalobca pristúpil k zosplatneniu celej pôžičky a vyzval žalovaného, listom zo dňa 7. 12. 2012, aby splatil celú dlžnú čiastku. Celkový dlh žalovaného predstavuje sumu 1410,13 eura.
3. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Uplatnený nárok nijako nerozporoval,, v konaní bol pasívny, preto skutkové tvrdenia a uplatnený nárok sa považuje za nesporný s poukazom na § 151 ods. 1 CSP.
4. Právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). K žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.
5. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 150 CSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie (Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010). Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám sporu ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena (pozri aj rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009).
6. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strany napr. so stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.
7. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
8. Súd dáva do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
9. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23. 11. 2017 pod č. k. XXC/XXX/XXXX - XXX tak, že konanie v časti istiny vo výške 192,80 eura zastavil (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok III.) a vrátil žalobcovi prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. súdny poplatok vo výške 4,80 eura (výrok IV.). Výroky I. a IV. nadobudli právoplatnosť, výroky II. a III. odvolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetom konania tak zostalo zaplatenie sumy 1217,33 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžnej sumy od 27. 12. 2012 do zaplatenia.
10. Písomným podaním 3. 4. 2019 žalobca súdu oznámil, že z dôvodu úhrad zo strany žalovaného, ku ktorým došlo počas súdneho konania, berie žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 280,- eur s prislúchajúcim úrokom. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku naďalej trval. Evidované platby:
- platba vo výške 35,- eur dňa 16. 8. 2018
- platba vo výške 35,- eur dňa 18. 9. 2018
- platba vo výške 35,- eur dňa 16. 10. 2018
- platba vo výške 35,- eur dňa 16. 11. 2018
- platba vo výške 35,- eur dňa 18. 12. 2018
- platba vo výške 35,- eur dňa 16. 1. 2019
- platba vo výške 35,- eur dňa 18. 2. 2019
- platba vo výške 35,- eur dňa 18. 3. 2019.
Z dôvodu čiastočného zaplatenia pohľadávky následne upravil petit žaloby tak, že žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 937,33 eura, úrok z omeškania vo výške 8,75% p.a. z dlžných súm :
- 1217,33 eura od 27. 12. 2012 do 16. 8. 2018,
- 1182,33 eura od 17. 8. 2018 do 18. 9. 2018,
- 1147,33 eura od 19. 9. 2018 do 16. 10. 2018,
- 1112,33 eura od 17. 10. 2018 do 16. 11. 2018,
- 1077,33 eura od 17. 11. 2018 do 18. 12. 2018,
- 1042,33 eura od 19. 12. 2018 do 16. 1. 2019,
- 1007,33 eura od 17. 1. 2019 do 18. 2. 2019,
- 972,33 eura od 19. 2. 2019 do 18. 3. 2019,
- 937,33 eura od 19. 3. 2019 do zaplatenia.
11. Súd vykonal dokazovanie - Zmluva o pôžičke číslo XXXXXXX, všeobecné obchodné podmienky (VOP), predžalobná upomienka z 7. 12. 2012 s doručenkou, prehľad splátok a úhrad, čiastočné späťvzatie žaloby, a takto vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:
12. Žalobca, resp. jeho právny predchodca, podal žalobu tak, ako je vyššie popísaná.
13. Na základe písomných podaní žalobcu, po začatí pojednávania, vzal žalobca žalobu čiastočne späť a to v sume 280,- eur s príslušenstvom (z dôvodu zaplatenia tejto sumy žalovaným) a súd preto konanie v tejto časti zastavil výrokom I. tohto rozsudku a to s poukazom na § 145 ods. 2 CSP (Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.). Predmetom konania tak zostalo zaplatenie sumy istiny vo výške 937,33 eura s príslušenstvom (úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z dlžných súm ako je to uvedené v bode 10. tohto odôvodnenia).
14. Dňa 19. 11. 2010 uzatvorili strany Zmluvu o pôžičke číslo XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky vo výške 1350,- eur. Žalovaný sa zaviazal splatiť pôžičku 60 mesačnými splátkami po 40,- eur, ročná úroková sadzba 25,21 %, RPMN 25,21 %, priemerná RPMN 44,57 %, celková čiastka splatná spotrebiteľom 2320,- eur, konečná splatnosť úveru 20. 11. 2015 (čl. III. zmluvy v spojení s bodom 6.2 VOP) .
15. Uzatvorená úverová zmluva podlieha právnej úprave zakotvenej v § 52 a nasledujúceho Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ako aj zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoSÚ), oba predpisy účinné k 19. 11. 2012.
16. Súd posúdil predmetný vzťah ako spotrebiteľský, nakoľko právny predchodca žalobcu plnil v rámci svojej podnikateľskej činnosti, žalovaný vystupuje ako fyzická osoba nepodnikateľ.
17. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Preto treba aspoň rámcovo vymedziť, ktoré, resp. aké podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom je to, že sú zo zákona neplatné. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.
18. Podľa § 52 ods. 1 a 2 OZ, (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 a 2 OZ, (1) Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. (2) V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 1 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZoSÚ), (1) Tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. (2) Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 9 ods. 1, ods. 2 písm. a) až k), r), y) zák. č. 129/2010 Z.z., (1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. (2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je zmluvnou stranou aj finančný agent, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
19. Po posúdení zmluvy, s prihliadnutím na súdnu prax a rozhodnutia vyšších súdnych inštancií, súd konštatuje, že táto obsahuje zákonom požadované náležitosti, teda bola uzatvorená platne (pozri napr. Nález ÚS SR z 1. 4. 2015, sp. zn. I.ÚS 640/2014).
20. Z prehľadu splátok a úhrad predložených právnym predchodcom žalobcu (č. l. 8) a z vyjadrenia žalobcu z 3. 4. 2019 vplýva, že žalovaný uhradil na splatenie pôžičky:
pred zosplatnením pôžičky:
- 40,- eur dňa 10. 12. 2010
- 40,- eur dňa 25. 1. 2011
- 40,- eur dňa 23. 2. 2011
- 40,- eur dňa 23. 3. 2011
- 40,- eur dňa 24. 5. 2011
- 520,- eur dňa 16. 12. 2011
po zosplatnení pôžičky:
- 10,- eur dňa 29. 1. 2015
- 10,- eur dňa 19. 2. 2015
- 35,- eur dňa 16. 8. 2018
- 35,- eur dňa 18. 9. 2018
- 35,- eur dňa 16. 10. 2018
- 35,- eur dňa 16. 11. 2018
- 35,- eur dňa 18. 12. 2018
- 35,- eur dňa 16. 1. 2019
- 35,- eur dňa 18. 2. 2019
- 35,- eur dňa 18. 3. 2019 spolu tak 1020,- eur.
21. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného listom zo dňa 7. 12. 2012 na zaplatenie dlžných splátok do 3 dní od doručenia upomienky a to v celkovej výške 1616,- eur. Žalovaný si túto výzvu neprevzal a tá sa vrátil odosielateľovi dňa 22. 12. 2012, čo sa považuje za deň doručenia, teda žalovaný mal plniť do 25. 12. 2012, čo je však štátny sviatok, preto postupom podľa § 122 ods. 3 OZ mal plniť najbližší pracovný deň, t. j. 27. 12. 2012 (štvrtok), a keďže neplnil, dostal sa do omeškania.
22. Uzatvorená úverová zmluva podlieha právnej úprave zakotvenej v § 52 a nasledujúceho občianskeho zákonníka ako aj zákona číslo 129/2010 Z.z. Žalobca nepreukázal, že žalovaný vystupoval ako podnikateľ, zmluva ani neuvádza údaje svedčiace takémuto záveru (napr. žalovaný je na nej identifikovaný rodným číslom). Aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade spotrebiteľských zmlúv sa na právne vzťahy uplatnia prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka (NS SR v rozsudku zo dňa 21. 4. 2015, sp. zn. 3MCdo/14/2014, ustálil, že § 52 ods. 2 veta tretia občianskeho zákonníka, nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, čo znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom). K uvedenému smeruje aj doterajšia súdna prax, ako aj zmena Občianskeho zákonníka, ktorá síce bola pôvodne účinná od 12. 6. 2014 (ďalšou novelou č. 151/2014 Z.z. je účinnosť odložená na 1. 4. 2015), avšak je len potvrdením zámeru zákonodarcu pri ochrane práv spotrebiteľa. Navyše zák. č. 129/2010 Z.z. vo svojom ustanovení §-u 1 ods. 2 jednoznačne stanovuje, že spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, nie úveru podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
23. Žalovaný mal zaplatiť žalobcovi 2320,- eur, pričom zaplatil 1020,- eur. Mal by teda zaplatiť ešte 1300,- eur. Žalobca si však po prvom čiastočnom späťvzatí žaloby uplatnil „len“ sumu nesplatenej úverovej istiny vo výške 1217,33 eura (následne žalovaný plnil vo výške 280,- eur, teda predmetom konania zostala suma 1217,33 - 280, t. j. 937,33 eura), čo predstavuje celkovú dlžnú sumu úveru ku dňu predčasného ukončenia úverového vzťahu vrátane nesplatených úverových splátok, ktorú sa žalovaný zaviazal v zmysle zmluvných podmienok úverovej zmluvy zaplatiť.
24. Vzhľadom k tomu súd žalobe vyhovel v časti 937,33 eura (keďže vo výške 280,- eur žalovaný plnil, v dôsledku čoho došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby). Keďže sa žalovaný dostal do omeškania, súd žalobcovi zároveň priznal aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania, pričom zohľadnil čiastočne vykonané platby.
25. Podľa § 517 ods. 2 OZ, Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., účinného k 31. januáru 2013, Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
26. K omeškaniu žalovaného s plnením došlo už dňa 27. 12. 2012, kedy bola platná základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,75 % p.a., potom úrok z omeškania je 8,75 % p.a. Úroky z omeškania súd ohraničil dátumom a výškou vykonaných jednotlivých úhrad uvedených v bode 20. tohto odôvodnenia.
27. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.
28. O trovách konania súd rozhodol vo výroku III. v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Podľa § 256 ods. 1, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Ak však žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovaného, a teda nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanému, znáša trovy žalovaného žalobca. Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania. V danom prípade žalobca vzal čiastočne späť žalobu z vlastného rozhodnutia, bez zavinenia žalovaného, a to v časti 192,80 eura a teda uvedené sa berie ako úspech žalovaného. Naopak, v časti čiastočného späťvzatia žaloby vo výške 280,- eur s príslušenstvom je zavinením žalovaného, že konanie sa muselo zastaviť, nakoľko žalovaný plnil po začatí pojednávania. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. 8 Sžo 215/2010). Súd pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 255 ods. 2 CSP určí pomer úspechu a neúspechu strán sporu. Žalobca bol v konaní úspešný vo výške 86,33 % (1217,33 eura / 1410,13 eura x 100) a neúspešný vo výške 13,67 % (čo predstavuje úspech žalovaného). Po pomernom rozdelení trov konania, t. j. po odpočítaní úspechu a neúspechu žalobcu, potom prináleží žalobcovi náhrada trov konania vo výške 72,66 %. (Úspech žalobcu vyčíslený na 1217,33 eura predstavuje priznanú sumu 937,33 eura a čiastočné zastavenie konania vo výške 280,- eur, ktoré zavinil žalovaný.)
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.
Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.