Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-239-2018.pdf
PDF · 116.82 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/239/2018
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členov senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: P.. F. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom C.-Q., K. T. 2, zastúpený Advokátska kancelária Marônek & Partners s. r. o., so sídlom Bratislava-Ružinov, Bancíkovej 1/A, IČO: 47 234 661, proti žalovanému: U. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. T., M. XXXX/XX, zastúpený advokátkou JUDr. Vlastou Suchanovou, so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 31 825 362, o zaplatenie 36.181,37 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 23. apríla 2018 č. k. 15C/55/2017-69 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku o náhrade trov konania (III.) z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 36.181,37 eura s 8,50% ročnými úrokmi z omeškania od 01. 01. 2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Ďalším výrokom rozhodol o trovách konania tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 90%. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 657, § 658 ods. 1, § 658, § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ust. § 192 CSP a ust. § 507 ods. 1, 2 OZ, ako aj Nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31. 12. 2008, ako aj vykonaným dokazovaním.
1.1. Vykonaným dokazovaním, a to najmä z obsahu zmluvy o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007 vyplynulo, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník podľa bodu 1. uvedenej zmluvy prenechal dňom podpisu zmluvy dlžníkovi peniaze, v tom čase v sume 1.090.000 Sk, resp. 32.059 eur za podmienok stanovených zmluvou na dobu od 01. 08. 2007 do 31. 12. 2009 a dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi uvedenú istinu spolu s 2-ročným úrokom do 31. 12. 2009. Peniaze, ktoré boli predmetom tejto zmluvy boli podľa písomnej zmluvy poskytnuté dlžníkovi nasledovne: dňa 20. 02. 2003 385.000 Sk, dňa 20. 02. 2003 suma 100.000 Sk, dňa 27. 11. 2004 suma 60.000 Sk, dňa 24. 01. 2005 suma 40.000 Sk, dňa 10. 03. 2005 suma 160.000 Sk, dňa 25. 09. 2006 suma 250.000 Sk a dňa 18. 06. 2006 suma 95.000 Sk s tým, že v bode 2. uvedenej zmluvy bolo dohodnuté, že poskytnuté pôžičky je dlžník povinný vrátiť s dohodnutým úrokom veriteľovi do 31. 12. 2009. V bode 4. uvedenej zmluvy dlžník svojím podpisom potvrdil, že v prípade, ak svoj peňažný dlh s dohodnutým úrokom v termíne splatnosti do 31. 12. 2007 nesplní, veriteľ má právo požadovať úroky z omeškania z nezaplatenej sumy vo výške 10% od dátumu splatnosti až do zaplatenia, vrátane dňa úhrady a v bode 5. zmluvy bolo uvedené, že jej neoddeliteľnou súčasťou je uznanie dlhu záväzku dlžníkom v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka zo dňa 01. 08. 2007. Dňa 01. 08. 2007 žalovaný písomne uznal dlh. V písomnom uznaní dlhu bol žalobca označený ako veriteľ a žalovaný ako dlžník. V bode 2. predmetného uznania žalovaný prehlásil, že uznáva dlh vo výške 1.090.000 Sk, resp. 32.059 eur a prehlásil, že veriteľovi zaplatí dlžnú sumu do 31. 12. 2009 tak, ako bolo dohodnuté v zmluve o pôžičke peňazí zo dňa 01. 08. 2007, ako aj úroky z omeškania vo výške 10% ročne od dátumu splatnosti až do zaplatenia.
1.2. Ďalej súd vykonaným dokazovaním zistil, a to najmä z obsahu zmluvy o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007, že v uvedený deň nedošlo zo strany žalobcu k faktickému odovzdaniu peňazí žalovanému. Uvedené nebolo sporné medzi stranami sporu, a tak je zrejmé, že nedošlo k naplneniu ust. § 657 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z obsahu žalobcom predloženej zmluvy o pôžičke, konštatoval, že ide o listinu, ktorou si zúčastnené strany mienili vysporiadať svoje staré dlhy, prípadne možno konštatovať, že ide o zosumarizovanie dlhov z minulosti. Žalobcom predloženú vyššie špecifikovanú zmluvu o pôžičke súd vyhodnotil ako neplatnú.
1.3. Uznaním dlhu žalovaným dňa 01. 08. 2007 bola založená vyvrátiteľná právna domnienka o existencii uznaného záväzku v okamihu jeho uznania. Dôsledkom uznania záväzku je teda presun dôkaznej povinnosti (dôkazného bremena) na dlžníka - v danom prípade žalovaného, ktorý ak sa má zbaviť povinnosti plniť, musí preukázať, že žalovaný záväzok neexistuje. V danej veci žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že uznaný záväzok neexistuje. Nepreukázal ani žiadnu inú skutočnosť, v dôsledku ktorej by sa zbavil povinnosti žalobcovi plniť. Žalovaný v rámci svojej obrany neuniesol dôkazné bremeno a v tejto súvislosti ani nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie. Z uvedených dôvodov súd nemohol akceptovať obranu žalovaného v časti o zaplatení sumy 36.181,37 eura za dôvodnú. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalovaným, súd poukazuje na ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v danom prípade 10-ročná premlčacia lehota začala plynúť od 01. 08. 2007, pričom žalobca si uplatnil svoju pohľadávku na OS Banská Bystrica dňa 28. 07. 2017, teda pred uplynutím uvedenej premlčacej doby. Keďže žalovaný sa dostal s plnením pôžičky do omeškania od 01. 01. 2010, vznikla mu povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania, zákonná výška úrokov z omeškania bola v čase uznania záväzku žalovaným určená vo výške 8,5% ročne.
1.4. Súd vo veci nenariadil vykonať dokazovanie navrhované žalovaným, a to výsluchom jeho matky, ktorá mala potvrdiť, že žalobcom poskytnuté finančné prostriedky boli investíciou do ich vzájomného vzťahu. Žalovaný bol riadne poučený aj podľa § 153 ods. 1, 2, 3, ako aj § 154 CSP. Pojednávanie vo veci už bolo odročené na žiadosť žalovaného, a preto ak by žalovaný prostriedok procesnej obrany využil včas, mohol súd svedkyňu vypočuť na pojednávaní dňa 23. 04. 2018. V prípade, ak by súd nariadil výsluch svedkyne, musel by vo veci nariadiť ďalší termín pojednávania, čo je v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.
1.5. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, a vzhľadom na to, že žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 95% a žalovaný v rozsahu 5%, súd rozhodol o jeho nároku podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 95%.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v jeho vyhovujúcom výroku a výroku o náhrade trov konania v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia (a zrejme vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie). So závermi súdu prvej inštancie sa nestotožnil a tvrdil, že pokiaľ súd založil nárok žalobcu na listine, ktorú posúdil ako „zosumarizovanie dlhov z minulosti“ a následne uznanie dlhu z 01. 08. 2007 považoval za platné, v zmysle ktorého bola vyvrátiteľná právna domnienka o existencii právneho záväzku v okamihu jej uznania, tento jeho záver nie je v súlade s ust. § 558 Občianskeho zákonníka. Súd skonštatoval, že zmluva o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007 je neplatná a to z toho dôvodu, že sa malo jednať o sumarizáciu pôžičiek, pričom podľa jeho názoru nemôže byť platné uznanie dlhu zo dňa 01. 08. 2007, ktoré odkazuje na zmluvu o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007. V uznaní dlhu, na ktorý sa žalobca odvoláva, je uvedené, že zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa 01. 08. 2007, teda absolútne neexistujúci dátum, nakoľko žalobca sa dovoláva uznania dlhu na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007, a nie 01. 08. 2007. V predmetnom uznaní dlhu mala byť určená suma 1.090.000 Sk požičaná na obdobie od 01. 08. 2007 do 31. 12. 2009. Aj keď súd uviedol, že zmluva o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007 je neplatná, absentuje pre posúdenie platnosti uznania dlhu predloženého žalobcom jasnosť a určitosť uznávacieho záväzku o výške plnenia, o označení, o aký záväzok ide, zvlášť s poukazom na tú skutočnosť, že podľa vyjadrenia žalobcu sa malo jednať o viacero čiastočných pôžičiek, tak ako mali byť špecifikované v zmluve o pôžičke s tým, že splatnosť jednotlivých pôžičiek, záväzkov vôbec nebola ani určená. Z tohto pohľadu žalobcom predložená dohoda o uznaní a splnení dlhu nemôže spĺňať zákonné náležitosti pre posúdenie platnosti právneho úkonu podľa § 34 Občianskeho zákonníka. Uznanie dlhu predložené žalobcom tieto záležitosti nespĺňa s tým, že výslovne odkazuje na zmluvu o pôžičke zo dňa 01. 08. 2007, ktorá bola súdom vyhodnotená za zmluvu neplatnú s dátumom 31. 07. 2007 a takáto zmluva o pôžičke zo dňa 01. 08. 2008 ani neexistuje. Žalovaný ďalej vo svojom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho procesnou obranou, ako aj dôkazom, ktorý navrhoval, a to výpoveď jeho matky ako svedkyne, ktorá by preukázala, že žalobcom uplatnený žalobný nárok vôbec z takéhoto titulu neexistuje a že sa jednalo zo strany žalobcu o dar pre jeho matku a jej určitú finančnú výpomoc z dôvodov ich dlhoročného, viac ako priateľského vzťahu, pričom žalobca jeho osobu ako syna svojej veľmi blízkej priateľky doslova bral ako „syna“. Dlh, tak ako si ho uplatnil žalobca, nikdy nevznikol, a teda neexistuje. Skutočnosť, že finančné prostriedky boli zasielané na jeho účet nepoprel, jednalo sa však len o miestoplnenie, keďže žalobca nevedel iným spôsobom vo vzťahu k jeho matke (ktorá tiež bola vydatá) plniť inak. On finančné prostriedky z titulu uvádzaných pôžičiek nikdy neprevzal. Navrhoval v konaní vykonať dôkaz výsluchom jeho matky, a preto nesúhlasí so závermi súdu, že nenavrhol dôkazy, ani neuniesol dôkazné bremeno, a na druhej strane, jeho návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne bol zamietnutý z dôvodu porušenia zásady rýchlosti a hospodárnosti konania. Dlhodobo pracuje v zahraničí a v mieste svojho trvalého bydliska sa nezdržiava pravidelne, aj vzhľadom na vážny zdravotný stav jeho matky, ju nechcel podrobiť ďalšiemu psychickému tlaku už len tým, že by mala vedomosť o nároku žalobcu vo vzťahu k jeho osobe. Z uvedených dôvodov nesúhlasí s tým, že len tvrdil skutočnosti o neexistencii svojho záväzku voči žalobcovi, ale že je tu skutočnosť, ktorou vie hodnoverne preukázať, a to výpoveďou svojej matky, ktorá mu prisľúbila, že nájde dosť psychických a fyzických síl, aby vo veci predniesla svedectvo, avšak postupom súdu mu bolo znemožnené tento procesný úkon vykonať.
3. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Skutočnosť, že peňažné prostriedky žalovaný prevzal, vyplýva jednak z písomných dokumentov, taktiež z tvrdenia žalovaného na pojednávaní dňa 23. 04. 2018. Pokiaľ ide o dátum podpisu dokumentu s názvom Zmluva o pôžičke, je zrejmé, že ide iba o chybu v písaní. Uvedené potvrdzuje aj vlastný obsah zmluvy o pôžičke peňazí, z ktorého bodu 5. je uvedené, že jeho neoddeliteľnou súčasťou je uznanie dlhu zo dňa 01. 08. 2007. Má za to, že uznanie dlhu má všetky náležitosti, ktoré zákon na platné uznanie dlhu vyžaduje a žalovaný v tejto listine jasne uznal, že si požičal od neho peňažné prostriedky, ktoré mu zaplatí do 31. 12. 2009. Považuje za nesporné, že dlh v minulosti vznikol a to z viacerých samostatných pôžičiek a prejav vôle dlžníka smeroval k uznaniu záväzku, tak ako je uvedený v dokumente s názvom Zmluva o pôžičke. Pokiaľ žalovaný namietal, že nebola v konaní vypočutá svedkyňa (matka žalovaného), súd ani jeho neupovedomil o skutočnosti, že má záujem svedkyňu predvolať na pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 05. 03. 2018. Rovnako k tomuto úkonu nepristúpil ani pred pojednávaním dňa 23. 04. 2018. Svoj záver predvolať svedkyňu deklaroval až ústne na pojednávaní dňa 23. 04. 2018. Podľa jeho názoru ide o absolútne neprijateľný dôvod takéhoto postupu, a to najmä, nie však výlučne, s ohľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania. Žalovaný na viacerých miestach odvolania popiera vznik dlhu a jeho existenciu. Následne však priznáva, že peňažné prostriedky v žalovanej výške prebral. Táto skutočnosť vyplýva aj z obsahu viacerých predložených dokumentov. Za dôležitý fakt považuje skutočnosť, že v dokumente nazvanom Zmluva o pôžičke sú vymenované jednotlivé pôžičky s dátumami odovzdania prostriedkov a účelom, na ktorý boli poskytnuté. Ako ďalším dôkazom disponuje uznaním dlhu a potvrdením o prevzatí peňazí. Skutočnosť, že k prevzatiu peňazí naozaj došlo, nepopiera ani žalovaný. Potvrdil, že podpisy na všetkých dokumentoch, sú jeho vlastné a jeho matka nemala prístup k účtu, na ktorý boli peňažné prostriedky poukázané. Žalovaný tieto prostriedky v minulosti prebral a doposiaľ nevrátil. Celú situáciu ohľadom jeho nároku vníma ako naťahovanie času za účelom neskoršej úhrady záväzku. Jediné, o čo sa v priebehu celého konania snažil, bolo dokázať, že jeho nárok je dôvodný a nežiada viac, než to, čo mu právom patrí.
4. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril i žalovaný, ktorý na dôvodoch uvedených v podanom odvolaní v plnom rozsahu trvá. Zdôraznil, že finančné prostriedky neprevzal v uvedenom rozsahu, ani spôsobom, ako tvrdí žalobca a dlh ani nevznikol, a teda neexistuje. Ďalej uviedol, že nemôže súhlasiť s tým, že ide o chyby v písaní v listinách, ako aj v zmluve o pôžičke, prípadne uznanie dlhu, pretože zakladajú absolútne iné skutočnosti, na základe ktorých je teda potrebné prijať správny právny názor. Vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré namietal, že nebola vypočutá svedkyňa, teda jeho matka, uviedol, z akých dôvodov jeho matka nebola vypočutá a z akého dôvodu nemohol navrhnúť vykonanie dôkazu prostredníctvom výsluchu matky. Pokiaľ žalobca vníma celú situáciu ako snahu na naťahovanie času za účelom neskoršej úhrady záväzku, má za to, že pokiaľ jeho nárok by bol jednoznačný, tento si mohol voči nemu uplatňovať v skoršom období, a nie čakať, kedy jeho matka bude chorá a prípadne už nebude vedieť dosvedčiť skutočnosti ním tvrdené.
5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj súvisiacom výroku o náhrade trov konania, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané, pri viazanosti odvolacími dôvodmi a rozsahom podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) dospel k záveru, že tento je v zmysle § 389 ods. 1 písm. c/ CSP potrebné zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinností, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo zo skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
7. Predmetom konania je zaplatenie sumy 36.181,87 eura s 2% úrokom zo sumy 36.181,37 eura od 01. 08. 2007 do 31. 12. 2009 a s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 37.931,95 eura od 01. 01. 2010 do zaplatenia. V podanom návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca tvrdil, že dňa 31. 07. 2007 si ako veriteľ a žalovaný ako dlžník svoje pohľadávky potvrdili, že vznikli zo siedmych samostatných zmlúv o pôžičke. Veriteľ poskytol žalovanému celkovo 7 pôžičiek a to v celkovej sume 1.090.000 Sk (36.181,37 eura), a to konkrétne v dňoch 20. 02. 2003, 27. 11. 2004, 24. 01. 2005, 10. 03. 2005, 25. 09. 2006 a 18. 06. 2005. Všetky tieto zmluvy boli uzatvorené ústne. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neplnil svoje pôžičky a chcel poskytnúť veriteľovi záruku, spísali obe strany potvrdzovaciu listinu s pomenovaním „Zmluva o pôžičke peňazí zo dňa 31. 07. 2007“. Pre posilnenie právnej istoty žalovaný žalobcovi vystavil písomné uznanie dlhu, v ktorom potvrdil svoj záväzok, čo do výšky a dôvodu, a to v nadväznosti na uvedenú potvrdzovaciu listinu (zmluvu o pôžičke peňazí). Žalobca predložil uvádzanú zmluvu o pôžičke peňazí zo dňa 31. 07. 2007. Podľa bodu 1. zmluvy veriteľ prenecháva dňom podpisu tejto zmluvy o pôžičke dlžníkovi U. peniaze v sume 1.090.000 Sk, resp. 32.059 eur na dobu od 01. 08. 2007 do 31. 12. 2009 a dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi uvedenú istinu s ročným úrokom 2% do 31. 12. 2009. Ďalej sa v uvedenom bode zmluvy konštatuje, že peniaze boli dlžníkovi poskytnuté nasledovne:
- dňa 20. 02. 2003 - 385.000 Sk na nákup pozemkov v L., prevzaté osobne v hotovosti,
- dňa 20. 02. 2003 - 100.000 Sk na opravu strechy domu E. XX v H. T., prevzaté osobne v hotovosti,
- dňa 27. 11. 2004 - 60.000 Sk na opravu domu E. XX v H. T., prevodom na účet dlžníka,
- dňa 24. 01. 2005 - 40.000 Sk na opravu domu E. XX v H. T., prevodom na účet dlžníka,
- dňa 10. 03. 2005 - 160.000 Sk na opravu domu E. XX v H. T., prevodom na účet dlžníka,
- dňa 25. 09. 2006 - 250.000 Sk - prevodom na účet dlžníka,
- dňa 18. 06. 2005 - 95.000 Sk - nezaplatená cena za kúpu osobného auta Daewoo Espero. Podľa bodu 2. zmluvy o pôžičke predmet zmluvy, t. j. peniaze vo výške 1.090.000 Sk veriteľ poskytol dlžníkovi v uvedenej výške a mene pri podpise zmluvy o pôžičke peňazí a dlžník sa svojim podpisom zaviazal uvedené finančné prostriedky spolu s dohodnutým úrokom vrátiť osobne do rúk veriteľa do 31. 12. 2009 alebo previesť na jeho osobný účet do 31. 12. 2009. Podľa bodu 5. tejto zmluvy neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy je uznanie záväzku/dlhu dlžníkom v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka zo dňa 01. 08. 2007. Ďalej žalobca predložil potvrdenie o prevzatí peňazí zo dňa 01. 08. 2007, v ktorom dlžník potvrdil, že od veriteľa (žalobcu) prevzal sumu peňazí vo výške 1.090.000 Sk ku dňu 01. 08. 2007 tak, ako je to uvedené v zmluve o pôžičke peňazí. Napokon, žalobca predložil aj uznanie dlhu zo dňa 01. 08. 2007 spísané medzi stranami sporu, v zmysle ktorého bodu 1. vyplýva, že dňa 01. 08. 2007 veriteľ (žalobca) a dlžník (žalovaný) uzavreli zmluvu o pôžičke peňazí, titulom ktorej si dlžník požičal od veriteľa peňažné prostriedky vo výške 1.090.000 Sk, resp. 32.059 eur na dobu od 01. 08. 2007 do 31. 12. 2007 s ročným úrokom 2%. Podľa bodu 2. uznania dlhu dlžník uznáva dlh vo výške 1.090.000 Sk, resp. 32.059 eur a prehlasuje, že veriteľovi (žalobcovi) zaplatí dlžnú sumu do 31. 12. 2009, tak ako to bolo dohodnuté v Zmluve o pôžičke peňazí zo dňa 01. 08. 2007, ako aj úroky z omeškania vo výške 10% ročne od dátumu splatnosti až do zaplatenia, vrátane dňa úhrady. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 23. 04. 2008 zotrval na podanej žalobe. Žalovaný sa bránil tým, že nikdy k odovzdaniu peňazí na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007 nedošlo. Tvrdil, že peňažné prostriedky uvádzané v bode 1. zmluvy o pôžičke boli zo strany žalobcu poskytnuté jeho matke ako dar, keďže títo boli dlhodobo bližšími priateľmi. Z tohto dôvodu žiadal vypočuť žalobcu a ako svedka jeho matku. Tvrdil, že jeho matka je dlhodobá onkologická pacientka a jej účasť na pojednávaní nezabezpečil z dôvodu, že ju chcel odbremeniť od celej veci. Tvrdil, že uvedené finančné prostriedky boli investíciou žalobcu, ktorý plánoval spoločný život s jeho matkou. Z jeho strany k prevzatiu peňazí od žalobcu nikdy nedošlo, pretože žalobca všetky finančné prostriedky dával jeho matke. Doklady, ktoré žalobca predložil, podpísal, pričom nekontroloval, čo podpisuje, pretože boli v dobrom, takmer rodinnom vzťahu. Z opatrnosti vzniesol námietku premlčania.
Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom.
Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Podľa § 658 odsek 1 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
8. Zmluva o pôžičke v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je zmluva, ktorou jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu a táto druhá strana sa zaväzuje vrátiť po čase veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke sa považuje za reálnu zmluvu, čo znamená, že pokiaľ nedôjde k odovzdaniu peňazí, alebo k bezhotovostnému prevodu dojednanej sumy na účet dlžníka, nevznikne medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky. Najčastejšie sú predmetom pôžičky peniaze. Úhrn požičaných peňazí, najmä suma požičaných peňazí sa nazýva istina. Medzi základné znaky právneho vzťahu založené zmluvu o pôžičke patrí jeho dočasnosť. Táto skutočnosť musí vyplývať z prejavu vôle zmluvných strán, najmä však zo strany veriteľa, aby bol z právneho úkonu alebo z okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu, jasné, že v danom prípade nejde o scudzovací právny úkon (darovanie alebo kúpnu zmluvu). Napriek tomu, medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí určenie doby, dokedy má byť vec vrátená; dohodnutá doba podľa § 657 Občianskeho zákonníka nie je presné určenie doby, kedy má byť vec vrátená. Splatnosť pôžičky môže veriteľ privodiť tým, že požiada dlžníka o splnenie dlhu.
9. Od zmluvy o pôžičke treba odlíšiť tzv. dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu; tento úpis môže byť vydaný dlžníkom aj po uzavretí zmluvy a môžu s ním byť spojené i účinky uznania dlhu. Jeho existencia uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v tom, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tej výške, na akú vyznieva dlžobný úpis, prechádza z veriteľa na dlžníka (rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 55/1998).
10. Platným titulom nároku z pôžičky nie je dlžobný úpis samotný, ale právny úkon, na základe ktorého bol dlžobný úpis vystavený. Námietka nevyplatenia peňažnej sumy je proti dlžobnému úpisu prípustná, i keď v ňom bolo potvrdené prijatie peňažnej sumy a jej zaplatenie prisľúbené.
Podľa § 588 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený, čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.
Občiansky zákonník rozlišuje medzi uznaním práva (§ 110 ods. 1) a uznaním dlhu (§ 558). V oboch prípadoch ide o právny úkon dlžníka voči veriteľovi, ktorý musí mať písomnú formu a musí obsahovať právny dôvod dlhu a jeho výšku. Uznanie dlhu musí okrem toho obsahovať ešte vyhlásenie dlžníka, že uznaný dlh zaplatí. Účinkom uznania dlhu je právna domnienka, že dlh trvá a posilňuje pozíciu veriteľa; ten nemusí dokazovať vznik a trvanie dlhu v dobe uznania. S písomným uznaním práva, čo do dôvodu a výšky, je spojený inštitút pretrhnutia premlčacej doby, ktorý je upravený v § 110 ods. 1 OZ. Platné uznanie práva z hľadiska plynutia a dĺžky premlčacej doby zakladá plynutie novej premlčacej doby v dôsledku jej pretrhnutia (prerušenia). Namiesto doteraz uplynutej premlčacej doby začína plynúť nová 10-ročná premlčacia doba odo dňa, keď dlžník právo uznal. Uznanie práva je jednostranný adresovaný hmotno- právny úkon dlžníka, ktorý na svoju platnosť, okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 a nasl. OZ), musí spĺňať náležitosti predpísané v § 110 ods. 1 druhej vety OZ. Uznanie práva musí byť urobené predovšetkým v písomnej forme (§ 40 ods. 1 OZ) a musí sa týkať ako jeho dôvodu, tak aj jeho výšky.
K uznaniu dlhu je potrebná existencia platného záväzkového vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom. K uznaniu dlhu dochádza spravidla až v dobe, keď nastala jeho splatnosť. Uznanie premlčaného dlhu zakladá plynutie novej premlčacej doby, bez ohľadu na to, či dlžník o premlčaní vedel, alebo nie. Ak je platne uznaný premlčaný dlh, nemôže sa dlžník brániť námietkou premlčania, môže však preukazovať, že dlh nevznikol alebo, že v čase uznania neexistoval. Na platné uznanie dlhu podľa § 558 OZ je potrebné, aby jednostranný právny úkon dlžníka spĺňal predpoklady a vznik platného právneho úkonu (§ 34 a nasl. OZ). Uznanie dlhu musí byť určité a zrozumiteľné, aby nevznikali pochybnosti o obsahu prejavu vôle dlžníka.
Uznávacím prejavom možno uznať všetky dlhy dlžníka voči veriteľovi, alebo len niektoré z nich. Ak dlžník uzná viac dlhov, musí nepochybne určiť, ktoré jednotlivé dlhy (čo do dôvodu a výšky) uznáva a sľubuje zaplatiť (rozsudok NS ČR z 30. 06. 2004 sp. zn. 32Odo 376/2003).
11. Z procesného hľadiska je zmyslom uznania dlhu to, že poskytuje veriteľovi právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v dobe jeho uznania existoval, pričom táto domnienka je vyvrátiteľná dôkazom opaku. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka.
12. Vo svetle vyššie uvedených zákonných ustanovení, ako aj výkladu k týmto ustanoveniam, je nesporné, že žalobcom predložená Zmluva o pôžičke peňazí zo dňa 31. 07. 2007 nepredstavuje reálny kontrakt na základe by vznikol záväzkovo-právny vzťah z titulu uzatvorenej zmluvy o pôžičke. Samotný žalobca v podanom návrhu, ako aj v priebehu konania tvrdil, že k odovzdaniu jednotlivých súm z tvrdenej pôžičky došlo v dňoch 20. 02. 2003, 27. 11. 2004, 24. 01. 2005, 10. 03. 2005, 25. 09. 2006 a 18. 06. 2005 v celkovej výške 1.090.000 Sk. Je preto nesporné, že v zmysle bodu 1. zmluvy o pôžičke nedošlo k reálnemu odovzdaniu požičaných finančných prostriedkov v deň podpisu zmluvy o pôžičke (31. 07. 2007), a preto je zmluva o pôžičke peňazí zo dňa 31. 07. 2007 neplatný právny úkon, pretože nedošlo k jej reálnemu naplneniu, tak ako to má na mysli ust. § 657 OZ a medzi zmluvnými stranami tak nevznikol právny vzťah z titulu uvedenej zmluvy o pôžičke. Súd prvej inštancie správne tento listinný dôkaz - zmluvu o pôžičke vyhodnotil ako neplatný právny úkon, keď z tvrdených skutočností žalobcu, ako aj žalovaného je nesporné, že k poukázaniu finančných súm došlo v jednotlivých dátumoch uvedených vyššie, a nie dňa 31. 07. 2007, ako sa konštatuje v bode 1. zmluvy o pôžičke. Napriek stotožneniu sa s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o pôžičke zo dňa 31. 07. 2017 je neplatným právnym úkonom, bolo potrebné súdom prvej inštancie pristúpiť k posúdeniu tejto listiny podľa obsahu, či danú listinu, síce nazvanú ako „zmluva o pôžičke“ nie je možné považovať za tzv. dlžobný úpis. Aj dlžobným úpisom, tak ako je vyššie uvedené, môže dlžník písomne potvrdiť, že dlhuje veriteľovi určitú finančnú čiastku a na jeho základe má veriteľ ľahšie postavenie pri preukazovaní svojho nároku, pričom úpis môže byť dlžníkom vydaný aj po uzatvorení zmluvy a môžu s ním byť spojené aj účinky uznania dlhu, ak majú náležitosti požadované v ust. § 558 OZ.
13. V nadväznosti na uvedené, či zmluvu o pôžičke zo dňa 31. 07. 2007 nie je možné posúdiť ako dlžobný úpis, je potrebné vyhodnotiť aj uznanie dlhu zo dňa 01. 08. 2007, podpísané oboma stranami sporu. Aj keď uznanie dlhu v bode 1. odkazuje na deň 01. 08. 2007, kedy mala byť uzatvorená zmluva o pôžičke, pričom priložená zmluva o pôžičke je zo dňa 31. 07. 2007, je potrebné vyhodnotiť ju aj z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti a predpokladom na vznik platného právneho úkonu v zmysle § 34 a nasl. OZ.
14. Súd prvej inštancie sa v zmysle vyššie uvedeného posúdením jednotlivých listín (zmluvy o pôžičke, ako aj uznania dlhu) nezaoberal, preto je jeho rozhodnutie predčasné a zrejme aj právne nesprávne. Záverom však je potrebné k samotnému uznaniu dlhu dodať, že pre platné uznanie tu musí byť špecifikácia uznanej sumy na jednotlivé samostatné záväzky, keďže je nesporné, že žalobca poukazoval jednotlivé finančné čiastky, či už k rukám, alebo na účet žalovaného, a z tohto hľadiska posúdiť, či v prípade, že jednotlivé sumy neboli špecifikované, čo do dôvodu a výšky v uznaní dlhu, je možné považovať takéto uznanie za platné.
15. Žalobca vo svojom odvolaní namietal aj tú skutočnosť, že súd prvej inštancie na jednej strane vyhodnotil, že nenavrhol dôkazy a neuniesol dôkazné bremeno, a na druhej strane, jeho návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedkyne zamietol z dôvodu zásady rýchlosti a hospodárnosti konania. Zdôraznil, že dlh, tak ako si ho uplatnil žalobca, nikdy ani nevznikol, ani neexistuje, pretože síce nepoprel skutočnosť, že finančné prostriedky boli zasielané na jeho účet, avšak sa jednalo o miestoplnenia, keď v skutočnosti poukazované finančné čiastky predstavovali dar žalobcu pre jeho matku, ako aj určitú finančnú výpomoc z dôvodu ich dlhoročného blízkeho vzťahu.
16. Súd prvej inštancie nenariadenie vykonania dôkazu - výsluchom matky žalovanej odôvodnil tým, že žalovaný bol riadne poučený podľa § 153 ods. 1 až 3 a § 154 CSP a takýto prostriedok procesnej obrany nevyužil včas a v prípade, ak by ho súd nariadil, musel by vo veci nariadiť ďalší termín pojednávania, čo je v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na sporové strany sa vzťahuje povinnosť uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas v zmysle Civilného sporového poriadku, pričom však táto všeobecná podmienka sa nepovažuje za splnenú, ak tieto prostriedky mohla strana predložiť už skôr, pokiaľ by konala starostlivo, so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť. Podstata koncentrácie sporového konania spočíva v tom, že strana môže efektívne uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany iba v určitom časovom úseku, ktorý zákon vymedzuje (zákonná koncentrácia) alebo na základe zákona sudca (sudcovská koncentrácia). V zásade koncentrácia umožňuje stranám uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie (§ 154 CSP). Sudcovská koncentrácia sporového konania sa prejavuje v tejto súvislosti tým, že na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli predložené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by si to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. V sudcovskej koncentrácii tak dominuje individuálne vyhodnotenie procesnej situácie sudcom, s osobitným zameraním na procesnú aktivitu sporovej strany a efektívne zodpovedné a starostlivé plnenie povinností súvisiacich s vedením sporu. V prípade, že súd „sankcionuje“ sporovú stranu tým, že na prostriedok procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený včas, neprihliadne, je povinný uviesť danú skutočnosť v dôvodoch svojho rozhodnutia. Správnosť takéhoto postupu môže byť následne predmetom preskúmania v odvolacom, prípadne aj v dovolacom konaní.
17. Je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s ust. § 153 ods. 1 až 3 a § 154 CSP, a preto v zásade nie je možné vytknúť pochybenie v tomto postupe. Na druhej strane však odvolací súd - po preskúmaní danej veci, ako aj berúc do úvahy skutkové tvrdenia uvádzané žalovaným, ktorý poprel skutkové tvrdenia žalobcu, že žalovaná suma nie je nárokom z titulu zmluvy o pôžičke, ale z titulu daru pre jeho matku - je toho názoru, že pokiaľ žalovaný označil dôkaz - výsluch svedkyne až na prvom pojednávaní, nie je vždy správne paušálne postupovať podľa ust. § 154 CSP a takýto dôkaz nepripustiť. Vychádzal z toho, že až na prvom pojednávaní, na ktoré sa dostavili strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, súd oboznámil prítomných podľa § 181 ods. 2 CSP s predbežným právnym posúdením veci, a teda žalovaný sa až vtedy mohol dozvedieť, ako súd nazerá na danú žalobu. Súd prvej inštancie preto podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne postupoval, pokiaľ návrh na vykonanie dôkazu - svedeckej výpovede matky žalovaného nevykonal a uprednostnil zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania. Súd prvej inštancie vyhodnotil uznanie dlhu žalovaným dňa 01. 08. 2017 ako platné, čím deklaroval právnu domnienku, že dlh v čase jeho uznania existoval. Pokiaľ sa žalovaný v konaní bránil tým, že dlh z titulu zmluvy o pôžičke nevznikol, procesným prostriedkom v prípade, ak by išlo o platné uznanie dlhu, je potom presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka, ktorý musí preukázať, že dlh z titulu pôžičky nevznikol, alebo v čase uznania neexistoval. Pokiaľ súd prvej inštancie navrhovaný dôkaz nevykonal, nemohol ani skonštatovať v bode 8.4./ svojho rozsudku, že žalovaný v rámci obrany neuniesol dôkazné bremeno a v tejto súvislosti ani nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.
18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 389 odsek 1 písmeno c/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude postupovať v naznačenom smere odvolacím súdom a vo veci opätovne rozhodnúť.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).