Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-65-2018.pdf
PDF · 126.38 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/65/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, Bratislava, IČO: 31 318 916 proti žalovanému: C. G., nar. XX. C. XXXX, adresa trvalého pobytu M. XXX, o 812,63 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 18. októbra 2016 č. k. 16C/180/2016-51 v spojení s uznesením zo dňa 18. decembra 2017 č. k. 16C/180/2016-74, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti (výrok II. rozsudku) a v časti rozhodnutia o trovách konania (výrok III. rozsudku) p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 16C/180/2016-51 v spojení s uznesením č. k. 16C/180/2016-74 súd prvej inštancie zaviazal žalovaného do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 943,83 eur s 1 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 810,13 eur od 22. apríla 2016 (výrok I.), žalobu v časti o zaplatenie sumy 598,99 eur ako 29,5 % ročného úroku zo sumy 812,63 eur od 22. apríla 2016 a 1 % ročného úroku z omeškania zo sumy 2,50 eur od 22. apríla 2016 zamietol (výrok II.), žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 22,4 % (výrok III.).
2. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca a žalovaný podpísali dňa 21. decembra 2012 uzatvorili Zmluvu o OTP express úvere č. 0789 2014 12 RSU, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 825 eur s úrokovou sadzbou určenou v čase uzavretia zmluvy na 29,5 %, pričom žalovaný sa zaviazal splácať úver v splátkach vo výške 25,82 eur splatných do 21. dňa v mesiaci s tým, že prvá splátka je splatná 21. januára 2013 a posledná 21. decembra 2019. Žalovaný sa ďalej zaviazal platiť aj poplatok za vedenie účtu vo výške 2,50 eur, ako aj ďalšie poplatky (za dodatok, za upomienky a pod.). Keďže žalobca konal pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalovaný podľa zisteného skutkového stavu nekonal na tento účel, spĺňajú definíciu dodávateľa a spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Obč. zák. v znení účinnom od 1. januára 2008. Zmluva o OTP express úvere z 21. decembra 2012 je tak spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenia sa nepochybne aplikujú aj v (inak) obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obchodný zákonník spotrebiteľské zmluvy osobitne neupravuje (§ 1 ods. 2 Obch. zák.).
3. Úver bol žalovaným čerpaný 21. decembra 2012. Žalovaný zaplatil 25,82 eur dňa 21. januára 2013 a ešte sumu 0,18 eur dňa 21. februára 2013, z čoho bolo 20,28 eur započítaných na úroky, 2,50 eur na poplatky a 3,04 eur na istinu. Ďalšie splátky žalovaný neuhradil, preto žalobca listom z 19. septembra 2013 vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných záväzkov v sume 223,06 eur a upozornil ho na možnosť zosplatnenia úveru. Tento list bol žalovanému doručený 24. septembra 2013. Žalovaný žiadne ďalšie platby nevykonal, preto žalobca listom z 28. októbra 2013 oznámil žalovanému, že vyhlasuje predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovaného, aby v lehote 10 dní splatil istinu 821,96 eur, úroky 186,45 eur a poplatky 59,82 eur. Tento list bol žalovanému doručený 31. októbra 2013. Žalobca sa po čiastočnom späťvzatí žaloby v rámci svojho nároku domáha zaplatenia istiny 812,63 eur, ako aj úroku 709,85 eur, úroku z omeškania 17,84 eur, poplatkov 2,50 eur, ako aj plynúceho úroku a úroku z omeškania. Žalobca sa ďalej domáhal zaplatenia dohodnutého úroku 29,5 % ročne aj po zosplatnení, a to až do úplného splatenia.
4. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že opodstatnený nárok žalobcu tvorí zostatok istiny znížený o poplatok 810,13 eur, riadny úrok do doby mimoriadnej splatnosti v sume 115,86 eur a úrok z omeškania vyčíslený do 21. apríla 2016 sumou 17,84 eur. Okrem toho má žalobca nárok na pokračujúci úrok z omeškania 1 % zo sumy 810,13 eur od 22. apríla 2016. V tomto rozsahu súd žalobe vyhovel (výrok I).
5. Pokiaľ ide o úrok vo výške 29,5 % ročne aj po zosplatnení až do úplného splatenia ako aj poplatok za vedeniu účtu v sume 2,50 eur, v tomto rozsahu žalobu zamietol (výrok II.). Tento záver odôvodnil tým, že takýto úrok žalobcovi nepatrí, čo vyplýva z ust. § 503 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého je záväzok vrátiť úrok splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Pokiaľ ide o zaplatenie sumy 2,50 eur ako poplatku za správu úverového účtu, súd prvej inštancie záver o nedôvodnosti nároku odôvodnil poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-143/13, Matei proti SC Volksbank Romania SA, v zmysle ktorého sa považuje ustanovenie zmluvy o tomto poplatku za neprijateľnú zmluvnú podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide totiž o podmienku, ktorou sa dlžníkovi ukladá poplatok, za ktorý zo strany veriteľa nedostáva žiadne relevantné protiplnenie. Vedenie „úverového účtu“ totiž nemá pre dlžníka žiaden praktický význam. Veriteľ vedie úverový účet pre svoje potreby, nie pre potreby dlžníka. Z ustanovení zmluvy ani všeobecných podmienok pritom nie je ani zrejmé, v čom má takéto „vedenie účtu“ spočívať, teda aké úkony veriteľa majú byť týmto poplatkom odmeňované. Podľa názoru súdu tak v prípade tohto poplatku ide o skrytý a pre dlžníka (spotrebiteľa) neprehľadný spôsob zvýšenia úrokového výnosu inak než priamym vyjadrením vo výške úrokovej sadzbe. Zo skutkového stavu však vyplýva, že už počas trvania zmluvy boli na tento nárok započítané sumy 2,50 eur, v dôsledku čoho treba o túto sumu znížiť nároky uplatnené touto žalobou. Žalobca má tak nárok len na doplatenie istiny 812,63 - 2,50 = 810,13 eur.
6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého patrí prevažne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu (943,83 : 598,99, t. j. 61,2 : 38,8=) 22,4 % jeho trov.
7. Proti zamietavej časti tohto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na zmenu tak, že žalovaného zaviaže, aby žalobcovi do 3 dní odo dňa právoplatnosti výroku II. rozsudku zaplatil vyčíslený úrok vo výške 593,99 eur a úrok vo výške 29,50 eur ročne zo sumy 810,13 eur od 22. apríla 2016 do zaplatenia, poukazujúc na to, že súd prvej inštancie vychádzal pri hodnotení predmetu sporu z nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. Poukázal na to, že predmetná zmluva bola uzavretá v zmysle § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka a podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka predstavovala tzv. absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov sa spravujúci ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo do tohto začlenené až od 1.5.2015. Pre absenciu príslušného prechodného ustanovenia je treba analogicky vychádzať z ustanovenia § 879p O.z., podľa ktorého sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13. júnom 2014, vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 13. júnom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12. júna 2014, ak nie je ustanovené inak. V súlade s ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka má žalobca právo okrem úrokov z omeškania aj na úhradu uplatnených bežných úrokov. Z podstaty úroku ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru, v ktorej súvislosti odvolateľ poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/140/2013 zo dňa 16.10.2013, ktorý v odôvodnení rozsudku uviedol, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pričom rozhodujúce je dojednanie v úverovej zmluve. Ďalej odvolateľ uviedol, že aj v zmysle § 2 ods. 3 O.z. si účastníci občianskoprávnych vzťahov môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchýlne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, pričom O.z. v znení účinnom ku dňu podpísania predmetnej zmluvy neobsahoval žiadne ustanovenie, podľa ktorého by pri poskytovaní úverov nemal veriteľ voči dlžníkovi právo popri úrokoch z omeškania i právo na zaplatenie riadnych úrokov, naopak, v zmysle ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. sa úrok výslovne uvádza ako súčasť odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Nie je správny názor, podľa ktorého veriteľ nemá právo na úhradu úrokov po zosplatnení úveru z dôvodu, že by kumulácia úrokov z úveru a úrokov z omeškania predstavovala pre žalovaného neúmernú a neprijateľnú záťaž. Žalovaný užíva poskytnuté finančné prostriedky aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, tieto sa vyhlásením zosplatnenia nedostávajú späť do dispozície veriteľa. Zároveň odvolateľ poukazuje na to, že od žalovaného žiada úrok z omeškania len vo výške 1 % ročne. Uplatnením zákonných úrokov popri úrokoch z omeškania po zosplatnení úveru teda nedochádza k neprimeranému zaťaženiu žalovaného. Právny výklad prezentovaný súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého by dlžníci v omeškaní boli povinní uhradiť veriteľovi len zákonné úroky z omeškania a nie i zmluvné úroky, by de facto zlegalizoval zvýhodnenie neplatiacich dlžníkov s povinnosťou uhradiť len zákonné úroky z omeškania na úrovni súčasných 5 % p.a., oproti riadne platiacim dlžníkom, ktorí boli v zmysle zmluvy o úvere povinní hradiť riadne úroky vo výške 7,70 % p.a.
9. Žalovaný odvolací návrh nepodal a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
11. Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod spisovou značkou 16C/180/2016 je žaloba o zaplatenie 812,63 eur s príslušenstvom titulom nároku žalobcu na vrátenie nesplateného úveru s príslušenstvom poskytnutého žalobcom žalovanému na základe Zmluvy OTP EXPRES úvere č. 1789 2014 12 RSU zo dňa 21.12.2012. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudok zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 943,83 eur s 1 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 810,13 eur od 22. apríla 2016. Vo zvyšku, teda v časti o zaplatenie 598,99 eur s 29,5 % ročným úrokom zo sumy 812,63 eur od 22. apríla 2016 a1 % ročného úroku z omeškania zo sumy 2,50 eur od 22. apríla 2016 do zaplatenia žalobu zamietol, dôvodiac nemožnosťou priznať zmluvné úroky v čase po splatnosti samotného celého úveru, nakoľko po splatnosti úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania ako aj nemožnosťou priznať plnenie za poplatok za vedeniu účtu, ktorý predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobcovi s poukazom na čiastočný úspech v konaní priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 22,4 %.
12. S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a to najmä, že žalobca nemá po vyhlásenej predčasnej splatnosti predmetného úveru súčasne s úrokmi z omeškania nárok aj na zmluvné úroky až do úplného splatenia úveru, čím dospel k nesprávnemu právnemu záveru o nemožnosti priznania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru (výrok II.).
13. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).
14. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalobcu s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami, pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia, odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:
15. Pokiaľ námietky smerujú k právnemu posúdeniu veci odvolací súd dodáva: Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2009).
16. Žalobca v konaní uplatnil právo na vrátenie poskytnutého úveru z úverovej zmluvy zo dňa 21. decembra 2012 uzavretej medzi žalovaným ako dlžníkom a žalobcom ako veriteľom, keď bol poskytnutý úver 825 eur, ktorý mal byť vrátený v mesačných splátkach po 25,82 eur. Výška úrokovej sadzby bola stanovená 29,5 % ročne. Splatnosť úveru bola dohodnutá do 21. mája 2019. Pre porušenie povinnosti splácať mesačné splátky, žalobca výzvou zo dňa 28. októbra 2013 predčasne zosplatnil úver a žiadal jeho vrátenie v rozsahu 1.068,23 eur s príslušenstvom najneskôr do 10 dní od doručenia výzvy na zosplatnenie. Podstatnou pre rozhodnutie vo veci bola otázka či je možné po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru priznať veriteľovi (tu žalobcovi) voči dlžníkovi (žalovanej) okrem zákonného úroku z omeškania aj dohodnutý zmluvný úrok a rovnako priznať žalobcovi nárok vo výške 2,50 eur titulom vedenia úverového účtu žalovaného ako veriteľa.
17. Odvolací súd úvodom poukazuje na to, že v prejednávanej veci je nepochybné, že vyššie uvedená úverová zmluva č. 0789 2014 12RSU zo dňa 21. decembra 2012, uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie správne ustálil, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať režim spotrebiteľského práva, a to príslušné ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj ust. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy.
18. Pokiaľ ide o priznanie zmluvných úrokov aj po zosplatnení úveru, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že takýto úrok žalobcovi nepatrí, pričom dodáva: Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky, a teda popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách už zaoberala v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 143/98, na ktoré poukázal v odôvodnení rozsudku aj súd prvej inštancie, v ktorom konštatoval, „že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), keď od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka) s tým, že v rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/182/2011).
19. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve, nakoľko však tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa (tu žalovanej) a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa (žalobcu), pričom zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním žalobcu, a teda bol to žalobca, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to až do času zmeny (obsahu) záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia prvoinštančného súdu doplniť argumentáciu týkajúcu sa inštitútu predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.
20. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny z čoho vyplýva, že rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania, patrí veriteľovi úrok, pričom jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa, ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úver s tým, že s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Je nutné zároveň uviesť, že úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný mechanizmus úrokov z omeškania, čím dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
21. Je nepochybné, že za úver možno dohodnúť úroky a možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti), podľa jeho predstáv, poskytnúť úver a určiť si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť, avšak niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta) s tým, že uvedenej dispozície zákona sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti, popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách, pričom ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite nastupuje otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).
22. Podľa názoru odvolacieho súdu je nesporné, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v neprospech žalovanej. Ak by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády“.
23. Podľa § 658 ods. 1 O.z. možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Podobne § 502 Ob.z. pri zmluve o úvere ustanovuje, že dlžník je od poskytnutia prostriedkov povinný platiť z nich úroky, ktoré sú splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky. Citované ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke alebo o úvere. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa, tak ako to odvolací súd spomenul už vyššie.
24. Opak nemožno vyvodiť ani zo znenia § 517 ods. 2 O.z., podľa ktorého patrí úrok z omeškania popri plnení, na ktorú skutočnosť poukazuje aj žalobca v odvolaní. Z tohto ustanovenia totiž nevyplýva, čo má byť týmto plnením, pričom z úpravy omeškania možno súdiť, že ide práve o to plnenie, s ktorým je dlžník v omeškaní. Neznamená to však, že by aj na dobu omeškania patrilo veriteľovi ďalej narastajúce zmluvné plnenie, ktoré je dohodnuté práve na obdobie omeškania. Takýto výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov. Podľa § 517 ods. 2 O.z. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov.
25. Odvolací súd tu podporne poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. septembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/131/2011-127 zo dňa 23. novembra 2011 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 zo dňa 30. mája 2012, v ktorých s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/98 neboli žalobcovi v súdnom spore priznané zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti dlhu z dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu.
26. Pre úplnosť odvolací súd pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní poukazujúcu na kogentnú povahu ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka s tým, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť iba poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, keď úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka odvolací súd uvádza, že žalobcovi nebolo odopreté právo na priznanie úrokov za úver od jeho poskytnutia, ale nároku na zaplatenie úroku po zosplatnení úveru s tým, že žalobca má cenu (odplatu) za úver právoplatne priznanú (prihliadnuc na skutočnosť, že žalovaná odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento nárok žalobcov súd priznal odvolanie nepodala) a mohla si ju už začať aj vymáhať.
27. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok vo výške 2,50 eur a z tejto sumy prislúchajúci úrok z omeškania 1 % ročne od 22. apríla 2016, odvolací súd súhlasí so záverom o nedôvodnosti uplatnenia tohto nároku. Odvolací súd má za to, že sa jedná o podmienku neprijateľnú a stotožňuje sa s rozhodovacou líniou potvrdenou Vrchným Krajinským súdom Karlsruhe z 3. mája 2011 (17 U192/10), podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované a vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa. To platí aj pri poplatku za vedenie úverového účtu, keď vedenie úverového účtu nepredstavuje samostatnú odplatnú službu banky klientovi, práve naopak slúži výhradne záujmom banky. Pri splácaní úveru banke, slúži úverový účet v prvom rade účtovným, resp. zúčtovacím účelom banky, ktorá prostredníctvom svojho vnútorného vedenia účtov vo vlastnom záujme sleduje stav plnenia úverového vzťahu dlžníkom. Naproti tomu spotrebiteľ, nie je na vedenie osobitného účtu bankou s cieľom mať o splácaní úveru prehľad, odkázaný.
28. Z vyššie uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti (výrok II.) ako aj jemu závislý výrok o náhrade trov konania (výrok III.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil, keď tento rozhodol správne aj o trovách prvoinštančného konania.
29. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej inštancie spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu ako druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne, skutkové a právne závery súdu prvej inštancie pokiaľ ide o každý argument.
30. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 396 ods. 1 C.s.p.), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
31. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
32. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
33. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 C.s.p. aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
34. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).