Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/276/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: Tatra banka, a.s., so sídlom v Bratislava, Hodžovo námestie 3, IČO: XX XXX XXX, zastúpený AK Herceg, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: O. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom v G., C. XXXX/X, o zaplatenie 3.861,72 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 5. apríla 2018 č.k. 34C/121/2015 - 136 v spojení s opravným uznesením zo dňa 21. júna 2018 č.k. 34C/121/2015 - 173 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania.

O d m i e t a odvolanie proti vyhovujúcemu výroku rozsudku.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu 3.608,- Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.608,- Eur odo dňa 30.1.2013 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 72,22 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, podanej dňa 24.2.2015 právnym predchodcom žalobcu ZUNO BANK AG, Vordere Zollamtsstrasse 13 3.OG, Viedeň, Rakúska republika, Spoločnosť registrovaná Obchodným registrom vedeným Obchodným súdom vo Viedni pod číslom FN 326454 f, konajúca prostredníctvom: ZUNO BANK AG, pobočka zahraničnej banky, Digital Park II, Einsteinova 23, 851 01 Bratislava, Slovenská republika, registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I, oddiel Po, vl. č. 1830/B, IČO: XX XXX XXX, poskytujúca svoje služby na Slovensku na základe jednotného povolenia v súlade s príslušnými právnymi predpismi Európskej únie, rozhodnutím rakúskeho Úradu pre dohľad nad finančným trhom č. FMA - KI 29 0305/0001-SYS/2009 a oznámením Národnej banky Slovenska o podmienkach pôsobenia pobočky zahraničnej banky na území Slovenska č.: OPK-622-1/2010, ktorou žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 4.189,94 Eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.861,72 Eur (istina) od 30.1.2013 (deň nasledujúci po vyhlásení splatnosti úveru) do 4.3.2013, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.861,72 Eur (istina) od 5.3.2013 (deň nasledujúci po vyhlásení splatnosti úveru) do zaplatenia, a to potom, ako na základe oznámenia žalobcu ZUNO AG doručeného súdu dňa 9.6.2017, že na základe zmluvy o predaji časti podniku so spoločnosťou Tatra banka, a.s. došlo s účinnosťou ku dňu 2.6.2017 k prechodu pohľadávky voči žalovanému, ktorá je

predmetom tohto sporu, súd prvej inštancie uznesením vydaným dňa 11.9.2017 č.k. 34C/121/2015-112 podľa § 80 ods. 1 a 2 pripustil, aby z konania vystúpil žalobca ZUNO AG a na jeho miesto vstúpil ako žalobca spoločnosť Tatra banka, a.s., ktorá so svojim vstupom do konania súhlasila. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.10.2017.

3. Z obsahu spisu a listinných dôkazov predložených právnym predchodcom žalobcu (Žiadosť o pôžičku, Zmluva o pôžičke č. XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 11.6.2012, Všeobecné obchodné podmienky ZUNO BANK AG, pobočka zahraničnej banky pre fyzické osoby - nepodnikateľov, Obchodné podmienky pre rezervu ZUNO BANK AG, pobočka zahraničnej banky, Reklamačný poriadok, Prehľad poplatkov, Rámcová poistná zmluva pre poistenie k pôžičke č. 800347 zo dňa 26.4.2013, Formulár o podmienkach uzatvorenia poistnej zmluvy, Prehľad splátok pôžičky, História účtu žalovaného, Odstúpenie od zmluvy zo dňa 28.1.2013, Predžalobná výzva na úhradu dlhu zo dňa 8.10.2014, Zmluva o predaji časti podniku zo dňa 27.4.2017) prvoinštančný súd zistil, že právny predchodca žalobcu ZUNO BANK AG pobočka zahraničnej banky ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom prostredníctvom Online Bankingu na žiadosť žalovaného zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru vo výške 5.000,- Eur, suma 5.000,- Eur bola žalovanému poskytnutá dňa 11.6.2012, ktorý sa žalovaný zaviazal splatiť v 66. splátkach vo výške 118,69 Eur mesačne, splatných 27. deň v príslušnom mesiaci počnúc prvou splátku dňa 27.6.2012 až po poslednú splátku dňa 27.5.2018, a že žalovaný uhradil za obdobie od 11.6.2012 do 29.3.2012 sumu 1.392.- Eur. Zistil tiež, že listom zo dňa 28.1.2013, označeným ako „ZUNO ODSTUPUJE OD ZMLUVY“, právny predchodca žalobcu žalovanému oznámil, že z dôvodu neuhradenia splátky jeho pôžičky a po niekoľkých neúspešných pokusoch získať od neho dlžnú sumu, zrušil zmluvu o pôžičke v súlade s odsekom 10.2.4 VOP a požiadal žalovaného o okamžité splatenie dlžnej sumy v súlade s odsekom 8.2.7 ÚOP a výzvou zo dňa 8.10.2014 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného k úhrade jeho pohľadávky vo výške 4.250,70 Eur do 7 dní odo dňa doručenia výzvy. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal i z obsahu bodu 10.2.2, 10.2.3, 10.2.4 Všeobecných obchodných podmienok ZUNO BANK AG, pobočka zahraničnej banky pre fyzické osoby - nepodnikateľov (ďalej len VOP).

4. Vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 a 10, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, § 52 ods. 2 poslednej vety Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2015, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva, ako i podľa § 48 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 457 Občianskeho zákonníka, podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov. Posúdiac listinu označenú ako „ZUNO ODSTUPUJE OD ZMLUVY“ podľa § 48 ods. 1, § 34 Občianskeho zákonníka a výkladových pravidiel uvedených v § 35 Občianskeho zákonníka súd uzavrel, že sa jedná o prejav vôle právneho predchodcu žalobcu, ktorým odstúpil od zmluvy, čo vyplýva nielen z názvu, ale aj z obsahu tohto dokumentu a odkazu na bod 10.2.4. VOP právneho predchodcu žalobcu. Usúdil, že dôsledkom odstúpenia od zmluvy podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo zrušenie zmluvy s účinkami ex tunc, čím sa zrušili aj ustanovenia zmluvy upravujúce úroky a poplatky a zo zrušenej zmluvy žalobcovi vzniklo právo domáhať sa iba vydania bezdôvodného obohatenia podľa zásad z vyplývajúcich z § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Konštatujúc, že pri zrušenej zmluve je v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal, vychádzajúc zo zistenia, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému finančné prostriedky vo výške 5.000,- Eur a žalovaný uhradil sumu 1.392,- Eur, súd prvej inštancie uzavrel, že bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu tvorí suma rozdielu medzi poskytnutou sumou a sumou zaplatenou zo strany žalovaného t.j. suma 3.608,- Eur, na čom nič nemení ani osobitná úprava odstúpenia od zmluvy v bode 10.2.4 VOP právneho predchodcu žalobcu, ktorá je nevýhodnejšia v porovnaní s úpravou v Občianskom zákonníku, nakoľko oprávňuje veriteľa k odstúpeniu od zmluvy už pri podstatnom porušení zmluvy (nesplácanie splátok) bez plnenia ďalších podmienok. Dodal, že ak sa právny predchodca žalobcu rozhodol využiť inštitút odstúpenia od zmluvy, takémuto úkonu je možné priradiť len účinky obsiahnuté vo všeobecnej úprave (§ 48 Občianskeho zákonníka), a teda zrušenie zmluvy s účinkami ex tunc. Z uvedeného dôvodu súd vyhovel žalobe v rozsahu preukázaného bezdôvodného obohatenia žalovaného, vyhovel žalobe v časti zaplatenia istiny 3.608,- Eur a vo zvyšnej časti žalobu ako bezdôvodnú zamietol.

5. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka prvá veta, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že žalovaný sa nezaplatením dlhu dostal do omeškania odo dňa 29.1.2013, t.j. nasledujúceho dňa po odstúpení od zmluvy, pričom súd nárok žalobcu na úrok z omeškania priznal v ním uplatnenej výške, teda v sadzbe 5 % ročne, čo je v nižšej sadzbe ako ju stanovuje § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z..

6. O trovách konania súd rozhodol aplikujúc § 251, § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 a 2 podľa pomeru úspechu žalobcu v spore s odôvodnením, že žalobca mal vo veci úspech v pomere 86,11 % k 13,89 % úspechu žalovaného, pomer úspechu žalobcu tak predstavoval 72,22 % a v tomto rozsahu mu súd priznal nárok na náhradu trov konania.

7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP, t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol rozsudok zrušiť, žalobe vyhovieť a zaviazať žalovaného na úhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania. Žalobca označil rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne a zmätočné. Zastával názor, že zmluva uzatvorená dňa 11.6.2012 sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, lebo zmluva spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami a obchodnými podmienkami pre POŽIČKU ZUNO BANK AG dostatočne vyjadrujú vôľu zmluvných strán spravovať sa ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/20/2010, znenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, na obsah „Amortizačnej tabuľky splátok pôžičky“, na rozsudok Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 15.3.2016 sp. zn. 14C/1098/2015, bolo podľa žalobcu potrebné na vec aplikovať ustanovenie § 879p Občianskeho zákonníka. Žalobca vyjadril nesúhlas so záverom súdu, že žalobca listom označením ako „ZUNO ODSTUPUJE OD ZMLUVY“ odstúpil od zmluvy, majúc za to, že túto listinu súd nesprávne posudzoval z hľadiska jej obsahu. Podľa názoru žalobcu týmto podaním nedošlo k zániku zmluvy, ale len k úprave právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, ktorým žalobca oznámil žalovanému stratu výhod splátok z dôvodu porušenia zmluvných povinností.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ a dospel k záveru, že odvolanie proti výroku v časti, ktorej súd prvej inštancie žalobe vyhovel, je potrebné odmietnuť a odvolanie proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania je neopodstatnené.

10. Z odvolania žalobcu je zrejmé, že žalobca podal odvolanie proti všetkým úrokom napadnutého rozsudku. Žalobca teda podal odvolanie aj proti výroku rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu 3.608,- Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.608,- Eur odo dňa 30.1.2013 do zaplatenia, t.j. proti výroku o vyhovení jeho žalobe v časti. Odvolací súd konštatuje, že žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti tomuto výroku, keďže žalobca ním nebol dotknutý na svojich právach, a preto v zmysle § 386 písm. b) odmietol odvolanie žalobcu proti výroku rozsudku, ktorým súd žalobe žalobcu v časti vyhovel.

11. Vo zvyšnej časti odvolací súd následne preskúmaval napadnutý rozsudok v jeho ďalších výrokoch a to vo výroku, ktorým súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a vo výroku o náhrade trov konania, pričom súd bol viazaný žalobcom uplatnenými odvolacími dôvodmi.

12. Rozsudok je vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

13. Po preskúmaní obsahu spisu a napadnutej časti rozsudku odvolací súd konštatuje, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) nie sú v posudzovanom spore naplnené.

14. V prvom rade žalobca vo svojom odvolaní neopodstatnene uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ktorý je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo ak súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov z úst strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 a nasl. CSP.

15. Prvoinštančný súd v odôvodnení preskúmavanej časti rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje skutkové a právne závery. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne, dostatočne presvedčivo a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, pričom tak žalobcovi ako aj žalovanému súd vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje procesné práva. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192, 193, § 194 a § 205 CSP.

16. Žalobca podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodne uplatnil i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, pretože v danom prípade nemožno z obsahu spisu a dôvodov preskúmavanej časti rozsudku vyvodiť, že by sa súd prvej inštancie dopustil omylu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav a nejedná sa ani o prípad, že by súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo že by súd správne použitý právny predpis nesprávne interpretoval na daný prípad. Neboli zistené ani iné vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore, ku ktorým odvolací súd je povinný prihliadať z úradnej povinnosti.

17. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľovi.

Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody preskúmavanej časti rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 . Vzhľadom na uvedené odvolací súd len pre zdôraznenie správnosti napadnutého výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania dodáva nasledovné:

18. Žalobcovi nemožno prisvedčiť v jeho odvolaní v tom, že na právny vzťah založený posudzovanou zmluvou mal súd aplikovať normy Obchodného zákonníka a podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nedôvodne vyjadril nesúhlas i so záverom súdu, že žalobca odstúpil od zmluvy listom označeným „ZUNO ODSTUPUJE OD ZMLUVY“, ak pritom žalobca iba bez ďalšieho tvrdil, že „túto listinu súd nesprávne posudzoval z hľadiska jej obsahu“, lebo podľa názoru žalobcu „týmto podaním nedošlo k zániku zmluvy, ale len k úprave právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, ktorým žalobca oznámil žalovanému stratu výhod splátok z dôvodu porušenia zmluvných povinností.“

19. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne postupoval, ak posúdil listinu označenú „ZUNO ODSTUPUJE OD ZMLUVY“ podľa § 48 ods. 1, § 34 Občianskeho zákonníka, pri výklade ktorej postupoval v súlade s výkladovými pravidlami v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka a zásadami ustálenej súdnej praxe, ktorá je dlhodobo ustálená v závere, že pri výklade právneho úkonu za použitia výkladových pravidiel v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka nemožno už učinený právny úkon dopĺňať, meniť, či nahrádzať iným, lebo základným účelom výkladu je zistenie skutočnej vôle konajúceho účastníka, ktorá nachádza svoj výraz v obsahu právneho úkonu, ktorý sa (obvykle) zisťuje zo slovného vyjadrenia, pričom sporný obsah výslovného právneho úkonu možno interpretovať (nie však neprípustne dopĺňať) podľa zmyslu použitých slov. Rôznemu výkladu slov, ktoré vyjadrujú vôľu, bráni zákonný pokyn na interpretáciu s osobitným zreteľom na vôľu konajúceho za predpokladu, že táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Prihliada sa teda predovšetkým na to, čo konajúci chcel použitými slovami vyjadriť. Limitom je to, že slová, ktoré sa použili, taký výklad pripúšťajú. Nemožno vylúčiť, že výraz alebo slovné spojenie pripúšťa rozmanitý výklad. Ak vzniknú v tomto smere pochybnosti, potom zaťažujú toho účastníka, ktorý prvý použil nejednoznačné slová.

20. Najvyšší súd pritom opakovane zdôraznil, že výkladové pravidlá zakotvené v § 35 Občianskeho zákonníka neumožňujú, aby súd uprednostnil tvrdenú vôľu účastníka pred jazykovým prejavom, ak je toto vyjadrenie obsiahnuté v písomnej zmluve natoľko jednoznačné, že nemožno ani s prihliadnutím k tvrdenej vôli účastníka usudzovať na iný obsah právneho úkonu tak, ako je tomu v súdenom prípade.

21. Odvolací súd je v zhode so súdom prvej inštancie v tom, že v danom prípade je jazykové vyjadrenie posudzovaného úkonu označeného „ZUNO ODSTUPUJE OD ZMLUVY“ natoľko jednoznačné, že nemožno reflektovať na úmysel zmluvnej strany predkladaný žalobcom v odvolaní, naviac, ak žalobca v priebehu sporu na súde prvej inštancie nepredložil bližšiu argumentáciu a dôkazy na preukázanie tohto svojho tvrdenia a napokon ani svoje odvolacie námietky v tomto smere nijako nekonkretizoval.

22. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že sa jedná o prejav vôle právneho predchodcu žalobcu, ktorým odstúpil od zmluvy, čo vyplýva nielen z názvu, ale aj z obsahu tohto dokumentu a odkazu na bod 10.2.4. VOP právneho predchodcu žalobcu a správne usúdil, že dôsledkom odstúpenia od zmluvy podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo zrušenie zmluvy s účinkami ex tunc, čím sa zrušili aj ustanovenia zmluvy upravujúce úroky a poplatky a náležite vyvodil, že zo zrušenej zmluvy žalobcovi vzniklo právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa zásad z vyplývajúcich z § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

23. Aj tento záver prvoinštančného súdu je súladný s ustálenou judikatúrou súdov, od ktorej odvolací súd nemá dôvod odkloniť sa ani v posudzovanej veci. Na tomto mieste odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. mája 2018 sp. zn. 8Cdo/119/2017, predovšetkým bod 15, v ktorom najvyšší súd uviedol, že „účinky odstúpenia od zmluvy o úvere bolo potrebné posudzovať

podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a nastávajú podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka „ex tunc“, teda od počiatku.“.

24. Možno dodať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3MCdo 14/2014 poukázal na § 261 ods. 3 písm. d), § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. O sťažnosti proti tomuto rozsudku rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky tak, že sťažnosť odmietol uznesením z 12. apríla 2016 sp. zn. III. ÚS 194/2016 ako zjavne neopodstatnenú. Najvyšší súd v uznesení zo 14. septembra 2017 sp. zn. 3Cdo 87/2017 o.i. uviedol, že “nemá dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne (spotrebiteľské) vzťahy. Účastníkmi týchto vzťahov sú obchodník (poskytujúci úver v rámci svojho predmetu činnosti) a spotrebiteľ (ktorý prijíma úver na svoju osobnú spotrebu); ide tu teda o typické občianskoprávne vzťahy. Vzhľadom na to je v plnom súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva, bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku“.

25. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu tak napadnutý rozsudok spočíva na správnom právnom posúdení, keď súd chrániac práva spotrebiteľa v otázke aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka, náležite uzavrel, že žalobcovi vzniklo právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa zásad z vyplývajúcich z § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

26. Zo všetkých týchto dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania a podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo v odvolacom konaní procesne úspešnému žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a procesne neúspešnému žalobcovi nárok na ich náhradu nepatrí.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 .