Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

NM-15T/9/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, samosudcom Mgr. Jánom Odnogom, v trestnej veci obžalovanej: O. J., R.. X.XX.XXXX C. J., I. W., stíhanej pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní dňa 9.4.2019 takto

rozhodol:

Obžalovaná: O. J., R.. X.XX.XXXX C. J. (I. W.), trvale bytom éI. N., R. K. Č.. XX, I. W., prechodne bytom K..W.. Š. Č.. XXX/XX, R. K. R. C.

j e v i n n á, ž e

dňa 11.10.2017 v čase o 05:25 h v Novom Meste nad Váhom po ceste II/504 (Odborárska ul.) smerom k svetelnej križovatke viedla osobné motorové vozidlo zn. Renault Laguna, ev.č. R., pričom na štvorramennej svetelnej križovatke cesty I/54 (Ul. Ľ. Podjavorinskej a Beckovskej ul.), cesty II/504 (Odborárska ul.) a cesty III/1220 (Mnešická ul.), odbočovala vľavo z cesty II/504 (Odborárska ul.) smerom na cestu I/54 (Ul. Ľ. Podjavorinskej), pričom svojím vozidlom narazila do chodca F. I., ktorý prechádzal z ľavej strany po prechode pre chodcov, čím obžalovaná porušila ustanovenie § 19 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho došlo k zrážke uvedeného motorového vozidla s chodcom F. I., pri ktorej poškodený F.E. I. utrpel zlomeninu hornej časti píšťaly a ihlice vpravo trieštivú s posunom a tržnú ranu hlavy v čelovo temennej oblasti vpravo, ktoré zranenia si vyžiadali nutnosť hospitalizácie poškodeného po dobu 7 dní, a ktoré zranenia závažným spôsobom narušili obvyklý spôsob života poškodeného po dobu najmenej 42 dní,

t e d a

inému z nedbanlivosti spôsobila ťažkú ujmu na zdraví, a čin spáchala závažnejším spôsobom konania

- porušením dôležitej povinnosti uloženej jej podľa zákona,

č í m s p á c h a l a

prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, 3, § 36 písm. j), l), n) Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanej určuje skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 39 ods. 1 Trestného zákona obžalovanej ukladá trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze riadiť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 6 (šesť) mesiacov.

odôvodnenie:

Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podal na tunajšom súde obžalobu sp. zn. Pv 794/17/3304-40 zo dňa 21.1.2019 na obžalovanú O. J., R.. X.XX.XXXX C. J., I. W., stíhanú pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na skutkovom základe ako je uvedené vo výroku o vine tohto rozsudku.

Obžalovaná na hlavnom pojednávaní konanom dňa 9.4.2019 na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom po poučení o možnosti urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1, ods. 4 a o následkoch v rozsahu ods. 5 až 8 Trestného poriadku vyhlásila podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, že je vinná zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Následne preto samosudca postupoval podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku a obžalovanej kládol otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Trestného poriadku, na ktoré obžalovaná odpovedala : c) či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, odpoveď obžalovanej : áno d) či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby, odpoveď obžalovanej : áno f) či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu odpoveď obžalovanej : áno g) či bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu, odpoveď obžalovanej : áno h) či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa kvalifikuje ako trestný čin, odpoveď obžalovanej : áno

Nakoľko obžalovaná odpovedala na všetky uvedené otázky slovom „áno“ a súd nemal pochybnosti o pravdivosti jej priznania, po zistení stanoviska prokurátora a poškodeného vyhlásenie obžalovanej o vine podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal a zároveň podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku rozhodol, že dokazovanie o skutku v rozsahu priznanej viny nevykoná a vykoná iba dokazovanie súvisiace s výrokom o treste. Na základe uvedeného, súd potom obžalovanú uznal za vinnú zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, nakoľko obžalovaná svojím konaním naplnila znaky skutkovej podstaty uvedeného prečinu.

Z toho dôvodu súd na hlavnom pojednávaní dňa 9.4.2019 vykonal dokazovanie iba výsluchom obžalovanej k jej osobným pomerom a oboznámením listinných dôkazov v súlade s ustanovením § 269 a to tak ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní.

Podľa § 278 ods. 2 Trestného poriadku súd ďalej pri svojom rozhodovaní prihliadal len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonané. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 36 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život.

Podľa § 36 písm. l) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že sa páchateľ priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval.

Podľa § 36 písm. n) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zníženie alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky, ak a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis. (2) Trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou.

Obžalovaná na hlavnom pojednávaní uviedla, že svoje konanie veľmi ľutuje, mrzí ju to, nikdy sa jej nič také nestalo. Na Slovensku žije tri roky, pričom za prácou dochádza do Trenčína autom, inak by sa tam nevedela dostať. Auto potrebuje. Pracuje v spoločnosti LES, na Bratislavskej ceste č. 592 v Trenčíne na pozícii vedúca oddelenia kvality, k prevádzke jej autobus nechodí, pracovnú dobu má od 6tej do 14:30, ale robieva niekedy aj nadčasy do 15:30. Práca sa jej veľmi páči. Zarába okolo 950 Eur netto. Žijú s manželom v prenajatom byte, aj s dcérou, ktorá prvý rok chodí do školy na Slovensku. V rodine majú dve autá, na druhom dochádza denne manžel do práce do Hlohovca alebo chodí na firemnom. Od nehody obžalovaná stále šoféruje, vodičský preukaz jej nebol zadržaný, dáva si viac pozor. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaná nebola doposiaľ odsúdená za spáchanie trestného činu ani postihnutá za spáchanie priestupku. Taktiež z evidenčnej karty vodiča - obžalovanej vyplýva, že sa na území Slovenskej republiky nedopustila spáchania dopravného priestupku. Zo správy Mesta Nové Mesto nad Váhom vyplýva, že obžalovaná nemá podlžnosti voči mestu a jej správanie nebolo riešené Komisiou pre bezpečnosť a verejný poriadok. Z čestného prehlásenia spoločnosti LES Slovakia s.r.o., Dúbravská cesta 2, Bratislava, IČO: 48282316 vyplýva, že obžalovaná je v ich spoločnosti na prevádzke v Trenčíne zamestnaná od 1.10.2018, t.č. na pozícii vedúcej oddelenia kvality, s tým, že dochádza denne do práce z Nového Mesta nad Váhom do Trenčína, pričom ich spoločnosť nezabezpečuje zvážanie zamestnancov firemnými autobusmi, obžalovaná teda potrebuje motorové vozidlo a to za účelom dochádzky „do“ a „zo“ zamestnania. K hodnoteniu obžalovanej zamestnávateľ uviedol, že dosahuje vynikajúce výsledky, je samostatná, kreatívna, s možnosťou kariérneho rastu.

V súvislosti s rozhodovaním o treste je vždy potrebné zohľadniť základné pravidlá pre ukladanie trestu uvádzané v § 34 Trestného zákona. Toto ustanovenie v odseku 1 zakotvuje účel trestu, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest je pritom jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Ochrana spoločnosti sa tak uskutočňuje dvoma základnými prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Ďalšou nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu, z ktorej vyplýva, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného určuje aj pohnútka páchateľa, možnosti jeho nápravy ale taktiež následky spôsobené následky trestným činom. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. V intenciách vyššie uvádzaných základných zásad pre ukladanie trestu súd pri prihliadnutí na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy uložil obžalovanej ako druh trestu trest odňatia slobody a to na samej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 12 mesiacov s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby na 18 mesiacov a trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá pod zákonnú dolnú hranicu vo výmere 6 mesiacov. Pri obligatórnom skúmaní pomeru a miery závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd u obžalovanej zistil 3 poľahčujúce okolnosti a to podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, že obžalovaná viedla pred spáchaním trestného činu riadny život, ďalej podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, že sa obžalovaná priznala a svoj čin úprimne oľutoval a ďalej podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, že napomáhala pri objasňovaní trestnej činnosti v konaní pred súdom príslušnému orgánu a to súdu, keďže obžalovaná svojím vyhlásením o vine na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v podstate odbremenila súd od dokazovania jej viny, ktorou skutočnosťou napomáhala súdu pri objasňovaní trestnej činnosti (viď tiež stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 44 uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 5/2017). V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že obžalovaná sa priznávala a skutok ľutovala už aj v prípravnom konaní pri svojom výsluchu. U obžalovanej súd pritom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Obžalovanú súd odsúdil a trest jej ukladal za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona, kde je základná trestná sadzba v rozmedzí 1 až 5 rokov. Vzhľadom k tomu, že v prípade obžalovanej prevažoval pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi 3:0, znižovala sa zákonom ustanovená horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, z toho dôvodu, konečné rozmedzie trestnej sadzby po úprave predstavovalo trestnú sadzbu 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov. Súd pri konečnom rozhodovaní o výške trestu odňatia slobody, prihliadol aj na samotný postoj obžalovanej k spáchanému trestnému činu, teda, že sa k spáchaniu priznala, trestný čin oľutovala a na hlavnom pojednávaní urobila vyhlásenie, že je vinná, čím obžalovaná neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny bez vykonania dokazovania ohľadom viny na hlavnom pojednávaní. Okrem toho súd prihliadol na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností až 3:0 v prospech poľahčujúcich okolností. Súd pri rozhodovaní neopomenul ani predchádzajúci život obžalovanej, ktorá je v podstate podľa slovenských evidencii bezúhonnou osobou nielen čo do odsúdenia za trestný čin ale aj priestupok (na Slovensku žije 3 roky). Na základe uvedeného súd mal za to, že je možné ukladať obžalovanej trest odňatia slobody na samej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 12 mesiacov, ktorý trest je vzhľadom na to, že sa jedná o nedbanlivostný trestný čin ako aj vzhľadom na postoj obžalovanej k jeho spáchaniu považovať za dostatočný za nápravu obžalovanej ako aj ochranu spoločnosti. Ukladanie iného trestu a to tak ako to navrhovala obžalovaná a to peňažného trestu bez uloženia trestu zákazu činnosti by podľa názoru súdu nielen nezodpovedalo závažnosti spôsobených následkov na zdraví poškodeného a to viacmesačných zdravotných ťažkostí ale by ich aj dehonestovalo a to aj s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam a spôsobu spáchania trestného činu, keďže obžalovaná zrazila poškodeného na svetelnej križovatke na prechode pre chodcov, teda na mieste, ktoré na jednej strane vo zvýšenej miere chráni chodcov pri prechode vozovkou a na druhej strane, pred ktorým vodič motorového musí zvýšiť pozornosť s ohľadom práve na zvýšenú ochranu chodcov. Uvedené miesto zároveň nebolo neznámym miestom pre obžalovanú, po tomto chodila pravidelne. Zároveň súd skúmal zákonné podmienky na povolenie odkladu výkonu trestu v zmysle § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona, pričom súd dospel k záveru, že vzhľadom na osobu obžalovanej s prihliadnutím na jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje a na okolnosti prípadu, na zabezpečenia ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutý a preto postupom podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň jej určil skúšobnú dobu na 18 mesiacov, ktorú považuje za primeranú. Keďže obžalovaná spáchala trestný čin v súvislosti s vedením motorového vozidla, súd za použitia § 61 ods. 1, ods. 2 a nakoniec aj § 39 ods. 1 Trestného zákona ukladal obžalovanej aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá. Súd bol pritom toho názoru, že tento trest je potrebné obžalovanej uložiť za spáchanú trestnú činnosť, okolnosti jej spáchania a následky na zdraví poškodeného. Súd pritom uvádza, že v zmysle § 61 ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti môže súd uložiť, ale nemusí a to v prípadoch, v ktorých sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou, na rozdiel od ustanovení, kde je uloženie trestu zákazu činnosti obligatórne. Ukladanie trestu zákazu činnosti je tak v § 61 ods. 2 Trestného zákona fakultatívne zo strany súdu. Súd by mal pritom zvažovať, či okrem iného aj vzhľadom na okolnosti spáchania trestného činu, spôsob jeho spáchania a jeho následky, osobu obžalovaného, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, je uloženie tohto trestu nevyhnutné s ohľadom na zásadu tak individuálnej ako aj generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Súdna prax sa pritom zhoduje v tom, že uloženie trestu zákazu činnosti je spravidla odôvodnené najmä v prípadoch dopravných nehôd, kedy k spáchaniu trestného činu dôjde závažnejším spôsobom konania. Na jednej strane je pravdou, že aj v takých prípadoch môžu existovať také výnimočné okolnosti na strane páchateľa, že súd trest zákazu činnosti neuloží vôbec, spravidla sa môže jednať napríklad o vážny zdravotný stav páchateľa, prípadne bydlisko mimo miesta akejkoľvek dopravy v spojení so samoživiteľstvom vo vzťahu k rodine, avšak podľa názoru súdu, takéto výnimočné okolnosti na strane obžalovanej nie sú dané. Pri samej dôvodnosti uloženia trestu zákazu činnosti súd poukazuje na spôsob spáchania trestného činu a to že obžalovaná zrazila poškodeného na svetelnej križovatke na prechode pre chodcov, pričom toto miesto obžalovaná dobre poznala. Ďalej súd uvádza, že došlo k závažným následkom na zdraví poškodeného, spôsobeniu ťažkej ujmy na jeho zdraví, ktoré následky mu po dobu viacerých mesiacov sťažovali jeho zabehnutý spôsob života a obmedzovali ho. Súd pritom uvádza, že trest má byť skutočne aj trestom pre toho, komu je ukladaný a teda negatívne následky, ktoré páchateľ niekomu spôsobí (hoci aj z nedbanlivosti, lebo aj neúmyselné trestné činy sú stále trestné činy) by sa mali odraziť aj v tom smere, aby aj on sám (páchateľ) pociťoval negatíva z uloženého trestu vyplývajúce. Neuloženie trestu zákazu činnosti a prípadné uloženie iba peňažného trestu ako žiadala obžalovaná by podľa názoru konajúceho súdu neboli dostatočné. Ako súd uvádza vyššie, pri ukladaní trestu je potrebné s ohľadom aj na generálnu prevenciu vyhodnotiť, aby ukladaný trest utvrdil aj pocit právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti nevynímajúc samotného poškodeného. Súd pritom vyslovuje názor, že neuloženie trestu zákazu činnosti vôbec (pri neexistencii osobitne významných okolností ako sú popisované príkladmo vyššie) pri spáchaní trestného činu spôsobom zrazenia osoby na križovatke pri jej riadnom prechode cez prechod pre chodcov, by z pohľadu generálnej prevencie nebol udržateľný. Aj zo strany spoločnosti, uložený trest musí byť vnímaný ako spravodlivý a musí výchovne pôsobiť aj na ostatných aj v tom smere, že zrazenie chodca na prechode s vážnymi zdravotnými následkami môže mať za následok aj nemožnosť po určitú dobu viesť motorové vozidlá, čo v čase, kedy je vozidlo vo väčšine domácnosti samozrejmosťou a je využívané na uľahčenie a zjednodušenie bežného života, môže byť veľkým obmedzením. Je pravdou, že na osobu obžalovanej nie je potrebné zvlášť extra pôsobiť z pohľadu individuálnej prevencie, keďže nespáchala nielen trestný čin ale ani priestupok a to ani v období od spáchania trestného činu po rozhodovanie súdu (ktoré skutočnosti súd zohľadnil pri ukladaní výšky trestu zákazu činnosti ako je uvedené ďalej), avšak zo zásad pre ukladanie trestov vyplýva, že disproporcia medzi individuálnou a generálnou prevenciou by viedla k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu ako by to podľa názoru súdu bolo aj v tomto prípade, ak by súd trest zákazu činnosti neuložil vôbec. Súd pri ukladaní trestu zákazu činnosti prihliadol aj k tomu, že obžalovaná síce dochádza za prácou z Nového Mesta nad Váhom do Trenčína, avšak podľa vyjadrenia jej zamestnávateľa, vozidlo nepotrebuje priamo pre výkon jej pracovnej činnosti, o prácu teda nepríde tým, že by jej bol uložený trest zákazu činnosti. Je pravdou, že uložený trest jej môže „skomplikovať“ dochádzanie do práce, podľa názoru súdu však dochádzanie z Nového Mesta nad Váhom do Trenčína, kde premáva aj verejná hromadná doprava, je bežné a to aj s prihliadnutím na prípadný presun hromadnou dopravou v meste, prípadne pešo. Taktiež súd prihliadol k tomu, že obžalovaná nie je jedinou osobou s vodičským oprávnením v rodine, šoféruje aj jej manžel, pričom v rodine majú dve vozidlá. Je tak z pohľadu dopravy zabezpečená aj prípadná starostlivosť o dieťa obžalovanej. Napriek tomu, že súd mal za to, že trest zákazu činnosti je síce potrebné obžalovanej uložiť, bol aj toho názoru, že nie je potrebné vzhľadom na postoj obžalovanej k spáchanému trestnému činu, trom poľahčujúcim okolnostiam a žiadnej priťažujúcej, pomerom a osobe obžalovanej ukladať jej trest zákazu činnosti v minimálnej sadzbe v trvaní jedného roka, pretože by to vzhľadom na všetky zistené okolnosti najmä ako osoby obžalovanej a jej predchádzajúceho života bolo pre ňu neprimerane prísne a je postačujúce uložiť jej aj trest kratšieho trvania a to vo výmere 6 mesiacov. Okolnosťami prípadu sú pritom všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Pomery páchateľa sa týkajú zasa jeho osobnostného hodnotenia. Ide teda o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu a tiež o okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Ich význam pre mimoriadne zníženie trestu sa zhodnotí podobne ako význam okolnosti prípadu. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zjavné, že uložený trest v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iný páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné, osobné, sociálne a pracovné pomery, ktoré existujú v čase rozhodovania o treste. Za pomery páchateľa odôvodňujúce postup podľa § 39 Trestného zákona súdna prax považuje aj viac významných poľahčujúcich okolností pri neexistencii žiadnej priťažujúcej okolnosti, ako aj predchádzajúca predchádzajúca bezúhonnosť. Na základe uvedeného súd mal za to, že sú dané dôvody na mimoriadne zníženie trestu zákazu činnosti u obžalovanej postupom podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona na trest zákazu činnosti vo výmere 6 mesiacov. Najmä s prihliadnutím na osobu obžalovanej, jej nielen doterajšiu beztrestnosť, ale aj v podstate akúkoľvek bezúhonnosť (vrátane priestupkovej a to aj pokiaľ sa týka dopravných priestupkov v čase od spáchania trestného činu), kedy sa nikdy nedopustila spáchania ani jedného priestupku. Naviac v jej prospech hrajú tri poľahčujúce okolnosti a žiadna priťažujúca. Takýto predchádzajúci život obžalovanej s prihliadnutím na všetky vyššie popísané skutočnosti, je podľa názoru súdu dôvodom na to, aby obmedzenie v podobe zákazu vedenia motorových vozidiel trvalo len nevyhnutný čas, ktorým je v tomto konkrétnom prípade podľa názoru súdu doba 6 mesiacov. Súd zároveň dáva do pozornosti, že pokiaľ obžalovaná povedie aj naďalej riadny život, po výkone polovice trestu zákazu činnosti bude môcť požiadať o podmienečné upustenie od výkonu jeho zvyšku, na základe čoho potom, jej predchádzajúca trestná a priestupková bezúhonnosť môže byť dôvodom, že trest zákazu činnosti bude trvať 3 mesiace. S prihliadnutím na uvedené, súd mal za to, že práve takto uložený trest u obžalovanej bude napĺňať nielen znaky zákonnosti, ale aj spravodlivosti a individualizácie trestu a zároveň bude plniť funkciu individuálnej ako aj generálnej prevencie a preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Keďže poškodený v rámci už prípravného konania výslovne uviedol, že si náhradu škody v trestnom konaní neuplatňuje, rozsudok neobsahuje výrok o náhrade škody.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na Krajský súd v Trenčíne. Právo podať odvolanie neprináleží tomu, kto sa tohto práva už výslovne vzdal. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.

Odvolanie môže podať prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech obžalovaného.

Odvolanie môže podať obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Odvolanie môžu podať v prospech obžalovaného okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka obžalovaného). Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného.

Odvolanie môžu podať zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.

Odvolanie môže podať štátny orgán starostlivosti o deti a mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka mladistvého obžalovaného, a t len v jeho prospech, a to aj proti jeho vôli.

Odvolanie môže podať poškodený, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu.

Odvolanie môže podať zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.