Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-85-2018.pdf
PDF · 106.18 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/85/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a sudkýň JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v spore žalobcu: H. T. J., a. s., so sídlom U. XX, XXX XX W., O.: XX XXX XXX, právne zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: S. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. XXXX/XX, XXX XX W. - E., právne zastúpený advokátom Mgr. Slavomírom Jančiarom, so sídlom J. Kozáčeka 13, 960 01 Zvolen, IČO: 36 859 842, o zaplatenie 2.859,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 9C/93/2016 - 185 zo dňa 26. 03. 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 9C/93/2016 - 185 zo dňa 26. 03. 2018 p o t v r d z u j e .
II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen, ako súd prvej inštancie, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.170,88 Eur s príslušenstvom, a to z titulu nárokov zo Zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX a tiež nároku zo Zmluvy o bežnom účte k programu služieb č. XXXXXXXXXX/XXXX., na základe ktorej žalobca viedol pre žalovaného bežný účet s programom služieb I., a to z titulu prečerpania peňažných prostriedkov na identifikovanom bežnom účte nad rozsah dohodnutej výšky úveru. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil, že sporové strany (za žalobcu jeho právny predchodca R. J., a. s.) uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému ako spotrebiteľovi úver vo výške 2.500,- Eur za dohodnutých podmienok. Pre porušenie povinnosti splácať včas a riadne žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 25. 02. 2013. Ďalej súd zistil, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili zmluvu, ktorej predmetom bolo otvorenie a vedenie bežného účtu k programu služieb A. L., súčasťou zmluvy boli obchodné podmienky programov služieb k bežným účtom (išlo o zmluvu k programu služieb č. XXXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 01. 03. 2007). Dňa 17. 05. 2013 právny predchodca žalobcu J. J., a. s., písomným oznámením adresovaným žalovanému vypovedal zmluvu o kontokorentnom úvere/ povolenom prečerpaní a žiadal a o zaplatenie pohľadávky z kontokorentného úveru spolu s nepovoleným debetným zostatkom v celkovej výške 583,05 Eur najneskôr do 04. 06. 2013. Súd prvej inštancie právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným považoval za vzťah spotrebiteľský, keď považoval za preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 10. 10. 2011 Zmluvu o spotrebnom úvere č. XXXXXX, pričom právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 25. 02. 2013. Tieto skutočnosti súd považoval za nesporné, pretože neboli popreté. Pretože nárok žalobcu uplatnený z uvedenej zmluvy o spotrebnom úvere je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, má teda spotrebiteľský charakter a žalovaný vzniesol námietku premlčania, posudzoval súd premlčanie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka s poukazom na § 52 ods. 2. Pretože právny predchodca
žalobcu vyhlásil splatnosť úveru z tejto zmluvy ku dňu 25. 02. 2013, 3-ročná premlčacia doba, počas ktorej mal žalobca možnosť právo na zaplatenie dlžnej sumy vykonať, uplynula dňom 26. 02. 2016 a žaloba bola podaná okresnému súdu dňa 19. 04. 2016, súd nárok z tejto zmluvy zamietol z dôvodu premlčania s tým, že nárok na úroky z omeškania ako akcesorický podlieha rovnakému premlčaniu ako záväzok hlavný, a preto premlčanie istiny ku dňu 26. 02. 2016 malo za následok aj premlčanie nároku na úroky z omeškania. Rovnako žalobu zamietol aj v časti uplatneného nároku na zaplatenie pohľadávky vo výške 1.097,33 Eur vzniknutú zo zmluvy o kontokorentnom úvere, a to z dôvodu, že žalobca napriek výzve zo strany súdu zo dňa 05. 01. 2018 neozrejmil súdu nárok uplatnený zo zmluvy č. XXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 01. 03. 2007, žalobca nedostatočne uviedol rozhodujúce skutočnosti, slúžiace na vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke a jednoznačne a konkrétne nepreukázal oprávnenosť uplatneného nároku.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Tvrdil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), konkrétne nesúhlasil s použitím ustanovení Občianskeho zákonníka podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom po 31. 03. 2015, pretože posledná veta tohto zákonného ustanovenia - „na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“, nebola ešte súčasťou tejto právnej úpravy. Neskoršia právna úprava nemôže zmeniť so spätnými účinkami režim plynutia premlčacej doby v spotrebiteľských zmluvách uzavretých pred jej účinnosťou. Úpravu premlčania práva podľa Občianskeho zákonníka a priori nemožno považovať za výhodnejšiu, resp. priaznivejšiu pre spotrebiteľa, premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako. Zmluva o úvere je absolútnym obchodnoprávnym vzťahom, pričom Obchodný zákonník má charakter špeciálneho predpisu k Občianskemu zákonníku a úprava inštitútu premlčania v ňom je komplexná. Aplikáciou 4-ročnej premlčacej doby podľa § 397 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“) by k premlčaniu nároku zo zmluvy o úvere došlo až po podaní tejto žaloby. Zdôraznil, že podľa konštantnej judikatúry v právnom poriadku SR platí všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení ako jeden z definičných znakov právneho štátu. Prípustným je, ak nová právna úprava zavádza do budúcna nový režim uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku však nepravá aktivita nepôsobí do minulosti, akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy (uznesenie NS SR sp. zn. 10Cžr/144/2011, nález ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 16/95, tiež PL.ÚS 36/95, PL.ÚS 9/95). V súlade s tým musí byť zachovaná aplikácia úpravy premlčania podľa Obchodného zákonníka. Rovnaký záver k aplikácii ust. § 52 ods. 2 OZ na spotrebiteľské zmluvy uzavreté pred účinnosťou tohto ustanovenia konštatoval aj Útvar dohľadu nad finančným trhom národnej banky v stanovisku zo dňa 21. 04. 2015 č. 1/2015. Výhodnosť zmeny premlčania z Obchodného zákonníka na Občiansky zákonník v sporoch s ochranou slabšej strany je iba zdanlivá. Výklad, podľa ktorého by pri aplikácii úpravy premlčania došlo k rozlišovaniu, či je spotrebiteľ v pozícii nositeľa práva alebo nositeľa povinností, je neprijateľný a samoúčelný.
3. Ďalej namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Vytýka súdu nepochopenie a účel fungovania kontokorentného úveru, ktorý bol poskytnutý žalovanému na základe zmluvy o bežnom účte. Zdôrazňuje, že na bežný účet žalovaného nebol nikdy pripísaný kredit (resp. úver), žalovaný svojím vlastným konaním - hotovostnými výbermi alebo platobnými príkazmi určil výšku debetného zostatku na účte. Žalobca sa pritom domáhal nároku, vyplývajúceho z prečerpania poskytnutých peňažných prostriedkov na bežnom účte žalovaného, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť. Zodpovednosť za stav účtu nesie žalovaný. Žalobca v konaní predložil výpis z účtu žalovaného, ide teda o skutkové tvrdenia a listinné dôkazné prostriedky, ktoré boli plne spôsobilé privodiť žalobcovi procesný úspech. Žalobca riadne odôvodnil a preukázal výšku uplatneného nároku, vypovedanie zmluvy, ako aj jej zaslanie žalovanému. Žalovaný vyčerpal poskytnutý úver v celom rozsahu, avšak doposiaľ z neho nič nevrátil. Svojím rozhodnutím súd pre žalovaného vytvoril ideálnu pozíciu, v ktorej mu umožnil zmariť vymoženie pohľadávky a nezohľadnil zjavne nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi. Poukázal pritom na stanovisko podpredsedu Ústavného súdu SR D.. E.I. k neadekvátnej ochrane spotrebiteľov zo strany všeobecných súdov k nálezu ÚS SR zo dňa 24. 10. 2013 sp. zn. I. ÚS 547/2012 a tiež stanovisko D.. S. Q. k uzneseniu zo dňa 20. 09. 2017 sp. zn. III. ÚS 572/2017. Právne závery súdu prvej inštancie označil žalobca za zjavne arbitrárne, neudržateľne zasahujúce do jeho základného práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok. Domáha sa zmeny
napadnutého rozsudku tak, že súd žalobe vyhovie v celom rozsahu a podľa toho rozhodne aj o trovách konania.
4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť, odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné. Poukazuje na svoje doterajšie tvrdenia a vyjadrenia, konkrétne zdôrazňuje rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 04. 2015 sp. zn. 3M Cdo 14/2014, k ustanoveniu § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale aj na posúdenie premlčania práv z právneho vzťahu založeného touto zmluvou, aj keď podľa Obchodného zákonníka ide o absolútny obchod. Podľa žalovaného režim premlčania nárokov v tomto prípade sa posudzuje podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o nároky žalobcu zo zmluvy o kontokorentnom úvere, žalovaný zotrváva na tom, že žalobca tento nárok dostatočne nešpecifikoval, bol neurčitý a nejasný, žalobca teda neuniesol vecné bremeno, ani bremeno tvrdenia, nedokázal vysvetliť, akým spôsobom dospel k výške v žalobe uplatneného nároku, keďže ku dňu vypovedania sumy bola výška dlžnej sumy 583,05 Eur. Žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil spôsob vyčíslenia uplatňovaného úroku, ako aj úroku z omeškania. Žalovaný niekoľkokrát namietal, že časť dlžnej sumy uhrádzal v mesačných splátkach, z vyjadrení a predložených listín zo strany žalovaného mu nebolo jasné, akým spôsobom žalobca započítaval žalovaným uhradené splátky na istinu, úroky a úroky z omeškania a či o tieto splátky znížil svoj nárok. Prikláňa sa preto k názoru súdu prvej inštancie, že žalobca nedostatočne uviedol rozhodujúce skutočnosti pre vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke a nepreukázal oprávnenosť uplatneného nároku. Opísanie rozhodujúcich skutočností pritom nemožno nahradiť odkazom na označené listinné dôkazy.
5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario, rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1, 2 CSP.
6. Žalobca si uplatnil voči žalovanému žalobou (dodatočne upravenou po výzve súdu písomným podaním zo dňa 19. 07. 2016) zaplatenie sumy 2.170,88 Eur, úroku vo výške 16,02 % p. a. zo sumy 2.170,88 Eur od 04. 03. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,75 % p. a. zo sumy 2.170,88 Eur od 04. 03. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 573,49 Eur, úrok vo výške 20,20 Eur, peňažnú sumu vo výške 688,60 Eur, úrok vo výške 22,95 % p. a. zo sumy 688,60 Eur od 04. 03. 2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 165,57 Eur a úrok vo výške 46,75 Eur. Prvých päť uplatnených položiek odôvodnil nárokom zo Zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, zostávajúce položky zo Zmluvy o bežnom účte uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 01. 03. 2007 uzavretej podľa § 708 a nasl. ObZ, na základe ktorej bolo umožnené žalovanému čerpanie peňažných prostriedkov do maximálnej výšky úverového rámca v sume 497,91 Eur (vtedy 15.000,- Sk). Súd prvej inštancie nároky zo zmluvy o spotrebnom úvere zamietol z dôvodu premlčania tak, ako to odôvodnil v ods. 25 napadnutého rozsudku, nároky zo zmluvy o bežnom účte zamietol z dôvodu nepreukázania oprávnenosti uplatneného nároku po skutkovej stránke a z dôvodu nepreukázania oprávnenosti nároku.
7. Odvolací súd, vychádzajúc z konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) preskúmal vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že tento je vecne správny.
8. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie aplikoval na danú vec predovšetkým ustanovenia Občianskeho zákonníka, uplatnený nárok žalobcu posúdil ako spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Právne posúdenie spotrebiteľského charakteru zmluvy o spotrebnom úvere spochybnené nebolo. Žalobca však namietal posudzovanie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, tvrdiac, že vzhľadom na dátum uzatvorenia predmetnej Zmluvy o spotrebnom úvere č. XXXXXX dňa 10. 10. 2011 malo byť premlčanie posudzované podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže zmluvy o úvere sú absolútnym obchodom a ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta OZ nadobudlo účinnosť až
dňa 01. 04. 2015. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že podľa § 52 ods. 2 OZ sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Hoci zmluva o úvere uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je absolútnym obchodom, podľa § 263 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka a § 497 Obchodného zákonníka vzhľadom na ust. § 52 ods. 2 OZ sa na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to aj za predpokladu, že by sa inak riadili normami obchodného práva. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale tiež na posúdenie všetkých práv založených touto zmluvou, aj keď ide o absolútny obchod v zmysle Obchodného zákonníka. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou predmetného zákonného ustanovenia na súdenú vec poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, konkrétne na závery obsiahnuté v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 14/2014 zo dňa 21. 04. 2015, tiež sp. zn. 8Cdo 13/2014 zo dňa 28. 05. 2015, v ktorých Najvyšší súd SR vyslovil, že ustanovenia § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia občianskeho práva, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na všetky právne vzťahy založené pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia. Najvyšší súd SR v predmetných rozhodnutiach vyslovil, že aj keď toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť dňom 01. 04. 2015, právny predpis, ktorého je súčasťou, nemá prechodné ustanovenia týkajúce sa tejto novely, a preto sa ich účinnosťou vzťahuje aj na právne vzťahy založené predo dňom účinnosti tohto zákonného ustanovenia. Hoci vo všeobecnosti možno dať odvolateľovi za pravdu v tom, že právny predpis, ktorý nemá prechodné ustanovenie o jeho účinkoch na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, sa na tieto právne vzťahy nevzťahuje, pretože by išlo o prípad retroaktívnej účinnosti právneho predpisu, ktorá je v rozpore s princípom právnej istoty a od toho sa odvíjajúcim princípom legitímnych očakávaní účastníkov právneho úkonu; v tomto konkrétnom prípade je však potrebné vnímať okolnosti, za ktorých bolo predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta OZ prijaté. Dovtedy existovala rozdielna rozhodovacia prax súdov ohľadne posúdenia, či sa na spotrebiteľské zmluvy má vždy aplikovať právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku (najmä v dôsledku nejednotnosti posudzovania dĺžky premlčacej doby pri nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv, ktorá je odlišná v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku), alebo v prípade tzv. absolútnych obchodov sa má aplikovať Obchodný zákonník. V rámci týchto úvah teda nebolo spochybňované, že aj zmluvné typy, ktoré pozná len Obchodný zákonník (napr. zmluva o úvere), môžu byť spotrebiteľskými zmluvami, ak je ich stranou na jednej strane dodávateľ a na druhej spotrebiteľ v zmysle § 52 OZ. Zákonodarca za účelom zjednotenia vyššie uvedenej nejednotnosti v rozhodovacej činnosti súdov prijal predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva (dôvodová správa k čl. 2 zákona č. 102/2014 Z. z. pritom uvádza, že ide o zdokonalenie úpravy s prihliadnutím na skutočnosť, že úpravu ochrany spotrebiteľa obsahujú aj iné právne predpisy ako Občiansky zákonník; je preto žiaduce rozšíriť ochranu aj na práva spotrebiteľa podľa osobitných predpisov). V takomto ponímaní je potrebné vnímať aj súdnu prax najvyššej súdnej autority v uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd ešte dodáva, že ústavné sťažnosti sporovej strany v daných právnych veciach proti uvedeným rozhodnutiam boli uznesením Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 194/2016 - 10 zo dňa 12. 04. 2016 odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.
9. Vzhľadom na uvedenú prax najvyššej súdnej autority odvolací súd konštatuje správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý pri rozhodnutí o posudzovaní námietky premlčania v danej veci postupoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
10. Pokiaľ v odseku 2 odvolania žalobca namieta nesprávne skutkové zistenia pri nároku vyplývajúceho zo zmluvy o bežnom účte, konkrétne nepochopenie účelu a fungovania kontokorentného úveru, ktorý bol na základe tejto zmluvy poskytnutý žalovanému, odvolací súd túto odvolaciu námietku žalobcu neakceptuje. Osvojuje si v tomto smere odôvodnenie rozsudku pod bodom 26 tak, ako to uviedol v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie a zdôrazňuje, že podľa ust. § 132 ods. 1 CSP v žalobe (okrem všeobecných náležitostí podania) musí byť uvedené pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Podľa ods. 2 opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. To znamená, že opísanie rozhodujúcich skutočností musí byť zrozumiteľné, pravdivé a úplné, musí byť z týchto skutočností zrejmé, aké právo žalobca žalobou uplatňuje a na základe akých skutočností. Žalobca teda opíše skutkový dej, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok v takom rozsahu, ktorý umožní jeho jednoznačnú individualizáciu, vymedzí teda predmet konania po skutkovej stránke. V tomto prípade žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný porušil povinnosť splácať poskytnuté peňažné prostriedky riadne a včas, preto žalobca vypovedal zmluvu písomnou výpoveďou zo dňa 17. 05. 2013 a určil mu lehotu na splnenie všetkých peňažných záväzkov na deň 04. 06. 2013. Uviedol tiež, že pohľadávka žalobcu zo zmluvy o bežnom účte predstavovala ku dňu 03. 03. 2016 sumu vo výške 1.097,33 Eur, pozostávajúcu z istiny vo výške 688,60 Eur, úroku vo výške 46,75 Eur a úroku z omeškania vo výške 361,98 Eur. Poukázal na úrokové sadzby zverejnené v obchodných priestoroch banky a na internetovej stránke a označil priložené dôkazné prostriedky (zmluva o bežnom účte, obchodné podmienky programov služieb k bežný účtom, rozhodnutie o kontokorentnom úvere zo dňa 04. 06. 2007, výpoveď zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 17. 05. 2013, potvrdenie o výške pohľadávky žalobcu a prehľad úrokových sadzieb pre povolené prečerpanie a prekročenie). Následne vzhľadom na obranu žalovaného doložil žalobca do spisu ako listinné dôkazy výpisy o bankových transakciách z účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX tak, ako to uvádza v napadnutom rozsudku v odseku 26 súd prvej inštancie (teda listiny na č. l. 102 až 172 súdneho spisu). Tieto dôkazy však žiadnym spôsobom nevysvetlil, nešpecifikoval a neidentifikoval dôvodnosť a výšku uplatneného nároku z predmetnej zmluvy. Odvolací súd len pre ilustráciu poukazuje na žalobu, v ktorej žalobca uvádza, že pohľadávka žalobcu zo zmluvy o bežnom účte ku dňu 03. 03. 2016 predstavovala sumu vo výške 1.097,33 Eur (istina 688,60 Eur, úrok 46,75 Eur, úrok z omeškania 361,98 Eur), z predloženého výpisu z tohto účtu k dátumu 29. 02. 2016 sa uvádza predchádzajúci stav účtu mínus 701,48 Eur, v prospech účtu položky: 1 v celkovej sume 12,88 Eur, na ťarchu účtu položky: 2 v celkovej sume mínus 18,87 Eur, nový stav účtu mínus 707,47 Eur. K ďalšiemu dátumu 31. 03. 2016 sa uvádza predchádzajúci stav účtu mínus 707,47 Eur, v prospech účtu položky: 1 v celkovej sume 13,88 Eur, na ťarchu účtu položky: 2 v celkovej sume mínus 18,51 Eur, nový stav účtu mínus 712,10 Eur. Popritom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca s poukazom na zmluvu o kontokorentnom úvere ku dňu 17. 05. 2013 túto zmluvu vypovedal, pričom uviedol, že ku dňu 14. 05. 2013 eviduje na tomto účte povolené prečerpanie spolu s nepovoleným debetným zostatkom v celkovej výške 583,05 Eur. Žalovaný počas celého konania tvrdil nezrozumiteľnosť tohto uplatneného nároku, tiež súd vyzýval žalobcu na ozrejmenie nároku vyplývajúceho z tejto zmluvy. Toto však žalobca nesplnil, preto okresný súd správne rozhodol, keď tento nárok ako nepreukázaný zamietol.
11. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a správne odôvodnené s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
12. Zároveň odvolací súd preskúmal aj výrok rozhodnutia napadnutého rozsudku o trovách konania a dospel k záveru, že tento je súladný s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, ako uviedol súd prvej inštancie.
13. V odvolacom konaní bol úspešnou sporovou stranou žalovaný, preto o trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania trovy v rozsahu 100 % s tým, že o výške týchto trov bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie.
14. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).