Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/137/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: F. M., bytom A. XX, XXX XX A., o zaplatenie 9.910,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16Csp/22/2018-60 zo dňa 19.06.2018 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku I. čo do splatnosti priznaných súm, vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 9.910,82 eur spolu s kapitalizovaným úrokom v sume 190,97 eur, kapitalizovaným úrokom z omeškania v sume 3,58 eur, ako aj nezaplatenými poplatkami za poistenie vo výške 6,44 eur a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 9.921,07 eur od 03.01.2018 do 23.01.2018 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 9.910,82 eur od 24.01.2018 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 200 eur, vždy k 20. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom po právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 53 ods. 9; § 121 ods. 3; § 517 ods. 1, 2; § 565 Občianskeho zákonníka; § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.; § 1 ods. 2; § 2 písm. a), b), d); § 9 ods. 1 veta prvá, ods. 2; § 11 ods. 1 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch odôvodnil tým, že dňa 27.07.2017 bola uzavretá písomná úverová zmluva medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. Žalovanému bol poskytnutý úver 10.000 eur s úrokovou sadzbou 5,90 % ročne. Žalovaný sa zaviazal úver uhradiť 96 mesačnými splátkami po 131,37 eur, pričom splatnosť poslednej splátky bola stanovená na 28.07.2025. Celkom mal žalovaný zaplatiť žalobcovi 13.111,52 eur. V zmluve je uvedená aj RPMN 7,64 %, predpoklady pre jej výpočet a jej priemerná hodnota 8,99 %. Listom zo dňa 27.10.2017 označeným ako opakované upozornenie žalobca žiadal žalovaného o zaplatenie dlžnej sumy vo výške 164,69 eur najneskôr do 01.11.2017. Listom zo dňa 02.01.2018 žalobca úver predčasne zosplatnil a vyzval žalovaného na úhradu jeho dlhu vyčísleného na sumu 10.182,06 eur. Žalovaný podľa tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaný nepoprel, uhradil po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby úhrady spolu vo výške 10,25 eur. Z výpisu splátok a prehľadu úhrad žalovaného vyplýva, že tento na istinu doposiaľ uhradil 78,93 eur, na úroky 67,96 eur a na poistnom 3,22 eur.

3. Súd prvej inštancie po preskúmaní predmetnej spotrebiteľskej zmluvy konštatoval, že táto má všetky náležitosti tak, ako to predpokladá zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy. Vyhovel tak žalobe, v časti zaplatenia istinu 9.910,82 eur spolu s kapitalizovaným úrokom v sume 190,97 eur, kapitalizovaným úrokom z omeškania v sume 3,58 eur, ako aj nezaplatenými poplatkami za poistenie vo výške 6,44 eur a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny 9.921,07 eur od 03.01.2018 do 23.01.2018 a úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 9.910,82 eur od 24.01.2018 do zaplatenia. Žalovaný sa dostal do omeškania po zosplatnení úveru dňa 02.01.2018. K zosplatneniu úveru došlo v súlade s § 565 a dohodnutými zmluvnými podmienkami. K tomuto dňu výška úrokov z omeškania činila 5 % ročne, súd prvej inštancie preto priznal úroky z omeškania v uplatnenej výške.

4. Prvoinštančný súd zamietol žalobu vo vzťahu k zmluvnému úroku vo výške 5,90% z nezaplatenej istiny vo výške 9.921,07 eur od 03.01.2018 do 23.01.2018 a z nezaplatenej istiny vo výške 9.910,82 eur od 24.01.2018 do zaplatenia po zosplatnení, t. j. po 03.01.2018, pretože bez pochýb je to, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov, t.j. úverové obdobie. Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu, teda do splatnosti podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať si za to dohodnuté úroky. Od počiatku sú v záujme dodávateľa úroky na dohodnutú dobu, a to až do splatnosti úveru. Rovnako so zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ právo splatnosť posunúť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania aj po dobe splatnosti. Ak úrok nie je splatný do splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie a to či už zákonné napr. úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. dohodnutú zmluvnú pokutu). 5. Skonštatoval, že prípadná dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškania a ďalších sankciách indikuje neprimeraný nárast dlhu v neprospech spotrebiteľa. Je potom nevyhnutná otázka vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody ohľadom úrokov popri úrokoch z omeškania a prípadných ďalších sankciách. Takýto odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách, je v neprospech žalovaného. Zákon totiž umožňuje po splatnosti priznať úroky z omeškania v zmysle § 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

6. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Dohodnutý úrok predstavuje cenu za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi istinu k dispozícii. Tento zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Takýto úrok predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Teda zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda veriteľ stráca nárok na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Ak teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Išlo by teda o stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by nemal žiadne garantované práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše došlo by k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky, a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej nečinnosti. Také správanie dodávateľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu.

7. Súd prvej inštancie tiež zamietol žalobu aj vo vzťahu k úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených kapitalizovaných úrokov zo sumy 190,97 eur, nakoľko bol toho názoru, že veriteľ nemá právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva, pretože ani Občiansky ani mu túto možnosť nepriznávajú. Úročí (úrokom z omeškania) sa teda len istina, nie príslušenstvo pohľadávky. V opačnom prípade by sa vytvorila nová kategória príslušenstvo z príslušenstva, čo by aj napriek prípadnej dohode zmluvných strán bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 39

. Navyše citovaný § 121 ods. 3 presne definuje, že príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením, teda nie úroky z omeškania z úrokov.

8. Keďže žalovaný požiadal o splatenie dlhu v splátkach z dôvodu značnej ťaživej sociálnej situácie žalovaného, súd mu povolil vzniknutý dlh zaplatiť v 200 eurových mesačných splátkach, pričom prihliadal na to, že výška povolenej splátky prevyšuje pôvodne dohodnutú splátku (131,37 eur), čo zároveň nepredĺži veriteľovi čas, za ktorý dôjde k návratnosti finančných prostriedkov. Súd pri povolení splátok prihliadol na to, že žalovaný napriek minimálnej mzde je ochotný splácať dlh a tomuto sa nevyhýba. Povolenie splátok bolo umožnené s tým, že ak nebude uhradená čo len jedna splátka riadne a včas, stane sa splatným celý dlh naraz, preto mu v zmysle § 232 ods. 4 povolil mesačné splátky tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

9. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2 tak, že žalobca mal plný úspech (keďže mal neúspech iba v zanedbateľnej časti zmluvného úroku vo výške 5,90 % ročne z istiny po zosplatnení a v úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených kapitalizovaných úrokov v sume 190,97 eur), preto mu priznal nárok na náhradu trov konania (spočívajúci v zaplatenom súdnom poplatku) voči žalovanému, a to v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

10. Proti uvedenému rozsudku, a to v časti, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie úroku vo výške 5,9 % ročne zo sumy 9.921,07 eur od 03.01.2018 do 23.01.2018 a z istiny 9.910,82 eur od 24.01.2018 do zaplatenia a úroku z omeškania 5 % ročne z úrokov 190,97 eur od 03.01.2018 do zaplatenia a čo do splatnosti priznaných súm v 200 eurových splátkach, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Vyslovil svoj nesúhlas so zamietnutím jeho žaloby v časti zmluvného úroku po zosplatnení. Trval na tom, že má nárok na zaplatenie úroku od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázal na § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka s tvrdením, že povinnosť dlžníka platiť úroky trvá až do doby vrátenia úveru s tým, že strany si môžu vznik a zánik povinnosti platiť úroky, t.j. aj dobu, počas ktorej má dlžník platiť úroky, v zmluve o úvere dojednať odchýlne. Pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má pritom veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. Úprava úroku z omeškania, ako aj úroku z úveru je podporná, a preto je rozhodujúce ako sa strany dohodli v zmluve. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017. Poukazujúc na § 497 Obchodného zákonníka uviedol, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania, a to až do okamihu ich reálneho vrátenia. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Podľa odvolateľa aplikujúc ust. § 506 Obchodného zákonníka ani odstúpenie od zmluvy nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, lebo ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy, lebo situácia nastala pre neplnenie si povinnosti dlžníka. Poukázal v tejto súvislosti na konkrétne rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici. Uviedol, že pojem odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver je treba odlišovať od úrokov z úveru upravených v § 502 Obchodného zákonníka. Na zaplatenie úrokov z úveru dohodnutých podľa § 502 Obchodného zákonníka má právo každý veriteľ, ktorý uzavrel písomne zmluvu o úvere a na základe ktorej úver skutočne dlžníkovi na jeho žiadosť poskytol, a to až do splatnosti úveru. Úrok z úveru je v podstate cena za používanie poskytnutých finančných prostriedkov, preto má dlžník zásadne povinnosť platiť tento úrok za skutočnú dobu ich používania, t.j. až do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi, pokiaľ si strany zmluvy o úvere nedohodnú niečo iné. V zmysle vyššie uvedených rozhodnutí je dlžník povinný zaplatiť úroky za dobu od poskytnutia až do vrátenia peňažných prostriedkov, keďže sa na takúto povinnosť veriteľovi v zmluve zaviazal. V ďalšom sa zaoberal odôvodnením vyššie uvedených rozhodnutí so záverom, že žalobcovi patrí nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z nezaplatenej istiny úveru až do úplného zaplatenia úveru. Odvolateľ poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/193/2017-88 zo dňa 07.12.2017, v ktorom bol vyslovený nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru mal žalobca právo len na úroky z omeškania a že právo na úroky, ako cenu poskytnutých peňazí už nárok nemá. Využitie práva veriteľ na zosplatnenie mení splatnosť úveru, t.j. peňazí, nie ich cenu vyjadrenú v úroku a nemôže samo o sebe veriteľovi privodiť zhoršenie ( a dlžníkovi len preto, že je spotrebiteľom zlepšenie) jeho práv. K uvedenému odkázal aj na

uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7Co/366/2017-84 zo dňa 30.11.2017, z ktorého odôvodnenia zdôraznil názor, že zmluvné úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy, predstavujú cenu úveru a dlžník je povinný ich platiť od okamihu reálneho poskytnutia peňazí až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Na rozdiel od toho úroky z omeškania predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie zo splatením istiny a veriteľ ich môže požadovať, i keď neboli dojednané. Pritom môžu existovať popri sebe (uznesenie NS ČR 33 Cdo/212/2014 z 21.08.2014). Odvolateľ v ďalšom upriamil pozornosť na rozsudky Krajského súdu v Košiciach, ktorými bol priznaný nárok na zmluvný úrok po predčasnom zosplatnosti úveru. Žalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/138/2017-83 z 27.03.2018, podľa ktorého má veriteľ v prípade omeškania popri úrokoch z omeškania právo i na dohodnuté úroky z úveru, pričom tieto možno požadovať súbežne. K vzťahu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania sa vyjadril aj Najvyšší súd ČR v rozhodnutí č. k. 33 Cdo/212/2014 zo dňa 21.08.2014.

11. Žalobca poukázal aj na návrh zákona z roku 2013, ktorým sa mal zmeniť a doplniť zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník obsahujúci v § 53 ods. 9 pripojenú vetu: „Úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565“. Táto zmena nebola legislatívne prijatá, a preto niet žiadna zákonná úprava popierajúca veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu.

12. K zamietnutiu žaloby v časti o úrok z omeškania z kapitalizovaných zmluvných úrokov odkázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/542/2016-59 zo dňa 13.06.2017 so záverom, že žalobca môže požadovať aj úrok z omeškania z dohodnutých úrokov za poskytnutý úver. V ďalšom poukázal na konkrétne rozhodnutia Krajských súdov v Banskej Bystrici, Nitre, Bratislave a Trenčíne, v ktorých bol prezentovaný obdobný názor.

13. K rozhodnutiu súdu prvej inštancie povoliť žalovanému priznané sumy zaplatiť v splátkach odvolateľ uviedol, že neboli splnené podmienky pre takéto rozhodnutie. Súd prvej inštancie nedostatočne zistil situáciu žalovaného a zobral do úvahy iba ním tvrdený príjem. Neskúmal jeho majetkové pomery komplexne, ani či tvrdenie žalovaného o výške jeho príjmu je pravdivé. Nebol vykonaný žiaden dôkaz ohľadom zistenia pomerov žalovaného a súd vychádzal iba z tvrdenia žalovaného. Uviedol, že súd môže iba v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu na plnenie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/91/2017-138 zo dňa 16.05.2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/39/2017-99 zo dňa 28.06.2017, rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/498/2016-72 zo dňa 15.05.2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/135/2017-86 zo dňa 25.05.2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 8Co/34/2017-97 zo dňa 15.06.2017 a rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 9Co/83/2017-60 zo dňa 07.09.2017, ktoré podporujú jeho názor.

14. Navrhol preto jeho odvolanie posúdiť ako dôvodné, a to v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol zmeniť rozhodnutie v napadnutom rozsahu, žalobe vyhovieť a priznať mu trovy konania, ako aj trovy odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

15. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. a bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 26.03.2019 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 17. Z dispozičnej zásady v odvolacom konaní vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Vymedzením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ vymedzuje to, akých výrokov sa týka suspenzívny účinok odvolania a zároveň stanovuje medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 18. Žalobca odvolaním napadol zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie a to čo sa týka zaplatenia zmluvného úroku vo výške 5,90 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 9.921,07 eur od 03.01.2018

do 23.01.2018 a z nezaplatenej istiny vo výške 9.910,82 eur od 24.01.2018 do zaplatenia, tiež úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených kapitalizovaných zmluvných úrokov vo výške 190,97 eur od 03.01.2018 do zaplatenia 23.01.2018 a namietal rozhodnutie súdu o možnosti splatiť priznané sumy v splátkach po 200 eur mesačne. Predmetom prieskumu tak bol iba zamietavý výrok v uvedenom rozsahu, výrok o splatnosti priznaných súm v 200 eurových splátkach, a preto rozsudok v prevyšujúcej časti sa stal právoplatným v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP. 19. Keďže žalobca v odvolacom konaní namietal nesprávne právne posúdenie veci čo do zamietavej časti nároku a možnosti zaplatiť priznanú sumu v splátkach, odvolací súd v uvedenom rozsahu podrobil prieskumu rozsudok so zameraním či súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav príslušné právne predpisy, či svoje rozhodnutie týmto smerom riadne odôvodnil s tým, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05). 20. Odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k zamietavej časti žaloby súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Preto si odvolací súd osvojuje odôvodnenie napadnutého rozsudku v uvedenej časti, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a sa s ním stotožňuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP. Len na zdôraznenie správnosti rozsudku v uvedenej časti a k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné. 21. K v odvolaní tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010). 22. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu čo do vyššie špecifikovanej zamietavej časti a napadnutej odvolaním. Iba na zvýraznenie správnosti, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza, že nebolo možné žalobcovi priznať nárok na ním žiadané zmluvné úroky a úroky z omeškania z kapitalizovaných úrokov po zosplatnení úveru. Aj súd odvolací, rovnako ako provoinštančný súd je toho názoru, že žalobcovi nárok na uvedené nevznikol. Odvolací súd rovnako, ako súd prvej inštancie sa stotožňuje s názorom, že Úverovú zmluvu, uzavretú stranami sporu dňa 27.07.2017 je potrebné považovať za zmluvu, na ktorú je treba aplikovať z. č. 129/2010 Z.z., so všetkými dôsledkami ochrany žalovaného ako spotrebiteľa. 23. V odvolaní odvolateľ poukazuje na názory vyslovené v iných rozhodnutiach tak krajských súdov v SR, ako aj NS ČR, k čomu odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci nie je viazaný názorom vysloveným v iných právnych veciach, a tiež na to, že rozhodovacia prax tunajšieho krajského súdu je taká, z ktorej vychádzal aj prvoinštančný súd v tejto veci. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na stanovisko č. 1/2019 Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého v prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. 24. Odvolací súd k odvolacím námietkam uvádza, že sa stotožňuje s názorom, že otázka platenia úrokov dojednaných ako cena a odplata za poskytnutie financií v spotrebiteľskom vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Pričom aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp. zn. 33Odo 657/2005 <http:// merit.slv.cz/33Odo657/2005>). 25. Odvolací súd je toho názoru, že aj prípadná klauzula, podľa ktorej by mal spotrebiteľ platiť dohodnuté úroky aj po skončení obdobia, na ktoré bol úver dojednaný, by musela byť vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka tak, ako to uvádza aj súd prvej inštancie, lebo by to bolo v rozpore s chápaním výkladu podmienok v neprospech spotrebiteľa. 26. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku je nutné doplniť, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon pritom umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a žiadať za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Pritom zo zákonom stanovených dôvodov (napr. aj pre nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež

právo splatnosť posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je ani ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1991/513/> Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§ 657,658). V prípade, ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom (náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia tvoriace cenu/odplatu za úver, ale ide o nároky z porušenia práva. 27. Keďže v spotrebiteľských veciach evidentne prípadná dohoda o platení dohodnutých úrokov aj po zosplatnení má za následok nárast dlhu, zákonite je tu povinnosť vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách). Niet pochybností o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania či iných sankciách je v neprospech spotrebiteľa, teda aj žalovaného. Ak by takejto dohody nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v ust. § 3a nar. vlády 87/1995 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/87/> Z.z. „Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“ 28. Od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Práve úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcií za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti riešia nároky spojené s omeškaním. 29. Je nepochybné, že nároky na odplatné úroky by žalobcovi patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. 30. Z uvedeného je možné jednoznačne vyvodiť, že zmena záväzku prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom. 31. Odvolací súd tak uvádza, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu v splátkach, ale naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok tak predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný stav však nastáva pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku

veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení. Ak teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. 32. Súd v žiadnom prípade nemôže akceptovať požiadavku veriteľa na zmluvné úroky aj po zosplatnení úveru, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by súd takúto požiadavku akceptoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení. 33. Je treba zdôrazniť, že ak by napriek tomu existovala zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> robí absolútne neplatnou. 34. Odvolací súd sa však plne stotožňuje s názorom, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno zamieňať za úroky z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku.

35. V prejednávanej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 02.01.2018, teda týmto dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru a odvolací súd preto dospel k záveru tak, ako súd prvej inštancie, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa 02.01.2018.

36. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 476/2012 <http://merit.slv.cz/IV.US476/2012>-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne od 26.08.2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný.“

37. Odvolací súd poukazuje na to, že základným princípom spotrebiteľských zmlúv je zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§ 53 ods.5 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/1964/40/>). Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.

38. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadné pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 <http://merit.slv.cz/1smernice93/13> sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť,

či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

39. K žiadaným úrokom z omeškania z dohodnutých úrokov je treba uviesť, že ani Občiansky zákonník ani neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úrok z omeškania) pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky, tým však nie je dotknuté právo účastníkov dohodnúť sa, že dohodnuté úroky sa stanú súčasťou istiny (viď rozhodnutie NS ČR sp. zn. 31Cdo/2036/2009). V prípade spotrebiteľského vzťahu však by bolo nutné takúto prípadnú dohodu vyhodnotiť ako neplatnú. Preto ani z uvedeného dôvodu by nebolo možné priznať úroky z omeškania vyčíslené aj z dohodnutých úrokov. Je treba zdôrazniť, že žalobca v predmetnom konaní ani vzhľadom na vyššie uvedené nemá nárok na dohodnuté úroky ani poplatky. Otázku, či je možné od dlžníka požadovať úroky z omeškania pri omeškaní s platbou príslušenstva pohľadávky riešil Najvyšší súd ČR aj v uznesení sp. zn. 29Odo/689/2006, kde uviedol, že dohoda o platení úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná pre rozpor so zákonom. 40. Čo sa týka splatnosti priznaných súd v 200 eurových mesačných splátkach odvolací súd poukazuje na § 232 ods. 3, 4 CSP, podľa ktorého lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uloží povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatne splátky a dávky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak, súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého dlhu. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zákon stanovuje trojdňovú lehotu na splnenie súdom uloženej povinnosti. Súd však môže určiť aj dlhšiu lehotu na splnenie uloženej povinnosti, alebo môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonávať v splátkach. Pri úvahe o určení dlhšej lehoty na splnenie povinnosti alebo pri určení splátok súd vychádza z konkrétnych okolností prípadu a osobných a majetkových pomerov strán sporu. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vychádzal z pomerov žalovaného a umožnil mu priznanú sumu zaplatiť v 200 eurových mesačných splátkach. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný má mesačný príjem vo výške minimálnej mzdy, čo tvrdil v čase jeho výsluchu, čo súd správne vyhodnotil ako dôvod na uloženie mu povinnosti splatiť priznané sumy v splátkach. Aj podľa odvolacieho súdu bolo namieste poskytnúť žalovanému možnosť zaplatiť priznané sumy v splátkach po 200 eur mesačne tak, ako to rozhodol súd prvej inštancie, pričom výška splátky nemôže byť taká, aby dlh bol splácaný neúmerne dlho. Judikatúra súdov ustálila, aby priznané sumy boli splatené v splátkach v lehotách nepoškodzujúcich veriteľa. Súd prvej inštancie povolené splátky odôvodnil aj tým, že sú vyššie, ako splátky pôvodne dohodnuté ( 131,37 eur), pričom k úhrade dôjde skôr, ako mal trvať pôvodný záväzok ( do r. 2025). Je pravdou, že prvoinštančný súd vychádzal z tvrdení žalovaného čo sa týka jeho pomerov, o čom zrejme nemal pochybnosti. Aj uvedené tvrdenia mal žalobca v konaní namietať a mohol tak učiniť na pojednávaní dňa 19.06.2018, ktorého sa však nezúčastnil. Aj v tomto smere bolo preto potrebné vyhodnotiť odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 41. Odvolací súd však ešte uvádza, že žalobca ako veriteľ pri splácaní dlhu v splátkach sa dostal do nevýhodného postavenia, spočívajúceho už v tom, že peňažný dlh nebude žalovaným zaplatený do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, no nie je možné od neho požadovať, aby priznaná pohľadávka bola žalovaným dlhodobo splácaná. Dlh bude splácaný pritom kratšie ako mal trvať pôvodný záväzok. Je treba ešte dodať, že súd prvej inštancie tiež správne rozhodol o povinnosti žalovaného dlžnú sumu uhradiť v mesačných splátka s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Ak teda žalovaný splátky nebude dodržiavať, stane sa zročný celý dlh už v prípade omeškania s plnením hoci len jednej splátky, čo je výrazne v prospech žalobcu.

42. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 <http:// merit.slv.cz/III.US209/04>). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa

ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu či už právneho posúdenia veci alebo zmenu rozhodnutia v napadnutom rozsahu ako takú. 43. Preto odvolací súd vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2015/160/> potvrdil.

44. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2015/160/>, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, potvrdil. 45. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 tak, že stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. V odvolacom konaní žalobca bol neúspešný, preto nemohol mu vzniknúť nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní úspešný žalovaný si žiadne trovy neuplatnil a navyše z obsahu spisu mu žiadne odvolacie trovy nevyplývajú. Takýto postup je odôvodnený aj rozhodnutím NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 za použitia čl. 17 základných zásad CSP. 46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 .