Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_18C-118-2016.pdf
PDF · 212.9 KB
Case nature
Area
Subarea
18C/118/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava 1 v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Hlistovou v právnej veci žalobcu: C. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX Bratislava, zast.: Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 32 929 049, proti žalovanému: Aukčná spoločnosť SOGA spol. s.r.o., IČO: 35 724 625, so sídlom Panská 4, 811 01 Bratislava, zast.: Advokátska kancelária JANČO A PARTNERI, s.r.o., Štúrova 13, 811 02 Bratislava, IČO: 36 367 524, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch takto
rozhodol:
Žalovaný j e p o v i n n ý do siedmych dní od právoplatnosti tohto rozsudku doručiť právnemu zástupcovi žalobcu písomné ospravedlnenie adresované žalobcovi podpísané žalovaným v slovenskom jazyku v nasledujúcom znení, a zároveň ospravedlnenie v tomto znení zverejniť na svojej webovej stránke www.soga.sk <http://www.soga.sk/> v časti aktuality po dobu minimálne šiestich kalendárnych mesiacov: „Ospravedlnenie Aukčnej spoločnosti SOGA p. C. U. Na webovej stránke našej spoločnosti bolo počas niekoľkých týždňov v lete 2015 zverejnené stanovisko vedenia Aukčnej spoločnosti SOGA k okolnostiam týkajúcim sa predaja umeleckého diela - busty pápeža Pavla V. od Gian Lorenza Berniniho, sprostredkovaného našou spoločnosťou. V stanovisku sme uviedli viaceré vyhlásenia na adresu p. C. U., konkrétne, že mal mať vedomosť o pravosti busty už pred jej kúpou, že je priekupník, a že mal byť inšpirovaný budúcim predajcom zo zahraničia. Všetky tieto vyhlásenia boli neoverené a nepodložené a neopodstatnene zasiahli do práva p. U. na ochranu jeho občianskej cti a dôstojnosti. Stanovisko sme odstránili a týmto sa p. U. za tieto vyhlásenia ospravedlňujeme.“
Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a.
Súd n e p r i z n á v a stranám nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 19.12.2016 sa žalobca domáhal voči žalovanému ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 Eur. na základe svojej žaloby žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný k písomnému ospravedlneniu sa žalobcovi a k jeho zverejneniu na svojej webovej stránke a súčasne k uloženiu povinnosti zdržať sa uvádzania na verejnosti v akejkoľvek forme akýchkoľvek informácií o osobe alebo konaní žalobcu.
2. Oprávnenosť svojich nárokov odôvodnil tým, že žalobca je fyzickou osobou, občanom Francúzskej republiky, a je príležitostným amatérskym zberateľom umenia. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou zaoberajúcou sa okrem iného organizáciou dražieb umeleckých diel, obchodovaním so starožitnosťami a prevádzkovaním galérií. Žalovaný v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti zastupoval pri predaji umeleckých diel aj p, R. I., bytom: Q. V. XX, XXX XX Bratislava, F.. X. I., bytom: Š. XXX/XX, XXX XX Q. B. a p. I. L., bytom: I. XX, XXX XX Bratislava, podielových spoluvlastníkov dedičstva po p. M. I. (ďalej spoločne len „I."). V rámci predmetu dražby, ktorej organizáciu I. zverili žalovanému, bola tiež mramorová busta pápeža, ktorej predaj žalovaný opakovane zabezpečoval od konca roka 2013. Žalobca sa dňa 23.09.2014 zúčastnil na 118. jesennej aukcii organizovanej žalovaným, v rámci ktorej kúpil tri umelecké diela, dva obrazy a bustu pápeža, a to v súlade s dražobným poriadkom a príslušnými právnymi predpismi. Za tieto diela žalovaný vystavil žalobcovi spoločnú faktúru č. XXX/XXXX zo dňa 24.09.2014, ktorú žalobca riadne uhradil. Busta pápeža bola na dražbe predávaná ako dielo podľa U. E. B., t.j. ako replika, a ako také ho aj žalobca nadobudol, bez vedomosti o tom, že dielo, podľa názoru niektorých odborníkov, je v skutočnosti originálom. 3. Po kúpe umeleckých diel, ktoré sa v menšej či väčšej miere spájajú s významnými umelcami, sa obvykle preveruje, či tá spojitosť nie je predsa len významnejšia. Aj žalobca sa po kúpe busty rozhodol preveriť, aký je skutočný pôvod busty. Oslovil preto odborníkov zaoberajúcich sa talianskym barokovým umením za účelom overenia pravosti kúpenej mramorovej busty pápeža ( „dielo"), a to G. X. - riaditeľa barokového múzea v X. C. L. T. V. K., T. A. z medzinárodnej aukčnej siene Q. T. L. P. z medzinárodnej aukčnej siene C.. Oslovení odborníci sa postupne vyjadrili, že podľa ich názoru sa jedná o originálne dielo U. E. B. vyrobené v 17. storočí, pričom ako prvý svoj názor po vykonaní rešerše potvrdil v komplexnom stanovisku p. G. X..
4. Následne žalobca poveril medzinárodnú aukčnú spoločnosť Q., so sídlom: Z. B. Q., E., N. XAA, Q. A. (ďalej len ..Q.'."), aby pre žalobcu zabezpečila zreštaurovanie a poistenie Diela, a následne aj sprostredkovala na medzinárodnom trhu predaj diela formou priameho oslovovania vytypovaných záujemcov. Za týmto účelom žalobca uzatvoril so spoločnosťou Q. dňa 27.10.2014 mandátnu zmluvu a súčasne jej udelil dňa 03.12.2014 splnomocnenie na zastupovanie pred Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (ďalej len ,.MK SR") v správnom konaní o udelení povolenia na vývoz diela v rámci colného územia EÚ. Na základe žiadosti zo dňa 16.12.2014 o udelenie povolenia na vývoz diela, MK SR vydalo dňa 16.01.2015 vývozné povolenie žalobcovi, a dielo bolo následne vyvezené v rámci colného územia EÚ a uskladnené v priestoroch Q. V. E., Q. A.. Žalobca, zastúpený spoločnosťou Q., v konaní o udelení povolenia na vývoz diela pravdivo poskytol MK SR všetky údaje, ktoré mal k dispozícii, a nič nezamlčal; uvedené nedávno potvrdil svojím rozsudkom aj Krajský súd v Bratislave. Dňa 12.06.2015 došlo k uzatvoreniu zmluvy medzi Q. ako zástupcom žalobcu a predávajúcim na jednej strane a múzeom P.. X.. U. V. E. T., A., R. (ďalej len „F. P..X.. U.") ako kupujúcim na druhej strane, o predaji diela, a to za cenu vyššiu ako bola cena, za ktorú I. predali dielo žalobcovi prostredníctvom žalovaného.
5. Po medializácii akvizície diela Múzeom P.. X.. U. v zahraničných médiách v lete 2015 sa v mnohých slovenských médiách začala rozoberať otázka, či niekto spomedzi zúčastnených subjektov na dražbe realizovanej žalovaným úmyselne nepoškodil Slovenskú republiku v súvislosti s vývozom diela do zahraničia, diela, o ktoré sa mnoho rokov dovtedy odborná ani laická slovenská verejnosť priveľmi nezaujímala. V tejto súvislosti žalovaný na svojej internetovej stránke www.soga.sk <http://www.soga.sk/>. v časti http.V/www <http://http.v/www>. soga.sk/aukcie-obray-diela-umenie-starozitnosti/aktualitv/beniniho-busta-papeza- stanovisko-vedenia-aukcnej-spolocnosti-soga, prezentoval svoje stanovisko, v ktorom vo vzťahu k žalobcovi uviedol nasledovné: „ A tak nakoniec jediný, „ktorý vedel" bol náš bežný klient, v podstate obyčajný priekupník, ktorý konečne (bez pochyby inšpirovaný budúcim predajcom zo zahraničia) našiel na aukcii SOGY ,,perličku na dne".
6. I keď žalovaný vo svojom stanovisku žalobcu priamo nepomenoval, vzhľadom na všeobecne medializované osobné údaje žalobcu bolo možné jeho totožnosť bez problémov zistiť z iných verejne dostupných zdrojov, napríklad: v článku „Socha, ktorú si nezaslúžime" zverejnenom v týždenníku .týždeň č. 32/2015 zo dňa 03.08.2015 na strane 6-11, ktorý okrem uvedenia mena žalobcu, tiež citoval vyššie uvedený názor žalovaného o údajnom „priekupníctve" žalobcu (viď str. 7 daného článku); meno žalobcu sa uvádzalo napríklad aj v článku „Ako nám zmizol Bernini" od T. B., publikovanom na internetovom portáli <http://www.tvzden.sk/>., v článku „Pre chybu na ministerstve opustilo Slovensko majstrovské dielo" publikovanom na internetovom portáli <http://kultura.pravda.sk/>; v článku „Urobili ministerstvo kultúry a aukčný dom Soga obchod roka? Sochu za 7 miliónov strelili za 24-tisíc Eur!" publikovanom na internetovom portáli <http://www.cas.sk/>. i keď v tomto článku žalobcu označujú za zástupcu spoločnosti Q., v skutočnosti to bolo presne naopak; v článku „Mali sme Berniniho sochu, netušili o tom, lacno predali a dnes ju vystavujú v USA" od autora Olivera Reháka, zverejnenom na internetovom portáli <https://dennikn.sk/>. Okrem toho sa žalovaný prostredníctvom svojho vtedajšieho riaditeľa, p. P. T., na adresu žalobcu verejne vyjadril nasledovne: „Nie je to nejaký super klient, no pomerne často u nás nakupuje veci bežnej povahy. Dostal možno nejaké avízo alebo zacítil príležitosť...", pričom tieto slová boli publikované v rámci článku denníka N zo dňa 19.07.2015. Hneď za týmto citátom v článku nasleduje meno žalobcu spolu s ďalšími tvrdeniami na jeho adresu.
7. Ďalej žalobca poukázala na to, že okolnosti týkajúce sa žalobcu v článku denníka N, vypracovanom v spolupráci so žalovaným, sú podané tak, že v čitateľovi navodzujú negatívny dojem o žalobcovi. Vzhľadom na závažné nepravdivé vyhlásenia žalovaného na adresu žalobcu, žalobca listom zo dňa 10.08.2015 vyzval žalovaného na upustenie od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. V rámci výzvy žalobca okrem iného žiadal o bezodkladné odstránenie akýchkoľvek informácií o svojej osobe zo stanoviska žalovaného vrátane zverejnenia ospravedlnenia spolu s návrhom jeho znenia, a to v lehote troch dní od doručenia výzvy s poukazom na závažnosť zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu. Nakoľko žalovaný v určenej lehote na výzvu reagoval len čiastočne a to stiahnutím stanoviska, ktoré však medzičasom bolo citované aj v iných verejných zdrojoch informácií (napr. vo vyššie uvedenom článku „Socha, ktorú si nezaslúžime" zverejnenom v týždenníku .týždeň č. 32/2015 zo dňa 03.08.2015), žalobca podaním zo dňa 24.08.2015 opätovne vyzval žalovaného na bezodkladné zverejnenie ospravedlnenia a to minimálne po dobu jedného mesiaca. Následnou reakciou žalovaný vo svojom liste zo dňa 31.08.2015 len potvrdil stiahnutie stanoviska zo svojej internetovej stránky, avšak k dnešnému dňu sa žalovaný žalobcovi za svoje tvrdenia neospravedlnil.
8. Žalovaný na základe príkazných zmlúv o obstaraní predaja a zapožičaní diel č. T. zo dňa 04.11.2013 a č. T. zo dňa 12.08.2014 (ďalej spoločne len „Zmluvy o obstaraní predaja"), uzatvorených so I., ako aj s poukazom na charakter svojej podnikateľskej činnosti, bol povinný vykonať opatrenia potrebné na predaj zverených predmetov a konať pri predaji umeleckých diel s odbornou starostlivosťou. Súčasťou tejto povinnosti žalovaného je nepochybne aj presná identifikácia predávaných umeleckých diel s uvedením všetkých podstatných atribúcií vrátane určenia autorstva. Uvedené je zrejmé aj zo štandardného postupu žalovaného pri realizácii dražieb, nakoľko pre každú dražbu žalovaný spracúva aukčný katalóg, v ktorom predmety predaja popisuje a to vrátane ich vizualizácie formou fotografií. Za svoju činnosti si žalovaný dohodol so Zmetákovcami províziu v sume 10 % z konečnej ceny vydražených predmetov plus príslušnú DPH. Pokiaľ žalovaný, ktorý sám seba označuje za odborníka v oblasti umeleckých diel, nezvládol svoju povinnosť pri predaji diela, keď nezistil, hoci zistiť mohol a mal, že dielo je originálnym dielom známeho autora. Následne, namiesto toho, aby prijal svoju zodpovednosť za svoje zlyhanie, ktoré účelovo zľahčuje argumentujúc údajnou nemožnosťou zistenia autorstva Diela, má snahu, nielen vo vzťahu ku svojim klientom I., avšak aj vo vzťahu k verejnosti, s poukazom na širokú a dosiaľ trvajúcu publicitu ohľadom tohto prípadu, prenášať svoje zlyhanie na žalobcu tým, že ho v očiach verejnosti spochybňuje, napáda a osočuje svojimi nepravdivými tvrdeniami.
9. V tejto súvislosti dal do pozornosti, že v článku „Berniniho bustu na Slovensku už asi neuvidíme" zo dňa 24.11.2016 uverejnený denníkom Pravda na jeho webovej stránke (viď príloha č. 20), sa štatutárny zástupca žalovaného p. P. vyjadril tak, že pri predaji postupovali opatrne, nakoľko je veľmi nízka pravdepodobnosť, aby sa umelecké dielo takejto hodnoty a významu nachádzalo na území Slovenska. Samotní dediči nevedeli, odkiaľ a kedy ho ich otec nadobudol. Pán majiteľ sa nikdy ani blízkym osobám nezveril s tým, že by mal originál sochy a preto nebol najmenší dôvod predpokladať, že sa u neho nachádza originál v takejto závratnej hodnote. Z vyššie uvedeného vyplýva jednoznačná snaha žalovaného liberovať svoje neodborné správanie. Žalovaný pritom spolupracuje aj s kunsthistoričkou I. E., ktorá je odborníčkou na dejiny umenia. Podľa názoru profesorky umenia F. X.-F., kunsthistorička žalovaného "mohla a mala ako znalkyňa vidieť kvalitu tohto diela, bez ohľadu na nejasnú atribúciu jeho autora, keď bolo ponúkané na aukcii Sogy", pričom zároveň dodala: "...ono to celé súvisí aj so slovenským pocitom menejcennosti, že čosi také významné ako Bernini si nezaslúžime. Druhoradé pritom nie je toto dielo, ale kunsthistorici, ktorí ho posudzovali a obchodovali s ním. Hovorím dokonca o ich charakterovej chybe, pretože mali "mindrák " ma v tejto veci osloviť. Skutočnosťou je, že žalovaný napriek svojej dlhodobej praxi v odbore vôbec neoslovil externého odborníka spôsobilého na posúdenie autorstva Diela, pritom mohol osloviť hneď' niekoľkých. Namiesto toho sa žalovaný uspokojil s názorom svojho odborníka, ktorý však nie je znalcom talianskeho barokového umenia. Máme za to, že žalovaný celkom zreteľne zanedbal svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a celú váhu zodpovednosti za svoje vedomé pochybenie má snahu prenášať na žalobcu, pravdepodobne v optike: radšej znevážiť cudzinca a obrátiť pozornosť verejnosti na neho ako priznať zodpovednosť a pokaziť si tak vlastnú dobrú povesť.
10. Okrem nepravdivých vyhlásení zverejnených na svojej webstránke, žalovaný (tento krát aj spolu so I.) prezentoval vo vzťahu k žalobcovi aj ďalšie nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce tvrdenia, voči ktorým sa žalobca v súčasnosti domáha ochrany prostredníctvom iného súdneho konania vedenom na Okresnom súde Bratislava 1 pod spisovou značkou: 18C 115/2016. Žalobca má za to, že žalovaný svojimi nepravdivými výrokmi a domnienkami vyslovenými na adresu žalobcu narušil dobré meno a česť žalobcu práve v dôsledku rozširovania nepravdivých a pravdu skresľujúcich tvrdení o žalobcovi.
11. Pokiaľ ide o právne posúdenie a následky konania žalovaného žalobca uviedol, že podľa právnej teórie dobré meno možno definovať ako súbor určitých kvalitatívnych vlastností fyzickej osoby, ktoré sú s ňou bezprostredne spojené a tvoria jej celkový obraz v spoločnosti. „Občianska česť fyzickej osoby je výrazom úcty, uznania a ocenenia, ktorú fyzická osoba pre svoje postoje a správanie postupne získava a požíva, a ktorá ovplyvňuje posudzovanie jej postavenia a uplatnenia v spoločnosti". Tieto imateriálne hodnoty žalobcu - súkromnej fyzickej osoby, sú súčasťou širokej ochrany osobnostných práv, pri ktorých platí, že je neprípustné zverejňoval akékoľvek informácie zo súkromného života a to bez ohľadu na to, či tieto sú pravdivé alebo nie. Je zásahom do dobrého mena každé konanie, aktívne i pasívne, ktoré je spôsobilé v negatívnom zmysle porušiť alebo ohroziť dotknuté právo. Žalobca má za to, že žalovaný nemal jediný objektívny dôvod, prečo by mal žalobcu verejne posudzovať, alebo ho na verejnosti v akomkoľvek kontexte, či už z vlastnej iniciatívy alebo ako reakciu na otázky novinárov, spomínať. Žalobca nenakupoval umelecké diela primárne za účelom ich ďalšieho predaja, a teda nemohol napĺňať význam pojmu „priekupník". Tento pojem má v spoločnosti negatívnu konotáciu, nakoľko spravidla označuje osobu, ktorá kupuje tovar za účelom jeho ďalšieho predaja pre zisk a často nedovolene. Synonymá tohto pojmu sú napríklad „špekulant", „kšeftár", či „šmelinár" podľa viacerých synonymických slovníkov.
12. V dôsledku zverejnenia nepravdivých domnienok ohľadom osoby žalobcu zo strany žalovaného došlo k zrejmému zásahu do osobnostných práv žalobcu, a to do jeho práva na česť a na ochranu dobrého mena. Tieto tvrdenia následne prevzali a publikovali aj niektoré média. Na porušenie osobnostných práv stačí, ak došlo k ich ohrozeniu, v tomto prípade došlo nielen k ohrozeniu, ale aj dokonaniu zásahu. Žalobca sa okamžite stal predmetom záujmu rôznych médií. Tento tlak veľmi výrazne negatívnym spôsobom zasiahol do súkromného života žalobcu a jeho rodiny, až v takej miere, že žalobca sa spolu so svojou manželkou a deťmi vysťahoval zo Slovenska a ukončil tu väčšinu svojich aktivít, nakoľko jeho dovtedajšia bezúhonnosť na povesti a cti v spoločnosti bola narušená, a to najmä v dôsledku konania žalovaného, ktorý sa na ujmu žalobcu snažil zbaviť zodpovednosti za svoje zlyhanie pri zisťovaní autorstva diela. Žalovaným prezentované tvrdenia o osobe žalobcu nemajú podklad v skutočnosti, v zákonnej právnej úprave a ani nesledovali legitímny cieľ. Máme za to, že primárne vyššie uvedené tvrdenia žalovaného šírené ďalej inými médiami, narušili morálnu integritu žalobcu, ktorú dovtedy ako súkromná osoba požíval. Osobnostné práva predstavujú možnosť každého človeka nakladať s jednotlivými atribútmi svojej osobnosti podľa svojej vôle voči ostatným subjektom, ktorého zmyslom je všestranné uplatnenie a slobodný rozvoj. Predmetom ochrany občianskej cti a dôstojnosti je česť človeka v jeho rozmanitých spoločenských vzťahoch.
13. Zákon poskytuje ochranu pred difamujúcimi tvrdeniami, tieto sú vždy neoprávneným zásahom, nakoľko sú objektívne spôsobilé znížiť česť, vážnosť a dobré meno žalobcu ako fyzickej osoby vo vzťahu k spoločnosti. Nie je pritom rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu a zároveň nie je potrebné zavinenie na strane subjektu, ktorý do osobnostných práv žalobcu zasahuje. Dokonca, nie je ani rozhodujúce, či takýto zásah je založený na pravdivosti alebo nepravdivosti informácie. Občianskoprávne sankcie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti sú založené na objektívnom princípe, preto nie je relevantné zaoberať sa úmyslom žalovaného alebo jeho vedomosťou ohľadom nepravdivosti jeho tvrdení prezentovaných na adresu žalobcu.
14. Žalovaný do cti a dobrého mena žalobcu neoprávnene zasiahol účelovou prezentáciou svojich difamujúcich skutkových tvrdení vo vzťahu k verejnosti, za ktoré sa do dnešného dňa žalobcovi verejne, ani súkromne neospravedlnil. Žalovaný ostáva pasívny, hoci si musí byť vedomý toho, že jeho tvrdenia boli prinajmenšom zavádzajúce.
Poukazujeme na formu konania žalovaného, ktoré spočívalo vo verejnom prednese nepravdivých domnienok na adresu žalobcu (ktorého naviac sám označil za svojho klienta, čím u čitateľa ešte posilnil mylný dojem pravdivosti svojich tvrdení), a ktoré do dnešného dňa pokračuje tým, že žalovaný ostal pasívny pokiaľ ide o požadované verejné ospravedlnenie sa žalobcovi. Pritom záujem verejnosti na vývoji danej kauzy je stále značný, čo preukazujú aj najnovšie články po súdnom konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod číslom konania: 2S 293/2015, ktorým bolo rozhodnuté, že Minister kultúry Slovenskej republiky zrušil vývozné povolenie na dielo nezákonne.
15. V súvislosti s pokračujúcim záujmom verejnosti o kauzu okolo diela poukazujeme tiež na skutočnosť, že žalovaný celkom jednoznačne naďalej poskytuje médiám svoje vyhlásenia o osobe žalobcu. Svoje tvrdenie opierame o informácie, ktoré zverejnil denník N na svojej webovej stránke v článku ..Bernini alebo Bernini? Príbeh najvzácnejšej sochy, aká tu kedy bola, pokračuje" zo dňa 25.11.2016, v ktorom sa okrem iného uvádza o osobe žalobcu nasledovné: „...pre nezáujem, nikto nekúpil. Ale U. áno, no až tesne po aukcii. Pričom sa veľmi ponáhľal do banky pre peniaze, aby sumu vyplatil a aby dostal dokument, že dielo kúpil. Iným kupcom v Soge to trvá niekoľko dní, aj týždňov. Odhliadnuc teraz od toho, že žalobca sa nikam, veľmi neponáhľal", jednoducho len bezodkladne zaplatil cenu, keďže odchádzal na dovolenku a keďže, koniec koncov, bol tak aj povinný v zmysle dražobného poriadku, tieto skutočnosti nie sú verejne známe, ani verejnosti dostupné. Keďže je nereálne si myslieť, že by tieto skutočnosti vyzradila banka žalobcu, autor článku sa ich mohol dozvedieť len dvoma spôsobmi, buď priamo od žalobcu, alebo od žalovaného. Keďže žalobca tieto informácie médiám doposiaľ neposkytol, mohol ich autorovi článku poskytnúť len žalovaný. Tento záver je zrejmý aj z toho, že autor prevzal do svojho článku aj pôvodné tvrdenie žalovaného v modifikovanej podobe, keď na adresu žalobcu uviedol: „Nie je znalec umenia, je priekupník.". Verejné poškodzovanie dobrého mena a cti žalobcu vyvolané žalovaným tak pretrváva do súčasnosti.
16. Ďalej žalobca poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov v obdobných veciach, predovšetkým na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 4Cdo 149/2009 , ktorý vo svojom odôvodnení konštatoval, že „K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním difantujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa)."
V zmysle judikatúry, v prípade, ak došlo k zásahu do osobnostných práv: „nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti" (R 53/2010). Podobne, v zmysle judikátu č. lCz 32/78 „na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti M nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením §11 Občianskeho zákonníka . A nakoniec v zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. II ÚS 403/2013 zo dňa 12.12.2013, "Neoprávneným zásahom je každé konanie, ktoré svojim obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák. a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ich ohroziť a môže byť uskutočnený ústne, písomne alebo tlačou, rozhlasom, televíziou. Sloboda prejavu a práva na informácie sú zaručené Ústavou SR v čl. 26 ods. 1, ktoré však nesmie neoprávnene zasahovať do cti a dobrého mena (povesti) fyzických a právnických osôb. Dochádza tak k stretu dvoch základných práv uverejnených aj Listinou základných práv a slobôd, a to práv na ochranu osobnosti (čl. 10 Listiny) a práva na slobodu prejavu a na informácie (čl. 17 Listiny). Podľa Občianskeho zákonníka sa neobmedzuje sloboda prejavu na základe kritéria pravdivosti či nepravdivosti danej informácie, ale na základe intenzity zásahu danej informácie do osobnostných práv a slobodu prejavu tak možno obmedziť i ohľadne niektorých pravdivých informácii. Záleží tiež na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, pokiaľ spočíva v skutkových tvrdeniach a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol uskutočnený. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením §11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu.". K tomu, aby konanie mohlo byť považované za difamačné, teda ani nie je potrebné, aby sa zakladalo na nepravdivých skutočnostiach (v prípade difamačných konaní v rámci obchodnoprávnych vzťahov je toto pravidlo aj výslovne zakotvené v zákone - § 50 ods. 2 Obchodného zákonníka). Podstatné teda je, akou formou sa skutočnosti prezentujú, a či takáto forma je spôsobilá zasiahnuť do cti a dôstojnosti osoby. V danom prípade už samotná forma, ktorú žalovaní zvolili (písomné stanovisko žalovaného o svojom klientovi, z ktorého tento vychádza ako priekupník) smeruje k difamácii žalobcu, a k tomu všetkému sa tento dojem ešte aj zakladá na nepravdivých tvrdeniach.
17. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, žalobca s poukazom na § 13 Obč. zákonníka uviedol, že prípustnosť peňažnej satisfakcie je opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným znížením postavenia fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, v ktorých sa pohybuje, a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. S poukazom na vyššie uvedené skutkové okolnosti je toho názoru, že právny prostriedok nápravy spočívajúci v odstránení následkov zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu nie je daný, keďže zo skutkovej podstaty vyplýva, že dokonané konanie žalovaného niet ako zvrátiť a teda pôvodný stav nie je možné obnoviť.
18. Preto podľa názoru žalobcu opodstatnené a spravodlivé od žalovaného požadovať, aby poskytol žalobcovi morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia a zároveň, vzhľadom na značný záujem verejnosti i médií o získanie informácií ohľadom vývoja v kauze diela, je na mieste zadosťučinenie aj vo forme primeranej finančnej náhrady. Takej, ktorá by jednak predstavovala dostatočnú satisfakciu za utrpenú ujmu, a zároveň by motivovala žalovaného k tomu, aby sa v budúcnosti zdržal akýchkoľvek difamačných vyjadrení na adresu žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na násobiaci efekt, ktorý zverejnenie stanoviska žalovaného na jeho internetovej stránke dostupnej širokej verejnosti mal, nakoľko toto hodnotenie prevzali ďalšie subjekty, ktoré poškodzujúce tvrdenia od žalovaného prevzali ich výslovnou citáciou. Žalobca pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doterajšieho konania resp. nečinnosti žalovaného, ktorý podľa nášho názoru koná v rozpore s jeho právnou povinnosťou. Žalobca za primeranú náhradu, ktorá by zmiernila preukázanú nemajetkovú ujmu žalobcu, považuje čiastku 30.000,- EUR. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne podľa rozsudku č. 1Cdo 113/2009 zo dňa 31.01.2011: „Satisfakčná žaloba je prostriedok ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Pre priznanie primeraného zadosťučinenia sa teda nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už len samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach. K zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, avšak aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne. K zásahu do osobnostných práv môže napokon dôjsť aj prezentovaním neoprávnenej kritiky určitého správania tejto osoby.“ Taktiež podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. značka: 3Co/454/2013 zo dňa 22.08.2013: „Či je určité tvrdenie difamujúce je potrebné posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale aj podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Je potrebné prihliadnuť k jeho doslovnému zneniu."
19. Podaním zo dňa 16.03.2017 doručeného súdu 16.03.2017, pred doručením žaloby žalovanému na vyjadrenie, žalobca na základe písomnej výzvy súdu upravil žalobný petit uvedený v žalobe v poradí druhom výroku, ktorým žiadal žalovanému uložiť povinnosť zdržať sa uvádzania informácií o osobe žalobcu a jeho konaní súvisiacich s nadobudnutím a výkonom vlastníckeho práva k buste pápeža X. V.. od U. E. B. a to v nasledovnom znení: „Žalovaný je povinný zdržať sa uvádzania informácií o osobe žalobcu a jeho konaní ich zverejňovaním prostredníctvom internetu a sociálnych sietí, ich poskytovaním masovokomunikačným médiám (printovým médiám, rozhlasu a televízií) v ústnej alebo písomnej forme, ich osobným rozširovaním ústnou formou pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami alebo písomnou formou neurčenému okruhu adresátov." Súčasne žiadal, v prípade ak upravený petit nebude zodpovedať podmienkam vykonateľnosti, aby súd alternatívne rozhodol o povinnosti žalovaného vo vzťahu k žalobcovi zverejniť ospravedlnenie a nahradiť nemajetkovú ujmu. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o čiastočnú zmenu petitu žaloby pred doručením žaloby na vyjadrenie žalovanému podľa § 167 ods.1 Civilného sporového poriadku, súd o prípustnosti zmeny žaloby s poukazom na § 141 Civilného sporového poriadku nerozhodoval a v konaní pokračoval o zmenenej žalobe.
20. Žalovaný sa k žalobe vyjadril na základe písomného podania doručeného súdu dňa 12.03.2018 v ktorom uviedol, že predmet konania je takmer identický s predmetom konania sp. zn. 18C/115/2016, kde bola žaloba podaná na ten istý súdu o 10 dní skôr ako v tomto konaní. Je tu ten istý žalobca, ten istý žalovaný v 1. rade, ten istý skutkový a právny základ, tá istá argumentácia, tie isté návrhy dôkazov. Rozdiel je v tom, že v konaní č. 18C/115/2016 sú aj ďalší žalovaní a síce pani R. I., F.. X. I. a pani I. I. (medzičasom zomrelá), ktorí podľa žalobcu údajne zasiahli do práv žalobcu ďalšími údajne protiprávnymi konaniami. Rozdiel je aj v petite oboch žalôb, avšak nič to nemení na prekážke začatej veci a preto vzniesol námietku litispendencie. Ďalej poukázal na to, že z obsahu žaloby vyplýva, že žalobcovi jednoznačne prekáža najmä vyjadrenie so slovom „priekupník", ktoré použil žalovaný vo vzťahu k žalobcovi vo svojom stanovisku k mediálnej kauze „A tak nakoniec jediný, „ktorý vedel" bol náš bežný klient, v podstate obyčajný priekupník, ktorý konečne (bez pochyby inšpirovaný budúcim predajcom zo zahraničia) našiel na aukcii SOGY „perličku na dne", (viď citácia zo žaloby bod 11). Odkazuje na to aj v bode 26 žaloby, cit.: „Poukazujeme na skutočnosť, že žalobca nenakupoval umelecké diela primárne za účelom ich ďalšieho predaja, a teda nemohol napĺňať význam pojmu „priekupník". Tento pojem má v spoločnosti negatívnu konotáciu, nakoľko spravidla označuje osobu, ktorá kupuje tovar za účelom jeho predaja pre zisk a často nedovolene. Synonymá tohto pojmu sú napríklad „špekulant", „kšeftár", či „šmelinár" podľa viacerých synonymických slovníkov." K uvedenému pojmu „priekupník" uviedol, že sa v žiadnom prípade nejednalo o hanlivé označenie žalobcu, ktorým by sme naznačovali jeho akékoľvek nelegálne konanie, ale o označenie toho čo žalobca robí, t.j. kupuje a predáva umelecké diela za účelom zisku. Napokon aj podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny, KRÁLIK, Ľubor VEDA vydavateľstvo SAV, Jazykovedný ústav Ľudov/ta Štúra, Bratislava 2015, kde je k slovu „priekupník" uvedené, cit. „od staršieho pre-kúpiť, kúpiť od niekoho, prekupovať, kupovať a predávať so ziskom".
21.Podľa názoru žalovaného, žalobca nie je „príležitostným amatérsky zberateľ umenia", ako sa prezentuje, pretože žalobca napr. ako v tomto prípade busty pápeža toto dielo si neponechal, ale takmer okamžite ho predal tretej osobe. Z konania žalobcu má však aj iné poznatky o jeho aktivitách súvisiacich skúpou umeleckých diel. Napr. v júli 2015 žalobca kontaktoval zamestnankyňu žalovaného s otázkou ohľadne jednej hodnotnej maľby talianskeho autora I., ktorého našiel v staršom katalógiu aukcie žalovaného, pričom chcel vedieť kto je momentálne vlastníkom tohto diela. Zamestnankyňa žalovaného mu odpovedala, že túto maľbu vlastní osobne konateľ žalovaného p. O., s ktorým si žalobca dohodol aj stretnutie doma priamo u p. O., kde aj obraz visel. P. O. keďže neovláda francúzsky jazyk, prizval na stretnutie za účelom prekladania do slovenčiny aj jeho známeho - p. F. G., ktorý pracuje neďaleko bydliska p. O., má nemecké občianstvo a dobrú znalosť francúzskeho jazyka. Na tomto stretnutí žalobca navrhol p. O., že tento obraz nechá preveriť ohľadne jeho pravosti a následne na tom „môžeme zarobiť". Uvedené stretnutie ako aj jeho obsah môže ako svedok dosvedčiť aj p. F. G.. Žalobca má teda s kúpou a predajom očividne skúsenosti a robí tak za účelom zisku, t.j. nie ako zberateľ, ktorý si diela kupuje pre seba preto, že sa mu dielo páči. Ku konaniu žalobcu ako priekupníka, t.j. toho, kto kupuje aby so ziskom predal ako aj k tomu, že uvedené slovo sa bežne v brandži obchodu s umením používa navrhujeme, aby vypovedal p. U. O. a p. Á. (riaditeľ žalovaného). Okrem toho, uviedol, že hneď ako žalobca vyzval žalovaného, aby predmetné stanovisko z webovej stránky stiahol, tak aj urobil, čo sám žalobca v žalobe potvrdzuje. Žalovaný v žiadnom prípade nemal dôvod žalobcu nejako osočovať alebo o ňom šíriť akékoľvek nepravdivé informácie, ktoré by sa mohli dotknúť jeho osobnosti. Skutočnosť, že žalobca sa stal predmetom záujmu rôznych médií a tento tlak negatívnym spôsobom zasiahol do jeho súkromného života sa však netýka žalovaného a nie je v žiadnom súvise so stanoviskom žalovaného, ktoré ako difamačné označil žalobca. Všetky údajné skutočnosti uvádzané žalobcom ohľadne zásahu do jeho osobnostných práv považuje za nepravdivé a zavádzajúce. Žalovaný žiadnym spôsobom nezasiahol do práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti a žiada, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá. Pokiaľ ide o stanovisko žalovaného zverejneného na webovom sídle www.soga.sk <http://www.soga.sk/> žalobca okrem citovaných slov „priekupník" neuviedol ani jedno konkrétne tvrdenie, ktoré malo zasiahnuť do jeho práva na ochranu osobnosti. Slovo „priekupník" bolo v tomto prípade použité iba vo význame „ten, kto kúpil aby predal", pričom prívlastky a konotácie o význame podvodník uvádza iba žalobca sám. Žalovaný, že v žiadnom z označených dokumentov a to ani v stanovisku vedenia žalovaného nie je tvrdenie, ktoré by bolo voči žalobcovi difamačné a bolo spôsobilé vyvolať mu ujmu na jeho osobnostných právach.
22. Žalobca písomným podaním zo dňa 29.03.2018 uviedol, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre zastavenie konania z dôvodu prekážky veci začatej, nakoľko v danom spore nie je daná totožnosť predmetu sporu a totožnosť strán aj s poukazom na stanovisko súdu uvedenom na pojednávaní. Na tom nemení nič ani snaha žalovaného, ktorý sa do oboch súdnych konaní snaží vnášať rovnaké skutkové okolnosti tým, že sa vyjadruje ku skutočnostiam, ktoré nie sú predmetom žaloby. V súdnom konaní 18C/115/2015 žalobca priamo v jednom z písomných podaní viac krát upozornili, že žalobca sa v ňom domáha ochrany pred celkom iným konaním žalovaného a ďalších subjektov, ako je konanie, ktoré je predmetom daného sporu.
23. Pokiaľ ide o ďalšie skutočnosti uvádzané žalovaným k týmto sa žalobca vyjadril nasledovne. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 12.03.2018 pokračuje v uvádzaní nepravdivých skutočností, keď tvrdí, že údajne „ žalobca kupuje a predáva umelecké diela za účelom zisku". Toto tvrdenie nie je a nikdy nebolo pravdivé. Žalobca je príležitostný zberateľ umenia, pričom umelecké diela si zadovažuje pre vlastné potešenie do svojich zbierok tak, ako napríklad filatelista zbiera známky, pričom to nerobí za účelom ich ďalšieho predaja, ale pre svoju vlastnú zbierku. A ako každý príležitostný zberateľ umenia, aj on po čase niektoré diela predá alebo zamení za iné. Je to prirodzené správanie každého zberateľa. Takéto konanie objektívne nie je možné označil za konanie priekupníka bez ohľadu na to, či pôjde o kladnú alebo negatívnu konotáciu. Žalobca sa bustu pápeža rozhodol ponúkať na predaj na medzinárodnom trhu až potom, čo sa od prizvaných odborníkov dozvedel, že ide o originál s vysokou hodnotou. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení vyjadruje aj k stretnutiu žalobcu so štatutárnym zástupcom žalovaného. Žalovaný tvrdí, že zamestnankyňa žalovaného oznámila žalobcovi ešte pred stretnutím, že obraz, ktorý bol predmetom záujmu žalobcu, patrí konateľovi žalovaného p. O.. Tiež tvrdí, že žalobca si stretnutie dohodol priamo doma u p. O.. To však nie je pravda. Ako sme už uviedli v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 18C/85/2016, žalobca si so zamestnankyňou žalovaného p. U. dohodol stretnutie v priestoroch žalovaného, kde aj predpokladal, že uvidí daný obraz. Na jeho prekvapenie ho v priestoroch žalovaného čakal pán O., ktorého dovtedy žalobca nepoznal, aj s tlmočníkom, a požiadali ho, aby ich nasledoval do bytu p. O.. Žalobca bol prekvapený takýmto konaním zo strany žalovaného. Neočakával, že bez akéhokoľvek predchádzajúceho upozornenia zo strany p. U. sa stretne priamo s vlastníkom obrazu, a už vôbec nie, že vlastníkom bude jeden zo spolumajiteľov a konateľov žalovaného. Stretnutie priamo doma u p. O. sa teda uskutočnilo na návrh p. O., nie žalobcu. Nepochybne to bol práve p. O., kto mal záujem vyťažiť zo solventného cudzinca zaujímajúceho sa o umenie maximum. Bol to totiž pán O., kto žalobcovi hneď v úvode stretnutia ponúkol, že svoj obraz I. vymení za bustu pápeža Pavla V. Žalobcu ponuka veľmi prekvapila, keďže pán O. ako konateľ žalovaného musel vedieť, že busta bola žalovaným predaná ako napodobenina za približne 26.000,- EUR, čo bolo podstatne menej ako cena, za ktorú obraz I. kúpil pán O. (približne 530.000,- EUR). V ten deň už síce bolo približne týždeň po tom, čo zahraničné média informovali o kúpe busty pápeža múzeom P.. X.. U., a teda pán O. mohol teoreticky nadväzovať na túto informáciu, ale v takom prípade musel zároveň vedieť, že žalobca už nie je vlastníkom busty, a teda aj v takom prípade bola jeho ponuka prekvapivá. Nech už boli dôvody takej ponuky akékoľvek, keďže celá situácia, tak ako sa od príchodu do priestorov žalovaného vyvíjala, na žalobcu pôsobila diskomfortne, len stručne reagoval, že to nebude možné, bez toho, aby to bližšie zdôvodňoval. A keďže pán O. nemal k obrazu I. žiadne doklady a zároveň odmietol umožniť žalobcovi vyhotoviť si snímky obrazu, žalobca po zdvorilostnej diskusii na štandardné zberateľské témy návštevu ukončil. Pokiaľ ide o navrhnutého svedka F. G., až po stretnutí sa žalobca dozvedel, že pán G.E. je zároveň advokátom (zapísaným v komore ako usadený euroadvokát). Vzhľadom na prekvapivú ponuku p. O. vymeniť obraz za bustu, žalobca sa domnieva, že p. G.E. nebol na stretnutí prítomný len ako tlmočník, ale aj ako poradca p. O..
24. Žalovaný potvrdil, že verejne prezentoval informácie o osobe žalobcu, pričom práve na základe týchto tvrdení prevzatých od žalovaného resp. od jeho riaditeľa, pána Á.B., boli printovými médiami s celoslovenskou pôsobnosťou niekoľkokrát zverejnené verejnosti. Na základe analýzy novinových článkov, ktoré sme citovali v žalobe zo dňa 19.12.2016, možno konštatovať, že všetky sa opierajú o citáciu žalovaného a osôb, ktorého ho reprezentujú, napríklad v rámci článku denníka N zo dňa 19.07.2015, keď žalobca mal podľa vyjadrenia pán Á.B. konať nasledovne: „nie je to nejaký super klient, no pomerne často u nás nakupuje veci bežnej povahy. Dostal možno nejaké avízo alebo zacítil príležitosť...". Vzhľadom na jednoznačnosť citácií žalovaného resp. osôb reprezentujúcich žalovaného v riadiacich pozíciách, je preto jasné, že nielen že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ale aj to, že tento zásah vyvolal priamo žalovaný tým, že svoje nemiestne hodnotiace úsudky založené na domnienkach prezentoval médiám a to s vedomím o ich nepravdivosti. Súhlasíme s tvrdením žalovaného, že tento „nemal dôvod žalobcu nejako osočovať alebo o ňom šíriť nepravdivé informácie", no napriek tomu to žalovaný opakovane a verejne robil, pričom nikdy sa za svoje konanie neospravedlnil. Naopak, žalovaný naďalej robil všetko preto, aby žalobcu na jeho výsostných právach poškodzoval, dôsledkom čoho je aj vedenie žaloby v súdnom konaní č. 18C/115/2016, ktorá je založená na následnom neprimeranom konaní žalovaného vo vzťahu k osobnostným právam žalobcu.
25. Podľa právneho názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. 1. ÚS 155/07 zo dňa 03.12.2008), v prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv môže byť spoluzodpovedná aj osoba, ak poskytla médiám informáciu, ktorú následne médiá zverejnili. Žalovaný splnil všetky predpoklady, ktoré zakladajú jeho zodpovednosť t.j. stanovisko žalovaného o žalobcovi ako „priekupníkovi", ktorý jediný „vedel", a ktorý „bol bezpochyby inšpirovaný budúcim predajcom zo zahraničia", bolo zverejnené v printových médiách, médiá pri prezentovaní informácií o žalobcovi uvádzali ako zdroj alebo rovno citovali zástupcov žalovaného, a teda sa nepochybne túto dezinformáciu dozvedeli priamo od žalovaného, tieto informácie o žalobcovi zasiahli do žalobcovho práva na súkromie, česť a dobré meno. Printové médiá sú, z hľadiska rozsahu svojej pôsobnosti, po televíznom vysielaní, jedným z najdostupnejších zdrojov informácií pre širokú verejnosť. Preto, ak došlo k zásahu cez printové médiá, treba vychádzať z toho, že nimi zverejnené informácie majú širokú publicitu, čo zakladá nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (viď analogicky judikát R 45/2000).
26. Pokiaľ ide o následky zásahu, k tomuto žalobca uviedol, že jediný kto má rozhodovať o tom, aké informácie zo svojho súkromia, v akom rozsahu a akou formou zverejní, je žalobca. V tomto smere poukázal na rozhodovaciu prax súdov, ktorá odôvodňuje ich právnu argumentáciu uplatnených nárokov. Žalovaný tým, že sa verejne o žalobcovi vyjadroval bez poverenia alebo predchádzajúceho výslovného súhlasu žalobcu, zasiahol do autonómnej vôle žalobcu ktorý jediný môže rozhodnúť o tom, či vôbec má dôjsť k rozširovaniu poznatkov o jeho osobe a súkromí. (Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 3Cdo/137/2008). Žalobca kupoval umelecký predmet - bustu od žalovaného ako fyzická osoba do svojej vlastnej zbierky, nekonal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, nevystupoval ako obchodník, ani sa tak neprezentoval. Preto všetky okolnosti kúpy busty po opakovanej neúspešnej dražbe, ktoré sa týkajú konania žalobcu, spadajú do sféry jeho súkromia, do ktorého žalovaný nebol oprávnený žiadnym spôsobom zasiahnuť, keďže nemal na to od žalobcu oprávnenie. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.01.2010, spis. značka: 30Cdo 2900/2008: hodnotiaci výrok nemožno akokoľvek dokazovať, je však nevyhnutné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, t.j. či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie danej osoby." V danom prípade máme za to, že akonáhle sa žalovaný dozvedel o tom, že žalobca predal bustu ktorú u neho zakúpil, za nepomerne vyššiu cenu než ju od žalovaného kúpil, na strane žalovaného vznikla snaha akýmikoľvek spôsobmi pred svojimi klientmi a verejnosťou minimalizovať alebo úplne vylúčiť svoju zodpovednosť za pochybenie, ktoré sa preukázalo v súvislosti s nedostatočným určením atribúcie autorstva busty, inými slovami, odviesť pozornosť od seba na žalobcu. Žalobca nepochybuje o tom, že práve z tohto dôvodu žalovaný verejne predniesol neprimeranú a nedôvodnú kritiku na adresu žalobcu ako nadobúdateľa daného umeleckého predmetu. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012, spis. značka: II. ÚS 340/09: predpoklad (požiadavky) vecnosti kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala Z pravdivých skutočnosti (podkladov) ako premisa pre hodnotiaci úsudok. Ak nie sú tieto predpoklady pre úsudok pravdivé a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, kritiku nemožno považovať za prípustnú. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý na základe uvedených skutočnosti možno logicky vyvodil." Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí zo dňa 03.12.2002, spis. značka: 28Cdo 1524/2002 uviedol, že: „Uverejnenie nepravdivej informácie o fyzickej osobe spravidla zakladá neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, ktorý odôvodňuje požiadavku na poskytnutie primeraného zadosťučinenie.“ Ak teda podľa žalovaného je žalobca priekupníkom len preto, že predal jeden z množstva umeleckých predmetov, ktoré má vo svojej zbierke, a ak podľa žalovaného žalobca vedel a bol inšpirovaný zahraničným predajcom, pričom k tomu žalovaný nemal ani vtedy ani teraz žiadne ani len indície, celkom očividne ide o nepravdivú informáciu. Ak súčasne vezmeme do úvahy negatívnu konotáciu slova „priekupník", spájaného so slovami „biely kôň , „medzinárodný podvod", a pod., celkom jednoznačne možno hovoriť o hodnotiacom úsudku založenom na nepravdivom tvrdení, ktorý je neprípustný. V dôsledku verejne prednesených, nepravdivých a pravdu skresľujúcich vyjadrení žalovaného ohľadom záležitostí zo súkromia žalobcu, máme za to, že došlo nielen k porušeniu jeho práva na súkromie, ale aj práva na dobré meno, dobrú povesť a česť. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 31.01.2007, spis. značka: 30Cdo 1941/2007, podľa ktorého: „K porušeniu práva na česť môže dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru, ako aj zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. V prípade, ak sú v kritike na charakterizovanie určitých javov a osôb použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného a vyplýva z nich úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú osobu (tz. intenzívny exces), ide o neprimeranú kritiku, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti.“
27. S poukazom na vyššie uvedené je žalobca toho názoru, že žalovaný veľmi cielene prezentoval žalobcu ako osobu, ktorá mala konať neprimerane a neštandardne, hoci opak bol skutočnosťou. Na základe vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalovaný spôsobil, že došlo k nelegitímnemu zásahu do súkromia na strane žalobcu tým, že o ňom boli zverejňované informácie z jeho súkromia a navyše nepravdivé. V priamej príčinnej súvislosti s tým došlo k ujme na dobrom mene a cti žalobcu, ktorý sa v rámci svojich obchodných aj súkromných medziľudských vzťahov začal stretávať s tým, že bol spochybňovaný, boli mu v tejto záležitosti kladené rôzne otázky a žalobca bol nútený svojim priateľom a známym vysvetľovať, že sa ničím neprevinil. Žalovaný akoby verejne trestal žalobcu za to, že na rozdiel od neho bol žalobca úspešným, pretože žalobca nebol zaťažený názormi žalovaného, ktoré prezentoval prostredníctvom svojho webu a pána Ábelovského, a ktoré preukazujú predsudky a obmedzené názory na to, či sa môže alebo nemôže originál vzácneho diela nachádzať v zbierke slovenského občana.
28. Žalobca po medializácii svojej osoby čelil psychickému tlaku na svoju osobu, ktorý intenzívne vnímal pri akýchkoľvek náhodných stretnutiach, pretože očakával nové a nové otázky, pohŕdanie a mal pocit u svojich dovtedajších známych, že o ňom pochybujú. Nepravdivé informovanie o jeho osobe v zápornom svetle narušilo jeho morálnu integritu a bezúhonnosť. Aby svoju rodinu uchránil pred vnímaným spoločenským nepriateľstvom voči svojej osobe, t.j. osobe, ktorá podľa médií, ktoré vychádzali z tvrdení žalovaného, mala Slovenskú republiku nelegálne obrať o hodnotné umelecké dielo, a teda poškodiť ju, žalobca sa s manželkou rozhodol na presťahovaní do svojej domovskej krajiny. Tento presun celej rodiny neprebehol bez problémov. Deti zažili kultúrny a jazykový šok, nakoľko nevedeli dostatočne dobre rozprávať po francúzsky. Menšie z detí v dôsledku toho napríklad prestalo asi na obdobie jedného roka úplne rozprávať, čo žalobcu ako otca veľmi negatívne citovo zasiahlo. Žalobca to vnímal ako svoje osobné zlyhanie. Jeho dieťa trpelo za to, že otec bol v slovenských médiách na základe informácií, ktoré ako žalovaný, bol považovaný za nečestného človeka. V tejto súvislosti sa žalobca vyjadril v novembri 2016 pre internetový spravodajský portál aktuality.sk nasledovne: „Ja som to skôr vnímal ako začiatok ťaženia proti mojej osobe. Ja som pritom nič zlé neurobil, len som kúpil sochu na dražbe (v skutočnosti to bolo v po-dražobnom predaji) a následne som ju predal. A zabezpečil som si aj všetky potrebné povolenia. Skôr by som povedal, že ma sklamalo, kam až to dokázalo vyústiť, keď ma v médiách označovali za nejakého priekupníka. Vyštvalo ma to zo Slovenska Prestávalo mi dávať zmysel, aby som tu zostával.“ Tento diskomfort bol pre žalobcu značne intenzívny a znemožňoval mu viesť normálny spoločenský život. Žalobca bol aj s rodinou nútene vytrhnutý z dovtedy zaužívaného spôsobu života kvôli záujmu médií o jeho osobu, pričom dosiaľ sa mu nikto za jeho verejné ohováranie vo vzťahu k niečomu, čo nespravil (nikdy nepôsobil ako priekupník umeleckých diel, nikdy nebol nikoho bielym koňom, a nikdy sa nezúčastnil na žiadnom medzinárodnom podvode), neospravedlnil.
29. Žalobca má za to, že medializované informácie o osobe žalobcu mali vplyv aj na zníženie jeho vážnosti v spoločnosti práve pre zvýšený dopyt ľudí, ktorí ho poznali, po negatívne ladenej mediálnej kauze B.. Informácie, ktoré sa o jeho osobe v médiách, za významnej podpory žalovaného, šírili, škandalizovali jeho osobu. Jeho meno a priezvisko sa stali predmetom verejných diskusií a to v súvislosti s jeho dobromyseľnou kúpou umeleckého diela po opakovanej neúspešnej dražbe. Žalovaný bezdôvodne zdôrazňoval údajnú neobvyklosť konania žalobcu, pričom v skutočnosti sa z podávaných informácií vytratila informačná podstata a ostala len dehonestácia žalobcu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. značka 5 Cdo 83/2008 zo dňa 27.11.2009: „Vzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi, pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený, nevyžaduje Občiansky zákonník pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie. Kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti Žalobca neurobil nič protiprávne, riadne a včas si splnil všetky povinnosti, ktoré mal ako kupujúci a rovnako si splnil všetky povinnosti, ktoré mal ako osoba zamýšľajúca vyviezť umelecké dielo. Žalobca nikdy nič nezatajoval, konal voči všetkým dotknutým osobám otvorene a bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom zasiahol do práv iných. Žalobcovi ako kupujúcemu objektívne nemožno zosobňovať nesprávne rozhodnutia predávajúcich, ktorí boli pri predaji zastúpení kvalifikovaným subjektom - žalovaným. Avšak, napriek dobromyseľnosti sa práve z dôvodu, že žalovaný subjektívne vykresľoval žalobcu v negatívnom zmysle, žalobca stal osobou verejného záujmu, pričom médiá prevzali presne tie výroky o žalobcovi, ktoré uviedol žalovaný. Rétorika médií sa dostala od neutrálnej polohy až po tom, ako sud rozhodol o inej žalobe žalobcu voči Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky, kde súd konštatoval, že žalobca žiadnym spôsobom nepochybil pri žiadosti o vývozné povolenie umeleckého diela. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované rozhodnutie je zrejmé, že na záver o protiprávnosti zásahu do osobnostných práv nie je nutné skúmať skutočné následky zásahu, stačí len vyhodnotiť, či zásah objektívne mohol nepriaznivé následky vyvolať. Má za to, že každý čestný človek, ktorý by bol v postavení žalobcu, by výroky žalovaného o osobe žalobcu a jeho súkromí, ktoré sa navyše nezakladali na pravde, považoval za výroky, ktoré zasahujú do jeho práva na súkromie, cti, dobrého mena a povesti, znížili jeho dôstojnosť v spoločnosti a narušili jeho medziľudské vzťahy k tretím osobám, ktoré ho poznali.
30. Pokiaľ ide o stiahnutie stanoviska žalovaného, v ktorom sa vedome prezentovali nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie o osobe žalobcu, a to približne po jeho jednomesačnom nepretržitom zverejnení, toto stiahnutie nedokázalo zabrániť šíreniu výrokov žalovaného na adresu žalobcu v médiách. Zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu v dôsledku zverejňovania informácií zo súkromia žalobcu (napr. kedy a ako za zaplatil za kúpenú bustu, že ako súkromná osoba nakupoval umelecké diela u žalovaného častejšie) a šírenia nepravdivých informácií o osobe žalobcu o tom, že je údajne „priekupník“, ktorý na rozdiel od predávajúcich údajne „vedel” o tom, aké má predmet predaja vlastnosti v čase pred predajom, a teda pred tým, ako mal reálne možnosť dispozície s predmetom predaja a ktorý údajne “ zacítil príležitosť“, ktoré vyvolali ujmu na viacnásobných osobnostných právach žalobcu a to práve na súkromie, česť, dobré meno a dobrú povesť, vážnosť v spoločnosti;
zásahy spočívajúce vo vyjadreniach žalovaného na adresu žalobcu v tzv. kauze B., ktoré sme opísali v žalobe, boli neoprávnené, pretože takéto výroky jednak neboli pravdivé a jednak jediný, kto by mohol rozhodnúť o zverejnení záležitostí súvisiacich s osobou žalobcu, bol žalobca osobne; medzi výrokmi žalovaného a zásahmi do vyššie uvedených osobnostných práv je daná priama príčinná súvislosť. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19.11.2004, spis. značka: 30Cdo 923/2004: Uverejnenie (či už vedomé alebo nevedomé) nepravdivých informácii o fyzickej osobe treba v zásade vždy posudzovať ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, a to aj v prípade, ak príslušná informácia pripadne nebude mať výslovne difamačný charakter. Podstatné totiž je to, že takto sa o konkrétnej osobe vyslovuje nepravda, na základe ktorej tretie osoby môžu túto fyzickú osobu posudzovať skreslene (pritom nie je rozhodujúce ani to, či by išlo o negatívnu alebo pozitívnu informáciu)''1. Žalovaný nepreukázal, že by bol o osobe žalobcu šíril pravdivé informácie. Nepreukázal, že by žalobca bol priekupníkom, nepreukázal, že by žalobca mal vedomosť o autorstve busty ešte pred jej nadobudnutím, rovnako ako nepreukázal, že žalobca bol inšpirovaný budúcim predajcom zo zahraničia. Vzhľadom k tomu názor žalovaného, že údajne nie je zodpovedný za žiadny zásah, považuje za irelevantný. Žalovaný nevysvetlil ani motív svojho konania, a teda nevyvrátil dôkazmi podložené tvrdenia žalobcu, že svoje výroky na adresu žalobcu vyriekol neoprávnene, narušiac tak úplné informačné sebaurčenie žalobcu vo vzťahu k záležitostiam z jeho súkromia. Žalobca má za to, že zo strany žalovaného došlo do zásahu na viacerých osobnostných práv žalobcu, pričom tento zásah možno hodnotiť ako intenzívny vzhľadom na následnú publicitu výrokov žalovaného na adresu žalobcu v médiách, preto sme toho názoru, že sú splnené podmienky nielen na morálnu satisfakciu spočívajúcu v ospravedlnení, ale tiež na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.
31. V predmetnej veci súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s písomnými vyjadreniami sporových strán k predmetu sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi (Zmluva o obstaraní predaja veci a zapožičaní diel č. T. R. ,,Zmluva o obstaraní predaja veci a zapožičaní diel č. T. zo dňa12.08.2014, Faktúra žalovaného v I. rade č. XXX/XXXX zo dňa 24.09.2014 Výpis z bankového účtu žalovaného v I. rade zo dňa 25.9.2014, Povolenie na vývoz č. F.-XXX/XXXX-XXX/XXX zo dňa 16.01.2015, E-mailová komunikácia medzi žalobcom a p. G. X. z októbra 2014, Odpoveď žalovaného v I. rade na výzvu zo dňa 31.08.2015, článok týždenníka .týždeň s názvom ,,Socha, ktorú si nezaslúžime" v čísle 32/2015 zo dňa 03.08.2015, článok s názvom „Ako nám zmizol B.", autor: T. B., článok s názvom „Pre chybu na ministerstve opustilo Slovensko majstrovské dielo", autor: F. Š., článok s názvom „ Urobili ministerstvo kultúry a aukčný dom Soga obchod roka? Sochu za 7 miliónov strelili za 24-tisíc Eur", autor: T. U., článok s názvom „Mali sme Berniniho sochu, netušili o tom, lacno predali a dnes ju vystavujú v USA autor: H. J., , Notárska zápisnica o osvedčení právne významnej skutočnosti o obsahu internetovej stránky č. Z., Z. XXXXX/XXXX, Z. XXXXX/XXXX zo dňa 17.08.2015, Výzva právneho zástupcu žalobcu adresovaná žalovanému v I. rade na upustenie od neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti zo dňa 10.08.2015, Opakovaná výzva právneho zástupcu žalobcu na zverejnenie ospravedlnenia zo dňa 24.08.2015, článok „Súd rozhodne o osude Berniniho busty Pavla V" zo dňa 23.10.2016, článok „ Vývoz vzácnej busty pápeža zo Slovenska bol legálny, rozhodol súd" zo dňa 23.11.2016, článok „Berniniho bustu na Slovensku už asi neuvidíme" zo dňa 24.11.2016, článok „G. C. U. o kontroverznej kúpe busty: Ako som Berniniho vyviezol zo Slovenska!" zo dňa 25.11.2016), výsluchom žalobcu, konateľa žalovaného, svedkov T. U. a dospel k nasledovnému záveru.
32.Skutkový stav
Pokiaľ ide o skutkový stav predmetného sporu, súd na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav totožný so skutkovými okolnosťami uvedenými žalobcom v žalobe a doloženými listinnými dôkazmi. Priebeh skutkového stavu nebol rozporovaný ani zo strany žalovaného, takže je možné jednoznačne ustáliť, že žalobca sa zúčastnil aukcie umeleckých diel organizovanej žalovaným na ktorej zakúpil umelecké dielo „Busta pápeža (podľa Gian Lorenza Berniniho) uvedené pod pol.č. 118/200 od neznámeho talianskeho sochára. Žalovaný predmetné umelecké dielo, okrem iného, ponúkal na aukcii na základe Zmluvy o obstaraní predaja veci a zapožičaní diel zo dňa 12.08.2014 uzatvorenej s pôvodnými vlastníkmi umeleckého diela t.j. akad. F. R. I., F.. X. I., I. L.. Žalobca za vydražené dielo zaplatil kúpnu cenu stanovenú majiteľmi diela a žalovaným vo výške 26.880Eur na základe vystavenej faktúry č. XXX/XXXX prevodom na účet dňa 25.09.2014.
33. V súvislosti s kúpou busty žalobca za účelom overenia pravosti kúpenej mramorovej busty pápeža požiadal odborníkov na talianske barokové umenie a to G. X. - riaditeľa barokového múzea v X. C. L. T. V. K., T. A. z medzinárodnej aukčnej siene Q. T. L. P. z medzinárodnej aukčnej siene C. o vyjadrenie sa k otázke jej umeleckej hodnoty. Oslovení odborníci sa postupne vyjadrili, že podľa ich názoru sa jedná o originálne dielo Gian Lorenza Berniniho vyrobené v 17. storočí, pričom ako prvý svoj názor po vykonaní rešerše potvrdil v komplexnom stanovisku p. G. X., o čom svedčí aj E-mailová komunikácia medzi žalobcom a p. G. X. z októbra 2014.
34. Následne, na základe žiadosti adresovanej Ministerstvu kultúry SR zo dňa 01.12.2014, žalobca požiadal o vydanie povolenia na trvalý vývoz predmetu trvalej kultúrnej hodnoty z územia Slovenska v rámci colného územia Európskej únie alebo z colného územia Európskej únie, pričom v žiadosti označil vyvážané dielo ako Busta pápeža Pavla V. od Gian Lorenza Berniniho a ďalej uviedol, že predmet vývozu sa radí do kategórie 7 - originál sôch a súsoší. V konaní o vydanie povolenia k vývozu diela bol žalobca zastúpený, na základe plnej moci zo dňa 03.12.2014, medzinárodnou aukčnou spoločnosťou Q., so sídlom: XX- XX Z. B. Q., E., N. XAA, Q. A. (ďalej len „Q."), ktorá neskôr pre žalobcu zabezpečila zreštaurovanie a poistenie diela a následne aj sprostredkovala na medzinárodnom trhu predaj diela formou priameho oslovovania vytypovaných záujemcov. Ministerstvo kultúry SR listom zo dňa 16.01.2015 povolenie k vývozu busty vydalo. Žalobca prostredníctvom spoločnosti Q. dielo predal múzeu P..X..U. v Los Angeles, Kalifornia, USA za cenu podstatne vyššiu ako bola pôvodná cena aukčného predaja. Po medializácii akvizície busty múzeom P..X..U. v zahraničných médiách v lete 2015, sa otázka dražby busty začala pretraktovať v slovenských médiách z pohľadu možného úmyselného poškodenia záujmov Slovenskej republiky, ktorá prostredníctvom svojich orgánov umožnila jeho vývoz mimo územia republiky. V súvislosti s vývojom situácie, Ministerstvo kultúry SR zrušilo povolenie k vývozu, toto rozhodnutie však v konečnom dôsledku bolo v rámci preskumávacieho konania rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.11.2916 zrušené z dôvodu, že kupec - žalobca v žiadosti o povolenie k vývozu predmet vývozu riadne identifikoval, nezamlčal žiadne podstatné skutočnosti, pravosť diela nebola jednoznačne preukázaná napriek vyjadreniam znalcov oslovených žalobcom, v dôsledku čoho vývoz diela bol zlegalizovaný.
35. V tejto súvislosti žalovaný na svojej internetovej stránke vvww.soga.sk. 09.06.2015 prezentoval svoje stanovisko, v ktorom o žalobcovi sa vyjadril ako o jedinom, „ktorý vedel" bol ich bežný klient, v podstate „obyčajný priekupník“, ktorý konečne (bez pochyby inšpirovaný budúcim predajcom zo zahraničia) našiel na aukcii SOGY „perličku na dne''. I keď žalovaný vo svojom stanovisku žalobcu priamo nepomenoval následne na to, vzhľadom k všeobecne medializovaným osobným údajom žalobcu, sa aj na ďalších internetových portáloch, napríklad v článku „Socha, ktorú si nezaslúžime" zverejnenom v týždenníku týždeň č. 32/2015 zo dňa 03.08.2015 na strane 6-11, okrem uvedenia mena žalobcu, citoval vyššie uvedený názor žalovaného o údajnom „priekupníctve" žalobcu. Jeho meno sa uvádzalo aj v článku Ako nám zmizol Bernnini od Andreja Bána, publikovanom na internetovom portáli <http://www.tvzden.sk/>, ďalej v článku „Pre chybu na ministerstve opustilo Slovensko majstrovské dielo" publikovanom na internetovom portáli <http://kultura.pravda.sk/>:, v článku „Urobili ministerstvo kultúry a aukčný dom Soga obchod roka? Sochu za 7 miliónov strelili za 24-tisíc Eur!" publikovanom na internetovom portáli <http://www.cas.sk/>, v článku Mali sme Berniniho sochu, netušili o tom, lacno predali a dnes ju vystavujú v USA" od autora Olivera Reháka, zverejnenom na internetovom portáli. Okrem vyššie uvedeného sa žalovaný, prostredníctvom svojho vtedajšieho riaditeľa, p. Jána Abelovského, na adresu žalobcu verejne vyjadril nasledovne: „Nie je to nejaký super klient, no pomerne často u nás nakupuje veci bežnej povahy. Dostal možno nejaké avízo alebo zacítil príležitosť...", pričom tieto slová boli publikované v rámci Článku denníka N zo dňa 19.07.2015. Hneď za týmto citátom v článku nasleduje meno žalobcu spolu s ďalšími tvrdeniami na jeho adresu.
36. Na základe výzvy žalobcu zo dňa 10.08.2015, žalovaný svoje stanovisko uverejnené na svojej internetovej stránke stiahol. I napriek žiadosti žalobcu o uverejnenie ospravedlnenia, žalovaný listom zo dňa 31.08.2015 len potvrdil stiahnutie stanoviska z internetovej stránky.
37. Právny stav
Predmetom žaloby na ochranu osobnosti je neoprávnený zásah žalovaného do osobnostných práv žalobcu spočívajúceho v označení žalobcu v stanovisku žalovaného uverejnenom na jeho internetových stránkach ako priekupníka s umením, nakoľko použitím slova priekupník, ktoré má v spoločnosti negatívnu konotáciu, žalovaný poškodil dobré meno a česť žalobcu. Súčasne žalobca žiadal žalovaného o náhradu nemajetkovej ujmy a zdržania sa konaní, ktorými by pokračoval do zasahovania osobnostnej integrity žalobcu.
38. Z hľadiska posúdenia oprávnenosti podanej žaloby žalobca uplatnený nárok nielen skutkovo ale aj právne dostatočne zdôvodnil. Právne zdôvodnenie opodstatnenosti žaloby, vo vzťahu k zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu, žalobca podložil rozhodnutiami súdnych inštitúcií v obdobných veciach, ktoré sú relevantné z hľadiska ich aplikácie aj pre konkrétny spor a preto súd právnu argumentáciu žalobcu prijal. Z hľadiska právneho zdôvodnenia svojho rozhodnutia vo vzťahu k jednotlivým výrokom petitu žaloby súd dopĺňa právnu argumentáciu o nasledovné závery.
Základné právne normy upravujúce ochranu osobnosti Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
Podľa článku 12 Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatej na pôde OSN dňa 10.12.1948, nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť. Každý má právo na právnu ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom. Podľa čl.8 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
39.K zásahu do osobnostnej integrity žalobcu. Tak ako to vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení, ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho zákonníka upravujú právo na ochranu osobnosti ako jednotné právo zabezpečujúce v občianskoprávnej oblasti rešpektovanie osobnosti fyzickej osoby a jej všestranný slobodný rozvoj. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právna úprava ochrany osobnosti, ktorá je obsiahnutá v Občianskom zákonníku vychádza z toho, že všetky fyzické osoby majú jednak všeobecné vlastnosti a univerzálne danosti každej ľudskej bytosti, ktoré sa postupne vytvárali a modifikovali v nadväznosti na celkový vývoj ľudstva v oblasti etickej, ekonomickej, politickej, kultúrnej, náboženskej a pod., jednak osobitné vlastnosti dané individualitou a neopakovateľnosťou osobnosti každého jednotlivého človeka vo všetkých stránkach a sférach jeho života. Predmetné ustanovenia zohľadňujú tak univerzálnosť platiacu pre všetkých ľudí, ako aj mnohorakú diferenciáciu vyplývajúcu z toho, že každý človek je jedinečný, originálny, inak osobnostne štruktúrovaný. Občiansky zákonník zabezpečuje ochranu osobnosti z oboch uvedených aspektov.
39. Ochranu mena a osobnej cti poskytuje Občiansky zákonník výlučne proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a ohrozujú tak vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Nie je tu rozhodujúce, či k ujme skutočne došlo; postačuje objektívna spôsobilosť určitého konania takú ujmu spôsobiť. K porušeniu práva na česť môže dôjsť nepravdivými skutkovými tvrdeniami difamačného charakteru, ako aj zverejnením neprípustných hodnotiacich úsudkov o určitej osobe. Ak sú v kritike charakteristiky určitých javov a osôb použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného a ak z nej vyplýva úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú osobu (tzv. intenzívny exces), ide o kritiku neprimeranú, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Do občianskej cti fyzickej osoby chránenej § 11 a nasl. OZ možno neoprávnene zasiahnuť nielen zverejnením difamujúcich skutkových tvrdení (najmä zverejnením nepravdivých faktov) týkajúcich sa fyzickej osoby, ale aj publikáciou neprípustných hodnotiacich úsudkov o tejto osobe (neprípustnú kritikou občana a jeho konania). Ak sú v kritike na charakterizáciu určitých javov a osôb (ich konania a vlastností) použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky (tento cieľ by bolo možné dosiahnuť aj bez takýchto výrazov), a z ktorých vyplýva úmysel kritizovanú osobu uraziť, ide o kritiku neprimeranú, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ak má ísť o kritiku oprávnenú, musí byť vecná a konkrétna, rovnako primeraná čo do obsahu, formy a miesta. Prípustná kritika nie je oprávnená vybočovať z medzí potrebných na dosiahnutie sledovaného a spoločensky uznávaného účelu. Difamujúce tvrdenie zasahujúce do práva na ochranu osobnosti je nutné posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale aj celkového dojmu, ktorým pôsobí s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo. Významné je, či celkové vyznenie určitej informácie zodpovedá pravde. (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 14. novembra 2007, sp. zn. 30 Cdo 332/2007) Zverejnenie (vedomé alebo nevedomé) nepravdivých informácií o fyzickej osobe je potrebné v zásade vždy posudzovať ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, a to aj v prípade, že príslušná informácia nebude mať vyslovene difamačný charakter. Podstatné totiž je, že takto je o konkrétnej fyzickej osobe vyslovovaná nepravda, na základe ktorej môžu tretie osoby túto fyzickú osobu skreslene posudzovať (nie je pritom ani rozhodujúce, či by išlo o negatívnu alebo pozitívnu informáciu).(rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 19. novembra 2004, sp. zrt. 30 Cdo 923/2004). Ak je za zásah do osobnostných práv považovaný písomný prejav, je pre posúdenie, či sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať nielen obsah tohto prejavu, ale tiež formu v ňom použitých výrazových (slovných i grafických) prostriedkov, pretože tá je vonkajším prejavom obsahu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MCdo 10/2005).
40. Podľa ustanovenia § 13 OZ občianskoprávne sankcie postihujú subjekty, resp. pôvodcu neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, chránenej všeobecným osobnostným právom. Pôvodcom neoprávneného zásahu pritom môžu byť akékoľvek fyzické alebo právnické osoby. Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou alebo inou fyzickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej alebo inej osoby, pričíta sa neoprávnený zásah samotnej fyzickej alebo inej právnickej osobe. Súd sa musí zaoberať splnením predpokladu tohto druhu zodpovednosti, a to, že právnická osoba vedome použila takéto osoby a že takáto osoba vedome konala, bola použitá za právnickú osobu v rámci poverením vymedzenej činnosti. Ak je totiž na základe zhodnotenia všetkých okolností konkrétneho prípadu - predovšetkým z hľadiska miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti - namieste záver, že sa činnosť použitej osoby už nerobila v rámci poverením vymedzenej činnosti, ale išlo o vybočenie (exces) z tohto rámca, postihujú občianskoprávne sankcie podľa ustanovenia § 13 OZ priamo túto použitú osobu. Táto otázka je podstatná z hľadiska určenia pasívnej vecnej legitimácie v súdnom konaní.
41. V danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že k použitiu slovného výrazu „obyčajný priekupník“ došlo žalovaným na interentových stránkach žalovaného v súvislosti s uverejnením stanoviska vedenia aukčnej spoločnosti Soga pod názvom „BERNINIHO „BUSTA PÁPEŽA“- STANOVISKO VEDENIA AUKČNEJ SPOLOČNOSTI SOGA v júny 2015, ktoré vypracoval P.. T., výkonný riaditeľ spoločnosti SOGA. Toto stanovisko bolo uverejnené v príčinnej súvislosti s medializáciou aukčného predaja busty a jej následnej obchodnej transakcie s múzeom U., a preto na základe informácií v ňom obsiahnutých nebolo obtiažne stotožniť osobu označenú ako „ obyčajný priekupník“ s osobou žalobcu. Navyše tak ako to uviedol žalobca v žalobe, citáciu tohto slovného spojenia prevzali do svojich článkov okrem iného aj ďalšie médiá, ktoré ich zverejnili na svojich internetových portáloch. Pokiaľ ide o význam slova „priekupník“, v slovníku slovenského jazyka priekupník znamená človek kupujúci tovar priamo od výrobcu a predávajúci ho potom; prípadne kto kupuje tovar na ďalší predaj; „priekupníctvo“ znamená obchodovanie prostredníctvom priekupníkov. Synonymá k slovu „priekupník“ sú kupec, obchodník ale aj handliar, kšeftár, šmelinár, špekulant, sklepár, Vychádzajúc z významu a synoným slova priekupník je možné dospieť k záveru, že uvedený výraz neevokuje predstavu obchodníka v pozitívnom slova zmysle, skôr vytvára obraz osoby, ktorá bez akéhokoľvek emotívneho vzťahu k svojej činnosti a predmetu obchodovania kupuje a predáva tovar výslovne za účelom zisku. To znamená, že jedinou motiváciou jeho činnosti je zisk. V súčasnosti slovo priekupník často v spoločnosti rezonuje v súvislosti s vyšetrovaním nekalej obchodnej činnosti, ktorá často napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu ako je napr. priekupníctvo zbraní, drog, obchodovanie so ženami a pod., takže je problematické sa domnievať, že spoločnosť bude vnímať osobu takto prezentovanú, respektíve jej činnosť inak ako v negatívnom slova zmysle najmä, ak intenzita negatívneho významu je znásobená prívlastkom „obyčajný“ čo dotknutú osobu radí medzi tzv. “obchodnú smeť“ alebo inak povedané na najnižšiu priečku obchodnej činnosti. Taktiež nie je bez významu motivácia konania žalovaného, vedená snahou odpútať pozornosť od „faux pas“, ktorého sa žalovaný dopustil v súvislosti s aukčným predajom diela žalobcovi. Súd má zato, že týmto svojím konaním sa snažil upriamiť pozornosť verejnosti na žalobcu ako človeka, ktorý sa aukcie zúčastnil s nie čestnými úmyslami spočívajúcimi v lacnom získaní umeleckého diela o ktorom vopred a s istotou vedel, že má nepomerne vyššiu peňažnú hodnotu. K takýmto záverom žalovaný nemal žiadne oprávnené dôvody, nakoľko ani v priebehu konania, okrem tvrdení, nedokázal relevantným spôsobom preukázať, žeby žalobca sa živil priekupníctvom umeleckých diel. Z uvedeného dôvodu ani výpoveď konateľa spoločnosti žalovaného p. O. nemohla ovplyvniť závery súdu, nakoľko skutočnosť že niekto sa zúčastňuje aukcií, vyhotovuje fotodokumentáciu z umeleckých diel, prípadne konzultuje ich hodnotu a pravosť s inými odborníkmi ešte nezakladá právo verejne pochybovať o jeho slušnosti a férovom prístupe. S istotou doposiaľ nebol potvrdený ani skutočný pôvod diela, odborníci, ktorých žalobca oslovil a ktorí dielo skúmali, vyjadrili len svoj názor. Aj keby žalobca mal pochybnosti o hodnote diela, nie je povinný svoje pochybnosti verejne tlmočiť. Bolo úlohou žalovaného, aby v záujme svojich klientov dielo na aukcii predal za jemu zodpovedajúcu cenu.
42. Nemajetková ujma
V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2 OZ právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej výšky prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za akých k porušeniu práv konkrétneho účastníka konania došlo. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere od úvahy rozhodujúceho súdu. Príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná, jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť žalobca , ktorý nesie dôkazné bremeno. Príslušné závery sudu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych faktoch. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako pričom by mali rozhodovať v priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. ESLP v súvislosti s primeranosťou náhrady nemajetkovej ujmy poukazuje na nutnosť vychádzať pri jej určovaní z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. rozsudky ESĽP z 20. novembra 2007 vo veci sťažnosti G. proti F. č. XXXXX/XX, bod 34, a z 15. februára 2005 vo veci sťažnosti Q. a F. proti Q. A. č. XXXXX/XX) a zohľadňovať pritom výšku náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam trestnej činnosti.
43. Podľa už citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade skutočnosť, že morálna satisfakcia sa s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca, pričom v dôsledku zásahu musí dôjsť k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Posúdenie splnenia tejto podmienky je predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý musí vychádzať z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Konaním žalovaného síce došlo k zníženiu vážnosti a dôstojnosti žalobcu v spoločnosti avšak nárok na nemajetkovú ujmu je oprávnený jedine v prípade, ak sa jedná o značnú ujmu. Žalobca v konaní svoje tvrdenia nepodložil , okrem výpovedi manželky, žiadnymi ďalšími dôkaznými prostriedkami, ktoré by deklarovali ním tvrdené skutočnosti. Je pochopiteľné, že v mnohých prípadoch je obtiažne ujmu spôsobenú zásahom do osobnostných práv jednoznačne, bezpochybne preukázať najmä ak sa jedná o pocitovú záležitosť, o vnímanie reality, o zaznamenanie zmeny v správaní sa bezprostredného okolia, priateľov, známych, spolupracovníkov na základe ktorej prestávajú byť takýto členovia rodiny spoločensky aj pracovne žiaduci. Avšak na strane druhej súd nemôže prijatý záver ohľadom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy založiť len na domnienkach. Vzhľadom k uvedenému nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol.
44. Pokiaľ ide o povinnosť uloženú žalovanému zdržať sa ďalších neoprávnených zásahov, v tomto smere súd poukazuje na to, že hmotnoprávnou podmienkou žaloby na upustenie od neoprávnených zásahov do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 ods. 1 OZ (napr. odvolanie urážlivých tvrdení a pod.) je, aby neoprávnený zásah v dobe podania žaloby trval, príp. aby existovalo bezprostredné nebezpečenstvo (hrozba) uskutočnenia či opakovania v budúcnosti. Z toho vyplýva, že právny prostriedok tohto druhu nemá miesto tam, kde bol už neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby ukončený (dokonaný) a netrval, príp. kde neexistuje žiadne bezprostredné nebezpečenstvo (hrozba) jeho uskutočnenia či opakovania v budúcnosti. V danom prípade bolo samotným žalobcom uvedené, že žalovaný stanovisko v ktorom použil difamujúce tvrdenie zo svojej webovej stránky stiahol a k iným neprimeraným zásahom z jeho strany nedošlo. Preto súd aj v tomto prípade žalobu ako nedôvodnú zamietol.
45. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C. s. p. Keďže žalobca mal v spore úspech len čiastočný súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach na Okresnom súde Bratislava I.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.