Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/200/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej spore žalobcu: R Collectors s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 50094297, zast. Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, proti žalovaným: 1. A. L., W.. XX.XX.XXXX, F. XX, XXX XX F. a 2. E. Č., W.E.. XX.XX.XXXX, F. X/XXX, XXX XX A., o zaplatenie 4 836,89 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 02. 05. 2018, č. k. 1Csp/106/2017-73 takto jednohlasne

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania.

II. Náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„Žalovaní sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne žalobcovi zaplatiť 2.708,30 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne od 1.4.2017 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Stranám nepriznáva nárok na náhradu trov konania“.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase vzniku právneho vzťahu, § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 499, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, čl. 3 ods. 1, 2, 3, čl. 5, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, § 1 ods. 1, 2, 8, § 2, § 9 ods. 1, 2, 3, 6, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku zmluvného vzťahu, § 52, § 53 ods. 1 - 6, § 54 ods. 1, 2, § 565, § 563, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

3. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že právny predchodca žalobcu Poštová banka a. s. poskytol žalovaným úver 5 000 eur, a to na základe úverovej zmluvy zo dňa 21. 11. 2012. Mal za nesporné, a to vzhľadom na povahu účastníkov tejto zmluvy, že predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským. Spotrebiteľské právo má prednosť, a to bez ohľadu na argumentáciu žalobcu o zákaze spätnej účinnosti znenia poslednej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 04. 2015. Keďže predmetnú úverovú zmluvu je potrebné posúdiť i podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, súd prvej inštancie skúmal, či uvedená zmluva má všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. V súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Súd skonštatoval, že v zmluve sú nesprávne vyčíslené celkové náklady spotrebiteľa, ktoré má na úver zaplatiť. Celkové náklady činia podľa zmluvy sumu 4 933,08 eura, avšak táto suma nezodpovedá zmluvne dohodnutým podmienkam, keď pri počte a výške splátok v zmluve dohodnutých má spotrebiteľ zaplatiť 4 720 eur. Spolu s poplatkom za správu úveru náklady podľa zmluvy činia 5 020 eur, pričom podľa zmluvy celková čiastka úveru je tvorená súčtom výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom. Nesprávne je preto uvedený žiadaný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. a absencia tejto podstatnej náležitosti zmluvy má za následok, že úver sa v danom prípade považuje za bezúročný a bez poplatkov, v zmysle ust.§ 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Žalobca má preto právo len na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia, teda reálne poskytnutého úveru vo výške 5 000 eur. Keďže žalovaní uhradili na účet predchodcu žalobcu, resp. na účet žalobcu sumu 2 291,70 eura, žalovaní sú povinní na istine zaplatiť žalobcovi sumu 2 708,30 eura (5 000 eur - 2 291,70 eura).

4. Vzhľadom k tomu, že úverová zmluva neobsahuje zákonom stanovené náležitosti, žalovaní v 1.a 2.rade môžu byť v omeškaní od 27. 06. 2014 (omeškanie s platením dlžnej sumy po výzve na zaplatenie zo dňa 09. 06. 2014) a len zo zaplatením sumy 2 708,30 eura. Výzvou zo dňa 09. 06. 2014 boli žalovaní vyzvaní na zaplatenie dlžnej sumy (vo vyššej sume) v lehote do 26. 06. 2014, zosplatnenie celého dlhu teda nastalo dňom 26. 06. 2014. Keďže sa žalobca žalobou nedomáha zaplatenia úrokov z omeškania odo dňa splatnosti celého dlhu, ale až od 01. 04. 2017, súd mu priznal úroky z omeškania od uvedeného dňa. Preto žalobcovi okrem istiny 2 708,30 eura patrí v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aj úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 01. 04. 2017 do zaplatenia. V tomto prípade sa žalobca domáha úroku z omeškania v nižšej výške (5,25 %), ako mu patrí minimálne v zmysle ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a preto súd zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne (§ 511 Občianskeho zákonníka) na zaplatenie sumy 2 708,30 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 01. 04. 2017 do zaplatenia.

5. Súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (vo vzťahu k istine, úrokom, úrokom z omeškania a prislúchajúcim úrokom z omeškania uplatnených z týchto súm) a neprihliadol na argumentáciu žalobcu uvádzanú v jeho podaniach, ktorá je naviac v rozpore s ustanovením zákonov na ochranu spotrebiteľa. Súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 03. 2016, sp. zn. 20Co/50/2015, kde sa súd vysporiadal s uvedenou otázkou nepriameho účinku Smernice. V ostatnom sa súd neodklonil od ustálenej judikatúry, nakoľko otázky, na ktoré poukazoval žalobca v konaní, sú už súdmi ustálené.

6. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP, keďže žalobca bol v spore čiastočne úspešný (neúspech v časti istiny a prevažnej časti príslušenstva - úroky, úroky z omeškania) a žalovaním žiadne preukázateľne trovy v konaní nevznikli a tiež boli v spore len čiastočne úspešní.

7. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a proti výroku o trovách konania. Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že vec nesprávne právne posúdil a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa názoru odvolateľa úverová zmluva pre vyjadrenie celkovej čiastky používa len všeobecný vzorec súčtu výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Ďalší spôsob výpočtu zákon neukladá, avšak žalobca presne vyčíslil celkovú sumu úveru, ktorú má žalovaný zaplatiť v bode 2.1 Zmluvy, kde je jasne a správne vyčíslená celková čiastka úveru. Zmluvu o úvere nemožno preto sankcionovať bezúročnosťou a bezpopatkovosťou z dôvodu absencie niektorej z náležitosti zmluvy, pretože to odporuje ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Napriek skutočnosti, že ochrana spotrebiteľa je považovaná za jedno z nosných hľadísk tak vo vnútroštátnej, ako aj únijnej legislatíve, nie je podľa odvolateľa prijateľné, aby podnikateľ niesol všetky riziká zmluvného vzťahu a spotrebiteľ neniesol fakticky žiadnu zodpovednosť. Takýto prístup by bol zneužitím práva v rozpore so základnými zásadami právnej spoločnosti, podľa ktorých je okrem iného nevyhnutné požadovať uplatňovanie zodpovedajúcej miery zodpovednosti za vlastné právne - záväzné konanie (spotrebiteľa). Do pozornosti dáva kvalifikáciu tzv. priemerného spotrebiteľa, ktorá podlieha časovým zmenám tak, ako sa úroveň informovanosti spotrebiteľa logicky postupne zvyšuje. Odkazuje aj na závery rozsudku Európskeho súdneho dvora zo dňa 12. 01. 2006, sp. zn. C-361/04. Zmluva o úvere aj v zmysle týchto záverov má obsahovať údaje v súlade so zákonom tým spôsobom, aby boli pre spotrebiteľa čitateľné a bez pochybnosti. Žalobca trvá na tom, že výška celkových nákladov spojených s úverom bola v zmluve o úvere vyjadrená správne. Interný výpočtový systém banky umožňoval v čase uzatvorenia zmluvy o úvere výpočet jednotlivých splátok anuity len v celých hodnotách bez desatinného čísla. Preto sa mohlo stať, že výška poslednej splátky bola v nulovej výške, resp. v nižšej než výška ostatných splátok. Preplatok takto vzniknutý sa spotrebiteľovi vráti na základe bodu 5.4 všeobecných obchodných podmienok. Súd nesprávne zhodnotil aj povinnosť platiť poistenie započítavajúc ju do sumy mesačnej splátky. Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. platného a účinného do 31. 03. 2015 sa celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom rozumeli všetky náklady, vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe. Okrem notárskych poplatkov, do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Podľa odvolateľa z gramatického výkladu predmetného ustanovenia zákona vyplýva, že poistné je potrebné započítať do celkových nákladov len v tom prípade, pokiaľ jeho uzatvorenie bolo podmienkou na uzatvorenie zmluvy o úvere. Súd sa nesprávne domnieva, že ak spotrebiteľ musí platiť poistné, o ktoré žiadal dobrovoľne a ktoré nebolo podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere, automaticky sa daná suma započítava do výšky celkových nákladov. Takýto výklad odporuje ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Úlohou zákonnej úpravy je zabezpečiť, aby spotrebiteľ vedel posúdiť rozsah svojho záväzku. Požiadavka, aby úverová zmluva obsahovala rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky, nie je v súlade s požiadavkou Smernice 2008/48/ES. Ani sankcia v podobe toho, že úver je poskytnutý bez úroku a poplatkov, ak neobsahuje rozklad jednotlivej splátky v členení na istinu, úrok a poplatky, nie je primeraná. Odvolateľ ďalej uvádza, že zmluva o úvere obsahovala požadované náležitosti, keďže sa v nej uvádza výška úveru, úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou, výška mesačnej splátky, RPMN banky v %, taktiež priemerná RPMN na trhu, celková výška úveru, dátum prvej splátky, dátum nasledujúcej splátky i dátum poslednej splátky. V tejto súvislosti poukázal aj na názor Krajského súdu v Banskej Bystrici vyjadrený v rozsudku zo dňa 19. 09. 2012, sp. zn. 17Co/151/2012, tiež na názor Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 13Co/111/2014. Odvolateľ navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, alternatívne navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť, žalobe vyhovieť a zaviazať žalovaných na náhradu trov konania.

8. Žalovaní v 1.a 2.rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou ust. § 378 a nasl. CSP. Odvolací súd pritom prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania. Vychádzal pritom z aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 . Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúco ust. § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej lehote. Na základe takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti, ale aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania nie je dôvodné a uplatnené odvolacie dôvody neumožňujú zrušenie, či zmenu napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie. Rozsudok vo vyhovujúcej časti vo veci samej nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť (§ 226, § 228 ods. 1 , a preto nebolo oprávnením ani povinnosť odvolacieho súdu túto časť prvoinštančného rozhodnutia preskúmavať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď napr. aj závery Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 78/05).

11. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore aj v zmysle vyvinutej procesnej iniciatívy, predovšetkým žalobcu, správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania dospel aj k správnym skutkovým zisteniam. V prejednávanom spore potom aj správne vyvodil záver o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniam a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.

12. Z obsahu zmluvy zo dňa 21. 11. 2012, uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu - Poštová banka, a.s. a žalovanými (č.l. 5 a nasl. spisu) mal odvolací súd tiež za preukázané, že výška poskytnutého úveru bola 5 000 eur, výška mesačnej splátky 81 eur, počet splátok 120, výška úrokovej sadzby 14,90 % p. a., dátum prvej splátky 20. 12. 2012, dátum konečnej splatnosti úveru 20. 11. 2022, RPMN banky 17,53 %, priemerná RPMN na trhu 19,37 %, celková výška nákladov 4 933,08 eura.

13. V texte zmluvy pod bodom 4 je aj drobným písmom uvedený text: „Celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľský úverom“. Vychádzajúc z tohto textu zmluvy je aj odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie správne skutkovo uzavrel, že ak spotrebiteľ zaplatí veriteľovi požadovaných 120 splátok po 81 eur, zaplatí mu celkovo sumu 9 720 eur, a teda celková výška nákladov nie je 4 933,08 eur, ale 4 720 eur tak, ako to skonštatoval v skutkových záveroch súd prvej inštancie.

14. Uvedené konanie nemožno posúdiť inak ako nekalé zo strany veriteľa, pretože žalobca ako veriteľ poskytol spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom, aká bude hodnota jeho úveru.

15. V zmysle ust. §9 ods. 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. sa rozumie pod celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľskými úverom všetky náklady, vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí tejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

16. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany spotrebiteľa zavedený Smernicou Rady č. 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27.6.2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98 Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26.10.2006 Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).

17. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany spotrebiteľa, ktorú chce uvedená smernica dosiahnuť, Súdny dvor EÚ viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy.

18. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodu nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (viď napr. rozsudok ESD z 21.11.2002 Cofidis C-473/00, či iné).

19. Ak odvolateľ poukazuje na kvalifikáciu priemerného spotrebiteľa, odvolací súd poukazuje na to, že z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerný obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve zo strany Súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že ESD zvýšil nároky na spotrebiteľov a ich aktivitu (napríklad Kušionová C-34/13), ale vo vzťahu k tomu, aby sa snažili a urobili viac preto, aby sa vec dostala pred súd. Pokiaľ však už vec je na súde a súd preskúmava vec, tak podľa názoru odvolacieho súdu je povinný súd ex offo reagovať na nečestné konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky, a tak naplniť čl. 6 smernice.

20. Aj odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že v predmetnej veci existujú dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených v zmluve, nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri určovaní úrokovej sadzby a výšky RPMN vychádzal z celkovej sumy nákladov dlžníka, ktoré uviedol vo výške 4 933,08 eura a nie zo sumy, ktorú žalovaný za poskytnutý úver aj skutočne zaplatí.

21. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalobca ako veriteľ poskytol spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom, aká bude hodnota jeho úveru.

22. „Za splnenie povinnosti uviesť údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je možné považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ jednoznačnú vedomosť o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný, ktorý údaj musí byť zrozumiteľný a bez pochybností poznateľný. Úverová zmluva je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia, bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru, alebo akékoľvek ďalšie oznámenia (tiež o inej výške predposlednej, či poslednej splátke), musia byť dohodnuté určito a jednoznačne jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou právneho predchodcu žalobcu v uzatvorenej zmluve jednoznačne a zrozumiteľne aj tento údaj uviesť a to v rámci hlavných parametrov úveru a tiež tak, aby nebol vo vnútornom rozpore s ďalšími parametrami úveru. Účelu úpravy spotrebiteľského práva, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana ako slabšieho účastníka právneho vzťahu zodpovedá len taký výklad uvedeného ustanovenia, ktorý jasne a zrozumiteľne stanovuje (bez možnosti variabilných, či špekulatívnych interpretácií) aká je celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pričom netreba ďalej zdôrazňovať, že táto musí byť vzájomne súladná s ostatnými hlavnými parametrami úveru zavedenými do zmluvy.

Pri posudzovaní spornej otázky je potrebné vziať na zreteľ, že v spotrebiteľskom vzťahu je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. Preto treba od dodávateľa očakávať aj vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak takto nepostupuje, spreneverí dôveru druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania, a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje aj tým, že text spotrebiteľskej zmluvy, zvlášť ak sa jedná o zmluvu formulárovú, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Napr. zmluvné dojednanie musí mať dostatočnú veľkosť písma, nesmie byť vo výrazne menšej veľkosti, ako ďalší text, nesmie byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Pri konštrukcii zmluvy a súvisiacich dokumentov je potrebné sa zaoberať tiež otázkou, či úmyslom dodávateľa skutočne bolo postupovať v zmysle zákona tak, aby priemerný spotrebiteľ v čase uzatvárania zmluvy mal vedomosť o všetkých podstatných parametroch úveru a mohol tak posúdiť svoju úverovú zaťaženosť, v súvislosti s čím je potrebné dodať, že nekalé obchodné praktiky sú zakázané /§ 7 zák. o ochrane spotrebiteľa.“/ (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/163/2018 zo dňa 27.09.2018).

23. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).

24. Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25).

25. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný, bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579, bod 31).

26. Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, už citovaný, bod 27).

27. Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Cofidis, už citovaný, bod 33, ako aj Mostaza Claro, už citovaný, bod 28).

28. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, už citovaný, bod 34)

29. V tejto súvislosti je vhodné spresniť, že článok 6 ods. 1 smernice má kogentnú povahu. Okrem toho treba zdôrazniť, že podľa judikatúry Súdneho dvora predmetná smernica ako celok predstavuje opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskej únii a, najmä, na zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celej Únii (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 37, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 51).

30. Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52).

31. Princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu dostupných a ponúkaných úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných podmienok, ale v možnosti sa s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti ich po zrelej úvahe akceptovať alebo odmietnuť.

32. Podľa odvolacieho súdu, nie je ničím výnimočným vysledovať, že súdne konania v rôznych podobách sa stávajú priestorom na sofistikované právne konštrukcie, ktorými sa sleduje obohatenie sa na úkor iného a kým osoba konajúca s takýmto zlým úmyslom vyzerá ako odborne zdatný subjekt, tak obeť takéhoto konania odborne slabý a neskúsený spotrebiteľ je vo výsledku osobou nezodpovednou. Zmysel a cieľ súdneho konania a výkonu spravodlivosti ekvity sa pri nadmerne formalistickom prístupe úplne vytráca. Za všetko hovorí výsledok takéhoto procesu, podľa ktorého je evidentne spotrebiteľ zaviazaný na plnenia z nečestných zmluvných podmienok v násobkoch k výške úveru.

33. Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym právam účastníkov (porov. spravodlivosť nad formálne znenie zákona, správa prezidenta SR o stave republiky z 18. 06. 2015). Ústavné články o súdnej ochrane čl. 46 a nasl., čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spolu s občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný, súd keď v jednom zo svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou” (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp. zn. II.ÚS 222/07).

34. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd.

35. Pokiaľ však už má vec sudca tzv. ,,na stole“ a preskúmava vec, tak podľa názoru odvolacieho súdu je povinný ex offo reagovať na nečestné konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak článok 6 Smernice.

36. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že v prípade Zmluvy, ktorá je predmetom tohto sporu, existujú dôvodné pochybnosti o správnosti údajov uvedených v zmluve, najmä o výške úrokovej sadzby a výške RPMN, nakoľko je tu nezanedbateľné riziko, že žalobca pri určovaní úrokovej sadzby a výšky RPMN vychádzal z celkovej sumy nákladov dlžníka vo výške 4 933,08 eura a nie zo sumy, ktorú žalovaný za poskytnutý úver aj skutočne zaplatí. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstávajú pochybnosti o správnosti výšky RPMN a výšky úrokovej sadzby uvedených v Zmluve.

37. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

38. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie predpokladov potrebných na výpočet RPMN. Pri výpočte RPMN sa vychádza aj z údajov § 9 odsek 2 písm. k/ ZoSÚ. K údaju o RPMN odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky.

39. Odvolací súd má za to, že v úverovej zmluve nie sú uvedené všetky predpoklady potrebné na výpočet RPMN. Odvolací súd zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokov, nákladov na poistenie a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto už len z tohto dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.

40. Tento údaj v iných dokladoch by súd akceptoval len v prípade, ak by dlžník na túto skutočnosť bol upozornený priamo v zmluve odkazom na príslušnú listinu. V zmluve však žiadny takýto odkaz nie je, a teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Takýto záver odvolací súd považuje za vecne správny a súladný s ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ.

41. Z týchto dôvodov je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalovanému, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Odvolací súd podotýka, že pre záver o bezúročnosti úveru, postačuje aj absencia čo i len jednej z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

42. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

43. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaní boli úspešní, no v priebehu odvolacieho konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

44. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .