Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/167/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Petra Molčana, v právnej veci žalobcu: C.. C.. D. E., nar. XX. M. XXXX, bytom A. D. XXX, XXX XX X., právne zastúpený advokátom JUDr. Ivanom Syrovým, PhD., Advokátska kancelária Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, proti žalovanému: Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Žiari nad Hronom, M. Chrásteka 123, 965 01 Žiar nad Hronom, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia riaditeľa žalovaného č. ORPZ-ZH-VO-8-043/2015-PK zo dňa 31. októbra 2018, takto

rozhodol:

Rozhodnutie žalovaného Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom č. ORPZ-ZH- VO-8-043/2015-PK zo dňa 31. októbra 2018 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý v plnom rozsahu nahradiť žalobcovi dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Disciplinárnym rozkazom č. 7 zo dňa 05.08.2015 Riaditeľ Odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom (ďalej len „prvostupňový orgán") podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č.73/1998 Z.z.") uložil C.. C.. D. E., bytom A. D. XXX, XXX XX X. (ďalej len „žalobca") disciplinárne opatrenie zníženia služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov za disciplinárne previnenie podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorého sa dopustil tým, že dňa 22.06.2015 v čase medzi 14.00 hodinou a 18.00 hodinou sa zúčastnil skúšky z predmetu Základy právnej filozofie II. na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, a to napriek tomu, že podľa potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti č. B evidovaného pod č. ORPZ-ZH-VO-365-005/2015 zo dňa 10.07.2015 v dobe od 10.06.2015 do 10.07.2015 bol dočasne neschopný na výkon štátnej služby pre chorobu, čím porušil ustanovenie § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého „policajt je povinný dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz" (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie" alebo „disciplinárny rozkaz"). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán poukázal na ustanovenie § 47 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. Prvostupňový orgán poukázal na skutočnosť, že dňa 30.07.2015 získal informáciu o podozrení z porušovania liečebného režimu žalobcom, pričom následne dňa 09.07.2015 bolo Okresnému riaditeľstvu PZ v Žiari nad Hronom doručené potvrdenie z Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o tom, že žalobca sa zúčastnil dňa 22.06.2015 skúšky z predmetu Základy právnej filozofie II. na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Podľa potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti bol pritom žalobca dočasne neschopný na výkon štátnej služby pre chorobu v čase od 10.07.2015 do 10.07.2015 a ošetrujúcim lekárom boli žalobcovi povolené vychádzky v čase od 14.00 hodiny do 18.00 hodiny. Na základe uvedených skutočností prvostupňový orgán požiadal Sekciu personálnych a sociálnych činností a osobného úradu Ministerstva vnútra SR (ďalej len „ministerstvo") o zaujatie stanoviska, či účasť na skúške počas povolenej vychádzky je porušením liečebného režimu podľa § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. Posudkový lekár ministerstva C.. B. J. konštatoval, že absolvovanie skúšky na Právnickej fakulte počas dočasnej neschopnosti so značnou psychickou záťažou je porušením liečebného režimu a porušením povinnosti policajta počas dočasnej neschopnosti. Okolnosti účasti žalovaného na skúške na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela boli zisťované aj od I.. G.. O. I., G.., vedúceho Katedry teórie štátu a práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Z písomného stanoviska žalobcu z dňa 03.08.2015 vyplýva, že žalobca stanovisko ministerstva považoval za zavádzajúce a nie opierajúce sa o preukázateľné skutočnosti. Účasť na skúške, ktorej sa zúčastnil dňa 22.06.2015 v čase okolo 15.00 hodiny, nepredstavovala pre neho žiadnu psychickú záťaž, a teda nešlo o porušenie liečebného režimu. Požiadal o zabezpečenie vyjadrenia C.. P. J., ošetrujúcej lekárky, k otázkam priebehu liečby a možným komplikáciám v jej priebehu v nadväznosti na účasť na skúške. V doplňujúcom stanovisku C.. B. J. konštatoval, že „pri posúdení porušenia liečebného režimu vychádzal z kompletnej zdravotnej dokumentácie, ktorú mala k dispozícii praktická lekárka C.. P. J., a do ktorej mal možnosť nahliadnuť". Zotrval na pôvodnom stanovisku. C.. P. J., ošetrujúce lekárka žalobcu uviedla, že na základe zistených diagnóz bolo vhodné pre pacienta psychické a fyzické šetrenie sa. Žalobca počas dočasnej práceneschopnosti nepožiadal o zmenu miesta pobytu s cieľom vykonať skúšku na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Kontrolu pre porušenie liečebného režimu vykonal osobne v jej ambulancii posudkový lekár ministerstva C.. B. J., ktorému bola predložená kompletná zdravotná dokumentácia žalobcu. Po oboznámení sa s výsledkami všetkých zrealizovaných vyšetrení nepovažovala ošetrujúca lekárka za potrebné vydávať písomné stanovisko pre C.. B. J.. Prvostupňový orgán uviedol, že o disciplinárnom previnení žalobcu sa nadriadený dozvedel dňa 30.07.2015 a pri ukladaní disciplinárneho opatrenia v súlade s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 prihliadal na to, ako si žalobca doteraz plnil svoje služobné povinnosti na Odbore poriadkovej polície Okresného riaditeľstva a uloženie disciplinárneho opatrenia považoval za primerané. Žalobcovi bolo rozhodnutie oznámené 05.08.2015.

2. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu prvostupňového orgánu rozhodol Riaditeľ Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom (ďalej len „žalovaný") rozhodnutím č. ORPZ- ZH-VO-8-005/2015-PK zo dňa 26.08.2015 tak, že odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu prvostupňového orgánu podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. zamietol a prvostupňové rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie I."). Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia I. konštatoval, že prvostupňový orgán pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia postupoval dôsledne podľa § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., nakoľko vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti za súčasného zohľadnenia okolností podľa § 233 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.. Prvostupňový orgán podľa jeho názoru presne a úplne zistil skutočný stav veci, na základe čoho protiprávne konanie žalobcu bolo dostatočne zistené a preukázané. V odôvodnení žalovaný konštatoval, že prvostupňový orgán konal správne a splnil si zákonom danú povinnosť vyplývajúcu z § 56 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. tým, že žalobcu registratúrnym záznamom upovedomil o začatí disciplinárneho konania. V tomto zázname je riadne uvedený skutok, ktorý sa žalobcovi kladie za vinu. Ďalej žalovaný dôvodil, že prvostupňový orgán riadne uviedol aj akého porušenia zákona č. 73/1998 Z.z. sa žalobca svojím konaním dopustil, pričom dal žalobcovi možnosť písomne sa vyjadriť k veci a určil mu aj termín na vyjadrenie. Aj keď prvostupňový orgán v registratúrnom zázname uviedol, že sa žalobca dopustil disciplinárneho previnenia, nemožno to považovať za zaujatosť z jeho strany, nakoľko oboznámenie sa žalobcu s registratúrnym záznamom sa považuje za začatie disciplinárneho konania. S možnosťou vyjadrenia sa účastníka konania k obsahu registratúrneho záznamu sa zabezpečuje objektívnosť posúdenia veci pred uložením samotného disciplinárneho opatrenia. Lehotu troch dní na vyjadrenie sa k začatiu disciplinárneho konania žalovaný považoval za dostatočnú, nakoľko prvostupňový orgán stanovením lehoty v dĺžke troch dní mal snahu zabezpečiť účelnosť, efektívnosť a zákonnosť konania. Pokiaľ žalobca žiadal o pribratie príslušného znalca z odboru, resp. odvetvia, ktorý by sa v rámci znaleckej činnosti vedel vyjadriť, či absolvovanie predmetnej skúšky počas schválených vychádzok počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu a úraz so značnou psychickou záťažou je alebo nie je porušením liečebného režimu, žalovaný konštatoval, že odmietnutie pribratia znalca prvostupňovým orgánom bolo správne, nakoľko zákon č. 73/1998 Z.z. takúto povinnosť oprávnenému orgánu neukladá. Vo vzťahu k zákonnej lehote 30 dní na uloženie disciplinárneho opatrenia žalovaný zdôraznil, že lehota na začatie disciplinárneho konania s prihliadnutím na § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. začala plynúť dňom 09.07.2015, teda dňom, kedy sa žalovaný dozvedel o podozrení z disciplinárneho previnenia žalobcu. Lehota na začatie disciplinárneho konania tak začala plynúť nie dňom 01.07.2015, ale až dňom 09.07.2015, a teda disciplinárny rozkaz bol vydaný v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný zdôraznil, že ako riaditeľ ORPZ v Žiari nad Hronom nevykonával kontrolu vo vzťahu k žalobcovi v zmysle nariadenia Ministerstva č. 40/2015 o operatívnych kontrolách (ďalej len „nariadenie č. 40/2015"), nakoľko podľa § 80 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z.z.") bol oprávnený kontrolovať dodržiavanie liečebného režimu bezprostredne nadriadený policajt alebo vyšší nadriadený policajta alebo ním poverená osoba. Žalovaný zdôraznil, že ako riaditeľ OR PZ v Žiari nad Hronom plnil len zákonom ustanovenú povinnosť § 49 písm. d/ zákona č. 73/1998 Z.z., v ktorom mu zákon priamo ukladá povinnosť navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností. Podľa jeho názoru bolo dostatočne preukázané, že žalobca porušil ustanovenie § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní žalovaný považoval za nedôvodné a napadnutý disciplinárny rozkaz považoval za preskúmateľný a vydaný v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z..

3. O žalobe podanej žalobcom proti napadnutému rozhodnutiu I. rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 tak, že ho zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie, nakoľko dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie I. bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok dôvodov a vec vrátil žalovanému na ďalšie prejednanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 2Sžo/66/2016 z 23.05.2018 v odvolacom konaní uvedený rozsudok krajského súdu potvrdil.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici v odôvodnení rozsudku č.k. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 mimo iného neuznal dôvodnosť námietok žalobcu, že liečebný režim neporušil, nakoľko vykonanie skúšky počas povolených vychádzok pre neho nepredstavovalo žiadnu záťaž a zároveň nesúhlasil so stanoviskom posudkového lekára Ministerstva. Považoval za nesporné, že žalobca v čase svojej pracovnej neschopnosti počas trvania služobného pomeru a v rámci povolených vychádzok vykonal mimo miesta svojho trvalého bydliska skúšku z predmetu Základy filozofie II. na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, pričom oprávnený orgán rozhodujúci v disciplinárnom konaní si zaobstaral vyjadrenie, resp. stanovisko Sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, z ktorého v ďalšom konaní vychádzal. Nesúhlas žalobcu s takýmto stanoviskom, na ktorom konajúce disciplinárne orgány založili svoje rozhodnutie, podľa krajského súdu nespôsobilo nezákonnosť rozhodnutia a žalobca dôkaz opaku v konaní nepredložil. Vo vzťahu k návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania a preskúmanie stanoviska C.. J., ktoré oprávnený orgán odmietol, súd zdôraznil, že dokazovanie vedie disciplinárny orgán, ktorý zároveň rozhoduje, ktoré z dôkazov vykoná. Z administratívneho spisu vyplynulo, že prvostupňový orgán návrhy na doplnenie dokazovania odmietol z dôvodu, že vykonanie úkonov v nich požadovaných považoval za nepotrebné. Krajský súd uzavrel, že takýto postup prvostupňového orgánu nespôsobil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä pokiaľ oprávnený orgán po začatí disciplinárneho konania žiadal o vyjadrenie ošetrujúcu lekárku žalobcu a o doplnenie stanoviska, z akých podkladov C.. J. vychádzal a svoje zistenia premietol do disciplinárneho rozkazu. Za dôvodnú nepovažoval ani žalobcovu námietku porušenia zákona č. 328/2002 Z.z., pretože predmetom disciplinárneho konania neboli otázky sociálneho zabezpečenia a C.. J. nevykonával posudkovú činnosť v zmysle ustanovenia § 85 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. Dospel k záveru, že zaujatie stanoviska nie je posudkovou činnosťou podľa zákona č. 328/2002 Z.z.. V tomto smere súd nezohľadnil námietku žalobcu, podľa ktorej neboli dodržané ustanovenia nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o operatívnych kontrolách č.40/2015, pretože plnenie povinností nadriadeného policajta podľa § 49 zákona č. 73/1998 Z.z. nie je operatívnou kontrolou podľa citovaného nariadenia. V konečnom dôsledku išlo o podnet nadriadeného na začatie disciplinárneho konania, ktorého dodržanie prípadne nedodržanie formy nemôže spôsobovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia I.

5. Zásadnou námietkou žalobcu bola námietka, podľa ktorej disciplinárne opatrenie bolo uložené po 30-tich dňoch odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených a teda došlo k porušeniu ustanovenia § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.. Z administratívneho spisu krajskému súdu vyplynulo, že žalovaný žiadal Právnickú fakultu UMB v Banskej Bystrici o poskytnutie informácie dňa 01.07.2015 (pod č. ORPZ-ZH-VO-365/2015), žiadaná informácia bola poskytnutá dňa 09.07.2015 (podľa prezenčnej pečiatky na potvrdení UMB v Banskej Bystrici zo dňa 6.07.2015). O disciplinárnom previnení rozhodol prvostupňový orgán dňa 05.08.2015. Krajský súd v Banskej Bystrici uzavrel, že pre plynutie lehoty ustanovenej § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. je rozhodujúce, kedy sa nadriadený o disciplinárnom previnení reálne dozvedel a nie okamih, kedy mal podozrenie, že k disciplinárnemu previneniu mohlo dôjsť. Prvou relevantnou informáciu obsiahnutou v administratívnom spise o tvrdenom porušení liečebného režimu bolo potvrdenie UMB v Banskej Bystrici doručené niektorému z nadriadených policajta dňa 09.07.2015. Pokiaľ bol disciplinárny rozkaz vyhlásený dňa 05.08.2015, krajský súd dospel k záveru, že zákonná lehota (§ 57 ods.1 zákona č. 73/1998 Z.z.) bola dodržaná a žalobná námietka nie je dôvodná.

6. Ako dôvodnú uznal Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku č.k. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie I. žalobcu bolo vydané v rozpore s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.. Podľa citovaného ustanovenia zákona pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností. Z disciplinárneho rozkazu krajskému súdu vyplynulo, že „pri ukladaní disciplinárneho opatrenia bolo v súlade s § 56 ods.2 zákona č.73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov prihliadnuté na to, ako si C.. C.. D. E. doteraz plnil svoje služobné povinnosti na odbore poriadkovej polície okresného riaditeľstva a uloženie disciplinárneho opatrenia sa považuje za primerané". Uzavrel, že pokiaľ v ustanovení § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. je uvedených niekoľko skutočností, na ktoré sa má pri ukladaní disciplinárneho opatrenia prihliadať, nepostačuje, ak oprávnený orgán v disciplinárnom rozkaze uvedie, že prihliadol len na jednu z týchto skutočností (doterajšie plnenie služobných povinností). Zákonné ustanovenie okrem plnenia služobných povinností ukladá pri disciplinárnom previnení prihliadať aj na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky a mieru zavinenia. Na to, aby rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní bolo preskúmateľné a aby obsahovalo dostatok dôvodov, musí obsahovať odôvodnenie, ako na každú so skutočností uvedených v § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. disciplinárny orgán prihliadal, ako tieto skutočnosti vyhodnotil a zároveň ako vzhľadom na takéto vyhodnotenie prihliadal na uvedené skutočnosti pri ukladaní disciplinárneho opatrenia. Pokiaľ tak prvostupňový správny orgán neurobil a žalovaný túto vadu v odvolacom konaní neodstránil, zaťažil napadnuté rozhodnutie I. vadou nepreskúmateľnosti. V konečnom dôsledku z napadnutého rozhodnutia I. ani nevyplýva, ako oprávnený orgán vyhodnotil doterajšie plnenie služobných povinností. Poukaz na zákonné ustanovenie, že tak oprávnený orgán urobil, a teda, že na ne prihliadol, nehovorí však nič o tom, ako žalobca plnil svoje služobné povinnosti a aké malo plnenie služobných povinností vplyv na rozhodovanie o disciplinárnom previnení.

7. Po nadobudnutí právoplatnosti označeného rozsudku krajského súdu žalobca listom z 26.07.2018 označeným ako „Doplnenie novej právnej skutočnosti + iné k odvolaniu proti DR R OPP OR PZ v Žiari nad Hronom pod č. 7/2015 zo dňa 05.08.2015 - zaslanie" oznámil žalovanému, že v odvolacom konaní žiada zrušiť prvostupňové rozhodnutie po vrátení spisov od orgánov súdnej moci, pretože nastala nová právna skutočnosť, ktorá má zásadný vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia, čo do rozhodnutia o druhu a výške disciplinárneho postihu za disciplinárne previnenie. Konkrétne za túto skutočnosť považoval rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 24S/7/2017, na základe ktorého bolo vydané a jemu doručené „autoremedúrne" rozhodnutie žalovaného z 04.05.2018, ktorým vyhovel jeho odvolaniu zo 04.04.2018 tým, že uložené disciplinárne opatrenie, resp. rozhodnutie o uložení disciplinárnych opatrení ruší v plnom rozsahu. Išlo o rozhodnutie č. ORPZ.ZH.OPP-162-030/2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.05.2018. Týmto rozhodnutím vrátane oznámenia o zastavení disciplinárneho konania sa celé disciplinárne konanie skončilo za skutky, za ktoré mu bolo začaté disciplinárne konanie dňa 08.06.2015. Žalobca poukázal na to, že v prvostupňovom rozhodnutí v rámci svojich úvah prvostupňový orgán zahrnul aj uvedené zrušené rozhodnutie, ktoré bolo označeným rozsudkom zrušené, resp. disciplinárne konanie bolo zastavené. V ďalšom bode tohto listu žalobca namietal, že došlo k zániku práva na uloženie disciplinárneho opatrenia, pretože je zrejmé, že došlo k uplynutiu objektívnej jednoročnej lehoty na jeho uloženie, nakoľko bola zrušená právoplatnosť a vykonateľnosť predmetného disciplinárneho rozkazu právoplatným rozsudkom krajského súdu 24S/181/2015-64 z 24.03.2016 s tým, že bolo zrušené druhostupňové správne rozhodnutie. Od 22.06.2015, kedy sa mal žalobca disciplinárne previniť, do vrátenia predmetného spisového materiálu druhostupňovému správnemu orgánu dňa 13.07.2018 riadne uplynula objektívna lehota na disciplinárne potrestanie v zmysle § 254 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. Podľa názoru žalobcu sa neuplatňuje lehota v zmysle ustanovenia § 246d O.s.p., ktoré upravuje plynutie lehôt. Podľa zákona č. 73/1998 Z.z., aj v zmysle dôvodovej správy k predmetnému zákonu, konkrétne k § 55 - 60, ust. § 57 obsahuje aj prvky procesnoprávnej povahy. Uviedol, že z hľadiska komplexnosti navrhovanej právnej úpravy sa upravuje priamo v návrhu zákona i procesná stránka disciplinárneho konania, t.j. postup účastníkov disciplinárneho konania pri ukladaní disciplinárnych opatrení. Sú tu uvedené všeobecné zásady používané pri ukladaní disciplinárnych opatrení (Zánik disciplinárnej zodpovednosti za disciplinárne previnenie i priestupok sa navrhuje ustanoviť na jeden rok odo dňa ich spáchania, nakoľko ide o porušenie rovnakej intenzity a riešenie si vyžaduje podobný postup). Naopak podľa žalobcu sa v dôvodovej správe k novele O.s.p. k ustanoveniu § 240d O.s.p. uvádza, že účelom tohto ustanovenia bolo, že vydávanie rozhodnutí hmotnoprávne predpisy obmedzujú lehotami, ktoré počas súdneho konania (často na základe účelovo podaných žalôb) uplynuli, v dôsledku čoho v prípade zrušenia rozhodnutia správneho orgánu už nebol dostatok času na ďalšie konanie a uloženie sankcie, hoci na to inak boli splnené zákonné podmienky. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že uvedené ustanovenie O.s.p. sa týka iba hmotnoprávnych predpisov, teda na zákon č. 73/1998 Z.z. sa predmetné ustanovenie z dôvodu prvku procesnoprávnej povahy nevzťahuje (viď. rozsudok Najvyššieho súdu č. 5Sžk/6/2016). V tomto prípade sa podľa jeho názoru zásada lex specialis derogati legi generali uplatňuje len v prípade, že príslušný špeciálny zákon, v tomto prípade zákon č. 73/1998 Z.z., deroguje postavenie všeobecného právneho predpisu, v tomto prípade O.s.p. len v takom rozsahu, v ktorom sám problematiku upravuje. Ďalej žalobca uviedol, že úpravu preklúzie nachádza v ust. § 254 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.

- lex specialis, v zmysle ktorého došlo k zániku práva z dôvodu, že nebolo v ustanovenej lehote vykonané. Vzhľadom na vyššie uvedenú preklúziu došlo k uplynutiu lehoty pre výkon rozhodnutia. Uvedené skutočnosti dal žalobca do pozornosti žalovanému, aby v zmysle zásady ex-offo na zánik práva prihliadol, aj keď sa to v konaní nenamieta. Na základe uvedeného žalobca žiadal bezodkladné zrušenie prvostupňového rozhodnutia a zastavenie disciplinárneho konania. Následne žalovaný určil a oznámil žalobcovi zloženie senátu poradnej komisie žalovaného, ku ktorému žalobca podal námietku zaujatosti. Žalobca doručil žalovanému list zo 16.09.2018 označený ako „Vyjadrenie k veci, návrhy dôkazov a obhajoba pred vydaním rozhodnutia - zaslanie", kde vzniesol námietku zaujatosti voči riaditeľovi žalovaného a kde ozrejmoval svoje názory a postoje v rámci doposiaľ prebiehajúceho konania. Označil viaceré svoje názory, o ktorých už rozhodovali súdy v uvedených rozhodnutiach a upozorňoval na porušenie viacerých zákonov. V administratívnom spise sa ďalej okrem podkladov týkajúcich sa hodnotenia žalobcu ako policajta, podkladov týkajúcich sa jeho disciplinárnych odmien, ako aj odmien, ktoré boli plošne poskytované, a iných podkladov nachádza zápisnica z rokovania senátu poradnej komisie žalovaného z 26.10.2018, ktorá na svojom zasadnutí prerokovala odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu a ktorá dala odporúčací názor ku viacerým otázkam nastoleným odvolaním žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu.

8. Následne v súlade s odporúčacími návrhmi odvolacej komisie dňa 31.10.2018 žalovaný vydal rozhodnutie č. ORPZ-ZH-VO-8-043/2015/PK, ktorým rozhodol prvostupňové rozhodnutie zmeniť vo výrokovej časti vypustením textu v znení: „Ukladám podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov disciplinárne opatrenie, zníženie služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov" a nahradil ho textom v znení: „Ukladám podľa § 53 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov disciplinárne opatrenie, písomné pokarhanie", pričom ostatné časti výroku ponechal nezmenené (ďalej len „napadnuté rozhodnutie II."). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia II. žalovaný poukázal na obsah prvostupňového rozhodnutia a na stranách 2 až 7 podrobne uviedol obsah predchádzajúceho rozhodnutia o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu (napadnutého rozhodnutia I.), ktoré bolo rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016 zrušené. V rámci tejto časti doplnil niektoré skutočnosti z prvostupňového rozhodnutia, najmä textom, že stanovisko posudkového lekára MVSR C.. B. J. považoval za dostatočné, pretože v tomto stanovisku z 27.07.2015 skonštatoval, že absolvovanej skúške na právnickej fakulte počas dočasnej neschopnosti so značnou psychickou záťažou je porušenie liečebného režimu a porušenie povinnosti policajta počas dočasnej neschopnosti. Svoje tvrdenie odôvodňoval tým, že liečebný režim je životospráva osoby na podporu liečby, pričom povinnosťou policajta počas dočasnej neschopnosti bolo dodržiavať liečebný režim a zdržiavať sa na adrese uvedenej na potvrdení o dočasnej neschopnosti. Ďalej doplnil v tejto časti, že žalovaný považoval námietku odvolateľov žalobcu vo vzťahu k zaujatosti riaditeľa okresného riaditeľstva PZ za neopodstatnenú, pretože služba podľa zákona č. 73/1998 Z.z. je ovládaná princípom nadriadenosti a podriadenosti v tom zmysle, ako sa k tejto otázke vyjadril krajský súd v rozsudku č.k. 24S/181/2015 z 24.03.2016. Následne žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/181/2015-64 z 24.03.2014, v ktorom krajský súd vyjadril záver, že námietky žalobcu týkajúce sa zaujatosti riaditeľa okresného riaditeľstva, konštatovania o dopustení sa disciplinárneho previnenia prostredníctvom registratúrneho záznamu o začatí disciplinárneho konania, nedodržania lehoty na vyjadrenie sa k začatiu disciplinárneho opatrenia, stanoviska C.. B. J., porušenia ustanovení zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a uplynutia 30 dňovej lehoty na uloženie disciplinárneho opatrenia, sú nedôvodné. Uviedol tiež názor súdu, ktorý považoval za dôvodnú námietku žalobcu, podľa ktorej bolo napadnuté rozhodnutie alebo predchádzajúce napadnuté rozhodnutie žalobcu v rozpore s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Následne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 2Sžo/166/2016 z 23.05.2017, ktorým Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 24S/181/2015 z 24.03.2016 potvrdil a stotožnil sa s odôvodnením prvostupňového súdu. Z obsahu napadnutého rozhodnutia II. ďalej vyplýva, že žalovaný prihliadol na skutočnosť, ktorú namietal žalobca, a to konkrétne tým, že ďalej nezohľadňoval disciplinárny rozkaz č. 4/2015 uvedený v prehľade o disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach žalobcu, pretože tento disciplinárny rozkaz bol zrušený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/7/2017. Za účelom zodpovedania námietky žalobcu týkajúcej sa uplynutia objektívnej jednoročnej lehoty na uloženie disciplinárneho opatrenia žalobcovi vykonal časovú analýzu, prostredníctvom ktorej dospel k záveru, že k disciplinárnemu previneniu žalobcu malo dôjsť 22.06.2015. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 05.08.2015, proti ktorému žalobca dňa 10.08.2018 podal odvolanie. Dňa 26.08.2015 vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie I. (č. ORPZ-ZH- VO-8-005/2015-PK), ktorým disciplinárny rozkaz v plnom rozsahu potvrdil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28.08.2015. Dňa 21.10.2015 bola na Krajský súd v Banskej Bystrici doručená žaloba žalobcu týkajúca sa preskúmania tohto rozhodnutia. Krajský súd vydal dňa 24.06.2017 rozsudok č.k. 24S/181/2015-64, ktorým napadnuté rozhodnutie I. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v stanovenej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom č.k. Sžo/66/2016, ktorý bol žalovanému doručený dňa 13.07.2018. Následne žalovaný bez ďalšieho uviedol, že žalobca na podporu svojich tvrdení predložil rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžk/6/2016 s poukázaním na body 39 až 42 predmetného rozsudku. Žalovaný uzavrel, že na posúdenie možného uplynutia, resp. spočinutia prekluzívnej lehoty je podstatné, kedy krajský súd prijal žalobu žalobcu voči pôvodnému rozhodnutiu žalovaného v odvolacom konaní. Týmto dátumom malo začať konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku - dňa 21.10.2015. Podľa § 246d O.s.p. malo dôjsť k spočinutiu prekluzívnej lehoty uvedenej v § 57 zákona č. 73/1998 Zb. v trvaní jedného roka. Ďalej žalovaný dôvodil tým, že krajský súd poukázal na to, že v priebehu súdnych konaní začal platiť Správny súdny poriadok, ktorý je účinný od 01.07.2016 a v ktorom zákonodarca taktiež počíta so spočinutím lehoty na zánik zodpovednosti, čo je uvedené v § 71, pričom jeho paragrafové znenie je totožné so znením Občianskeho súdneho poriadku. Na základe uvedeného žalovaný dospel k názoru, že počas konania na správnom súde neplynú lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia vo veciach priestupkov, kárnych, disciplinárnych a iných správnych deliktov a z tohto dôvodu zastával názor, že k spočinutiu prekluzívnej lehoty jedného roka malo dôjsť v období od 21.10.2015 do 23.05.2018, teda v čase kedy prebiehalo súdne konanie podľa Občianskeho súdneho poriadku a následne podľa Správneho súdneho poriadku. Objektívna lehota by mala byť teda počítaná od 22.06.2015 do 21.10.2015 a následne od 23.05.2018 do vydania napadnutého rozhodnutia. Z vyššie uvedeného dospel k záveru, že k uplynutiu objektívnej lehoty jedného roka nedošlo. Tento názor je podmienený skutočnosťou, že disciplinárneho previnenia sa žalobca dopustil dňa 22.06.2015 a najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval dňa 23.05.2018, teda viac ako jeden rok odo dňa spáchania skutku, pričom potvrdil rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd SR neprihliadal na možnú preklúziu a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie rozhodnutie. Žalovaný vyjadril názor, že ak by došlo k preklúzii, najvyšší súd by na ňu mal prihliadnuť z úradnej povinnosti. K námietke, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. žalovaný uviedol, že pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia na základe stanoviska odbornej komisie bolo prihliadnuté na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bol skutok uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia spáchaný, jeho následky, mieru zavinenia a doterajší postoj policajta. Žalovaný prihliadol na skutočnosť, že právnu povinnosť podľa § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. žalobca porušil vedome, pričom išlo o závažné porušenie služobnej disciplíny. V konaní bolo žalobcovi uložené disciplinárne opatrenie za porušenie základných povinností policajta, a to dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz a zdržiavať sa na adrese uvedenej na tlačive, ktorým sa potvrdzuje dočasná neschopnosť na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz. Zároveň žalovaný preskúmal prehľad o disciplinárnych odmenách a opatreniach odvolateľa evidovaný pod č. ORPZ- ZH-VO-8-038/2015-PK z 25.10.2018, z ktorého zistil, že v rokoch 2013 a 2014 boli žalobcovi udelené priamym nadriadeným dve písomné pochvaly podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. Taktiež preskúmal hodnotenia žalobcu za roky 2014 až 2017, ktoré boli doplnené do administratívneho spisu a prihliadol na peňažné odmeny, ktoré mu boli udelené podľa § 102a ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z., a to odmenu udelenú vo výške 400,- Eur v marci roku 2018, ktorá bola udelená príslušníkom policajného zboru celoplošne a ďalej na odmenu vo výške 182,40 Eur udelenú v roku 2017 za výsledky dosiahnuté v testovacej prevádzke hodnotiaceho systému za rok 2016, ako aj na odmenu vo výške 563,- Eur za mesiac október 2016, ktorá bola udelená príslušníkom policajného zboru celoplošne. Žalovaný teda pri uložení disciplinárneho opatrenia bral okrem vyššie uvedených skutočností do úvahy najmä to, že žalobcovi boli v rokoch 2013 a 2014 udelené dve disciplinárne odmeny a taktiež bral do úvahy skutočnosť, že odvolateľovi neboli uložené žiadne disciplinárne opatrenia, nakoľko disciplinárny rozkaz č. 4/2015 bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/7/2017 zrušený. Zároveň prihliadol na to, že v rámci hodnotiaceho systému bol odvolateľ hodnotený pozitívne, za čo mu boli udelené celoplošné odmeny. Zároveň však žalovaný prihliadol na skutočnosť, že odvolateľ porušil právnu povinnosť ustanovenú v § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z. vedome, pričom išlo o závažné porušenie služobnej disciplíny, nakoľko bol od roku 2011 do roku 2015 vo funkcii zástupcu riaditeľa Odboru poriadkovej polície OR PZ, kedy ako nadriadený sám vykonával kontrolu liečebného režimu a žiadal o jeho riadne dodržiavanie jemu podriadenými príslušníkmi policajného zboru, čo dokladujú i záznamy z vykonaných kontrol, ktoré sa nachádzajú v spise. Vzhľadom na to žalovaný rozhodol, že vzhľadom na charakter, povahu a následky protiprávneho konania žalobcu, ako aj doteraz dosahované výsledky v služobnej činnosti bolo potrebné zmeniť výrokovú časť rozhodnutia a nebolo možné zotrvávať na uložení disciplinárneho opatrenia podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z., ktorým bolo žalobcovi uložené disciplinárne opatrenie zníženia služobného platu o 10% na dobu troch mesiacov, ale odvolateľovi uložil disciplinárne opatrenie podľa § 53 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona - písomné pokarhanie. Záverom uviedol, že v dôsledku uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Zhrnutie argumentov žalobcu 9. Proti napadnutému rozhodnutiu II. podal žalobca správnu žalobu, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie plynutia lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. s tým, že jeho disciplinárna zodpovednosť uplynutím jedného roka, t.j. 23.06.2016 zanikla. Zároveň žalobca namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia II., pretože žalovaný sa nevysporiadal s predloženým rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžk/6/2016, ktoré považoval za kľúčové práve pre správne posúdenie dotknutej právnej otázky. Poukázal na to, že Najvyšší súd SR sa v spomenutom rozsudku zaoberal otázkou v obdobnom prípade a v bodoch 39 až 42 dospel k záveru, že ustanovenie § 240d O.s.p. (v súčasnosti premietnuté do § 71 SSP) sa týka iba hmotnoprávnych predpisov, zatiaľ čo zákon č. 73/1998 Z.z. obsahuje prvky procesnoprávnej povahy (vychádzajúc z dôvodovej správy), a preto sa naňho táto úprava nevzťahuje. Uviedol tiež, že zákon č. 73/1998 Z.z. je vo vzťahu k O.s.p. lex specialis a problematiku plynutia lehoty pre zánik disciplinárnej zodpovednosti upravuje v § 254 ods. 3. Mal preto za to, že v jeho veci začala objektívna lehota plynúť 23.06.2015, t.j. nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a skončila 23.06.2016. Týmto dňom zanikla žalobcova zodpovednosť za disciplinárne previnenie, ktoré mu je kladené za vinu a žalovaný tak nebol oprávnený mu uložiť žiadne disciplinárne previnenie. Žalovaný svojím nesprávnym právnym posúdením tejto otázky spôsobil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia II., nakoľko nerešpektoval názor Najvyššieho súdu SR, ani sa s ním nevysporiadal. Podľa ďalšieho žalobného bodu sa žalovaný taktiež vôbec nevysporiadal s časťou odvolania žalobcu, kde namietal zistenie disciplinárneho rozkazu, že účasť žalobcu na skúške bola porušením liečebného režimu v čase jeho práceneschopnosti, hoci mal v tom čase povolené vychádzky. Prvostupňový orgán sa v disciplinárnom rozkaze odvolával na stanovisko C.. J., ktorý mal za to, že účasť žalobcu na skúške bola porušením liečebného režimu, nakoľko absolvovanie takejto skúšky je späté so značnou psychickou záťažou. Žalobca namietal tieto zistenia, nakoľko z jeho zdravotnej dokumentácie nevyplývalo, že by účasť na skúške v rámci vychádzky narušila jeho liečebný režim, alebo nejako ovplyvnila liečbu a zdravotný stav. Namietal, že žalovaný k tomu v napadnutom rozhodnutí II. neuviedol žiadnu úvahu, ani vôbec tieto namietané skutočnosti nespomenul. V rámci tohto bodu žalobca taktiež namietal, že tieto závery sú neprípustné z toho hľadiska, že v čase, kedy sa rozhodol ísť v čase vychádzok na skúšku nemal vedomosť o tom, že takéto konanie bude alebo môže byť porušením liečebného režimu. Naopak na základe elementárnej logiky sa mohol domnievať, že v čase vychádzok sa môže zdržiavať mimo bydliska a ísť napríklad na skúšku, čo podľa neho určite nepredstavuje fyzickú záťaž, ani psychickú záťaž, nakoľko štúdium na vysokej škole mal ako záľubu vo voľnom čase. Súčasne uznal, že otázka posúdenia, či žalobca svojím konaním porušil alebo neporušil liečebný režim je samozrejme v pôsobnosti správnych orgánov a žalovaný mohol k takému záveru dôjsť, no jeho povinnosťou v rámci podaných námietok bolo dať žalobcovi odpoveď, akou úvahou sa riadil a prečo dospel k opačnému názoru ako žalobca. Túto povinnosť si žalovaný podľa žalobcu nesplnil, a preto je potrebné napadnuté rozhodnutie II. považovať za nepreskúmateľné. V ďalšom žalobnom bode žalobca uviedol, že namietal aj neprimeranosť disciplinárneho opatrenia, s čím sa žalovaný do istej miery na strane 13 a 14 napadnutého rozhodnutia II. vysporiadal, ale bez vecného vyjadrenia sa k povahe protiprávneho konania žalobcu a následkov tohto konania. Žalovaný síce zhrnul doterajšie služobné výsledky žalobcu, ale v ostatnom len skonštatoval, že udelené disciplinárne opatrenie je primerané. Vôbec však neriešil skutočnosť, že takéto porušenie nemá žiadny vplyv na výkon štátnej služby žalobcu a závažnosť skutku s prihliadnutím na vychádzky je zanedbateľná. Podľa názoru žalobcu sa týmito aspektami mal žalovaný jednoznačne zaoberať, pretože nestačilo zo strany žalovaného v napadnutom rozhodnutí II. len bilancovať doterajšie hodnotenia žalobcu a pritom opomenúť zhodnotiť povahu skutku a jeho dôsledky. Tvrdenie, že žalobca tiež v pozícii nadriadeného, kedysi kontroloval dodržiavanie liečebného režimu iných policajtov je vo vzťahu k posúdeniu konania žalobcu bezpredmetné. Zároveň poukázal na to, že žalovaný nerešpektoval názor súdu o tom, že už v prvom zrušenom rozhodnutí nevydal rozhodnutie v súlade s § 52 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. a je potrebné, aby podmienky tohto ustanovenia v ďalšom konaní dodržal. Podľa neho je však možné vidieť, že žalovaný sa dopustil rovnakej nezákonnosti napriek uvedenému upozorneniu súdov, na základe čoho považoval napadnuté rozhodnutie II. za nepreskúmateľné. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie II. spolu s prvostupňovým rozhodnutím boli vydané ako dôsledok tzv. bossingu, resp. šikany zo strany nadriadených z dôvodu osobných konfliktov. Poukázal na výčitku z 29.05.2015, ktorú dostal od nadriadených kvôli znečistenej kravate a taktiež videl negatívny postoj žalobcovho nadriadeného zo zápisnice z porady konanej dňa 30.03.2015, ktoré v prílohe predložil. Uviedol, že napriek všetkému je žalobca dobrým policajtom s dobrými výsledkami a svoje služobné úlohy si plní podľa služobných hodnotení nadštandardne, pričom poukázal na prehľad peňažných odmien za roky 2016 a 2017 ako aj prehľad o disciplinárnych odmenách z 11.09.2018. V napadnutom rozhodnutí II. videl výsledok účelovej úvahy svojich nadriadených, ktorých si dovoľoval kritizovať. O diskriminačných tendenciách žalobcových nadriadených možno hovoriť aj pokiaľ sa spomenie, že žalobca sa už úspešne domáhal svojich práv prostredníctvom súdov v súvislosti s inými disciplinárnymi konaniami vedenými voči jeho osobe, na ktoré poukázal. Predmetný prípad teda nie je jediným, keď sa musel žalobca voči diskriminácii nadriadených brániť. Poukázal na to, že je dôležité, že nakoľko takéto správanie nadriadených má prvky diskriminácie je potrebné aplikovať v určitej miere aj § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon, podľa ktorého žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámil súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Platí tu tak obrátené dôkazné bremeno, na ktoré by mal súd pri rozhodovaní prihliadať v intenciách žalovaného. Záverom žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie II. ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

10. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný k námietke týkajúcej sa plynutia objektívnej lehoty na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti žalobcu poskytol vyjadrenie súladné s napadnutým rozhodnutím II. Za nedôvodnú považoval námietku, že pre žalobcu vykonanie skúšky počas povolených vychádzok nepredstavovalo žiadnu záťaž a tým porušovanie liečebného režimu a ako aj námietku nesúhlasu so stanoviskom posudkového lekára MV SR C.. B. J.. Mal za nesporné, že žalobca v čase svojej PN počas trvania služobného pomeru a v rámci povolených vychádzok vykonal mimo miesta svojho trvalého bydliska skúšku z predmetu Základy filozofie II. na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, čo dokazujú poskytnuté informácie z právnickej fakulty. Poukázal na to, že požiadal Ministerstvo vnútra SR o zaujatie stanoviska, či účasť na skúške počas povolenej vychádzky je porušením liečebného režimu, pričom nesúhlas žalobcu s takýmto stanoviskom nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia a žalobca dôkaz opaku v konaní nepredložil. Ďalej žalovaný poukázal na obsah stanoviska C.. B. J. vo vzťahu k absolvovaniu skúšky počas dočasnej pracovnej neschopnosti a následného porušenia liečebného režimu práve jej absolvovaním. Ďalej uviedol, že C.. J. požiadal o zabezpečenie vyjadrenia aj ošetrujúcu lekárku C.. P. J., z ktorej vyjadrenia vyplýva, že kontrolu liečebného režimu vykonal osobne v jej ordinácii posudkový lekár MV SR C.. J., ktorému bola predložená kompletná zdravotná dokumentácia žalobcu. Po oboznámení sa s výsledkami všetkých vyšetrení nebolo potrebné v danej veci vydávať stanovisko, pretože C.. J. následne vypracoval svoje stanovisko, v ktorom skonštatoval, že žalobca bol z hospitalizácie prepustený s tým, že jeho ochorenie nebolo kompletne došetrené, teda naďalej pretrvávalo riziko možného zhoršenia zdravia. Z uvedeného dôvodu si zdravotný stav žalobcu naďalej vyžadoval psychické a fyzické šetrenie, t.j. pokračovanie v dočasnej PN a dodržiavanie liečebného režimu a povinností policajta počas dočasnej PN. Na základe uvedeného C.. J. dospel k záveru, že absolvovanie skúšky na Právnickej fakulte UMB počas dočasnej PN so značnou psychickou záťažou bolo porušením liečebného režimu a porušením povinnosti policajta počas dočasnej PN. Žalovaný ďalej vyjadril názor, že pokiaľ by príprava na skúšku, vycestovanie z miesta trvalého pobytu a následná účasť na skúške pre žalobcu nepredstavovala žiadnu psychickú záťaž, nebolo potrebné nechávať ho v domácom ošetrení, a teda mohol plnohodnotne vykonávať štátnu službu príslušníka PZ. Nakoľko sa žalovaný s touto námietkou žalobcu vysporiadal už v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré nebolo správnym súdom zrušené a následne zároveň aj krajský súd považoval túto námietku za neopodstatnenú, žalovaný taktiež považoval túto námietku žalobcu za neodôvodnenú. K námietke primeranosti uloženého disciplinárneho opatrenia argumentoval obdobne ako v napadnutom rozhodnutí II. Žalovaný odmietol akúkoľvek účelovosť vo vzťahu k žalobcovi.

11. Žalobca v replike nesúhlasil s vyjadrením žalovaného k zániku disciplinárnej zodpovednosti žalobcu podľa názoru uvedenom v rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžk/6/2016 s odôvodnením, že v tejto veci došlo k zrušeniu aj rozhodnutia prvostupňového orgánu. Táto skutočnosť podľa jeho názoru nemôže mať žiaden vplyv na právne vety citovaného rozhodnutia NS SR, na ktoré žalobca v žalobe poukazoval a z ktorých vyplýva jeho právny názor ohľadom plynutia lehoty na prejednanie disciplinárneho previnenia. Rovnako nesúhlasil s názorom žalovaného, že zákon č. 73/1998 Z.z. neupravuje konanie pred súdom, a preto je potrebné vychádzať zo zákona upravujúceho konanie pred súdom, ktorý názor žalovaného považoval za zjavne svojvoľný a nemajúci oporu v platnom práve. K námietke týkajúcej sa posúdenia otázky, či účasť žalobcu na skúške predstavovala porušenie liečebného režimu uviedol, že žalobca napadol nezákonnosť napadnutého rozhodnutia II. v tom zmysle, že žalovaný sa s touto otázku nezaoberal, hoci žalobca túto otázku namietal v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Preto aj v žalobe jasne uviedol, že posúdenie porušenia/neporušenia liečebného režimu patrí do preskúmavania v tomto konaní, no žalovaný si nesplnil svoju povinnosť v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia II. dať žalobcovi odpoveď, akou úvahou sa riadil, keď konštatoval porušenie liečebného režimu a prečo dospel k opačnému názoru ako žalobca. Nemožno pripustiť tvrdenie, že s touto otázkou sa vysporiadal už prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí, nakoľko žalovaný je povinný v intenciách § 243 zákona č. 73/1998 Z.z. aj po zrušení skoršieho svojho rozhodnutia nanovo sa zaoberať odvolaním žalobcu v správnom konaní, ako keby ho podal po prvý raz. Vo vzťahu k § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. žalovaný podľa žalobcu vo svojom vyjadrení opäť len zopakoval to, čo v napadnutom rozhodnutí a nevyjadroval sa k tomu, že v napadnutom rozhodnutí nijako nehodnotil povahu skutku a jeho dôsledky, hoci má takúto povinnosť priamo zo zákona. Záverom uviedol, že žalovaný sa nijako nevyjadril k námietke ohľadom diskriminácie žalobcu. Nechal preto na posúdení súdu, či napadnuté rozhodnutie nie je účelovou snahou žalobcových nadriadených o šikanu z dôvodu, že žalobca si dovolil byť úspešný v inej veci proti nadriadeným.

12. Žalovaný v duplike poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 73/1998 Z.z., a to konkrétne k § 231 až § 248, kde sa uvádza: „Právna úprava súdneho preskúmavania sa navrhuje v súlade s čl. 46 Ústavy SR. Podľa tohto ustanovenia sa každý môže určeným postupom domáhať svojho práva na nezávislom súde a v ustanovených prípadoch na inom orgáne. Kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby tento preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neurčil niečo iné. Podmienky práva na súdnu a inú právnu ochranu upraví zákon. Pri preskúmaní rozhodnutia súdom sa postupuje podľa Občianskeho súdneho poriadku." Z uvedeného je podľa názoru žalovaného zrejmé, že vôľou a cieľom zákonodarcu bolo, aby sa pri preskúmavaní rozhodnutí správneho orgánu postupovalo podľa zákona, ktorý upravuje konanie pred súdom, a to podľa Občianskeho súdneho poriadku. Zdôraznil, že ak by počas konania na súde uplynula lehota na zánik disciplinárnej zodpovednosti za disciplinárne previnenie, mohlo by dochádzať k účelovo podaným žalobám zo strany disciplinárne potrestaných policajtov a v prípade, ak by súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, správny orgán by už fakticky nemohol vo veci ďalej konať, prípadne uložiť sankciu, aj keď by na to boli splnené zákonom stanovené podmienky. V súvislosti s plynutím lehôt poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf/23/2016, podľa ktorého: „Podľa § 250j ods. 4 posledná veta O.s.p., ak súd zruší

rozhodnutie správneho orgánu, lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci. Podľa § 240d O.s.p. ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú... Ustanovenie § 250j ods. 4 O.s.p. v správnom súdnictve je doplnkom k ustanoveniu § 240d O.s.p. tak, že spresňuje pojem lehoty počas konania neplynú tak, že viaže moment začatia opätovného plynutia lehôt na vrátenie všetkých spisov správnemu orgánu, pretože bez spisu sa fakticky konať vo veci nedá. Je potrebné zdôrazniť, že právo je súhrn právnych noriem, medzi ktorými existuje formálna a materiálna jednota (tzv. Lubyho poučka). Normy sa navzájom logicky dopĺňajú, a preto ich nemožno vykladať izolovane. Princíp materiálnej jednoty právneho poriadku vyplýva z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (právny štát) a je nevyhnutné ho aplikovať pri výklade právnych predpisov podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR." Taktiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžo/71/2014, podľa ktorého "Toto ustanovenie stanovuje, že priamo zo zákona sa prerušuje plynutie lehôt pre zánik zodpovednosti za priestupky, iné správne delikty a pod. Osobitné zákony upravujúce iné správne delikty určujú lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia ale tieto lehoty počas konania podľa piatej časti O.s.p. neplynú. Prekluzívne lehoty sa prerušujú účinkami, ktoré trvajú počas celého súdneho konania, od jeho začatia, až do právoplatného skončenia". Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR č. 5Sžk/6/2016 zdôraznil, že ide o právny názor jedného senátu Najvyššieho súdu SR, ktorý sa zaoberal len jednou časťou dôvodovej správy k zákonu č. 73/1998 Z.z., ktorá však upravuje postup účastníkov disciplinárneho konania pre ukladanie disciplinárneho opatrenia a nie samotné konanie pred súdom. K ostatným námietkam argumentoval obdobne ako v napadnutom rozhodnutí II., resp. v predchádzajúcom vyjadrení.

13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd pre toto konanie vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP") a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie II. žalovaného a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 107 ods. 2 SSP dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Preto napadnuté rozhodnutie II. zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Rozsudok bol dňa 04.04.2019 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené dňa 13.03.2019 (§ 137 ods. 4 SSP).

14. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

15. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

16. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

17. Podľa § 177 ods.1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

18. Podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

19. Podľa § 47 zákona č. 73/1998 Z.z. služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.

20. Podľa § 48 ods.3 písm. v/ zákona č.73/1998 Z.z. policajt je povinný dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz.

21. Podľa § 49 zákona č.73/1998 Z.z., Nadriadený je povinný a/ riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov, b/ zabezpečovať, aby podriadení policajti boli na výkon štátnej služby náležite vycvičení a vyškolení, c/ vytvárať priaznivé podmienky na riadny výkon štátnej služby a podriadených policajtov viesť k služobnej disciplíne, d/ oceňovať príkladné plnenie služobných povinností a navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností.

22. Podľa § 50 zákona č.73/1998 Z.z. nadriadení môžu podriadeným policajtom v rozsahu svojej právomoci udeľovať disciplinárne odmeny a ukladať disciplinárne opatrenia.

23. Podľa § 52 ods.1 zákona č.73/1998 Z.z. disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom.

24. Podľa § 53 ods.1 zákona č.73/1998 Z.z. disciplinárnym opatrením je a/ písomné pokarhanie, b/ zníženie služobného platu až o 15% na dobu najviac troch mesiacov, c/ zníženie hodnosti o jeden stupeň na dobu jedného roka, d/ zákaz činnosti, e/ prepadnutie veci.

25. Podľa § 55 ods.1 zákona č.73/1998 Z.z. za disciplinárne previnenie možno policajtovi uložiť len jedno z disciplinárnych opatrení uvedených v § 53 ods. 1 písm. a/ až c/.

26. Podľa § 56 ods.1, ods.2 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav. Policajtovi musí byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa. (2) Pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, na okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností.

27. Podľa § 57 ods.1 zákona č.73/1998 Z.z. za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie najskôr v nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených, najneskôr však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia. Ak konanie policajta, v ktorom možno vidieť naplnenie skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia, bolo predmetom prešetrovania iného orgánu, lehota 30 dní na uloženie disciplinárneho opatrenia sa začína dňom, keď sa ktorýkoľvek z nadriadených policajta dozvedel o výsledku tohto prešetrovania; táto lehota platí aj v prípade, ak prvostupňové rozhodnutie o uložení disciplinárneho opatrenia bolo zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Podľa § 232 zákona č.73/1998 Z.z. konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru uskutočňuje a rozhoduje v ňom minister a nadriadený a ďalšie subjekty, ak to ustanovuje tento zákon (ďalej len "oprávnený orgán").

29. Podľa § 233 ods.1, ods. 2 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. (2) Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

30. Podľa § 235 ods.1-3 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Konanie sa začína na návrh účastníka konania alebo služobného úradu. (2) Konanie je začaté dňom, keď je podanie doručené oprávnenému orgánu.

(3) Ak sa konanie začína z podnetu ministra alebo nadriadeného, konanie je začaté dňom, keď urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.

31. Podľa § 238 ods.1-4 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. (2) Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. (3) Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. (4) Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

32. Podľa § 241 ods.1-4 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota. (3) V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. (4) Poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého oprávneného orgánu.

33. Podľa § 243 ods.1-4 zákona č.73/1998 Z.z., (1) Odvolacím orgánom je najbližší nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. (2) Odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania, a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť. (3) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. (4) Ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

34. Podľa § 247a zákona č.73/1998 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia.

35. Podľa § 248 zákona č.73/1998 Z.z. policajt môže podať na súde návrh na preskúmanie právoplatného rozhodnutia vydaného nadriadeným.

36. Žalobca namietal, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s časťou jeho odvolania, kde namietal závery prvostupňového orgánu uvedené v disciplinárnom rozkaze ohľadom účasti žalobcu na skúške, ktorú vyhodnotil za porušenie liečebného režimu žalobcom v čase jeho práceneschopnosti, hoci mal v tom čase povolené vychádzky. Žalobca namietal tieto zistenia, nakoľko z jeho zdravotnej dokumentácie nevyplývalo, že by účasť na skúške v rámci vychádzky ovplyvnila liečbu a jeho zdravotný stav, pretože nepredstavovala preňho fyzickú ani psychickú záťaž, nakoľko štúdium na vysokej škole mal ako záľubu vo voľnom čase. Tiež namietal to, že v čase, kedy sa rozhodol ísť v čase vychádzok na skúšku nemal vedomosť o tom, že takéto konanie bude alebo môže byť porušením liečebného režimu, pričom žalovaný k týmto odvolacím námietkam podľa neho v napadnutom rozhodnutí II. neuviedol žiadnu úvahu, ani vôbec tieto namietané skutočnosti nespomenul. Žalobca súčasne uznal, že otázka posúdenia, či svojím konaním porušil alebo neporušil liečebný režim je v pôsobnosti žalovaného, ktorý mohol k takému záveru dôjsť, no jeho povinnosťou v rámci podaných námietok bolo dať žalobcovi odpoveď, akou úvahou sa riadil a prečo dospel k opačnému názoru ako žalobca. Túto povinnosť si žalovaný podľa žalobcu nesplnil, a preto žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia II., pričom podľa jeho názoru nemožno pripustiť tvrdenie, že s touto otázkou sa vysporiadal už prvostupňový orgán v prvostupňovom rozhodnutí, nakoľko žalovaný je povinný v intenciách § 243 zákona č. 73/1998 Z.z. aj po zrušení svojho skoršieho rozhodnutia nanovo sa zaoberať odvolaním žalobcu v správnom konaní, ako keby ho podal po prvý raz.

37. V súlade s uvedenou dôvodnou žalobnou námietkou žalobcu možno dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie II. trpí nezákonnosťou z toho dôvodu, že je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Napadnuté rozhodnutie II. v odôvodnení obsahuje opis priebehu správneho konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo ako aj podrobný obsah skôr vydaných rozhodnutí oprávnených orgánov (najmä napadnutého rozhodnutia I.) ale aj rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR. Úplne však absentuje uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom rozhodnutia a uvedenie úvah, ktorými bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov, ako aj úvah, ktorými sa riadil pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval (§ 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.), k zásadnej odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa dodržania, resp. nedodržania liečebného režimu určeného žalobcovi ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu, a to účasťou žalobcu na skúške na Právnickej fakulte UMB B. Bystrica dňa 22.06.2015. Pritom práve posúdenie tejto otázky je z hľadiska zákonnosti prvostupňového rozhodnutia a tým aj napadnutého rozhodnutia II. kľúčové, nakoľko nedodržanie určeného liečebného režimu žalobcom predstavuje normatívne vyjadrenie objektívnej stránky skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia podľa § 48 ods. 3 písm. v/ zákona č. 73/1998 Z.z., za naplnenie pojmových znakov ktorej skutkovej podstaty bola vyvodená disciplinárna zodpovednosť žalobcu. Teda konanie žalobcu počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu, ktoré bolo konajúcimi oprávnenými orgánmi posúdené ako (zavinené) porušenie povinností policajta, predstavuje predmet disciplinárneho konania a tým hlavný smer dokazovania a objekt posudzovania a následne odôvodnenia rozhodnutia, ktorý musí mať zo všetkých uvedených aspektov prioritu. Na základe pravidiel logického myslenia možno totiž dospieť k záveru, že posúdenie a odôvodnenie ďalších rozhodných skutočností (napríklad zachovania subjektívnej či objektívnej lehoty na uloženie disciplinárneho opatrenia alebo vyhodnotenie povahy, závažnosti alebo následkov protiprávneho konania a pod., ktoré žalovaný hodnotil) nastupuje až potom, čo je nepochybne zrejmé, že k protiprávnemu konaniu došlo.

38. V napadnutom rozhodnutí II. chýba vyhodnotenie dôkazov, z ktorých žalovaný zistil skutkový stav veci vo vzťahu k disciplinárnej zodpovednosti žalobcu a presvedčivá a veci priliehavá právna argumentácia osvedčujúca spáchanie disciplinárneho previnenia žalobcu reagujúca na celý rozsah odvolacích námietok žalobcu. Povinnosť podľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. (V odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.) sa rovnako vzťahuje aj na rozhodnutie v odvolacom konaní. V rámci odvolacieho konania predstavujú odvolacie námietky súčasť podkladov rozhodnutia (§ 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.). Nestačilo tak zo strany žalovaného zaoberať sa po zrušení napadnutého rozhodnutia I., len tými odvolacími námietkami, ktorých posúdenie mu vytýkal Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 24S/24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016, prípadne novými námietkami (viď. podanie žalobcu označené ako „Doplnenie novej právnej skutočnosti + iné k odvolaniu proti DR R OPP OR PZ v Žiari nad Hronom pod č. 7/2015 zo dňa 05.08.2015 - zaslanie", kde v konečnom dôsledku zopakoval aj výhrady k protiprávnosti jeho konania počas neschopnosti na výkon štátnej služby). Zodpovedanie odvolacej námietky nenahrádza poukázanie na posúdenie tejto otázky prvostupňovým orgánom (proti jeho záverom odvolacie námietky smerujú!), ani na obsah iného rozhodnutia (napadnutého rozhodnutia I.), ktoré bolo zrušené a jeho zrušením došlo k zániku jeho účinkov vrátane odôvodnenia reagujúceho na odvolacie námietky žalobcu, na ktoré všetky bolo potrebné opätovne náležite reagovať v napadnutom rozhodnutí II. Účinky náležitej reakcie na odvolaciu námietku žalobcu nemá ani uvedenie obsahu súdnych rozhodnutí, ktoré rozhodnutia oprávnených orgánov nenahrádzajú.

39. Vzhľadom na to, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia II. obmedzil len na rekapituláciu výsledkov predchádzajúceho konania a odôvodnenie iných rozhodných skutočností, než bola odvolaním žalobcu (tiež) namietaná protiprávnosť v konaní žalobcu počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu (účasť na skúške na Pr. Fakulte UMB B.B. nebola z ním uvedených dôvodov porušením liečebného režimu), zaťažil napadnuté rozhodnutie II. vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Napadnuté rozhodnutie II. tak nezodpovedá kritériám, ktoré sa vyžadujú v rámci zásadnej požiadavky na spravodlivé konanie, poskytujúce dostatočnú mieru ochrany práv jeho účastníkov, vrátane práva na primerané odôvodnenie rozhodnutia, teda zrozumiteľnosť rozhodnutia a dostatok ním vyjadrených dôvodov podporujúcich výrok. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť spôsobilé na to, aby účastník konania (žalobca) mal možnosť účinne sa brániť proti jednoznačne a určito vyjadreným právnym záverom konajúcich orgánov ku všetkým jednotlivým skutkovým a právnym otázkam, na ktorých bolo rozhodnutie založené, inak rozhodnutie ako celok nie je spôsobilé na prieskum zákonnosti v rámci ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy SR). V odôvodnení rozhodnutia sa musí konajúci orgán vysporiadať aj s námietkami účastníka konania (žalobcu), ktoré uplatní v rámci konania a odvolací orgán so všetkými odvolacími námietkami. Žalobca odôvodnene v odvolaní namietal protiprávnosť jeho konania počas neschopnosti na výkon štátnej služby zúčastnením sa na skúške na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici (na str. 3 - 4 odvolania), na čo žalovaný v napadnutom rozhodnutí II. nijako nereagoval. Nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nedostatok dôvodov trpí také rozhodnutie, ktoré nemá odôvodnenie vôbec alebo chýbajú skutkové, resp. právne dôvody, o ktoré sa rozhodnutie opiera alebo sú tieto dôvody chybné. Pôjde o prípady, ak je rozhodnutie založené na skutočnostiach, ktoré neboli v konaní zisťované, alebo skutočnosti boli zistené z dôkazov a ďalších podkladov získaných v rozpore so zákonom alebo nie je zrejmé, či bolo vôbec dokazovanie alebo zhromažďovanie iných podkladov vykonané. Nedostatok dôvodov môže spôsobiť aj absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností alebo záverov k námietkam účastníkov konania (ako je tomu v danom prípade), resp. ich nejednoznačnosť. Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že žalobcova námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov bola opodstatnená.

40. Odôvodnenie rozhodnutia navonok vyjadruje skutkové a právne dôvody prejednávanej veci, posúdenie ich vzájomných vzťahov smerujúce k záveru, že výrok rozhodnutia bol urobený konformne so zisteným skutkovým stavom veci a s objektívnym právom. Výrok rozhodnutia tak funkčne nadväzuje na odôvodnenie a naopak, z čoho plynie záver, že pokiaľ je výrok alebo odôvodnenie nepreskúmateľný/ né, nemožno už preskúmať zákonnosť nadväzujúceho odôvodnenia alebo výroku takého rozhodnutia, pretože ich vzájomná previazanosť to nedovoľuje. Pokiaľ by tak správny súd urobil, nevyhnutne (z podstaty nepreskúmateľnosti) by bol nútený uchýliť sa k dohadom a domnienkam, čo je neprípustné. Správny súd nie je ďalšou inštanciou v správnom konaní oprávnenou samostatne zisťovať skutkový stav veci a prípadne modifikovať skutkové či právne závery správneho orgánu nižšieho stupňa. Úlohou správneho súdu je posúdiť, či si orgán verejnej správy v zmysle žalobných dôvodov zadovážil dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotno-právnymi a procesnými predpismi. Pokiaľ mu následky nepreskúmateľnosti rozhodnutia neumožňujú plnohodnotný prieskum, je to samo osebe dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP, bez toho, aby sa správny súd nepoznajúc relevantné dôvody napadnutého rozhodnutia zaoberal podstatou námietok týkajúcich sa zisteného skutkového stavu alebo právneho posúdenia veci.

41. Ďalšou námietkou žalobcu bola námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne uplynutia lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., s ktorou odvolacou námietkou sa žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne vysporiadal, t.zn. v tejto časti je rozhodnutie preskúmateľné. Namietal, že v jeho veci začala objektívna lehota plynúť 23.06.2015, t.j. nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a skončila 23.06.2016, ktorým dňom zanikla žalobcova zodpovednosť za disciplinárne previnenie, ktoré mu je kladené za vinu a žalovaný tak nebol oprávnený mu uložiť žiadne disciplinárne opatrenie. Žalovaný svojím nesprávnym právnym posúdením tejto otázky spôsobil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia II., nakoľko nerešpektoval názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozsudku č.k. 5Sžk/6/2016, ktoré považuje za kľúčové práve pre správne posúdenie dotknutej právnej otázky. Podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v znení platnom a účinnom pre daný prípad, za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie najskôr v nasledujúci deň po spáchaní disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z nadriadených, najneskôr však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia. Pre plynutie objektívnej lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. je rozhodujúce, kedy bolo disciplinárne previnenie spáchané, od ktorého okamihu sa odvíja začatie plynutia jednoročnej lehoty. Pokiaľ bol skutok žalobcom spáchaný dňa 22.06.2015, v súlade so zásadami počítania lehôt začala objektívna lehota plynúť dňom 23.06.2015 s tým, že pokiaľ by sa jej plynutie neprerušilo, uplynula by dňom 23.06.2016. Podľa § 246d O.s.p. ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Podľa § 250j ods. 4 posledná veta O.s.p. ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci. Obdobnú úpravu obsahuje SSP v § 71 ods. 1, podľa ktorého ak osobitný predpis upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty (ďalej len "správny delikt") určuje lehoty na zánik zodpovednosti, prípadne na výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tohto zákona neplynú. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. Podľa § 491 ods. 1 až 3 SSP 1) Ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. (2) Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. (3) Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Z citovaných právnych úprav vyplýva, že jednoročná objektívna lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie žalobcu v danom prípade neplynula v období od 21.10.2015 kedy bola Krajskému súdu v Banskej Bystrici podaná žaloba o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia I. až do 13.07.2018, kedy bol žalovanému doručený rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 2Sžo/66/2016 z 23.05.2018, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/24S/1/1/2015-64 z 24.03.2016, spolu s administratívnym spisom žalovaného. Objektívna jednoročná lehota, ktorá začala opätovne plynúť od 14.07.2018 a plynula až do nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia II. dňom 09.11.2018, ktorým okamihom bolo zavŕšené uloženie disciplinárneho opatrenia žalobcovi, so zohľadnením jej už uplynutej časti od 23.06.2015 do 21.10.2015, zjavne neuplynula, pretože čas jej celkového plynutia nepresiahol jeden rok (nepresiahol ani osem mesiacov). Žalobná námietka nesprávneho právneho posúdenia plynutia objektívnej lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. teda dôvodná nebola.

42. Žalobca na podporu svojich tvrdení k uvedenej námietke uplynutia objektívnej lehoty predložil rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžk/6/2016, ktorého predloženie žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia evidoval. Žalovaný sa v rámci svojej argumentácie zameral na systematické a vyčerpávajúce odôvodnenie nevyhovenia odvolacej námietke žalobcu smerujúcej k uplynutiu objektívnej jednoročnej lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v spojitosti s platnou právnou úpravou procesného postupu správneho súdu (ust. § 240d v nadväznosti na § 250j ods. 4 posledná veta Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 71 v nadväznosti na § 191 ods. 4 SSP), pričom uskutočnil rozsiahlu skutkovú a právnu analýzu, vyhodnotením ktorej odôvodnene dospel k správnemu záveru, že táto lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia za disciplinárne previnenie žalobcu pred vydaním napadnutého rozhodnutia II. neuplynula. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 5Sžk/6/2016 z 28.03.2018 nebol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov, t.zn. jeho závery nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Podľa čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP) právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Nezohľadnením záverov označeného rozsudku najvyššieho súdu tak nedošlo k narušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní žalobcu, a to aj z tohto dôvodu, že známe sú niektoré rozsudky Najvyššieho súdu SR, ktoré zaujali opačné stanovisko k tejto otázke. Napríklad rozsudky Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal žalovaný v duplike (č.k. 8Sžo/71/2014, č.k. 3Sžf/23/2016), so závermi ktorých je možné sa stotožniť. Vzhľadom na to, že závery týchto súdov citované v ods. 12 tohto rozsudku sú zrozumiteľné, k argumentácii žalobcu je potrebné doplniť len to, že pokiaľ z reglementácie ust. § 57 ods. 1 v spojitosti s 254 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., bez ohľadu na formuláciu, jednoznačne vyplýva právna úprava zániku zodpovednosti za disciplinárne previnenie policajta kvalifikovaným uplynutím subjektívnej a objektívnej lehoty, so zohľadnením účinkov týchto ustanovení, ktoré sú rozhodujúce, hmotnoprávna povaha tohto inštitútu nemôže byť spochybnená. V nadväznosti na to zjavne nachádza svoj účel (zabrániť účelovo podaným žalobám spôsobiť uplynutie hmotnoprávnej zodpovednostnej lehoty) uplatnenie ustanovení súdnych procesných predpisov upravujúcich spočívanie hmotnoprávnej lehoty pre zánik zodpovednosti za disciplinárny delikt, ktoré sú vždy v postavení lex specialis voči osobitnej hmotnoprávnej úprave.

43. Dôvodná nebola ani žalobcova námietka neprimeranosti disciplinárneho opatrenia, bez vecného vyjadrenia sa k povahe protiprávneho konania žalobcu a následkov tohto konania s poukazom na § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Žalovaný podľa žalobcu síce zhrnul doterajšie služobné výsledky žalobcu, ale v ostatnom len skonštatoval, že udelené disciplinárne opatrenie je primerané a vôbec neriešil skutočnosť, že takéto porušenie nemá žiadny vplyv na výkon štátnej služby žalobcu a závažnosť skutku s prihliadnutím na vychádzky je zanedbateľná. Podľa názoru žalobcu sa týmito aspektami mal žalovaný jednoznačne zaoberať, pretože nestačilo zo strany žalovaného v napadnutom rozhodnutí II. len bilancovať doterajšie hodnotenia žalobcu a pritom opomenúť zhodnotiť povahu skutku a jeho dôsledky. Tvrdenie, že žalobca tiež v pozícii nadriadeného, kedysi kontroloval dodržiavanie liečebného režimu iných policajtov považoval vo vzťahu k posúdeniu konania žalobcu za bezpredmetné. Námietka neprimeranosti uloženého disciplinárneho opatrenia písomného pokarhania, ktoré je najmenej prísnym disciplinárnym opatrením z možných disciplinárnych opatrení (§ 53 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.; pôvodne bolo žalobcovi uložené disciplinárne opatrenie zníženia služobného platu o 10 % na dobu troch mesiacov), je z podstaty veci nedôvodná (nezmyselná), pretože z hľadiska „väčšej primeranosti" by žalobcovi mohlo byť uložené už iba prísnejšie disciplinárne opatrenie. V rámci prihliadnutia na okolnosti uvedené v § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. žalovaný zrozumiteľne posúdil, že konanie, ktorým sa žalobca dopustil disciplinárneho previnenia bolo vedomé, porušovalo základné povinnosti policajta a v čase keď sa ho žalobca dopustil, bol vo funkcii, ktorá ho oprávňovala vykonávať kontrolu liečebného režimu podriadených policajtov, ktorú právomoc využíval. Na druhej strane žalovaný prihliadol na to, že žalobcovi boli opakovane udelené disciplinárne odmeny a nebolo mu predtým uložené disciplinárne opatrenie (zohľadnil zrušenie disciplinárneho rozkazu 4/2015 súdom), čoho priamym dôsledkom bola zmena výroku prvostupňového rozhodnutia uložením miernejšieho disciplinárneho postihu. Pokiaľ sa žalobca domnieva, že žalovaný vecne nezohľadnil okolnosti uvedené v § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., jeho námietka je nedôvodná, pretože prihliadnutie na tento zákonom určený okruh skutočností sa má prejaviť práve vo výslednej podobe uloženého disciplinárneho opatrenia vo výroku rozhodnutia, čo sa v danom prípade zjavne aj prejavilo. Úlohou tohto ustanovenia nie je „bazírovať" na obšírnom a popisnom verbálnom posúdení jednotlivých okolností uvedených v § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. samostatne a oddelene, bez praktického dopadu na uložené disciplinárne opatrenie, hoci v danom prípade boli tieto skutočnosti verbalizované dostatočne zrozumiteľne. Napríklad poukázanie na to, že žalobca tiež v pozícii nadriadeného, kedysi kontroloval dodržiavanie liečebného režimu iných policajtov nemožno považovať vo vzťahu k posúdeniu konania žalobcu za bezpredmetné, pretože ilustruje závažnejší spôsob konania policajného funkcionára (ktorým bola žalobca v tom čase), ktorý namiesto toho, aby šiel svojim podriadeným príkladom, konal opačne, čo reálne mohlo mať vplyv na celkovú morálku a tým aj úroveň plnenia povinností podriadených policajtov.

44. Žalobca napokon namietal, že napadnuté rozhodnutie II. spolu s prvostupňovým rozhodnutím boli vydané ako dôsledok tzv. bossingu, resp. šikany zo strany nadriadených z dôvodu osobných konfliktov. Poukázal na predchádzajúce opatrenia zo strany nadriadených voči nemu a uviedol, že napriek všetkému je žalobca dobrým policajtom s dobrými výsledkami a svoje služobné úlohy si plní podľa služobných hodnotení nadštandardne, pričom poukázal aj na prehľad peňažných odmien. V napadnutom rozhodnutí II. videl výsledok účelovej úvahy svojich nadriadených, ktorých si dovoľoval kritizovať, pričom už v minulosti sa úspešne domáhal svojich práv prostredníctvom súdov v súvislosti s inými disciplinárnymi konaniami vedenými voči nemu. Podľa jeho názoru, nakoľko takéto správanie nadriadených má prvky diskriminácie, je potrebné aplikovať v určitej miere aj § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon, podľa ktorého žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámil súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Platí tu tak podľa neho obrátené dôkazné bremeno, na ktoré by mal súd pri rozhodovaní prihliadať v intenciách žalovaného. Už v predchádzajúcom rozsudku správny súd uzavrel, že štátna služba podľa zákona č. 73/1998 Z.z. je ovládaná princípom nadriadenosti a podriadenosti, ktorá zásada sa vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu premieta do ustanovenia § 50 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého nadriadení môžu podriadeným policajtom v rozsahu svojej právomoci udeľovať disciplinárne odmeny a ukladať disciplinárne opatrenia. Žiadne ustanovenie citovaného zákona nevylučuje nadriadeného policajta z jeho disciplinárneho oprávnenia voči podriadenému policajtovi, ktorý má zákonnú povinnosť riadiť, organizovať, kontrolovať a hodnotiť výkon štátnej služby podriadených policajtov a ukladať disciplinárne opatrenia podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 a § 233 zákona č. 73/1998 Z.z. Postup, ktorý je v súlade so zákonom, resp. je zákonom predpokladaný, nemožno považovať za diskriminačný alebo nepriateľský voči žalobcovi. Námietky žalobcu neobsahujú označenie skutočností, z ktorých by bolo možné objektívne dospieť k záveru o predpojatosti, resp. o diskriminačnom správaní sa žalobcových nadriadených, ktoré žalobca vidí v negatívnom vzťahu nadriadených voči nemu. Okrem všeobecných tvrdení o údajných následkoch žalobcovej kritiky nadriadených a uložení iných nesúvisiacich disciplinárnych opatrení, žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by osvedčovali nerovnaké zaobchádzanie so žalobcom zo strany jeho nadriadených. V takom prípade jeho námietky nemožno hodnotiť inak, ako nepodložené subjektívne pocity žalobcu. Namietané ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v disciplinárnom konaní podľa zákona č. 73/1998 Z.z. priamo aplikovateľné nie je. Konanie podľa antidiskriminačného zákona predstavuje osobitný prostriedok právnej ochrany poskytovanej súdom s odlišnými princípmi konania zodpovedajúcimi civilnej povahe konania podľa tohto zákona. Podľa § 2a ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom. 1) V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým policajtom pri vykonávaní štátnej služby a v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom (antidiskriminačným zákonom), t.zn. nevyplýva z neho nič iné, ako to, že v konaní dotýkajúcom sa práv policajtov podľa tohto zákona je potrebné zachovávať rovnosť práv všetkých policajtov a dodržiavať pritom zásadu rovnakého zaobchádzania tak, ako ju ustanovuje antidiskriminačný zákon. Správny súd preskúmávajúci zákonnosť napadnutého rozhodnutia nie je oprávnený nad rámec obsahu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, posudzovať namietané diskriminačné zaobchádzanie so žalobcom. Pokiaľ sa teda žalobca domnieva, že boli porušené jeho práva, ktoré mu zaručuje antidiskriminačný zákon, má možnosť domáhať sa právnej ochrany podaním osobitnej žaloby podľa § 9 ods. 2, 3 tohto zákona, podaním ktorej sa aktivuje aj ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona zakotvujúce tzv. obrátené dôkazné bremeno.

45. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto napadnuté rozhodnutie II. zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.

46. V ďalšom konaní prvostupňový orgán opätovne rozhodne o podozrení zo spáchania disciplinárneho previnenia žalobcom v súlade s názorom vysloveným v tomto rozsudku, s tým, že prejednacia lehota podľa § 57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v súlade s § 71 ods. 1 SSP počas konania podľa tohto zákona neplynula.

47. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Žalobca bol v konaní plne úspešný, preto mu súd priznal úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu.

48. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.