Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_7Co-70-2019.pdf
PDF · 105.65 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/70/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: ErH. S., K.. XX.X.XXXX, O. B.. D. XX, XXX XX I., zastúpeného: JUDr. Lubomír Müller, euroadvokát, so sídlom Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie 924,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.2.2018, č.k. 8C/90/2016-38, jednomyseľne takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom prisudzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žaloba žalobcu sa zamieta.
Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 924,07 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 1.12.2016 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I), žalobu vo zvyšnej časti týkajúcej sa príslušenstva zamietol ( výrok II) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania (výrok III).
2. Prisudzujúci a zamietajúci výrok vo veci samej právne odôvodnil ust. § 1 ods.1,2, § 23 ods.1,3, § 24 ods.1,2, § 33 ods.2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii a vecne tým, že v predmetnom konaní sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 924,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 1.12.2016 do zaplatenia, ako paušálnej náhrady za stratu na zárobku za obdobie nezákonného väznenia od 12.6.1996 do 15.5.1997, potom ako Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015, právoplatným dňa 9.3.2016, rozhodol o jeho účasti na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. Na základe vykonaného dokazovania (rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996) mal za preukázané (a medzi stranami nesporné) , že dňa 17.4.1996 bol žalobca uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015, právoplatným dňa 9.3.2016, bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996. Žalobca na základe tohto uznesenia, žiadosťou doručenou MS SR dňa 31.5.2016 požiadal o odškodnenie vo výške 924,07 eur. Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosti žalobcu na odškodnenie nevyhovelo z dôvodu, že nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. vzhľadom na to, že žalobca bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaného v roku 1994 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996, teda v období po 1.1.1990. Vychádzajúc z uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015, právoplatného dňa 9.3.2016, ktorým bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobcom uplatnený nárok je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. a s použitím ust. § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. (podľa ktorého sa odškodné poskytuje osobám nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990) mal nárok pre priznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. za dôvodný.
3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ďalej konštatoval, že žalobcovi nemožno uplatnený nárok priznať podľa zákona č. 58/1969 Zb., pretože zákon č. 119/1990 Zb. je špeciálnym zákonom o súdnej rehabilitácii. Podľa všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a špeciálnom (lex specialis derogat generali) jednoznačne vyplýva, že ak sú naplnené podmienky pre použitie špeciálnej úpravy, musí sa táto úprava aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa zákona č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pre uplatňovanie a uspokojovanie majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre ne priaznivejší. Je pravdou, že trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona je uvedený v § 4 písm. e/ zákona č. 119/1990 Zb. Uvedený trestný čin bol žalobcom spáchaný tým, že v úmysle vyhnúť sa trvalo vojenskej službe odmietol prevziať povolávací rozkaz č. XXXXXX, na základe ktorého mal nastúpiť na základnú vojenskú službu dňa 4.10.1994 k B. XXXX Q.. Za tento trestný čin bol žalobca odsúdený rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996, teda po 1.1.1990 na nepodmienečný trest odňatia slobody, čím je žalobca osobou nezákonne zbavenou osobnej slobody.. Hoci žalobca bol odsúdený po 1.1.1990, súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že žalobca bol rehabilitovaný per analogiam podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., a preto má aj per analogiam podľa tohto predmetného ustanovenia zákona č. 119/1990 Zb. aj nárok na odškodnenie, a to vo výške 924,06 eur. Pokiaľ ide o príslušenstvo, súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym názorom žalovaného a žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5 % s poukazom na § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 20/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. a v prevyšujúcej časti žalobu v tejto časti zamietol.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s.p.“) a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania.
5. Proti prisudzujúcemu výroku a výroku o trovách konania (t.j. výrokom I a III) podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný namietajúc, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 365 ods.1 písm. b/ C.s.p. ), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.). Odvolateľ s poukazom na ust. § 220 ods.2 C.s.p. konštatoval, že súd prvej inštancie sa citovaným ustanovením nespravoval a v rozhodnutí sa absolútne nevysporiadal so zásadnými námietkami žalovaného, ktoré vznášal počas celého konania. Žalovaný v konaní nikdy nespochybňoval, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.3.2006, sp.zn. 9 Nt/2/2015 bola vyslovená účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods.2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb., avšak uvedené automaticky nezakladá nárok na odškodnenie žalobcu podľa tohto zákona. Samotná existencia rozhodnutia o účasti na súdnej rehabilitácii per analogiam nie je jedinou podmienkou odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. a Ministerstvo spravodlivosti SR ako príslušný orgán vybavujúci požiadavky na odškodnenie podľa § 23 citovaného zákona je povinné skúmať, či v konkrétnom prípade sú splnené podmienky na poskytnutie odškodnenia, teda i podmienku, či s trestným konaním, v ktorom bola konkrétna osoba právoplatne odsúdená a vo vzťahu ku ktorému bolo vydané rozhodnutie o účasti na súdnej rehabilitácii, zákon č. 119/1990 Zb. spája vznik nároku na odškodnenie. Keďže v danom prípade podmienky splnené neboli s ohľadom na skutočnosť, že odsudzujúce rozhodnutie bolo vydané mimo obdobia stanoveného zákonom č. 119/1990 Zb., nárok nebolo možné žalobcovi priznať. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľa nesprávne interpretoval inak správne aplikovaný právny predpis. Poukazujúc na § 1 ods.1, § 33 ods.2 zákona č. 119/1990 Zb. konštatoval, že súd prvej inštancie bol povinný skúmať, či boli splnené všetky predpoklady na priznanie odškodnenia, t.zn. nie len existenciu jedného z rozhodnutí predpokladaných citovaným zákonom, ale taktiež naplnenie časového hľadiska vydania odsudzujúceho rozhodnutia a na rozhodné obdobie, na ktoré sa predmetný zákon vzťahuje. S poukazom na v konaní a odvolaní prezentovanú argumentáciu uviedol, že aplikácia akejkoľvek ďalšej analógie pri posudzovaní nároku na odškodnenie odvodzovaného od rozhodnutia, ktoré bolo vydané per analogiam, by bolo celkom zjavne v rozpore s účelom zákona č. 119/1990 Zb. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6. Žalobca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil. K odvolacím námietkam žalovaného uviedol, že súd zrozumiteľne vysvetlil, že pokiaľ bol žalobca podľa zákona č. 119/1990 Zb. rehabilitovaný, tak má byť podľa tohto zákona aj odškodnený. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci uviedol, že základom pre posúdenie je judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, najmä rozsudok veľkého senátu z 7.7.2011 vo veci O. proti U. a rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 13.3.2014, č.k. IV. ÚS 161/2014-11 v ktorom vysvetlil, že označený rozsudok je treba na Slovensku realizovať pomocou zákona č. 119/1990 Zb.
7. Žalovaný sa k podaniu žalobcu písomne nevyjadril.
8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 C.s.p. (keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru o tom, že súd prvej inštancie v danej veci správne a dostatočne zistil skutkový stav veci , na vec aplikoval správnu právnu normu, avšak správne použitú právnu normu nesprávne vyložil a v posudzovanej veci ju nesprávne aplikoval.
9. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalovaným konštatuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného podrobil odvolaciemu prieskumu odvolaním napadnutý prisudzujúci výrok a závislý výrok o náhrade trov konania.
10. K námietke žalovaného o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v napadnutej časti pre nedostatok dôvodov odvolací súd poznamenáva , že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 220 ods.2 C.s.p., pričom rozhodnutie nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument použitý v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o uplatnenej žalobe. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). V tejto súvislosti treba upozorniť, že na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo prijaté stanovisko, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: "Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku".
11. Odvolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 220 ods.2 C.s.p., ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety citovaného stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol medzi stranami nesporný skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky dokazovania, vysvetlil, čoho sa žalobca domáhal, čo uvádzal žalovaný, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil a akým spôsobom dospel k záveru o dôvodnosti žaloby o zaplatenie sumy 924,07 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 1.12.2016 až do zaplatenia predstavujúcej náhradu za stratu na zárobku za obdobie od 12.6.1996 do 15.5.1997 podľa § 23 ods. 1 písm. a/ zákona č. 119/1990 Zb. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd predmetnú námietku žalovaného za neopodstatnenú.
12. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli česko-slovenskými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie.
13. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení noviel, nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b/ náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c/ náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eura, výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne zaplatených trov, d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia.
14. Podľa § 23 ods. 3 zákona č. 119/1990 Zb. odškodnenie v plnom rozsahu sa poskytuje len vtedy, ak bolo odsudzujúce súdne rozhodnutie úplne zrušené podľa druhého alebo piateho oddielu alebo také rozhodnutie bolo úplne zrušené podľa tretieho oddielu a poškodený bol oslobodený spod obžaloby.
15. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. ustanovenia tohto zákona sa použijú obdobne k rehabilitácii a odškodneniu osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, i keď nebolo zahájené trestné konanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa skôr platných predpisov. Ustanovenie § 27 sa použije obdobne.
16. V posudzovanom prípade je nesporné, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, pretože v úmysle vyhnúť sa trvalo vojenskej službe odmietol prevziať povolávací rozkaz č. XXXXXX, na základe ktorého mal nastúpiť na základnú vojenskú službu dňa 4.10.1994 k B. XXXX Q. a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov. Na výkon trestu bol žalobca zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015 ( ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9.3.2016) rozhodol, že podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, je A. S.J., K.. XX.X.XXXX, O. B.. D. XX, XXX XX I., účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996. Žiadosťou o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 31.5.2016 doručenou na Ministerstvo spravodlivosti SR žalobca požiadal o odškodnenie a zadosťučinenie na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015, ktorým bola per analogiam vyslovená jeho účasť na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v platnom znení. Ministerstvo spravodlivosti SR odpoveďou na žiadosť o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 23.11.2016, č. 43680/2016/143 žalobcovi oznámilo, že vychádzajúc zo zákona č. 119/1990 Zb. jeho žiadosti o odškodnenie nevyhovuje, keďže nie je daný právny titul pre priznanie odškodnenia podľa uvedenej právnej úpravy vzhľadom na to, že žiadateľ bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. spáchaný v roku 1994 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015, teda v období po 1.1.1990. Sporným bolo medzi stranami, či uvedené skutočnosti odôvodňujú nárok na odškodnenie žalobcu za náhradu za stratu na zárobku podľa § 23 ods.1 písm. a/ zákona č. 119/1990 Zb. počas doby väznenia, ktoré si žalobca v podanej žalobe uplatnil.
17. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že účelom zákona č. 116/1990 Zb. bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Zmyslom citovaného zákona bolo poskytnúť nápravy za krivdy, ku ktorým došlo v predchádzajúcom režime v období od 25.2.1948 do 1.1.1990 odsudzujúcimi súdnymi rozhodnutiami, ktoré boli v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti, nakoľko v tomto období platný právny poriadok neumožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia. Súd pri priznávaní odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb. musí osobitne skúmať, či sú splnené všetky podmienky na jeho priznanie, najmä vzhľadom na časové hľadisko vydania odsudzujúceho rozhodnutia a na rozhodné obdobie, na ktoré sa tento zákon vzťahuje.
18. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie pri rozhodovaní vzal správne v úvahu aj ust. § 33 ods.2 zákona č. 116/1990 Zb. , z ktorého však vyvodil nesprávny právny záver o tom, že ak bol žalobca podľa zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam rehabilitovaný, mal by byť per analogiam podľa tohto zákona aj odškodnený. S týmto právnym názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje, keďže odškodnenie per analogiam podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona je možné (uvedené vyplýva priamo zo znenia tohto ustanovenia) len v prípadoch odškodnenia osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990. V prípade žalobcu došlo k pozbaveniu osobnej slobody, t.j. výkonu trestu odňatia slobody v období od 12.6.1996 do 15.5.1997, teda nie v rozhodnom časovom ohraničenom období.
19. Pokiaľ ide o uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9.3.2016, sp. zn. 9 Nt 2/2015 ( ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 9.3.2016) ktorým rozhodol, že podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov, je A. S., K.. XX.X.XXXX, O. B.. D. XX, XXX XX I., účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996 odvolací súd poznamenáva, že týmto uznesením nie je v zmysle § 193 C.s.p. viazaný. Naviac, závery Okresného súdu Bratislava I, ku ktorým dospel v tomto konaní o vyslovenie účasti žalobcu na súdnej rehabilitácii neobstoja, keďže neboli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby žalobcovi mohlo byť priznané odškodnenie podľa šiesteho oddielu citovaného zákona a v tomto uznesení ani nie je bližšie vymedzenie ( uznesenie by malo tieto údaje obsahovať) v ktorej dobe a akým spôsobom bol obvinený pozbavený osobnej slobody alebo majetku.
20. Odvolací súd naviac dodáva, že v období, kedy došlo k odsúdeniu žalobcu za nenastúpenie služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, zákon č. 18/1992 Zb. o civilnej službe umožňoval odopretie vykonať z dôvodov svedomia alebo náboženského vyznania základnú vojenskú službu a vykonať civilnú službu, o výkon ktorej žalobca nepožiadal (uvedené vyplýva z rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.4.1996, sp. zn. 1 T 97/1996). Keďže sa žalobca sám rozhodol nevyužiť možnosť nastúpiť na civilnú službu, nemôže sa následne s úspechom domáhať priznania odškodnenia spočívajúceho v náhrade za stratu na zárobku počas výkonu trestu odňatia slobody.
21. Odvolací súd neprihliadol na argumentáciu žalobcu, že základom pre posúdenie je v danej veci judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva , najmä rozsudok veľkého senátu z 7.7.2011 vo veci O. proti U. a rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 13.3.2014, č.k. IV. ÚS 161/2014-11. Označený rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno na prípad žalobcu aplikovať, keďže tento riešil skutkovo odlišný prípad, kedy arménsky právny poriadok neumožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia. V prípade žalobcu slovenský právny poriadok v čase jeho odsúdenia (v roku 1996) umožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodov svedomia a náboženského presvedčenia. Obdobný záver prijal aj vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu SR zo dňa 13.3.2014, č.k. IV. ÚS 161/2014-11 vo veci Imricha Vajdu, v ktorom išlo o odsúdenie za trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 22.12.1959, sp.zn. 2T/202/59, teda o odsudzujúce rozhodnutie vydané v rozhodnom období, na ktoré sa odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. vzťahuje.
22. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I a III podľa 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
23. O náhrade trov celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).