Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/17/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu : KONTUR spol. s r.o., so sídlom Pekárska 11, 917 01 Trnava, IČO : 30 777 518, zastúpeného advokátom JUDr. Danielom Grigeľom, so sídlom Radlinského 2, 811 07 Bratislava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102483434/2017 zo dňa 29.11.2017 jednohlasne takto

rozhodol:

I. Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102483434/2017 zo dňa 29.11.2017 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 102073993/2017 zo dňa 5.10.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie.

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

III. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1.Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) rozhodnutím č. 102073993/2017 zo dňa 5.10.2017 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“) vyrubil žalobcovi podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní () a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „“ alebo „zákon č. 563/2009 Z. z.“) úrok z omeškania v sume 1 299 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2012 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Daňový subjekt (žalobca) podal daňové priznanie k DPH za obdobie september 2012 dňa 24.10.2012, priznaná daň predstavovala sumu 4 407,62 eur, pričom daňový subjekt daňovú povinnosť nezaplatil v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Správca dane vo svojom rozhodnutí konštatoval, že vypočítal úrok z omeškania do dňa 7.11.2014 vo výške 1 344 eur, ktorý bol zahrnutý do reštrukturalizačného plánu, pričom žalobca priznanú daň vo výške 4 407,62 eur do dňa vydania rozhodnutia nezaplatil. Správca dane preto dopočítal úrok z omeškania od 8.11.2014 do 25.10.2016, t.j. najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou dane (daň na základe daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za obdobie september 2012 bola splatná 25.10.2012). Správca dane v rozhodnutí odkazoval na ustanovenia § 156 ods. 1, ods. 2 a § 161 daňového poriadku.

2.Žalobca podal v zákonnej lehote proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie, v ktorom s poukazom na ustanovenie § 138 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ako „zákon č. 7/2005 Z. z.“ alebo „ZKR“) považoval napadnuté rozhodnutie za neoprávnené a preto ho navrhol v celom rozsahu zrušiť.

3.Žalovaný rozhodnutím č. 102483434/2017 zo dňa 29.11.2017 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku napadnuté rozhodnutie správcu dane potvrdil s konštatovaním splnenia zákonných podmienok na vyrubenie sporného úroku z omeškania v zmysle ustanovení § 78 ods. 1 v znení účinnom do 31.12.2012 v spojení s § 69 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), v nadväznosti na § 2 písm. b) a f), § 156 ods. 1, 2, 6 a 8 a § 158 ods. 1 a 5 daňového poriadku a vo vzťahu k zákonným podmienkam a účinkom povolenia reštrukturalizácie vyplývajúcich zo zákona č. 7/2005 Z. z. Úrok z omeškania vo výške 1 299 eur bol dopočítaný zo sumy 4 407,62 eur odo dňa 8.11.2014 do 25.10.2016.

4.Žalovaný rovnako ako správca dane dôvodil zisteným skutkovým stavom, že žalobca ako platca dane z pridanej hodnoty podal za zdaňovacie obdobie september 2012 daňové priznanie, podľa ktorého priznaná daň predstavovala sumu 4 407,62 eur so splatnosťou 25.10.2012, pričom rozhodujúcou skutočnosťou pre vyrubenie úroku z omeškania bolo nezaplatenie DPH za predmetné zdaňovacie obdobie v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, čím bolo naplnené ustanovenie § 156 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého má správca dane povinnosť vyrubiť úrok z omeškania. Ďalej žalovaný poukázal na to, že podľa daňového poriadku sa po začatí reštrukturalizačného konania za pohľadávku považuje daňový nedoplatok, teda nevyrubený úrok z omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti, sa nepovažuje za pohľadávku, ktorú bolo možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu. Žalovaný poukázal na to, že vyrubenie úroku z omeškania bolo správcom dane realizované po ukončení reštrukturalizácie dňa 05.10.2017 a nemožno ho považovať za pohľadávku z bezodplatného právneho úkonu a príslušenstvo prihlásenej pohľadávky, na ktorú vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, teda nemožno na predmetný úrok z omeškania uplatňovať ustanovenie § 138 ods. 2 ZKR. Záverom žalovaný poukázal na to, že daňový subjekt nespochybnil skutočnosť, že daň nebola z jeho strany zaplatená a zopakoval, že vyrubenie úroku z omeškania je obligatórne a zákon neumožňuje správcovi dane v danom prípade úrok z omeškania nevyrubiť. Žalovaný preto skonštatoval, že správca dane pri vyrubení úroku z omeškania postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)

5.Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 102483434/2017 zo dňa 29.11.2017, ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Trnava č. 102073993/2017 zo dňa 5.10.2017 a uloženia povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi trovy konania.

6.Žalobca zopakoval skutkové okolnosti predchádzajúce vydaniu preskúmavaných rozhodnutí. Uviedol, že dňa 13.11.2014 bolo na základe uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 25R/8/2014, zverejneného v Obchodnom vestníku č. 217/2014 dňa 12.11.2014 začaté reštrukturalizačné konanie, uznesením zo dňa 11.12.2014, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 242/2014 dňa 18.12.2014, bola Okresný súdom Trnava dňa 19.12.2014 povolená reštrukturalizácia a uznesením sp. zn. 25R/8/2014 zo dňa 16.06.2015, uverejneným v Obchodnom vestníku č. 117/2015 dňa 22.06.2015, Okresný súd Trnava potvrdil reštrukturalizačný plán a reštrukturalizácia bola dňa 23.06.2015 skončená. Zverejnením uznesenia Okresného súdu Trnava o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku dňa 22.06.2015 sa ustanovenia reštrukturalizačného plánu stali účinnými voči všetkým účastníkom plánu.

7.Vo vzťahu k daňovej povinnosti na DPH za zdaňovacie obdobie september 2012 vo výške 4 407,62 eur žalobca uviedol, že túto nezaplatil, pričom správca dane mu vypočítal úrok z omeškania z neuhradenej sumy DPH 4 407,62 eur a to do dňa 7.11.2014 vo výške 1 344 eur (ďalej len „pôvodný úrok z omeškania), ktorý bol zahrnutý do reštrukturalizačného plánu, a ktorý je v zmysle potvrdeného reštrukturalizačného plánu riadne uspokojovaný.

8.Žalobca namietal, že úrok z omeškania z neuhradenej sumy DPH 4 407,62 eur za obdobie od 8.11.2014 do 25.10.2016 vo výške 1 299 eur (ďalej len „ďalší úrok z omeškania“) bol vyrubený nezákonne, pretože bol vyrubený za obdobie po začatí, povolení reštrukturalizácie a dokonca aj skončení reštrukturalizácie. V tejto súvislosti dôvodil ustanovením § 138 ods. 2 a mal za to, že úrok z omeškania za obdobie po začatí reštrukturalizácie zanikol.

9.V súvislosti s prednostnou aplikáciou zákona č. 7/2005 Z. z. ako lex specialis vo vzťahu k daňovému poriadku a v súvislosti s neoprávneným vyrubením úrokov z omeškania za sporné obdobie žalobca poukázal na právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.5.2017 v obdobnej veci vyrubovania úrokov z omeškania správcom dane daňovému subjektu v reštrukturalizácii. 10.Ohľadom nemožnosti dodatočného vyrubenia daňových pohľadávok žalobca poukázal aj na znenie ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku. 11.Podľa názoru žalobcu prvostupňové rozhodnutie a na to nadväzujúce napadnuté rozhodnutie žalovaného neboli vydané v súlade so a daňovým poriadkom, pretože deň začatia reštrukturalizačného konania v tomto prípade 13.11.2014 je prekážkou toho, aby mohli byť zo strany správcu dane a žalovaného vyrubené ďalšie úroky z omeškania za obdobie po dni začatia reštrukturalizačného konania t.j. za obdobie od 14.11.2014. Zároveň žalobca poukázal na to, že úrok z omeškania zdieľa osud dane, pretože je to peňažná sankcia z titulu deliktuálnej zodpovednosti daňového subjektu. Žalobca zopakoval skutočnosť, že správca dane si uplatnil pohľadávku v rámci reštrukturalizačného konania a preto ukončením reštrukturalizačného konania tento daňový nedoplatok zanikol. 12.Žalobca v žalobe výslovne uviedol (bod 25 správnej žaloby), že nežiada nariadenie pojednávania. Súčasne požiadal o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. 13.Podaním zo dňa 31.1.2018 navrhol žalobca s odkazom na ustanovenie § 65 ods. 1 a ods. 2 Správneho súdneho poriadku o spojenie vecí vedených na správnom súde pod sp. zn. 14S/8/2018, 14S/9/2018, 14S/10/2018, 14S/11/2018, 14S/12/2018, 20S/12/2018, 20S/13/2018, 20S/14/2018, 20S/16/2018, 20S/17/2018 na spoločné konanie. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

14.Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol správnu žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznať.

15.Žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu bolo rozhodujúcou skutočnosťou pre vyrubenie úroku z omeškania nezaplatenie DPH za predmetné zdaňovacie obdobie v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške a preto bolo naplnené ustanovenie § 156 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého má správca dane povinnosť vyrubiť úrok z omeškania. Ďalej poukázal na ustanovenie § 158 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že po začatí reštrukturalizačného konania sa za pohľadávku považuje daňový nedoplatok, teda nevyrubený úrok z omeškania, ktorý nie je po lehote splatnosti sa nepovažuje za pohľadávku, ktoré bolo možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu. 16.Nesúhlasil s právnym názorom žalobcu, že podľa § 138 ods. 2 nebolo možné vyrubiť úrok z omeškania z nezaplatenej daňovej povinnosti. Podľa žalovaného uvedené ustanovenie rieši pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, pričom v danom prípade bolo reštrukturalizačné konanie ukončené. Žalovaný v tejto súvislosti dôvodil, že a ani počas reštrukturalizácie alebo po jej skončení neprerušuje daňové konania, a teda ani proces vyrubenia úroku z omeškania. 17.Ohľadom nad rámec odvolacích dôvodov žalobcom uvádzanému ustanoveniu § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku žalovaný uviedol, že toto ustanovenie je možné aplikovať po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustanovenie § 156 ods. 8 daňového poriadku, podľa ktorého úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane, odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň. Plnenie potvrdeného reštrukturalizačného plánu prebieha dlhšie časové obdobie a pri zohľadnení podmienky možnosti alebo nemožnosti dodatočne vyrubiť pohľadávky za predpokladu splnenia alebo nesplnenia potvrdeného reštrukturalizačného plánu podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku je správca dane povinný prihliadať na zánik práva vyrubiť úrok z omeškania. V tejto súvislosti uviedol, že skončením reštrukturalizácie by mal žalobca plniť potvrdený reštrukturalizačný plán a až po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu môže správca dane prihliadať na toto ustanovenie, ktoré upravuje zánik daňového nedoplatku. 18.S poukazom na konštitutívny charakter rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania vo vzťahu ku vzniku takejto daňovej pohľadávky žalovaný dôvodiac právnymi závermi vyplývajúcimi z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.2.2017 uviedol, že predmetné úroky z omeškania boli vyrubené až po skončení reštrukturalizácie žalobcu práve z dôvodu nezaplatenia daňovej povinnosti žalobcom riadne a včas a nebol dôvod úroky uplatňovať v reštrukturalizácii, keďže z dôvodu ich nevyrubenia ešte neexistovali. 19.Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe nepožiadal o nariadenie pojednávania, pričom bol správnym súdom riadne podľa § 105 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) poučený o tom, že na neskoršiu žiadosť už správny súd prihliadať nebude. 20.Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného v celom rozsahu zotrval na žalobných bodoch. Opätovne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017, v ktorom okrem iného najvyšší súd poukázal na iný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/5/2014 zo dňa 29.04.2015, v ktorom najvyšší súd zdôraznil, že : „...začatie reštrukturalizačného konania vyvoláva účinky, ktoré zákonodarca opisuje najmä v ustanovení § 114 zákona č. 7/2005 Z. z. Prihlasované pohľadávky v procese reštrukturalizácie, ako správne zdôraznila žalobkyňa, strácajú svoju vykonateľnosť (viď § 114 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 118 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z.) za účelom zabezpečenia nemennosti majetku úpadcu. Veritelia svoje oprávnenia ako aj celkové procesné postavenie v reštrukturalizácii (viď najmä § 120 ods. 1 v spojení s § 132 zákona č. 7/2005 Z. z.) odvíjajú od existencie prihlásených pohľadávok, t.j. majetkového protikladu k ustálenej hodnote majetku dlžníka/úpadcu. Ich stabilitu veritelia v zmysle zásady súčinnosti (§ 134 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.) verifikujú navrhnutím reštrukturalizačného plánu, ktorý je v zmysle § 132 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. po schválení súdom záväzný pre všetkých veriteľov prihlásených pohľadávok, t.j. v prejednávanej veci aj pre žalovanú.“ Ďalej citoval z odôvodnenia tohto rozsudku, pričom zo záverov najvyššieho súdu uvedených v bodoch 31, 34 a 35 vyplýva, že najvyšší súd sa nemohol stotožniť s názorom krajského súdu, že až momentom osobitného vyrubenia úroku z omeškania, úrok z omeškania ako osobitná pohľadávka vzniká. t.j. s konštitutívnymi účinkami, pričom naopak najvyšší súd zdôraznil, že z charakteru úrokov z omeškania ako súčasti dane vyplýva, že vznikajú spoločne s istinou s tým, že majú narastajúcu tendenciu (§ 156 ods. 2 piata veta daňového poriadku). Žalobca ďalej dôvodil, že ak by bolo konanie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava, ktorým opätovne vyrubil úrok z omeškania aj počas a aj po skončení reštrukturalizácie napriek tomu, že si správca dane svoju pohľadávku - pôvodný úrok z omeškania už raz uplatnil v rámci reštrukturalizácie, v súlade s platnými právnymi predpismi, bola by tým úplne popretá podstata reštrukturalizačného konania. Preto sa dôrazne ohradil voči nesprávnej interpretácii ustanovení daňového poriadku o tom, že daňový úrok môže byť opakovane vyrubený kedykoľvek, tzn. aj počas reštrukturalizácie, aj po jej skončení doplniac, že by sa takouto interpretáciou ustanovení daňového poriadku dostal do stavu právnej a rovnako tak aj finančnej neistoty, kedy by v priebehu piatich rokov mohol očakávať vyrubenie daňových úrokov z omeškania. Žalobca požiadal správny súd o nariadenie pojednávania a to za účelom objasnenia rozporných tvrdení medzi účastníkmi konania a to napriek skutočnosti, že v správnej žalobe zo dňa 29.1.2018 o nariadenie pojednávania nepožiadal. 21.Žalovaný sa k replike žalobcu v lehote určenej správnym súdom nevyjadril. 22.Žalobca podaním doručeným elektronicky správnemu súdu dňa 14.12.2018 doplnil dôkazy, konkrétne doložil dozornú správu reštrukturalizačného správcu JUDr. Erika Bilského, z ktorej vyplýva, že riadne plní reštrukturalizačný plán voči svojim veriteľom, čo v podstatne nespochybňuje ani správca dane a žalovaný. Súčasne žalobca v zmysle § 100 ods. 2 písm. a) SSP požiadal o prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/12/2018.

IV. Relevantná právna úprava

23.Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 24.Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.

25.Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 26.Podľa § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť. 27.Podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane. 28.Podľa § 156 ods. 2 piatej až siedmej vety daňového poriadku správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. 29.Podľa § 156 ods. 8 písm. a) daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane. 30.Podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku. 31.Podľa § 158 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania. 32.Podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. 33.Podľa § 114 ods. 1 písm. b) zákona č. 7/2005 Z. z. začatie reštrukturalizačného konania má tieto účinky: pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa prerušujú. 34.Podľa § 138 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. pohľadávky z bezodplatných právnych úkonov a príslušenstvo prihlásených pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po začatí reštrukturalizačného konania, sa do plánu nezahŕňajú; tieto nároky sa v prípade potvrdenia plánu súdom považujú v celom rozsahu za odpustené. 35.Podľa § 155 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu; ustanovenia plánu o novom úvere sú účinné voči každému. 36.Podľa § 155 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. plán potvrdený súdom sa považuje za právny úkon urobený vo forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými predpismi pre vznik, zmenu alebo zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v pláne. Ak je pre vznik, zmenu alebo zánik práva alebo záväzku obsiahnutého v pláne potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, právo alebo záväzok vznikne, zmení sa alebo zanikne až rozhodnutím príslušného orgánu; príslušný orgán nemôže odmietnuť vydať potrebné rozhodnutie len z dôvodu, že plán ako právny úkon nie je urobený vo forme alebo spôsobom vyžadovaným osobitným predpisom. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

37.Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania v lehote stanovenej Správnym súdnym poriadkom (§ 181 ods. 1 písm. g/) a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.

38.Správny súd uznesením č. k. 14S/8/2018-43 zo dňa 12.2.2018 zamietol návrh na spojenie vecí vedených na tunajšom správnom súde na spoločné konanie. Správny súd uznesením č. k. 20S/17/2018-56 zo dňa 4.6.2018 zamietol návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. 39.Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že daňová povinnosť žalobcu vo výške 4 407,62 eur za zdaňovacie obdobie september 2012 nebola do dňa vydania prvostupňového rozhodnutia a rovnako tiež napadnutého rozhodnutia zo strany žalobcu uhradená. Ďalej nebolo sporné, že pohľadávka vo výške 4 407,62 eur a úrok z omeškania z neuhradenej daňovej povinnosti (4 407,62 eur) vo výške 1 344 eur za obdobie od 25.10.2012 do 7.11.2014 boli zahrnuté do reštrukturalizačného plánu a že napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím správcu dane sa týka pohľadávky (úrokov z omeškania za obdobie od 8.11.2014 do 25.10.2016), ktorú nebolo možné uplatniť prihláškou a následne zahrnúť do reštrukturalizačného plánu. Medzi účastníkmi konania rovnako nebolo sporné (uvedené vyplýva z predkladacej správy správcu dane k odvolaniu žalobcu, č.l. 3 administratívneho spisu správcu dane, ako aj z dokladov predložených žalobcom dňa 14.12.2018), že žalobca plní reštrukturalizačný plán. Rovnako je relevantné, že správca dane vydal rozhodnutie až po zverejnení reštrukturalizačného plánu, čo znamená, že u žalobcu nastali účinky plánu (§ 155 .

40.Spornou právnou otázkou medzi účastníkmi konania bolo, či správca dane a následne žalovaný postupovali v súlade s daňovým poriadkom a zákonom č. 7/2005 Z. z., keď žalobcovi dopočítali ďalší úrok z omeškania zo sumy 4 407,62 eur za obdobie počas reštrukturalizácie a po jej skončení, od 8.11.2014 do 25.10.2016 (§ 156 ods. 8 daňového poriadku), keď je preukázané, že žalobca súdom potvrdený reštrukturalizačný plán riadne plní.

41.Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca dňa 24. októbra 2012 podal daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty, z ktorého vyplýva, že vlastná daňová povinnosť predstavovala sumu 4 407,62 eur. Obsah administratívneho spisu je ďalej tvorený iba prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, odvolaním daňového subjektu, predkladacou správou správcu dane a napadnutým rozhodnutím. Administratívny spis správcu dane, ani žalovaného neobsahuje žiadne listiny týkajúce sa samotnej reštrukturalizácie žalobcu.

42.Vychádzajúc však z odôvodnenia tak prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného, a rovnako z vyjadrenia k správnej žalobe správny súd uzavrel, že pre vydanie týchto rozhodnutí bola relevantná iba tá skutočnosť, že žalobca nezaplatil DPH za predmetné zdaňovacie obdobie v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške a konajúce orgány verejnej správy tak vôbec nebrali do úvahy reštrukturalizáciu žalobcu a jej účinky, ktoré sú však v danom prípade pre právne posúdenie veci relevantné.

43.Žalobca v správnej žalobe tvrdil a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017, s poukazom na § 138 ods. 2 a ďalej s poukazom na § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku, že zvyšný nárok na úroky z omeškania za obdobie po začatí reštrukturalizačného konania zanikol. Z obsahu správnej žaloby preto vyplýva argumentácia žalobcu smerujúca k tomu, že správca dane a žalovaný mu z dôvodu reštrukturalizácie nemali dorubiť ďalší úrok z omeškania z daňovej pohľadávky, ktorá bola zahrnutá do reštrukturalizačného plánu. Z pohľadu správneho súdu preto žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, pod ktorým je treba rozumieť aj situáciu, ak orgán verejnej správy síce použil správny právny predpis (, , no tento chybne vyložil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym právnym záverom.

44.Žalovaný správnosť právneho posúdenia veci tak napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia vo vyjadrení k správnej žalobe odvodzuje z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.2.2017. Z uvedeného dôvodu správny súd posudzoval, či predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkových otázkach zodpovedá skutkovému stavu danej veci. Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva pre správny súd zásadná skutková okolnosť a to, že v konaní posudzovanom najvyšším súdom bol úrok z omeškania vyčíslený odo dňa splatnosti daňovej povinnosti do dňa jej skutočnej úhrady, pričom daňová povinnosť bola splnená pred samotnou reštrukturalizáciou a preto ani nemohla byť v reštrukturalizácii uplatnená. Túto skutočnosť má správny súd preukázanú z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23S/56/2014 zo dňa 27.8.2014, ktorý bol na základe odvolania žalobcu posudzovaný najvyšším súdom. Z uvedeného preto vyplýva, že v danom prípade bola daňová povinnosť splnená pred reštrukturalizáciou a až dodatočne, po ukončení reštrukturalizácie, bol dopočítaný úrok z omeškania do dňa úhrady dane. Vychádzajúc z uvedených skutkových okolností daného prípadu je namieste uzavrieť, že porovnávané skutkové okolnosti sú diametrálne odlišné od skutkových okolností posudzovaného prípadu a preto je daný rozsudok s výnimkou záveru o konštitutívnom účinku rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania na daný prípad nepoužiteľný.

45.V posudzovanom prípade sú práve relevantné dve základné skutočnosti, ktoré absentujú v prípade rozobratom v bode 45 tohto rozsudku a to, že daňový nedoplatok (nezaplatená daň) žalobcu nebol do začatia reštrukturalizácie uhradený a ďalej, že daňový nedoplatok spolu s úrokom z omeškania vypočítaným za obdobie od 25.10.2012 do 7.11.2014 bol zahrnutý do reštrukturalizačného plánu. Správca dane a následne žalovaný sa však samotnými účinkami reštrukturalizácie (§ 155 nezaoberali, pričom len automaticky postupom podľa § 156 ods. 1 a ods. 2 daňového poriadku vyrubili žalobcovi ďalší úrok z omeškania.

46.Základným predpokladom pre vyrubenie úroku z omeškania podľa § 156 ods. 1 a ods. 2 daňového poriadku je skutočnosť, že daňový subjekt je v omeškaní. Uvedená skutočnosť však v danom prípade nebola a ani doposiaľ nie je naplnená a to vzhľadom na súdom schválený reštrukturalizačný plán, ktorý ako tvrdí správca dane v predkladacej správe k odvolaniu daňového subjektu (č. l. administratívneho spisu správcu dane) žalobca riadne plní, pričom túto skutočnosť žalobca preukázal aj doložením dokladov. V súvislosti s predkladaním dôkazov na preukázanie tvrdení správny súd dodáva, že pre tento prípad neplatí koncentračná zásada, ako v prípade uplatnenia žalobných bodov a preto je žalobca oprávnený tvrdenia uvedené v správnej žalobe preukazovať až do rozhodnutia správneho súdu. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že žalobca v správnej žalobe tvrdil, že plní reštrukturalizačný plán (bod 16 správnej žaloby) a preto nemôže byť v omeškaní. Na strane druhej správca dane, ani žalovaný nezaložili svoje rozhodnutie na skutočnosti, že došlo k neúčinnosti reštrukturalizačného plánu.

47.Správny súd v danom prípade posudzuje vecnú správnosť rozhodnutia, ktorým bol vyrubený úrok z omeškania a to odo dňa 8.11.2014 (v priebehu reštrukturalizácie) do dňa 25.10.2016 (aj po ukončení reštrukturalizácie), ktorým končí maximálne štvrťročná lehota, za ktorú je možné úrok z omeškania vyrubiť. Je nesporné, že splatnosť dane nastala dňa 25.10.2012 a od uvedeného dňa sa žalobca dostal do omeškania. Preto správca dane vypočítal úrok z omeškania zo sumy 4 407,62 eur odo dňa splatnosti dane, do 7.11.2012, pričom úrok z omeškania za uvedené obdobie predstavoval sumu 1 344 eur. Daňový nedoplatok vo výške 4 407,62 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 1 344 eur bol zahrnutý do reštrukturalizačného plánu, ktorý bol potvrdený súdom a nadobudol účinnosť jeho zverejnením v Obchodnom vestníku dňa 22.6.2015. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť žalovaného, že reštrukturalizačným plánom boli nastavené nové lehoty splatnosti, pred uplynutím ktorých sa žalobca nemohol dostať do omeškania s tým, že tieto nové lehoty splatnosti nahrádzajú lehoty splatnosti uvedené v ustanovení § 156 ods. 1 daňového poriadku. 48.Správny súd sa s poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017, sp. zn. 6Sžf/47/2015 zo dňa 24.05.2017 a sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018 stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že rozhodnutie, ktorým sa vyrubuje úrok z omeškania za nezaplatenie daňovej povinnosti riadne a včas má konštitutívny charakter a že úrok z omeškania (do začatia reštrukturalizácie) je možné vyrubiť aj po ukončení reštrukturalizácie, ak bol v danom období dlžník v omeškaní. S prihliadnutím však na zákonné účinky začatia reštrukturalizačného konania, medzi ktoré nepatrí zastavenie alebo prerušenie daňového konania (§ 114 ods. 1 a contrario), možno konštatovať, že ustanovenie § 156 ods. 2 daňového poriadku pre prípad začatia reštrukturalizácie daňového subjektu výslovne upravuje, do ktorého dátumu možno vyrubiť úrok z omeškania, teda aj úrok z omeškania z riadne prihlásenej pohľadávky, t. j. len za obdobie omeškania s platením spadajúce do dňa začatia reštrukturalizačného konania. Uvedená zákonná úprava má svoje opodstatnenie pre prípad, že prihlasovaným daňovým pohľadávkam vzniknutým pred začatím reštrukturalizačného konania (t. j. nie prednostným pohľadávkam podľa § 120 ods. 2 sa dôsledkom schváleného reštrukturalizačného plánu zmení ich výška ako aj doba splatnosti (§ 132 ods. 1 , pričom táto právna úprava v podstate zodpovedá účelu ustanovenia § 138 ods. 2 ZKR. Z uvedeného dôvodu nemožno za obdobie po začatí reštrukturalizačného konania vyrubovať ďalšie úroky z omeškania z prihlásenej pohľadávky, avšak len za splnenia podmienky, že dlžník voči svojim veriteľom, v tomto prípade voči štátnemu rozpočtu, riadne a včas za zákonom stanovených podmienok plní súdom schválený reštrukturalizačný plán. Za týchto okolností nastávajú účinky riadneho plnenia plánu, napĺňa sa účel sledovaný reštrukturalizáciou a v zmysle ustanovenia § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku po splnení prihlásených daňových pohľadávok už nie je možné dodatočne zvyšné úroky z pôvodnej pohľadávky dorubiť. Avšak iná situácia nastáva v prípade, ak sa ďalším konaním dlžníka, t. j. riadnym neplnením schváleného plánu veriteľom prihlásených a schválených pohľadávok, zmarí účel sledovaný reštrukturalizačným konaním, ktorým je predovšetkým pomerné uspokojenie veriteľov dlžníka. Za daných okolností nastávajú následky neúčinnosti reštrukturalizačného plánu a dlžník je povinný zaplatiť prihlásenú pohľadávku v plnej výške a pôvodnej splatnosti, v nadväznosti na čo je možné aj vyrubiť zákonné úroky z omeškania, keďže novácia záväzku vyvolaná schváleným reštrukturalizačným plánom stratila jeho porušením účinky (§ 159, § 161 ods. 1 v spojení s § 84 ods. 1 písm. g/ daňového poriadku a contrario). 49.Vychádzajúc z bodu 48 zastáva správny súd názor, že úrok z omeškania vzťahujúci sa k pohľadávke zahrnutej do reštrukturalizačného plánu je, s poukazom na ustanovenie § 156 ods. 2 v spojení s § 84 ods. 1 písm. g) daňového poriadku, zákonné dorubiť iba do začatia reštrukturalizačného konania pochopiteľne za splnenia podmienky, že dlžník riadne reštrukturalizačný plán plní resp. splní. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že týmto právnym názorom nedochádza k odklonu od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozhodnutiach sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 zo dňa 22.02.2017, sp. zn. 6Sžf/47/2015 zo dňa 24.05.2017 a sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018, nakoľko, ako už bolo uvedené v bode 45 tohto rozsudku, v danom prípade je rozhodujúca skutočnosť, že vyrubené úroky z omeškania sa vzťahujú k riadne prihlásenej pohľadávke, pričom v citovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sa rovnako dotýkali úrokov z omeškania vyrubených po skončení reštrukturalizácie, nešlo ani v jednom prípade o pohľadávku riadne prihlásenú v reštrukturalizácii, ktorú skutkovú okolnosť považuje správny súd v danom prípade za rozhodujúcu.

50.S poukazom na body 46 až 49 tohto rozsudku správny súd uzavrel, že konajúce orgány verejnej správy vydaním svojich rozhodnutí vec nesprávne právne posúdili, ktorá skutočnosť je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia vrátane rozhodnutia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa a to podľa § 191 ods. 1 písm. c) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP. Správny súd s poukazom na § 191 ods. 4 SSP vec vrátil na ďalšie konanie Daňovému úradu Trnava.

51.V ďalšom konaní bude úlohou orgánov verejnej správy oboznámiť sa s reštrukturalizačným plánom žalobcu a jeho plnením, pričom možnosť dorubiť ďalší úrok z omeškania bude daná iba v prípade, ak dôjde k naplneniu podmienok predpokladaných ustanovením § 159 ZKR, teda iba v prípade, ak sa schválený reštrukturalizačný plán stane voči správcovi dane ako účastníkovi plánu vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným, pretože žalobca ako dlžník riadne a včas neplnil voči správcovi dane predmetnú daňovú pohľadávku.

52.Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

53.Správny súd záverom uvádza, že má vedomosť o tom, že tunajší súd vo veciach vedených pod sp. zn. 20S/12/2018 a sp. zn. 20S/13/2018 rozhodol tak, že správnu žalobu zamietol. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že právny názor zdieľaný v daných veciach je totožný s právnym názorom správneho súdu v tejto veci, avšak vo veciach sp. zn. 20S/12/2018 a sp. zn. 20S/13/2018 došlo zo strany správneho súdu k odlišnému vyhodnoteniu skutkových okolností prípadu. 54.V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 55.Správny súd súčasne zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, nakoľko skutočnosť, že v inom správnom súdom konaní, aj keď skutkovo obdobnom, bola podaná kasačná sťažnosť, nie dôvodom na prerušenie konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.