Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-260-2018.pdf
PDF · 144.8 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/260/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: D. D., nar. XX.X.XXXX, bytom I. Y. XX, zastúpený JUDr. Petrom Harakálym, advokátom, so sídlom Mlynská 28, Košice, proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 21. júna 2018, č. k. 8C/379/ 2012-291
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku.
M e n í rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania vo vzťahu medzi stranami tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi 100% trov konania pred súdom prvej inštancie.
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.864,- Eur (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II), priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 32 % (III), rozhodol o poplatkovej povinnosti žalovaného za žalobu vo výške 1.132,- Eur (IV) a napokon si vymienil rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi stranami a štátom samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (V).
2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu peňažnú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v celkovej sume 28.296,- Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 18.864,- Eur od 12.12.2012 do zaplatenia. Skutkovým základom takto uplatneného nároku bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že dňa 30.4.2008 na pozemnej komunikácii v smere od obce Hrhov Ing. D. Y. pri vedení osobného motorového vozidla zn. Peugeot 406, EČ: RV 904 AF spoluzavinil kolíziu tohto vozidla s motocyklom zn. Yamaha HT 550, na ktorom v tom čase premával žalobca, následkom ktorej žalobca utrpel celý rad somatických poranení. Ich odškodnenia sa žalobca domáhal v konaní vedenom pred Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 5C/59/2009, v ktorom došlo právoplatným medzitýmnym rozsudkom zo dňa 4.7.2011 k ustáleniu zodpovednosti Ing. D. Y. za škodu spôsobenú žalobcovi pri predmetnej dopravnej nehode v rozsahu 80 %. Žalobca tvrdil, že v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou sa uňho prejavilo tiež duševné ochorenie - postraumatická stresová porucha, majúce trvalé nepriaznivé dôsledky na jeho životné úkony, uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb a na plnenie jeho spoločenských úloh. Za toto sťaženie svojho spoločenského uplatnenia si žalobca uplatnil odškodnenie v rozsahu základného bodového ohodnotenia lekárskym posudkom MUDr. S. X. zo dňa 20.4.2012 v sume 18.964,-
Eur (80% z 1500 bodov x 15,72 Eur) a jeho mimoriadneho 50 % - ného zvýšenia podľa ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. v sume 9.432,- Eur. V čase škodovej udalosti bola podľa tvrdenia žalobcu zodpovednosť Ing. D. Y. za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, s ktorým premával, povinne zmluvne poistená u žalovaného, čím podľa jeho argumentácie bola daná jeho pasívna vecná legitimácia vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov.
3. Pokiaľ ide o základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia prvoinštančný súd podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vo svojom rozhodnutí skutkovo vyšiel z preukázania takto žalobcom tvrdeného skutkového deja, včítane existencie kauzálnej súvislosti medzi jeho duševným ochorením a dopravnou nehodou, predstavujúcej v okolnostiach prípadu rozhodujúcu skutkovú okolnosť, objektivizovanú v konaní dvoma znaleckými posudkami. Čo do požadovaného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že v súvislosti s poškodením zdravia pri dopravnej nehode dňa 30.4.2008 síce bol žalobca uznaný za invalidného, dôvodom pre priznanie invalidity však nebol jeho nepriaznivý psychický stav, ale predovšetkým jeho zdravotné obmedzenia fyzického charakteru. Žalobca podľa zistenia prvoinštančného súdu napriek narušeniu psychickej rovnováhy s prejavmi úzkostí a pocitov menejcennosti a navzdory tomu, že došlo ku kvalitatívnej zmene jeho uplatnenia v osobnom živote a v spoločnosti, v porovnaní s obdobím pred dopravnou nehodou nebol úplne vylúčený z uplatnenia v žiadnej sfére jeho spoločenského života. Je naďalej riadne zamestnaný, naďalej, aj keď v obmedzenom rozsahu vedie motorové vozidlá, je držiteľom zbrojného preukazu a ako aktívny člen poľovníckeho združenia sa naďalej pravidelne zúčastňuje poľovačiek. Žalobca nebol vylúčený ani z rodinného života, dôkazom čoho je podľa úvahy prvoinštančného súdu skutočnosť, že po dopravnej nehode sa oženil a narodilo sa mu aj dieťa. Žalobca sa podľa skutkového záveru prvoinštančného súdu naďalej zúčastňuje tiež kultúrneho a športového života - navštevuje kino a kúpalisko a stretáva sa s priateľmi. Napokon súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v tejto súvislosti skonštatoval tiež, že žalobca pred dopravnou nehodou nebol aktívnym, ale len rekreačným športovcom.
4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 415, § 420 ods. 1 a 3, § 427, § 428, § 441 a § 444 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 4 ods. 1, § 11 ods. 7 a § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 2 ods. 2, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 2 a 5 a § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov, v znení neskorších zmien a doplnkov. Vo vzťahu k základu uplatneného nároku prvoinštančný súd právne uzavrel, že Ing. D. Y. podľa právoplatného medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5C/59/2009 zo dňa 4.7.2011 zodpovedá za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode dňa 30.4.2008 na duševnom zdraví žalobcu v rozsahu 80 %, a že povinnosť žalovaného nahradiť škodu žalobcovi vyplýva z ust. § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z., keďže v čase škodovej udalosti nesporne bola zodpovednosť škodcu za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn. Peugeot 406, EČ: RV 904 AF povinne zmluvne poistená u žalovaného. Čo do výšky základného odškodnenia priznaného v sume 18.864,- Eur, vyšiel súd prvej inštancie z lekárskeho hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu (1500 bodov) a z hodnoty bodu, zodpovedajúcej priemernej mesačnej mzde zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok 2011 ( 15,72 Eur). Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti smerujúcej k zaplateniu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na podklade záveru, že v okolnostiach prípadu nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mimoriadne zvýšenie odškodnenia podľa ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. odôvodňovali. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti mimo už zmienených skutkových zistení vyplývajúcich z porovnania spoločenského uplatnenia žalobcu pred a po dopravnej nehode v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval tiež, že vo svojich úvahách vedúcich k tomuto záveru mal na zreteli tiež i skutočnosť, že na zlý psychický stav žalobcu musí vplývať tiež fakt, že i on sa sám veľkou mierou pričinil o vznik dopravnej nehody svojou nezodpovednou a riskantnou jazdou (pod vplyvom alkoholu, s motocyklom v zlom technickom stave, bez osvetlenia, bez prilby, veľkou rýchlosťou v strednej časti vozovky). Súd prvej inštancie zamietol žalobu tiež v časti o zaplatenie úrokov z omeškania. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku tak urobil na podklade právneho záveru, že povinnosť žalovaného plniť žalobcovi v danom prípade vznikne
až na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Konštatoval v tejto súvislosti, že žalobca pri uplatnení nároku u žalovaného tento náležite nepreukázal, výrazom čoho je skutočnosť, že objektivizácia základu uplatneného nároku si vyžiadala znalecké dokazovanie aj v priebehu konania. Žalobcovi boli podľa súdu prvej inštancie riadne oznámené dôvody, pre ktoré žalovaný odmietol plniť, pričom k dohode o skoršom plnení medzi stranami nedošlo. Prvoinštančný súd skonštatoval, že za tohto stavu povinnosť žalovaného zaplatiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v súvislosti s duševným ochorením žalobcu vznikne až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom bude určená doba splnenia, pričom až márnym uplynutím tejto doby sa žalovaný ocitne v omeškaní. Rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu medzi stranami a o poplatkovej povinnosti žalovaného za žalobu súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 C.s.p. a na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. čiastočným procesným úspechom oboch procesných strán (žalobca v rozsahu 66 % a žalovaný v rozsahu 32 %) a skutočnosťou, že žalobca bol od platenia súdnych poplatkov v konaní oslobodený. Výrok, ktorým si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť o trovách konania medzi stranami a štátom samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej odôvodnil prvoinštančný súd potrebou vysporiadať sa najprv s otázkou znalečného.
5. Len proti zamietavému výroku (II) a výroku o trovách konania (III) napadnutého rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v týchto častiach zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom jej rozsahu a prizná žalobcovi tiež nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. V odvolaní žalobca v prvom rade nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nesplnení zákonných predpokladov pre zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia súdom podľa ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. Vo svojej argumentácii v tomto smere žalobca akcentoval samostatnú povahu tohto sudcovského práva, ktoré je inštitucionálne nezávislé od prípadného zvýšenia odškodnenia hodnotiacim lekárom postupom podľa ust. § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z. a vytkol prvoinštančnému súdu nesprávnosť právneho posúdenia vzťahu medzi týmito zvýšeniami, pokiaľ uzavrel, že žalobcovi neprináleží sudcovské zvýšenie aj preto, že k zvýšeniu pristúpil už lekár pri bodovom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia. Nesprávnymi v tomto zmysle sú podľa odvolateľa tiež úvahy prvoinštančného súdu ohľadne okolností, za ktorých k dopravnej nehode došlo, ktoré v konečnom dôsledku vyústili do jeho záveru, že vo veľkej miere spočíva zavinenie za škodu na žalobcovi. Žalobca poukázal na rozpor týchto úvah prvoinštančného súdu so závermi znaleckého posudku Ing. Y. Y., ktorý za technickú príčinu dopravnej nehody stanovil jazdu V.. D. Y. mimo svojej polovice vozovky a upriamil pozornosť na to, že rozsah jeho zodpovednosti za škodu, a tým i mieru pričinenia na nej oboch účastníkov dopravnej nehody bola medzi stranami záväzne ustálená právoplatným rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5C/59/2009 zo dňa 4.7.2011. Žalobca namietal tiež proti skutkovému záveru súdu prvej inštancie, že dôvodom pre uznanie jeho invalidity nebolo duševné ochorenie. V rozpore s týmto zistením prvoinštančného súdu je podľa odvolateľa rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 21.11.2014, z obsahu ktorého vyplýva, že jeho podkladom bola tiež správa posudkovej lekárky MUDr. J. M., v ktorej je konštatované, že žalobca sa už od roku 2009 pravidelne lieči v psychiatrickej ambulancii pre recidivujúcu depresívnu poruchu, a že tento jeho stav podmieňuje určenie miery jeho poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 65%. Žalobca vo svojej argumentácii v tomto smere zdôraznil, že uznanie invalidity je podľa právnej praxe len jedným z do úvahy prichádzajúcich dôvodov pre sudcovské zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Domnieval sa, že v jeho prípade mal súd prvej inštancie za takéto dôvody považovať tiež skutočnosť, že k narušeniu jeho duševného stavu došlo v nízkom veku (32 rokov), pričom až do času dopravnej nehody bol po psychickej stránke úplne zdravý. Akcentoval v tomto smere tiež skutočnosť, že pred dopravnou nehodou bol činorodý, pracovne zdatný a aktívny človek, pričom následkom poškodenia zdravia pri dopravnej nehode sa z neho stal človek úzkostlivý, nervózny, podráždený, depresívny, sociálne izolovaný, zádumčivý, zábudlivý, výbušný a smutný. V dôsledku tohto svojho duševného stavu žalobca tvrdil, že je hendikepovaný vo všetkých životných oblastiach; je obmedzený v pracovnej oblasti pri výbere zamestnania, ktoré zodpovedá jeho kvalifikácii i predstave o mzdovom ohodnotení, tiež v rodinnej oblasti, nakoľko duševná choroba ho vylučuje z možnosti hrať sa so svojim dieťaťom, tak ako by to ako otec chcel, predovšetkým však športovať s ním; žalobca akcentoval tiež, že je schopný viesť motorové vozidlo len na krátke vzdialenosti a vzhľadom na zábudlivosť potrebuje pomoc inej osoby pri vybavovaní rôznych záležitostí. Tieto zmeny v psychickom stave žalobcu a jeho dôsledky v jednotlivých životných oblastiach, boli podľa žalobcu konštatované v oboch v konaní podaných znaleckých posudkoch. Odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že na jednej strane tieto odborné závery nevzal do úvahy a na druhej strane pri hodnotení dopadu jeho nepriaznivého duševného stavu na spoločenské uplatnenie precenil ním sporadicky vykonávané aktivity - kúpanie, poľovanie, šoférovanie a chodenie do kina. Vo svojej právnej argumentácii žalobca
v odvolaní naostatok poukázal na jednorazovú povahu odškodnenia, ktorá v úvahách o primeranosti výšky predurčuje prihliadať na to, že má kompenzovať všetky budúce strádania poškodeného. V ďalšom rade žalobca v odvolaní namietal proti spôsobu právneho posúdenia súdom prvej inštancie uplatnených úrokov z omeškania. Odvolateľ zastával názor, že pre posúdenie otázky zročnosti právnej povinnosti poisťovateľa plniť poškodenému z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je rozhodujúci okamih skončenia prešetrovania škodovej udalosti. Domnieval sa, že interpretáciou je potrebné z ust. § 11 ods. 6 zák. č. 381/2001 Z. z. vyvodiť, že pokiaľ do 3 mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti poisťovateľ, bez ohľadu na to, či zašle alebo nie poškodenému oznámenie o výške plnenia (§ 11 ods. 6 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z.), alebo vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol plnenie poskytnúť (§ 11 ods. 6 písm. b) zák. č. 381/2001 Z. z.), musí v tejto lehote tiež poškodenému reálne plniť ním preukázané nároky. Jedine takýmto usporiadaním je možné podľa argumentácie odvolateľa dosiahnuť včasnosť nahradenia škody a primäť poisťovateľov k riadnemu plneniu ich povinnosti nahradiť škodu a vyvodiť tiež zodpovednosť poisťovateľov za oneskorené plnenie. Žalobca v okolnostiach prípadu poukázal na to, že si u žalovaného uplatnil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku duševného ochorenia listom zo dňa 10.9.2012, pričom svoje právo na plnenie zákonným spôsobom preukázal predložením lekárskeho posudku. Domnieval sa, že pokiaľ mal žalovaný i napriek tomu o svojej povinnosti plniť pochybnosti, mohol postupom podľa ust. § 7 ods. 4 a 6 zák. č. 437/2004 Z. z. požiadať o vydanie znaleckého posudku. Žalobca napokon nesúhlasil ani so spôsobom, akým z hľadiska právneho posúdenia rozhodol súd prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu medzi stranami. Odvolateľ akcentoval, že nakoľko výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, nevyhovenie časti žaloby nemožno považovať za jeho procesný neúspech, a preto na rozhodnutie o trovách konania je potrebné aplikovať ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a nie ust. § 255 ods. 2 C.s.p. ako to nesprávne urobil súd prvej inštancie. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi súdu prvej inštancie nesprávnosť skutkových zistení za základe vykonaných dôkazov a poukazujúcimi tiež na prítomnosť právnych vád napadnutého rozsudku žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.
6. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu bez výhrad stotožnil so skutkovými závermi i so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.
7. Výrok rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.864 Eur (I), výrok o poplatkovej povinnosti žalovaného za žalobu (IV) a výrok, ktorým si súd prvej inštancie vymienil rozhodnúť o trovách konania vo vzťahu medzi stranami a štátom samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (V), nakoľko neboli odvolaním napadnuté (§ 379 C.s.p.) a nadobudli právoplatnosť (§ 227 ods. 1 C.s.p a ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p.), neboli v odvolacom konaní preskúmavané.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nedopustil skutkovej vady a vec tiež správne právne posúdil; preto odvolanie žalobcu z hľadiska oboch ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 3.4.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
9. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. ťažiskovo nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie otázky splnenia/nesplnenia predpokladov pre mimoriadne zvýšenie odškodnenia jeho sťaženia spoločenského uplatnenia podľa ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý
mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
10. Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (§ 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z.). Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti (§ 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.). V prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 % (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.).
11. Citované ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z., patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, ale závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu. Prenecháva tak súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností a aby sám podľa svojho uváženia posúdil, či sa jedná o výnimočný prípad hodný mimoriadneho zreteľa a v prípade kladného záveru, aké zvýšenie náhrady je v konkrétnej posudzovanej veci primerané. Úvaha súdu v tomto smere však nie je úplne voľná, pretože právny predpis tým, že rámcovo stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a stanovuje predpoklady pre vznik nároku na jeho zvýšenie, určuje zároveň hľadiska, na ktoré je treba prihliadať, z ktorých príkladom výslovne uvádza len invaliditu. Nimi je úvaha súdu o miere primeranosti zvýšenia v jednotlivých výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa usmerňovaná. Pokiaľ preto súd dospeje k záveru, že je naplnená hypotéza ust. § 5 ods. 5 zák. 437/2004 Z. z. (že teda ide o výnimočný prípad hodný osobitného zreteľa), je ďalej usmerňovaný relatívne neurčitou dispozíciou právnej normy v tom smere, že zvýšenie odškodnenia musí byť primerané.
12. V právnej praxi boli pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia vo vzťahu k určeniu výšky odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia formulované viaceré všeobecne uznávané závery. Predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej republiky (NS SR) v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 192/2015 zo dňa 23.2.2017 vyjadril, že „Pre správne určenie výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a spoločnosti. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie, či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania“ V rozsudku sp. zn. 3Cdo 90/2004 zo dňa 1.1.2004 NS SR vyšiel tiež zo záveru, že „Zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad určené najvyššie výmery odškodnenia je prípustné len v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy zapojenie poškodeného do spoločenského (napr. kultúrneho, športového, politického) života je v dôsledku poškodenia zdravia veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s jeho významnými aktivitami pred vznikom škody“. V uznesení sp. zn. 5 Cdo 212/2012, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 35/2013 NS SR dospel k záveru, podľa ktorého ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. zodpovedá interpretácia, podľa ktorej je priznanie invalidity jedným, nie však jediným z predpokladov, pri splnení ktorého môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. Napokon je potrebné sa zmieniť tiež o rozsudku sp. zn. 3 Cdo/209/2017 zo dňa 21.6.2018, v ktorom NS SR formuloval záver, že „Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. sa neobmedzuje len na prípady vysokej úrovne predchádzajúceho uplatnenia poškodeného v spoločnosti (v kultúrnej, umeleckej, športovej a podobnej sfére života), ale je opodstatnené aj v prípadoch ďalších, v ktorých to odôvodňujú individuálne okolnosti zistené vykonaným dokazovaním. V praxi všeobecných súdov ide o okolnosti najrozmanitejšej povahy, ktoré môžu, avšak nemusia odzrkadľovať mieru spoločenského angažovania sa poškodeného pred škodovou
udalosťou“. V prípade spoločensky osobitne neangažovanej osoby prichádza podľa v tomto rozhodnutí vyjadreného názoru do úvahy zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. najmä v prípade mimoriadne závažného poškodenia zdravia s tým, že zvýšenie až na hornej hranici stanoveného limitu je vyhradené prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života a kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že NS SR v poslednom zo zmienených prípadov považoval za primerané zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia spoločensky neangažovanej osoby, ktorá vo veku 22 rokov v dôsledku poškodenia zdravia pri dopravnej nehode trpela ťažkou kvadruparézou (ochrnutím) s výraznou prevahou na dolných končatinách (hodnotené vo všetkých segmentoch ako značné, nie však absolútne obmedzenie), redukovaním svalovej sily a úplným vylúčením úchopovej funkcie ruky a jemnej motoriky prstov (poškodený sa naučil hornými končatinami jesť, piť, resp. posúvať počítačovú myš), úplnou inkontinenciou (unikaním moču), nedomykavosťou ritných zvieračov pri zachovaní len určitého stupňa schopnosti regulácie ritných zvieračov, ktoré neboli poškodené, a ktorá nebola ďalej schopná žiť normálnym pohlavným životom a trpela tiež kŕčmi končatín, nesústredenosťou a poruchami spánku v rozsahu 25 % s tým, že ani takýto zdravotný stav nepovažoval za najzávažnejšie možné sťaženie uplatnenia sa v živote, ktoré by odôvodňovalo využitie plného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (50 %).
13. Na podklade týchto interpretačných záverov NS SR k spôsobu aplikácie ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z., možno konštatovať, že pre priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa tejto normy sa vyžaduje nielen poškodenie zdravia s trvalými dôsledkami na životné úkony, uspokojovanie životných a spoločenských potrieb a na plnenie spoločenských úloh poškodeného, ale zároveň tiež aby tento negatívny dopad na jeho spoločenské uplatnenie bol výnimočný (osobitý), a to až do tej miery, že bez zvýšenia by odškodnenie v rozsahu len základného bodového ohodnotenia celkom zrejme nemohlo spĺňať zákonom stanovenú požiadavku primeranosti. Totiž, a to si žalobca vo svojej odvolacej argumentácii dostatočne razantne neuvedomil, odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia už samo vo svojej podstate v základnej výmere bodového ohodnotenia predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb a pre plnenie jeho spoločenských úloh a už priznanie odškodnenia v základnej výmere preto predpokladá existenciu obmedzení v možnosti spoločenského uplatnenia poškodeného, tvrdenie ktorých predstavovalo ťažisko žalobcovej skutkovej argumentácie. Ako už bolo zmienené, súdna prax pripúšťa zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nad rozsah základného bodového ohodnotenia len vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, ktoré možno druhovo rozdeliť do dvoch skupín. V tej prvej pôjde o prípady, kedy možnosti poškodeného sú veľmi výrazne obmedzené či úplne stratené v porovnaní s vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho kultúrnych, športových, umeleckých, vedeckých, politických či iných aktivít v dobe pred vznikom škody a do druhej skupiny spadajú prípady spoločensky neangažovaných poškodených, ktorí sú v dôsledku mimoriadne závažného poškodenia zdravia takmer vyradení zo života alebo ich predpoklady na uplatnenie v spoločnosti (v možnosti vykonávať bežné životné úkony, postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť rodinným životom, realizovať sa v partnerskom vzťahu, mať deti, zúčastňovať sa záujmového a spoločenského života, zapojiť sa do pracovného procesu a pod.) sú stratené. V posudzovanom prípade nebolo pochýb o tom, že žalobca pred dopravnou nehodou žil plnohodnotným životom, aktívne sa zapájal do kultúrneho a spoločenského diania, pracoval, športoval a venoval sa svojim záľubám. Aktivity žalobcu v týchto oblastiach však podľa posúdenia súdu prvej inštancie nedosahovali mimoriadnu úroveň, pri ktorej by bolo možné uvažovať o jeho osobitnej spoločenskej angažovanosti a ani odvolací súd nevzhliadol v týchto oblastiach spoločenského uplatnenia žalobcu nič významné, čo by ako dôvod hodný osobitného zreteľa odôvodňovalo výnimočné zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia. U žalobcu rovnako nemožno konštatovať ani, aby pre následky úrazu bol takmer vyradený zo života alebo aby jeho predpoklady na uplatnenie v spoločnosti boli stratené, keďže takto mimoriadne hodnotené môžu byť, ako už bolo spomenuté, skutočne len tie najťažšie následky pre spoločenské uplatnenie, predovšetkým však prípady, kedy u poškodeného dôjde k strate sebestačnosti v najdôležitejších životných aktivitách, najmä pri úkonoch osobnej hygieny, obliekania, stravovania a pohybu, alebo k strate schopnosti žiť plnohodnotný rodinný a manželský život, alebo k významnej strate schopnosti vykonávať činnosti v pracovnej, športovej, kultúrnej, spoločenskej oblasti alebo v politickom živote. Takýto zvlášť závažný dopad duševného ochorenia žalobcu na uspokojovanie jeho životných potrieb však zistený nebol. I keď žalobca subjektívne hodnotí stratu svojho spoločenského uplatnenia v jednotlivých oblastiach života inak, než to urobil súd
prvej inštancie, objektívne vzaté ani len v odvolaní netvrdil takú životnú či spoločenskú aktivitu, v ktorej by jeho uplatnenie bolo takmer vylúčené alebo stratené. Bez toho aby odvolací súd v akomkoľvek smere zľahčoval zdravotný stav žalobcu a jeho vplyv na vnútorné prežívanie okolitého diania, hodnotí ako správne pokiaľ prvoinštančný súd v porovnaní so stavom pred dopravnou nehodou zistil, že žalobca je aktívny v každej z ním uvádzaných problémových oblastí, a tiež aj pokiaľ v úvahách o intenzite dopadu na spoločenské uplatnenie inak ťažko objektivizovateľného psychického rozpoloženia žalobcu zohľadnil tiež, že žalobca vykonáva i takú činnosť (je držiteľom zbrane, poľuje a vedie motorové vozidlo), ktorá mimoriadnu závažnosť dopadu duševného ochorenia na jeho spoločenské uplatnenie skôr vylučuje než potvrdzuje. V kontexte faktov, ktoré v konaní vyšli najavo a tvrdení žalobcu sa totiž prirodzene vynára pochybnosť o tom, či skutočne nepriaznivý duševný stav bráni žalobcovi v možnosti hrať sa s vlastným dieťaťom pokiaľ je spôsobilý držať zbraň, či naozaj jeho zábudlivosť vyžaduje pomoc inej osoby, napríklad tiež aj pri návšteve lekára, pokiaľ je schopný výkonu poľovníctva, a či je naozaj nespôsobilý vykonávať domáce práce, pokiaľ ho psychický stav nevylučuje z možnosti viesť, hoc len na krátke vzdialenosti, motorové vozidlo. Na podklade týchto úvah odvolací súd posúdil ako správny záver súdu prvej inštancie, že v prípade žalobcu je odškodnenie jeho sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu zodpovedajúcom základnému bodovému hodnoteniu primerané, a preto nie je opodstatnené uplatnenie sudcovského práva na jeho mimoriadne zvýšenie.
14. Žalobca v odvolaní celkom neopodstatnene vytýkal súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť skutkového zistenia ohľadne dôvodu pre uznanie jeho invalidity, majúceho význam pri aplikácii ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku (bode 45) skonštatoval, že dôvodom pre priznanie invalidity nebol nepriaznivý psychický stav žalobcu, ale predovšetkým jeho obmedzenia fyzické. Tento skutkový záver súdu prvej inštancie má podľa posúdenia odvolacieho súdu plnú oporu v skutočnostiach, ktoré vyšli v priebehu konania pred súdom prvej inštancie najavo, nakoľko žalobca jednak bol nad akúkoľvek pochybnosť uznaný za invalidného (rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie š. 7605139300 zo dňa 5.112009) ešte pred tým, ako vôbec prvýkrát navštívil v súvislosti so svojimi psychickými problémami lekára (podľa lekárskej správy MUDr. Kvety Kalistovej sa tak stalo dňa 11.12.2009) a jednak, vychádzajúc z lekárskeho posudku MUDr. Edity Rozovovej zo dňa 15.10.2014, ktorý bol podkladom pre posledné známe rozhodnutie o uznaní invalidity žalobcu, psychiatrický nález u žalobcu bol popri jeho somatických problémoch len podružný, keďže navýšil mieru poklesu jeho schopnosti pracovať len v percentuálnom rozsahu 10 % (pri podiele somatických postihnutí predstavoval 55 %), z čoho jednoznačne vyplýva, že duševný stav žalobcu sám o sebe uznanie jeho invalidity ani zďaleka neopodstatňoval (nečinil viac ako 40 % v zmysle ust. § 71 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. ).
15. Pokiaľ žalobca v odvolaní vytkol prvoinštančnému súdu nesprávnosť právneho posúdenia vzťahu medzi zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia hodnotiacim lekárom podľa ust. § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z. a zvýšením odškodnenia súdom podľa ust. § 5 ods. 5 uvedeného zákona, odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie takýto záver výslovne neprijal a vo svojom rozhodnutí z neho ani nevychádzal. Nesprávne žalobca pochopil tiež úvahy súdu prvej inštancie ohľadne okolností, za ktorých došlo k dopravnej nehode. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž jasne vyplýva, že súd prvej inštancie tým nesledoval prehodnotenie už záväzne ustálenej miery účasti na dopravnej nehode, ale že tým mienil poukázať na to, že spoluzavinenie dopravnej nehody nevyhnutne pôsobí na intenzitu vnútorného prežívania dopravnej nehody a jej následkov žalobcom.
16. Prvoinštančný sa v konečnom dôsledku správne vysporiadal tiež s odvolateľom nastolenou právnou otázkou spôsobu posúdenia omeškania žalovaného s plnením náhrady škody.
17. Podľa ust. § 4 ods. 2 a 3 zák. č. 381/2001 Z. z., poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku. (3) Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom uplatnené, preukázané a vyplatené náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, dávky nemocenského zabezpečenia, úrazové dávky,
dávky úrazového zabezpečenia, dôchodkové dávky, dávky výsluhového zabezpečenia a dôchodky starobného dôchodkového sporenia, ak poistený je povinný ich nahradiť týmto subjektom.
18. Podľa ust. § 11 ods. 6 až 8 zák. č. 381/2001 Z. z., poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. (7) Poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. (8) Ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu.
19. Podľa úvahy odvolacieho súdu z citovaných zákonných ustanovení vo vzťahu k nastolenej otázke omeškania poisťovateľa z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vyplýva, že povinnosť poisťovateľa plniť, zákon na rozdiel od poistenej osoby zodpovednej za škodu, celkom zreteľne (hneď na niekoľkých miestach) a nad akúkoľvek pochybnosť (výslovným vyjadrením) podmieňuje tiež preukázaním nároku na náhradu škody poškodeným. Logickým vyústením takto podmienenej povinnosti poisťovateľa plniť je tiež úprava jej zročnosti (v § 11 ods. 7), ktorú zákon spája buď s pozitívnym (v prospech poškodeného) výsledkom šetrenia poistnej udalosti poisťovateľom, alebo (pokiaľ poisťovateľ neskončí šetrenie poistnej udalosti so záverom, že uplatnený nárok na náhradu škody má za preukázaný) s úpravou povinnosti plniť súdnym rozhodnutím. Pokiaľ teda poisťovateľ neoznámi poškodenému výšku nárokov, ktoré na základe výsledkov šetrenia škodovej udalosti považuje za preukázané, s plnením náhrady škody sa môže dostať do omeškania až vtedy, keď po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradí v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody. Výnimku z takto zákonom stanovenej pozície poisťovateľa upravuje ust. § 11 ods. 8 zák. č. 381/2001 Z. z. výlučne pre prípad, ak si poisťovateľ nesplní povinnosť do 3 mesiacov poskytnúť písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré plniť odmietol. Len nesplnenie tejto povinnosti poisťovateľom, rovnako ako aj nesplnenie povinnosti plniť v prípade oznámenia výšky preukázaných nárokov poškodenému, zákon sankcionuje vznikom povinnosti poisťovateľa plniť poškodenému úroky z omeškania. Z toho v konečnom dôsledku vyplýva, že pokiaľ poisťovateľ neoznámi poškodenému, že uplatnený nárok považuje za preukázaný a pokiaľ mu včas poskytne písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol plniť, do omeškania s plnením náhrady škody sa poisťovateľ dostane až vtedy, ak po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradí v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody (por. napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 145/2017 zo dňa 22.11.2018).
20. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s otázkou omeškania žalovaného s plnením žalovanej náhrady v intenciách odvolacím súdom prezentovaného spôsobu jej právneho posúdenia. Medzi stranami totiž nebolo sporným, že žalobca si odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia u žalovaného uplatnil listom zo dňa 10.9.2012, pričom už listom zo dňa 16.10.2012, teda nad akúkoľvek pochybnosť v zákonom stanovenej dobe 3 mesiacov, žalovaný žalobcovi oznámil, že z dôvodu dostatočného nepreukázania uplatneného nároku mu náhradu škody neposkytne. Pokiaľ za tohto stavu spornosti povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi škodu, ktorá v priebehu konania vyústila do potreby zodpovedať sporné skutkové otázky, majúce význam pre posúdenie kauzálnej súvislosti medzi dopravnou nehodou a duševným ochorením žalobcu aj s pribratím dvoch znalcov, súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný sa do omeškania s plnením žalovanej sumy nedostal, správnosti jeho záveru niet čo vytknúť.
21. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku. Odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že
vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia, vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd Slovenskej republiky sformuloval záver, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Zároveň je potrebné mať na zreteli tiež požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie prípadných nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku).
22. Inak odvolací súd posúdil vecnú správnosť rozhodnutia o trovách konania prvoinštančného súdu. To, ako už bolo zmienené na inom mieste tohto odôvodnenia, bolo vystavané na úvahe, že nevyhovenie žalobe, smerujúcej k sudcovskému zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je potrebné z hľadiska rozhodnutia o trovách konania posúdiť ako procesný neúspech. S týmto názorom prvoinštančného súdu sa odvolací súd nemohol stotožniť. Na úvod svojej argumentácie odvolací súd kriticky poznamenáva, že nesprávnosť právneho uvažovania súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, má celkom nepochybne pôvod v nejasnej právnej úprave, ktorá bola zavedená rekodifikáciou procesného poriadku. Pokiaľ totiž predchádzajúci procesný predpis (zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok) vo svojom ust. § 142 ods. 3 výslovne upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu mala strana nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná, v súčasnosti platný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v právnej praxi sa však takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová procesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo na znaleckom posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť, a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 926). Premietnutím tohto spôsobu nazerania na prejednávaný prípad odvolací súd uzavrel, že pokiaľ je výška odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v konečnom dôsledku výsledkom úvahy súdu o primeranosti náhrady v jej základnom bodovom hodnotení a zároveň tiež aj v jej do úvahy prichádzajúcom zvýšení, možno mať za to, že nepriznanie zvýšenia tejto náhrady popri základnom odškodnení nepredstavuje čiastočný neúspech žalobcu, a tak je namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ust. § 255 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. Z tohto dôvodu, nakoľko procesné podmienky konania boli v tomto prípade splnené, nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania vo vzťahu medzi stranami spočívala vo svojej podstate len na právnej vade a pre rozhodnutie bol daný dostatočný skutkový podklad, odvolací súd pristúpil v súlade s ust. § 388 C.s.p. k zmene vecne nesprávneho rozhodnutia o trovách konania pred súdom prvej inštancie vo vzťahu medzi stranami spôsobom, vyplývajúcim z výrokovej časti tohto rozsudku.
24. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
25. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
26. Nakoľko žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, a keďže podľa obsahu spisu žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, rozhodol odvolací súd o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.
27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 2:1 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)