Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/229/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu W., zastúpený I. proti žalovanému R., o zaplatenie 2.307,98 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 12C/309/2015-61 zo dňa 14. augusta 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a vo výroku III., ktorým žalovanému nebolo priznané právo na náhradu trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie výrokom I. rozsudku konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 225,28 Eur zastavil, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 10.03.2011 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému pôžičku v celkovej sume 2.934 Eur a žalovaný sa zaviazal splácať pôžičku v pravidelných 36 mesačných splátkach vo výške 87,12 Eur. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti a riadne a včas neplatil jednotlivé splátky, žalobca listom zo dňa 25.11.2011 vyzval žalovaného k úhrade všetkých splátok jednorazovo. Súd uznesením, č.k. 3Ro/1563/2014-22 zo dňa 20.04.2015 pripustil, aby pôvodný navrhovateľ Q. V. Y., a.s., IČO XX XXX XXX z konania vystúpil, a aby na jeho miesto vstúpila spoločnosť W. I. D., s.r.o., IČO XX XXX XXX. Dňa 15.10.2015 bolo súdu doručené čiastočné späťvzatie žalobcu, ktorým vzal návrh v časti o zaplatenie sumy 225,28 Eur titulom uplatnenej zmluvnej pokuty za omeškanie späť. Súd prvej inštancie s poukazom na čiastočné späťvzatie podľa § 145 ods. 2 konanie v uvedenej časti zastavil. Právny vzťah medzi stranami sporu, založený zmluvou o úvere, posúdil ako spotrebiteľský vzťah, keď prihliadol na charakter účastníkov zmluvy a na predmetný právny vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z dôvodu, že súd posudzoval uplatnený nárok ako nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa povinný prihliadnuť na premlčanie ex offo aj bez toho, aby sa žalovaný premlčania dovolával podľa Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu prvej inštancie zostala spornou skutočnosť, či prejav vôle právneho predchodcu žalobcu zo dňa 25.11.2011, podľa ktorého vypovedal zmluvu o úvere ku dňu 20.12.2011, je možné považovať za odstúpenie od zmluvy alebo za vypovedanie zmluvy ako zmluvný dôvod ukončenia vzťahu medzi účastníkmi zmluvy. Súd prejav vôle právneho predchodcu žalobcu, vzhľadom na jeho obsah, posúdil ako odstúpenie od zmluvy podľa ustanovenia § 48 Občianskeho zákonníka. S poukazom na skutočnosť, že právo žalobcu na zaplatenie je právom, ktoré podlieha premlčaniu, súd prvej inštancie skúmal, či došlo ku kvalifikovanému uplynutiu času, teda zániku súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Súd považoval uplatnenú pohľadávku za premlčanú z dôvodu, že uplatnenú pohľadávku bolo možné prvýkrát uplatniť dňa 21.12.2011 (t. j. deň nasledujúci po odstúpení od zmluvy a súčasne uplynutí dodatočne určenej lehoty na jednorazové zaplatenie celkovej istiny, po márnom uplynutí ktorej žalobca vyjadril úmysel pristúpiť k vymáhaniu ním zvoleným spôsobom) a

žalobný návrh bol podaný na súde dňa 18.11.2014, teda po márnom uplynutí dvojročnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto žalobný návrh zamietol bez toho, že by ďalej posudzoval vecnú správnosť a opodstatnenosť uplatňovaného premlčaného práva. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

2. Proti výroku II. a výroku III. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.082,70 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.082,70 Eur od 05.12.2011 do zaplatenia a súčasne prizná žalobcovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia podľa pomeru úspechu vo veci. V odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nepovažuje za správne, pretože predžalobnú upomienku právneho predchodcu žalobcu zo dňa 25.11.2011 vyhodnotil ako odstúpenie od zmluvy s následkom zrušenia zmluvy od počiatku. Podľa názoru žalobcu listom zo dňa 25.11.2011 nedošlo k odstúpeniu od zmluvy. Podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté, pričom v prejednávanej veci nebol splnený ani jeden zákonný predpoklad pre platné odstúpenie od zmluvy. Taktiež uviedol, že zákon č. 129/2010 Z. z. neumožňuje veriteľovi odstúpiť od zmluvy o spotrebiteľskom úvere a rovnako možnosť odstúpenia od zmluvy nebola medzi účastníkmi zmluvy zmluvne dojednaná. Vzhľadom na to, že neboli splnené zákonné predpoklady pre platné odstúpenie od zmluvy, listom právneho predchodcu žalobcu zo dňa 25.11.2011 nedošlo k odstúpeniu od zmluvy. Žalobca ďalej uviedol, že z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia účinkov predmetného listu súd prvej inštancie nesprávne aplikoval na predmetný právny vzťah režim bezdôvodného obohatenia, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie plynutia premlčacej doby. Podľa názoru žalobcu z obsahu listu zo dňa 25.11.2011 vyplýva, že právny predchodca žalobcu týmto oznámením realizoval oprávnenie predčasne žiadať zaplatenie celej pohľadávky z dôvodu neplatenia dohodnutých splátok podľa § 565 Občianskeho zákonníka a týmto podaním právny predchodca žalobcu predčasne zosplatnil pohľadávku z úveru s výzvou na jej zaplatenie. Podľa názoru žalobcu, ak by aj odvolací súd dospel k názoru, že postupom právneho predchodcu žalobcu nedošlo k predčasnému zosplatneniu pohľadávky postupom podľa § 565 Občianskeho zákonníka, tak by sa každá jednotlivá splátka premlčovala samostatne vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa lehoty splatnosti jednotlivých splátok. Žalobca taktiež uviedol, že z výkladu ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka vyplýva, že k zosplatneniu dlhu nemôže dôjsť predtým, ako bude výzva na zosplatnenie doručená dlžníkovi, pričom svoj názor opiera aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21Cdo/456/2006. Taktiež poukázal na právny názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21Cdo/426/2005, podľa ktorého splatnosť celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky nastáva až okamihom, kedy veriteľ dlžníka o jej zaplatenie požiadal, nie od okamihu, kedy tak v súlade so zmluvným ustanovením mohol urobiť. Záverom žalobca uviedol, že s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia je rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozpore s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty vyjadrenej v Čl. 2 ods. 2 CSP.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 4. Súd prvej inštancie predložil odvolaciemu súdu vec na rozhodnutie o podanom odvolaní dňa 18.12.2018. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a v tomto rozsahu vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

5. Dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie žalobu vo zvyšujúcej časti (ohľadne sumy 2.082,70 Eur s prísl.) zamietol, bolo premlčanie žalobcom uplatnenej pohľadávky, ku ktorému premlčaniu súd prihliadol ex offo bez toho, aby sa žalovaný premlčania dovolával.

6. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, účinného od 01.05.2014, orgán, rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť, alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

7. V posudzovanej veci súd prvej inštancie na rozhodnutie ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, o ktorom bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 11/2016 konštatované, že nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 07.02.2018 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyhlásený pod č. 271/2018 Z. z. dňa 27.09.2018, teda až týmto dňom nadobudol záväznosť (§ 19 ods. 3 s použitím § 13 písm. a) zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších právnych predpisov). V dobe rozhodovania prvoinštančného súdu uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nebol záväzný.

8. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

9. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.

10. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. súdom prvej inštancie v danej veci predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ide o nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Pokiaľ ide o námietky žalobcu, že súd prvej inštancie list zo dňa 25.11.2011, vzhľadom na jeho obsah, posúdil a považoval za odstúpenie od zmluvy podľa § 48 Občianskeho zákonníka, tieto považuje odvolací súd za dôvodné. Považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ bolo dohodnuté plnenie v splátkach, je dlžník povinný uhradiť každú dohodnutú splátku k určitému termínu. Splatnosť jednotlivých splátok neovplyvňuje splatnosť celého dlhu. Veriteľ má právo vymáhať len nezaplatenú splatnú splátku. Rovnako má právo pri porušení povinnosti spočívajúcej v nezaplatení niektorej zo splátok, za splnenia podmienky, že to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené, žiadať zaplatenie celej pohľadávky. Žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky veriteľovi vyplýva výlučne z ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Predčasnú splatnosť peňažného záväzku môže veriteľ za podmienok stanovených v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyvolať jednostranným právnym úkonom. V posudzovanej veci došlo k tomuto uplatneniu práva, a to listom zo dňa 25.11.2011, ktorým veriteľ žalovaného vyzval k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo, preto povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní posúdiť a vyhodnotiť, či boli splnené zákonné podmienky na to, aby nastala zročnosť celého dlhu.

12. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vykoná potrebné dokazovanie a vyhodnotí dôkazy v súlade s ust. § 191 CSP, pričom sa vysporiada s relevantnými námietkami žalobcu, ktoré uviedol v priebehu súdneho konania, vrátane konania odvolacieho. V novom

rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

13. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .