Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/136/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanej: B. C., nar. X.X.XXXX, bytom R. V. X, I., o zaplatenie 2.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19. marca 2018, č.k. 27Csp/48/2016-65, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi sumu 1.869,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 7,22 eur a úrokom z omeškania vo výške 5,52% ročne zo sumy 1.869,50 eur od 16.5.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žiadne zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 a 2, § 7 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. j), § 11 ods. 1 písm. a) a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ako aj § 39, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 2 a 3, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2, § 788 ods. 1 a 2, § 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne len čiastočne. Nakoľko zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom pre zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd pristúpil ku skúmaniu jednotlivých obsahovaných náležitostí zmluvy a zistil, že v zmluve nie je v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) presne uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve sa uvádza len výška úveru a o 10 riadkov nižšie celková výška nákladov, teda neobsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Ďalej súd zistil, že žalobca nepreukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, resp. nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Keď veriteľ/žalobca je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru, pričom za hrubé porušenie povinnosti sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Žalobca nepredložil žiadny doklad o posudzovaní spôsobilosti žalovaného ako dlžníka splácať úver. Súd nepovažuje za dostatočné vyhlásenie žalovanej v zmluve o úvere o výške jej príjmu a zamestnaní, bez preukázania, že si veriteľ overoval jej tvrdenia. V zmluve o spotrebnom úvere v časti, ktorá bola jediná individuálne dojednaná, sa uvádza len Komplexný súbor poistenia, v zmluve sa neuvádza ani len výška mesačnej splátky poistného, ktorá sa uvádza len v Sadzobníku poplatkov, ďalej v predloženom aktuálnom stave úveru vo výške 6,27 eur. Z predložených listinných dôkazov nie je jednoznačne zrejmé, akú časť zo zaplatených splátok započítal žalobca na poistné, nakoľko započítal na poplatky sumy 2x 6,27 eur, sumu 9,96 eur bez bližšej špecifikácie. Zo Zmluvy a jej spoločných ustanovení nie je možné vyvodiť záver, že bola uzatvorená konkrétna poistná zmluva so základnými obsahovými náležitosťami v zmysle § 788 ods. 2 Občianskeho zákonníka (výška poistného plnenia, výška poistného, splatnosť poistného, stanovenie, či ide o jednorazové alebo bežné poistné, poistná doba, údaj o tom, či sa oprávnená osoba bude podieľať na výnosoch poisťovateľa a akým spôsobom, vymedzenie práv a povinností zmluvných strán, výška odkupnej hodnoty) a nie je ani zrejmé, kto je poistiteľ z poistnej zmluvy. Predovšetkým pre poistnú zmluvu je v zmysle § 791 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpísaná písomná forma a žalobca žiadnu písomnú poistnú zmluvu so základnými náležitosťami (tzv. zákonné minimum) súdu nepredložil. Žalobca tak nepreukázal existenciu poistnej zmluvy, z ktorej by mu vyplýval nárok na už zaplatené poistné, preto súd túto zaplatenú čiastku započítal na istinu. Uvedené obsahové nedostatky zmluvy majú za následok, že úver je potrebné v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), ods. 2 cit. zákona považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, z ktorého zaplatila 130,50 eur pred zosplatnením, preto súd zaviazal žalovanú zaplatiť rozdiel vo výške 1.869,50 eur (2.000 - 130,50). Ďalej súd priznal úroky z omeškania z jednotlivých splátok do zosplatnenia v uplatnenej výške 7,22 eur a úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne od 16.5.2014 z priznanej istiny do zaplatenia, nakoľko si ho žalobca uplatnil v súlade s citovanými ustanoveniami. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 CSP, keď vychádzal z toho, že žalobcovi bola priznaná suma 1.869,50 eur spolu s úrokom z omeškania 385,03 eur ku dňu rozhodnutia, a teda žalobca bol v konaní úspešný v 48,30% a žalovaná v 51,70% (okrem časti istiny a úroku z omeškania aj v časti uplatnených zákonných úrokov a poplatkov), nakoľko súd pri rozhodovaní o úspechu v konaní musí zohľadniť celý žalobcom uplatnený nárok, pričom vzhľadom na pomer úspechu v konaní súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v časti nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalovanú zaviazať na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Uviedol, že pokiaľ sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, táto tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tejto skutočnosti bola žalovaná oboznámená v samotnej zmluve v časti 3. Podotkol, že údaj o výške poskytnutého úveru, ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom výklad prezentovaný súdom považuje za šikanózne uplatňovanie práva a prílišný formalizmus. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016, sp. zn. C-42/15, na základe ktorého samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Čo sa týka posudzovania bonity žalovanej v čase poskytnutia úveru, boli výdavky žalovanej overované vo všetkých registroch, pričom finančná analýza bola vyhovujúca pre poskytnutie úveru v danej dobe. Výdavky žalovanej boli overené dopytom do Úverového registra, pričom žalovaná mala dve splácané existujúce záväzky v inej banke, príjem žalovanej bol overený dopytom do Sociálnej poisťovne, pričom banka sa dopytovala na 90% deklarovaného príjmu žalovanej a tento príjem bol potvrdený a banka akceptovala žalovanou deklarovaný príjem vo výške 380 eur, podľa dát z EOS KSI nemala žalovaná evidované žiadne spisy, žalovaná uviedla, že má jedno dieťa, príjem domácnosti predstavuje sumu vo výške 770 eur (túto informáciu banka v rozhodnom období nepreverovala) a finančná analýza platná v rozhodnom období bola vyhovujúca pre poskytnutie nového úveru vo výške 2.000,- eur/72 mesiacov s mesačnou splátkou úveru vo výške 54,- eur. Súčasne odvolaciemu súdu doložil dokumenty týkajúce sa posudzovania bonity žalovanej žalobcom. Nie je teda pravdivá súdom prvej inštancie tvrdená skutočnosť, že žalobca nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver. Mal tiež za to, že súd ho mohol za účelom rýchleho a hospodárneho konania vyzvať, aby sa vyjadril k predbežnému právnemu posúdeniu veci o zisťovaní schopnosti žalovanej splácať úver pred poskytnutím úveru. Bol toho názoru, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15, kde Súdny dvor uviedol, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči. Podľa právneho názoru žalobcu je napadnuté rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, pričom nedostatočným odôvodnením súd porušil jeho práva vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na to, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, ochrana spotrebiteľa má mať svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalovaná uzavrela zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.

4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 , preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 , postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 27Csp/48/2016 bolo zaplatenie sumy 2.000,- eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi sumu 1.869,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 7,22 eur a úrokom z omeškania vo výške 5,52% ročne zo sumy 1.869,50 eur od 16.5.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žiadne zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že pri poskytnutí úveru žalovanej konal s odbornou starostlivosťou, resp. nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, v dôsledku čoho aplikujúc ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. považoval úver poskytnutý žalovanej za bezúročný a bez poplatkov.

9. Ust. § 150 zakotvuje jedno zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia, pričom schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom pre úspech v spore. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, no súd však má možnosť v materiálnom zmysle určitej korekcie, keď môže vyzvať strany na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 , výnimočne môže vykonať dôkaz, ktorý strany nenavrhli a takto zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami tvrdená (§ 185 ods. 2 a 3), prípadne sa môže výnimočne odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2). Tento materiálny korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Jeho účelom je v rozumnej miere zmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosť tvrdiť. Každý má totiž tvrdiť v zásade tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti.

10. Rozhodujúce skutkové tvrdenia uvedené v žalobe (§ 132 ods. 1 majú osobitný význam a spolu so žalobným návrhom tvoria obsah žaloby, ktorý nie je determinovaný každým jednotlivým tvrdením žalobcu, ale celkovou súdržnosťou skutkového deja, ktorý žalobca uvádza. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotno-právnej normy. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Často však niet pevnej hranice pre rozpoznanie, či je predložené skutkové tvrdenie dostatočne substancované alebo nie. Riešenie je v konkrétnom prípade potrebné vyvodiť zo zásad, na ktorých je sporové konanie postavené (na jednej strane prejednací princíp, na druhej strane princíp materiálneho civilného procesu).

11. Neexistuje pevná hranica, kedy začať dokazovanie a kedy nedostatočne substancované tvrdenie považovať za nepreukázané bez dokazovania. Dokazovanie v sporovom konaní nemá slúžiť na zisťovanie toho, čo strany netvrdili, avšak materiálny korektív tohto pravidla je prípustný za účelom poskytnutia spravodlivej a účinnej ochrany práv. Súd teda môže výnimočne dokazovaním zisťovať aj skutočnosti, ktoré strana netvrdila, avšak nie sú v priamom vzťahu s ňou uplatňovaným nárokom týkajúcim sa plnenia zo zmluvy o úvere, ktorú zmluvu považoval žalobca za platnú a uzavretú v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z. Spotrebiteľ, teda žalovaná, ktorá bola v uvedenom konaní pasívna, nenavrhla žiadne dôkazy vo svoj prospech a zároveň ani nerozporovala skutkový stav tvrdený žalobcom, teda ani to, že zmluva o úvere podľa neho bola uzavretá platne v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z., pod ktorým možno ponímať aj jeho povinnosť v zmysle § 7 ods. 1 tohto zákona. Žalovaná teda nenamietala, že uvedená povinnosť v zmysle § 7 ods. 1 splnená nebola, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie vychádzať zo žaloby a skutkového stavu tvrdeného žalobcom, ktorý mal za to, že jeho nárok je daný práve titulom plnenia zo zmluvy o úvere, ktorá je v súlade so zákonom č. 129/2010 Z.z., vrátane splnenia jeho povinností v zmysle § 7 ods. 1 tohto zákona. Bolo by zrejme príliš formalistické, aby žalobca v žalobe za účelom úspechu v spore uvádzal všetky konkrétne skutkové tvrdenia týkajúce sa splnenia jeho povinností, napr. v súvislosti s tým, že zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti predpokladané zákonom, prípadne že si splnil povinnosti z toho zákona mu vyplývajúce, ak má za to, že zmluva je uzavretá v súlade so zákonom. Ak súd prvej inštancie mal za to, že medzi rozhodujúce skutočnosti, resp. podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia patrí i tvrdenie žalobcu o tom, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., mal za účelom zistenia týchto podstatných a rozhodujúcich skutočností požiadať žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 2 , ak práve na uvedených tvrdeniach mienil rozhodnutie založiť.

12. Súd vyzýva stranu sporu, ktorá má bremeno tvrdenia, na doplnenie tvrdení najmä vtedy, keď strana sporu predložila nedostatočne substancované tvrdenia. Výzva na doplnenie tvrdení musí byť formulovaná tak, aby ustanovenie § 150 ods. 2 plnilo svoj účel, ktorým je poskytnutie materiálnej a nielen formálnej ochrany práv. Práve ust. § 150 ods. 2 umožňuje súdu korigovať situácie, keď strana sporu nesplní povinnosť substancovania tvrdiť, ktoré nesplnenie by inak malo príliš drakonický následok. Oprávnenie súdu vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení je v tomto smere potrebné chápať ako určitý korektív, ktorým sa odstraňuje prílišná tvrdosť prejednacej zásady. Je totiž povinnosťou súdu skôr, ako v sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu dôkazov, identifikovať, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. To, či si žalobca svoju povinnosť v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. splnil alebo nie, nemohol prvoinštančný súd vyhodnotiť ako sporné či nesporné tvrdenie, ak uvedené skutkové tvrdenie nebolo v žalobe uvedené. Ak teda bol toho názoru, že ide o také podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenie, ktoré má podstatný vplyv na výsledok konania a súčasne mal za to, že práve takéto skutkové tvrdenia by mali byť predpokladom jeho úspechu v konaní, mal postupovať v zmysle § 150 ods. 2 CSP.

13. Odvolací súd naviac poukazuje na skutočnosť, že v prípade, ak mienil súd prvej inštancie aplikovať v prejednávanej veci ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. v spojení s § 11 tohto zákona, mal povinnosť umožniť stranám vyjadriť sa k možnému posúdeniu aplikácie tohto ustanovenia, aby bolo jeho rozhodnutie predvídateľným.

14. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie za týmto účelom doplniť dokazovanie a súčasne v prípade, ak žalobca splnenie svojej povinnosti preukáže (v rámci odvolacieho konania žalobca doplnil svoje tvrdenia, ako aj predložil listinné dôkazy, ktoré by mali preukazovať jeho tvrdenia), pokračovať v prejednaní veci v zmysle pôvodne podanej žaloby, pričom rozsah, v akom bude súd pokračovať v dokazovaní, je daný nielen doplnením o to, či žalobca svoju povinnosť v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia splnil a posúdiť opakovane návrh žalobcu, ale aj tým, že výrok, ktorým bola žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 1.869,50 eur s príslušenstvom uložená (výrok I.) je výrokom právoplatným. Súd prvej inštancie opätovne posúdi, či spotrebiteľská zmluva obsahuje zákonom č. 129/2010 Z.z. vyžadované obligatórne náležitosti.

15. K veci považuje odvolací súd za vhodné doplniť, že údaje o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 31.05.2014) je významná pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť výhodnosť, resp. prijateľnosť poskytnutého úveru, ako aj jeho možnosť posúdiť celkové zaťaženie splátkami úveru. Význam tejto formulácie je potrebné vidieť aj v tom, aby spotrebiteľ vedel zistiť, koľko z úveru už uhradil, resp. koľko z úveru ešte zostáva uhradiť, a teda význam tejto formulácie nemožno bagatelizovať. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, síce nie je v zmluve výslovne uvedená, ale v zmluve o úvere v čl. 3 pod tabuľkou je uvedený spôsob výpočtu: „celkovú čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s Úverom“ (č.l. 9). Keďže slovný opis postupu výpočtu uvedený v zmluve o úvere je zrozumiteľný a matematická operácia pozostáva len zo súčtu dvoch súm, je na mieste ustáliť, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je pre spotrebiteľa bez ťažkostí zistiteľná. Z uvedeného dôvodu preto nemožno úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. V kontexte s vyššie uvedeným je potrebné tiež opätovne posúdiť nárok žalobcu na zaplatenie poistného, a to s prihliadnutím na tvrdenia obsiahnuté v odvolaní, ako aj predloženie listinných dôkazov v odvolacom konaní.

16. V dôsledku vyššie uvedeného súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania podľa § 389 písm. b) zrušiť a v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Po vrátení veci súd prvej inštancie vec s prihliadnutím na prezentovaný právny názor odvolacieho súdu opätovne prejedná a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 riadne odôvodní. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o nároku na náhradu trov prvoinštančného, ako i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

18. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .