Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_71Ek-441-2018.pdf
PDF · 113.51 KB
Case nature
Subarea
71Ek/441/2018
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekúcii oprávneného 1): H. V., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt S. XXX/X, XXX XX Kaplna, a oprávnenej 2): G. V., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt E. XXX/X, XXX XX E., obaja oprávnení zastúpení: JUDr. Andrea Hauptvogelová Hudcovičová, advokátka so sídlom A. Hlinku 58/81, 921 01 Piešťany, IČO: 42 296 722, proti povinnému: B. Q. ml., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt P. XXXX/XX, XXX XX K. Q. nad B., zastúpenému: Advokátska kancelária Prachová & Partners, s. r. o. so sídlom Miletičova 21, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 491 300; Mgr. Martin Berec, advokát so sídlom Domus Petra, Pod Sokolice 1/B, 911 01 Trenčín, IČO: 42 142 440; JUDr. Roman Jurík, advokát so sídlom Jazerná 19, 940 71 Nové Zámky, IČO: 40 353 729, o vymoženie 19 496,00 eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Vladimír Polák, so sídlom exekútorského úradu Hurbanova 643/22, 907 01 Myjava pod sp. zn. 209EX 159/18, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 71Ek/441/2018 zo dňa 16. 08. 2018, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 71Ek/441/2018 zo dňa 16. 08. 2018 m e n í tak, že:
I. Exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku z a s t a v u j e .
II. Povinnému nárok na náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a .
III. Oprávnený 1) a oprávnená 2) sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne nahradiť súdnemu exekútorovi náhradu výdavkov exekúcie vo výške 72,00 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
1. Oprávnení sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 01.03.2018 domáhali od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 19 496,00 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6C/58/2011-649 zo dňa 27. 04. 2016, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 16. 02. 2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/38/2017-789 zo dňa 23 .11. 2017. K návrhu na vykonanie exekúcie priložili aj rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 11C/323/2012-285 zo dňa 19. 09. 2013, ktorý sa stal vykonateľným dňa 16. 12. 2014, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/189/2014-363 zo dňa 29. 10. 2014, ktorý sa stal vykonateľným dňa 02. 12. 2014 a uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 3C/50/2017-70 zo dňa 27. 11. 2017. Exekučný súd na základe poverenia č. 6118241493 zo dňa 03. 05. 2018 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora: JUDr. Vladimír Polák, so sídlom exekútorského úradu Hurbanova 643/22, 907 01 Myjava, ktorý ju vedie pod sp. zn. 209EX 159/18. 2. Povinný podal tri návrhy na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom podľa § 61k ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré odôvodnil tým, že oprávnení sa majú v prvom rade uspokojovať z nehnuteľnosti, ktorá z dlžníkovho majetku ušla a stále je vo vlastníctve povinného. Povinný uviedol, že uspokojenie oprávnených z tejto nehnuteľnosti nie je nemožné a v dôsledku toho nevidí žiadnu prekážku v tom, aby súdny exekútor v rámci výkonu exekúcie voči nemu podnikal akékoľvek ďalšie kroky vo forme blokovania účtov či vykonávania zrážok zo mzdy. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, že takéto správanie súdneho exekútora je v rozpore so zákonom a samotným účelom odporovateľnosti, keďže povinný v rámci daného exekučného konania nie je dlžníkom oprávnených. Povinný je len osoba, ktorá v súčasnosti vlastní majetok, ktorý z dlžníkovho majetku odporovateľným právnym úkonom ušiel, a teda jedinou povinnosťou povinného je umožniť, aby sa oprávnení z predmetného majetku uspokojili. Vzhľadom na skutočnosť, že exekučné tituly priamo neobsahujú meno povinného, povinný uviedol, že výkonom exekúcie dochádza k porušeniu jeho základných práv na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach v znení protokolov č. 11 a 14. Ďalej poukázal na skutočnosť, že nie je prípustné, aby bola voči nemu vedená exekúcia, ak jeho osoba nie je označená ako povinná na plnenie. 3. Súd, konajúc vyšším súdnym úradníkom, uznesením sp. zn. 71Ek/441/2018 zo dňa 16. 08. 2018 návrhy povinného na zastavenie exekúcie zamietol, keď dospel k záveru, že pokiaľ súd odporovacej žalobe vyhovel, t. j. určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, potom je takéto rozhodnutie nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. V dôsledku uvedeného dospel k záveru, že návrh na vykonanie exekúcie je nutné adresovať tej osobe, na ktorú ušlý majetok prešiel alebo ktorá mala z daného úkonu prospech, a teda práve preto sú oprávnení na poklade rozhodnutia súdu, ktorým sa rozhodlo vo vzťahu k priamemu dlžníkovi o odporovateľnosti, resp. o právnej neúčinnosti dotknutého právneho úkonu, oprávnení sa domáhať výkonu exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený. Pri svojom závere vychádzal z odôvodnení rozhodnutí, a to uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn 20 Cdo 1501/2005 zo dňa 09.08.2005, uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 20 Cdo 364/2002 zo dňa 27.11.2002, rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 M Cdo 5/2008 zo dňa 30.06.2008 či uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 751/2016 - 18 zo dňa 25.10.2016, ktoré v plnom rozsahu podporujú argumentáciu uvedenú v sťažnosťou napadnutom uznesení. 4. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhov povinného na zastavenie exekúcie podal povinný včas sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že exekučný titul 1) v spojení s exekučným titulom 2) ukladá povinnosť osobe odlišnej od osoby povinného. K návrhu na vykonanie exekúcie pripojené rozhodnutie 4) a rozhodnutie 5) sú rozhodnutiami, ktorými bolo rozhodnuté o neúčinnosti právnych úkonov. Uviedol, že nie je prípustné, aby sa oprávnený uspokojil z akéhokoľvek majetku tretej osoby, ktorá mala prospech z odporovaného právneho úkonu, ale len z majetku, ktorý následkom odporovaného právneho úkonu ušiel z majetku povinného z exekučného titulu a poukázal na odôvodnenia rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, a to sp. zn. 20Cdo/364/2002 a 20Cdo/1501/2005. Uviedol, že v zmysle právoplatného rozsudku o odporovateľnosti právneho úkonu z majetku povinnej z exekučného titulu ušiel byt, ale bezpochyby neušli príjmy povinného v exekúcii. Vykonávanie exekúcie na akýkoľvek majetok povinného v exekučnom konaní je tak podľa povinného dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Na základe uvedeného navrhol sťažnosťou napadnuté uznesenie zmeniť tak, že exekúcia bude zastavená a povinnému a súdnemu exekútorovi bude priznaný nárok na náhradu trov exekúcie proti oprávneným. 5. K sťažnosti sa vyjadrili oprávnení, ktorí uviedli, že povinný namieta v podstate spôsob vykonávania exekúcie a táto námietka nie je spôsobilou privodiť neprípustnosť exekúcie, nakoľko súd nemá povinnosť skúmať spôsob vedenia exekúcie, keďže sa vedie na vymoženie peňažného plnenia a spôsob vykonania určuje podľa § 64 a § 65 Exekučného poriadku poverený súdny exekútor. Opätovne poukázali na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/5/2008 zo dňa 30. 06. 2008, podľa ktorého to čo ušlo z dlžníkovho majetku nemožno zužovať len na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný, ale treba ním rozumieť majetkové hodnoty, ktoré ušli z majetku dlžníka. Samotná exekúcia nie je striktne viazaná na uspokojenie pohľadávky z predaja nehnuteľností, ale k jej uspokojeniu môže dôjsť aj z iných majetkových hodnôt povinného. Týmto rozhodnutím a vysloveným právnym názorom je podľa názoru oprávnených viazaný aj exekučný súd, aplikujúc v konaní princíp právnej istoty, nakoľko neexistuje žiadne novšie a iné rozhodnutie NS SR o tejto otázke a tento právny názor bol prevzatý aj do rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 751/2016 zo dňa 25.10.2016. Poukázali tiež na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 253/2012 zo dňa 17.12.2013, podľa ktorého rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené predstavuje podklad k tomu, aby sa veriteľ mohol domáhať na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, vykonania exekúcie postihnutím toho čo odporovateľným úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie voči dlžníkovi alebo voči osobe, v prospech ktorej bol práv. úkon urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhanej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovateľným úkonom ušli z dlžníkovho majetku poprípade vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získaného z odporovateľného úkonu. Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že povinný podal návrh na vklad prevodu vlastníckeho práva na svojho brata k bytu, ktorý nadobudol úkonom, ktorý bol vyhlásený voči oprávneným za neúčinný, navrhli oprávnení sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť.. 6. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. 7. Podľa § 61k ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. 8. Podľa § 42b ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. 9. Podľa § 21 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 68/2017 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov ďalej len ,,vyhláška“), exekútorovi patrí náhrada paušálnych výdavkov vo výške 60 eur. 10. Sudca po preskúmaní včas sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že skutkový stav veci bol zistený správne, ale z takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený právny záver, s ktorým sa sudca nestotožnil. 11. Oprávnení sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhali voči povinnému vymoženia peňažnej pohľadávky vo výške 19 496,00 eur s príslušenstvom, ktorá im bola priznaná exekučným titulom, rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom 6C/58/2011-649 zo 27. 04. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/38/2017-789 zo dňa 23. 11. 2017. Osobou zaviazanou na úhradu pohľadávky v uvedenej výške a teda dlžníkom uvedeným v exekučnom titule nie je povinný, ale Irena Bieliková, nar. 20. 08. 1950, matka povinného. Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 11C/323/2012-285 zo dňa 19. 09. 2013, opraveným opravným uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 11C/323/2012-315 zo dňa 22. 10. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/189/2014-363 zo dňa 29. 10. 2014 bolo určené, že Darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena, uzavretá formou notárskej zápisnice spísanej notárkou JUDr. Priskou Štěrbovou, č. N 366/2011, NZ 26198/2011 dňa 18. 07. 2011 medzi H. O. ako dlžníčkou oprávnených a B. Q., ml. ako povinným a B. Q. st., ktorou bolo prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnosti (v rozsudku presne vymedzeným bytom s príslušenstvom) a zároveň zriadené vecné bremeno doživotného užívania k takto prevedenej nehnuteľnosti (bytu) je voči oprávnenému 1) a oprávnenej 2) právne neúčinná. 12. Sporným medzi účastníkmi exekučného konania je právne posúdenie veci, či v dôsledku vyhlásenej neúčinnosti právneho úkonu možno viesť exekúciu priamo voči osobe, ktorá nadobudla úspešne odporovaným úkonom majetok dlžníka, a ak áno, tak v akom rozsahu, resp. akým spôsobom. Inak povedané, či po úspešnom odporovaní právneho úkonu dlžníka dochádza k zmene v osobe povinnej z exekučného titulu. V tejto časti sa sudca nestotožnil s právnym posúdením veci v sťažnosťou napadnutom uznesení, ktoré vychádzalo aj z určitej časti rozhodovacej praxe Najvyššieho, či Ústavného súdu Slovenskej republiky a ktoré považujú za správne aj oprávnení. Súd sa nestotožňuje so závermi uvedenými v citovaných rozhodnutiach, ktoré spravidla interpretujú naplnenie dvoch samostatných hypotéz § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka súčasne a z toho odvodzujú jednu dispozíciu. V prípade naplnenia prvej hypotézy ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka sa v prípade právneho úkonu dlžníka, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, tento právny úkon považuje voči nemu právne neúčinný a teda následok je (dispozícia právnej normy) možnosť veriteľa požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Uvedené bez pochybností vyplýva priamo z ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje formuláciu, cit.: „...veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku...“. Predmetné ustanovenie pri naplnení prvej hypotézy umožňuje veriteľovi uspokojiť svoju pohľadávku z toho, čo ušlo z dlžníkovho majetku a nie voči tomu, kto tento ušlý majetok dlžníka nadobudol (smeruje voči majetku). Ak nie je možné veriteľom požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, naplní sa druhá hypotéza ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka a veriteľ dlžníka nadobúda (dispozícia právnej normy) možnosť domáhať sa náhrady voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Uvedené bez pochybností vyplýva priamo z ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktoré obsahuje formuláciu, cit.: „...ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.“. Uvedené ustanovenie pri naplnení druhej jeho hypotézy umožňuje veriteľovi domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky vo forme náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech (smeruje voči osobe). Kým naplnenie prvej hypotézy umožňuje veriteľovi domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z majetku, ktorý ušiel dlžníkovi úspešne odporovaným právnym úkonom, naplnenie druhej hypotézy umožňuje veriteľovi domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky voči osobe, ktorá mala prospech z odporovateľného právneho úkonu dlžníka. 13. Oprávnení ako veritelia úspešne odporovali právnemu úkonu, ktorým ich dlžníčka (matka povinného) previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti (bytu vymedzenému vo výrokovej časti rozhodnutia, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené) na povinného. Oprávnení tak majú podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právo, uspokojiť svoju pohľadávku voči dlžníčke aj predajom nehnuteľnosti (bytu), ktorej ako vlastník evidovaný v katastri nehnuteľností je povinný. Je tomu tak preto, že na právny úkon, ktorým povinný nehnuteľnosť nadobudol sa po veriteľom úspešne odporovanom právnom úkone, z pohľadu veriteľa hľadí, akoby k nemu nedošlo. Z pohľadu veriteľa je tak vlastníkom nehnuteľnosti (bytu) naďalej jeho dlžník (Irena Bieliková, nar. XX. XX. XXXX) a nie povinný. Uvedené ale nemá za následok, že exekúciu je možné viesť priamo proti tomu, kto úspešne odporovaným právnym úkonom majetok dlžníka nadobudol. Ten kto majetok dlžníka takýmto úkonom nadobudol sa jeho nadobudnutím nestáva dlžníkom veriteľa (nevstupuje do povinností dlžníka), keď z pohľadu veriteľa ani vlastníkom takto nadobudnutého majetku nie je. Podstata odporovateľnosti spočíva v možnosti veriteľa v exekúcii vedenej proti svojmu dlžníkovi postihnúť aj ten majetok, ktorý dlžníkovi zo sféry dispozície ušiel úkonom, ktorý veriteľ úspešne odporoval. V exekúcii vedenej oprávnenými proti dlžníčke sa môžu domáhať výkonu exekúcie predajom nehnuteľnosti, ktorej vlastníkom je podľa katastra nehnuteľností povinný. Z pohľadu oprávnených je totiž vlastníkom nehnuteľnosti naďalej ich dlžníčka. Výrok rozhodnutia o odporovacej žalobe predloženého oprávnenými k návrhu na vykonanie exekúcie nespôsobuje zmenu v osobe dlžníka a nemá za následok prechod (ani prevod) povinnosti z dlžníčky oprávnených na osobu povinného. 14. K poukazom na rôzne rozhodnutia súd predovšetkým uvádza, že aj keď právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov v Občianskom zákonníku je obdobná ako v Českej republike, právna úprava výkonu rozhodnutia je odlišná, už len pre dvojkoľajnosť vymáhania pohľadávok tak súdom, ako aj súdnym exekútorom, a preto poukazy na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nie sú náležité. V Českej republike sa napríklad pri súdnom nariaďovaní exekúcie postihuje konkrétny majetok povinnej osoby, na rozdiel od právnej úpravy v Slovenskej republike, ktorá povereného súdneho exekútora, so zákonom stanovenými výnimkami, nelimituje v spôsoboch vykonávania exekúcie. Z uvedených dôvodov, a tiež z dôvodov že podľa ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky sa rozhodnutia súdnych orgánov Českej republiky nepovažujú sa súdnu prax najvyšších súdnych autorít podľa Civilného sporového poriadku, sa súd osobitne nevyjadruje k rozhodnutiam Najvyššieho súdu Českej republiky. K záverom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/5/2008 zo dňa 30. 06. 2008, súd uvádza, že tieto boli prekonané neskorším rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/15/2010 zo dňa 13. 10. 2011, v ktorom senát s tým istým predsedom senátu v skutkovo obdobnej veci uviedol, cit.: „Rozhodnutie, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, nerieši, a to ani v procesnej rovine, postavenie účastníkov exekučného konania; určuje len neúčinnosť právneho úkonu s tými dôsledkami, že veriteľ (oprávnený) môže požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky z toho, čo daným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho (povinného) majetku (viď § 42b ods. 4, časť vety pred bodkočiarkou Občianskeho zákonníka). Z uvedeného zákonného ustanovenia možno jednoznačne vyvodiť, že neúčinnosť právneho úkonu smeruje vo vzťahu k majetku a nie voči osobe. Preto pasívne legitimovaným v exekučnom konaní je povinný a nie osoba, ktorá na základe právneho úkonu, ktorý bol rozhodnutím súdu v zmysle § 42b Občianskeho zákonníka vyhlásený za neúčinný, nadobudla od dlžníka exekúciou postihnutý majetok. Rozhodnutím o odporovacej žalobe nedochádza k zmene subjektu povinného. Zmena osoby povinného by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by malo dôjsť k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v prípade uvedenom v § 42b ods. 4, časť vety za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka („ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech“). Takýto postup môže nastať napr. za situácie, keď bola vec predmetom ďalšieho predaja a už nie je vo vlastníctve osoby, na ktorú bola povinným prevedená. Časť vety za bodkočiarkou § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka totiž už smeruje voči osobe a nie voči majetku, ako je tomu v časti vety pred bodkočiarkou uvedeného ustanovenia. To znamená, že zmena osoby povinného je nutná len vtedy, ak vymáhateľná pohľadávka oprávneného má byť uspokojená z iného majetku ako z toho, ktorý získal odporovateľným právnym úkonom; ako povinný má už vystupovať ten, kto podľa výroku rozsudku v konaní o odporovateľnosti právneho úkonu získal nejaký prospech.“. Odôvodnenie uvedeného rozhodnutia považuje súd za dostatočne argumentačne spôsobilé vyvrátiť predchádzajúce rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3MCdo/5/2008 zo dňa 30. 06. 2008), keď dôsledne rozlišuje dve hypotézy § 42b Občianskeho zákonníka a dostatočne zreteľne uvádza, že časť vety za bodkočiarkou ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka smeruje už voči osobe a nie voči majetku, ako je tomu v časti vety pred bodkočiarkou uvedeného ustanovenia. 15. Súd sa nestotožnil s názorom oprávnených, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/5/2008 zo dňa 30. 06. 2008 je z dôvodu právnej istoty viazaný aj exekučný súd a to z dôvodu, že v skutkovo obdobnej veci prijal najvyšší súd neskôr iné rozhodnutie a teda nie je možné stanoviť ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít. Tiež v prípade analogického použitia výkladového pravidla lex posterior derogat legi apriori by malo neskoršie rozhodnutie najvyššieho súdu rušiť jeho skoršie rozhodnutie. Taktiež v právnom prostredí Slovenskej republiky nie sú súdne rozhodnutie záväzným prameňom práva a takúto silu im nezveruje ani Civilný sporový poriadok, ktorý aj s prihliadnutím na čl. 2 ods. 3 CSP vyžaduje predovšetkým dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ale nepovyšuje ich na formálne pramene práva. Dôvody, pre ktoré sa súd nestotožňuje so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenými v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/5/2008 zo dňa 30. 06. 2008 sa súd vyjadril predovšetkým v odsekoch 11. a 13. odôvodnenia tohto uznesneia. 16. K rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp zn. II. ÚS 751/2016 zo dňa 25. 10. 2016 súd uvádza, že ide o uznesenie z predbežného prerokovania veci a nie o meritórne rozhodnutie vo veci, v ktorom ústavný súd dospel k záveru, že závery okresného súdu a najvyššieho súdu k otázke pasívnej legitimácie sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní na základe návrhu odporujúcej veriteľky na vykonanie exekúcie sú ústavne udržateľné a korektné, nie sú arbitrárne. Odôvodnenie uznesenia a ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutia poukazujú na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré pre odlišnosť právnej úpravy nepovažuje súd za náležité a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/5/2008 zo dňa 30. 06. 2008, ktoré považuje súd za prekonané rozhodnutím 3MCdo/15/2010 zo dňa 13. 10. 2011. Taktiež z odôvodnenia vyplýva, že išlo o odlišnú skutkovú situáciu, keď dlžník veriteľa zomrel, osoba, ktorá majetok od dlžníka nadobudla tento ďalej previedla, teda už nedisponovala majetkom, ktorý dlžníkovi ušiel a vymáhaná suma od povinnej osoby je nižšia ako uvedená v exekučnom titule. 17. Súd tiež uvádza, že záver o tom, že výrokom rozhodnutia, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, dochádza zároveň v zmene v osobe dlžníka (povinného v exekúcii) považuje za dlhodobo neudržateľný aj z dôvodu, že v prípadoch, ak by hodnota majetku, ktorá z dlžníkovho majetku odporovateľným úkonom ušla bola nižšia ako hodnota veriteľovej pohľadávky, veriteľ by bol vo výrazne lepšom postavení a tretia osoba vo výrazne horšom postavení a došlo by zásadnému porušeniu zásady equity v občianskoprávnych vzťahoch, ktorú ustanovenie § 42b ods, 4 Občianskeho zákonníka nepredvída. Naopak, ustanovenie predvída možnosť uspokojenia iba z majetku, ktorý dlžníkovi odporovateľným úkonom ušiel, alebo voči osobe, ktorá mala z odporovateľného úkonu prospech, ale náhrada voči tejto osobe je limitovaná len do výšky takto získaného prospechu. Pripustením zmeny v osobe dlžníka by došlo k porušeniu tejto zásady, keď by zmena v osobe dlžníka neumožňovala postihovať výlučne iba majetok, ktorý dlžníkovi ušiel, ani postihovať majetok tretej osoby, ktorá mala z odporovateľného úkonu prospech iba do výšky náhrady za takýto majetok. Uvedenú skutočnosť reflektuje aj odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp zn. II. ÚS 751/2016 v časti 13. s označením „K otázke výšky vymáhaného nároku odporujúcou veriteľkou“. 18. Pre úplnosť súd vo všeobecnosti s istou dávkou abstrakcie uvádza, že jednotlivé majetkové podstaty vlastníkov, pri výlučne horizontálnom pohľade na ne, sa podobajú na malé vlastnícke územia a sú navzájom oddelené. To oddelenie jednotlivých majetkových podstát je vnímané vnímame ako vlastnícke právo a pôsobí erga omnes. Úspešné odporovanie právnemu úkonu dlžníka spôsobuje narušenie tohto zjednodušeného modelu v tom ohľade, že pohľad „omnes“ na majetkovú dlžníka je užší ako odporujúceho veriteľa. Pre takéhoto veriteľa je vlastnícke územie povinného zložené z „toho čo vidia aj omnes“, rozšírené o to, čo síce „omnes“ vidia ako vlastníctvo inej osoby, ale z pohľadu úspešne odporujúceho veriteľa je stále „vlastníckym územím“ povinného. Úspešná odporovateľnosť povinného (dlžníka) nemení, je iba iným vyjadrením povinnosti osoby, voči ktorej sa úspešne odporovalo, strpieť uspokojenie pohľadávky oprávneného (veriteľa) aj z majetku, ktorý je z pohľadu „omnes“ jej vlastníctvom, avšak z pohľadu vymáhajúceho veriteľa stále vlastníctvom dlžníka. Právna istota osoby, voči ktorej sa úspešne odporovalo spočíva v tom, že exekúcia môže byť vedená výlučne na majetkové hodnoty, ktorý boli predmetom odporovateľného právneho úkonu a ako také ich vyjadruje rozhodnutie súdu v základnom konaní (na tomto mieste niet priestoru riešiť totožnosť majetkových hodnôt v špecifických prípadoch náhrad ako napr. v prípade poistného plnenia). Ak v čase výkonu exekúcie takéto majetkové hodnoty osoba, voči ktorej sa úspešne odporovalo nemá (nevlastní), vymáhajúci veriteľ nemá možnosť dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky tým, že počas exekučného konania si (resp. exekútor) vyberie snáď iné majetkové hodnoty. Ustanovenie §42b ods. 4 Občianskeho zákonníka (časť vety za bodkočiarkou) síce potenciálne vymáhajúcemu veriteľovi priznáva „právo na náhradu“. Toto právo však musí presadiť v základnom konaní (pri uplatnení odporovateľnosti nie je predsa vylúčené uplatňovať nárok in eventu t.j. tzv. eventuálnym petitom). Exekučné konanie nie je procesne vybavené na riešenie otázok súvisiacich s ustaľovaním výšky takejto náhrady. Aj keď slovné spojenie „právo na náhradu“ na prvý pohľad zvádza k tomu, že by snáď zaväzovacím dôvodom pre existenciu takéhoto nároku bola škoda (slovo „náhrada“ sa typicky používa v slovnom spojení „náhrada škody“), skutočným zaväzovacím dôvodom je špecifická forma bezdôvodného obohatenia spočívajúca v tom, že osoba, voči ktorej sa úspešne odporovalo, dosiahla uspokojenie svojho nároku z právneho úkonu (darovanie, plnenie bez primeraného protiplnenia), ktorý s dlžníkom dojednala, na úkor takého veriteľa (o ktorom vedela alebo musela vedieť). Z procesnej stránky je potrebné uviesť nasledovné skutočnosti. Exekučné konanie sa vedie voči povinnému dlžníkovi. Upovedomenie o začatí exekúcie sa osobe, voči ktorej sa úspešne odporovalo nedoručuje a na jej námietky voči upovedomeniu je potrebné nahliadať ako na námietky podané neoprávnenou osobou resp. ich podľa obsahu vnímať inak. Doručí sa je však upovedomenie o spôsobe vedenia exekúcie a ako tretia osoba dotknutá výkonom exekúcie má nárok na excindáciu t.j. je jej k dispozícii postup podľa 44 Exekučného poriadku. 19. Z vyššie uvedených dôvodov sudca podľa § 250 ods. 2 CSP v spojení s § 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosti povinného vyhovel a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 71Ek/441/2018 zo dňa 16. 08. 2018 zmenil tak, že exekúciu proti povinnému zastavil podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku z dôvodu, že rozhodnutie, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, nerieši, a to ani v procesnej rovine, postavenie účastníkov exekučného konania a neúčinnosť právneho úkonu smeruje vo vzťahu k majetku a nie voči osobe, a preto rozhodnutím o odporovacej žalobe nedochádza k zmene subjektu povinného. Oprávnenými predložený rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 11C/323/2012-285 zo dňa 19. 09. 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/189/2014-363 zo dňa 29. 10. 2014 nepreukazuje zmenu v osobe povinného a povinný nie je osobou zaviazanou plniť oprávneným pohľadávku priznanú im rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 6C/58/2011-649 zo dňa 27. 04. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/38/2017-789 zo dňa 23 .11. 2017. Skutočnosť, že exekúcia je vedená voči osobe, na ktorú neprešla povinnosť uložená exekučným titulom je inou skutočnosťou podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, ktorá bráni vykonaniu exekúcie proti osobe povinného (I. výrok uznesenia). 20. O náhrade trov exekúcie povinného rozhodol súd podľa § 199d ods. 2 Exekučného poriadku a contrario tak, že nárok na náhradu trov exekúcie povinného podľa § 199a ods. 2 Exekučného poriadku povinnému nepriznal. Súd nevyhodnotil dôvod zastavenia exekúcie za spôsobilý pričítať oprávneným, nakoľko pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie vychádzali z právneho názoru odlišného od názoru sudcu rozhodujúcemu o sťažnosti. Taktiež súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi a návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol, čím sa stotožnil s právnym posúdením veci oprávnenými. Skutočnosť, že zákonný sudca nedospel k záveru, že došlo výrokom rozsudku o odporovateľnosti právneho úkonu zároveň k zmene v osobe povinnej, nie je dôvodom zastavenia exekúcie, ktorý možno oprávnenému pričítať (II. výrok uznesenia). 21. O trovách súdneho exekútora zastavenej exekúcie rozhodol súd tak, že oprávnenému 1) a oprávnenej 2) možno pričítať dôvod zastavenia exekúcie vo vzťahu k osobe súdneho exekútora, keď podali návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, a preto podľa § 199c ods. 1 Exekučného poriadku je daný dôvod na zaviazanie oprávneného 1) a oprávnenej 2) spoločne a nerozdielne nahradiť súdnemu exekútorovi náhradu výdavkov exekúcie vo výške 72,00 eur. Náhrada trov exekúcie súdneho exekútora predstavuje náhradu paušálnych výdavkov vo výške 60,00 eur podľa § 21 ods. 1 vyhlášky a daň z pridanej hodnoty (20 % zo základu dane 60,00 eur) predstavuje 12,00 eur podľa § 197 ods. 2 Exekučného poriadku, keď súdny exekútor je platiteľom dane z pridanej hodnoty (IČ DPH: SK1028877388) (III. výrok uznesenia). 22. Na zdôraznenie správnosti výroku o zaviazaní oprávnených nahradiť súdnemu exekútorovi náhradu výdavkov exekúcie uvádza, že nespochybňuje oprávnenie oprávnených podať návrh na vykonanie exekúcie, zároveň však spolu s podaním návrhu na vykonanie exekúcie prechádza na oprávnených aj riziko, že budú zaviazaní znášať trovy súdneho exekútora v prípade, ak dôjde k ukončeniu exekúcie z iných dôvodov, ako vymožením uloženej povinnosti. Z ustanovenia § 197 Exekučného poriadku totiž bez akýchkoľvek pochybností vyplýva (pozri formuláciu „...patrí exekútorovi odmena a náhrada paušálnych výdavkov a nevyhnutných výdavkov spojených s vedením konania,....), že súdnemu exekútorovi patrí minimálne náhrada paušálnych výdavkov, ktorá je určená vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo výške 60,00 eur, ktorá sa zvyšuje o daň z pridanej hodnoty v prípade, ak je súdny exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty za každú exekučnú vec, ktorá mu je pridelená. Všeobecne možno uviesť, že oprávnenému je možné dôvod zastavenia pričítať vždy, nakoľko pokiaľ by návrh na vykonanie exekúcie podaný nebol, žiadne náklady by súdnemu exekútorovi s vedením exekúcie nevznikli. Rovnako tak v prípade udelenia poverenia na vykonanie exekúcie súdom vznikajú náklady súdnemu exekútorovi, ktorý by ich mal mať nahradené. Súdny exekútor nie je bez ďalšieho oprávnený poverenie udelené súdom na základe návrhu oprávneného odmietnuť, či vrátiť, ale exekúciu je povinný začať vykonávať, s čím mu bez pochybností vznikajú náklady, ktoré by mu neboli vznikli, keby oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nepodal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).