Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_11Co-296-2018.pdf
PDF · 101.69 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/296/2018
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanej: B., o zaplatenie 3.752,65 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 28. júna 2018, č. k. 36Csp/115/2017-50
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.298,40 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 3.369,20 Eur od 20.6.2014 do 25.5.2018 a 5 % ročne zo sumy 3.298,40 Eur od 26.5.2018 do 23.6.2018 a zo sumy 3.227,60 Eur od 24.6.2018 do zaplatenia s tým, že na splnenie tejto peňažnej povinnosti určil žalovanej splátky vo výške 70,80 Eur mesačne pod hrozbou straty tejto výhody v prípade omeškania so zaplatením čo i len jednej z určených splátok (I), konanie v časti o zaplatenie sumy 70,80 Eur zastavil (II), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (III) a napokon rozhodol tiež o trovách konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal (IV).
2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu úverovú pohľadávku v sume 3.752,65 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 20.6.2014 do zaplatenia. Uplatnená pohľadávka v istine podľa jej skutkového vymedzenia v žalobe vznikla zo Zmluvy o poskytnutí najľahšej pôžičky č. 6169204 zo dňa 10.1.2014 uzavretej medzi spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. (ďalej tiež len „CFH“) ako veriteľom a žalovanou v hmotnoprávnom postavení dlžníka (ďalej tiež len „úverová zmluva“), na základe ktorej CFH poskytol žalovanej peňažné prostriedky v sume 3.500,- Eur, ktoré sa zaviazala vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi v percentuálnej výške 22,20 % ročne, pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 22,20 % v 60 mesačných splátkach po 95,85 Eur. Žalovaná podľa tvrdenia žalobcu prestala svoje záväzky z úverovej zmluvy podľa dohodnutých podmienok splácať a omeškaný záväzok nesplnila ani na základe dodatočnej písomnej výzvy veriteľa. Za tohto stavu CFH uplatnil právo na okamžité zosplatnenie celého úverového záväzku. Žalobca nadobudol úverovú pohľadávku v priebehu konania na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.6.2017.
3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bez zvyšku vyšiel z takto žalobcom tvrdeného skutkového stavu; naviac tiež zistil, že podľa úverovej zmluvy predstavovali celkové náklady úveru 2.089,- Eur a celková suma úveru činila 5.589 Eur, že žalovaná na úverový záväzok zaplatila právnemu predchodcovi žalobcu sumu 201,60 Eur, pričom zvyšok úveru už neuhradila, a že ku dňu mimoriadneho zosplatnenia úveru (19.6.2014) predstavoval jej úverový záväzok podľa prehľadu splátok a úhrad sumu 3.429,25 Eur.
4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 5 a 10, § 451 ods. 2, § 456 a § 457 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a ust. § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1, 2, 9 a 11 a § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov, právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a uzavrel, že úverová zmluva je v časti upravujúcej výšku úroku neplatná podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, a že z dôvodu, že v úverovej zmluve je uvedený nesprávny údaj o RPMN a o celkovej výške úveru v neprospech spotrebiteľa, je úver bezúročný a bezpoplatkový v zmysle ust. 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z. Žalovaná tak bola podľa úvahy súdu prvej inštancie povinná zaplatiť žalobcovi na splnenie svojho úverového záväzku len sumu zodpovedajúcu skutočne jej poskytnutým peniazom, a keďže podľa jeho zistenia žalovaná z poskytnutých peňazí 3.500,- Eur vrátila sumu 201,60 Eur, včítane sumy 70,80 Eur, ktorú žalovaná zaplatila v priebehu konania a vo vzťahu ku ktorej na základe čiastočného späťvzatia žaloby prvoinštančný súd s použitím ust. § 145 ods. 2 C.s.p. konanie zastavil, priznal žalobcovi z uplatnenej istiny pohľadávky len sumu 3.298,40 Eur a vo zvyšku jeho žalobu zamietol. Súd prvej inštancie odôvodnil záver o neplatnosti dojednania strán o úroku myšlienkovou konštrukciou, založenou na porovnaní, že v čase uzavretia úverovej zmluvy bola priemerná úroková miera pri spotrebiteľských úveroch poskytnutých obchodnými bankami na obdobie od 1 do 5 rokov 12,91% (bod 48 odôvodnenia), respektíve 10,40 % (bod 52 odôvodnenia). V úverovej zmluve dohodnutý úrok vo výške 20,20% podľa názoru súdu prvej inštancie podstatne presiahol tento úrokový priemer, a preto je v rozpore s dobrými mravmi. V úvahách vedúcich k záveru o amorálnosti dohodnutej výšky úroku súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku mal vo všeobecnej rovine na zreteli tiež, že spotrebiteľ uzatvára zmluvu o pôžičke často z dôvodov svojej inak neriešiteľnej situácie, pričom úver za vysokú cenu je z jeho strany vnímaný ako záchranný produkt. Za tohto stavu by preto veriteľ mal pri vynaložení odbornej starostlivosti pozorne skúmať, či spotrebiteľ neuzatvára úverovú zmluvu v tiesni, pričom v prípade nedostatku obozretnosti v tomto smere musí počítať s tým, že súd poskytne spotrebiteľovi ochranu pred neprimeraným úrokom. K záveru o nesprávnosti v úverovej zmluve vyjadreného údaja o RPMN 20,20 % dospel súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku prepočtom, v ktorom vychádzal z výšky poskytnutých peňazí 3.500,- Eur, počtu splátok 60 a výšky mesačnej splátky 95,86 Eur; za takýchto úverových podmienok predstavuje podľa prepočtu prvoinštančného súdu RPMN 23,86 % (teda nie 20,20%) a celková výška úveru 5.751,- Eur (teda nie 5.589,- Eur). Za omeškanie s plnením priznanej peňažnej sumy 3.298,40 Eur súd prvej inštancie uložil žalovanej s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov. Počiatok omeškania žalovanej s plnením celého záväzku na peňažné plnenie pritom prvoinštančný súd v zhode so žalobou odvodil od právnej skutočnosti zosplatnenia celého dlhu; i napriek tomu však bez bližšieho zdôvodnenia určil úroky z omeškania v dvoch rôznych sadzbách (5% a 5,15%). Súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie o určení dlhšej ako zákonom stanovenej lehoty na plnenie osobnými a zárobkovými pomermi žalovanej s dôrazom na to, že s plnením v určených splátkach žalobca súhlasil. Napokon rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 a § 257 C.s.p. síce väčším procesným úspechom žalobcu v spore, pri ktorom vzniklo právo na náhradu pomernej časti trov konania jemu, zároveň ale existenciou skutočností, odôvodňujúcich mimoriadne nepriznanie trov podľa úspechu. Za takého dôvody hodné osobitného zreteľa súd prvej inštancie vzhliadol výlučne osobné a zárobkové pomery žalovanej.
5. Proti zamietavému výroku (III) a výroku o trovách konania (IV) rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd v týchto častiach zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a prizná žalobcovi tiež nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. V odvolaní žalobca v prvom rade vytkol napadnutému rozsudku nesprávnosť spôsobu právneho posúdenia otázky ne/platnosti dojednania strán o výške úroku. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že úrok vo výške 22,20% ročne podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch a vo svojej argumentácii upriamil pozornosť predovšetkým na nevyhnutnosť posudzovať výšku úroku v kontexte aj ostatných úverových nákladov, spadajúcich pod pojem odplaty za spotrebiteľský úver v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.5.2014. Celkové náklady úveru vo výške 22,20%, premietnuté v údaji o RPMN podľa odvolacej argumentácie žalobcu podstatne neprevyšujú priemernú hodnotu RPMN na trhu, ktorá podľa zverejnených štatistických údajov činila 21,09%. Žalobca v tejto súvislosti vyzdvihol tiež potrebu pri interpretácii tejto normy mať na zreteli tiež precizovanie úrokového stropu tak, ako bolo do právneho poriadku s účinnosťou od 1.9.2014 zavedené zmenou uvedeného zákonného ustanovenia a úpravou vo vykonávacom predpise k nemu. Upriamil v tejto súvislosti pozornosť na to, že v zmysle ust. § 1a ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Žalobca v odvolaní namietal tiež proti skutkovému záveru súdu prvej inštancie o výške RPMN a poukázal na to, že navýšenie úveru v danom prípade predstavoval len úrok vo výške 22,20% ročne. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, žalobca v odvolaní nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o naplnení zákonných predpokladov pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 257 C.s.p. Akcentoval v tomto smere predovšetkým, že potrebu uplatnenia nároku na súde vyvolala výlučne žalovaná svojou platobnou nedisciplinovanosťou, a preto aj pri existencii osobných dôvodov na jej strane, tak ako ich zistil prvoinštančný súd, by nezodpovedalo požiadavke spravodlivosti, pokiaľ by neznášala trovy úspešnej procesnej strany aspoň pokiaľ ide o náhradu zaplateného súdneho poplatku. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a na prítomnosť právnych vád rozhodnutia žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.
6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
7. Výrok rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.298,40 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 3.369,20 Eur od 20.6.2014 do 25.5.2018 a 5 % ročne zo sumy 3.298,40 Eur od 26.5.2018 do 23.6.2018 a zo sumy 3.227,60 Eur od 24.6.2018 do zaplatenia, v splátkach vo výške 70,80 Eur mesačne pod hrozbou straty ich výhody v prípade omeškania so zaplatením čo i len jednej z nich (I) a výrok o zastavení konania v časti žaloby o zaplatenie sumy 70,80 Eur (II) nakoľko neboli odvolaním napadnuté (§ 379 C.s.p.) a nadobudli právoplatnosť (§ 227 ods. 1 C.s.p a ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p.), neboli v odvolacom konaní preskúmavané.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaniami uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
9. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie otázky platnosti dohody strán v úverovej zmluve o výške úroku. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
10. Súd prvej inštancie vystaval záver o neplatnosti dojednania strán o úroku v úverovej zmluve vo výške 22,20 % výlučne na zistení, že podľa zverejnených štatistických údajov predstavovala v rozhodnom čase (v čase uzavretia úverovej zmluvy) priemerná úroková sadzba pri úveroch poskytovaných obchodnými bankami 12,91 %, respektíve 10,40 % (vzhľadom na uvedenie oboch údajov v odôvodnení napadnutého rozsudku) a na bližšie nevysvetlenej úvahe, že táto disproporcia predstavuje podstatné prevýšenie oproti obvykle uplatňovaným bankovým úrokom, a preto odporuje dobrým mravom. V tejto súvislosti prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podporne prezentoval tiež názor o spotrebiteľskej neprijateľnosti takto dohodnutého úroku, ktorý argumentačne oprel o abstraktné úvahy o formulárovej povahe spotrebiteľských úverových zmlúv, o slabšom postavení spotrebiteľa pri zakladaní spotrebiteľských vzťahov a o pohnútkach, ktoré spotrebiteľa často ovplyvňujú pri rozhodovaní o úverovom sa zaťažení. Tomuto spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie je potrebné predovšetkým vytknúť, že na ňu ešte pred konfrontovaním s dobrými mravmi prednostne neaplikoval ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, ktoré v spotrebiteľských vzťahoch limitovalo výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov zákazom podstatného prevýšenia odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu a stanovovalo, hoc len demonštratívne, tiež kritéria pre posudzovanie obdobnosti prípadov - finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Obvyklou odplatou v zmysle uvedeného ustanovenia zákona sa rozumeli náklady, za ktoré bolo možné získať úver v čase uzavretia zmluvy, v danom mieste a za porovnateľných podmienok. Porovnateľným údajom preto podľa názoru odvolacieho súdu nie je štatisticky vykázaná priemerná úroková miera z existujúcich úverov, z ktorej vyšiel súd prvej inštancie (12,91 % alebo 10,40 % ročne), ale z úverov nových, kde priemerná úroková miera vzťahujúca sa na prejednávanú vec predstavovala podľa zverejnených štatistických údajov 11,71 %. Súd prvej inštancie popri tejto nesprávnosti svoj záver o značnom prevýšení priemernej úrokovej miery náležite nevysvetlil predovšetkým vo svetle zákonných kritérií pre posudzovanie obdobnosti prípadov. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti, že i podľa právnej praxe je neprimeranou, a preto odporujúcou zákonu (v prípade spotrebiteľských úverov poskytnutých v rozhodnom čase), prípadne i dobrým mravom len taká výška dohodnutých úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným komerčnými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012 sp. zn. 5Cdo/26/2011). Zároveň pri určení hranice podstatného prevýšenia odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy a obvyklej úrokovej miery v ponímaní zákonných kritérií i parametrov právnej praxe, nemožno podľa úvahy odvolacieho súdu ponechať stranou ani skutočnosť, že s účinnosťou od 1.9.2014 je na základe odkazu v novelizovanom ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka najvyššia prípustná výška odplaty už konkrétne ustanovená vykonávacím predpisom. V tomto smere sa odvolací súd bez výhrad stotožňuje s argumentáciou odvolateľa, že hoc túto novú úpravu, exaktne určujúcu úrokový strop, nemožno na posudzovaný prípad aplikovať, treba ju však mať pri interpretácii na vec sa vzťahujúcej normy bezpochyby na zreteli. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž i v takomto precizovaní skoršej menej konkrétnej úpravy treba v širších súvislostiach vidieť kontúry vôle zákonodarcu pri tvorbe normy, zmysel a význam ktorej sa v procese jej interpretácie hľadá, treba v ňom vidieť tiež spätnú väzbu k odbornej diskusii a k nejednotnému uplatňovaniu v praxi, ktoré takáto nejednoznačná úprava vyvolala alebo pripustila a napokon i požiadavka právnej istoty a z nej vyplývajúca potreba konzistentnosti právneho posúdenia rovnakých právnych situácií rozumne a spravodlivo predpokladajú, že výklad bude rozdielne úpravy skôr zbližovať ako významový rozdiel v legislatívnom vyjadrení medzi nimi prehlbovať.
11. Podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v znení neskorších zmien a doplnkov, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.
12. Podľa ust. § 1 ods. 1 veta prvá nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov.
13. Podľa ust. § 1a ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.
14. Priemerná ročná percentuálna miera nákladov pri obdobnom úvere alebo pôžičke, tak ako ju zistil aj súd prvej inštancie, v danom prípade predstavuje 21,09 %. V prípade aplikovateľnosti citovanej právnej úpravy na posudzovaný prípad zákonný limit úroku by zodpovedal dvojnásobku tejto štatistickej hodnoty a činil by 42,18 %. Už len z toho je evidentné, že predstava o amorálnosti úroku vo výške len niečo málo prevyšujúcej polovicu tejto hodnoty, za situácie, keď iné náklady s úverom neboli spojené, sama o sebe nemôže obstáť. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že strany uzavreli úverovú zmluvu necelých 8 mesiacov pred účinnosťou tejto úpravy, čo len umocňuje potrebu interpretáciou skoršieho zákonného textu materiálne sa jej čo najviac priblížiť.
15. Ďalšími odvolacími námietkami žalobca nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ku ktorému podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku prvoinštančný súd dospel len na podklade skutkového zistenia o nesprávnosti v úverovej zmluve vyjadreného údaja o RPMN a o celkovej výške úveru. To v konečnom dôsledku znamená, že z hľadiska týchto odvolacích námietok žalobcu bola pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v odvolacom konaní kľúčovou skutková otázka správnosti výpočtu RPMN a celkovej výšky úveru.
16. Vo všeobecnosti možno povedať, že skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci (por. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1 MCdo 4/2009 z 15.4.2010).
17. Súd prvej inštancie svoj skutkový záver o nesprávnosti údaja o RPMN a o celkovej výške úveru v úverovej zmluve vystaval na zistení, že výška každej z dohodnutých 60 mesačných splátok podľa úverovej zmluvy činila 95,85 Eur. Toto zistenie ale podľa posúdenia odvolacieho súdu celkom nezodpovedá skutočnosti, pretože v časti V úverová zmluva výslovne upravuje, že mesačná splátka bez poistenia je 93,15 Eur a v splátke tak ako ju zistil súd prvej inštancie je zahrnuté tiež mesačné poistné v sume 2,70 Eur. Pritom ale v zmysle ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy sa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktorých ročné vyjadrenie vlastne zodpovedá hodnote RPMN (§ 2 písm. i) zák. č. 129/2010 Z. z.) poistné zahrnulo len v prípade, ak spotrebiteľ musel uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. K tomuto zákonnému kritériu pre ne/zaradenie poistného do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom však súd prvej inštancie nevyvodil vôbec žiadne skutkové a právne závery.
18. Súd prvej inštancie následkom neposudzovania veci v celom spektre rozhodujúcich právnych otázok, nevenoval náležitú pozornosť, a preto neustálil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre záver o dôvodnosti výšky uplatneného nároku. Nakoľko tento nedostatok, vzhľadom na povahu a rozsah jeho procesných dôsledkov, nebolo možné efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. neostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.), zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
19. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre posúdenie správnosti údaja o RPMN v úverovej zmluve z hľadiska toho, či poistné malo byť alebo nie so zreteľom na ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy zahrnuté do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. K tomu v intenciách v tomto uznesení vytknutých nesprávností umožní stranám uplatniť eventuálne ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a po prípadnom doplnení dokazovania, či už dôkazmi ktoré strany navrhli alebo ešte navrhnú v nastávajúcom priebehu konania, alebo ktoré sú pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné a ich vykonanie je možné aj bez iniciatívy spotrebiteľa s použitím ust. § 295 C.s.p., súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4 C.s.p.) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci vyjde z názoru odvolacieho súdu (§391 ods. 2 C.s.p.), tak ako ho vyjadril v tomto uznesení. Len v prípade jednoznačného a riadne zdôvodneného záveru, že žalovaná musela uzavrieť zmluvu o poistení schopnosti splácať úver, aby získala úver alebo aby ho získala za ponúkaných podmienok, súd prvej inštancie mesačné poistné zahrnie do výpočtu RPMN; v opačnom prípade vyjde z výšky dohodnutej mesačnej splátky 93,15 Eur. Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových strán a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.
20. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 C.s.p.). Pri rozhodovaní o trovách konania bude mať prvoinštančný súd na zreteli tiež odvolaciu argumentáciu žalobcu, smerujúcu proti napadnutému výroku o trovách konania a pokiaľ ho táto nepresvedčí, v odôvodnení nového rozhodnutia sa neopomenie náležite sa s ňou vysporiadať.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.