Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/107/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského, sudcov JUDr. Karola Kučeru a JUDr. Daniely Mitterpákovej v trestnej veci proti obžalovanému N. S. z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/143/2017 zo dňa 17. 9. 2018 na verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa 1. apríla 2019 takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

Obžalovanému N. S. , nar. 3. XX. XXXX v K., trvale bytom Q. č. XX, okres K.

u k l a d á

podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2, § 39 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere

6 a pol (šesť a pol) roka nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Inak napadnutý rozsudok zostáva nezmenený.

odôvodnenie:

Okresný súd Michalovce rozsudkom sp. zn. 4T/143/2017 zo dňa 17. 9. 2018 uznal obžalovaného N. S. pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

od presne nezistenej doby najneskôr od decembra roku 2016 do 22.02.2017 páchal drogovú trestnú činnosť tým spôsobom, že z doposiaľ presne nezisteného zdroja s zadovažoval omamné a psychotropné látky a to predovšetkým pervitín, tento prechovával na neznámych miestach a následne ho odpredával v nezistenom množstve za rôzne peňažné sumy alebo poskytoval bez odplaty osobám T. H., K. N. a N. D., A. D., pričom dňa 22.02.2017 v čase okolo 16.00 hod. v Michalovciach na parkovisku pred OC Idea odpredal K. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., ul. W. č. XXX/X, okr. T. pervitín v množstve 0,81 g, z ktorého by bolo možné pripraviť najmenej 16 obvykle jednorázových dávok drogy, ktorá je spôsobilá po aplikácii ovplyvniť psychiku človeka a následne po zadržaní policajtami PPÚ KR PZ Košice po výzve vyšetrovateľa PZ v zmysle § 89 ods. I/Trestného poriadku dobrovoľne vydal 3,57 g pervitínu, z ktorého by bolo možné pripraviť najmenej 71 obvykle jednorázových dávok drogy, ktorá je spôsobilá po aplikácii ovplyvniť psychiku človeka, kde pervitín je v zmysle zákona Národnej rady SR č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II.skupiny psychotropných látok.

Súd mu za to uložil podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím §§ 37 písm. m/, 38 ods. 4 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov a 8 mesiacov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. ho zaradil na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. uložil obžalovanému ochranné protitoxikomanické liečenie a podľa § 74 ods. 1 Tr. zák. ochranné liečenie sa vykoná ambulantnou formou. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 78 ods. 1 Tr. zák. uložil mu aj ochranný dohľad na dobu jedného roka.

Proti tomuto rozsudku zahlásil odvolanie obžalovaný priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní. V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že rozsudok a jeho závery považuje za nepochopiteľný, nesprávny, svojvoľný, účelový, nelogický, formálny, diskriminačný, nezrozumiteľný a arbitrárny. V odôvodnení opakovane neobsahuje dostatočné, zrozumiteľné a logické úvahy, ktorými sa súd riadil pri ustálení jeho viny. Nie sú v ňom uvedené logické argumenty, pre ktoré ho súd, bez existencie akýchkoľvek pochýb uznal za vinného. Aj vzhľadom na uloženú výšku trestu v ňom minimálne chýba dostatočná analýza dôkazov, opis súdneho konania a skutkového stavu, i analýza dôvodov uloženia fatálneho trestu. Má zato, že prokurátor a vyšetrovateľ v inkvizičnom prípravnom konaní nikdy nemali záujem reálne posudzovať, resp. objektívne skúmať zákonnosť prípravného konania a zákonnosť získania dôkazných prostriedkov. Niektoré zásadné pochybenia boli už konštatované v rámci predchádzajúceho prvostupňového konania a iné boli aj popisne identifikované a snáď aj definitívne odstránené v rámci prvého odvolacieho konania. Podrobne poukázal na zásadné pochybenia, ktorých väčšinu prehliadol práve okresný súd. Je presvedčený, že v rámci dokazovania nebolo bez pochýb preukázané konanie, ktoré by jednoznačne a bez pochýb kvalifikovalo žalovaný skutok v polohe obzvlášť závažného zločinu. Nesprávne ustálenie skutkového stavu a nesprávna analýza svedeckých výpovedí, či nedokonalé zhodnotenie dôkaznej situácie, ignorovanie obsahu dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, sa negatívne premietli do rozsudku voči nemu a spôsobili jeho nesprávnosť, nezrozumiteľnosť, nepreskúmateľnosť, ako aj nezákonnosť. Výroková veta, ktorým sa uznáva za vinného musí presne označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale i uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, ako aj uvedením všetkých zákonných znakov včítane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Prokurátor v konaní neuniesol dôkazné bremeno, no takýto faktický stav sa však neodzrkadlil v rozsudku. Vo veci neboli produkované relevantné dôkazy, ktoré by boli spôsobilé zákonne založiť uznanie jeho viny tak, aby to aspoň spĺňalo minimálne požadované podmienky za súčasného rešpektovania zásad spravodlivého procesu. Ani nesprávne vyhodnotené skutkové zistenia, ktoré boli do rozsudku nedôvodne a nekriticky súdom prevzaté z obžaloby, nemohli postačovať nato, aby bol uznaný vinným. Spôsob ako súd vyhodnocoval vykonané dôkazy iba v jeho neprospech bol poznačený nepochopením argumentov a rozporov, na ktoré obhajoba v konaní aktívne poukazovala a ich prezentovala. Snaha súdu odsúdiť ho zo spáchania obzvlášť závažného zločinu bez ohľadu na absenciu relevantných dôkazov, sa pretransformovala v plnej miere do neobjektívneho a neobhájiteľného rozhodnutia. Počas hlavných pojednávaní bolo vypočutých množstvo svedkov. Ani jedna z týchto výpovedí na hlavnom pojednávaní nepotvrdila dôvodnosť obžaloby v jej rozsahu a správnosť kvalifikácie skutku ako obzvlášť závažného zločinu. Rovnako ostáva nepochopiteľné, prečo senát vyhodnotil akúkoľvek zmenu obsahu výpovede svedka oproti prípravnému konaniu spôsobom, že ide o účelovú a nedôveryhodnú zmenu výpovedí v snahe mu pomôcť. Ak niektorí svedkovia po zložení prísahy vypovedali inak ako v prípravnom konaní, nie je možné ich výpoveď hodnotiť ako účelovú a nepravdivú. Podrobne poukázal na výpovede svedkov T. H., K. N., N. D., A. D., K. R., K. C. a O. X. s tým, že žiaden zo svedkov nepotvrdil správnosť a dôvodnosť obžaloby a už vôbec nie v takom rozsahu, ako je to uvedené v napadnutom rozsudku. Podľa jeho názoru je možné ustáliť záver, že sa prokuratúre v konaní nepodarilo preukázať naplnenie kvalifikačného momentu trestného činu výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., § 138 písm. j/ Tr. zák. s použitím ustanovenia § 127 ods. 12 Tr. zák., kde sa viacerými osobami rozumejú najmenej tri osoby.

Podľa jeho názoru zavádzajúce a nepodložené sú aj tvrdenia súdu o tom, že by sa bol priznal ku spáchaniu obzvlášť závažného zločinu. Je pravdou, že potvrdil skutočnosť, ako si v minulosti zabezpečoval omamnú látku pre vlastnú potrebu. Teda verbálne potvrdil, že si zadovažoval drogu výlučne pre seba, no nikdy sa nepriznal ku skutku, ktorý je mu kladený za vinu. Má zato, že nekritické preferovanie výpovedí z prípravného konania senátom okresného súdu je v príkrom rozpore aj so zásadami trestného konania, kde úlohou súdu je len posúdiť, či prokurátor uniesol dôkazné bremeno a vec rozhodnúť výlučne a iba na podklade dôkazov, ktoré boli pred súdom stranami vykonané zákonným spôsobom.

Rovnako nesúhlasí ani s akceptovaním záverov znalca MUDr. Uhrína, ktorý ako psychiater na základe niekoľkominútového vzájomného rozhovoru vo väzbe konštatoval, resp. ustálil závislosť na pervitíne. Súd aj nesprávne v rozsudku interpretoval slová znalca z jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní, keď konštatoval na str. 5 rozsudku u neho aj neexistujúcu závislosť na konzumácií ďalších psychoaktívnych látok a to marihuany, extázy, LSD, kokaínu a alkoholu, pričom od týchto látok znalec nezistil u neho rozvoj závislosti. Počas 16 mesiacov vo väzbe nikdy nepociťoval príznaky závislosti. Aj uloženie ochranného protitoxikomanického liečenia sa potom javí ako nedôvodné.

Ďalej uviedol, že trest je zjavne neprimeraný a súd ho opakovane uznal za vinného v rozpore s dôkaznou situáciou. Podľa jeho názoru napadnutým rozsudkom, ako aj v konaní, ktoré rozsudku predchádzalo boli flagrantne a preukázateľne porušené jeho práva garantované Ústavou SR, Dohovorom a Trestným poriadkom a zároveň boli porušené ustanovenia Trestného zákona v takom rozsahu, že by to malo odvolací súd viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.

Preto odvolaciemu súdu navrhol, aby po dôslednom preskúmaní napadnutého rozsudku, z niektorých dôvodov uvedených v ustanovení § 321 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku ho spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil, alternatívne prekvalifikoval jeho konanie podľa ustanovenia § 172 ods. 1 Tr. zák. V doplnenom odvolaní zo dňa 8. 3. 2019 dal do pozornosti ustanovenie § 199 ods. 1, ods. 3 Tr. por., § 206 ods. 1, ods. 3 Tr. por. a uviedol, že ako vyplýva z ustálenej súdnej praxe a odbornej literatúry, účelom a zmyslom procesného inštitútu začatia trestného stíhania vo veci podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku je, aby orgány činné v trestnom konaní mohli vykonávať procesné použiteľné úkony podľa Trestného poriadku smerujúce k zisteniu páchateľa trestného činu a k vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe hneď, ako to odôvodňuje dôkazná situácia. Skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu sa rozumie skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Skutok zahrnutý v tzv. „skutkovej vete" musí vyjadrovať všetky skutkové okolnosti významné z hľadiska použitej právnej kvalifikácie. Zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, nemožno vyvodiť záver, medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, identitu, vyžaduje skúmanie, či sa trestné konanie týka tej istej udalosti vo vonkajšom svete, toho istého skutkového deja, preto musí byť skutok, pre ktorý obvinený trestne stíhaný (teda musí existovať aj uznesenie o začatí trestného stíhania) presne označený s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, t. j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový dej úplne rovnako popisovať, pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní i súdu získané poznatky o skutočnosti sa môžu zmeniť. Niektoré údaje uvedené v uznesení o vznesení obvinenia môžu vo vzájomnom porovnávaní a v porovnávaní s rozsudkom odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Z toho potom vyplýva, že totožnosť skutku nenarušujú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré individualizujú skutok, okrem iného i čo do miesta a času spáchania, spôsobu vykonania a pohnútky činu ako aj formy zavinenia, keď inak totožnosť konania zostala zachovaná. Pri nezhode medzi konaním uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia a obžalobou, resp. medzi obžalobou a tým, ktoré vyšlo najavo na hlavnom pojednávaní, môže udržiavať totožnosť skutku totožnosť spôsobeného následku, Ak sa dotýkajú zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku dokazovania na hlavnom pojednávaní, skutočností, ktoré vo svojom súhrne tvoria konanie, bude zachovaná totožnosť, ak konanie popísané v obžalobe a konanie po zmenách, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní bude aspoň čiastočne totožné, to isté platí, pokiaľ ide o následok, resp. o obsah následku. Totožnosti skutku sa nedotkne pri zhode konania alebo následku, ak napríklad pristúpi okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby alebo okolnosť, ktorej právne zhodnotenie zakladá znak činu prísnejšie trestného. Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, resp. oboje budú aspoň čiastočne zhodné v podstatných okolnostiach, najmä skutkových, odrážajúcich prípadné zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania v súdnom konaní. Keďže neexistuje všeobecne platná smernica vysvetľujúca kedy je vo všeobecnosti zachovaná totožnosť skutku, je preto nevyhnutné skúmať túto otázku vždy individuálne podľa okolností konkrétneho prípadu. S ohľadom na uvedené je ale nutné uviesť, že trestné stíhanie vo veci bolo začaté voči na tom skutkovom základe, že páchateľ z okresu Michalovce na doposiaľ nezistenom mieste vyrába a pestuje omamné a psychotropné látky a to konkrétne pervitín a marihuanu a tieto prechováva a predáva najmenej trov osobám najmä z okresov Michalovce a Trebišov. Vo vzťahu k osobe obžalovaného N. S. trestné stíhanie začaté nebolo.

Má zato, že uznesenie o začatí trestného stíhania musí obsahovať opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za akých k nemu došlo, o aký trestný čin v tomto skutku ide a to jeho zákonným pomenovaním a uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona. V tomto prípade uznesenie o začatí trestného stíhania sa nevzťahovalo na obžalovaného. Predmetom každého trestného stíhania od jeho začatia až po prípadné právoplatné rozhodnutie súdu je skutok, ako udalosť vonkajšieho sveta, konkretizovaná v rozhodnutiach a iných aktoch orgánov činných v trestnom konaní a súdov uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne iným, pričom v závislosti od štádia trestného konania, teda od rozsahu objasnenia veci, môže byť toto slovné vyjadrenie skutku, teda jeho popis menený (upresňovaný), či už v otázke miesta, času alebo spôsobu jeho spáchania, vždy však len do tej miery, aby bola zachovaná totožnosť skutku. Podstata skutku je v zmysle všeobecných zásad Trestného poriadku určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v uznesení o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia, obžalobe, či v iných rozhodnutiach orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu, z ktorej vzišiel následok porušujúci alebo ohrozujúci záujmy chránené Trestným zákonom. Keďže určujúcim pre zachovanie totožnosti skutku je účasť obvineného na určitej udalosti vonkajšieho sveta, ktorá je slovne vyjadrená v spomínaných aktoch orgánov činných v trestnom konaní a súdu, pre zachovanie totožnosti skutku, pre ktorý sa trestné stíhanie začalo, nie je potrebné, aby v každom ďalšom nasledujúcom akte orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu bol spomínaný skutok slovne zadefinovaný absolútne zhodne ako v uznesení o začatí trestného stíhania, zo slovného popisu skutku musí byť ale zrejmé zachovanie aspoň sčasti totožnosti konania alebo totožnosti následku. Aj keď je vyššie špecifikované, že totožnosť skutku je zachovaná v prípade zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, resp. oboje budú aspoň čiastočne zhodné v podstatných okolnostiach, najmä skutkových, odrážajúcich prípadné zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania, takéto konštatovanie je však nevyhnutné skúmať vždy individuálne podľa okolností konkrétneho prípadu. V prípade N. S. akákoľvek podobnosť jeho konania s konaním uvedeným v uznesení o začatí trestného stíhania absentuje. Samotná podstata skutku je totiž nevyhnutne určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v uznesení o začatí trestného stíhania. Z tohto dôvodu malo byť preto vo veci opätovne začaté trestné stíhanie buď vydaním samostatného uznesenia alebo spoločne so vznesením obvinenia, v ktorom by bola popísaná a konkretizovaná forma účasti obvineného na skutku. V danom prípade absentuje uznesenie o začatí trestného stíhania, na podklade ktorého mohlo byť vznesené obvinenie N. S.. Z dôvodu jeho neexistencie preto všetky dôkazy vykonané v tomto trestnom konaní trpia procesnou nepoužiteľnosťou. Ďalej uviedol, že za takejto situácie potom logicky vyplýva záver, že ohľadom skutku, z ktorého bol obžalovaný N. S., nebolo v prejednávanej veci začaté trestné stíhanie, čo znamená, že doposiaľ nenastal okamih, od ktorého by bolo možné vykonávať zákonné procesné úkony, z ktorých by mohli vzísť dôkazy použiteľné v konaní pred súdom a keďže nedošlo k začatiu trestného konania, trestné konanie sa ani nemohlo posunúť do svojho ďalšieho štádia, a to ani štádia konania pred súdom. Keďže neboli splnené podmienky pre vznesenie obvinenia obžalovanému, neexistoval ani podklad pre jeho postavenie pred súd, prevedenie súdneho konania a samozrejme ani pre uznanie jeho viny zo spáchania spomínaného skutku. Z ustanovenia § 238 a § 241 Trestného poriadku vyplýva procesný postup súdu po podaní obžaloby. Súd môže nariadiť hlavné pojednávanie až vtedy, ak po prezretí a preskúmaní obžaloby zistí, že táto predstavuje pre ďalšie konanie spoľahlivý podklad a prípravné konanie, ktoré jej predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu, inak obžalobu odmietne a vec vráti prokurátorovi. Samozrejme, nie každé procesné pochybenie v štádiu prípravného konania, zvlášť, keď je možné odstrániť ho v konaní pred súdom, má za následok vrátenie veci prokurátorovi, ale len pochybenie závažné, ktoré je možné postaviť na roveň porušenia práva na obhajobu. Absencia začatia trestného stíhania je však procesným pochybením zásadného významu. Bez začatia trestného stíhania totiž, ako to už bolo vyššie uvedené, nie je možné vykonávať dokazovanie zákonným spôsobom, nie je teda možné zabezpečiť dôkazy, ktoré by odôvodňovali postavenie obvineného pred súd a ktoré by mohli byť podkladom pre prípadné rozhodnutie súdu, ide teda o závažné procesné pochybenie, minimálne na úrovni porušenia práva na obhajobu, ak nie ešte závažnejšieho charakteru a zároveň ide o procesné pochybenie, ktoré nie je možné v konaní pred súdom napraviť. Z uvedeného je potom zrejmé, že podmienky pre nariadenie hlavného pojednávania v prejednávanej veci splnené neboli, ale naopak, bolo nevyhnutné podanú obžalobu odmietnuť a vec vrátiť prokurátorovi.

S poukazom na uvedené navrhol, aby súd obžalovaného podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre rozhodnutie o vine, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel tak k správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a podrobne rozviedol, na základe akých dôkazov dospel k odsudzujúcemu rozhodnutiu.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, vo vzťahu k výroku o vine nemal žiadne pochybnosti o závere okresného súdu a keďže sa s jeho závermi stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že krajský súd už v predmetnej trestnej veci konal, keď uznesením sp. zn. 8To/53/2018 zo dňa 27. júla 2018 podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, poukazujúc na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 490/2015 zo dňa 2. februára 2016 a III. ÚS 97/2012 zo dňa 20. 11. 2012 a zároveň okrem ďalších skutočností krajský súd už v tomto zrušujúcom uznesení uviedol, že okresný súd sa v rámci vykonaného dokazovania dôsledne zaoberal výpoveďami obžalovaného, ako aj jednotlivých svedkov, vrátane odstraňovania rozporov v ich výpovediach a s ich následným vyhodnotením, s ktorým sa krajský súd už v tomto predchádzajúcom štádiu trestného konania v celom rozsahu stotožnil.

Ako je to z napadnutého rozsudku zrejmé, okresný súd akceptujúc právny názor krajského súdu v súvislosti s námietkou obhajoby ohľadne nezákonnosti príkazov na vykonanie domových prehliadok vypustil časť žalovanej trestnej činnosti obžalovaného uvedenej ako skutok 2/, resp. v súlade s oprávnenými námietkami obhajoby v tejto časti a názorom krajského súdu upravil skutkovú časť tak, ako to vyplýva z výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Okresný súd správne uviedol, že obžalovaný N. S. na hlavnom pojednávaní poprel spáchanie trestnej činnosti s tým, že síce kupoval v žalovanom období drogy, avšak len pre svoju potrebu a nikomu tieto drogy nepredával, ani iným spôsobom neposkytoval, čím v rámci svojich obhajobných tvrdení, ktoré sú súčasťou dôvodov podaného odvolania, namietal právnu kvalifikáciu svojho konania aj ako obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. Vyhodnotiac aj v tomto štádiu trestného konania vykonané dokazovanie sa však krajský súd stotožňuje s podloženým záverom okresného súdu, že obžalovaný je zo spáchania trestnej činnosti v rozsahu uvedenom v napadnutom rozsudku usvedčovaný tak samotnou výpoveďou obžalovaného z prípravného konania, ako aj výpoveďami svedkov A. D., T. H., K. N., N. D. a N. C., ktorí jednoznačne vo svojich výpovediach z prípravného konania potvrdili, že drogy od obžalovaného nakupovali, resp. dostávali za iné služby.

S námietkami obhajoby k skutkovým okolnostiam, resp. s právnym posúdením konania obžalovaného aj ako obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. sa dôsledne zaoberal krajský súd už v uvedenom zrušujúcom uznesení sp. zn. 8To/53/2018 zo dňa 27. 7. 2018.

Aj v tomto štádiu trestného konania je z vykonaného dokazovania zrejmé, že svedkovia A. D., T. H., K. N., N. D. a N. C. jednoznačne vo svojich výpovediach z prípravného konania usvedčovali obžalovaného, že nakupovali, resp. dostávali od obžalovaného drogy. Následne na hlavnom pojednávaní uvedení svedkovia zmenili svoje výpovede, na základe čoho okresný súd riadnym procesným postupom v zmysle § 264 Tr. por. pristúpil k odstraňovaniu rozporov v ich výpovediach a následne k ich vyhodnoteniu, ktoré považuje krajský súd aj v tomto štádiu trestného konania za správne, logické a zákonné. Aj krajský súd v tejto súvislosti opätovne podotýka, že výsluchy svedkov z prípravného konania boli vykonané riadnym procesným a kontradiktórnym spôsobom a to za prítomnosti vtedajšieho obhajcu obžalovaného. Rovnako tak opätovne pre úplnosť vo vzťahu k námietkam obhajoby dáva krajský súd do pozornosti ustanovenie § 253 ods. 3 Tr. por., ustanovenie § 2 ods. 10 a § 2 ods. 11 Tr. por., ktoré predpokladajú, že súd rozhodne spravodlivo, podmienkou čoho je zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Pokiaľ ide o namietané priznanie sa obžalovaného N. S. vo vzťahu k právnej kvalifikácie konania ako obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. poukazuje aj krajský súd na výpoveď samotného obžalovaného zo dňa 2. 8. 2017, ktorý za prítomnosti svojej obhajkyne výslovne uviedol, že k spáchaniu drogovej trestnej činnosti sa priznáva s tým, že mu je to úprimne ľúto. V tomto smere tak neobstojí argumentácia obhajoby, že sa nikdy nepriznal k skutku, ktorý mu je kladený za vinu v časti týkajúcej sa obzvlášť závažného zločinu a teda na viacerých osobách, keďže z predmetnej výpovede z prípravného konania zo dňa 2. 8. 2017, resp. zo zápisnice o výsluchu je zrejmé, že obžalovaný takto vypovedal po riadnom a zákonnom upovedomení o zmene právnej kvalifikácie o jeho ďalšom trestnom stíhaní aj pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. zo dňa 22. 6. 2017, vrátane doplnenia k upovedomeniu o zmene právnej kvalifikácie, ktoré bolo vyhotovené na žiadosť obhajkyne a ktoré si prevzal dňa 2. 8. 2017. Vzhľadom na takto zistené skutočnosti a riadne upovedomenie obžalovaného o zmene právnej kvalifikácie jeho stíhania aj pre obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., okrem iného aj na základe výpovede samotného obžalovaného, tak neobstoja ani námietky obhajoby obžalovaného týkajúce sa totožnosti skutku, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti tak neobstojí argumentácia obhajoby o neodôvodnenej „nadkvalifikácii“ skutku aj ako obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., resp. že pre taký záver neboli na hlavnom pojednávaní produkované dôkazy.

Dôsledne sa okresný súd vysporiadal aj s osobou obžalovaného a jeho predchádzajúcim životom. Z odpisu registra trestov mal aj krajský súd preukázané, že obžalovaný bol doposiaľ dvakrát súdne trestaný, z toho v jednom prípade sa naňho hľadí, akoby nebol odsúdený. Naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 3T/135/2016 pre zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov so skúšobnou dobou troch rokov. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 3. 11. 2016 a teda skúšobná doba plynie do 3. 11. 2019.

Obžalovaný v rámci svojich konečných návrhov poukázal na svoje rodinné pomery, predložil súdu rodné listy maloletých detí vo veku troch a šiestich rokov. Osobné pomery ďalej deklaroval pracovnou zmluvou manželky s hrubou mesačnou mzdou 430 eur, zmluvami o poskytnutí spotrebiteľských úverov vo výške 3000 eur s mesačnou splátkou 60 eur a vo výške 5000 eur s mesačnou splátkou cca 93 eur. Zároveň predložil krajskému súdu aktuálne neurologické lekárske správy o zdravotnom stave svojej manželky, z ktorých vyplýva, že T. S. trpí silnými bolesťami chrbtice s diagnózou, ktorá si podľa vyjadrenia obhajoby vyžaduje operačný zákrok.

Krajský súd po dôslednej úvahe na základe vyššie uvedených preukázaných pomerov obžalovaného dospel k záveru, že ide o okolnosti, pre ktoré by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa, teda obžalovaného neprimerane prísne a že na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj uloženie trestu kratšieho trvania, teda pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby v zmysle § 39 ods.1 Tr. zák.

stanovuje za uvedenú trestnú činnosť podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov. V zmysle § 39 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu nesmie súd uložiť trest odňatia slobody kratší ako 5 rokov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň 10 rokov.

Zohľadniac v kontexte vyššie uvedených osobných pomerov obžalovaného aj skutočnosť, že obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody a že naplnenie pojmových znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., teda závažnejším spôsobom konania v zmysle § 138 písm. j/ Tr. zák. na viacerých osobách (najmenej tri osoby podľa § 127 ods. 12 Tr. zák.) možno konštatovať prakticky úplne na dolnej hranici tohto kvalifikovaného pojmového znaku, tak krajský súd dospel k záveru, že trest odňatia slobody vo výmere 6 a pol roka postačí na nápravu obžalovaného a aj ochranu spoločnosti, resp. takto uložený trest spĺňa za použitia § 39 ods. 1 Tr. zák. všetky kritériá z hľadiska tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Len pre úplnosť v tejto súvislosti krajský súd dodáva, že pri ukladaní tohto trestu zohľadňoval aj očakávanú premenu predchádzajúceho podmienečného trestu vo veci Okresného súdu Michalovce sp. zn. 3T/135/2016, ku ktorej bez toho, aby to krajský súd prejudikoval zrejme zákonite dôjde.

Pokiaľ ide o priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., t. j. že páchateľ bol už za trestný čin odsúdený, krajský súd nepovažoval za potrebné na túto priťažujúcu okolnosť prihliadať jednak vzhľadom na inú povahu predchádzajúceho odsúdenia na podmienečný trest odňatia slobody a v konečnom dôsledku aj vzhľadom na aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. z vyššie uvedených dôvodov. V tejto súvislosti však zároveň považuje krajský súd za potrebné uviesť, že v danom prípade prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 38 ods. 5 Tr. zák., keďže obžalovaný vzhľadom na jeho predchádzajúce uvedené odsúdenie opätovne spáchal zločin, čo znamená zvýšenie dolnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu s tým že v takom prípade sa ustanovenie § 38 ods. 4 Tr. zák. nepoužije. Vzhľadom na absenciu odvolania prokurátora v neprospech obžalovaného a zásadu zákazu reformatio in peius vyplývajúcu z ustanovenia § 322 ods. 3 Tr. zák. však zmena rozhodnutia v neprospech obžalovaného ani neprichádzala do úvahy.

Aj napriek tomu je však krajský súd, vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti toho názoru, že uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 a pol roka je trestom zákonným a spravodlivým.

Opätovne poukazujúc na skutočnosť, že obžalovaný doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody dospel krajský súd k záveru o zaradení obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a to v zmysle § 48 ods. 4 Tr. zák., aj keď v zmysle § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. mal byť obžalovaný zaradený na výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, keďže mal zato, že v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená.

Vo vzťahu k výrokom o uložení ochranného protitoxikomanického liečenia ambulantnou formou a uloženia ochranného dohľadu na dobu jedného roka poukazuje krajský súd v celom rozsahu na vyčerpávajúce odôvodnenie okresného súdu.

Krajský súd záverom dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia najmä v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.