Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/33/2018

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobkyne: E. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., J. XXXX/X, právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Zoltán Sťahula, s.r.o. so sídlom Bratislava, Dunajská 6, IČO: 50 686 861, proti žalovanému: Z.. K. K., nar. X.X.XXXX, bytom Q. M., T. T. XX, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o. so sídlom Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36 868 876, o zaplatenie 10.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/38/2016- 115 zo dňa 18. septembra 2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch, ako aj vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 10 000 eur a sumu 100 000,- CZK do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 657 a § 517 Občianskeho zákonníka. Zo zisteného skutkového stavu mal za preukázané, že žalobkyňa dňa 15.4.2009 zrušila svoj termínovaný vkladový účet v Tatra banke, a.s. a výberom hotovosti v tejto istej banke vybrala po zrušení termínovaného vkladu finančnú čiastku 104.661,07 CZK z tohto výberu poskytla žalovanému v hotovosti 100.000,- CZK. Žalobkyňa ďalej preukázala, že poskytla žalovanému finančnú sumu 10.000,- eur prevodom zo svojho účtu, ktorý mala v OTP banke na účet žalovaného dňa 14.4.2009, o čom svedčí kópia príkazu na úhradu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že svedkovia vypočutí v predmetnej veci, sestry žalovaného a jeho matka, jednoznačne potvrdili, že v rodine sa vedelo o tom, že žalobkyňa ako krstná matka žalovaného mu poskytla tieto finančné prostriedky ako pôžičku a nie ako dar. Konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že tieto peniaze mu boli poskytnuté žalobkyňou titulom daru na rozvoj rodiny žalovaného, prípadne na iné potreby. Žalovaný síce predložil listiny, že v roku 2009 bol zamestnaný, mal slušný čistý mesačný príjem v českej firme a že kúpou nadobudol nehnuteľnosť do vlastníctva a aké náklady platil za bývanie v tom čase, avšak tieto listinné dôkazy nedokazujú skutočnosť, že nebol odkázaný na poskytnutie pôžičky zo strany žalobkyne. Súd poukázal na to, že tieto skutočnosti boli vyvrátené svedeckými výpoveďami sestier žalovaného a matky, ktoré v súlade s výpoveďou žalobkyne potvrdili, že jediné peniaze, ktoré poskytla titulom daru žalobkyňa žalovanému bolo 200.000,- Sk, ktoré previedla zo svojho účtu žalobkyňa na účet žalovaného dňa 28.7.2008 a tieto peniaze dostala aj jeho sestra P. S. a aj ďalšia sestra Z.. X. K.. Túto skutočnosť potvrdila v písomnom vyhlásení aj svedkyňa D. J., ktorá uviedla, že mala vedomosť o tom, že krstná mama - žalobkyňa a jej manžel disponovali väčšími finančnými obnosmi, nakoľko predali lukratívne pozemky v Bratislave a svedkyňa mala vedomosť v tomto období o tom, že žalobkyňa darovala všetkým svojim piatim krstňatám vyššie finančné obnosy. Nevedela o tom, že mala žalobkyňa poskytnúť pôžičku konkrétne ani žalovanému. Oproti výpovediam svedkýň navrhovaných zo strany žalobkyne, manželka žalovaného, svedkyňa J.. M. K., nepoprela, že im žalobkyňa poskytla sporné sumy, ktoré sú predmetom tohto konania, ale nie titulom pôžičky, ale titulom daru za dobré vzťahy, ktoré v tom čase mali, pretože žalovaný s manželkou v tom čase veľa pomáhali žalobkyni po smrti jej manžela. Manželka žalovaného tiež uviedla, že keď prišla domov, v kuchyni našla obálku s peniazmi, pričom žalovaný jej povedal, že krstná sa rozhodla darovať im ešte nejaké peniaze pre rozvoj rodiny pre dobré vzťahy. Súd však túto výpoveď vyhodnotil ako tendenčnú, vzhľadom na blízky pomer k žalovanému. Ďalej poukázal na to, že sestry žalovaného potvrdili, že sa rozprávali so svojím bratom v tom čase, keď ešte spolu komunikovali o poskytnutej pôžičke zo strany žalobkyne a potvrdili, že nikdy žalovaný netvrdil, že tieto peniaze dostal titulom daru, ale pôžičky a sám sa zaviazal, že jej ich vráti, keď ich bude žalobkyňa potrebovať.

1.2 Súd prvej inštancie na základe dokazovania dospel k záveru, že medzi stranami sporu došlo k ústne uzavretej zmluve o pôžičke, keďže zákon ani nevyžaduje kogentne, aby takáto zmluva bola uzavretá písomne. Uviedol, že bol preukázaný aj účel pôžičky a že žalobkyňa ako veriteľ prenechala žalovanému druhovo určené veci a žalovaný sa zaviazal ako dlžník, že ich žalobkyni vráti, keď ho o to žalobkyňa požiada a keď ich bude potrebovať. Súd nemal za preukázané, že by tieto peniaze poskytla žalobkyňa žalovanému darom. Z týchto dôvodov súd zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy osobitne vo výške 10.000,- eur a osobitne k zaplateniu sumy vo výške 100.000,- CZK do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

1.3 Žalobu súd prvej inštancie vo zvyšku zamietol, t.j. v nároku na zaplatenie úrokov z omeškania. Dôvodil, že v predmetnom konaní nebola preukázaná splatnosť pôžičky v lehote 5 rokov od jej poskytnutia s tým, že splatnosť 5 rokov mala nastať dňa 15.4.2014 a 16.4.2014, nakoľko svedkyňa P. potvrdila súdu, že už 2 roky po poskytnutí pôžičky povedala svojmu synovi, aby tieto peniaze vrátil žalobkyni, doslovne ho žiadala o to aj viackrát ústne pri každej návšteve, keď sa k nej syn dostavil. Zároveň žalobkyňa uviedla, že po autonehode v roku 2013 žiadala žalovaného o vrátenie pôžičky, pretože si potrebuje kúpiť auto, čiže žalobkyňa vyzývala žalovaného na vrátenie pôžičky skôr, čo potvrdila aj výpoveď matky žalovaného- P. K.. Súd uzavrel, že nebola preukázaná jednoznačne dohoda o splatnosti pôžičky, a preto nepriznal žalobkyni zákonné úroky z omeškania od splatnosti sumy 10.000,- eur a 100.000,- CZK. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 a priznal ich žalobkyni v rozsahu 100 %, nakoľko takmer v 100 % žalobného nároku žalobkyni vyhovel a zamietol žalobu iba v príslušenstve.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal voči žalobkyni náhradu trov konania v celom rozsahu. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný obdržal od žalobkyne finančné čiastky vo výške a v termínoch ako je uvedené. Žalovaný celý čas popieral, že išlo o pôžičku. Poukázal na to, že v konaní preukázal svoje a manželkine majetkové a príjmové pomery, pričom ich majetkové pomery boli vysoko nad bežným priemerom. Ďalej uviedol, že výpovede svedkýň na strane žalobkyne je potrebné považovať za nedôveryhodné, vzhľadom na nie práve najlepšie vzťahy medzi nimi a žalovaným. Bol toho názoru, že zo strany žalobkyne nebolo hodnoverne preukázané, že v danom období zapožičala žalovanému akúkoľvek finančnú čiastku. V prípade, že by odvolací súd dospel k tomu, že došlo k pôžičke, poukázal na stanovisko súdu prvej inštancie, že žalovaná nepreukázala splatnosť pôžičky päť rokov. Poukázal najmä na rozporné výpovede žalobkyne v konaní , keď vo svojej výpovedi sama uviedla, „že si ich nechajte v roku 2009 s tým, že keď ich budem potrebovať, tak im poviem. Tiež uviedla, že v roku 2013, keď mala nehodu s autom, povedala v telefonickom rozhovore žalovanému, „že by potrebovala vrátiť peniaze, lebo si potrebuje kúpiť nové auto“. Preto hlavne z výpovede svedkýň, ako aj z prejavov žalobkyne jednoznačne vyplýva, že splatnosť pôžičky nebola dohodnutá resp. že splatnosť bola ponechaná na vôli veriteľa. V nadväznosti na uvedené potom v zmysle ustálenej súdnej praxe platí, že pri absencii dohody o splatnosti dlhu premlčacia doba začína plynúť prvým dňom, kedy veriteľ mohol dlžníka vyzvať na splnenie dlhu, a to bez ohľadu na splatnosť dlhu (ktorá bola neskôr určená na základe výzvy veriteľa). V zmysle uvedeného aj prípadné právo žalobkyne na vrátenie finančných pnení zo strany žalovaného je premlčané, čo žalovaný aj v konaní namietal. Napriek tomu sa súd vznesenou námietkou premlčania žiadnym spôsobom nezaoberal (§ 365 ods. 1 písm. h) . Preto trpí rozsudok súdu prvej inštancie nedostatkom zrozumiteľností a odôvodnenia a je nepreskúmateľný.

3. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného v písomnom vyjadrení uviedla, že namieta tvrdenie žalovaného v jeho odvolaní, že by žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a rovnako preukazovanie príjmu a majetku žalovaného je z pohľadu poskytnutia pôžičky žalovanému úplne irelevantné a nepreukazuje skutočný motív žiadosti žalovaného o poskytnutie pôžičky. Vo veci premlčania poskytnutej pôžičky je pravdou, že žalobkyňa žiadala vrátenie pôžičky ešte pred uplynutím dohodnutej päťročnej doby splatnosti, a to tesne po autonehode v júni roku 20123 za účelom kúpy nového auta. V tomto smere, aj keď by sa priklonila k tvrdeniu žalovaného vo svojom odvolaní, že splatnosť pôžičky nebola dohodnutá a bola ponechaná na vôli veriteľa pri aplikácii ustanovenia § 563 „ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal“, odmietla právnu argumentáciu uvedenú žalovaným v odvolaní. Poukázala tiež na stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zo 17 júna 2014 sp. zn. 1 Obdo 6/2011) v súvislosti s § 563 Občianskeho zákonníka „splatnosť pohľadávky, ktorá sa spája s povinnosťou výzvy dlžníkovi, aby túto zaplatil, nastáva až momentom doručenia takejto výzvy dlžníkovi, resp. najskôr momentom, kedy sa dostala do sféry jeho dispozície. Keďže vyzvala žalovaného na vrátenie pôžičky v júni 2013, možno vyvodiť záver, že splatnosť žalovanému poskytnutej pôžičky nenastala skôr ako pred júnom roku 2013. Vzhľadom na to, že žalobný návrh bol doručený súdu dňa 29. januára 2016 pri aplikácií všeobecnej trojročnej premlčacej doby, pôžička žalobkyne nemôže byť premlčaná. Navrhla potvrdiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých vyhovujúcich výrokoch podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušiť vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5.1 Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 10 000 eur a 100 000 CZK s príslušenstvom, titulom poskytnutej pôžičky, ktorú mala poskytnúť žalobkyňa žalovanému, a to dňa 14.4.2009, keď žalobkyňa bankovým príkazom zo svojho účtu v OTP banka Slovensko, a.s. previedla na účet žalovaného sumu vo výške 10.000,- eur a dňa 15.4.2009 poskytla k rukám žalovaného sumu vo výške 100.000,- CZK. Žalobkyňa tieto peniaze poskytla žalovanému ako bezúročnú pôžičku, pričom sa dohodli, že vráti túto pôžičku do 5 rokov od jej poskytnutia. Žalobkyňa listom zo dňa 9.6.2015 žiadala žalovaného, aby jej do 31.7.2015 pôžičku vrátil, žalovaný ju však nevrátil a rovnako reagoval aj na predžalobnú výzvu zo dňa 17.9.2015. Vyjadrením k predžalobnej výzve žalovaný poprel poskytnutie pôžičky žalobkyňou.

5.2 Súd prvej inštancie dňa 9.5.2016 vydal platobný rozkaz pod sp. zn. 9C/38/2016-18 a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 10.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 10.000,- eur od 15.4.2014 do zaplatenia a tiež ho zaviazal k zaplateniu sumy vo výške 100.000,- CZK spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,20 % ročne zo sumy 100.000,- CZK od 15.4.2014 do zaplatenia. V zákonnej lehote podal voči nemu odpor žalovaný s odôvodnením, že pokiaľ ide o poskytnutú sumu 10.000,- eur, túto mu žalobkyňa darovala a čo sa týka sumy 100.000,- CZK, mal za to, že žalobkyňa mu v minulosti darovala nejaké peniaze v českej mene, avšak pokiaľ si pamätá, bolo to pred dátumom 15.4.2009. Uviedol, že dňa 15.4.2009 mu žalobkyňa nepožičala žiadne peniaze. Žalovaný tiež rozporoval, že by sa zaviazal vrátiť poskytnuté peniaze do 5 rokov od ich poskytnutia.

6. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalovaného dospel k záveru o vecnej nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni žalované sumy s odôvodnením, že žalobkyňa v konaní preukázala poskytnutie pôžičiek žalovanému. S odôvodnením súdu prvej inštancie v tomto smere sa odvolací súd stotožnil, pretože žalobkyňa skutočne v konaní preukázala, že poskytla žalovanému uvedené finančné sumy a výpoveďami svedkov preukázala, že skutočne išlo o pôžičku a nie dar. Vyhovujúce majetkové pomery žalovaného a jeho manželky samy osebe nie sú dôkazom o tom, že žalovaný nepotreboval požičať peniaze. Navyše o uvedenej pôžičke vedela aj rodina žalovaného - jeho matka a sestry, ktoré vo svojich svedeckých výpovediach vypovedali jednoznačne, že zo strany žalobkyne išlo o pôžičku žalovanému a nie o darovanie.

7. Žalovaný však v odvolaní namietal aj skutočnosť, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal jeho námietkou premlčania. V odôvodnení rozhodnutia pritom sám súd konštatoval, že splatnosť pôžičky 5 rokov v konaní žalobkyňa nepreukázala. Odvolací súd považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za dôvodnú v tom, že súd sa s touto námietkou vôbec nevysporiadal, pričom žalovaný aj v konaní namietal premlčanie žalovaného nároku. Je nesporné, že prípadné premlčanie žalovaných súm má dopad na rozhodnutie vo veci samej, keďže pre dôvodne vznesenú námietku premlčania súd nemôže žalobkyni žalovaný nárok priznať.

8. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vôbec neriešil, kedy nastala splatnosť pôžičiek, uviedol iba, že v predmetnom konaní nebola preukázaná splatnosť pôžičky v lehote 5 rokov od jej poskytnutia. Splatnosť znamená, že veriteľ má právo požadovať splnenie dlhu a dlžník je povinný plniť. Medzi základné spôsoby určenia doby splnenia dlhu patrí určenie doby plnenia pevným časom (termínom) alebo lehotou. Čas splnenia dlhu sa riadi dohodou účastníkov záväzkového vzťahu alebo môže byť určený zákonom alebo rozhodnutím súdu. Ak nebola doba splnenia určená jedným z uvedených spôsobov, Občiansky zákonník podporne určuje, že dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie požiadal veriteľ. Ak teda zmluva ani zákon neuvádza, kedy má byť záväzok splnený, stáva sa povinnosť dlžníka plniť splatnou na základe požiadania veriteľa (§ 563 - na výzvu veriteľa na plnenie. Bez výzvy (požiadania) veriteľa na plnenie nevzniká v týchto prípadoch dlžníkovi povinnosť plniť a dlžník nemôže byť v omeškaní. Ustanovenie § 563 sa vzťahuje na tie prípady, keď doba splnenia nie je určená ani jedným z uvedených spôsobov. To znamená, že sa týka prípadov, keď splatnosť záväzku nebola dohovorená (ani výslovne, ani mlčky), ďalej nevyplýva z povahy záväzku a neustanovuje ju ani právny predpis, ani rozhodnutie súdu. Ustanovenie § 563 nemožno aplikovať na prípady, keď je čas splnenia v zmluve určený (dohodnutý) buď pevným termínom (určitým dátumom alebo určitou lehotou), alebo keď zmluvné strany vopred vymedzia spôsob, akým bude čas plnenia určený, napr. tým, že ho urobia závislým od určitej udalosti alebo jeho určenie ponechajú na vôľu dlžníka alebo na vôľu veriteľa.

9. Ak bolo dohodnuté, že dlžník zaplatí, keď bude chcieť alebo môcť, t. j. ak doba splnenia bola prenechaná na vôľu dlžníka (§ 564 , je veriteľ povinný prijať plnenie, len čo mu je dlžníkom ponúknuté, nemôže však sám - a to ani tým, že by požiadal dlžníka o splnenie dlhu (ako je tomu v prípadoch podľa ustanovenia § 563 - dobu splnenia určiť; môže iba navrhnúť, aby ju určil súd. Ak sa tak nestane, nie je dlžník povinný plniť a žalobný návrh požadujúci uloženie povinnosti na plnenie bez toho, aby mu predchádzalo právoplatné rozhodnutie určujúce dobu, kde má dlžník splniť, nemôže byť pre predčasnosť úspešný (B 18/1983). Situácia založená dohodou o splatnosti ponechanej na vôľu veriteľa nie je zhodná so situáciou vyplývajúcou z dohody o splatnosti ponechanej na vôľu dlžníka. Zhodný účel, aký dosiahne veriteľ žalobou podľa § 564 OZ, dosiahne dlžník žalobou na uloženie vyhlásenia vôle veriteľa o splatnosti, totiž určenie času plnenia pevným dátumom. Z toho možno vyvodiť, že dohoda o čase plnenia (splatnosti) ponechaného na vôľu veriteľa je dojednaním, ktorým je čas plnenia dohodnutý (určený). Tento záver je určujúci pre posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby pri práve na plnenie (pozri § 101 . Ak teda čas splnenia dlhu nebol dohodnutý ani inak stanovený, premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po tom, kedy dlh vznikol (R 28/1984).

10. Ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t. j. hneď, ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky (R 91/2004). V tých prípadoch, keď doba splnenia nebola dohodnutá a ani nebola daná na vôľu dlžníka, môže veriteľ kedykoľvek (hoci i druhý deň po vzniku záväzku) oznámiť dlžníkovi, že má plniť. Len čo veriteľ požiada dlžníka o plnenie, dlžník je povinný dlh splniť nasledujúci deň po oznámení, ktoré obsahuje výzvu (upomienku) na plnenie. Ak však veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu sám, potom môže svoje právo i vykonávať. Z toho dôvodu súdna prax (R 28/1984) vyvodzuje, že prvá objektívna možnosť vykonania práva je okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splnenie požiadať, t. j. dňom, ktorý nasleduje po vzniku právneho vzťahu pri dlhu dojednaného na neurčitú dobu. Pre začiatok premlčacej doby je teda rozhodný deň nasledujúci po dni, keď došlo k vzniku tohto právneho vzťahu, nie až deň, keď došlo k splatnosti dlhu. Preto, ak Občiansky zákonník neupravuje otázku dojednania o splatnosti dlhu ponechanej na vôľu veriteľa, potom v občianskoprávnych vzťahoch platí, že veriteľ môže požiadať dlžníka o jeho splnenie; z toho potom vyplýva ten dôsledok, že za deň rozhodný pre začiatok plynutia premlčacej doby je potrebné považovať deň nasledujúci po vzniku dlhu (Rc 104/2011).

11. Z vyššie uvedeného vyplýva, že splatnosť dlhu môže byť určená rôznymi spôsobmi. Súd prvej inštancie však neuviedol, kedy nastala splatnosť pôžičky v danom prípade, obzvlášť s ohľadom na rôzne vyjadrenia žalobkyne v konaní týkajúce sa splatnosti. Preto sa súd v konaní musí najskôr vysporiadať s dobou splatnosti pôžičky, aby následne mohol posúdiť dôvodnosť námietky premlčania vznesenej zo strany žalovaného. V prípade, že by námietka premlčania bola dôvodná, súd prvej inštancie posúdi, či uplatnená námietka premlčania nie je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. „ Všeobecne možno bezpochyby dôvodiť, že stranou konania opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas“ ( uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.júna 2016 2 Cdo 313/2015 a tiež uznesenie zo 17. februára 2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009).

12. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c ) zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie opätovne posúdi danú vec v zmysle vyššie uvedených záverov a v prípade návrhov strán sporu doplní dokazovanie. Svoje rozhodnutie riadne odôvodní, pričom právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 . V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov, vrátane odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 3 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .