Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/72/2018

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v právnej veci žalobcu: E. F., nar. XX.X.XXXX V. XXX V. X., zastúpený JUDr. Peter Rybár, advokátska kancelária, Kuzmányho 29, Košice, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35807598, Pribinova 25, Bratislava, o zaplatenie 680 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 15C/420/2015 - 68 zo dňa 6. júna 2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 680 eur spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 25.7.2015 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1,2, § 53 ods. 1,2,5, § 54 ods. 1,2, § 451ods. 1,2, § 488, § 511, § 546, § 559, § 657Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2 písm. i), j), k), y), § 11ods. 1, zákona č. 129/2010 Z.z. Poukázal na zistený skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že žalobca ako spotrebiteľ a dlžník uzavrel so žalovaným ako veriteľom dňa 10.9.2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver 500 eur a spotrebiteľ sa zaviazal peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť túto čiastku zvýšenú o sumu 484 eur, spolu 984 eur. Celkové náklady spotrebiteľa boli uvedené 39,15% ročne, čo prestavovalo 195,73 eura a administratívne náklady 288,25 eura ( spolu 195,75+288,25= 484 eur). Spotrebiteľ sa zaviazal splatiť sumu 984 eur do 19.9.2014, RPMN bola 96,80 % a priemerná ročná RPMN 49,13 %. Ďalej súd zistil, že strany sporu uzavreli ďalšiu zmluvu o úvere zo dňa 8.9.2013, v zmysle ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi bezúčelový spotrebiteľský úver 200 eur a dlžník mal celkove zaplatiť 396 eur. Náklady predstavovali 39,15 % z poskytnutého úveru, čo bola čiastka 78,30 eur a administratívne náklady v sume 117,70 eura. Spolu sa spotrebiteľ zaviazal zaplatiť 396 eur do 18.4.2014. RPMN bola uvedená vo výške 98,98% a priemerná hodnota RPMN 36,73%. 1.2 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že žaloba je dôvodná. Konštatoval, že úverové zmluvy, ktoré uzavrel žalobca so žalovaným sú jednoznačne spotrebiteľskými zmluvami. Bol toho názoru, že úvery sú bezúročné a bez poplatkov. Uviedol, že titulom týchto zmlúv bolo zaplatených zo strany žalobcu 984 eur a 396 eur, čo je spolu 1380 eur, pričom žalovaný mu poskytol úver vo výške 200 a 500 eur, spolu 700 eur. Rozdiel medzi týmito sumami predstavuje čiastku 680 eur ( 1380 - 700). Súd prvej inštancie ďalej vo veci aplikoval zákonné ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a/, f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že citované zmluvy neobsahujú náležitosti - druh spotrebiteľského úveru, keď sú označené len všeobecne - zmluva o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na to, že korigujúcim ustanovením v prípade spotrebiteľských zmlúv, resp. spotrebiteľského vzťahu je ustanovenie § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka. Právna úprava týkajúca sa spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v uvedených ustanoveniach Občianskeho zákonníka, je vo vzťahu k úprave zmluvného záväzkového práva obsiahnutej v Obchodnom zákonníku špeciálnou právnou úpravou, upravujúcou spotrebiteľské zmluvy. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Uviedol, že z obsahu zmluvy nevyplýva žiaden logický právny záver, prečo by mala byť zmluva uzatváraná podľa Obchodného zákonníka. Žalobca nebol podnikateľom, peniaze neboli poskytované pre podnikateľské účely. Súd preto posudzoval vec podľa Občianskeho zákonníka. 1.3 Súd prvej inštancie dôvodil, že zmluva o úvere bola vo všeobecnosti v súlade so zákonom. Zmluva však neobsahovala základné zákonné náležitosti ako je RPMN, priemerná hodnota RPMN a dokonca ani výšku úrokovej sadzby úveru (§ 9 ods. 1 písm. i, j, y zák č. 129/2010Z.z.), čo by mala obsahovať každá zmluva aj nespotrebiteľská. Chýbal údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 1 písm. k zák č. 129/2010Z.z.). Jednotlivé položky mali byť samostatne rozpísané pri každej splátke, čo neboli, bola uvádzaná jedna celková mesačná splátka. Uviedol, že ak je v zákone samostatne uvádzaná položka istina a položka úrok, malo to tak byť aj v zmluve či jej prílohe. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť poskytnuté peňažné prostriedky považoval za bezúročné a bez poplatkov. Súd vychádzal z toho, že žalobca bol spotrebiteľ a žalovaný dodávateľ, ktorý nemohol (žalobca) individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Ďalej poukázal na to, že zmluvy obsahujú dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín splatnosti, avšak zdôraznil, že v týchto zmluvách je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, a preto podľa § 11 ods. 1 písm b/ Zákona č. 129/2010 Z.z (účinného 10.9.2013 a 8.4.2013) treba poskytnuté spotrebiteľské úvery považovať za bezúročné a bez poplatkov. Súd vo veci aplikoval zákonné ustanovenie § 451 ods. 2 OZ, a to bezdôvodné obohatenie ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Podľa názoru súdu ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Podľa zákonného ustanovenia § 517 ods. 2 súd rozhodol o úrokoch z omeškania a priznal ich žalobcovi s poukazom na § 3 Nariadenia vlády 87/1995 Z.z. vo výške 5,05% odo dňa 25.7.2015.

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Poukázal na to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné. Uviedol, že zmluva nie je bezúročná a bez poplatkov, pretože výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 601600291 sa dlžník zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 396,00 eur s termínom splatnosť dňa 18.4.2014. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach, podľa ktorej sa dlžník zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 33 eur, vždy k 18. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 18.5.2013. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 601600382 sa dlžník zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 984,00 eur s termínom splatnosti dňa 19.9.2014, avšak v zmysle následne uzavretej Dohody o plnení v splátkach sa dlžník zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 82 eur, vždy k 19. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 19.10.2013. Zmluva o spotrebiteľskom úvere teda obsahuje náležitostí podľa zákona č 129/2010 Z. z. v zmysle § 9 ods. 2 písm. k). 2.2 Žalovaný ďalej v odvolaní poukázal na to, že zmluva č. 601600291 obsahuje uvedenie RPMN vo výške 98%, naproti tomu RPMN vo výške 309,86 % dohodnutá v dohode o splátkach predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach. V zmluve č. 601600382 je to RPMN 96,80% a podľa dohody o splátkach je vo výške 304,10%. Žalobca nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Zdôraznil, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty, regulácia odplaty sa riadila iba § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Ak teda žalobca namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znáša dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Ďalej uviedol, že čo sa týka druhu spotrebiteľského úveru ten je zrozumiteľne, jasno a určite uvedený v štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere, a to druh spotrebiteľského úveru: bezúčelový. Žalobca podpísal tento dokument, čím potvrdil prevzatie predmetného dokumentu a skutočnosť, že sa s tlačivom oboznámil. Čo sa týka konštatovania sudu, že predmetné zmluvy neobsahovali údaj o výške RPMN, ako aj priemernej hodnote RPMN považuje za nedôvodné vzhľadom k skutočnosti, že tieto údaje sú obsiahnuté na prednej strane uvedených zmlúv ako aj v Štandardných európskych informáciách o spotrebiteľskom úvere. Nakoniec žalovaný poukázal aj na to, že tvrdenia súdu ohľadom absencií výšky úrokovej sadzby nie sú pravdivé, pretože sa nachádzajú na prednej strane zmlúv.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) zrušiť vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4.1 Predmetom konania je žaloba, doručená súdu prvej inštancie dňa 31.7.2015, ktorou sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 680 eur spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 25.7.2015 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že uzavrel so žalovaným ako veriteľom dve zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Prvú zmluvu zo dňa 8.9.2013, v zmysle ktorej mu bol poskytnutý úver 200 eur a celkovo mal zaplatiť sumu 396 eur. Druhá zmluva zo dňa 10.9.2013, podľa ktorej mu bol poskytnutý úver 500 eur a veriteľovi mal vrátiť sumu zaplatil 984 eur. Žalobca zaplatil spolu titulom oboch zmlúv o úvere žalovanému sumu 1380 eur. Zároveň uviedol, že v zmluvách chýbajú základné náležitosti a to: druh spotrebiteľského úveru, § 9 ods.2 písm.a/ zákona č. 129/2010 Zb., termín konečnej splatnosti a trvanie zmlúv §9 ods. 2 písm. f/ a rozpísanie aká časť ide na istinu a aká na úroky § 9 ods. 2 písm.k/. Žalobca dôvodil, že zmluvy treba považovať za bezúročné a bez poplatkové, pretože výška RPMN je zavádzajúca a nepresná. V zmluve zo dňa 10.9.2013 je RPMN 96,80%, v skutočnosti je 304,10% a v zmluve zo dňa 8.9.2013 je RPMN 58% v skutočnosti je 309,89%. Vysoké RPMN je v rozpore s dobrými mravmi.

5. Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní žalovaného dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Súd prvej inštancie v tejto veci správne posúdil predmetné zmluvy o úvere uzatvorené medzi stranami sporu ako zmluvy spotrebiteľské, pričom spotrebiteľský právny vzťah je upravený v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v zákone o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy č. 129/2010 Z.z. Podľa odvolacieho súdu spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere bol preukázaný bez akýchkoľvek pochybností. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv v praxi je poväčšine to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. V predmetnej veci predložené zmluvy o úvere sú predtlačenou formulárovou (typovou) zmluvou, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú žalovaný ako veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalobca ako fyzická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom.

6. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na tom, že spotrebiteľské zmluvy neobsahujú niektoré základné náležitosti, keď na jednej strane poukázal na to, že zmluvy neobsahujú RPMN, priemernú RPMN ani úrokovú sadzbu ( bod 41, strana 7 odôvodnenia) a následne uvádza, že v zmluvách sú nesprávne uvedené RPMN v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd mal zo zmlúv, ktoré sú obsahom spisu preukázané, že tieto obsahujú vymenované náležitosti, t.j. výšku RPMN, priemernú RPMN aj úrokovú sadzbu, preto nie je zrejmé, ako dospel súd prvej inštancie k uvedenému záveru.

7. Odvolací súd zaoberajúc sa ďalšou odvolacou námietkou žalovaného uvádza, že sa nestotožňuje s výkladom súdu prvej inštancie ohľadom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch . Odvolací súd je toho názoru, že podľa eurokonformného výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach, samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy "výška", alebo "počet" či "termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je treba za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Nakoniec uvedenej problematiky sa týkal aj Rozsudok súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15. Z jeho bodu 59 vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Na uvedený rozsudok reagovala aj legislatíva zákonom z 12. októbra 2017 č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a ktorým došlo k zmene ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona 129/2010 Z.Z. v tom zmysle, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová "a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú slovami "frekvenciu splátok a". V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v Rozsudku C-42/15. Legislatíva tak reagovala na stav, podľa ktorého niektoré súdy vykladali predmetnú vnútroštátnu úpravu nesúladne so smernicou 2008/48/ES.

8. V konaní žalobca poukazoval práve na nesprávne uvedenú výšku RPMN, čo nakoniec konštatoval aj súd prvej inštancie, avšak bez uvedenia toho v čom spočíva táto nesprávnosť. Žalovaný v konaní, ale aj v odvolaní namietal, že napr. zmluva č. 601600291 obsahuje RPMN vo výške 98%, pričom RPMN dohodnutá v dohode o splátkach predstavuje RPMN vo výške 309,86 %, vypočítanú pre spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal výškou RPMN, ktorá bola rozdielna v zmluve a v Dohode o splátkach, iba uviedol, že je nesprávne uvedená. V konaní bol nedostatočne zistený skutkový stav, lebo žalovaný už v podanom odpore poukazoval na uzatvorenie Dohody o splátkach, súd prvej inštancie si ich však nevyžiadal od žiadnej zo strán sporu. Potom ani nehodnotil vzťah zmluvy o úvere a dohody o plnení v splátkach, ktoré mali byť uzatvorené v rovnaký deň, to znamená, že spotrebiteľ ( žalobca) už pri podpise zmluvy o úvere vedel, že úver bude chcieť splatiť vo viacerých splátkach a nie formou jedinej splátky. Je potom potrebné vyhodnotiť tieto jednotlivé právne úkony vo vzájomnej súvislosti a v nadväznosti na právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských vzťahov.

9. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany v konaní na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany. Porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa strane konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

10. Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné.

11. Záverom odvolací súd poukazuje aj na to, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne preskúmať všetky náležitosti zmluvy o úvere, na ktorú sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Zároveň sa bude súd prvej inštancie zaoberať aj skutočnosťou, či je výška celkovej odplaty (RPMN) vyjadrená správne, a či je v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na uvedené, následne právne posúdi, či výška odplaty, ktorá bola dojednaná v zmluve o úvere, resp. v Dohode o splátkach, neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, tak ako to ustanovil § 53 odsek 6 Občianskeho zákonníka, ktorý bol účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že dohoda o odplate musí byť v súlade s dobrým mravmi, t.j. pravidlami morálneho charakteru, ktoré sú všeobecne platné a uznávané v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 15.11.2005 sp. zn. 32 Odo 1022/2004 a vo veci sp. zn. 21 Cdo 1484/2004).

12. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne nesprávne, ako aj nepreskúmateľné, preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b, c) CSP. Úlohou súdu prvej inštancie v novom rozhodnutí bude opätovne rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť v zmysle požiadaviek kladených na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, vrátane vysporiadania sa s argumentáciou žalovaného v odvolaní a opätovne posúdiť predložené úverové zmluvy. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .