Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-233-2018.pdf
PDF · 106.35 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/233/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobkyne G. S., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XXX, právne zastúpenej Stehura & partners, v.o.s., so sídlom Čadca, F. Kráľa 2080, proti žalovaným 1/ Mgr. H. D., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XXX, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou Varmus, s.r.o., so sídlom Čadca, Palárikova 83, 2a/ Mgr. S. D., nar. X.X.XXXX, bytom N. XXX, o právo prechodu, na základe odvolania žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 9C/28/2013-188 zo dňa 26. októbra 2016 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu m e n í tak, že · u r č u j e , že žalobkyňa nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z jej práva prechodu peši, osobným a nákladným motorovým vozidlom cez pozemky parc. č. 140/3 - zastavané plochy o výmere 96 m2 a parc. č. 141/4 - záhrada o výmere 27 m2, kat. úz. N., ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. 94/2000 vyhotoveným R. E. dňa 18.9.2000, úradne overeným Okresným úradom v Čadci, katastrálny odbor dňa 24..9.2000, ktorý geometrický plán tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku, z pôvodných nehnuteľností parc. č. 140/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 266 m2 a parc. č. 141/2 - záhrady o výmere 178 m2, zapísaných liste vlastníctva č. XXXX kat. úz. N., na susediaci pozemok parc. č. 137 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 393 m2, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX kat. úz. N.; · žalovaní v rade 1/ a 2a/ s ú p o v i n n í strpieť právo prechodu žalobkyne peši, osobným a nákladným vozidlom cez pozemky parc. č. 140/3 - zastavané plochy o výmere 96 m2 a parc. č. 141/4 - záhrada o výmere 27 m2, kat. úz. N., ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. 94/2000 vyhotoveným R. E. dňa 18.9.2000, úradne overeným Okresným úradom v Čadci, katastrálny odbor, dňa 24.9.2000, ktorý geometrický plán tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku, z pôvodných nehnuteľností parc. č. 140/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 266 m2 a parc. č. 141/2 - záhrady o výmere 178 m2, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX kat. úz. N., na susediaci pozemok parc. č. 137 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 393 m2, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX kat. úz. N..
Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o čiastočnom zastavení konania.
Žalobkyňa má voči žalovaným v rade 1/ a 2a/ n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že žalobkyňa nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z jej práva prechodu peši, osobným a nákladným motorovým vozidlom cez pozemky parc. č. 140/3 a 141/4 kat. úz. N. (ďalej bez uvádzania katastrálneho územia, keďže všetky dotknuté nehnuteľnosti sa nachádzajú v katastrálnom území N. - pozn. odvolacieho súdu), ktoré boli vytvorené geometrickým plánom č. 94/2000 z pôvodných nehnuteľností parc. č. 140/1 a 141/2, na susediaci pozemok žalobkyne parc. č. 137 a zároveň uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť strpieť predmetné právo prechodu. Konštatoval, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný, lebo ním bude odstránený stav právnej neistoty žalobkyne, keďže bude „s konečnou platnosťou“ vyriešené, či na dotknutých nehnuteľnostiach viazne, resp. neviazne právo prechodu.
2. Pri bezprostrednom vecnom posúdení okresný súd vychádzal z toho, že žalobkyňa pozemky parc. č. 140/1 a 141/2 využíva na prechod k nehnuteľnosti parc. č. 137, ktorej je výlučnou vlastníčkou, pritom označené nehnuteľnosti na prechod využívali už jej právni predchodcovia - K. U. a J. U.. V tomto smere prihliadol najmä na výpoveď svedkyne G.. D., ktorá nemala priateľský, príbuzenský, či iný vzťah k niektorej zo strán; súčasne výpoveď menovanej potvrdzovali i ďalší svedkovia. Okresný súd za významnú považoval tiež výpoveď právneho predchodcu žalovanej 2/ A. X. v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 9C/783/2001, v ktorého rámci potvrdil prechádzanie právnych predchodcov žalobkyne po nehnuteľnostiach parc. č. 140/1 a 141/2 na základe vzájomnej dohody už od roku 1957. Predovšetkým však v danom spore výslovne potvrdil existenciu vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu, z ktorého titulu bola dotknutá žaloba právnych predchodcov žalobkyne zamietnutá z titulu nedostatku naliehavého právneho záujmu. Takýto postoj pána X. a jeho dlhoročné správanie preukazuje, že dohoda o práve prechodu medzi ním a právnymi predchodcami žalobkyne uzavretá bola.
3. Nadväzne okresný súd výpoveď A. X. v aktuálnom konaní posúdil ako nevierohodnú. Jednak prihliadol na jeho príbuzenský pomer so žalovanou 2/ a predovšetkým na jeho vyššie uvedené výslovné vyjadrenie ako účastníka sporu Okresného súdu Čadca sp. zn. 9C/783/2001. Výpoveď menovaného v danom konaní zároveň korešponduje s jeho vyjadrením, ako aj s výpoveďou K. U. (právneho predchodcu žalobkyne) v konaní tamojšieho súdu sp. zn. 6C/1267/1987. V predmetnom spore K. U. a J. U. uviedli, že sa domáhajú práva prechodu po parcele č. 141/1, lebo je to jediná prístupová cesta k ich rodinnému domu. Podľa okresného súdu by bolo v rozpore s logikou, aby sa ako vtedajší (spolu)vlastníci k sporným nehnuteľnostiam vzdali spoluvlastníckeho práva v prospech p. X., pokiaľ by medzi nimi nebola vyriešená otázka prechodu. Predmetná dohoda teda nebola len - ako sa snaží tvrdiť žalovaná strana v prebiehajúcom spore - „individuálnym povolením“ p. X..
4. Okresný súd dospel na základe skutkových osobitostí súdenej veci k záveru, že i takáto ústna dohoda o práve prechodu bola spôsobilá u žalobkyne a jej právnych predchodcov vyvolať objektívne presvedčenie, že im dotknuté právo patrí. Dôležitými okolnosťami v tejto spojitosti bol tiež blízky príbuzenský vzťah medzi J. U. a A. X., ktorí boli/sú súrodencami. V takýchto prípadoch pri právnych vzťahoch a úkonoch je bežná opatrnosť konajúcich osôb znížená; osobitne, ak príbuzenské vzťahy sú nadštandardné, čo v danom súrodeneckom vzťahu splnené bolo. Manželia U. prenechali svoju domovú nehnuteľnosť práve A. X., išli bývať do starej chalupy a následne sa nasťahovali do novovystavanej domovej nehnuteľnosti č. súp. XXX, na ktorú získal stavebné povolenie práve A. X. a ktorú spoločne stavali. V danom období (50-te roky minulého storočia) pritom neboli ani kladené také nároky na právne povedomie, ako je tomu v súčasnosti.
5. Okresný súd ďalej konštatoval, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia právo prechodu nerušene vykonávali od roku 1957 až do 12.10.2013, kedy po prvýkrát bolo preukázané rušenie zo strany žalovaných 1/ a 2/ (uzamknutie brány). Žalovanými nebol predložený žiaden dôkaz, že by oni alebo právny predchodca A. X. predtým bránili žalobkyni, resp. jej právnym predchodcom v prechode cez dotknuté pozemky. To znamená, že žalobkyňa a jej právni predchodcovia vykonávali pokojne a nerušene právo zodpovedajúce vecnému bremenu po celú zákonom stanovenú dobu. Okresný súd uzavrel, že žalobkyňa spolu s nadobudnutím vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 137 nadobudla aj právo prechodu cez pozemky parc. č. 140/1 a 141/2. Za neopodstatnené považoval tvrdenie protistrany, že žalobkyňa má iný prístup k svojej nehnuteľnosti, než cez pozemky žalovanej 2/. Predmetom aktuálneho súdneho konania je totiž nárok žalobkyne na určenie, že vydržaním nadobudla právo prechodu, a nie nárok na zriadenie vecného bremena súdom; v ktorom prípade by bolo namieste skúmať všetky možné alternatívy prístupu k nehnuteľnosti, v prospech ktorej sa má vecné bremeno zriadiť. Zároveň podľa rozhodnutia okresného súdu bude prechod cez pozemky žalovanej 2/ vykonávaný „iba“ v rozsahu novovzniknutých pozemkov parc. č. 140/3 a 141/4, vytvorených geometrickým plánom č. 94/2000; vo vzťahu ku ktorému Okresný úrad Čadca, katastrálny odbor, potvrdil, že je spôsobilým podkladom pre vykonanie zápisu do katastra nehnuteľností.
6. V nadväznosti na vyhovenie žalobe v časti o určenie existencie vecného bremena, resp. o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, okresný súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť strpieť právo prechodu, keďže bolo nesporne preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ rušia žalobkyňu vo výkone tohto práva. Dňa 12.10.2013 uzamkli bránu na sporné nehnuteľnosti a taktiež na dotknutých častiach pozemkov parkujú motorové vozidlá spôsobom znemožňujúcim žalobkyni reálne naplnenie práva prechodu. Samostatným výrokom na základe čiastočného späťvzatia žaloby okresný súd podľa § 144 a § 145 ods. 2 CSP zastavil konanie voči žalovanému 1/ v časti o určenie nadobudnutia práva prechodu vydržaním. O trovách konania rozhodol tak, že v spore úspešnej žalobkyni priznal v zmysle § 255 ods. 1 CSP voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
7. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote (s výnimkou zastavujúceho výroku) podal odvolanie žalovaný 1/ (v danom čase už aj ako právny nástupca pôvodnej žalovanej 2/), ktorý sa alternatívne domáhal jeho zmeny tak, že žaloba bude zamietnutá, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Poukazoval na to, že ak k tvrdenej dohode o práve prechodu malo dôjsť v roku 1957, vtedajšia právna úprava na jej platnosť vyžadovala písomnú formu a zapísanie do pozemkovej knihy. K uvedenému nedošlo práve preto, že sa jednalo len o záväzok osobnej povahy medzi A. X. a J. U. a jej manželom, ktorý záväzok zanikol smrťou menovaných právnych predchodcov žalobkyne. V tomto smere zdôrazňoval výpoveď A. X. v aktuálnom konaní, v zmysle ktorej prechádzať cez dotknuté podmienky nebránil len sestre J. U. a jej manželovi; naproti tomu výkon práva prechodu žalobkyňou „iba trpel“. Pokiaľ A. X. vypovedal vo veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 9C/783/2001 „nikdy nepotvrdil existenciu písomnej dohody o zriadení vecného bremena“; zároveň ako laik si nemohol uvedomiť rozdiel medzi osobným záväzkom a zriadením vecného bremena.
8. Odvolateľ namietal dobromyseľnosť žalobkyne vo vzťahu k právu prechodu, keďže nesporne mala vedomosť o tom, že na vznik vecného bremena je nevyhnutný geometrický plán a následný zápis do katastra nehnuteľností. Navyše, hoci prechodom cez pozemky vo vlastníctve žalovaných spôsobuje nemalé škody (ide o nespevnený povrch, po ktorom jazdí ťažkými mechanizmami), nikdy sa nepodieľala na nákladoch na ich údržbu. Záver okresného súdu o kladení nižších nárokov na právne povedomie v minulosti označil odvolateľ za „absolútne svojvoľný“.
9. Ďalej uviedol, že žalobkyňa má prístup k svojej nehnuteľnosti priamo zo štátnej cesty cez vyasfaltovanú miestnu komunikáciu, ktorý prístup bežne aj využíva; čo potvrdil i starosta obce. Súčasne však odvolateľ tvrdil, že žalobkyňa pri danom prístupe k svojej nehnuteľnosti prechádza cez pozemok vo vlastníctve jej syna (s ktorým býva v spoločnej domácnosti), pričom predmetné vlastnícke pomery považoval za účelovo udržiavané, aby si žalobkyňa mohla uplatňovať žalovaný nárok. V danej spojitosti namietal tiež nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktorý (tvrdený) nedostatok sa týka aj len popisu obsahu svedeckých výpovedí bez ich vyhodnotenia; neuvedenia, ako malo žalobkyni vzniknúť právo prechodu po smrti J. U., či neadekvátneho vyhodnotenia nadštandardných vzťahov medzi súrodencami A. X. a J. U.. Práve (aj) z nich - podľa odvolateľa - vyplýva, že ak by A. X. chcel zriadiť vecné bremeno, došlo by k uzavretiu písomnej zmluvy. Napokon, žalovaný 1/ dával do pozornosti princíp právnej istoty spočívajúci (tiež) v rešpektovaní rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.
10. Žalobkyňa žiadala rozsudok okresného súdu potvrdiť. Poukázala na to, že svedok A. X. je otcom nebohej žalovanej 2/ J. D., preto je jeho (aktuálna) výpoveď neobjektívna a účelová. Zdôrazňovala ohliadku na mieste samom dňa 9.12.2015, kde bolo zistené, že vždy sa predpokladalo, že k jej domu č. XXX sa bude prechádzať popri dome č. XXX. Tak boli riešené aj hospodárske budovy aj prístup z cesty. Opakovane odkazovala tiež na obsah spisov Okresného súdu Čadca sp. zn. 9C/783/2001 a 6C/1267/1987, v rámci ktorých bola preukázaná existencia dohody o práve prechodu medzi A. X. a rodičmi žalobkyne.
11. V následnej reakcii žalovaný 1/ (aj ako právny zástupca pôvodnej žalovanej 2/) zotrval na svojom odvolaní, vrátane súvisiacej argumentácie. Z nej zdôraznil nutnosť objektívneho posudzovania dobromyseľnosti nadobúdateľa držby, súvislosti ustálenej súdnej praxe, neznášanie nákladov na údržbu dotknutej časti pozemkov žalobkyňou, ktorá povinnosť jej vyplýva z § 151n ods. 3 Obč. zák. a na absenciu nadobúdacieho titulu, ktorým je len písomná zmluva. Zopakoval, že žalobkyňa má k svojej nehnuteľnosti zabezpečený „iný plnohodnotný prístup“ a zotrval na stanovisku, že právo prechodu, ktoré vykonávala J. U., malo len charakter „individuálneho povolenia, teda výprosy“, ktoré sa viazalo výhradne na osobu menovanej ako sestry A. X..
12. Na dotknuté podanie už žalobkyňa v rámci odvolacieho konania nereagovala.
13. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu zostal nedotknutý odvolaním nenapadnutý výrok o (čiastočnom) zastavení konania a v preskúmavanej časti bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu - formálnoprávne - zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je konštatované vo výroku tohto rozsudku.
14. Okresný súd meritórne rozhodol (vyhlásil napadnutý rozsudok) dňa 26.10.2016, takmer bezprostredne po tomto úkone súdu - dňa XX.XX.XXXX - zomrela pôvodná žalovaná 2/ J. D.. Právnymi nástupcami menovanej sa stali Mgr. H. D. (žalovaný 1/) a Mgr. S. D.; o pokračovaní konania s (týmito) dedičmi pôvodne žalovanej 2/ rozhodol okresný súd uznesením č. k. 9C/28/2013-232 zo dňa 5.3.2018. Mgr. S. D. je označovaná ako žalovaná 2a/ a Mgr. H. D. - tak ako v doterajšom priebehu sporu - ako žalovaný 1/. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že začatie vedenia súdneho sporu bolo poznamenané v katastri nehnuteľností.
15. Neobstojí odvolacia námietka týkajúca sa tvrdených nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku. Okresný súd nielen popísal obsah jednotlivých svedeckých výpovedí, ale tieto i vyhodnotil, pričom uviedol, ktoré z nich považoval za určujúce a pravdivé, resp. naopak, ktoré vyhodnotil ako nevierohodné a prečo. Rovnako jednoznačne vymedzil, akým spôsobom (nadobudnutím nehnuteľnosti, keďže ide o vecné bremeno viažuce sa k nehnuteľnosti) nadobudla žalobkyňa uplatňované právo zodpovedajúce vecnému bremenu a prečo nie je významná eventualita iného prístupu k jej domovej nehnuteľnosti. Výslovne a na základe konkrétnych skutkových okolností taktiež konštatoval, prečo vzťahy medzi pôvodnými vlastníkmi predmetných susediacich nehnuteľností (medzi A. X. a J. U. a jej manželom K. U.) boli nadštandardné.
16. V spojitosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku je namieste zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia - ako súčasť základného práva na spravodlivý súdny proces, resp. ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu - nemožno stotožňovať s právom účastníka/strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia podľa jeho predstáv. Práve k uvedenému však smerujú námietky odvolateľa, ktorý nedostatky odôvodnenia rozsudku okresného súdu v podstate tvrdí preto, že okresný súd sa nestotožnil s jeho argumentáciou, resp. čiastkové sporné otázky uzavrel inak, než ako si želal/ /predstavoval žalovaný 1/.
17. Obdobne - v rozpore s tým, čo konštatoval okresný súd - si sám odvolateľa „vytvoril“ tvrdenie, že A. X. mal v konaní pred Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 9C/783/2001 potvrdiť existenciu písomnej dohody o zriadení vecného bremena, s ktorým tvrdením v odvolaní kategoricky nesúhlasil. Okresný súd však takýto záver vôbec nevyslovil, čiže pri dotknutom odvolacom tvrdení ide (minimálne) o nedôslednosť žalovaného pri vymedzení odvolacích dôvodov.
18. Keďže vyjadrenia A. X., ako predchádzajúceho/pôvodného vlastníka nehnuteľností, ktoré majú byť nárokovaným právom zodpovedajúcim vecnému bremenu zaťažené, práve v konaní pred Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 9C/783/2001 sú veľmi zásadné pre posúdenie tvrdeného nároku, krajský súd na ne opakovane poukazuje. V predmetnom konaní, v ktorom sa G. S. a R. S. domáhali určenia existencie práva prechodu proti A. X. cez pozemky parc. č. 140/1 a 141/2 k ich rodinnému domu č. súpisné XXX, menovaný na pojednávaní 27.1.2003 výslovne uviedol, že predmetné vecné bremeno uznáva (č.l. 22 dotknutého spisu).
19. Je potrebné zdôrazniť, že A. X. bol v danom konaní právne zastúpený - dokonca tým istým právnym zástupcom, ktorý v súčasnej veci zastupuje odvolateľa - a vo vyjadrení k žalobe (č.l. 11 až 13 daného spisu), podanom práve prostredníctvom právneho zástupcu, doslovne uviedol: „Ja nepopieram, že navrhovatelia v 1. a 2. rade majú právo prechodu po časti parciel KN-C č. 140/1 a KN C č. 141/2, a to peši, osobným a nákladným motorovým vozidlom. Toto právo prechodu vo forme vecného bremena im vzniklo titulom vydržania“. To znamená, že absolútne neobstojí tvrdenie o údajnej právnej nevedomosti A. X. vo vzťahu k jeho vyjadreniam v konaní pred Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 9C/783. Naopak, je úplne jednoznačné, že menovaný nielen nebránil vo výkone práva prechodu, ale priamo potvrdil existenciu vecného bremena, vrátane jeho nadobudnutia vydržaním. Nejedná sa teda len o individuálne povolenie pre J. a K. U., ako sa snaží odvolateľ tvrdiť i v aktuálnom štádiu konania; o to viac, že v označenej veci už ako žalobkyňa vystupovala (aj) G. S. - žalobkyňa v súdenej veci.
20. Iba pre úplnosť krajský súd dodáva, že i z priebehu prejednávania a rozhodovania veci Okresným súdom Čadca sp. zn. 6C/1267/1987, v ktorej navrhovateľom/žalobcom bol A. X. v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a manželia K. a J. U. boli jednými z odporcov/žalovaných, v ktorom predmetom konania boli pozemky parc. č. 140/1 a 141/2, je zrejmé, že právni predchodcovia žalobkyne využívali predmetné nehnuteľnosti, resp. ich časti na prechod k svojej domovej nehnuteľnosti. Náležite už okresný súd poukázal na to, že by bolo nelogické, aby sa „vzdali“ svojho spoluvlastníckeho oprávnenia v prospech A. X., čím by stratili jediný prístup k vlastnej nehnuteľnosti, ak by nemali súčasne zabezpečené právo prechodu. Ako podieloví spoluvlastníci mali totiž tento prístup „právne garantovaný“, keďže išlo o „priamy“ výkon ich (spolu)vlastníckeho práva.
21. Neopodstatneným je poukazovanie odvolateľa na to, že v zmysle právnych noriem účinných v čase vstupu právnych predchodcov žalobkyne do výkonu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu na vznik dotknutého práva bola nevyhnutná písomná forma a zápis do pozemkovej knihy. Pokiaľ by vecné bremeno vzniklo takýmto spôsobom, jeho titulom by bola bezprostredne zmluva zainteresovaných subjektov; otázky vydržania by boli tým pádom irelevantné. Práve preto, že dotknutý titul nebol právne perfektný, stalo sa významným posúdenie okolností týkajúcich sa vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
22. Neodporuje ani súdnej praxi akceptovanie ústnej dohody o „vzniku“ vecného bremena ako titulu, na základe ktorého sa osoby z neho oprávnené môžu objektívne domnievať, že im právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. V tomto smere krajský súd poukazuje napríklad na rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 68/2018, ktoré bezprostredne v právnej vete zdôrazňuje termín „v zásade“, čím pripúšťa akceptovanie aj právne neperfektného úkonu ako titulu oprávnenej držby/ /oprávneného výkonu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Na nutnosť vnímania súvislostí daných konkrétnymi reáliami našej spoločnosti v období pred rokom 1989 osobitne poukazuje tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 271/2004 z 25.8.2016.
23. Už okresný súd primerane poukázal na dané okolnosti, vrátane jedinečností súdeného prípadu. Právni predchodcovia žalobkyne v podstate v záujme A. X. vymenili svoje nehnuteľnosti tak, aby dom menovaného bol bezprostredne pri komunikácii a postavili (dokonca na základe stavebného povolenia vydaného prvotne pre A. X.) svoj rodinný dom na inom pozemku, na ktorý však prístup viedol len cez „vymenené“ pozemky A. X.. Pokiaľ aj žalovaný 1/ v odvolaní poukazuje na rozhodnutia iných súdov v iných veciach (a cituje z nich), neuvádza v čom konkrétne by sa konajúci súd mal od tam vyslovených východísk a úvah odkloniť; naopak, dotknuté východiská a všeobecnejšie závery boli okresným súdom pri rozhodovaní rešpektované.
24. Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že záver okresného súdu o nižšej úrovni právneho povedomia v minulosti (osobitne v 50-tych rokoch minulého storočia) je „absolútne svojvoľný“. Naopak, je viac menej všeobecne známou skutočnosťou, že takéto konštatovanie zodpovedá bezprostrednej realite spoločenského života na území dnešnej Slovenskej republiky. Nejedná sa len o fakt, že právne vzdelanie (či skôr vzdelanie vôbec) bolo v porovnaní so súčasnosťou prístupné nepatrnému zlomku občanov, ale predovšetkým pre výrazné zmeny v právnom systéme spojené s nástupom ľudovodemokratického (neskôr socialistického) spoločenského zriadenia, ktoré v zásade rozvrátilo dovtedajšie právne inštitúty, osobitne vo vzťahu k vlastníctvu pôdy, ktoré bolo programovo potláčané. Z nesporných okolností, ktoré sú jednoznačne prezentované najmä v konaní Okresného súdu Čadca sp. zn. 9C/783/2001, tak právni predchodcovia žalobkyne (a odvodene od nich i žalobkyňa) boli dôvodne v dobrej viere, že im uplatňované právo prechodu patrí. Vzhľadom na veľmi dobré vzťahy medzi súrodencami (A. X. a J. U.) nebol dôvod na úpravu tohto ich dlhodobo vzájomne rešpektovaného spolunažívania, vrátane práva prechodu, písomnou formou, ktorá navyše v nemalom časovom úseku (od roku 1964 až do roku 1983) dotknutého obdobia ani nemala bezprostrednú právnu úpravu/reguláciu v Občianskom zákonníku.
25. Len na okraj krajský súd dopĺňa, že odvolateľ síce zásadne spochybňuje nižšie právne povedomie v 50-tych rokoch minulého storočia, alebo vo vzťahu k výslovným tvrdeniam A. X. v roku 2003 (t.j. v období o 50 rokov neskôr, ktoré sa vyznačuje aj bezproblémovým prístupom k právnym informáciám; nehovoriac o tom, že v dotknutom konaní bol menovaný zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) akcentuje práve to, že ide o laika. Inými slovami, že jeho právne povedomie bolo/je nízke, resp. nižšie.
26. Okresný súd náležite zdôraznil, že predmetom konania v súdenej veci je určenie existencie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu nadobudnutého vydržaním vo vzťahu ku konkrétnym nehnuteľnostiam, resp. ich častiam, v ktorom konaní nie sú osobitnejšie významné spojitosti eventuálne aj iného prístupu k „panujúcim nehnuteľnostiam“. V danej súvislosti si zároveň odvolateľ do určitej miery odporuje, keď na jednej strane tvrdí existenciu priameho prístupu k domu/nehnuteľnosti žalobkyne z verejnej (vyasfaltovanej) komunikácie a súčasne uvádza, že účelovo je pozemok, cez ktorý takýto prístup vedie, vo vlastníctva syna
žalobkyne. Navyše, z vyjadrenia obecného úradu (správne z rozhodnutia Obce N. z 23.10.2013), na ktoré žalovaný 1/ opakovane poukazuje, nevyplýva existencia iného prístupu (v danej písomnosti je uvedené obsiahnuté len ako tvrdenie pôvodnej žalobkyne 2/). Takýto záver o hodnotení predmetnej písomnosti/dôkazu pritom už odvolací súd konštatoval v rozhodnutí o uznesení o nariadení neodkladného opatrenia (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/171/2014 z 31.3.2014 - strana 5, tretí odsek). Žiadnymi inými dôkazmi pritom žalovaný 1/ svoje tvrdenie o „inom plnohodnotnom prístupe“ nepodporil.
27. Obdobne z hľadiska existencie práva prechodu nadobudnutého vydržaním nie je dôležité, či sa žalobkyňa (eventuálne i jej právni predchodcovia) podieľali na úhrade nákladov na udržiavaní prístupovej cesty.
28. Z konštatovaných dôvodov je zrejmé, že odvolacie námietky vymedzené žalovaným 1/, ktorými je odvolací súd viazaný, nie sú opodstatnené. Krajský súd zároveň nezistil také nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). Napriek potvrdzujúcemu charakteru odvolacieho rozhodnutia z formálnoprávneho hľadiska je (meritórny) výrok definovaný ako zmeňujúci. Krajský súd považoval za potrebné spresnenie výroku bližším označením geometrického plánu a vyjadrením jeho priamej spojitosti s rozsudkom súdu.
29. Hoci zmena napadnutých meritórnych výrokov má „len“ formalnoprávny charakter v zmysle § 396 ods. 1, 2 CSP krajský súd rozhodoval o trovách celého konania. Odvolateľ-žalovaný 1/ síce odvolaním výslovne napadol aj výrok rozsudku okresného súdu o trovách prvoinštančného konania, ale výlučne v súvislosti s ním tvrdenou nesprávnosťou rozhodnutia vo veci samej. V odvolaní ani neuvádza žiadne námietky, v zmysle ktorých by dotknutý výrok (samozrejme s výnimkou tvrdenej vecnej nesprávnosti posúdenia merita veci) mal byť nesprávny. Akceptovanie vecnej správnosti meritórnej podstaty súdenej veci tak podmieňuje i opodstatnenosť rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.
30. Taktiež v odvolacom štádiu bola (vecne) plne úspešnou stranou sporu žalobkyňa, z ktorého titulu krajský súd podľa § 255 ods. 1 CSP vyslovil, že má voči žalovaným 1/ a 2a/ nárok na náhradu trov (celého) konania v rozsahu 100%. V záujme komplexnosti odvolací súd dodáva, že aj v prípade právneho nástupníctva konštatovaného v zmysle § 63 CSP analogicky platí, že ten kto vstupuje do konania (s kým sa v konaní pokračuje), prijíma stav ku dňu jeho vstupu.
31. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto
povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.