Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3To-3-2019.pdf
PDF · 280.37 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/3/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr. Vladimíra Sučika a Mgr. Miroslava Mazúcha, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. marca 2019 odvolanie prokurátora a obžalovaných T. F. a U. W. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/119/2011 z 30. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/119/2011 z 30.8.2018 v časti: vo výroku o treste u obžalovaných T. F., U. W., T. T. a G. Y..
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
o d s u d z u j e
Obžalovaného T. F., nar. XX.XX.XXXX v O., bytom P. XXX, okres O., t.č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Ružomberok
Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. § 42 ods. 1 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.
Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa 42 ods. 2 Tr. zák., § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. u k l a d á obžalovanému trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. z r u š u j e vo výroku o treste:
- rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/65/2009 z 5.5.2011, právoplatný 23.5.2011, ktorým bol obžalovanému pre viacnásobný prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiac, výkon ktorého trestu mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložený s určením skúšobnej doby podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. na 12 mesiacov a trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 18 mesiacov,
- trestný rozkaz Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/73/2011 z 25.7.2011, doručený obžalovanému 26.7.2011, právoplatný 20.9.2011, ktorým bol obžalovanému pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 11 mesiacov, výkon ktorého trestu mu bol podmienečne odložený podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. s určením skúšobnej doby podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. na 24 mesiacov, podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 18 mesiacov a ktorým bol podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušený výrok o treste uložený rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. 6T/65/2009-101 z 5.5.2011,
- rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/116/2009 z 21.9.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č.k. 1To/96/2011-268 z 22.11.2011, ktorým bol obžalovanému podľa § 235 ods. 1 Tr. zák. uložený pre trestný čin vydierania podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., § 235 ods. 1 Tr. zák., trestný čin krádeže podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., § 247 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, a iné úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 27 mesiacov, na výkon ktorého bol obžalovaný podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. zák., účinného do 1.1.2006, zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny,
- rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/93/2011 zo 6.9.2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/10/2013 z 27.2.2013, ktorým bol obžalovanému uložený za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), c) Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 6 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň bol obžalovanému uložený podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 18 mesiacov. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil vo výroku o treste rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn.6T/65/2009 z 5.5.2011, trestný rozkaz Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6T/73/2011, doručený obžalovanému 26.7.2011 a rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/116/2009 z 21.9.2011, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/96/2011 z 22.11.2011,
- rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1T/32/2012 z 15.4.2013, právoplatný 15.4.2013, ktorým za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. súd upustil od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/93/2011 zo 6.9.2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/10/2013 z 27.2.2013.
Súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Obžalovaného U. W., nar. XX.XX.XXXX v O., bytom P. XXX, okres O., na slobode,
Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. § 42 ods. 1 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. n), písm. l) Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd z a r a ď u j e obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. z r u š u j e vo výroku o treste:
- rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/87/2010 z 29.11.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/11/2014 z 13.2.2014, ktorým bol obžalovanému po povolení obnovy konania za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Obžalovaného T. T., nar. XX.XX.XXXX v O., bytom B., ul. L. XXX, okres O., na slobode,
Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l) Trestného zákona, na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona, za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd u r č u j e skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky.
Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona súd u k l a d á obžalovanému obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.
Obžalovaného G. Y. nar. XX.XX.XXXX v O., bytom P. XXX, okres O., na slobode, Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l) Trestného zákona, na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona, za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a zároveň u k l a d á probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd u r č u j e skúšobnú dobu vo výmere 2 (dva) roky a 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona súd u k l a d á obžalovanému obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom boli obžalovaní T. F., T. X. a U. W. v bodoch 1/ a 2/ a obžalovaní T. T. a U. Y. v bode 2/ uznaní za vinných z pokračovacieho zločinu lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., na skutkovom základe že
1/
po predchádzajúcej vzájomnej dohode dňa 23.02.2009 v čase okolo 21:00 hod. v k.ú. C., okres O., T. F. a T. X. zamaskovaní v kuklách, s plynovými pištoľami v rukách, vnikli do bufetu majiteľa T. W., nar. XX.XX.XXXX, nachádzajúcom sa pri „starých bazénoch“, zatiaľ čo U. W. ostal vonku pri aute pred bufetom, T. F. oblapiac oboma rukami zozadu predavačku J. O., nar. XX.XX.XXXX, jej znemožnil brániť sa a T. X. mieriac na ňu plynovou pišťoľou zakričal „daj peňondze, kde sú peňondze“, následne z prepraviek s pivom zobral igelitovú tašku s jej osobnými vecami, v ktorej sa nachádzala aj peňažná tržba z predaja v bufete z uvedeného dňa, následne z bufetu ušli a všetci traja nasadli do osobného motorového vozidla zn. VW PASSAT tmavej farby, na ktorom boli pripevnené k vozidlu nepatriace tabuľky s presne nezistenými evidenčnými číslami Poľskej republiky a odišli smerom na obec P., čím poškodenej J. O., nar. XX.XX.XXXX, spôsobili odcudzením 1 ks nabíjačky na mobilný telefón značky SAMSUNG, 1 ks nabíjačky značky TOSCHIBA s modemu na internet a 1 ks kozmetického kufríka, škodu vo výške 100,- Eur a poškodenému T. W., nar. XX.XX.XXXX, odcudzením finančnej hotovosti škodu vo výške 600,- Poľských zlotých a 600,- eur,
2/
dňa 28.02.2009 v čase okolo 16:00 hod. v k.ú. obce W., v blízkosti hraničného priechodu, na území Poľskej republiky, po predchádzajúcej vzájomnej dohode a rozdelení úloh, T. F., G. Y., T. X., U. W. a T. T. prišli na osobnom motorovom vozidle tmavej farby zn. VW PASSAT, na ktorom boli pripevnené k vozidlu nepatriace tabuľky s presne nezistenými evidenčnými číslami Poľskej republiky, ktoré, ako vodič, viedol T. T. k tam nachádzajúcim sa objektom zmenární, kde T. T. zostal čakať, ako vodič, v naštartovanom vozidle a:
- T. X. a U. W., zamaskovaní s kuklami na hlavách, vbehli do zmenárne valút bez popisného čísla majiteľky V. O., nar. XX.XX.XXXX, nachádzajúcej sa pri štátnej hranici so Slovenskou republikou a žiadali od pokladníčky T. T., nar. XX.XX.XXXX, vydanie peňazí z pokladne a to slovami „dawaj kase a szybko“, pričom T. X. jej hrozil plynovou pištoľou v ruke, na základe čoho im táto vydala 740,- eur, 670,- Slovenských korún a 1.090,- Poľských zlotých, následne peniaze zobrali a zo zmenárne vybehli von do pristaveného vozidla, kde takto V. O. spôsobili škodu odcudzením vo výške 762,23 eur a 1.090,- Poľských zlotých.
- T. F. a G. Y., zamaskovaní s kuklami na hlavách, vbehli do zmenárne valút bez popisného čísla majiteľa R. S., nar. XX.XX.XXXX, nachádzajúce sa pri štátnej hranici so Slovenskou republikou a žiadali od pokladničky W. G., nar. XX.XX.XXXX, vydanie peňazí z pokladne a to slovami „to napad, dawaj peňondze“, pričom T. F. jej hrozil plynovou pištoľou, ktorú držal v rukách, kde W. G. na uvedené nereagovala, následne, keď sa im nepodarilo otvoriť dvere do priestoru pokladne, zo zmenárne spoločne vybehli.
Obžalovaný T. F. bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. s prihliadnutím na ust. § 37 písm. m) Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák., odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste uloženom obžalovanému rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/93/2011 zo dňa 06.09.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žilina, sp. zn. 2To/10/2013 zo dňa 27.02.2013, a výrok o treste uloženom rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1T/32/2012 zo dňa 15.04.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd zaradil obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Obžalovaný T. X. bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 39 ods. 1 Tr. zák., s prihliadnutím na ust. § 36 písm. j), písm. l) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere tri roky. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. súd určil skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. súd uložil obžalovanému obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. súd uložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom okresného súdu, v obvode ktorého je miesto pobytu obžalovaného.
Obžalovaný U. W. bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., s prihliadnutím na ust. § 36 písm. l) Tr. zák. a § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd zaradil obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Obžalovaný T. T. bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 39 ods. 1 Tr. zák., s prihliadnutím na ust. § 36 písm. j), písm. l) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. súd určil skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. súd uložil obžalovanému obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. súd uložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom okresného súdu, v obvode ktorého je miesto pobytu obžalovaného.
Obžalovaný G. Y. bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 39 ods. 1 Tr. zák., s prihliadnutím na ust. § 36 písm. j), písm. l) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. súd určil skúšobnú dobu vo výmere štyri roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. súd uložil obžalovanému obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. súd uložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom okresného súdu, v obvode ktorého je miesto pobytu obžalovaného.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodených T. H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. A. XXX, Poľská republika, V. W. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. W. XXX, Y., Poľská republika, W. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., S. XX, Poľská republika, R. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., X. XXX, Poľská republika, T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., T. XXX/XX-X, a J. I., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Podľa § 289 ods. 2 Trestného poriadku si okresný súd vyhradil rozhodovanie o vecných dôkazoch verejnému zasadnutiu.
Proti tomuto rozsudku, podali odvolanie prokurátor, aj obžalovaní T. F. a U. W..
Prokurátor podal odvolanie v neprospech všetkých obžalovaných proti výrokom o treste. S predmetným rozsudkom sa možno stotožniť, čo sa týka výroku o uznaní viny, kde toto plne zodpovedá vykonanému dokazovaniu. Nemožno sa však stotožniť s výrokom o treste, kde výroky o treste vo vzťahu ku všetkým obžalovaným považuje za neprimerane mierne a v rozpore so zásadami individuálnej aj generálnej prevencie. Pri obžalovanom T. F. je toho názoru, že keďže súd ukladal súhrnný trest odňatia slobody za zbiehajúcu trestnú činnosť, pri ukladaní ktorého sa trestná sadzba zvyšuje o jednu tretinu, mal súd správne uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody na hornej hranici takto upravenej trestnej sadzby so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Navrhovaný trest odôvodňuje skutočnosťou, že T. F. bol v podstate hlavným iniciátorom celého konania, poukazuje tiež na jeho postoj k prejednávanej veci a v neposlednom rade aj na prevahu priťažujúcich okolností. Pri obžalovaných T. X., T. T., ako aj G. Y. podľa jeho názoru neboli splnené zákonné podmienky na použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., teda na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. V danom prípade neboli preukázané a zistené žiadne konkrétne okolnosti prípadu vo vzťahu k jednotlivým obžalovaným, ako ani ich pomerov, z ktorých by vyplývalo, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom bolo pre nich neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti by postačovali aj tresty kratšieho trvania. Je toho názoru, že v danom prípade nie je namieste automaticky postupovať podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. len z dôvodu, že na hlavnom pojednávaní nepopreli spáchanie skutku, prípadne v záverečnej reči sa vyjadrili, že im je celé konanie ľúti. Osobitne vo vzťahu k obžalovanému T. T. je toho názoru, že jeho vyjadrenie na poslednom hlavnom pojednávaní bolo čisto účelové, nakoľko len pod ťarchou dôkazov si zrejme uvedomil svoju situáciu a v tomto kontexte je možné vnímať toto jeho vyhlásenie. Uvedené vyhlásenie nespĺňa podmienky priznania a úprimnej ľútosti tak, aby to bolo posúdené ako poľahčujúca okolnosť uvedená v ustanovení § 36 písm. l) Tr. zák. Rovnako poukázal na postoj obžalovaného G. Y., ktorý na začiatku hlavného pojednávania neurobil žiadne vyhlásenie, ako aj odmietol v danej veci vypovedať, teda u neho nebola naplnená poľahčujúca okolnosť priznania a úprimnej ľútosti. Za účelom naplnenia základných zásad generálnej a individuálnej prevencie sa javí ako potrebné u obžalovaných T. X., T. T. ako aj G. Y., uloženie nepodmienečných trestov odňatia slobody v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby so zaradením do výkonu trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Vo vzťahu k obžalovanému U. W. poukázal na skutočnosť, že tento sa dopustil oboch čiastkových skutkov, na súde síce urobil vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku, avšak samotné vyhlásenie nemožno automaticky považovať aj za úprimnú ľútosť svojho konania, preto je toho názoru, že bolo na mieste u tohto obžalovaného uloženie trestu odňatia slobody v polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. V závere poukázal, že v danej trestnej veci došlo k spáchaniu závažnej trestnej činnosti s vysokou spoločenskou nebezpečnosťou a s určitým stupňom organizovanosti, kde sa javí potreba u všetkých obžalovaných uloženia primeraných nepodmienečných trestov odňatia slobody, aby takýmto spôsobom došlo k riadnemu naplneniu zásad jednak individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Navrhol, aby odvolací súd v danej veci zrušil odvolaním napadnuté výroky o treste a súčasne uložil obžalovaným primerané nepodmienečné tresty odňatia slobody so zaradením obžalovaných T. X., T. T., G. Y. a U. W. na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a obžalovaného T. F. do ústavu so stredným stupňom stráženia.
Obžalovaný T. F. po vyhlásení rozsudku zahlásil odvolanie voči všetkým jeho výrokom. Následne v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojej obhajkyne uviedol: „Obžalovaný podaným odvolaním namieta výrok o vine ako aj trest, ktorý mu súd uložil. Obžalovaný je presvedčený o tom, že rozsudok okresného súdu je nesprávny pre nejasnosť výrokov, ale najmä preto že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie. Obžalovaný namieta podstatné chyby konania, ktoré rozhodnutiu predchádzali, nakoľko boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo obhajoby. Obžalovaný je presvedčený o tom, že mu zákonným spôsobom nebolo preukázané spáchanie skutkov, za ktoré ho súd uznal vinným. Obžalovaný poukazuje na nezrozumiteľnosť rozsudku vo výroku o vine, kde súd síce uvádza, že obžalovaní T. F., T. X. a U. W. v bode 1/ a v bode 2/ obžaloby spoločným konaním proti inému použili hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci a čin spáchali závažnejším spôsobom konania a ďalej, že spáchali pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods.1,ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, ale nie je uvedené akým konkrétnym závažnejším spôsobom konania čin spáchali a upresnenie nie je ani poukazom na príslušné ustanovenie Trestného zákona. Ďalej je v uvádzanej časti výroku rozsudku opakovane odkaz na body 1/ a 2/ obžaloby, čo obžalovaný považuje za nadbytočné a zavádzajúce, nakoľko obžaloba nie je súčasťou rozsudku. Obžalovaný namieta, že mu súd pri ukladaní trestu ako priťažujúcu okolnosť zohľadnil jeho predchádzajúce odsúdenie podľa § 37 písm. m) Tr. zákona, kde z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný nebol pred spáchaním skutkov (23.02.2009 a 28.02.2009), za ktoré je stíhaný, právoplatne odsúdený za akýkoľvek iný trestný čin. Uvedeným postupom súdu boli porušené ustanovenia Trestného zákona o ukladaní trestu, nakoľko súd uložil T. F. trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov aj s poukazom na opísanú priťažujúcu okolnosť a prevažujúce priťažujúce okolnosti podľa §38 ods.4 Trestného zákona. Naopak T. F. požaduje, aby mu bola súdom priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zákona, nakoľko je toho názoru, že pred súdenými skutkami viedol riadny život. Súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že vina obžalovaného F. bola preukázaná najmä výpoveďami spoluobžalovaných T. X., U. W., T. T. a G. Y., ktorí v rámci svojich výpovedí v prípravnom konaní mali detailne popísať lúpežné prepadnutie bufetu v Oraviciach ako aj lúpežné prepadnutia v zmenárni v Korbielowe. S ich výpoveďami majú plne korešpondovať výpovede svedkov T. T., V. O., L. W. a W. U.. K tvrdenej zhode vo výpovediach spoluobžalovaných a svedkov T. F. podotýka, že svedkyňa V. O. nebola podľa výpovede útoku prítomná, svedok L. W. uviedol, že si nič nepamätá a svedkyňa W. U. uviedla, že svedkov nepozná a okrem niekoľkých popísaných udalostí si podrobnosti si nepamätá. Žiaden zo svedkov vypočutých na hlavnom pojednávaní neoznačil T. F. ako páchateľa skutkov.Za zásadné obžalovaný T. F. považuje porušenie jeho práva na obhajobu a to postupom súdu, kde na hlavnom pojednávaní dňa 14.11.2013 boli čítané zápisnice o výsluch obvinených T. X., U. W. a G. Y. z prípravného konania a to len s poukazom na § 258 ods.4 Tr. poriadku. Čítanie uvedených výpovedí obžalovaný T. F. namietal s poukazom na porušenie jeho práva „nakoľko nemal možnosť klásť obžalovaným otázky“ a tým namietal porušenie kontradiktórnosti konania (námietky sú zaprotokolované v zápisnici z hlavného pojednávania). T. F. už pri preštudovaní spisu v prípravnom konaní (v ÚVV Žilina dňa 24.08.2011) prostredníctvom svojho obhajcu žiadal realizovať svoje právo a dať v tom čase spoluobvineným otázky a to formou vykonania konfrontácie, návrh bol vyšetrovateľom zamietnutý. S uvedenými námietkami obžalovaného F., aby súd neprihliadal na čítané zápisnice z prípravného konania sa súd nevysporiadal ani na pojednávaní a ani v odôvodnení rozsudku. Obžalovaný T. F. trvá na tom, že jeho právo na kontradiktórne konanie pri výsluchu obvinených T. X., U. W., T. T. a G. Y. v prípravnom konaní nemohlo byť evidentne uplatnené, lebo napriek vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia toto bolo T. F. ako obvinenému doručené až 14.04.2011 a len od uvedeného dátumu mohol reálne uplatňovať svoje práva ako obvinený. Obžalovaný nesúhlasí, aby boli výpovede spoluobvinených vyhodnotené ako neodkladný a neopakovateľný úkon, nakoľko po vznesení obvinenia vyšetrovateľovi nič nebránilo aby výsluchy opakoval a umožnil na nich prítomnosť v tom čase obvinenému T. F.. Aj napriek súčasnej judikatúre v uvedenej otázke sa všeobecne akceptuje individuálnosť každého prípadu a predovšetkým sa osobitne posudzujú konkrétne okolnosti a to akým kľúčovým dôkazom viny je takýto spoluobvinený (svedok), ktorý nikdy nebol vypočutý kontradiktórne. Dôležité je aj to že obžalovaný sa konfrontácie so spoluobvinenými už v prípravnom konaní domáhal. My sme toho názoru, že s poukazom odôvodnenie napadnutého rozsudku je výsluch T. X., U. W., T. T. a G. Y. z prípravného konania v podstate jediným dôkazom, o ktorý súd opiera vinu obžalovaného T. F.. Ďalej je obžalovaný T. F. toho názoru, že dotknuté čítanie zápisníc z prípravného konania v prípade T. X. a U. W. bolo v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku a to aj z dôvodu, že súd uznesením prijal vyhlásenie menovaných obžalovaných o vine a vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaní priznali spáchanie skutku sa nevykoná a vykonajú sa len dôkazy súvisiace s výrokom o treste a náhrade škody. Obžalovaný namieta postup, kedy napriek uvedenému uzneseniu konštatujúcemu, že súd prijíma vyhlásenie a bude vykonávať dokazovanie len súvisiace s výrokom o treste a náhrade škody, súd čítal celé výpovede obžalovaných X. a W. z prípravného konania. Takýto postup odporuje ustanoveniu § 257 ods. 8 Tr. poriadku, nakoľko súd pred výsluchom týchto obžalovaných a čítaní ich výpovedí z prípravného konania neuviedol, že výsluch obžalovaných je podľa § 257 ods.8 posledná veta t.j. ako výsluch obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej trestnej činnosti. Výpoveď spoluobžalovaného T. T., na ktorú poukazuje súd v odôvodnení bola realizovaná na hlavnom pojednávaní súdu dňa 30.08.2018 a týkala len skutku podľa bodu 2/. Obžalovaný T. uviedol, iba to, že spáchal skutok kvalifikovaný pod bodom 2/ obžaloby, ako zločin lúpeže a že je ochotný uhradiť aj za spoluobžalovaných vzniknutú škodu. Obžalovaný T. F. trvá na tom, že odôvodnenie rozsudku poukazom na výpoveď T. T. ako obvineného z prípravného konania (strana 15, 16 rozsudku) nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení a je nelegitímne. Na výpoveď obžalovaného T. z prípravného konania sa v žiadnom prípade nemôže v súčasnej procesnej situácii prihliadať (obžalovaný T. T. na hlavnom pojednávaní vypovedal a jeho výpoveď z prípravného konania nebola postupom podľa §263 ods.3 čítaná). Z písomného odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd za hlavný usvedčujúci dôkaz považuje výpovede spoluobžalovaných a svedkov a o tieto opiera svoj záver o vine obžalovaného F. na iné dôkazy súd pri hodnotení dokazovania vo vzťahu k obžalovanému priamo nepoukazuje. V odôvodnení rozsudku súd síce citoval znalecké dokazovanie, avšak absentuje hodnotiaci moment, čo posudky preukazujú a čím prispeli k objasneniu dôkaznej situácie vo vzťahu k obžalovanému F.. Súd nedostatočne zistil skutkový stav a porušil právo na obhajobu, keď nevykonal a ani sa dostatočne nevysporiadal s návrhmi dôkazov obžalovaného T. F. a to návrh na výsluch svedka O. Y. (svedok mal nájsť tašku s vecami ako dôkazmi, na ktoré bolo realizované rozsiahle znalecké dokazovanie) a návrh na pripojenie spisu v trestnej veci rozhodnutia vydaného: Sąd rejonowy w Suchej Beskidzkiej z 21.12.2016, spzn.: IIK388/16 (rozhodnutie súdu je opísané vo výpise z registra trestov obžalovaného T. F. ako záznam č.6). Na jednej strane súd na hlavnom pojednávaní dňa 08.09.2017 po návrhu obžalovaného T. F. na výsluch svedka O. Y. pojednávanie odročil okrem iného za účelom predvolania svedka a pre neprítomnosť bol súdom tento svedok opakovane volaný a predvádzaný, následne však bez zmeny dôkaznej situácie súd na hlavnom pojednávaní dňa 30.08.2018 odmietol výsluch navrhovaného svedka a to postupom podľa §272 ods.3 Tr. poriadku. Vo veci navrhovaného vyžiadania spisu súdu z Poľskej republiky súd sa najskôr s návrhom stotožnil a podal žiadosť poľskému súdu aj so zabezpečeným prekladom do poľštiny, následne však bez zmeny dôkaznej situácie súd na hlavnom pojednávaní dňa 30.08.2018 odmietol dôkaz a to postupom podľa § 272 ods.3 Tr. poriadku. Obžalovaný trvá aj na tom, že sa súd vo veci rozhodol predčasne, keď napriek návrhu obhajoby sa neoboznámil s vecnými dôkazmi uvádzanými v obžalobe pod č.6 (vecné dôkazy vydané T. P. dňa 28.02.2009 a označené ako stopa číslo 1/ až 17/ s obžalobe uvedeným popisom vecí) a uspokojil sa len s konštatovaním prokurátora, že dôkazy sú v policajnom sklade (zápisnica z hlavného pojednávania zo dňa 30.08.2018 str.č.17). Obžalovaný poukazuje na to, že súčasťou týchto vecí by mali byť aj dôkazy, na ktoré boli vypracované znalecké posudky; nakoľko však vecné dôkazy napriek návrhu neboli súdu predložené má obžalovaný dôvodnú pochybnosť o ich existencii a tým aj o podkladoch a zákonnosti vypracovaných znaleckých posudkov opísaných v odôvodnení rozsudku. Obžalovaný opakovane trvá na tom, že má dôvodné pochybnosti aj o súdnom spise a jeho prílohách, nakoľko ako namietal pri preštudovaní bol mu predložený nezviazaný a nekompletný spis, kde napríklad súčasťou spisu neboli CD nosiče záznamy zo zmenárne a bufetu na popísanie, ktorých boli robené aj znalecké posudky. Podľa názoru obžalovaného preto nebolo riadne ukončené prípravné konanie. Uvedené nosiče boli do súdneho spisu doložené prokurátorom dodatočne dňa 29.04.2014. S poukazom na uvedené sa obžalovaný T. F. domáha práva na spravodlivý proces a napadnuté rozhodnutie súdu považuje z vyššie opísaných dôvodov za arbitrárne. Obžalovaný na záver poukazuje, že súd vo svojom rozhodnutí nezohľadnil značný časový odstup, ktorý od spáchania skutkov predstavuje deväť rokov, s tým že obžalovaný F. sa vždy dostavoval na pojednávania súdu a ani inak nespôsoboval nezákonné prieťahy v konaní. Uvedená neprimeraná dĺžka konania mala byť zohľadnená súdom pri ukladaní trestu aj obžalovanému T. F.. Obžalovaný namieta aj to, že v napadnutom rozhodnutí súd pri ukladaní súhrnného trestu nezohľadnil jeho právoplatné odsúdenie v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina spzn.: 28T/139/2017 a uložený trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov. Uvedený trest mu bol uložený súdom pre prečin sprenevery podľa §213 ods.1 Tr. zákona a to vydaným trestným rozkazom zo dňa 01.12.2017. Proti trestnému rozkazu podal obžalovaný odpor, ktorý dňa 22.05.2018 pred začatím hlavného pojednávania zobral späť. Okresný súd Žilina uznesením zo dňa 22.05.2018 zobral na vedomie späťvzatie odporu podaného obžalovaným. Ako vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania konaného dňa 30.08.2018 Okresným súdom Námestovo vo veci sp. zn.: 4T/119/2011 súd sa neoboznámil s vyššie opísaným spisom Okresného súdu Žilina. V prílohe obžalovaný dokladá trestný rozkaz Okresného súdu Žilina sp. zn.: 28T/139/2017 ako aj vyššie uvedené uznesenie súdu. Obžalovaný žiada, aby odvolací súd postupom podľa § 321 ods.1 písm. a), b), c) a e) z vyššie uvedených dôvodov odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a postupom podľa § 322 ods. 1 vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol“.
Obžalovaný U. W. v písomných dôvodoch odvolania smerujúceho proti výroku o treste prostredníctvom svojej obhajkyne uviedol, že od spáchania skutkov uplynulo viac než deväť rokov. Dňa 11.11.2011 bola podaná obžaloba a teda konanie pred okresným súdom trvalo takmer sedem rokov. Dĺžku trestného konania považuje za neprimeranú. V tejto súvislosti zdôraznil, že Európsky súd pre ľudské práva pri svojej rozhodovacej praxi jednoznačne uviedol, že dĺžku trvania trestného konania prevyšujúcu šesť rokov je potrebné považovať za výnimočnú a v prípade absencie významných dôvodov pre prekročenie tejto hranice nie je možné trestné stíhanie dlhšieho trvania tolerovať. Podľa jeho názoru v danom prípade postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj k porušeniu jednej zo základných zásad trestného konania upravenej v § 2 ods. 7 Tr. por., podľa ktorej každý má právo, aby jeho vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná pred súdom. Podľa jeho názoru prieťahy v trestnom konaní sú takou okolnosťou, ktorú možno zohľadniť popri existencii ďalších skutočností aj vo vzťahu k celkovej závažnosti spáchaného trestného činu. Poukázal tiež na to, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. z dôvodu dĺžky konania bolo aplikované pri ukladaní trestu spoluobžalovaným T. X., T. T., G. Y.. Z odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku nie je možné zistiť dôvod, pre ktorý nebolo aplikované ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. aj v prípade jeho osoby. Za tejto situácie nemôže považovať napadnutý výrok o treste rozsudku okresného súdu za primeraný a spravodlivý. Argumentácia súdu, v ktorej poukazuje na prebiehajúce trestné konanie vedené na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 6T/102/2018, je popretím ústavného princípu prezumpcie neviny a toto konanie nemôže byť kvalifikované ako priťažujúca okolnosť v jeho neprospech, keďže doteraz nebolo ani právoplatným rozhodnutím rozhodnuté o jeho vine. Nezodpovedá ani skutočnosti tvrdenie súdu, že v označenej veci je vo väzbe, keďže dňa 4.10.2018 bol z väzby prepustený. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a s poukazom na čas, kedy mali byť súdené skutky spáchané (február 2009), ako i na dĺžku konania pred súdom, aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. a uložil mu trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom, výkon ktorého mu podmienečne odloží na primeranú skúšobnú dobu. Len takýto trest bude primeraný a spravodlivý. Obžalovaný T. F. v písomnom vyjadrení k odvolaniu prokurátora prostredníctvom svojej obhajkyne uviedol, že prokurátor v podanom odvolaní poukazuje na nesprávnosť rozhodnutia súdu, čo do výšky uložených trestov všetkým obžalovaným, ktoré považuje za neprimerane mierne a v rozpore so zásadami individuálnej a ako aj generálnej prevencie. Pri obžalovanom T. F. prokurátor namieta, že súd mal ukladaný súhrnný trest odňatia slobody uložiť na hornej hranici trestnej sadzby, nakoľko obžalovaný mal byť iniciátorom celého konania, pre jeho postoj k veci a prevahu priťažujúcich okolností. S uvedenými dôvodmi odvolania prokurátora obžalovaný nesúhlasí. Obžalovaný je toho názoru, že pri ukladaní súhrnného trestu odňatia slobody za zbiehajúcu sa trestnú činnosť nie je trestným zákonom stanovené, že má byť uložený trest na hornej hranici trestnej sadzby. Obžalovaný ďalej poukazuje na skutočnosť, že vo výroku predmetného rozsudku súd neuvádza, že T. F. bol iniciátorom stíhaného konania. Taktiež nie je zrejmé pre aký konkrétny „postoj obžalovaného k prejednávanej veci“ žiada prokurátor prísnejší trest. Obžalovaný využil svoje právo a vo veci nevypovedal, jediné čoho sa v trestnom konaní domáhal bolo náležité objasnenie všetkých okolností stíhaných skutkov. Obžalovaný preto trvá na tom, že v právnom štáte nemôže byť domáhanie sa zákonných práv a využitie práva nevypovedať vo veci okolnosťou, ktorá by odôvodňovala ukladanie trestu v hornej hranici trestnej sadzby. Ohľadom hodnotenia priťažujúcich okolností a ich prevahy nepovažuje obžalovaný rozhodnutie súdu za správne a namietol ho vo svojom odvolaní (bod 2. odvolania). Obžalovaný sa v podanom odvolaní domáha toho, že mu nezákonne bola priznaná priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zákona, nakoľko pred spáchaním skutkov opísaných v rozsudku nebol právoplatne odsúdený za iný trestný čin. Obžalovaný chce podotknúť, že aj prípadná prevaha priťažujúcich okolností podľa trestného zákona nie je zákonným podkladom pre ukladanie trestu na hornej hranici trestnej sadzby, keďže sa podľa § 38 ods.4 Tr. zákona pri prevahe priťažujúcich okolností zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Obžalovaný považuje vyššie opísaný súdom uložený trest odňatia slobody v trvaní desať rokov za neprimerane prísny, a to predovšetkým s poukazom na doterajšiu dĺžku konania, kde od spáchania skutkov v mesiaci február 2009 uplynulo k dnešnému dňu viac než 9 rokov. Pri uvedenej dĺžke konania podstatne slabne záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa, a preto nie je podľa názoru obžalovaného dôvodné požadovať navyšovanie už tak vysokého trestu odňatia slobody poukazom na význam individuálnej a generálnej prevencie. Plynutie času v uvedenej dĺžke konania podstatne znížilo zákonný účel trestu ukladaného obžalovanému, a preto je dôvodné, aby súd túto skutočnosť zohľadnil použitím inštitútu mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 Tr. zákona. Obžalovaný žiada, aby odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol.
Obžalovaní T. X., U. W., T. T., G. Y., k odvolaniu prokurátora prostredníctvom svojich obhajcov na verejnom zasadnutí navrhli, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol podľa § 319 Tr. por.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzali. Pri preskúmaní prihliadol i na prípadné chyby, ktoré síce neboli odvolaním vytýkané, ale sú takej povahy, že by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolania prokurátora a obžalovaných U. W. a T. F. sú čiastočne dôvodné.
K výroku o vine u obžalovaného T. F.
Obžalovaný T. F. ako jediný z obžalovaných podal odvolanie proti výroku o vine napadnutého rozsudku.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne.
Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdené skutky sa stali a že ich spáchal obžalovaný T. F. spoločným konaním so spoluobžalovanými T. X., U. W., T. T. a G. Y.. Aj keď odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v preskúmavanej veci nespĺňa všetky parametre ustanovenia § 168 Tr. por., okresný súd v konečnom dôsledku vo vzťahu k obžalovanému T. F. vyvodil z vykonaných dôkazov o podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne.
Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby sa bol spravoval inými úvahami.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.
Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného T. F..
Právna kvalifikácia súdeného skutku ako pokračovacieho zločinu lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Tr. zák. aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.
V napadnutom rozsudku (vo výroku o vine v právnej vete - pozn. odvolacieho súdu) nie je uvedené, akým konkrétnym závažnejším spôsobom konania súdený pokračovací trestný čin lúpeže podľa § 20, § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. obžalovaní spáchali, a to upresnením príslušného ustanovenia Trestného zákona (spáchal trestný čin závažnejším spôsobom konania - so zbraňou v zmysle § 138 písm. a/ Tr. zák.), čo nerobí rozsudok nepreskúmateľným a arbitrárnym. Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že z opisu skutku v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva celkom jasne a zrozumiteľne spáchanie trestného činu, z ktorého bol obžalovaný T. F. aj ostatní spoluobžalovaní uznaní za vinných. Vyplýva to aj z odôvodnenia obžaloby prokurátora, ktorá bola obžalovanému riadne doručená.
Podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. sa trestného činu lúpeže dopustí ten, kto proti inému použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania.
Podľa § 138 písm. a) Tr. zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie spáchanie trestného činu so zbraňou.
Podľa § 122 ods. 3 Tr. zák. trestný čin je spáchaný so zbraňou, ak páchateľ alebo s jeho vedomím niektorý z jeho spolupáchateľov, použije zbraň na útok, na prekonanie alebo zamedzenie odporu alebo ju má na taký účel pri sebe; zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné, každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Trestný čin je spáchaný so zbraňou aj vtedy, ak páchateľ použije napodobneninu zbrane alebo ju má pri sebe s úmyslom, aby bola považovaná za pravú.
Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Odvolací súd uvádza, že odvolateľ primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Je presvedčený, že mu zákonným spôsobom nebolo preukázané spáchanie skutkov, za ktoré ho súd uznal vinným.
Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutky tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Vinu obžalovaného mal krajský súd, rovnako ako okresný súd, preukázanú predovšetkým na základe priamych dôkazov
- výpovedí spoluobžalovaných T. X., U. W., G. Y., ktorí v prípravnom konaní vo svojich výpovediach detailne popísali spôsob aj okolnosti spáchania súdeného trestného činu lúpeže, prepadnutia bufetu v Oraviciach, aj prepadnutia zmenární v Korbielowe, Poľská republika. Všetci traja spoluobžalovaní zhodne potvrdili, že to bol práve obžalovaný T. F., ktorý bol hlavným iniciátorom celej akcie, dal tip na poškodených, zabezpečil motorové vozidlo, nástroje na spáchanie trestného činu (zbrane, rukavice, kukly, paralyzátory). Podľa názoru odvolacieho súdu menovaní spoluobžalovaní presvedčivo usvedčujú obžalovaného T. F. zo spáchania súdených skutkov a krajskému súdu nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť ich výpovedí. Výpovede spoluobžalovaných, v ktorých usvedčujú obžalovaného T. F. zo spáchania uvedeného činu vyhodnotil krajský súd ako pravdivé, nakoľko ich logicky prepájajú aj ďalšie dôkazy vykonané v predmetnej veci. V rámci vyšetrovania „po začatí trestného stíhania“ boli vykonané previerky výpovede na mieste za prítomnosti obžalovaného U. W.. V rámci týchto previerok obžalovaný U. W. ukázal miesto, kde T. T. odložil tašku s vecami použitými pri lúpežnom prepadnutí zmenární v Korbielowe a kde bola predmetná taška aj nájdená. Taktiež U. W. ukázal miesto, kde po lúpežnom prepadnutí v Oraviciach odhodili tašku, v ktorej sa nachádzali šminky prepadnutej predavačky J. I.. Pravdivosť výpovede U. W. potvrdzujú aj zápisnice o ohliadke miesta činu, kde boli po lúpeži v Korbielowe ukryté veci použité pri lúpeži a miesta, kde bola odhodená taška s vecami patriacimi J. I., ako aj fotodokumentácia z uvedených miest a nájdených vecí. Svedkyne poškodené J. I., rod. O., T. T. a K. S. G. a svedkyňa O. I. vo svojich výpovediach podrobne opisujú okolnosti, za akých došlo k lúpežnému prepadnutiu v bufete v Oraviciach, ako aj v zmenárňach v Korbielowe a tieto sú v súlade s výpoveďami obžalovaných z prípravného konania. Svedok T. P. preukázal, že pri obci Oravská Polhora maloleté deti pri hre našli tašku, v ktorej sa nachádzali veci použité pri lúpežnom prepadnutí zmenárne v Korbielowe. Aj nasledujúce znalecké posudky nepriamo preukazujú vinu obžalovaného T. F. a logicky prepájajú usvedčujúce výpovede spoluobžalovaných. Zo znaleckého posudku KEÚ PZ vypracovaného znalcom Mgr. René Klimentom vyplýva, že na základe porovnanej predloženej stopy číslo 1 zaistenej ako digitálna fotografia z miesta činu lúpeže v Oraviciach, ktorá bola porovnaná so stopu č. 2 zaistenou ako farebné digitálne fotografie vtlačku a dezénu plášťa Matador Nordika MP 59 z osobného motorového vozidla VW PASAT e.č. TS-436 AR (držiteľom je U. F.), bola zaistená druhová zhoda, zhoda dezénu a zhoda rozmerových parametrov dezénových prvkov, čo preukazuje tvrdenia T. X., U. W., G. Y., že obžalovaný T. F. v kritický deň použil motorové vozidlo VW Passat pri páchaní trestného činu v Oraviciach, doviezol ich na ňom do Oravíc. Po spáchaní trestného činu a po rozdelení peňazí, pri dome otca T. F. z tohto vozidla vystúpili a presadli si do iného vozidla zn. AUDI. Znalecký posudok Výskumného ústavu súdnej optiky preukazuje spôsob a okolnosti spáchania druhého čiastkového útoku. Je pravdou, že predmetný znalecký posudok sa k otázke určenia osôb páchateľov nevyjadruje, nakoľko predložený záznam bol nízkej kvality. Znalecký posudok však podporuje tvrdenia obžalovaných T. X., U. W. a G. Y., ako aj tvrdenia svedkýň, ktoré sa v kritickom čase nachádzali v zmenárňach, ohľadne okolností, za ktorých došlo k spáchaniu lúpeží v zmenárňach v Poľskej republike. Znalecký posudok potvrdzuje, že išlo o štyroch páchateľov, ktorí sa pohybovali mimo vozidlo tmavej farby a vodiča vozidla, ktorý zostal vo vozidle počas lúpeže sedieť. Analýzou údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré boli poskytnuté na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Žilina pod sp. zn. 0Tp/171/2009 z 30.3.2009, okrem iného vyplýva, že cez anténne prenášače mobilného operátora T-Mobile v obci Oravská Polhora dňa 28.2.2009 boli realizované telefonické hovory z mobilných telefónnych čísel, ktoré mali používať obžalovaní T. T. a T. F..
Ťažisko odvolacích námietok obžalovaného T. F. spočíva v tom, že výpovede spoluobžalovaných, v ktorých ho usvedčujú z trestnej činnosti, neboli vykonané v súlade so zákonom. Neobstojí argument obžalovaného, že usvedčujúce výpovede spoluobžalovaných T. X., U. W. a G. Y. z prípravného konania, po tom, ako na hlavnom pojednávaní urobili vyhlásenie o priznaní viny, resp. vyhlásenie o tom, že nepopierajú spáchanie skutku v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por., § 257 ods. 4 Tr. por., a po tom, ako na hlavnom pojednávaní využili svoje právo a odopreli k veci vypovedať, súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní nemohol prečítať. Prečítanie výpovedí spoluobžalovaných bolo v súlade s ustanovením § 2 ods. 11 Tr. por., § 258 ods. 4 Tr. por., § 257 ods. 8 Tr. por.
V uvedených súvislostiach odvolací súd uvádza, že výsluchy obvinených T. X., U. W. a G. Y. z prípravného konania, v rámci ktorých vypovedali o spoločnej trestnej činnosti spáchanej s T. F., možno vyhodnotiť ako neodkladné úkony vo vzťahu k T. F., ktorý bol v tejto veci spoluobvinený a ktorému dovtedy nemohlo byť vznesené obvinenie, resp. mu nemohlo byť oznámené uznesenie o vznesení obvinenia pre objektívne prekážky (od začiatku trestného stíhania v tejto veci sa vyhýbal trestnému stíhaniu, nachádzal sa na neznámom mieste, bol na neho vydaný príkaz na zatknutie, aj Európsky zatýkací rozkaz). Neodkladným úkonom podľa § 10 ods. 16 Tr. por. je taký úkon, ktorý je potrebný vykonať okamžite, pretože ak by sa tak nestalo, hrozí, že dôkazný prostriedok alebo dôkaz by bol zmarený alebo zničený. Pri úvahe o tom, či ide o neodkladný úkon je treba zvažovať, či z hľadiska účelu trestného konania výsluchy T. X., U. W. a G. Y. nezniesli odklad do doby, pokiaľ nebude vznesené obvinenie, resp. oznámené uznesenie o vznesení obvinenia aj voči spoluobvinenému, v tomto prípade T. F.. Pri riešení tejto otázky je potrebné vychádzať z ustanovenia § 206 ods. 1 Tr. por., t.j. že ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi. Výsluch obvineného musí byť rovnako vykonaný bez meškania potom, čo obvinenému bolo vznesené obvinenie oznámené, pretože na tento úkon môžu bezprostredne nadväzovať a spravidla aj nadväzujú ďalšie potrebné opatrenia a rozhodnutia (napr. o väzbe), ktorými sa naplňuje účel trestného konania odhliadnuc od toho, že obvinený môže tiež odvtedy v plnom rozsahu realizovať svoje obhajovacie práva, najmä vyjadriť sa k vznesenému obvineniu. Z uvedených dôvodov je krajský súd názoru, že výsluch obvineného v trestnom konaní je neodkladným úkonom, na základe čoho je potom možné ho použiť vo vzťahu k ďalším spoluobvineným.
Krajský súd uzatvára, že výsluchy T. X., U. W. a G. Y. z prípravného konania v procesnom postavení obvinených, v ktorých spoluobžalovaného T. F. usvedčovali zo spáchania súdeného trestného činu, krajský súd vyhodnotil ako dôkazy vykonané a získané v súlade so zákonom a spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku, ktoré konajúci okresný súd mohol na hlavnom pojednávaní prečítať. Požiadavka kontradiktórnosti takto vykonaných dôkazov bola teda splnená a prečítané výpovede spoluobžalovaných bolo možné hodnotiť z hľadiska ich obsahu ako usvedčujúce dôkazy a popri iných dôkazoch opierať o ne skutkové zistenia.
V súvislosti s ďalšími odvolacími námietkami obžalovaného, že okresný súd nerealizoval ním predostreté dôkazné návrhy, krajský súd uvádza, že navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrh strán konania na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania, a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý stranou konania navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.
Treba dať za pravdu obžalovanému, že súd prvého stupňa si nesplnil svoju povinnosť a riadne v písomnom odôvodnení rozsudku nerozviedol svoje argumenty, pre ktoré postupom podľa § 272 ods. 3 Tr. por. na hlavnom pojednávaní 30.8.2018 odmietol jeho návrhy na doplnenie dokazovania. Keďže rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, krajský súd uvedené pochybenie napraví vlastným rozhodnutím a k návrhom obžalovaného na doplnenie dokazovania dodáva, že aj podľa jeho názoru vykonanie týchto dôkazov sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie (spis súdu z Poľskej republiky - ide o odsúdenie, ktoré je už súčasťou odpisu z registra trestov na obžalovaného, ktorý mali oba konajúce súdy k dispozícii), ako aj skutkovej okolnosti, ktorú je možné zistiť inými dôkazmi a nie je nutné ju overovať ďalšími dôkazmi (výsluch svedka O. Y., oboznámenie vecných dôkazov uvedených pod bodom 6 obžaloby). Ako bolo konštatované vyššie, svedok T. P. bez akýkoľvek pochybností potvrdil, že švagrinej chlapec O. Y. ho oslovil, že v kríku pri ceste pri obci Oravská Polhora našli tašku, v ktorej sú naozajstné zbrane. Tú tašku mu priniesol k autu a keď ju otvoril, tak z nej povyťahovali kukly, rukavice, nejaké bundy a taktiež v nej boli dve pištole a dva paralyzátory, a preto hneď zavolal políciu. O. mu tiež povedal, že si robil zo snehu bunker, keď prišlo nejaké auto zn. PEUGEOT, ktoré bolo modrej alebo čiernej farby, z toho auta niekto vystúpil a zaniesol tú tašku do kríkov. Výpoveď svedka P. je v zhode s usvedčujúcimi výpoveďami obžalovaných T. X., U. W. a G. Y. a ich verziami, čo presne urobili po vykonaní lúpežného prepadnutia v zmenárňach na území Poľskej republiky v Korbielowe. Obžalovaný U. W. uviedol, že keď po lúpeži prišli k autu, tašku s vecami dal F. T. s tým, že T. túto vložil do PEUGEOTA. Následne si on sadol k T. do PEUGEOTA, šli smerom na Oravskú Polhoru, kde T. odbočil z hlavnej cesty a keď sa ho spýtal na dôvod, tak mu povedal, že sa chce zbaviť tých vecí. Následne zastavil, vystúpil von, preskočil priekopu a tašku s vecami položil na zem a prihrnul ju snehom. Následne išli s autom do Trstenej. Obžalovaný T. X. potvrdil, že po lúpeži keď prišli k T. autu, rukavice, kukly, pištole dali do tašky, ktorú W. zobral do T. auta. Potom, ako prišli do P., im T. alebo U. povedal, že veci niekde schovali. Pokiaľ ide o návrh na vykonanie vecných dôkazov pod bodom 6 obžaloby, v okolnostiach danej veci podľa názoru krajského súdu ich „fyzické oboznámenie“ nebolo nutné, nakoľko v trestnom spise sa nachádzajú fotografie týchto vecí, ktoré boli na hlavnom pojednávaní oboznámené, k predmetným veciam boli vykonané ďalšie dôkazy, po vykonaní ktorých niet nijakých pochybností o pôvode vecí, nájdení vecí a mieste, kde boli veci nájdené, ani to, že tieto veci boli použité pri spáchaní súdeného trestného činu.
Dokazovanie je procesný postup súdu upravený Trestným poriadkom, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd ustanovuje skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá skutočnému stavu veci a o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci trestného konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Súd, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Teda len súd rozhoduje o tom, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého, naopak, nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila. Rozhodnutie súdu o vykonaní či nevykonaní určitého dôkazu však nie je svojvoľné, ale vychádza z dôsledného posúdenia okolností konkrétneho prípadu, za súčasnej povinnosti strany, ktorá dôkaz navrhuje, uviesť, ktoré skutočnosti sa majú preukázať, ktoré súd rovnako pri svojich úvahách berie na zreteľ.
Krajský súd poznamenáva, že za porušenie ústavou priznaného práva na obhajobu nemožno považovať obsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkoch pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. por.
Odvolací súd odvolacie námietky obžalovaného T. F., týkajúce sa porušenia práv na obhajobu a porušenia práva na spravodlivý proces považuje za nedôvodné. Odvolací súd po preštudovaní spisového materiálu nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by v priebehu trestného konania došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu podstatným spôsobom. Naopak, jeho právo na obhajobu bolo v priebehu trestného konania zachované, mal možnosť zúčastňovať sa pojednávaní a uplatňovať svoje práva osobne, aj prostredníctvom svojich obhajcov, pričom toto svoje právo v priebehu konania aktívne využíval. Pokiaľ obžalovaný odmietol preštudovanie spisu s odôvodnením, že trestný spis nie je zviazaný, vyšetrovateľ v zázname o preštudovaní spisu konštatoval, že vyšetrovací spis daný k preštudovaniu, je spracovaný v zmysle Vyhlášky MS SR č. 618/2005 Z.z. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní. Spis je riadne očíslovaný od čísla listu 1 okrem obsahu spisu vzostupne až po posledný list. Obžalovaný následne za prítomnosti svojej obhajkyne záznam o preštudovaní spisu podpísal. Aj napriek tomu, že prokurátor do spisu doložil dodatočne 29.4.2014 (č.l. 988 - spisu) dva digitálne dátové nosiče, ktoré boli podkladom pre vypracovanie znaleckého posudku KEÚ PZ SR Slovenská Ľupča súdnym znalcom Ing. Z. Salajkom a ktoré znalec po vypracovaní znaleckého posudku vrátil príslušným orgánom činným v trestom konaní, treba uviesť, že tento postup nevyvoláva pochybnosti o zákonnosti prípravného konania. Súdny znalec z priložených CD nosičov vyhotovil fotografie, ktoré už sú súčasťou vypracovaného znaleckého posudku. Súdny znalec bol k znaleckému posudku osobne vypočutý na hlavnom pojednávaní a odpovedal na otázky obhajkyne obžalovaného.
K otázkam viny obžalovaného krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol na podklade dôkazov, ktoré boli vykonané procesne relevantným spôsobom a na podklade skutkového stavu, o ktorom nie sú pre krajský súd žiadne dôvodné pochybnosti. Odvolanie obžalovaného T. F. proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o vine je pre krajský súd nedôvodné.
K výroku o treste
Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaných, ich zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti ich nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).
Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.
Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.
Podľa § 38 ods. 3 Tr. zák., ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
Podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
Podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.
Podľa § 42 ods. 2, veta tretia Tr. zák., v rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných titulov a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest, trest prepadnutia veci alebo trest zákazu činnosti, ak bol taký trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7.
Podľa § 42 ods. 3 Tr. zák. ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.
Ustanovenie § 39 Tr. zák. je jedným z prostriedkov individualizácie trestu a prejavom depenalizácie Trestného zákona. Výnimočnosť použitia § 39 ods. 1 Tr. zák. o znížení trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom vyplýva už zo samotného názvu tohto ustanovenia. Nejde teda o pravidelný postup súdu a tiež preto jeho použitie nemôžu odôvodniť len bežne sa vyskytujúce skutočnosti. Postup podľa § 39 Tr. zák. potom umožňuje riešiť situácie, keď trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej sadzby by nezodpovedal okolnostiam konkrétneho prípadu a keď dolná hranica tohto trestu stanovená v zákone by bola pociťovaná ako prekážka brániaca uloženiu primeranejšieho trestu.
Okolnosťami prípadu z hľadiska použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie stupňa nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť a možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno tiež odôvodniť i okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita naplnenia výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov a odôvodňujú zhovievavejší prístup pri ukladaní trestu. Medzi takéto skutočnosti by bolo možné zaradiť napr. spáchanie trestného činu pod tlakom závislosti alebo podriadenosti, spáchanie trestného činu pod vplyvom hrozby alebo nátlaku, spáchanie trestného činu pod vplyvom ťaživých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si páchateľ nezavinil sám, a pod. Za okolnosti prípadu, ktoré by si zasluhovali osobitnú pozornosť (a ktoré by umožňovali aplikáciu ustanovení § 39 ods. 1 Tr. zák.), treba považovať okrem už uvedených prípadov najmä skutočnosti, ktoré, ako už bolo uvedené, sú v zmysle ust. § 36 Tr. zák. významnými poľahčujúcimi okolnosťami.
Za pomery páchateľa treba považovať rodinné a osobné pomery, ktoré sú v stave u každého páchateľa pri uložení trestu vyvolať osobitne citeľný dopad. Ide v podstate o pomery (rodinné, osobné), ktoré existujú nie v čase páchania činu, ale v čase ukladania trestu. Za takéto pomery treba považovať predovšetkým narušený zdravotný stav, starostlivosť o početnú rodinu a skutočnú odkázanosť viacerých osôb na príjem zo zárobkovej činnosti páchateľa, tehotenstvo páchateľky a pod. Pomery páchateľa sú teda okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchaniu trestného činu a ktoré v rámci nebezpečnosti činu pre spoločnosť hodnotené nie sú. Sú to len osobné pomery páchateľa.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 2 ods. 7 Tr. por. každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.
Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného, ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo o sebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania.
Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) je potrebné v prvom rade považovať za pokyn či apel signatárskym štátom, aby organizovali svoje súdnictvo tak, aby princípy súdnictva v Dohovore zakotvené, boli rešpektované.
Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných činov a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6 Dohovoru, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti zbavil bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie o otázke viny a trestu.
Primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, pričom súd berie do úvahy skutkovú, právnu a procesnú zložitosť, správanie štátnych orgánov a strán konania. Všeobecne platí, že lehota konania v trestných veciach by sa mala spravidla posudzovať prísnejšie ako lehota konania v civilných veciach so zreteľom na dôsledky, ktoré má takéto konanie na postavenie obvineného, jeho povesť, profesionálnu činnosť atď. Čo sa týka správania strán konania, samozrejme platí, že iba prieťah, ktorý je možné pripísať štátu, môže viesť k záveru, že sa primeraná lehota nerešpektovala. Prieťahy v konaní pripísateľné stranám môže zapríčiniť skutočnosť, že obvinený predkladal žiadosti o odročenie, o dodatočné vyšetrovanie alebo o dodatočný čas na predloženie podaní, opakovane menil právnych zástupcov, nezúčastňoval sa na pojednávaniach, zmizol, že on alebo jeho právny zástupca úplne alebo čiastočne využívali zdanlivú alebo skutočnú výhodnosť dostupných opravných prostriedkov a stanovených lehôt alebo ak z jeho strany došlo k iným „ťažko pochopiteľným krokom“ vyvolávajúci dojem malej spolupráce.
K výroku o treste u obžalovaného T. F.
Po splnení preskúmavacej povinnosti odvolací súd zistil, že odvolanie prokurátora proti výroku o treste podaného v neprospech obžalovaného, ako aj odvolanie obžalovaného T. F. proti výroku o treste je čiastočne dôvodné vzhľadom na nasledovné skutočnosti.
Krajský súd sa nestotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému a osvojil si argumenty obžalovaného o neprimeranosti uloženého trestu okresným súdom z hľadiska jeho prísnosti.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa je krajský súd toho názoru, že v prípade obžalovaného T. F. sú splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu, tak ako sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.
Je nepochybné, že skutky, resp. čiastkové útoky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, boli spáchané v dňoch 23.2.2009 a 28.2.2009. Prokurátor podal obžalobu na súde 11.11.2011. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom na okresnom súde 30.8.2018, teda po deviatich rokoch od spáchania skutkov. V čase, keď o trestnej veci rozhodoval krajský súd, od spáchania skutkov uplynula doba desiatich rokov. Z uvedených skutočností je zrejmé, že u obžalovaného došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie obžalovaného T. F., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania.
V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, na dôkaznú situáciu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä okresného súdu, ktorý vo veci konal neprimerane dlhý čas, pričom obžalovaný svojím konaním nezavinil prieťahy v súdnom konaní, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou významnou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.
Treba súhlasiť s právnym názorom okresného súdu, že v prípade obžalovaného T. F. sú splnené podmienky pre uloženie súhrnného trestu v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zák. Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, však dospel k záveru, že obžalovanému má byť za teraz súdený pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., ukladaný súhrnný trest odňatia slobody aj za ďalšie trestné činy, za ktoré už bol právoplatne odsúdený, a to: rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/65/2009 z 5.5.2011, trestným rozkazom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/73/2011 doručeným obžalovanému 26.7.2011, rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/116/2009 z 21.9.2011, rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/93/2011 zo 6.9.2012, rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1T/32/2012 z 15.4.2013, pretože na uloženie súhrnného trestu za všetky zbiehajúce sa trestné činy (zločiny, prečiny) sú splnené všetky zákonom predpokladané podmienky, t.j. medzi teraz súdeným pokračovacím zločinom lúpeže a trestnými činmi, za ktoré už bol obžalovaný právoplatne odsúdený citovanými súdnymi rozhodnutiami, existuje ničím neprerušený viacčinný súbeh. Uvedené pochybenie okresného súdu preto krajský súd napravil sám spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Nie je správny názor obhajkyne, že obžalovanému mal byť uložený súhrnný trest aj vo vzťahu k výroku o treste právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Žilina, sp. zn. 28T/139/2017 z 1.12.2017. Nebola totiž splnená podmienka pre uloženie takéhoto súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. spočívajúca v tom, že súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. V prípade uvedeného trestného rozkazu nastali účinky jeho vyhlásenia doručením obžalovanému 15.2.2018 (§ 353 ods. 6 Tr. por.). Treba stručne uviesť, že v uvedenej veci bol obžalovaný právoplatne odsúdený za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., ktorý spáchal dňa 24.2.2017. Obžalovaný teraz súdený zločin lúpeže v teraz prejednávanej trestnej veci sp.zn. 4T/119/2011 spáchal, resp. dokonal dňa 28.2.2009. Na uloženie súhrnného trestu aj vo vzťahu k výroku o treste trestného rozkazu Okresného súdu Žilina, sp. zn. 28T/139/2017 z 1.12.2017 tak neboli splnené zákonné podmienky, pretože medzi teraz súdeným zločinom lúpeže dokonaným dňa 28.2.2009 a prečinom sprenevery spáchaným dňa 24.2.2017, neexistoval viacčinný súbeh. Viacčinný súbeh prerušilo vyhlásenie prvého odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/65/2009 z 5.5.2011.
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súhrnný trest podľa zásad uvedených v § 42 ods. 1 Tr. zák. sa uloží iba v prípade viacčinného súbehu, a to len vtedy, ak páchateľ bol za časť retrospektívne sa zbiehajúcej trestnej činnosti odsúdený a ak je možné na také odsúdenie prihliadať. Hranicu teda tvorí vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku (trestného rozkazu) súdom prvého stupňa. Vždy je to časovo prvé odsúdenie, ku ktorému v celom trestnom konaní dôjde, vrátane opravného konania. Súhrnný trest nastupuje namiesto úhrnného trestu, ktorý by inak bol páchateľovi uložený, ak by sa o všetkých zbiehajúcich sa trestných činoch rozhodovalo v spoločnom konaní. Znamená to, že odsúdený musí byť pri súhrnnom treste v zásade v rovnakej situácii ako v prípade trestu úhrnného, t.j. ako keby bolo o všetkých spáchaných trestných činoch rozhodnuté v jednom konaní.
Obžalovanému nepochybne mal byť uložený súhrnný trest odňatia slobody s použitím tzv. asperačnej zásady (zostrenia trestu) podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., vzhľadom k tomu, že obžalovaný spáchal viac úmyselných trestných činov viacerými skutkami, z ktorých sú niektoré zločiny a prečiny. Keďže odvolanie bolo podané aj prokurátorom v neprospech obžalovaného, uvedené pochybenie mohol krajský súd napraviť sám svojím vlastným rozhodnutím, pričom sa vysporiadal s novou právnou skutočnosťou, ktorá nastala po uverejnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. PL. ÚS 106/2011-85 z 28.11.2012 v Zbierke zákonov, čiastka 104, uverejnenej 21.12.2012.
U obžalovaného nebola zistená žiadna poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 Tr. zák. Pokiaľ sa obžalovaný v písomných dôvodoch svojho odvolania domáhal priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zák. (t.j., že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život), táto okolnosť podľa zistení krajského súdu nie je daná. Z odpisu z registra trestov a pripojených trestných spisov je zistiteľné, že obžalovaný pred spáchaním teraz súdeného trestného činu neviedol riadny život, pretože obžalovaný dňa 11.1.2005 spáchal trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 Tr. zák., dňa 20.8.2005 spáchal trestný čin vydierania v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1 Tr. zák., v mesiaci september 2005 spáchal pokračovací trestný čin vydierania podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1 Tr. zák. a pokračovací trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 9 ods. 2, § 231 ods. 1 Tr. zák., za ktoré bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/116/2009 z 21.9.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/96/2011 z 22.11.2011. Ďalej bolo zistené, že obžalovaný dňa 25.2.2009, dňa 26.2.2009 a dňa 27.2.2009 spáchal viacnásobný prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., za ktorý bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6T/65/2009 z 5.5.2011.
U obžalovaného aj krajský súd zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., t.j., že bol už za trestný čin odsúdený a súd podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť môže prihliadať (ide o odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 28T/139/2017, ktorým bol obžalovanému za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov). V tomto smere podané námietky obžalovaného boli nedôvodné.
V prípade obžalovaného tak nastala situácia, keď sa mu ukladal trest odňatia slobody podľa asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) a horná hranica trestnej sadzby sa u neho zvyšuje o jednu tretinu. Pritom však súčasne u neho prevažujú priťažujúce okolnosti nad poľahčujúcimi okolnosťami (§ 38 ods. 4 Tr. zák.), a preto sa zároveň dolná hranica trestnej sadzby zvýši o jednu tretinu. Krajský súd s poukazom na ustanovenie § 38 ods. 8 Tr. zák. tak ukladal obžalovanému trest odňatia slobody v upravenej trestnej sadzbe vo výmere 120 mesiacov až 192 mesiacov.
Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému za súdený zločin lúpeže uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., 42 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov, ktorý aj odvolací súd považuje za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a najmä generálnej prevencie; takýto trest podľa názoru krajského súdu aj v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného. Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že bol doposiaľ sedemkrát súdne potrestaný za úmyselnú trestnú činnosť majetkového aj násilného charakteru. V minulosti mu boli opakovane uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody. Obžalovaný sústavne pácha trestnú činnosť, a to aj napriek dorodeniam vo forme ukladania podmienečných trestov, upustenia od uloženia súhrnného trestu. Tieto skutočnosti dokumentujú výraznú spoločenskú neprispôsobivosť obžalovaného a jeho pohŕdavý postoj k normám a pravidlám nielen slušného správania, ale aj k základným hodnotám chráneným trestným zákonom, z čoho vyplýva, že osobu obžalovaného charakterizujú ako osobu mimoriadne náchylnú k protispoločenskej i protizákonnej činnosti. Pri rozhodovaní o treste nemožno opomenúť ani závažnosť celej zbiehajúcej sa trestnej činnosti, za ktorú je obžalovanému v tomto konaní ukladaný trest, ako aj výška škody spôsobená trestnými činmi.
S poukazom na ustanovenie § 42 ods. 2 Tr. zák. krajský súd pri ukladaní súhrnného trestu zrušil výroky o treste uložené páchateľovi skoršími rozsudkami, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. V súlade s ustanovením § 42 ods. 2, veta tretia Tr. zák. bolo ale povinnosťou súdu uložiť v rámci súhrnného trestu znovu i trest zákazu činnosti vo výmere 18 mesiacov, pretože tento trest bol uložený už skorším rozhodnutím a takémuto postupu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7 Tr. zák.
Krajský súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, postupom podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Opätovne treba pripomenúť, že odvolanie podal aj prokurátor, a preto krajský súd mohol rozhodnúť v neprospech obžalovaného. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa možnosť zaradenia odsúdeného do iného ústavu, ako by mal byť zaradený, s výnimkou prípadov, keď je odsúdenému uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo mu je ukladaný trest za obzvlášť závažný zločin a jeho výmera prevyšuje pätnásť rokov. Je nepochybné, že obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním teraz súdeného trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, a teda prichádzalo do úvahy zaradenie obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. Z aktuálneho odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný v súčasnej dobe od 18.9.2018 vykonáva trest v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia (bolo rozhodnuté o spoločnom spôsobe výkonu trestu - pozn. odvolacieho súdu). V osobe obžalovaného však ide o tak narušeného páchateľa, že je potrebné v rámci jeho prevýchovy vplývať na tohto výkonom trestu odňatia slobody v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Odvolací súd je tiež toho názoru, že na prevýchovu obžalovaného a splnenie účelu trestu nebude postačovať výkon trestu odňatia slobody v najmiernejšom ústave.
K výroku o treste u obžalovaného U. W.
Treba stručne pripomenúť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Námestovo konanom 14.11.2013 urobil vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutkov uvedených v obžalobe podľa § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por. (č.l. 911-912), čím sa vzdal práva na prerokovanie svojej veci pred nestranným a nezávislým súdom na hlavnom pojednávaní v časti prieskumu správnosti skutkových zistení obžaloby. Uvedeným vyhlásením obžalovaný súčasne prejavil súhlas, že mu súd uloží trest bez dokazovania viny. Logickým dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovaného, že je vinný, bol aj ďalší postup súdu, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu priznanej viny.
Nakoľko na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom nebolo vykonané dokazovanie súvisiace so skutkovými zisteniami obžaloby, nemohol ani krajský súd, ako súd odvolací, preskúmavať, zasahovať, meniť, či spochybňovať skutkové zistenia a závery súdu prvého stupňa prezentované vo výroku o vine v napadnutom rozsudku.
Krajský súd bol však povinný preskúmať zákonnosť postupu okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o prijatí vyhlásenia obžalovaného. V tomto smere nezistil odvolací súd žiadne pochybenia.
Pri rešpektovaní obmedzeného revízneho princípu v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. sa predmetom odvolacieho prieskumu na základe odvolania prokurátora aj obžalovaného stal výrok súdu prvého stupňa o treste uloženom obžalovanému U. W..
Krajský súd sa po preskúmaní obsahu spisu nestotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh a výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému. Čiastočne si osvojil argumenty obžalovaného o neprimeranosti uloženého trestu okresným súdom z hľadiska jeho prísnosti. Odvolanie prokurátora podané v neprospech obžalovaného krajský súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodné.
Krajský súd sa nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu, že v prípade obžalovaného sú splnené podmienky pre uloženie samostatného trestu odňatia slobody. Okresný súd pri rozhodovaní o treste porušil zákon v ustanovení § 42 ods. 1 Tr. zák. v neprospech obžalovaného.
Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ štyrikrát súdne potrestaný, a to rozsudkami Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/54/2011 z 3.11.2011 (na páchateľa sa hľadí, akoby nebol odsúdený), sp. zn. 6T/103/2012 zo 6.11.2012 (na páchateľa sa hľadí, akoby nebol odsúdený), sp. zn. 4T/27/2012 z 27.6.2013, sp. zn. 4T/87/2010 z 29.11.2013.
Po dôslednom preskúmaní pripojených trestných spisov Okresného súdu Námestovo, krajský súd zistil, že v prípade obžalovaného U. W. boli splnené podmienky pre ukladanie súhrnného trestu v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zák., vo vzťahu k výroku o treste, ktorý bol obžalovanému uložený (po povolení obnovy konania - pozn. krajského súdu) právoplatným rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/87/2010 z 29.11.2013. Na tomto mieste odvolací súd opätovne pripomína, že hranicu tvorí vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku (trestného rozkazu) súdom prvého stupňa. Vždy je to časovo prvé odsúdenie, ku ktorému v celom trestnom konaní dôjde, vrátane opravného konania. Pokračovaciu trestnú činnosť, ktorá je predmetom tohto trestného konania, obžalovaný spáchal, resp. dokonal dňa 28.2.2009, pričom viacčinný súbeh prerušilo vyhlásenie prvého odsudzujúceho rozsudku vo veci Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/87/2010 zo dňa 17.2.2011. Žiada sa pripomenúť, že tento rozsudok bol uznesením krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/50/2011 z 30.6.2011 zrušený a vec bola okresnému súdu vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie.
Krajský súd aj v prípade obžalovaného U. W. je toho názoru, že sú u neho splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu tak, ako sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.
Je nepochybné, že skutky, resp. čiastkové útoky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, boli spáchané v dňoch 23.2.2009 a 28.2.2009. Prokurátor podal obžalobu na súde 11.11.2011. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom na okresnom súde 30.8.2018, teda po deviatich rokoch od spáchania skutkov. V čase, keď o trestnej veci rozhodoval krajský súd, od spáchania skutkov uplynula doba desiatich rokov. Z uvedených skutočností je zrejmé, že u obžalovaného došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie obžalovaného U. W., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania.
V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, na dôkaznú situáciu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä okresného súdu, ktorý vo veci konal neprimerane dlhý čas, pričom obžalovaný svojím konaním nezavinil prieťahy v súdnom konaní, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou významnou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.
Obžalovanému U. W. nepochybne mal byť uložený súhrnný trest odňatia slobody s použitím tzv. asperačnej zásady (zostrenia trestu) podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., vzhľadom k tomu, že obžalovaný spáchal viac úmyselných trestných činov viacerými skutkami, z ktorých sú dva zločiny (zločin lúpeže a zločin vydierania) a jeden prečin (poškodzovania cudzej veci). Keďže odvolanie bolo podané aj prokurátorom v neprospech obžalovaného, uvedené pochybenie mohol krajský súd napraviť sám svojím vlastným rozhodnutím, pričom sa vysporiadal s novou právnou skutočnosťou, ktorá nastala po uverejnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. PL. ÚS 106/2011-85 z 28.11.2012 v Zbierke zákonov, čiastka 104, uverejnenej 21.12.2012. U obžalovaného nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť v zmysle § 37 Tr. zák. Krajský súd, na rozdiel od okresného súdu, u obžalovaného zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. n) a podľa § 36 písm. l) Tr. zák.
Podľa § 36 písm. n) Tr. zák. poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Treba stručne pripomenúť, že obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por., že nepopiera spáchanie skutkov uvedených v obžalobe. Okresný súd následne rozhodol podľa § 257 ods. 7 Tr. por., že vyhlásenie obžalovaného prijíma, súčasne vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná. Obžalovaný týmto postupom nepochybne umožnil prevziať výsledky dokazovania z prípravného konania bez toho, aby tieto boli konfrontované s výsledkami dokazovania na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd v čase svojho rozhodovania postupoval v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou a judikatúrou všeobecných súdov. V zmysle tejto judikatúry sa poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák., ktorá je zohľadnená v postupe podľa § 257 ods. 7 Tr. por., stáva v určitom zmysle kvalifikovanou okolnosťou majúcou za následok možnosť nevykonania dokazovania v určitom rozsahu na hlavnom pojednávaní. Umožnenie takéhoto zjednodušeného postupu v konaní súdu je potrebné potom nepochybne považovať za napomáhanie súdu pri objasňovaní trestnej činnosti.
Odvolanie v trestnej veci obžalovaného U. W. bolo podané nielen prokurátorom v neprospech obžalovaného, ale aj samotným obžalovaným, krajský súd v záujme zohľadnenia všetkých skutočností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie o treste, aj keď to obžalovaný vo svojich argumentoch neuvádzal, obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák.
Podľa § 36 písm. l) Tr. zák. poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. Analýzou vyšetrovacieho a súdneho spisu zameraného na správanie sa obžalovaného vo vzťahu k trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený a pre ktorú bolo voči nemu vedené trestné konanie, dospel krajský súd k jednoznačnému záveru, že obžalovaný sa v štádiu prípravného konania k trestnej činnosti priznal, pričom detailne popísal spôsob aj okolnosti spáchania súdených skutkov, trestné činy úprimne oľutoval.
Krajský súd sa ďalej nestotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa o existencii poľahčujúcej okolností na strane obžalovaného v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. (t.j. obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život).
Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný bol prvýkrát súdne potrestaný rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/54/2011 z 3.11.2011, a to za úmyselné trestné činy podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., ktoré spáchal dňa 15.1.2008. Aj napriek skutočnosti, že v prípade tohto odsúdenia sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený, treba uviesť, že zahladenie odsúdenia nebráni súdu, aby pri hodnotení osoby obžalovaného prihliadal ku skutočnosti, že obžalovaný v minulosti spáchal trestný čin. Krajský súd v uvedených súvislostiach naviac uvádza, že skutočnosť, že páchateľ spáchal skutok, ktorý má znaky trestného činu, a skutočnosť, že bol za tento skutok právoplatne odsúdený, sú dve rozdielne skutočnosti (udalosti) objektívneho sveta. Právo rozlišuje tieto dve rozdielne právne skutočnosti a spája s nimi vznik odlišných právnych pomerov a odlišné právne následky pre páchateľa. Ak teda právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, znamená v podstate právny zánik skutočnosti odsúdenia, neznamená to i zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestný čin. Rozlišovanie týchto dvoch právnych skutočností nie je umelé, pretože ide o skutočnosti s odlišným obsahom, ktoré majú odlišný význam a dosah pri výmere trestu.
Ak páchateľ v minulosti už spáchal trestný čin, môže súd zo zhodnotenia konkrétnych okolností minulého a súčasného trestného činu vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti alebo či spáchanie oboch trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné, aký je stupeň a povaha mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod.
S ohľadom na uvedené obžalovanému nemožno priznať poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, pretože uvedenú okolnosť je možné priznať v prípade, ak páchateľ dodržiaval právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje povinnosti voči štátu aj voči spoločnosti, nezneužíval svoje práva voči spoluobčanom, nenarušoval občianske spolužitie v bydlisku, ani v zamestnaní, nedopúšťal sa priestupkov, iných deliktov a trestných činov.
V prípade obžalovaného tak nastala situácia, keď sa mu ukladal trest odňatia slobody podľa asperačnej zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) a horná hranica trestnej sadzby sa u neho zvyšuje o jednu tretinu. Pritom však súčasne u neho prevažujú poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi okolnosťami (§ 38 ods. 3 Tr. zák.), a preto sa zároveň horná hranica upravenej trestnej sadzby zníži o jednu tretinu. Krajský súd tak s poukazom na ustanovenie § 38 ods. 8 Tr. zák. ukladal obžalovanému trest odňatia slobody v upravenej trestnej sadzbe vo výmere 84 mesiacov až 165 mesiacov.
Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému za súdený zločin lúpeže uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., 42 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l), n) Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, ktorý aj odvolací súd považuje za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a najmä generálnej prevencie; takýto trest podľa názoru krajského súdu aj v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného. Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že bol doposiaľ štyrikrát súdne potrestaný za úmyselnú trestnú činnosť najmä násilného charakteru. Obžalovaný sústavne pácha trestnú činnosť, a to aj napriek dorodeniam vo forme ukladania peňažného trestu, upustenia od uloženia súhrnného trestu. Možno uzavrieť, že v osobe obžalovaného ide o nenapraviteľného páchateľa, ktorý sa opakovane dopúšťa úmyselnej trestnej činnosti. Bohatá kriminálna minulosť obžalovaného a z nej vyplývajúci evidentný sklon obžalovaného k páchaniu trestnej činnosti charakterizuje jeho osobu ako páchateľa, u ktorého doposiaľ ukladané tresty ani v jednom prípade nesplnili svoj prevýchovný účel z hľadiska individuálnej prevencie trestu. Pri rozhodovaní o treste nemožno opomenúť ani závažnosť celej zbiehajúcej sa trestnej činnosti, za ktorú je obžalovanému v tomto konaní ukladaný trest.
S poukazom na ustanovenie § 42 ods. 2 Tr. zák. krajský súd pri ukladaní súhrnného trestu zrušil výroky o treste uložené páchateľovi skoršími rozsudkami, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Na základe uvedených skutočností potom odvolací súd po zrušení výroku rozsudku v časti napadnutej odvolaním prokurátora aj obžalovaného rozhodol sám o druhu a výmere trestu tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pričom po splnení podmienok stanovených § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože obžalovaný U. W. v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.
K výroku o treste u obžalovaného T. T.
Pri rešpektovaní obmedzeného revízneho princípu v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. sa predmetom odvolacieho prieskumu na základe odvolania prokurátora stal výrok súdu prvého stupňa o treste uloženom obžalovanému.
Po preskúmaní obsahu spisu sa krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh a výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému. Odvolanie prokurátora podané v neprospech obžalovaného krajský súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodné.
Krajský súd aj v prípade obžalovaného T. T. je toho názoru, že sú u neho splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu, tak ako sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.
Je nepochybné, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie vo vzťahu k obžalovanému, bol spáchaný dňa 28.2.2009. Prokurátor podal obžalobu na súde 11.11.2011. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom na okresnom súde 30.8.2018, teda po deviatich rokoch od spáchania skutkov. V čase, keď o trestnej veci rozhodoval krajský súd, od spáchania skutkov uplynula doba desiatich rokov. Z uvedených skutočností je zrejmé, že u obžalovaného došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie obžalovaného T. T., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania. V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, na dôkaznú situáciu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä okresného súdu, ktorý vo veci konal neprimerane dlhý čas, pričom obžalovaný svojím konaním nezavinil prieťahy v súdnom konaní, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou významnou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa je krajský súd toho názoru, že v prípade obžalovaného neboli splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu z dôvodov, ktoré boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. V slovenskej spoločnosti je úplne bežné, že maloleté deti a manželka sú závislé na jedinom príjme, a to na príjme otca a manžela. Pokiaľ existuje takáto situácia aj v rodine obžalovaného, nejde teda o žiadnu mimoriadnu situáciu, ktorá by bola v populácii neobvyklá, a preto nemôže byť dôvodom pre mimoriadne zníženie dolnej hranice zákonom stanovenej trestnej sadzby pri trestnom čine, ktorý obžalovaný nepochybne spáchal. Nie je tiež dôvodné konštatovanie, že u obžalovaného existujú dve poľahčujúce okolnosti. V konečnom dôsledku je však aplikovanie § 39 ods. 1 Tr. zák. aj u obžalovaného T. T. zodpovedajúce stavu veci a zákonu, a to vzhľadom na dôvody vyššie uvedené.
Krajský súd na strane obžalovaného zistil existenciu len jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák., t.j., že sa k spáchanému trestnému činu priznal a svoje konanie úprimne oľutoval. Posúdenie priznania páchateľa k spáchaniu trestného činu ako poľahčujúcej okolnosti nie je závislé od dôkaznej situácie. Trestný zákon v žiadnom svojom ustanovení neobmedzuje právnu relevanciu priznania ako poľahčujúcej okolnosti len na určité štádium trestného konania a už vôbec nie na existujúcu dôkaznú situáciu. Páchateľ sa môže priznať k spáchaniu skutku v ktoromkoľvek štádiu trestného konania, a to tak v procesnej pozícii obvineného, ako aj obžalovaného, pričom pokiaľ k tomu priznaniu pristúpi vyjadrenie ľútosti nad vlastným protiprávnym konaním, je nutné naň prihliadať ako na poľahčujúcu okolnosť. Prejavy ľútosti páchateľa nad spáchaním trestného činu môžu byť rôzne, pričom sú závislé od osobnosti páchateľa, úrovne jeho emocionálnej inteligencie, ako i od povahy, spôsobu spáchania trestného činu a jeho následku. Ľútosť je potrebné definovať ako inteligenčnú a emočnú antipatiu k minulej osobnej aktivite a správaniu. Skutočnosť, že niekto neprejavuje ľútosť spôsobom, akým sa to všeobecne predpokladá, neznamená, že žiadnu ľútosť vôbec necíti. K hodnoteniu vnútorného postoja páchateľa k spáchaniu trestného činu nemožno pristupovať paušálne, bez zohľadnenia všetkých vyššie uvedených vplyvov a okolností, ktoré nepochybne determinujú prejavy tohto postoja navonok. Analýzou vyšetrovacieho a súdneho spisu zameraného na správanie sa obžalovaného vo vzťahu k trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený a pre ktorú bolo voči nemu vedené trestné konanie, dospel krajský súd k záveru, že obžalovaný na poslednom hlavnom pojednávaní uviedol, že spáchal skutok pod bodom 2 obžaloby, priznal sa k nemu a svoje konanie úprimne oľutoval a tento slovný prejav aj v spojení s jeho vyjadreniami v rámci záverečnej reči, kde opätovne uviedol, že mu je naozaj ľúto, čoho sa dopustil, bolo možné posúdiť ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák.
Krajský súd sa ďalej nestotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa o existencii poľahčujúcej okolnosti na strane obžalovaného v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. (t.j., obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život).
Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný bol prvýkrát súdne potrestaný rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 9T/99/2008 z 27.1.2009, a to za úmyselný trestný čin podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. Z odpisu z registra trestov tiež vyplýva, že uznesením Okresnej prokuratúry dolný Kubín, sp. zn. Pv 43/02 zo 14.2.2002, bolo podmienečne zastavené trestné stíhanie pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) Tr. zák., účinného do 31.12.2005, so skúšobnou dobou v trvaní 8 mesiacov; osvedčil sa v skúšobnej dobe. Aj napriek skutočnosti, že v prípade uvedeného odsúdenia, resp. podmienečného zastavenia trestného stíhania, sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený, treba uviesť, že zahladenie odsúdenia nebráni súdu, aby pri hodnotení osoby obžalovaného prihliadal ku skutočnosti, že obžalovaný v minulosti spáchal trestný čin. Krajský súd v uvedených súvislostiach naviac uvádza, že skutočnosť, že páchateľ spáchal skutok, ktorý má znaky trestného činu, a skutočnosť, že bol za tento skutok právoplatne odsúdený, sú dve rozdielne skutočnosti (udalosti) objektívneho sveta. Právo rozlišuje tieto dve rozdielne právne skutočnosti a spája s nimi vznik odlišných právnych pomerov a odlišné právne následky pre páchateľa. Ak teda právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, znamená v podstate právny zánik skutočnosti odsúdenia, neznamená to i zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestný čin. Rozlišovanie týchto dvoch právnych skutočností nie je umelé, pretože ide o skutočnosti s odlišným obsahom, ktoré majú odlišný význam a dosah pri výmere trestu.
Ak páchateľ v minulosti už spáchal trestný čin, môže súd zo zhodnotenia konkrétnych okolností minulého a súčasného trestného činu vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti alebo či spáchanie oboch trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné, aký je stupeň a povaha mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod.
S ohľadom na uvedené obžalovanému nemožno priznať poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, pretože uvedenú okolnosť je možné priznať v prípade, ak páchateľ dodržiaval právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje povinnosti voči štátu aj voči spoločnosti, nezneužíval svoje práva voči spoluobčanom, nenarušoval občianske spolužitie v bydlisku, ani v zamestnaní, nedopúšťal sa priestupkov, iných deliktov a trestných činov.
Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému za súdený zločin lúpeže uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l), Tr. zák. trest odňatia slobody v rovnakej výmere ako súd prvého stupňa, t.j. vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 4 roky, ktorý aj odvolací súd považuje za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a najmä generálnej prevencie; takýto trest podľa názoru krajského súdu aj v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného. Pri ukladaní trestu prihliadol odvolací súd na osobu obžalovaného, ktorý má v registri trestov štyri záznamy za úmyselnú trestnú činnosť najmä majetkového charakteru. V teraz prejednávanej veci sa obžalovaný dopustil jedného skutku (čiastkového útoku) v bode 2/. Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. súd obžalovanému ako súčasť probačného dohľadu uložil obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Krajský súd neuložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom okresného súdu, v obvode ktorého je miesto pobytu obžalovaného, nakoľko táto povinnosť vyplýva obžalovanému priamo zo zákona.
K výroku o treste u obžalovaného G. Y.
Pri rešpektovaní obmedzeného revízneho princípu v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. sa predmetom odvolacieho prieskumu na základe odvolania prokurátora stal výrok súdu prvého stupňa o treste uloženom obžalovanému.
Po preskúmaní obsahu spisu sa krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému. Nestotožnil sa s výmerou trestu, v časti dĺžky skúšobnej doby. Odvolanie prokurátora podané v neprospech obžalovaného krajský súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodné.
Krajský súd aj v prípade obžalovaného G. Y. je toho názoru, že sú u neho splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu, tak ako sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.
Je nepochybné, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie vo vzťahu k obžalovanému, bol spáchaný dňa 28.2.2009. Prokurátor podal obžalobu na súde 11.11.2011. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom na okresnom súde 30.8.2018, teda po deviatich rokoch od spáchania skutkov. V čase, keď o trestnej veci rozhodoval krajský súd, od spáchania skutkov uplynula doba desiatich rokov. Z uvedených skutočností je zrejmé, že u obžalovaného došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie obžalovaného G. Y., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania.
V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, na dôkaznú situáciu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä okresného súdu, ktorý vo veci konal neprimerane dlhý čas, pričom obžalovaný svojím konaním nezavinil prieťahy v súdnom konaní, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou významnou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa je krajský súd toho názoru, že v prípade obžalovaného neboli splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu z dôvodov, ktoré boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. V prvom rade treba pripomenúť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom neurobil vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní prehlásil, že odmieta vo veci vypovedať, v dôsledku čoho okresný súd podľa § 258 ods. 4 Tr. por. prečítal výpoveď obžalovaného z prípravného konania, v ktorej sa obžalovaný priznal, popísal spôsob aj okolnosti spáchania súdeného skutku, svoje konanie úprimne oľutoval. Taktiež nie je dôvodné konštatovanie okresného súdu, že u obžalovaného existujú dve poľahčujúce okolnosti. V konečnom dôsledku je však aplikovanie § 39 ods. 1 Tr. zák. aj u obžalovaného G. Y. zodpovedajúce stavu veci a zákonu, a to vzhľadom na dôvody vyššie uvedené.
Krajský súd na strane obžalovaného zistil existenciu len jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák., t.j., že sa k trestnému činu priznal a svoje konanie úprimne oľutoval.
Krajský súd sa ďalej nestotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa o existencii poľahčujúcej okolnosti na strane obžalovaného v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. (t.j., obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život).
Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný bol jedenkrát súdne potrestaný trestným rozkazom Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 2T/123/2007 z 31.8.2007 za úmyselný trestný čin podľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.; na páchateľa sa hľadí akoby nebol odsúdený. Aj napriek skutočnosti, že v prípade uvedeného odsúdenia sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený, treba uviesť, že zahladenie odsúdenia nebráni súdu, aby pri hodnotení osoby obžalovaného prihliadal ku skutočnosti, že obžalovaný v minulosti spáchal trestný čin. Krajský súd v uvedených súvislostiach naviac uvádza, že skutočnosť, že páchateľ spáchal skutok, ktorý má znaky trestného činu, a skutočnosť, že bol za tento skutok právoplatne odsúdený, sú dve rozdielne skutočnosti (udalosti) objektívneho sveta. Právo rozlišuje tieto dve rozdielne právne skutočnosti a spája s nimi vznik odlišných právnych pomerov a odlišné právne následky pre páchateľa. Ak teda právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, znamená v podstate právny zánik skutočnosti odsúdenia, neznamená to i zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestný čin. Rozlišovanie týchto dvoch právnych skutočností nie je umelé, pretože ide o skutočnosti s odlišným obsahom, ktoré majú odlišný význam a dosah pri výmere trestu.
Ak páchateľ v minulosti už spáchal trestný čin, môže súd zo zhodnotenia konkrétnych okolností minulého a súčasného trestného činu vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti alebo či spáchanie oboch trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné, aký je stupeň a povaha mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod.
S ohľadom na uvedené obžalovanému nemožno priznať poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život, pretože uvedenú okolnosť je možné priznať v prípade, ak páchateľ dodržiaval právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje povinnosti voči štátu aj voči spoločnosti, nezneužíval svoje práva voči spoluobčanom, nenarušoval občianske spolužitie v bydlisku, ani v zamestnaní, nedopúšťal sa priestupkov, iných deliktov a trestných činov.
Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému za súdený zločin lúpeže uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l), Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 2 roky a 6 mesiacov, ktorý aj odvolací súd považuje za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a najmä generálnej prevencie; takýto trest podľa názoru krajského súdu aj v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného. Pri ukladaní trestu prihliadol odvolací súd na osobu obžalovaného, ktorý má v registri trestov jeden záznam. V teraz prejednávanej veci sa obžalovaný dopustil jedného skutku (čiastkového útoku) v bode 2/. Prihliadol aj na postoj obžalovaného k trestnej činnosti vyššie uvedený, keď obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por. Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. súd obžalovanému ako súčasť probačného dohľadu uložil obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Krajský súd neuložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom okresného súdu, v obvode ktorého je miesto pobytu obžalovaného, nakoľko táto povinnosť vyplýva obžalovanému priamo zo zákona.
K výroku o treste u obžalovaného T. X.
Treba stručne pripomenúť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Námestovo konanom 14.11.2013 urobil vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutkov uvedených v obžalobe podľa § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por. (č.l. 910-911), čím sa vzdal práva na prerokovanie svojej veci pred nestranným a nezávislým súdom na hlavnom pojednávaní v časti prieskumu správnosti skutkových zistení obžaloby. Uvedeným vyhlásením obžalovaný súčasne prejavil súhlas, že mu súd uloží trest bez dokazovania viny. Logickým dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovaného, že je vinný, bol aj ďalší postup súdu, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu priznanej viny.
Nakoľko na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom nebolo vykonané dokazovanie súvisiace so skutkovými zisteniami obžaloby, nemohol ani krajský súd, ako súd odvolací, preskúmavať, zasahovať, meniť, či spochybňovať skutkové zistenia a závery súdu prvého stupňa prezentované vo výroku o vine v napadnutom rozsudku.
Krajský súd bol však povinný preskúmať zákonnosť postupu okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o prijatí vyhlásenia obžalovaného. V tomto smere nezistil odvolací súd žiadne pochybenia.
Pri rešpektovaní obmedzeného revízneho princípu v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. sa predmetom odvolacieho prieskumu na základe odvolania prokurátora stal výrok súdu prvého stupňa o treste uloženom obžalovanému.
Po preskúmaní obsahu spisu sa krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh a výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému. Odvolanie prokurátora podané v neprospech obžalovaného krajský súd vo vzťahu k tomuto obžalovanému vyhodnotil ako nedôvodné.
Krajský súd aj v prípade obžalovaného T. X. je toho názoru, že sú u neho splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu, tak ako sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.
Je nepochybné, že skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie vo vzťahu k obžalovanému, boli spáchané dňa 23.2.2009 a 28.2.2009. Prokurátor podal obžalobu na súde 11.11.2011. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom na okresnom súde 30.8.2018, teda po deviatich rokoch od spáchania skutkov. V čase, keď o trestnej veci rozhodoval krajský súd, od spáchania skutkov uplynula doba desiatich rokov. Z uvedených skutočností je zrejmé, že u obžalovaného došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie obžalovaného T. X., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania.
V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na obťažnosť veci, na dôkaznú situáciu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä okresného súdu, ktorý vo veci konal neprimerane dlhý čas, pričom obžalovaný svojím konaním nezavinil prieťahy v súdnom konaní, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou významnou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa je krajský súd toho názoru, že v prípade obžalovaného neboli splnené zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu z dôvodov, ktoré boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. V konečnom dôsledku je však aplikovanie § 39 ods. 1 Tr. zák. aj u obžalovaného T. X. zodpovedajúce stavu veci a zákonu, a to vzhľadom na dôvody vyššie uvedené.
Krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, na strane obžalovaného zistil existenciu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák., t.j., že sa k trestnému činu priznal a svoje konanie úprimne oľutoval.
Krajský súd sa ďalej stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa o existencii poľahčujúcej okolnosti na strane obžalovaného aj v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. (t.j. obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život). Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne potrestaný.
Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste u obžalovaného T. X. považoval v celom rozsahu za správny a zákonný a nebol dôvod na jeho zmenu.
Pri absencii dôvodov proti výroku o uplatnených nárokoch na náhradu škody poškodenými, podrobil krajský súd výrok o uplatnených nárokoch poškodených všeobecnému prieskumu, pričom nezistil zákonný dôvod na akýkoľvek zásah proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o uplatnených nárokoch poškodených. Pozornosti odvolacieho súdu však neušlo, že okresný súd nemal vôbec rozhodovať o nároku na náhradu škody u poškodených V. O. a R. E. S., a to ani ich odkázaním na civilný proces. Z obsahu spisu je zistiteľné, že poškodená V. O. si v trestnom konaní náhradu škody neuplatnila, táto jej bola uhradená poisťovňou. Rovnako si náhradu škody v trestnom konaní neuplatnil ani poškodený R. E. S..
Pri absencii dôvodov proti výroku, ktorým si okresný súd vyhradil rozhodovanie o vecných dôkazoch verejnému zasadnutiu, podrobil krajský súd tento výrok len všeobecnému prieskumu, pričom nezistil zákonný dôvod na akýkoľvek zásah do tohto výroku.
Odvolací súd preskúmal aj správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.