Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/131/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: Ing. Mgr. Miroslav Šperka LL.M., Kapitulská 12, Banská Bystrica, správca konkurznej podstaty úpadcu: DONIVO TD, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Zvolenská cesta 165, IČO: 36 746 321, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Martin Kováčik, s.r.o., Komenského 3, Banská Bystrica, proti žalovanému: EUROVIA CS, a.s., Národní 10, Praha, Česká republika, IČO: 45 274 924, zast. JUDr. Jana Ďurišová, advokátka, Medená 18, Bratislava, o zaplatenie 309.168,82 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 35Cb/90/2014-1439 zo dňa 30.5.2018 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 296.285,56 eur, s 9%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 60.626,78 eur od 14.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 3.481,72 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.296,67 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 7.733,40 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 33.364,56 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, 0,02%-ným denným úrokom z omeškania zo sumy 5.767,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 11.558,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 10.089,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 4.454,68 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 12.629,65 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 13.054 ,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 3.899,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 9.269,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 11.134,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 11.006,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 18.364,00 eur od 12.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 65.966,25 eur od 17.12.2011 do 3.3.2015, zo sumy 59.079,92 eur od 4.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.996,93 eur od 12.9.2012 do 3.3.2015, s 0,05% -ným denným úrokom z omeškania zo sumy 7.739,96 eur od 28.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 248,53 eur od 9.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 6.887,82 eur od 22.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 4.601,87 eur od 7.2.2012 do zaplatenia, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Zároveň v prevyšujúcej časti konanie zastavil (výrok II.) a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie v podstate odôvodnil tým, že žalobca sa voči žalovanému pôvodne domáhal zaplatenia sumy 309.168,82 eur s úrokmi zo súm a za obdobia presne špecifikované v žalobe doručenej súdu prvej inštancie dňa 4.4.2014 titulom neuhradenej ceny výkonov z Rámcovej zmluvy z 1.11.2009 (106.503,13 eur), titulom neuhradenej ceny diela zo Zmluvy o dielo z 10.5.2010 (183.187,51 eur) a titulom neuhradenej ceny služieb zo Zmluvy o prevádzke vozidiel zo 14.2.2011 (19.478,18 eur). Podaním doručeným súdu 16.6.2015 vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie 12.883,26 eur späť, nakoľko žalovaný 4.3.2017 túto sumu žalobcovi uhradil. S poukazom na ust. § 145 ods. 2 súd prvej inštancie konanie v časti rozdielu medzi žalobným petitom a čiastočným späťvzatím zastavil.

3. Žalovaný nepoprel existenciu uvedených zmlúv, ani vedomosť o existencii faktúr, ktoré vystavil úpadca žalovanému. Avšak poukázal na to, že faktúry č. 220110044 na sumu 110.061,20 eur a č. 220110067 na sumu 183.640,98 eur neobsahovali práce a zabudovaný materiál uvedený v zisťovacích protokoloch potvrdených zástupcom žalovaného v zmysle čl. 5.1 predmetnej zmluvy. Do uvedených faktúr bola zahrnutá i odmena za práce, ktoré neboli predmetom zmluvy a neboli úpadcom dodané, teda z faktúry č. 220110044 išlo o práce spočívajúce v doprave za obdobie od 18.4.2011 do 17.5.2011 v objeme 63.263,65 eur + DPH a z faktúry č. 220110067 z 10.9.2011 na sumu 1.841,27 eur a zo 16.9.2011 na sumu 200.163,91 eur, čím malo dôjsť na strane úpadcu k bezdôvodnému obohateniu a z titulu tohto nároku žalovaný listami z 13.2.2012 a 20.11.2012 túto svoju pohľadávku započítal, čím mala zaniknúť pohľadávka žalobcu voči žalovanému vo výške 271.595,32 eur.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie (Zmluvou o dielo č. PH 753-0030-09 z 10.5.2010, Dodatkom č. 1 z 12.1.2011, Dodatkom č. 2 z 8.4.2011, Dodatkom č. 3 (bez uvedenia dátumu), Zápismi v stavebnom denníku, faktúrou č. 220110044 z 31.5.2011, faktúrou č. 220110067 zo 7.7.2011, č. 220110156 z 12.10.2011, č. 220110164 z 28.1.2011, č. 220110170 z 9.11.2011, č. 220110171 zo 14.11.2011, č. 22010172 z 22.11.2011, č. 220110174 z 8.12.2011, č. 220110175 z 8.12.2011, č. 220110176 z 8.12.2011, č. 220110177 z 8.12.2011, č. 220110178 z 8.12.2011, č. 220110012, č. 220100392, č. 220100379, č. 220100296, č. 220100296, č. 220100230, č. 220100189, č. 220100143, č. 120110058, zápočtom vzájomných pohľadávok zo strany žalovaného, vyjadrením žalobcu, výsluchom svedka (N.), rozhodnutiami Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 26Cbi/1/2013-337, Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43CoKR/38/2014-391 a Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Obdo/48/2015) a zistil, že žalovaný (ako objednávateľ) a úpadca (ako zhotoviteľ) uzatvorili 10.5.2010 Zmluvu o dielo, na základe ktorej sa úpadca zaviazal zhotoviť a odovzdať dielo „zemné teleso SO 101 na úseku stavby „Rýchlostná cesta R1 Nitra - Tekovské Nemce a Banská Bystrica severný obchvat, projekt PPP“, „Rýchlostná cesta R1 Beladice - Tekovské Nemce“ - km 6,375 - 8,525, 8,800 - 9,100 a 1,755 - 2,00 (násyp) a km 7,00 - 7,30, 7,675 - 8,025, 9,300-10,275 a 1.700 - 2,325 (výkop)“. Z čl. 5.1. Zmluvy o dielo a z čl. VIII. ods. 3 písm.m/ Všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že žalovaný sa zaviazal uhrádzať úpadcovi vykonané práce na základe mesačných faktúr, kedy fakturovaná cena mala vecne a finančne zodpovedať objemu prác vykonaných v príslušnom mesiaci a hodnote zabudovaného materiálu, ktoré mali byť uvedené v zisťovacích protokoloch potvrdených oprávneným zástupcom žalovaného. Úpadca doručil žalovanému okrem faktúr č. - 220110164, 220110170, 220110171, 220110172, 220110174, 220110175, 220110176, 220110177, 220110178 v celkovej výške 125.981,31 eur aj faktúru č. 220110044 z 31.5.2011 vystavenú na sumu 110.061,20 eur + DPH, ktorou žalovanému vyúčtoval práce spočívajúce v doprave za obdobie od 18.4.2011 do 17.5.2011 vo výške 63.263,65 eur a faktúru č. 220110067 zo 7.7.2011 na sumu 183.640,98 eur + DPH. Teda faktúrami č. 220110044 a č. 220110067 vyúčtoval žalovanému práce spolu vo výške 296.285,56 eur s DPH. Z čl. 5.2. Zmluvy o dielo vyplýva, že žalovaný bol oprávnený zadržať ceny diela bez DPH sumu vo výške 5% z titulu zádržného práva a ďalších 5% z titulu garančnej zábezpeky. Teda z neuhradenej fa.č. 220110156 na sumu 71.963,18 eur z 12.10.2011 bol žalovaný povinný zaplatiť úpadcovi len sumu 65.966,25 eur (t.j. fakturovanú sumu zníženú o zádržné právo a garančnú zábezpeku). Teda z titulu zádržného práva (čl. 5.2. Zmluvy o dielo) vznikli žalovanému voči úpadcovi pohľadávky z faktúr č. 220110156, 220110044, 220110012, 220100392, 220100379, 220100296, 220100230, 220100189, 220100143, 120110058 t.j. spolu vo výške 46.265,51 eur. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že žalovaný vykonal jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok, čím došlo k zániku pohľadávky úpadcu voči žalovanému vo výške 238.213,07 eur a úpadca zostal žalovanému dlžný sumu 33.382,25 eur, ktorú si žalovaný uplatnil prihláškou v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu. Listom z 28.11.2012 žalobca oznámil žalovanému popretie pohľadávky v plnej výške z dôvodu, že uvedená pohľadávka neexistuje. Jednostranný zápočet úpadca spochybnil, keďže žalovaný nijako nepreukázal bezdôvodné obohatenie na strane úpadcu. Súd prvej inštancie poukázal aj na tvrdenie žalovaného, že v rámci schvaľovacieho procesu sa k sporným faktúram nevyjadril jeden článok, ktorý bol oprávnený posúdiť takúto fakturáciu a následne sa faktúry posunuli na účtovné oddelenie, kde boli uhradené. V inom prípade žalovaný vrátil úpadcovi faktúry, ktoré odmietol uhradiť práve z tých istých dôvodov a úpadca takúto námietku žalobcu uznal.

V tejto súvislosti poukázal súd aj na písomné vyjadrenie žalobcu, z ktorého vyplýva, že faktúrou č. 220110044 účtoval žalovanému práce vykonané v období od 18.4.2011 do 17.5.2011, ktoré mali spočívať v doprave materiálu, ktorého objem dosiahol 27 245,53 ton, čo malo zodpovedať odplate za dopravu vo výške 63.263,65 eur + DPH. Túto dopravu materiálu účtoval úpadca na základe záznamov o prevádzke vozidla, ktoré doložil evidenciou svojich pohľadávok a záväzkov vo vzťahu ku spoločnostiam Doprastav, a.s., GTB, a.s., Pikada, s.r.o. a OZO a.s., ktoré vykonali dopravu pre úpadcu ako subdodávatelia. Súčasne úpadca fakturoval žalovanému i položky:

a) odkopávky a prekopávky v hornine tr. 1-4 vrátane k odvozu k ďalšiemu využitiu na stavbe do 3,0 km a to v objeme 824 m3, čo predstavuje 1 648 ton;

b) svahovanie trvalých svahov v násypoch a to v objeme 27 000 m2. Nakoľko pri svahovaní sa vytváral nános zeminy v hrúbke približne 5 cm, je možné vypočítať objem materiálu, ktorý mohol úpadca v tejto súvislosti previesť, čo predstavuje objem 1 350 m3 t.j. približne 2 700 ton;

c) rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 1,5 km, ropr.) v objeme 1170 m2;

- rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 2 km, ropr.) v objeme 4600 m2;

- rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 4 km, ropr.) v objeme 1050 m2;

- rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 5 km, ropr.) v objeme 9560 m2;

- rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 0,5 km, ropr.) v objeme 1220 m2;

- rozprestrenie ornice vo svahu (naloženie, doprava 3 km, ropr.) v objeme 10400 m2. Celkovo 28000 m2, pričom rozprestretá ornica tvorila nános v hrúbke približne 20 cm, takže objem materiálu, ktorý mohol úpadca v tejto súvislosti previesť, predstavuje objem 5600 m3, t.j. približne 11200 ton.

d) dovoz materiálu (štrkodrte) z miešacieho centra 4 km o hmotnosti 7406 ton;

e) dovoz materiálu (štrkodrte) z miešacieho centra 5 km o hmotnosti 1308 ton. Všetky položky spolu predstavujú 27062 ton, čo je hmotnosť materiálu takmer rovnajúca sa hmotnosti materiálu, ktorú údajne dopravil úpadca pre žalovaného v období od 18.4.2011 do 17.5.2011. Podľa žalovaného jednotkové ceny dohodnuté medzi žalovaným a úpadcom za vyššie uvedené položky už v sebe obsahujú aj súvisiacu dopravu, a preto mal za to, že úpadca sa vo faktúre č. 220110044 snažil žalovanému vyfakturovať dvakrát tie isté práce. Taktiež súd poukázal na tvrdenie žalovaného, že z evidencie pohľadávok a záväzkov úpadcu vyplýva, že v období od 18.4.2011 do 17.5.2011, t.j. v období za ktoré bola vystavená faktúra č. 220110044 dodal Doprastav a.s. úpadcovi výkony strojov len v hodnote 46.911,46 eur. Z predmetnej faktúry nevyplýva zodpovedajúca činnosť úpadcu tomuto objemu dovezeného materiálu. Úpadca by totiž musel žalovanému fakturovať aj za také práce ako je uloženie materiálu, prípadne odkopávky a prekopávky. Takéto položky však v danej faktúre neboli fakturované, pretože neboli ani vykonané zo strany úpadcu. Jedinou takouto zodpovedajúcou položkou je uloženie štrkodrte do hutnených násypov v objeme 5121 m3, čo však zodpovedá položkám súvisiacim s dopravou a to dovoz materiálu štrkodrte z miešacieho centra 4 km o hmotnosti 7406 ton a dovoz materiálu štrkodrte z miešacieho centra 5 km o hmotnosti 1308 ton. V prípade dopravy v sume 63,65 eur + DPH pritom z faktúry vyplýva, že malo ísť údajne o úpravu štrkodrte a to v hmotnosti 27 245,53 ton. Je však zarážajúce, prečo úpadca nezahrnul túto dopravu do súpisu prác, ktoré tvoria prílohu faktúry č. 220110044 a boli odsúhlasené žalovaným, pričom tento rozpis obsahuje položky vzťahujúce sa na štrkodrť. Úpadca vykonával dopravu na danej stavbe aj pre iné spoločnosti ako objednávateľom a nie len pre spoločnosť žalovaného. Preto sa žalovaný domnieva, že úpadca sa vo faktúre č. 220110044 snažil žalovanému fakturovať odmenu za práce, ktoré vykonal pre iných objednávateľov. Ku faktúre č. 220110067 žalovaný uviedol, že na základe nej mal úpadca vykonať o.i. práce spočívajúce v odkopávke a prekopávke v hornine. Ďalej súd zistil, že 31.5.2011 prvýkrát došlo k odovzdaniu diela, pričom zo stavebného denníka vyplýva, že dielo bolo odovzdané žalovanému ako dokončené bez zjavných vád s nedostatkami, ktoré spočívali v povinnosti úpadcu vykonať dosvahovanie a dohumusovanie vybraných úsekov diela. Avšak v rámci technologickej postupnosti zhotovenia diela v zmysle Zmluvy o dielo z 10.5.2010 nie je možné, aby po odovzdaní dokončeného diela boli realizované práce ako odkopávky a prekopávky v hornine, čo sú práce, ktorými sa začalo zhotovovať dielo, čo vyplýva aj z prehľadu fakturácie vyhotoveného úpadcom, odkop a odvoz bahnitého materiálu na skládku, rozprestieranie ornicovho svahu, a to najmä v objemoch, ktoré úpadca vykazuje vo faktúre č. 220110067, pokiaľ zhotoviteľ diela postupuje s odbornou starostlivosťou. Navyše úpadca vo faktúre č. 220110067 účtuje v položkách týkajúcich sa štrkodrte odplatu za presne tie isté výmery ako vo faktúre č. 220110044, čo je v stavebníctve nemožné, aby sa dva mesiace po sebe vykonali práce presne v tých istých objemoch. Práce vykonané úpadcom v mesiaci jún 2011 boli zahrnuté do faktúry z č. 220110156 z 12.10.2011.

Zo stavebného denníka súd zistil, že pri najvyššej vyťaženosti strojov používaných v tomto období na stavbe boli odpracované počty hodín, ktoré keby boli ocenené nadpriemernou hodinovou sadzbou, by predstavovali práce v hodnote 30.048,00 eur, kolový bager 376 hodín á 43,00 eur = 16.168.00 eur, buldozér 128 hodín á 50,00 eur = 6.400,00 eur, grejder 16 hodín á 55,00 eur = 880,00 eur, nákladné auto 200 hodín á 33,00 eur = 6.600,00 eur. Podľa tvrdenia žalovaného hodinová sadzba v stavebníctve sa však používa len zriedkavo, nakoľko je pre objednávateľa diela veľmi nevýhodná. Je preto nereálne, aby úpadca dodal žalovanému v období jún 2011 práce v hodnote 183.640,98 eur + DPH, keďže takýto objem nezodpovedá ani počtu hodín úpadcom použitých strojov. Žalovaný považuje za rozporuplnú skutočnosť, že žalobca vo svojom písomnom vyjadrení poukazuje na subdodávky výkonov strojov a fakturáciu subdodávateľov týkajúcu sa dopravy, avšak vo faktúre č.220110067 nepoužil na ich fakturáciu voči žalovanému ten istý spôsob, ako vo faktúre č. 220110044, ale použil sporovými stranami zaužívaný formát súpisu prác. Žalovaný poprel tvrdenie žalobcu, že prax zmluvných strán bola taká, že aj faktúra neobsahujúca súpis vykonaných prác potvrdený zo strany žalovaného bola považovaná za riadne vystavenú a spôsobilú na preplatenie. Žalovaný tvrdil, že počas spolupráce s úpadcom bola uhradená iba jediná faktúra bez pripojeného súpisu prác odsúhlasených žalobcom a to faktúra č. 220100189 zo dňa 4.8.2010, čo nie je možné považovať za etablovanie praxe medzi zmluvnými stranami. Žalobca považoval konanie žalovaného za účelové, smerujúce k vyhnutiu sa úhrade svojich splatných záväzkov voči úpadcovi. Žalovaný predmetné úhrady až do momentu kedy mal uhradiť svoje posledné zostávajúce záväzky voči úpadcovi nikdy nespochybňoval. Žalovaný podľa jeho názoru nepreukázal, že úpadca účtoval práce, ktoré neboli predmetom diela. Zdôraznil, že žalovaný dielo prevzal a riadne zaň zaplatil. Na strane úpadcu nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože faktúry č. 220110044 a 220110067 boli zo strany žalovaného uhradené oprávnene a nimi fakturované práce v prospech žalovaného boli riadne realizované. Podľa názoru žalobcu prax zmluvných strán bola taká, že aj faktúra, ktorá neobsahovala súpis vykonaných prác potvrdený zo strany žalovaného, bola zmluvnými stranami považovaná za riadne vystavenú a spôsobilú na preplatenie. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na konkrétne faktúry č. 220100189, 220100230 a 220100296. Faktúra č. 220110044 zo dňa 31.5.2011 zahŕňala práce za obdobie od 18.4.2011 do 17.5.2011, teda za obdobie vykonávania diela ešte pred jeho prvým odovzdaním. Faktúra č. 220110067 zo dňa 7. 7.2011 zahŕňala práce za obdobie od 18.5.2011 do 30.6.2011, z čoho je zrejmé, že časť fakturovaných prác spadá ešte do obdobia pred prvým odovzdaním diela (18.5. až 31.5.2011) a preto je zrejmé, že nemohlo ísť iba o drobné práce. Zo svedeckých výpovedí, ktoré sú obsiahnuté v rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 26Cbi 1/2013-337 súd zistil, že AP., ktorý mal v rozhodnom období u úpadcu na starosti fakturáciu, uviedol, že práce sa fakturovali až po tom, čo boli tieto celkom dokončené a následne geodeticky zamerané. Svedok G. H., ktorý bol v rozhodnom období zástupcom hlavného stavbyvedúceho, nebol, ako vyplýva z jeho výpovede, osobne prítomný na stavbe počas vykonávania diela. Súpisy vykonaných prác potvrdzoval výlučne na základe informácií od svojich stavbyvedúcich. O priebehu prác mohol mať sprostredkované informácie. Vo svojej výpovedi taktiež neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že sporné práce vykonané neboli a obmedzil sa len na všeobecné tvrdenia. Naopak zo svedeckej výpovede N. U. vyplynulo, že práce fakturované spornými prácami boli zo strany úpadcu riadne vykonané, nakoľko k týmto prácam úpadca disponuje zodpovedajúcimi dokladmi. Priebeh týchto prác je zaznamenaný aj v stavebnom denníku. Žalobca uviedol, že úpadca nevlastnil žiadne stroje a výkony týchto strojov si zabezpečoval cez subdodávateľov, najmä cez spoločnosť Doprastav, a.s. Výkony vozidiel si úpadca zabezpečoval vlastnými vozidlami, ako aj cez subdodávateľov, najmä od spoločnosti Doprastav, a.s., GTB, a.s., Pikáda, s.r.o. a OZO, a.s. Cenu týchto prác subdodávatelia fakturovali úpadcovi a všetky tieto faktúry boli zo strany úpadcu uhradené. Úpadca pri fakturácii vykonaných prác žalovanému vychádzal aj z týchto faktúr. Bolo by to nelogické, aby úpadca uhrádzal subdodávateľom práce, ktoré v skutočnosti neboli vykonané. Žalobca uviedol aj prehľad vykonaných a zaplatených prác subdodávateľom a to spoločnosti Doprastav v období od 18.4.2011 až 30.6.2011 uhradených 151.134,48 eur, dodávateľovi GTB, a.s. za obdobie od 1.5.2011 do 30.6. 2011 37.418,10 eur, dodávateľovi Pikáda, s.r.o. od 1.6.2011 do 30.6.2011 7.485,25 eur a OZO, a.s. od 1.6.2011 do 30.6. 2011 6.087,24 eur, t. j. spolu 202.125,07 Eur. Práce spočívajúce vo výkonoch vlastných vozidiel úpadcu za obdobie od 18.4.2011 do 30.6.2011 predstavujú sumu 47.691,62 eur. Aj podľa tvrdenia svedka p. H. sú v stavebnom denníku zaznamenané len práce, ktoré boli skutočne vykonané a práce, ktoré úpadca fakturoval žalovanému sú v stavebnom denníku riadne zaznamenané a je teda zrejmé, že boli skutočne vykonané. Podľa názoru žalobcu, ak si chcel žalovaný uplatniť zľavu z ceny diela a nároky z vád diela, mal tak učiniť zákonom stanoveným spôsobom a včas. Žalovaný dielo prevzal, zaplatil zaň a pokiaľ považoval faktúry za sporné, mal ich vrátiť. Ak zistil na diele nedostatky, mal tieto reklamovať bez zbytočného odkladu potom, čo tieto mohol zistiť. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na čl. 11 ods. 3 Zmluvy o dielo s tým, že žiadnu písomnú reklamáciu a ani uplatnené nároky z vád diela zo strany žalovaného nedostal. Žalovaný riadne uhradil obe sporné faktúry v plnej výške. S poukazom na ustanovenie § 323 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka tak uznal svoj záväzok voči úpadcovi v plnej výške. Na strane úpadcu preto nedošlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré spočíva v neoprávnenej úhrade sporných faktúr a preto žiadal, aby súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

5. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia § 536 ods. 1, § 365, § 369 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. dospel súd prvej inštancie k záveru, že pokiaľ mal žalovaný za to, že úpadca nevykonal dielo riadne, bol oprávnený uplatniť si u úpadcu nároky z vád diela reklamáciou v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Žalovaný si však u úpadcu takéto nároky nikdy neuplatnil. Bez ohľadu na to, či išlo o práce, ktoré ako to tvrdil žalovaný, úpadca ani nebol povinný na základe zmluvy o dielo vykonať, alebo či úpadca nevykonal práce, ktoré mali podľa zmluvy o dielo byť vykonané, v každom prípade by sa jednalo o nároky titulom vadného plnenia zo zmluvy o dielo. Podľa názoru súdu absencia zisťovacích protokolov podpísaných zástupcom žalovaného pri sporných faktúrach je len formálnou náležitosťou fakturácie zo strany úpadcu, a tento nedostatok žalovaný akceptoval práve tým, že vyššie uvedené dve faktúry uhradil. Napokon, samotná skutočnosť, že k faktúram neboli pripojené povinné prílohy nepreukazuje, že úpadca nevykonal práce, ktoré žalobcovi fakturoval.

6. Súd prvej inštancie pri hodnotení zisteného skutkového stavu vychádzal zo záveru, že spornými faktúrami úpadca účtoval žalovanému práce vykonané v rámci existujúceho zmluvného vzťahu medzi žalovaným a úpadcom, a preto pokiaľ sa žalovaný domnieval, že práce neboli zo strany úpadcu riadne vykonané, keď ich úpadca pri fakturácii nedoložil zisťovacími protokolmi podpísanými zástupcami žalovaného, mal možnosť uplatniť si voči úpadcovi nároky z vadného plnenia, a to bez ohľadu na to, že tieto faktúry zaplatil. Žalovaný však v konaní nepreukázal, že by si voči úpadcovi nároky titulom vadného plnenia uplatnil. Súd vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný tým, že zaplatil úpadcovi vyššie uvedené dve faktúry, pričom si neuplatnil nároky titulom vadného plnenia, uznal oprávnenosť fakturácie zo strany úpadcu, pokiaľ ide o rozsah a objem dohodnutých prác, ako aj ich cenu. Žalovaný neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenie, že úpadca sa bezdôvodne obohatil tak, že žalovaný pri plnení záväzkov objednávateľa v rámci zmluvného vzťahu uhradil úpadcovi ako zhotoviteľovi aj za práce, ktoré úpadca nevykonal. Rozpory medzi svedeckou výpoveďou svedka, ktorý na predmetnej stavbe konal za žalovaného a výpoveďou bývalého pracovníka úpadcu, nie sú v tomto smere právne relevantné, samotné svedecké výpovede nepreukazujú tvrdenia žalobcu, resp. tvrdenia žalovaného. Ak aj žalovaný nikdy (v iných prípadoch) nezaplatil úpadcovi faktúru bez potvrdeného súpisu prác, ako to tvrdí, nepreukazuje to, že práce, cenu ktorých mu úpadca fakturoval vyššie uvedenými faktúrami bez potvrdeného súpisu prác (a ktoré cenu žalovaný aj zaplatil), neboli úpadcom vykonané.

7. Na základe uvedených záverov súd žalobe, po čiastočnom späťvzatí, v celom rozsahu vyhovel, pričom pri ustálení vyššie uvedeného skutkového stavu, nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy navrhované stranami sporu.

8. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 a žalobcovi, ktorý mal v danom prípade plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (výrok I) zmenil tak, že žalobu zamieta a potvrdil v časti, ktorou súd prvej inštancie zastavil konanie v prevyšujúcej časti (výrok II.). Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania v zmysle príslušných ustanovení CSP. Odvolací dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm.e/, f/ a h/ t.j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že úpadca (ako zhotoviteľ) a žalovaný (ako objednávateľ) 10.5.2010 uzatvorili Zmluvu o dielo č. PH 753-0030-09.

11. Poukázal na to, že počas konania na súde prvej inštancie včas predložil jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok spoločnosti EUROVIA CS a.s. (žalovaného) voči pohľadávkam úpadcu z 13.2.2012. Má za to, že obsah tohto právneho úkonu nesie znaky minimálne dvoch právnych úkonov, a to jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok a uplatnenie vád diela. Navyše žalovaný v predmetnom dokumente vymedzil, v čom považuje dielo, ktorého zhotovenie bolo predmetom Zmluvy o dielo za vadné a poukázal na to, že práce obsiahnuté vo faktúre č. 220110044 (v rozporovanej výške) a č. 220110067 (vo výške celej faktúry) neboli zo strany úpadcu nikdy vykonané, ako aj vymedzil uplatnenie svojich nárokov z vád diela v súlade s § 564 Obchodného zákonníka. Podľa žalovaného teda súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní opomenul existenciu vyššie uvedeného dokumentu, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalovaný si mal uplatniť nároky titulom vadného plnenia. V každom odvetní práva platí právne výkladové pravidlo, že zmluva, resp. právny úkon sa posudzuje podľa obsahu, nie podľa svojho pomenovania (a ani podľa pomenovania zmluvných strán alebo strany, ktorá právny úkon urobila). Jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok z 13.2.2012 doručil žalovaný úpadcovi 14.2.2014, čo bolo v záručnej dobe dohodnutej medzi stranami sporu v zmysle čl. 11 ods. 11.1. Zmluvy o dielo. Citujúc ust. § 562 ods.2 Obchodného zákonníka žalovaný zdôraznil, že nedostatky priebežnej fakturácie ceny diela mohol zistiť až po doručení konečnej vyúčtovacej faktúry č. 220110156 z 12.10.2011, a teda je zrejmé, že pred týmto dňom žalovaný nemohol z objektívnych dôvodov nevedomosti o celkovej fakturácii ceny diela vytknúť vady, ktoré mali spočívať v nesprávnej priebežnej fakturácii ceny diela zo strany úpadcu. Ak je chyba fakturácie vadou diela, kontrolu celkovej fakturácie žalovaný nemohol v žiadnom prípade vykonať prehliadkou diela pri jeho odovzdávaní 19.9.2011, a už vôbec nie prehliadkou diela pri odovzdávaní diela 31.5.2011. Žalovaný začal vykonávať kontrolu ceny diela a jej fakturácie po vystavení poslednej vyúčtovacej faktúry č. 220110156. E-mailom zo 16.12.2011 predložil úpadca žalovanému prehľad fakturácie ceny diela, pričom v ňom neboli vôbec obsiahnuté výkony vozidiel (t.j. rozporovaná časť faktúry č. 220110044, ani fa.č. 220110067). P. U., ktorý bol zamestnancom úpadcu zodpovedným za prípravu podkladov pre fakturáciu ceny diela a ktorý bol súčasne odosielateľom e- mailu zo 16.12.2011, o existencii žalovaným rozporovaných súm v čase predloženia prehľadu celkovej fakturácie ceny diela (t.j. v decembri 2011, čo bolo 3 mesiace po odovzdaní diela bez vád a nedorobkov) nevedel. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na e-mailovú komunikáciu medzi úpadcom a žalovaným z 19.1.2018, z ktorej vyplýva, že medzi stranami sporu prebehlo osobné stretnutie ohľadom nárokov úpadcu uplatnených spornými faktúrami. Na pojednávaní 23.4.2018 žalovaný navrhol výsluch osôb, ktoré sa zúčastnili daného osobného stretnutia, avšak súd prvej inštancie k vykonaniu takéhoto dôkazu nepristúpil. Podľa žalovaného možno teda konštatovať, že žalovaný svojim konaním urobil včasný úkon reklamácie vád diela (a to aj s ohľadom na skutočnosť, že na platnosť právneho úkonu, ktorým je uplatnenie nárokov z vád diela nie je potrebná písomná forma), keďže súd prvej inštancie nepristúpil k vykonaniu takéhoto dôkazu a žalobca nepoprel tvrdenia žalovaného.

12. Súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal podstatnými tvrdeniami a dôkazmi žalovaného a bez ďalšieho uzatvoril, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by si voči úpadcovi nároky titulom vadného plnenia uplatnil. Išlo však o tvrdenia žalovaného a ním navrhnuté dôkazy, ktoré majú podstatný význam na rozhodnutie súdu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/238/2008 z 30.11.2009.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa žalovaného rozsudok súdu prvej inštancie arbitrárny a nesie prvky porušenia práva strany sporu na nestranný súd (uznesenie NS SR z 23.10.2013 sp.zn. 7Cdo/90/2013 a nález ÚS SR z 15.10.1998 sp.zn. II. ÚS 71/97).

14. Totiž žalovaným podpísané zisťovacie protokoly boli jednou z podmienok, aby úpadcovi vznikol nárok vystaviť príslušnú faktúru a vyvolať začiatok plynutia lehoty splatnosti. Išlo o zmluvne dohodnutú podmienku. Úpadca porušil Zmluvu o dielo, keď vystavil faktúry bez existencie zisťovacích protokolov, v ktorých by rozsah prác zodpovedal fakturovaným sumám a ktoré by boli podpísané žalovaným. Avšak toto porušenie zmluvného záväzku úpadcu je ponechané bez povšimnutia, ale omyl žalovaného (úhrada faktúr, ktoré neobsahovali dohodnuté náležitosti) je sankcionovaný a teda súd prvej inštancie aplikuje zásadu pacta sunt servanda na povinnosť žalovaného poskytnúť plnenie, avšak na povinnosť úpadcu už nie.

15. V ďalšom odvolateľ poukázal na skutočnosť, že v zmysle ust. čl. 5.7. Zmluvy o dielo, ak daňový doklad neobsahuje niektorú z náležitostí stanovených zákonom a VOP, príp. ak k faktúre neboli pripojené prílohy, je takýto daňový doklad objednávateľ (žalovaný) oprávnený vrátiť zhotoviteľovi (úpadcovi) k oprave. V takom prípade začína plynúť nová lehota splatnosti dňom doručenia opraveného daňového dokladu. Objednávateľovi (teda žalovanému) z predmetného ustanovenia Zmluvy o dielo vyplýva, že časti ceny diela fakturované úpadcom faktúrami č. 220110044 a č. 220110067, ktoré neobsahovali dohodnuté náležitosti, neboli spôsobilé vyvolať začiatok plynutia lehoty splatnosti peňažného záväzku. Táto skutočnosť je významná z hľadiska posúdenia, či je žalobca vôbec oprávnený požadovať podanou žalobou zaplatenie úrokov z omeškania. Úpadca ani žalobca doposiaľ nedoručili žalovanému faktúry, ktoré by zodpovedali dohode zmluvných strán obsiahnutej v Zmluve o dielo. Ak by žalobcovi aj vznikol právny nárok na zaplatenie sumy z faktúry č. 2201100544 v žalobcom rozporovanej výške a celej sumy z faktúry č. 220110067, čo však žalovaný popiera, doposiaľ tomuto nároku nezačala plynúť, ani nenastala lehota splatnosti. Žalovaný sa tak nemohol dostať do omeškania. Podľa stanoviska NS ČSSR z 20.10.1988 sp.zn. Cpj 39/88, faktúra môže vyvolať splatnosť fakturovanej ceny diela len vtedy, ak obsahuje všetky zákonom podpísané náležitosti, je v nej uvedená cena v správnej výške. Faktúru, v ktorej chýba niektorá zo zákonných náležitostí alebo v ktorej je uvedená nesprávna cena diela, nie je spôsobilá vyvolať splatnosť fakturovanej ceny diela. Bez týchto náležitostí nenastáva splatnosť fakturovanej sumy, z čoho možno vyvodiť, že nie je možné uplatňovať si nároky, ktoré z faktúry vyplývajú. Nakoľko si zmluvné strany vzájomnou dohodou vymienili ďalšie náležitosti faktúr, je potrebné prihliadať pri posudzovaní spôsobilosti faktúry ako nielen daňového alebo účtovného dokladu, aj na náležitosti dohodnuté zmluvnými stranami popri náležitostiach vyplývajúcich zo zákona. Žalovaný teda poskytol plnenie úpadcovi v rozsahu rozporovanej sumy z faktúry č. 220110044 a celej sumy fakturovanej fa.č. 220110067 bez náležitého právneho dôvodu. Preto podľa žalovaného neobstojí tvrdenie súdu prvej inštancie, že absencia zisťovacích protokolov podpísaných zástupcom žalovaného pri sporných faktúrach je len formálnou náležitosťou fakturácie zo strany úpadcu, a tento nedostatok žalovaný akceptoval práve tým, že vyššie uvedené dve faktúry uhradil. V zmysle ust. § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Poukazujúc na rozsudok NS SR z 28.5.2008 sp.zn. 2Obo/61/2008 žalovaný zdôraznil, že ak sa zmluvné strany dohodnú na tom, že vystavenie faktúry s dohodnutými náležitosťami je podmienkou pre vznik povinnosti zaplatiť na základe poskytnutého plnenia jeho cenu, nemôže absencia takéhoto úkonu vyvolať splatnosť ceny.

16. Úpadca a žalovaný sa v Zmluve o dielo dohodli, že cena diela bude uhrádzaná priebežne, avšak za podmienky, že faktúry budú obsahovať zisťovacie protokoly podpísané žalovaným. Týmto spôsobom si zmluvné strany dohodli kontrolu oprávnenosti priebežnej fakturácie. Ak by žalovaný nesúhlasil s tým, aby sa cena diela uhrádzala úpadcovi priebežne, ale až po riadnom dokončení diela a jeho odovzdaní žalovanému, úpadca by nikdy nebol schopný z ekonomických dôvodov na svojej strane dielo realizovať. Avšak ani existencia zisťovacích protokolov nezbavila žalovaného práva vykonať konečnú kontrolu celkovej fakturácie ceny diela (viď. čl. 5 bod 5.4. veta prvá Zmluvy o dielo a čl. VIII ods. 12 Všeobecných obchodných podmienok), a uplatniť si tak u úpadcu korekciu čiastok zaplatených žalovaným do momentu konečnej (záverečnej/poslednej) faktúry. Priebežná fakturácia ceny diela, ktoré je rozsiahle (čo nepochybne výstavba rýchlostnej cesty R1 je) a následné záverečné vyúčtovanie je bežnou praxou v odbore stavebníctva, ktorá sa uplatňuje dlhodobo. Každému subjektu aktívnemu v oblasti stavebníctva je táto prax známa. Navyše podľa žalovaného z ust. § 548 ods. 1 a § 554 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka vyplýva, že nárok na cenu vzniká až riadnym vykonaním diela. Dielo, ktoré má vady alebo nedorobky, nie je vykonané riadne, a to ani vtedy, ak ho objednávateľ prevezme. Teda možno vyvodiť záver, že dielo, ktoré nebolo vykonané riadne, nespôsobí vznik nároku zhotoviteľa na zaplatenia ceny diela. Úpadca a žalovaný pritom Zmluvou o dielo nevylúčili aplikáciu § 548 ods. 1, ani § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka. Preto ani zaplatenie žiadnej priebežnej faktúry nezbavuje žalovaného ako objednávateľa práva, aby zaplatil úpadcovi ako zhotoviteľovi len takú celkovú výšku ceny diela, ktorá je určená v súlade so Zmluvou o dielo. Uznanie záväzku v zmysle § 323 je vyvrátiteľná právna domnienka. Keďže dielo nebolo v čase úhrady faktúr č. 220110044 a č. 220110067 ešte riadne dokončené a nebolo žalovanému odovzdané, čo bolo v konaní aj preukázané, nemohol žalovaný úhradou týchto čiastkových faktúr uznať to, že dielo mu bolo dodané v rozsahu daných čiastkových faktúr, a že mu teda vznikol záväzok uhradiť celkovú cenu diela určenú podľa priebežnej fakturácie vrátane určenia čiastkovými faktúrami č. 220110044 a č. 220110067. Ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka je možné vykladať ako uznanie záväzku alebo jeho časti len s ohľadom na všetky okolnosti jednotlivého prípadu. Právo patrí tomu, komu vzniklo, ak sú splnené podmienky (zisťovacie protokoly, faktúry). Súd prvej inštancie však vôbec neprihliadol na účel dohody zmluvných strán o priebežnej fakturácii a konečnej rekapitulácii priebežnej fakturácie. Pri výklade zmlúv a dohôd nie je možné ignorovať úmysel zmluvných dojednaní, a to najmä ak ide o dohody medzi zmluvnými stranami, ktoré pôsobia v tom istom ekonomickom odvetví, vzťahuje sa na ne povinnosť konať s odbornou starostlivosťou a každá zmluvná strana je oprávnená odôvodnene očakávať znalosť pomerov v danom odvetví druhou zmluvnou stranou.

17. Ďalej žalovaný poukázal na to, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, vyplýva, že žalovaný tvrdil, že počas spolupráce s úpadcom bola uhradená iba jediná faktúra bez pripojeného súpisu prác odsúhlasených žalobcom (t.j. faktúra č. 220100189 z 4.8.2010). Žalobca však svoje tvrdenie, že tomu tak nebolo, preukázal aj doložením písomných dôkazov, k čomu však súd už nezaujal stanovisko. Podľa žalovaného ako aj s ohľadom na ustálenú judikatúru, nevysporiadanie sa s každým jednotlivým tvrdením žalobcu, ak ich súd nepovažuje za zásadné pre svoje rozhodnutie, neznamená, že rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti. Avšak práve s ohľadom na jediný právny názor súdu prvej inštancie, a to „že žalovaný neuplatnil u úpadcu svoje nároky z vád diela“, ktorý nie je zdôvodnený zo všetkých hľadísk, ktoré boli v súdnom konaní rozoberané, naznačuje opomenutie súdu, že žalobca výslovne preukázal svoje tvrdenie ohľadom tvrdenej neexistencie zisťovacích protokolov vo viacerých prípadoch, že jeho rozhodovanie nieslo znaky arbitrárnosti a popretia práva žalovaného na nestranný súd.

18. V ďalšej časti rozsiahleho odvolania, žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 29.5.2014 sp.zn. 26Cbi/1/2013-337, sumarizáciu obsahu výpovedí svedkov, avšak žalovaný má za to, že závery Okresného súdu Banská Bystrica sa nezakladali na pravdivom obsahu podaných svedeckých výpovedí a preto uvedený rozsudok napadol odvolaním. Obsah odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 29.5.2014 bol súdu prvej inštancie známy, nakoľko tento dokument doručil žalovaný súdu 2.1.2018. Preto sa súd prvej inštancie vôbec nemusel vysporadúvať s obsahom vyššie uvedeného rozsudku a už vôbec nie vo vzťahu k sumarizácii svedeckých výpovedí tam uvedených.

19. Avšak podľa žalovaného sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal s jeho tvrdením ohľadom výšky žalobcom uplatňovaného nároku. Totiž Zmluvou o dielo a jej Prílohou č. 3 bolo preukázané, že v prípade, ak úpadca vykonával pre žalovaného dopravu materiálu nad rámec súvisiaci so zmluvne dohodnutým rozsahom diela, bol povinný fakturovať, a teda oprávnený požadovať zaplatenie za dopravu len v rozsahu cien dohodnutých v Prílohe č. 3 Zmluvy o dielo. Medzi úpadcom a žalovaným nebola preukázaná existencia žiadnej dohody, že úpadca bol oprávnený prefakturovať žalovanému akékoľvek náklady na dopravu, ktoré vznikli úhradou zmluvných záväzkov úpadcu voči svojim (sub)dodávateľom. Práve naopak, v konaní bolo preukázané (predložením priebežnej mesačnej fakturácie), že úpadca fakturoval žalovanému dopravu materiálu v súlade s Prílohou č. 3 Zmluvy o dielo za obdobia október 2010, november 2010, december 2010, marec 2011, apríl 2011, máj 2011 (v rozsahu žalovaným nerozporovanej časti faktúry č. 220110044), čiže úpadca si bol plne vedomý obsahu Prílohy č. 3. S ohľadom na to, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal, že si u úpadcu uplatnil nároky z vád diela, bolo povinnosťou súdu vysporiadať sa aj s tvrdeniami žalovaného vo vzťahu k výške žalobou uplatňovaného nároku žalobcu a dôkazmi preukazujúcimi tieto jeho tvrdenia. Išlo najmä o dokazovanie rozsahu vykonaných prác zápismi v stavebnom denníku, z ktorých vyplývalo, že v čase od 1.6.2011 do 19.9.2011 úpadca len odstraňoval vady a nedorobky diela, ktoré boli vytknuté pri preberaní diela dňa 31.5.2011. Zápisy v stavebnom denníku vyvracajú tvrdenia žalobcu, že úpadca v období jún - september 2011 zhotovoval dielo v takom rozsahu, ako vyplýva najmä z faktúry č. 220110067.

20. Žalovaný taktiež navrhol vykonanie dokazovania odborným vyjadrením odborne spôsobilej osoby v zmysle ust. § 206 alebo znaleckým dokazovaním v zmysle § 207 CSP, pričom špecifikoval otázky, na ktoré mali odborne spôsobilé osoby odpovedať (zameranie sa práve na rozsah úpadcom dodaných prác pri zhotovovaní diela). Súd prvej inštancie vykonanie tohto dôkazu však nepripustil. Podľa názoru žalovaného súd tak konal z dôvodu, že svoje rozhodnutie o prejednávanej veci založil na právnom názore nevytknutia vád diela žalovaným. Keďže však žalovaný vady diela riadne a včas vytkol, bolo povinnosťou žalobcu preukázať oprávnenosť svojho nároku a jeho výšky, čo však žalobca neurobil.

21. Bez ohľadu na jednotkové ceny dopravy obsiahnuté v Prílohe č. 3 Zmluvy o dielo, žalovaný konštatoval, že vykonaným dokazovaním - najmä stavebným denníkom, bolo preukázané, že úpadca žalovanému nedodal práce, ktoré fakturoval v rozporovanej výške faktúrou č. 220110044 a v celej výške faktúry č. 220110067, a túto skutočnosť u úpadcu riadne a včas vytkol (bez ohľadu na to, či je možné takúto chybovosť fakturácie považovať za vadu diela alebo nie). Navyše zo sporných faktúr si žalovaný neuplatnil nadmerný odpočet z dane z pridanej hodnoty, na ktorý by inak mal nárok. Okrem uvedených faktúr úpadca niekoľkokrát počas zhotovovania diela doručil žalovanému v rámci priebežnej fakturácie faktúry, ktoré nezodpovedali rozsahu ním dodaných prác a výkonov a pokúšal sa takto uviesť žalovaného do omylu a vylákať od neho peňažné prostriedky nad rámec dohodnutý Zmluvou o dielo a žalovaný tieto faktúry úpadcovi vrátil ako neoprávnene vystavené.

22. V závere odvolania žalovaný okrem iného navrhol, aby odvolací súd vykonal dokazovanie odborným vyjadrením odborne spôsobilej osoby v zmysle ust. § 206 alebo znaleckým dokazovaním v zmysle § 207 v rozsahu návrhu žalovaného zo 7.12.2017, ako aj výsluchom svedkov, ktoré svojou výpoveďou preukážu obsah rokovaní medzi žalovaným a úpadcom vo vzťahu k vytknutiu vád diela.

23. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre rozhodnutie o merite veci a svoje závery dostatočne odôvodnil. Poukázal na to, že žalovaný vo svojom odvolaní netvrdí žiadne ďalšie skutočnosti, ktorými by vyvracal správnosť prvoinštančného rozhodnutia a s ktorými by sa už súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal.

24. V plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, podľa ktorého súd vychádzal zo záveru, že spornými faktúrami žalobca účtoval žalovanému práce vykonané v rámci existujúceho zmluvného vzťahu, a preto pokiaľ sa žalovaný domnieval, že práce neboli vykonané, mal si uplatniť nároky z daného plnenia a to bez ohľadu na to, že tieto faktúry zaplatil. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by si u úpadcu nároky titulom vadného plnenia uplatnil. Tým, že zaplatil úpadcovi predmetné faktúry, pričom si neuplatnil nároky titulom vadného plnenia, uznal oprávnenosť fakturácie zo strany úpadcu, pokiaľ ide o rozsah a objem dohodnutých prác, ako aj ich cenu. Súd považoval zisťovacie protokoly len za formálnu náležitosť fakturácie a tento nedostatok žalovaný akceptoval, keď sporné faktúry uhradil. Napokon mal súd za to, že samotná skutočnosť, že k sporným faktúram neboli pripojené povinné prílohy nepreukazuje, že úpadca nevykonal práce, ktoré žalovanému fakturoval. Súd teda správne hodnotil svedecké výpovede ako irelevantné, nakoľko boli protichodné, nepreukázali ani tvrdenia žalobcu alebo žalovaného.

25. Zároveň žalobca odmieta, že by jednostranný zápočet z 13.2.2012 bol úkonom, z ktorého má vyplývať, že mal vady kvalifikovane reklamovať. Z obsahu je zrejmé, že žalovaný mal v úmysle započítať podľa jeho názoru vzájomné pohľadávky, bez akéhokoľvek prejavu vôle notifikovať vady. Žalovaný v rozpore s ust. § 366 až v štádiu odvolacieho konania argumentuje, že mal v jednostrannom zápočte z 13.2.2012 okrem započítania aj notifikovať vady diela.

26. Žalobca zdôraznil, že sporné faktúry vystavil dňa 31.5.2011 a 7.7.2011, ktoré žalovaný dňa 4.8.2011 a 16.9.2011 uhradil. Žalovaný dielo v zmysle stavebného denníka prevzal definitívne ako dokončené 19.9.2011. Až po uplynutí 5 mesiacov v jednostrannom zápočte z 13.2.2012 sa začal žalovaný domáhať, ale len vrátenia uhradených súm z dôvodu ich mylnej úhrady, pričom ani v tomto podaní svoje nároky titulom vád diela vo vzťahu k žalobcovi žalovaný nenotifikoval. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalovaný sporné faktúry zaplatil a následne si dielo prehliadol a definitívne v rámci odovzdávacieho konania prevzal 19.9.2011. Preto správne súd prvej inštancie prihliadol na námietku žalobcu, že žalovaný zmeškal lehotu na notifikáciu prípadných vád diela resp. vady diela žalobcovi vôbec nenotifikoval a s prihliadnutím na uvedené je za daných okolností úplne bez významu, či bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá záručná doba alebo nie.

27. Aj napriek tomu, že žalobca tvrdí, že žalovaný vady diela žalobcovi ani nenotifikoval, žalovaný ani z hmotnoprávneho hľadiska v prvoinštančnom konaní nezvládol dôkazné bremeno a nepreukázal svoje tvrdenia, že žalobca sa na úkor neho bezdôvodne obohatil tak, že zaplatil žalobcovi v rámci zmluvného vzťahu aj za práce, ktoré žalobca nevykonal.

28. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v súdnom konaní, žalobca má za to, že predmetom súdneho konanie je zaplatenie odplaty za vykonanie diela, ktorá nebola v konaní ani sporná, ktorú sám žalovaný uznal, keď tento nárok použil do jednostranného započítania ako nespochybniteľný nárok žalobcu. Práve naopak, žalovaný ohľadom ním tvrdených skutočností neuniesol dôkazné bremeno o to viac, keď sporné faktúry zaplatil. Nie je teda na mieste tvrdenie žalovaného, že žalobca v konaní dôkazné bremeno neuniesol.

29. Podľa žalobcu sa žalovaný v podanom odvolaní snaží prispôsobovať argumentáciu a hodnotiť vykonané dôkazy za účelom obhajoby svojej verzie, že žalobca práce fakturované spornými faktúrami nevykonal alebo, že vady diela boli ním reklamované riadne a včas. Na tieto vyjadrenia žalobca v prvoinštančnom konaní či už ústne, ale najmä písomne dostatočne reagoval a tvrdenia žalovaného úspešne vyvrátil.

30. K návrhu žalovaného, aby odvolací súd vykonal dokazovanie v zmysle jeho podania zo 7.12.2017, žalobca uvádza, že uvedenému návrhu nerozumie, keďže písomné podanie žalovaného zo 7.12.2017 obsahuje dôkazný návrh podľa § 204 a to dôkaz listinou alebo listinami, s ktorými sa prvoinštančný súd oboznámil a okrem toho žalobca na tento dôkazný návrh reagoval svojim vyjadrením z 28.12.2017. Pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov a prednášanie skutkových tvrdení v odvolacom konaní žalobca poukázal na koncentračnú zásadu, na ktorej je založený.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby Krajský súd v Košiciach rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

32. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu opätovne poukázal na to, že ako prostriedok procesnej obrany použil listinný dôkaz, ktorým bol zápočet žalovaného z 13.2.2012, ako aj iné právne úkony, ktoré voči úpadcov urobil (e-mailová komunikácia s poukazom na osobné stretnutie úpadcu a žalovaného v dňoch 9.1.2012 a 16.1.2012, preberanie diela 31.5.2011 a 19.9.2011) už v konaní pred prvoinštančným súdom, naposledy vo svojom písomnom podaní z 30.4.2018. Žalovaný má za to, že v konaní pred súdom prvej inštancie poukázal na obsah predmetných úkonov, okrem iného aj obsah zápočtu z 13.2.2012 s uvedením, že tieto úkony obsahovali notifikáciu vád diela. Skutočnosť, že žalovaný zaplatil úpadcovi za práce, ktoré úpadca žalovanému nedodal vyplýva zo stavebného denníka, ktorý je v časti od 18.4.2011 do 19.9.2011 súčasťou súdneho spisu a bol predložený v prvoinštančnom konaní podaním z 15.12.2014. Žalobca obsah tohto dokumentu nerozporoval.

33. Zdôraznil, že zo stavebného denníka zaznamenávajúceho obdobie od 18.4.2011 do 19.9.2011 vyplýva, že práce a výkony, ktoré úpadca fakturoval žalovanému fa.č. 220110044 v časti sumy 63.263,65 eur + DPH, t.j. v časti sumy 75.916,38 eur, úpadca žalovanému nedodal, pretože, okrem iného, žiadne nákladné motorové vozidlo typu, aké používal úpadca pri zhotovovaní diela na prevážanie materiálu na a zo stavby, nebolo konštrukčne schopné urobiť také výkony, aké úpadca fakturoval žalovanému rozporovanou časťou faktúry č. 220110044. Takéto nákladné vozidlá nie sú schopné prekonať väčšiu vzdialenosť ako 250 km počas úpadcom deklarovaného pracovného času, ani nie sú schopné jazdiť v rámci stavby a po vozovke vyššou priemernou rýchlosťou ako je 30-35 km/h, a aj to len vtedy, ak do celkovej priemernej rýchlosti nie je vôbec započítaný čas strávený čakaním na ostatné stroje zapojené do pracovných (stavebných) procesov, kedy je dosahovaná omnoho nižšia priemerná rýchlosť.

34. Žalovaný opätovne poukázal na stavebný denník, z ktorého vyplýva, že úpadca nemohol vykonať práce v rozsahu, v akom ich fakturoval žalovanému faktúrou č. 220110067, pretože: a) Vo vzťahu k prácam „odkopávky a prekopávky v hornine“ a „odkop a odvoz bahnitého materiálu na skládku“ vyplývajú z predmetnej faktúry (sú v nej zaznamenané) odlišné výkony a práce úpadcu ako zo stavebného denníka z obdobia od 21.5.2011 do 30.6.2011. Teda akoby úpadca premiestnil 26 010 m3 materiálu, ako deklaruje vo faktúre č. 220110067, musel najazdiť so svojimi nákladnými motorovými vozidlami v období od 21.5.2011 - 30.6.2011 celkovú vzdialenosť 38 988 km (pri náklade 10 m3 na jedno auto, viac materiálu nie je možné z konštrukčného hľadiska na úpadcom deklarované motorové vozidlá naložiť). Podľa stavebného denníka vykonávalo dopravu 1 auto počas 10 dní a stavebný denník deklaruje 10 hodinovú pracovnú dobu, t.j. počas dní, kedy bola vykonávaná preprava odkopov a bahnitého materiálu by musel úpadca najazdiť priemerne 3 889 km každý deň, čo znamená, že jedno nákladné motorové vozidlo úpadcu sa pohybovalo minimálne rýchlosťou 390 km/h. Takáto rýchlosť plne naloženého nákladného motorového vozidla so 4 nápravami, je objektívne konštrukčne nemožná. Takéto nákladné motorové vozidlá vykazujú rýchlosť cca 30-35 km/h bez započítania času, kedy musia nákladné motorové vozidlá čakať na naloženie/vyloženie materiálu alebo činnosti iných do procesu zapojených strojných zariadení, čím sa ich priemerná rýchlosť výrazne znižuje. Výkon bagra je z tohto hľadiska nepodstatný.

35. Vo vzťahu k prácam „svahovanie trvalých svahov v zárezoch“ a „svahovanie trvalých svahov v násypoch“ z predmetnej faktúry vyplýva, že svahovanie trvalých svahov v zárezoch bolo v množstve 27 000 m2 a svahovanie trvalých svahov v násypoch bolo v množstve 16 700 m2, teda celkom svahovanie v množstve 43 700 m2. Zo stavebného denníka z obdobia od 21.5.2011 do 30.6.2011 však vyplýva, že k položkám 1 a 2 existuje záznam v stavebnom denníku zo dňa 21.5.2011 (kolový bager 1 ks), 22.5.2011 (kolový bager 1 ks), 23.5.2011 (kolový bager 1 ks), 24.5.2011 (kolový bager 0 ks), 25.5.2011 (kolový bager 1 ks), 26.5.2011 (kolový bager 1 ks), 27.5.2011 (kolový bager 1 ks), 28.5.2011 (kolový bager 0 ks), 29.5.2011 (kolový bager 0 ks), 30.5.2011 (kolový bager 1 ks), 1.6.2011 (dozer 1 ks), 2.6.2011 (kolový bager 1 ks), 3.6.2011 (kolový bager 1 ks), 5.6.2011 (kolový bager 1 ks), 6.6.2011 (kolový bager 1 ks, dozer 1 ks), 12.6.2011 (kolový bager 1 ks), 13.6.2011 (kolový bager 1 ks), 16.6.2011 (kolový bager 1 ks, dozer 1 ks), 17.6.2011 (dozer 1 ks) a 18.6.2011 (kolový bager 1 ks). Celkom za obdobie od 21.5.2011 do 30.6.2011 - kolový bager v počte 15 ks a dozer v počte 4 ks. Z konštrukčného hľadiska úpadcom deklarovaných strojov a z technologického hľadiska zhotovovania diela nie je ani jeden deklarovaný stroj schopný spracovať viac ako 1 000 m2 plochy za jeden deň, t.j. úpadca mohol počas 19 dní a strojovom nasadení, ktoré deklaruje v stavebnom denníku, vysvahovať najviac 19 000 m2 plochy, nie však 43 700 m2, ako fakturoval spornou faktúrou č. 220110067.

36. Vo vzťahu k prácam „rozprestretie ornice vo svahu“ zo spornej faktúry č. 220110067 vyplýva, že celkom bola rozprestretá ornica vo svahu v množstve 98 300 m2 (prepočet na m3 pri výške/hrúbke ornice 0,20 m predstavuje 19 660 m3) pri najazdených 17 721 km. Naproti tomu podľa záznamov zo stavebného denníka z obdobia od 21.5.2011 do 30.6.2011 je preukázané, že úpadca vykonal celkom rozsah prác na strojoch - kolový bager 29 ks, dozer 10 ks a doprava - autá 10 ks. Teda, aby úpadca premiestnil 19 660 m3 ornice podľa súpisu priloženého k faktúre č. 220110067, dopravné prostriedky by museli vykonať celkovo 17 721 km jazdy (pri náklade 10 m3 na jedno auto, viac materiálu nie je možné z konštrukčného hľadiska na úpadcom deklarované motorové vozidlá naložiť). Podľa stavebného denníka vykonávalo dopravu 1 auto počas 19 dní a stavebný denník deklaruje 10 hodinovú pracovnú dobu, t.j. počas dní, kedy bola vykonávaná preprava ornice, úpadca najazdil priemerne 933 km každý deň. Pri takomto výkone zaznamenanom v stavebnom denníku by sa nákladné motorové vozidlo úpadcu muselo pohybovať minimálne rýchlosťou 93,3 km/h. Takáto rýchlosť plne naloženého nákladného motorového vozidla so 4 nápravami, je objektívne konštrukčne nemožná. Takéto nákladné motorové vozidlá vykazujú rýchlosť cca 30-35 km/h bez započítania času, kedy musia nákladné motorové vozidlá čakať na naloženie/vyloženie materiálu alebo činnosti iných do procesu zapojených strojných zariadení, čím sa ich priemerná rýchlosť výrazne znižuje. Výkon bagra a dozera je z tohto hľadiska nepodstatný.

37. Žalovaný ďalej poukázal na práce, ktoré úpadca fakturoval žalovanému fa.č. 220110067 a ktoré nie sú vôbec zaznamenané v stavebnom denníku v období od 21.5.2011 do 30.6.2011 - t.j. uloženie sypaniny do zemných hrádzí a násypov, zhutnené v množstve 1 490 m3, úprava pláne v rastlom teréne so zhutnením v množstve 2 700 m2, úprava pláne v násypoch so zhutnením v množstve 980 m2, naloženie a odvoz materiálu v množstve 1 057 m3, dovoz materiálu z miešacieho centra 4 km v množstve 7 406 t, dovoz materiálu z miešacieho centra 5 km v množstve 1 308 t, uloženie do hutnených násypov v množstve 5 121 m3, úprava aktívnej vrstvy v množstve 43 250 m2, dovoz materiálu do aktívnej zóny do 5 km, miešacieho centra v množstve 742 t, uloženie do hutnených násypov v množstve 7 313 m3, úprava aktívnej vrstvy v množstve 32 563 m2, svahovanie trvalých svahov v zárezoch, svahovanie trvalých svahov v násypoch a rozprestretie ornice vo svahu (naložení, doprava 1,5 km).

38. V závere zdôraznil, že všetky skutočnosti vyššie uvedené boli preukázané pred súdom prvej inštancie, a teda nejde o žiadne novoty v odvolacom konaní, ktoré by sa žalovaný snažil protizákonne uplatniť.

39. Opätovne navrhol vykonať dôkazy, ktoré špecifikoval vo svojom odvolaní, keďže má za to, že tieto dôkazy neboli súdom prvej inštancie vykonané a navrhnuté dôkazy podľa žalovaného potvrdia jeho vyjadrenia prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré použil ako prostriedky procesnej obrany.

40. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zaujal stanovisko podaním zo 6.11.2018, ktorého časť je totožná s jeho vyjadrením z 20.8.2018. Podľa názoru žalobcu je potrebné zohľadniť skutočnosť, že dané konanie je v štádiu odvolacieho konania, kedy strany v zmysle ust. § 366 už nemôžu uplatňovať také prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, okrem prípadov stanovených v tomto ustanovení. V danom konaní však nejde o taký prípad, na ktorý by sa vzťahovali výnimky z ust. § 366 CSP, preto v tomto konaní žalovaný už nemôže uvádzať také skutkové tvrdenia, ktoré neuviedol v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný však aj napriek uvedenému neustále uvádza nové skutkové tvrdenia v rozpore s týmto ustanovením.

41. S tvrdením žalovaného, že „skutočnosť, že žalovaný zaplatil úpadcovi za práce, ktoré úpadca žalobcovi nedodal, vyplýva zo stavebného denníka, ktorý je v časti od 18.4.2011 do 19.9.2011 súčasťou súdneho spisu“ sa žalobca nemôže stotožniť, nakoľko vo svojich vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie viackrát opätovne vyvrátil toto tvrdenie žalovaného, a to vždy aj s poukázaním na konkrétne zápisy v stavebnom denníku.

42. Aj skutočnosti uvádzané žalovaným ohľadom priemernej rýchlosti automobilov úpadcu vychádzajú zo správnych údajov a bez ohľadu na matematickú správnosť výpočtu, v prípade ak by aj tieto výpočty boli správne, nie sú žiadnym spôsobom spôsobilé preukázať nevykonanie úpadcom fakturovanej prepravy. Skutočnosť, že fakturovaná preprava vykonaná bola, je preukázaná záznamami o výkone vozidla, ktoré sú priložené k rozporovanej časti faktúry s koncovým č. 044. Každý z týchto záznamov o výkone vozidla je potvrdený oprávnenou osobou a sú z neho zrejmé skutočnosti ohľadom identifikácie vozidla vykonávajúceho prepravu, dátumu vykonania prepravy, počte vykonaných prepráv v daný deň, kilometrovej vzdialenosti, do ktorej sa jednotlivé prepravy vykonali, ako aj o množstve prepraveného materiálu. Úpadca fakturoval žalovanému iba takú prepravu, ktorá je podložená príslušným záznamom o výkone vozidla. Naviac tvrdenia žalovaného o maximálnej vzdialenosti, ktorú boli vozidlá úpadcu na stavbe schopné prekonať za jeden deň, ako aj o maximálnej možnej rýchlosti týchto vozidiel sú ničím nepodložené a nepravdivé. Je pravda, že pri pohybe po ceste, ktorá sa nachádza v rámci staveniska na stavbe, sa vozidlá môžu zvyčajne pohybovať iba rýchlosťou 30-35 km/h, avšak na predmetnej stavbe pri preprave materiálu prechádzali vozidlá po takejto ceste maximálne 10% z celkovej trasy, zvyšnú časť prechádzali tieto vozidlá po klasickej „nestaveniskovej“ spevnenej ceste, kde takýto typ naloženého vozidla je schopný pohybovať sa štandardnou rýchlosťou (90 - 100 km/h). Je potrebné vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že vozidlo sa plne naložené pohybuje vždy len jednu polovicu cesty z jedného obratu, druhú polovicu cesty sa pohybuje bez nákladu, alebo naopak a to podľa toho, či ide o vykládku alebo o nakládku materiálu, avšak ani túto skutočnosť žalovaný vo svojom výpočte nijak nezohľadnil. Z uvedeného je zrejmé, že vozidlá boli schopné vykonať za pracovný deň omnoho vyššie vzdialenosti ako uvádza žalovaný a na takéto väčšie vzdialenosti sú tieto vozidlá aj konštrukčne stavané, pričom podľa žalobcu vozidlá úpadcu prekonali pri preprave materiálu vzdialenosti tak, ako sú uvedené v jednotlivých záznamoch o výkone vozidla.

43. V ďalšom bode vyjadrenia žalovaný na základe vybraných záznamov zo stavebného denníka za obdobie 21.5.2011 - 30.6.2011 a na základe jeho výpočtov maximálnych možných výkonov strojov v tomto období preukázal, že práce fakturované vo faktúre s koncovým číslom 067 úpadca nevykonal. Podľa žalobcu v týchto výpočtoch žalovaný absolútne nezohľadnil reálny spôsob fakturácie prác na diele, podľa ktorých žalovaný vykonal tieto výpočty a obdobia sa nezhodujú s obdobiami, v ktorých boli vykonávané práce fakturované faktúrou s koncovým číslom 067. Žalobca v danom prípade už viackrát uviedol spôsob, akým sa vykonané práce na diele zahŕňali do konkrétnych faktúr. Práce na diele, ktoré sa vykonávali v určitom období na určitom úseku, sa fakturovali až po tom, čo boli tieto práce na konkrétnom úseku celkom dokončené a následne geodeticky zamerané. Teda práce, ktoré boli vykonávané v skoršom období sa zvyčajne fakturovali až v neskoršom období po celkovom geodetickom zameraní. Uvedené sa premietlo najviac vo faktúre s koncovým č. 067, kedy v tomto období došlo k prvému protokolárnemu odovzdaniu diela a väčšina prác na diele bola dokončená a geodeticky zameraná práve v tomto období spadajúcom do tejto faktúry. Z uvedeného je zrejmé, že výpočty uvádzané žalovaným nie sú schopné vypovedať o správnosti fakturácie vykonaných prác vo faktúre s koncovým č. 067 a už vôbec nie o nevykonaní týchto prác. Aj napriek tomu, že uvádzané výpočty žalovaného sú na základe vyššie uvedených skutočností absolútne irelevantné, je potrebné zdôrazniť, že tieto výpočty nevychádzajú zo správnych údajov a nezahŕňajú všetky vozidlá, ktoré v danom období na stavbe pracovali. Napríklad na str. 5 vyjadrenia žalovaného nie je správne uvedené množstvo prepravovaného materiálu a zároveň žalovaný žiadnym spôsobom neuvádza ako dospel k výpočtu najazdených km, preto je tento výpočet neoveriteľný. V druhej tabuľke na str. 5 je nesprávne uvedený počet vozidiel, ktoré na stavbe v danom období pracovali, nakoľko zo stavebného denníka vyplýva, že v tomto období na stavbe pracovali 2 kolesové bágre a 3 dopravné autá. Ďalej nie je pravda, že z konštrukčného hľadiska sú nákladné vozidlá schopné odviesť iba 10 m3 materiálu, nakoľko štandardne sú tieto vozidlá schopné odviesť 17 m3 materiálu, niektoré aj viac, pričom hmotnosť prepravovaného materiálu závisí od druhu daného materiálu. Aj v tabuľke na str. 6 vyjadrenia žalovaného sú nesprávne uvedené údaje zo stavebného denníka, pričom tieto údaje nezohľadňujú všetky dni, v ktorých sa svahovanie vykonávalo, ani všetky vozidlá, ktoré na stavbe pracovali.

44. Taktiež žalobca poukázal na to, že vyjadrenia žalovaného uvádzané v duplike z 8.10.2018 sú v rozpore s jeho predchádzajúcimi písomnými aj ústnymi vyjadreniami uvádzanými v konaní pred súdom prvej inštancie. Obrana žalovaného od začiatku tohto konania spočívala v tvrdení, že žiadne z prác, ktoré boli vyfakturované spornými faktúrami (t.j. druhá časť faktúry č. 044 týkajúca sa prepravy a celá faktúra č. 067), neboli vykonané a vzhľadom k tomu, že tieto faktúry boli zo strany žalovaného úpadcovi zaplatené neoprávnene, vzniklo na strane úpadcu bezdôvodné obohatenie vo výške zaplatenej sumy. Avšak tvrdenia žalovaného uvádzané v duplike z 8.10.2018 nepotvrdzujú, že by žiadne z prác fakturované spornými faktúrami neboli vykonané, ale práve naopak, sám žalovaný v tomto vyjadrení uvádza práce z týchto sporných faktúr, ktoré podľa neho vykonané boli a ktorých vykonanie uznáva. Preto je nepochybne zrejmé, že tieto faktúry nemohli byť zaplatené neoprávnene tak, ako to doteraz tvrdil žalovaný. Podľa žalobcu obe tieto faktúry boli zaplatené oprávnene a žalovaný nepreukázal vznik žiadneho bezdôvodného obohatenia na strane úpadcu.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca opätovne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

46. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

47. Žalovaný odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/, a h/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

48. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

49. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktoré nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo alebo vtedy ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo vyskytne logický rozpor.

50. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

51. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu vrátane preskúmania napadnutého rozsudku dospel k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 CSP, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

52. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 , na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom žalovaného odvolací súd uvádza:

53. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, a preto toto rozhodnutie v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

54. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal uplatnenie vád diela, prípadne nevykonanie prác a to spôsobom, ktorý vyžadujú príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, prípadne uzavretá zmluva o dielo. O takomto uplatnení nesvedčí ani jeho jednostranný zápočet z 13.2.2012.

55. Pri zisťovaní skutkového stavu súd prvej inštancie nevychádzal z rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 26Cbi/1/2013, ale z výpovedi svedkov v tomto konaní.

56. Súd prvej inštancie sa dôsledne vyporiadal aj s námietkami žalovaného, týkajúcimi sa zisťovacích protokolov a splatnosti faktúr.

57. Žalovaným navrhované doplnenie dokazovania odborným vyjadrením alebo znaleckým dokazovaním, vzhľadom na ostatné dôkazy neprichádza do úvahy, pretože v danom prípade by takýto postup mohol vychádzať iba z predpokladov a nevychádzal by z konkrétnych skutočností.

58. Žalovaný dielo podľa stavebného denníka ako dokončené 19.9.2011 bez akýchkoľvek námietok prevzal.

59. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolaním napadnuté výroky rozhodnutia (okrem výroku o čiastočnom zastavení konania) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto má nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške priznaných trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).