Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/110/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v spore žalobcu : BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47 967 692, so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: P. E., A..: XX.XX.XXXX, W. X. Q. XXX, XXX XX X. Q., za účasti osobitného subjektu: Občianske združenie Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom Petzwalova 12, 949 01 Nitra, IČO: 42 205 735, právne zastúpeného: JUDr. Roman Jurík, advokát, so sídlom Jazerná 19, 940 71 Nové Zámky, IČO: 40 353 729, o zaplatenie 1.950,06 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. XCsp/XX/XXXX - XXX zo dňa 05.09.2018, jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, t.j. vo výrokoch I., III., IV..

Sporovým stranám a osobitnému subjektu n e p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol v I. výroku, že žalobu zamieta, II. výrokom konanie v časti zaplatenia sumy 720,77 Eur a úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne z tejto sumy od 01.05.2016 do zaplatenia zastavil, a III. výrokom vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súčasne IV. výrokom rozsudku súd prvej inštancie priznal osobitnému subjektu Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 11.08.2016 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy uvedenej v záhlaví tohto rozhodnutia s príslušenstvom špecifikovaným v žalobnom návrhu, náhrady trov právneho zastúpenia a náhrady trov konania z titulu porušenia práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX z 26.11.2012 uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu - Poštovou bankou, a.s. a žalovaným. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoju povinnosť splácať poskytnutý úver, resp. jednotlivé splátky úveru riadne a včas, právny predchodca žalobcu po predchádzajúcej výzve žalovanému písomné oznámil predčasnú splatnosť úveru a žiadal o jeho okamžité splatenie.

3. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 153 ods. 1, § 294 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“); § 2 ods. 1, § 92 ods. 2 písm. a), b), ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoB“).

4. Žalobca zobral 30.08.2018 žalobu v časti prevyšujúcej sumu 1.229,29 Eur s 5,25 % - ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.229,29 Eur od 01.05.2016 do zaplatenia. Späťvzatie žaloby bližšie nedôvodil. Vzhľadom na charakter sporu, prihliadnuc na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom a súhlas osobitného subjektu s takýmto späťvzatím žaloby dospel súd prvej inštancie k záveru, že sú splnené podmienky v zmysle citovaných ustanovení, a preto konanie čiastočne zastavil v súlade s II. výrokom napadnutého rozsudku.

5. Vykonaným dokazovaním vychádzal súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu, že právny predchodca žalobcu so žalovaným uzavreli 26.11.2012 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX. Predmetom Zmluvy bola peňažná suma 2.000,- Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť pôvodnému veriteľovi v 72 mesačných splátkach vo výške 56,29 Eur s tým, že prvú splátku zaplatí 15.12.2012 a poslednú 15.11.2018. Žalovaný sa dostal do omeškania so splatením dlhu dňa 15.07.2013. Dňa 13.06.2017 právny predchodca žalobcu uzavrel so žalobcom Zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorej predmetom bola i pohľadávka voči žalovanému v dôsledku čoho súd rozhodol o pripustení vstupu nového žalobcu do konania. Z listinného dôkazu označeného ako "Výzva na úhradu dlžnej sumy" z 09.06.2014 mal súd prvej inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na splnenie záväzku vo výške 2 441,55 Eur v lehote 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Listom zo dňa 22.05.2014 právny predchodca žalobcu žalovanému oznámil, že v dôsledku neuhradenia záväzku tak, ako sa zaviazal, sa dostal do omeškania, a preto bol dlh v celkovej nesplatenej výške zosplatnený ku dňu 21.05.2014. V prejednávanej právnej veci mal súd prvej inštancie za nepochybné, že právny predchodca žalobcu, pôvodný veriteľ žalovaného, mal v zmysle ust. § 2 ods. 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov postavenie banky. Na základe právneho posúdenia veci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v právnom postavení postupníka, nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre platné uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávok, keďže v priebehu konania pred súdom prvej inštancie síce preukázal existenciu písomnej výzvy pôvodného veriteľa žalovaného, avšak nepreukázal jej doručenie žalovanému. Výzvu vrátane tzv. podacieho hárku, ktorý avšak súd prvej inštancie nepovažoval za dostatočný na preukázanie reálneho doručenia výzvy žalovanému, žalobca súdu prvej inštancie predložil dňa 22.05.2014. Súd prvej inštancie takéto tvrdenia žalobcu urobené počas konania posúdil ako zmenu žaloby, nakoľko sa dotýkali doplnenia skutkových okolností nad rámec tvrdení obsiahnutých v žalobe a s poukazom na ustanovenie § 294 C.s.p. takúto zmenu žaloby nepripustil. Prihliadnuc na vyššiu úvahu mal súd prvej inštancie za to, že žalobca doručenie výzvy podľa § 92 ods. 8 C.s.p. nepreukázal. Na základe uvedeného tak súd prvej inštancie Zmluvu o postúpení pohľadávok z 13.06.2017 v časti týkajúcej sa žalovaného vyhodnotil ako právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, a preto je neplatný. Z takéhoto právneho úkonu nemohlo vzniknúť žalobcovi subjektívne právo na zaplatenie žalovanej istiny voči žalovanému. Bez efektívneho a preukázaného postúpenia pohľadávky tak nemožno určiť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní. Vzhľadom na právne posúdenie zisteného skutkového stav v zmysle citovaných zákonných ustanovení tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto rozhodol o zamietnutí žaloby v súlade s výrokovou časťou tohto rozsudku.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 C.s.p. v spojení s ustanovením § 262 ods. 1, 2 C.s.p., keď vychádzajúc z pomeru úspechu strán v konaní vyslovil, že nakoľko bol žalovaný v konaní v plnom rozsahu úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnej miere. Úspech možno rovnako konštatovať aj u osobitného subjektu, ktorý v konaní vystupoval na strane žalovaného, a preto mu súd rovnako priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnej miere.

7. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Podané odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/, f/, h/. Žalobca namieta, že podľa názoru najvyššieho súdu nejde v prípade § 92 ods. 8 ZoB o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že by si ho strany nemohli zúžiť. Doslovne najvyšší súd uvádza, že predmetné ustanovenie „poskytuje možnosť postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke“. Netvrdí, že by podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok tými podmienkami a nezdá sa, že by ich považovalo za podmienky platnosti postúpenia. Podľa žalobcu najmä nie je zrejmé, ako sa z normy, ktorá umožňuje cedovať pohľadávky aj na iné osoby, ako je banka, a aj bez súhlasu klienta, stala norma, ktorá všeobecne podmieňuje platnosť cesie pohľadávky bez ohľadu na subjekt postupníka či súhlas dlžníka. Už samotný textuálny výklad predmetného ustanovenia indikuje, že právnym následkom v danej norme nie je „môže postúpiť“, ale:

„môže postúpiť aj inej osobe ako je banka, a to aj bez súhlasu klienta“. Okrem textuálneho výkladu sa musí pri výklade právnych predpisov a ich posudzovaní z pohľadu nárokov na platnosť právneho úkonu mať na zreteli ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov, resp. pre neplatnosti posudzovať účel pravidla, ustanovujúceho neplatnosť právneho úkonu. Účelom § 92 ZoB je, podľa názoru žalobcu, úprava výnimiek z bankového tajomstva. Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenie ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Účel je vyjadrený aj v dôvodovej správe k § 92 vládneho návrhu zákona o bankách. Žalobca preto navrhuje vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia tak, ako to urobil český najvyšší súd, resp. nemecký Spolkový súdny dvor. Porušenie bankového tajomstva (vrátane porušenia § 92 ods. 8 ZoB) nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám, predpokladaným zákonom o bankách, ako aj k zodpovednosti za škodu. Čiste hypoteticky, podporne, ak by žalobca pripustil, že § 92 ods. 8 ZoB diktuje podmienky platnosti postúpenia, tak potom tvrdí, že výzva na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 09.06.2014 bola zároveň písomnou výzvou banky, a to v zmysle ust. § 92 ods. 2 zákona č. 486/2001 Z. z. o bankách. V tomto dáva odvolateľ do pozornosti skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní už od 15.01.2013. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že žalovaný bol do dňa postúpenia uvedenej pohľadávky, t.j. do dňa 13.06.2017 jednoznačne viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že žalobca, resp. právny predchodca žalobcu trvá na skutočnosti, že si splnil svoju povinnosť v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadal, aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobe vyhovel v celom rozsahu a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania.

8. Na odvolanie žalobcu reagoval osobitný subjekt podaním vyjadrenia zo dňa 08.01.2019. Vzhľadom na žalobcom uplatnené odvolacie dôvody má osobitný subjekt za to, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ C. s. p. žalobca nijako bližšie nešpecifikoval. Ak by ale v konaní bola prítomná absencia procesných podmienok, musel by na ne odvolací súd prihliadať ex offo. Osobitnému subjektu nie je známa žiadna okolnosť zakladajúca absenciu akejkoľvek procesnej podmienky. Z odvolania nie je zrejmé, ktoré skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, sú nesprávne. V odvolaní nenachádza žiadnu polemiku so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie. Podľa osobitného subjektu nie je daný ani tento odvolací dôvod (dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.). Za relevantný odvolací dôvod považuje namietané nesprávne právne posúdenie veci. Právny posúdením je činnosť súdu, ktorou na zistený skutkový stav aplikuje príslušnú právnu normu. Omylom v právnom posúdení je aplikácia nesprávnej právnej normy na zistený skutkový stav alebo aplikácia správnej právnej normy, no jej nesprávna interpretácia. Žalobca namieta práve nesprávny výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Tu osobitný subjekt poukazuje na to, že výklad tohto ustanovenia zákona je už dnes v súdnej praxi ustálený. To sa týka aj rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 bol zverejnený judikát R 60/2018 týkajúci sa práve interpretácie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa právnej vety tohto judikátu: „Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“ Ešte pred zverejnením zbierky č. 8/2018 Najvyšší súd Slovenskej republiky zverejnil rozsudok X I. XX/XXXX s identickým výkladom § 92 ods. 8 zákona o bankách. V bode 17 odôvodnenia tohto rozsudku sa uvádza: „Ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu (nerozhodno či obsahu úkonu alebo len jeho účelu) so zákonom je v sfére súkromného práva jeho neplatnosť, podľa názoru dovolacieho súdu neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.).“ Osobitný subjekt pripúšťa, že v roku 2015 ešte nebol výklad tohto ustanovenia zákona jednotný. Už v tom čase ale bol zverejnený judikát R 46/2009. V odôvodnení tohto judikátu (rozsudku so sp. zn. X I. XX/XXXX) sa o. i. uvádza: „Otázka neplatnosti (pozn. zmluvy o postúpení pohľadávky) teda nie je nevýznamná, ak je predmetom sporu o neplatnosť takejto zmluvy, ako je tomu v tomto prípade, resp. ak sa požaduje (uplatňuje) plnenie, ktoré predstavuje hodnotu neuhradenej postúpenej pohľadávky; táto otázka je však úplne irelevantná vo vzťahu k účinkom splnenia pohľadávky (záväzku) dlžníkom postupníkovi.“ Aj s ohľadom na ustanovenie čl. 2 ods. 2 C.s.p. považuje právne posúdenie v danej veci za správne, v súlade s požiadavkou právnej istoty. K ďalším otázkam sporu sa nevyjadroval, keďže žiadne ďalšie otázky žalobca v odvolaní nenastolil. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti potvrdil a žalovanému a osobitnému subjektu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi.

9. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), na základe odvolania preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 C.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky G..Ú. XX/XX).

12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

13. V danom prípade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záveroch vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie, pokiaľ ide o zamietnutie žaloby, na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkového stavu vyvodil správne právne závery.

14. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu

- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. XCdo XXX/XXXX).

15. Aj v súlade s vyjadrením osobitného subjektu k odvolaniu žalobcu odvolací súd nevidí dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.

16. Podľa § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách (ďalej len „ZoB“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

17. Podľa § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ( ďalej len „OZ“), ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.

18. Z listu právneho predchodcu žalobcu zo dňa 09.06.2014 (č. l. 4 spisu) je zrejmé, že využil svoje právo podľa ust. § 565 a pre nesplnenie splátky žiadal o zaplatenie celej pohľadávky.

19. Podľa úpravy v ust. § 53 ods. 9 dodávateľ môže uplatniť právo vyplývajúce z § 565, t.j. žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky (ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené) najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Toto právo však môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní. Z tejto úpravy jednoznačne nevyplýva, od akej udalosti treba túto lehotu počítať. Z celého kontextu ustanovenia však možno vyvodiť, že musí uplynúť najmenej 15 dní odo dňa, keď dodávateľ upozornil spotrebiteľa, že uplatňuje právo na zaplatenie celej pohľadávky, do dňa, keď má dôjsť k splatnosti celej pohľadávky, resp. do dňa, keď ju má spotrebiteľ uhradiť.

20. Z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 26.11.2012 vyplýva, že konečná splatnosť úveru mala nastať až poslednou splátkou splatnou dňa 15.11.2018, teda splatnou v celom rozsahu mohla byť v čase postúpenia pohľadávky iba z dôvodu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Podmienky na vyhlásenie predčasnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy sú upravené v citovanom ust. § 53 ods. 9 OZ, ktorý pred zosplatnením úveru vyžaduje výzvu veriteľa adresovanú a doručovanú dlžníkovi s upozornením na aktuálny dlh a možnosť požadovať zaplatenie celého zvyšku dlhu naraz z dôvodu neplnenia si povinnosti dlžníka. Žalobca v konaní predložil výzvu zo dňa 09.06.2014 (č. l. 4 spisu), v tejto výzve právny predchodca žalobcu žalovaného vyzýva na úhradu dlžnej sumy 2.441,55 Eur v lehote do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. V ďalšom texte upozorňuje žalovaného, že v prípade nedodržania 10-dňovej lehoty banka pristúpi k vymáhaniu dlžnej sumy súdnou cestou, podaním žaloby na rozhodcovský súd a následne podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Aj keď právny predchodca žalobcu doložil k žalobe výzvu na zaplatenie dlžnej sumy, nepredložil súdu prvej inštancie žiaden dôkaz o tom, že predtým žalovaného vyzval na zaplatenie v tom čase dlžných splátok a upozornil ho na možnosť zosplatnenia úveru v prípade ich neuhradenia. Odvolateľ súdu ani nijako nepreukázal, aby uvedenú výzvu zo dňa 22.05.2014 doručil do sféry žalovaného.

21. Dôsledkom nesplnenia povinnosti žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, uloženej mu kogentnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa je neplatnosť právneho úkonu - vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, pretože v zmysle ust. § 39 tento úkon odporuje zákonu.

22. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, v konaní na základe viacerých dôvodov nebolo preukázané, aby žalobca platne nadobudol pohľadávku uplatnenú v predmetom konaní od jeho právneho predchodcu.

23. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už (1) splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy a po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie.

24. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky môže byť považované za zákonný predpoklad z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu.

25. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci XCo XXX/XXXX, XXCo XXX/XXXX, XCo XXX/XXXX, Okresného súdu Trenčín vo veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. XXC XXX/XXXX, Okresného súdu Banská Bystrica vo veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. XXC XXX/XXXX, Okresný súd Galanta vo veci žalobcu Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. sp. zn. XXC XX/XXXX, Okresný súd Svidník vo veci XC XXX/XXXX).

26. Ustanovením § 92 ods.8 ZoB sa sledovalo sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu (,,Toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok ešte pred postúpením pohľadávky...). Zákonné podmienky akými sú napr. postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, 90 dňová lehota nepodporuje záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva.

27. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že s účinnosťou od 01.01.2017 zákonom č. 299/2016 Z.z., zákonodarca pristúpil k ďalšiemu sprísneniu postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, a to k zúženiu okruhu subjektov, na ktoré je možné postúpiť bankovú pohľadávku (napr. splatenie vkladu do základného imania u postupníka najmenej 500.000 eur, vylúčenie obchodníkov s oprávnením poskytovať spotrebiteľské úvery do 10.000 eur a pod.). Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a nepodporujú záver o možnosti odklonu od pravidla cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (viď. tiež odkaz 72c v § 89 ods.1 ZoB).

28. Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky sa takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho úkonu. Prezumpcia znalosti predpisov zverejnených v zbierke zákonov pritom vylučuje dobromyseľnosť postupníka.

29. „Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa, a. s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21.10.2010 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zák.. Vzhľadom na to v súlade so zásadou, že nikto nemôže na iného previesť viac práv. než má, je neplatnou aj zmluva z 01.12.2010, ktorou advokátska kancelária M. &. M.. X.. X. H.. E.. postúpila predmetnú pohľadávku žalobcovi. Žalobcovi preto v spore chýba aktívna vecná legitimácia.“ (rozsudok KS v Bratislave vo veci XCo XX/XXXX).

30. Samotný nárok súd posudzoval aj podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý uvádza, že banky môžu postúpiť svoje pohľadávky aj nebankovým subjektom, ak je dlžník nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku a je tu písomná výzva voči klientovi na vrátenie. Žalobca nepredložil žiadnu písomnú výzvu na zaplatenie postúpenej pohľadávky, resp. nedoložil vyhlásenie zosplatnenia zostatku úveru, takže neexistuje aktívna legitimácia u žalobcu z platného postúpenia pohľadávky od banky. Žalobca nadobudol pohľadávku počas trvania úverového vzťahu, pričom podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže byť predmetom postúpenia len splátka úveru, ktorá je po lehote splatnosti viac ako 90 dní, a existuje písomná výzva ku klientovi na úhradu peňažného záväzku. Táto podmienka pri postúpení pohľadávok od banky na žalobcu nebola splnená. Oznámenie mimoriadnej splatnosti úveru vyhlásil až postupník - žalobca, nie banka. Keďže žalobca nepreukázal urobenie výzvy zo strany banky na zaplatenie pohľadávok, pričom banka môže postupovať len splatné pohľadávky, potom postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu znamená obchádzanie zákona a je to neplatný právny úkon. Preto súd žalobu zamietol (rozsudok KS v Prešove vo veci XXCoXXX/XXXX).

31. Odvolací súd má za to, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je kogentným ustanovením a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť (porov. Rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci XXCo XXX/XXXX).

32. Ust. § 89 ods. 1 ani iné ustanovenie zákona o bankách účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere a v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť si práva a povinnosti z obchodov odchylne od tohto zákona alebo osobitného predpisu.

33. Odvolací súd podotýka, že v konaní nebolo preukázané, že pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky medzi pôvodným veriteľom - Poštovou bankou, a.s. - t.j. bankou ako postupcom a žalobcom ako postupníkom došlo k zosplatneniu celého dlhu žalovaného resp. k predčasnému ukončeniu zmluvy pôvodným veriteľom.

34. Žalobca v konaní nepreukázal, že postúpeniu pohľadávky predchádzalo zaslanie výzvy bankou adresovanej žalovanému v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Písomná výzva banky klientovi je prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky, alebo jej časti na inú osobu. Tým, že banka túto výzvu dlžníkovi nezaslala, resp. táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, neposkytla mu dostatočný priestor na vykonanie krokov voči „svojej“ banke na zotrvanie s ňou vo vzťahu. Splnenie zákonom požadovaných predpokladov na postúpenie splatných pohľadávok teda nebolo preukázané. Zmyslom a cieľom ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB bolo dosiahnuť stav, aby mal dlžník dostatok času na vykonanie opatrení zotrvať na vzťahu so „svojou“ bankou a tak zotrvať aj vo sfére kontrolovanej Národnou bankou Slovenska.

35. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XObo/XX/XXXX zo dňa 14.05.2008, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. XCdo/XX/XXXX zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. G.. Ú. XXX/XXXX-XX zo dňa 03.07.2012.

36. Keďže žalobcom nebolo preukázané naplnenie všetkých predpokladov možnosti postúpenia pohľadávky tak, ako to vyžaduje § 92 ods. 8 Zákona o bankách (splatnosť postupovanej pohľadávky v čase jej postúpenia), postúpenie pohľadávky nie je možné považovať za platné, a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. S ohľadom na túto skutočnosť odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nie je nositeľom práva, ktoré bolo predmetom postúpenia a žalobcom uplatnené v tomto konaní, preto mu nie je možné toto právo priznať.

37. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. G.. Ú. XXX/XX). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p.. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

38. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc z obsahu spisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli. Napriek tomu, že osobitný subjekt podal v odvolacom konaní vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, v ktorom si aj uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania, toto vyjadrenie bolo podané po uplynutí súdom stanovenej lehoty a odvolací súd na toto uplatnenie nároku na náhradu trov konania neprihliadol, a preto odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám a osobitnému subjektu nepriznal.

41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).