Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_43Cbi-1-2018.pdf
PDF · 164.81 KB
Case nature
Area
Subarea
43Cbi/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Jamriškovej PhD., členov senátu JUDr. Evy Kmeťovej a JUDr. Mariána Blahu v obchodno-právnej veci žalobcu SKP, k.s., so sídlom Námestie SNP 74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 44 915 691, správca konkurznej podstaty úpadcu VK PLUS, spol. s r.o. „v konkurze", so sídlom Mikušovská cesta 5, 984 01 Lučenec, IČO: 31 632 645 proti žalovanému Q.. J. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Št. C. XXX/XXX, XXX XX M. Krtíš, právne zast. JUDr. Jozef Veselý, advokát so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš o náhradu škody vo výške 23.235,74 Eur takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 23.235,74 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Vo zvyšku žalobu zamieta.
III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 13.08.2018 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť do konkurznej podstaty žalobcovi peňažnú sumu vo výške 23.235,74 Eur spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur.
2. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že rozsudkom vydaným Okresným súdom Banská Bystrica dňa 06.12.2017 pod sp.zn. 5T/7/2013 odsúdil okresný súd žalovaného pre pokračujúci prečin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 238 zák. č. 300/2005 Z.z. Trestného zákona a uložil mu podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov s odkladom. Žalobca poukázal na to, že Okresný súd Banská Bystrica v odôvodnení rozsudku v trestnom konaní skonštatoval, že žalovaný neoprávneným investovaním finančných prostriedkov do subjektu, ktorý nie je chránený pred náhlou insolventnosťou prostredníctvom bankového dohľadu NBS, ako aj prostredníctvom Fondu ochrany vkladov po dlhšiu dobu porušoval všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť spravovať cudzí majetok a tým spôsobil úpadcovi VK PLUS, spol. s r.o. „v konkurze“, Mikušovská cesta 5, 984 01 Lučenec, IČO: 31 632 645 škodu v žalovanej výške 23.235,74 Eur. Žalobca uviedol, že žalovaný ako predchádzajúci správca úpadcu mal uvedené realizovať zatajujúc to pred konkurzným súdom a bez súhlasu konkurzného súdu. Použité peňažné prostriedky predstavujúce výťažok zo speňaženia majetku úpadcu a z inej činnosti správcu, ktoré mali slúžiť na čiastočné pomerné uspokojenie veriteľov úpadcu vložil žalovaný na účet investično-finančnej spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť, so sídlom Starobystrická 267/67, 900 28 Zálesie, IČO: 36 020 095.
3. Žalobca upozornil, že podľa informácií dostupných v Obchodnom vestníku bol na majetok spoločnosti CI HOLDING dňa 02.06.2012 vyhlásený konkurz, ktorý je vedený Okresným súdom Bratislava I pod sp.zn. 2K/5/2012. V dôsledku uvedených skutočností je zrejmé, že žalovaný svojim konaním prinajmenšom sťažil, resp. zmaril uspokojenie konkurzných veriteľov úpadcu, a to napriek tomu, že bol povinný podľa § 8 ods.2 Zákona o konkurze a vyrovnaní (ďalej ZKV) pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností.
4. Žalobca uviedol, že žalovaný spôsobil v majetkovej sfére úpadcu ujmu - zmenšenie majetkového stavu peňažných prostriedkov alokovaných na uspokojenie konkurzných veriteľov úpadcu v sume 23.235,74 Eur. Takúto sumu (škodu) je nutné nahradiť, aby žalobca ako konkurzný správca mohol čiastočne uspokojiť konkurzných veriteľov úpadcu. Je zrejmé, že uvedené protiprávne konanie žalovaného v rozpore s povinnosťami správcu podľa Zákona o konkurze a vyrovnaní a vznik škody sú v logickom slede a teda konanie žalovaného v postavení škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Žalobca zdôraznil, že zodpovednosť správcu konkurznej podstaty je konštruovaná ako objektívna zodpovednosť upravená osobitným predpisom, t.j. Zákonom o konkurze a vyrovnaní.
5. Žalobca v žalobe poukázal na ust. § 369c) ods.1 Obchodného zákonníka (ďalej ObZ) a v zmysle § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 si uplatnil aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c) ods.1 vo výške 40,- Eur.
6. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 19.09.2018. Konajúcemu súdu oznámil, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva a navrhol, aby bez ďalšieho dokazovania bolo konanie zastavené z dôvodu litispendencie podľa § 159 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a aby mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania.
7. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že trestné konanie v rámci ktorého bol Okresným súdom Banská Bystrica rozsudkom zo dňa 06.12.2017 sp.zn. 5T/7/2013 odsúdený pre pokračujúci prečin porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona nie je doposiaľ právoplatne skončené a odvolacie konanie prebieha na Krajskom súde v Nitre. Uviedol, že z vyšetrovacieho spisu Prezídia PZ je nepochybne zistené, že žalobca si v adhéznom konaní v predmetnej veci uplatnil náhradu škody, ktorá predstavuje hodnotu škody údajne spôsobenej konaním žalovaného zhodne, ako si ju uplatnil žalobou v občianskom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Náhradu škody v sume 23.235,74 Eur si žalobca uplatnil v trestnom konaní skôr, a to dňa 30.03.2012 do zápisnice o výsluchu poškodeného po poučení podľa § 46 Trestného poriadku.
8. Žalovaný s poukazom na ust. § 161 CSP uviedol, že na to či sú splnené podmienky, za ktorých môže súd konať vo veci a rozhodnúť, prihliada súd kedykoľvek za konania. Tieto podmienky, pre ktoré je zavedená legislatívna skratka „procesné podmienky“ nie sú výslovne zákonom definované, dajú sa však vyvodiť z ustanovení Civilného sporového poriadku a patrí medzi ne v zmysle § 159 CSP aj neexistencia prekážky začatého konania (litispendencie). Litispendencia je procesnou prekážkou konania, ktorá musí byť z úradnej moci súdu odstránená, a to bez zreteľa na to, kedy táto prekážka vznikla alebo kedy súd túto prekážku zistí. Prekážka litispendencie sa môže uplatniť aj v súvislosti s uplatnením nároku na náhradu škody v trestnom konaní. Nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom je možné uplatniť v tzv. adhéznom konaní, ktoré je súčasťou trestného konania. V adhéznom konaní je možné takto uplatnený nárok buď priznať, t.j. uložiť tomu kto bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu povinnosť, aby poškodenému nahradil v celom rozsahu alebo sčasti škodu spôsobenú trestným činom alebo odkázať poškodeného, aby si nárok v celom rozsahu, prípadne v nepriznanej časti uplatnil žalobou v občianskom súdnom konaní. Znamená to, že podanie návrhu poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní je z hľadiska § 82 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej OSP), teraz § 123 a § 124 CSP začatím konania a tvorí v zmysle § 159 CSP prekážku litispendencie pre občianske súdne konanie, aj keď návrh bol podaný na iný orgán ako súd. Žalovaný zdôraznil, že litispendencia je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorá má za následok zastavenie konania. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.10.2011 sp.zn. 5Cdo/280/2010 uviedol, že totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený t.j. ak je založený na rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode. Podmienky totožnosti strán a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo/4338/2015 a uviedol že sa čo sa týka totožnosti osôb, nie je samo o sebe významné, či majú rovnaké osoby v rôznych konaniach rozdielne procesné postavenie.
9. Žalovaný zdôraznil, že ak súd v trestnej veci odkázal žalobcu s náhradou škody na občianskoprávne konanie, tak je to pre žalobcu záväzné až vtedy, ak bude rozhodnutie právoplatné. Vzhľadom na skutočnosť, že v trestnom konaní bolo podané odvolanie tak zo strany prokurátora, ako aj zo strany obžalovaného, rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť a v súčasnej dobe trestné konanie stále prebieha a nie je právoplatne skončené. S poukazom na uvedené navrhol, aby konajúci súd konanie z dôvodu litispendencie podľa § 159 CSP zastavil.
10. Krajský súd aplikujúc ust. § 153 a § 149 CSP aplikoval sudcovskú koncentráciu a vyzval žalobcu uznesením č.k. 43Cbi/1/2018-38 zo dňa 08.10.2018, aby uviedol všetky skutkové tvrdenia a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení z dôvodu, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť.
11. Žalobca vyjadrením zo dňa 28.01.2019 zrekapituloval základné skutkové tvrdenia, na základe ktorých si uplatnil nárok na náhradu škody. Uviedol, že v dobe od 02.02.2007 do 14.10.2009 žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu ustanovený do funkcie uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 39-24K/270/01 zo dňa 05.04.2002 napriek tomu, že bol povinný podľa § 8 ods.2 ZKV pri výkone svojej funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou, zatajujúc uvedenú skutočnosť pred konkurzným sudcom a veriteľským výborom, neoprávnene investoval na presne nezistenom mieste vo viacerých prípadoch a bez súhlasu súdu neoprávnene investoval a vložil finančné prostriedky z účtu úpadcu č. 4330034308/3100 vedeného v ĽUDOVEJ BANKE a.s. (Volksbank Slovensko) pobočka Lučenec v celkovej výške 700.000,- Sk (23.235,74 Eur) získaných zo speňaženia podstaty a inej činnosti správcu, ktoré mali slúžiť na pomerné uspokojenie veriteľov úpadcu na účet nebankovej spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť, Poľná 1, 811 08 Bratislava, IČO: 36 020 090 (v súčasnosti na adrese Starobystrická 267/67, 900 28 Zálesie) vedené v Poštovej banke a.s. Bratislava, č. účtu 201 74 649/6500, a to na základe 10 uzavretých zmenkových obchodov medzi predávajúcim CI HOLDING a kupujúcim, ktorým bol žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu VK PLUS spol. s r.o., ktorými síce dosiahol zisk v celkovej výške 47.737,16 Sk (1.584,58 Eur), avšak na základe konfirmácie o uzavretom obchode zo dňa 14.10.2009 odkúpil žalovaný opätovne novú zmenku vystaviteľa CI HOLDING za sumu 23.235,74 Eur (700.000,- Sk) s dátumom splatnosti 31.12.2009 v úrokovej sadzbe 2,5% p.a. znejúcu na sumu 23.361,60 Eur (703.792,- Sk), pričom sa účastníci zmenkového obchodu dohodli, že odplata za vystavenie tejto zmenky bude uhradená majiteľom zmenky v zmysle „Dohody o započítaní pohľadávok“ zo dňa 14.10.2009, teda že si vzájomne započítajú pohľadávky zodpovedajúce výške záväzkov uvedených v bode 1 a 2 predmetnej dohody a rozdiel medzi nimi v sume 148,45 Eur (4.472,- Sk) spoločnosť CI HOLDING poukáže na účet úpadcu do 31.12.2009, avšak v dobe splatnosti tejto zmenky (znejúcej na zmenečnú sumu 23.361,60 Eur) už k jej spätnému odkúpeniu zo strany CI HOLDING nedošlo, finančné prostriedky vrátené na účet úpadcu už neboli z dôvodu insolventnosti spoločnosti CI HOLDING, pričom takýmto neoprávneným investovaním finančných prostriedkov slúžiacich na uspokojenie veriteľov do subjektu, ktorý nie je chránený pred náhlou insolventnosťou prostredníctvom bankového dohľadu NBS, ako i prostredníctvom Fondu ochrany vkladov po dlhšiu dobu porušoval žalovaný všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť spravovať cudzí majetok a spôsobil tak úpadcovi škodu vo výške 23.235,74 Eur.
12. Žalobca zopakoval právne hodnotenie uvedené v žalobe a uviedol, že v dôsledku porušenia povinností, ktoré žalovanému ako správcovi konkurznej podstaty ukladá zákon došlo k vzniku škody v majetkovej sfére úpadcu. Vzhľadom na to, že medzi konaním žalovaného a vznikom škody existuje príčinná súvislosť, sú splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Keďže zodpovednosť za škodu v súvislosti s konkurzom upravuje Zákon o konkurze a vyrovnaní ako lex specialis, ide o zodpovednosť objektívnu, teda skúmanie zavinenia nie je v tomto prípade potrebné.
13. Krajský súd uznesením č.k. 43Cbi/1/2018-103 zo dňa 06.02.2019 vyzval žalovaného, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia sa písomne vyjadril k podaniu žalobcu a uviedol vo vyjadrení všetky skutočnosti na svoju obranu, teda všetky prostriedky procesnej obrany, označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, pretože na neskôr uvedené skutočnosti a o značené dôkazy súd nebude v zmysle § 153 ods.2 CSP prihliadať. Právnemu zástupcovi žalovaného bolo uznesenie 43Cbi/1/2018-103 doručené dňa 13.02.2019 o 05.09 hod., v súdom ustanovenej lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia sa žalovaný nevyjadril.
14. Súd vytýčil na deň 28.03.2019 pojednávanie vo veci samej. Žalobca podaním doručeným Krajskému súdu dňa 27.03.2019 o 15.19 hod., do spisu predloženým dňa 28.03.2019 o 8.45 hod. ospravedlnil neúčasť na pojednávaní dňa 28.03.2019 o 10:00 hod. z dôvodu vysokej vyťaženosti správcu. Uviedol, že v komanditnej spoločnosti správcu iba nedávno došlo k významným personálnym zmenám, v dôsledku ktorých došlo aj k zrušeniu príslušnej kancelárie správcu pre územný obvod Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Bratislave, čo vyvolalo zvýšenú pracovnú záťaž správcu. Správca uviedol, že v predchádzajúcom priebehu konania uviedol všetky známe skutočnosti týkajúce sa žalobou uplatňovaného nároku. Zároveň uviedol, že ak by na pojednávaní boli navrhovateľom navrhnuté alebo predložené akékoľvek dôkazy alebo by boli predložené nové tvrdenia požiadal, aby bolo zachované právo byť oboznámený s takýmito skutočnosťami, ako aj právo vyjadriť sa k nim.
15. Krajský súd dňa 28.03.2019 o 9.08 hod. odoslal žalobcovi oznam, že ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní akceptuje. Avšak v prípade, ak žiadosť o zachovanie jeho práva byť oboznámený s prípadne novými predloženými tvrdeniami alebo skutočnosťami na pojednávaní je zároveň podmienečnou žiadosťou o odročenie pojednávania, tak súd oznámil žalobcovi v zmysle § 183 ods. 4 CSP, že takémuto návrhu na odročenie súd nevyhovie a vo veci rozhodne.
16. Na pojednávaní konanom dňa 28.03.2019 žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu zotrval na námietke litispendencie, ktorú odôvodnil už vo vyjadrení k žalobe. Uviedol, že žalobca nepodal žalobu na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale podal žalobu predčasne.
17. Žalovaný na pojednávaní namietol uplynutie premlčacej doby keď uviedol, že ak žaloba bola žalobcom podaná v roku 2018, tak skutok ktorý by mal spáchať žalovaný sa stal v rokoch 2007 až 2009 a teda objektívna aj subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku uplynula.
18. Žalovaný vzniesol námietku nepríslušnosti krajského súdu pre konanie vo veci, keď uviedol že je otázka, či v zmysle najnovšej judikatúry Najvyššieho súdu SR je krajský súd príslušný pre konanie vo veci alebo či by mal byť príslušný Okresný súd vo Veľkom Krtíši, kde má žalovaný trvalé bydlisko.
19. Z hľadiska merita veci žalovaný uviedol, že rešpektuje existenciu rozhodnutia Okresného súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Nitre v trestnej veci, avšak upozornil že zvažuje podanie dovolania vzhľadom na to, že iní správcovia už vykonávajú aj funkciu advokátov aj funkciu správcov, kým žalovaný je na základe rozhodnutí súdov vylúčený z možného konania ohľadne svojej zárobkovej činnosti. K uplatnenej náhrade škody uviedol, že žalobca by mal dokázať príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody.
20. Žalovaný pripustil, že súd je v civilnom konaní viazaný právoplatným rozhodnutím súdu v trestnom konaní o tom, že sa stal trestný čin a kto ho spáchal a to sporné ani nie je. Sporné však je, či na základe konania žalovaného bola spôsobená žalobcovi škoda a v akej výške. Poprel že by žalovaný porušil nejaký právny predpis platný v čase, keď bol správcom konkurznej podstaty, pretože v tej dobe nebolo striktne uvedené v zákone, akým spôsobom má správca konkurznej podstaty nakladať s finančnými prostriedkami, ktoré získal činnosťou správcu, pričom bolo uvedené iba toľko, že by to malo byť s odbornou starostlivosťou. Pripomenul, že aj v trestnom konaní argumentoval tým, že spoločnosť CI HOLDING bola legálna spoločnosť, ktorá mala licenciu NBS ohľadne možnosti toho, akým spôsobom nakladala s finančnými prostriedkami a všetky finančné transakcie boli legálne, pričom úroky z týchto transakcií ktoré boli vyššie ako úroky v bankách, ktoré by bol získal správca a boli pripisované na účet, ktorý bol vedený v konkurznej podstate a teda žalovaný urobil všetko preto, aby svojou činnosťou zvýšil možnosť toho, aby veritelia dostali finančné prostriedky z predmetného konkurzu.
21. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že na majetok spoločnosti CI HOLDING bol vyhlásený konkurz, kde žalovaný riadne a včas prihlásil pohľadávku uplatnenú v konaní, pričom táto pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty spoločnosti CI HOLDING uznaná čo do dôvodu a výšky, pričom toto konkurzné konanie doteraz skončené nebolo. V trestnom konaní bol viackrát vypočutý správca konkurznej podstaty JUDr. Osvald, ktorý uviedol že sa vedú viaceré súdne spory o prinavrátenie majetku a pokiaľ by bol v týchto sporoch úspešný, tak všetci veritelia by dostali vyplatených 100% finančných prostriedkov, ktoré boli vložené do spoločnosti CI HOLDING. V takom prípade by o škode bolo možné hovoriť až vtedy, keby konkurzné konanie bolo ukončené a nedošlo by k uspokojeniu konkurzných veriteľov v zmysle tých nárokov, ktoré boli uplatnené.
22. Žalovaný uviedol že potom, ako bol odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty, odovzdal všetky písomnosti novému správcovi, ktorý ich má k dispozícii a teda ktorý ich mal predložiť aj súdu, z ktorých by bolo deklarované, akým spôsobom dospel žalobca k výške ujmy uplatnenej v konaní.
23. Žalovaný navrhol, aby súd vykonal dokazovanie pripojením trestného spisu, z ktorého by bolo zrejmé, akým spôsobom bola uplatnená pohľadávka na náhradu škody, pričom pripomenul, že dôkazné bremeno na preukázanie výšky uplatnenej škody má žalobca, ktorý by mal vyčísliť, z čoho pozostáva pohľadávka a nie iba pohľadávku uplatniť jednou sumou, kde sa jedná zrejme o nejaký presný súčet pravdepodobných čísel.
24. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné.
25. Podľa § 186 ods. 2 CSP veta prvá, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.
26. Na pojednávaní konanom dňa 28.03.2019 predsedníčka senátu zhrnula skutkový stav, ktorý nebol medzi sporovými stranami sporný a ktorý v nasledujúcom rozsahu ani žalovaný nepoprel:
27. Uznesením KS BB č.k. 39-24K/270/01-116 zo dňa 05.04.2002, právoplatným 22.05.2002, bol vyhlásený konkurz na Úpadcu VK PLUS, spol. s r.o., Mikušovská cesta 5, Lučenec, IČO: 31 632 645 a do funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený žalovaný, ktorý túto funkciu vykonával do 14.10.2009.
28. V období od 02.02.2007 do 14.10.2009 žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu, vložil finančné prostriedky z účtu úpadcu č. 4330034308/3100 vedeného v Ľudovej Banke, a.s. (Volksbank Slovensko) pobočka Lučenec v celkovej výške 23.235,74 Eur (700.000 Sk) na účet spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť, vtedy so sídlom Poľná 1, 811 08 Bratislava, IČO: 36 020 095, v súčasnosti so sídlom Starobystrická 267/67, 900 28 Zálesie a to na základe desiatich uzavretých zmenkových obchodov medzi predávajúcim CI HOLDING a žalovaným v pozícii správcu konkurznej podstaty ako kupujúcim, ktorými dosiahol žalovaný zisk 47.737,16 Sk. Na základe konfirmácie o uzavretom obchode zo dňa 14.10.2009 odkúpil žalovaný opätovne novú zmenku vystaviteľa CI HOLDING za sumu 23.235,74 Eur s dátumom splatnosti 31.12.2009 v úrokovej sadzbe 2,5% ročne znejúcu na sumu 23.361,60 Eur (703.792 Sk), pričom sa účastníci zmenkového obchodu dohodli, že odplata za vystavenie tejto zmenky bude uhradená majiteľom zmenky v zmysle „Dohody o započítaní pohľadávok“ zo dňa 14.10.2009 s tým, že rozdiel medzi započítanými pohľadávkami vo výške 248,45 Eur (4.472 Sk) poukáže spoločnosť CI HOLDING na účet úpadcu do 31.12.2009, avšak v dobe splatnosti tejto zmenky znejúcej na sumu 23.361,60 Eur už k jej spätnému odkúpeniu zo strany CI HOLDING nedošlo.
29. Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5T/7/2013 zo dňa 06.12.2017 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 4To/35/2018-4269 zo dňa 18.10.2018 bol žalovaný uznaný vinným, že neoprávnene investoval finančné prostriedky, ktoré mali slúžiť na pomerné uspokojenie veriteľov úpadcu na účet nebankovej spoločnosti CI HOLDING, čím spáchal pokračujúci prečin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 238 Trestného zákona.
30. V rozsahu nepopretého skutkového stavu súd dokazovanie nevykonával, pretože v zmysle § 151 ods. 1 CSP sa nepopreté skutkové tvrdenia považujú za nesporné, takže nie je dôvod vykonávať k nim dokazovanie.
31. Žalovaný v konaní preukázal, že nárok na náhradu škody si v trestnom konaní uplatnil štatutárny zástupca spoločnosti VK PLUS, spol. s r.o. J. C. S. vo výške 23.361,60 Eur (703.792 Sk) ako to vyplýva zo zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného zo dňa 30.03.2012. Uviedla, že táto sumy predstavuje zmenečnú sumu. Zo Zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 17.04.2013 vyplýva, že poškodená S. Teplická si uplatnila škodu tak ako je uvedená v obžalobe za VK PLUS, spol. s r.o.
32. Súd nevyhovel návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania pripojením trestného spisu, pretože skutkové zistenia ktoré tvorili podklad pre rozhodnutie vo veci neboli sporné a skutočnosti, ku ktorým žalovaný považoval za potrebné vykonať dokazovanie - kto si uplatnil v mene úpadcu v trestnom konaní nárok na náhradu škody a dátum uplatnenia tejto škody - žalovaný v konaní preukázal Zápisnicou o výsluchu svedka - poškodeného a Zápisnicou o hlavnom pojednávaní, ktoré sú súčasťou trestného spisu. Pripojenie celého trestného spisu preto súd nevyhodnotil ako potrebné.
33. V konaní bola pred vytýčením pojednávania v zmysle vyjadrenia žalovaného zo dňa 19.09.2018 sporná iba námietka prekážky litispendencie. Do uplynutia lehoty určenej v zmysle sudcovskej koncentrácie žalovanému na vyjadrenie k tvrdeniam žalobcu, rovnako ako na predloženie všetkých prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ktorá uplynula dňa 23.02.2019 žalovaný ďalšie prostriedky procesnej obrany neuplatnil. Senát sa preto na pojednávaní konanom dňa 28.03.2019 poradil a rozhodol, že v zmysle § 153 ods. 2 CSP je možné prihliadnuť aj na tie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené včas, najmä ak si to nevyžaduje nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie prihliadol k tým námietkam vzneseným žalovaným na pojednávaní, ktoré nevyžadovali odročenie pojednávania.
34. Za sporné tak súd prvej inštancie považoval aj posúdenie uplynutia doby premlčania, námietku nepríslušnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici, právne posúdenie hmotnoprávnych predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka a námietku žalovaného ohľadom dátumu, ku ktorému mal nadobudnúť právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 4To/35/2018-4269 zo dňa 18.10.2018.
35. Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 328/1991 Z. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZKV), správca je povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou starostlivosťou a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinnosti, ktoré mu ukladá zákon, alebo mu ich uloží súd.
36. Podľa § 8 ods. 5 predposledná veta ZKV, zbavením funkcie nezaniká správcova zodpovednosť podľa ods. 2 za čas výkonu funkcie.
37. Podľa § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Z.z. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
38. Podľa § 420 ods. 3 OZ, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
39. Podľa § 106 ods. 1 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
40. Podľa § 106 ods. 2 OZ, najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
41. Krajský súd bol pri rozhodovaní vo veci samej v zmysle § 193 CSP viazaný rozhodnutím právoplatného rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 5T/7/2013 o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, že ho spáchal žalovaný.
42. Posúdenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods.1 OZ je však samostatným konaním. Pre posúdenie toho, či bol alebo nebol spáchaný trestný čin posudzuje súd v trestnom konaní iné skutočnosti, ako pri posudzovaní predpokladov vzniku nároku na náhradu škody v civilnom konaní. Krajský súd preto bez ohľadu na rozhodnutie súdu v trestnej veci vyhodnocoval každý z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody samostatne a zvlášť, rovnako ako by tomu bolo v prípade, ak by v trestnej veci dospel súd k záveru, že konanie žalovaného nenaplnilo znaky trestného činu.
43. Súd sa primárne musel vysporiadať s námietkou prekážky litispendencie, ktorú žalovaný vzniesol už vo vyjadrení k žalobe. Po preskúmaní okolností podania žaloby súd dospel k záveru, že prekážka litispendencie vo veci daná nebola.
44. Súd poukazuje na skutočnosť, že voči tej časti výroku okresného súdu v rozhodnutí sp.zn. 5T/7/2013 zo dňa 06.12.2017, ktorou okresný súd rozhodol, že podľa § 288 ods.1 Trestného poriadku sa poškodení
- úpadcovia, medzi nimi aj poškodený VK PLUS spol. s r.o. s nárokom na náhradu škody odkazujú na občianske súdne konanie, nebolo žiadnym z poškodených, ani obžalovaným, ani prokurátorom podané odvolanie. O tejto časti výroku preto už Krajský súd v Nitre v odvolacom konaní v trestnej veci ani nerozhodoval. Z uvedeného vyplýva, že už v čase podania žaloby o náhradu škody neprebiehalo žiadne iné súdne konanie, ktoré by mohlo tvoriť prekážku litispendencie.
45. Ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie dňa 28.03.2018 bolo rozhodnutie okresného súdu v trestnej veci právoplatné v celom rozsahu, i keď žalovaný namietol, že okresný súd nesprávne vyznačil dátum nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia deň 18.10.2018 a k tomuto dňu právoplatnosť vyznačená byť nemala, keďže žalovaný sa nezúčastnil hlavného pojednávania a rozsudok Krajského súdu v Nitre, ktorým bolo jeho odvolanie zamietnuté, mu bol doručený neskôr než 18.10.2018. Napriek tomu ku dňu vykonania pojednávania Krajským súdom v Banskej Bystrici ohľadom uplatneného nároku na náhradu škody už trestné rozhodnutie bolo právoplatné v celej časti, nielen v časti týkajúcej sa výroku okresného súdu o tom, že poškodení sú odkázaní na náhradu škody v občianskom súdnom konaní.
46. Žalovaný v konaní vzniesol námietku nepríslušnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici s poukazom na to, že vo veci by mal byť na konanie príslušný Okresný súd Veľký Krtíš, v obvode ktorého má žalovaný trvalé bydlisko.
47. Konajúcemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Ndob/2/2013 zo dňa 07.03.2013, v zmysle ktorého, ak správca konkurznej podstaty pri výkone funkcie spôsobí škodu, tak na prejednanie a rozhodnutie sporu o náhradu škody je vecne a miestne príslušný okresný súd podľa všeobecných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pretože spor o náhradu škody nie je sporom vyvolaným konkurzom v zmysle ust. § 88 ods.1 písm. j) OSP. Napriek tomu ustálená judikatúra Najvyššieho súdu SR zotrvala v záveroch, že pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody voči správcovi konkurznej podstaty v konkurzoch vedených na základe Zákona o konkurze a vyrovnaní, teda v tých sporoch, kde sa konkurzné konanie začalo do 31.12.2005 je na konanie príslušný krajský súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Ndob/5/2016 zo dňa 21.04.2016, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že za konania súvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o hmotných právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKV, resp. zo ZKR, prípadne tiež z iných právnych predpisov ako uvedených vyššie, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu, prípadne úpadku, a to je napr. konanie o náhradu škody vzniknutej porušením povinnosti správcu podľa § 8 ods.2 ZKV, § 12 zák. č. 8/2005 Z.z. o správcoch. V prípade súvisiacich sporov nemožno opomenúť aj ich prípadný dopad na konkurznú podstatu. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd SR dospel k záveru, že vo veci kde sa konkurzné konanie začalo pred 31.12.2005 ide o spor súvisiaci a nie vyvolaný konkurzným konaním úpadcu, ktorého náhrada škody vzniknutej porušením povinnosti správcu sa navyše dotýka konkurznej podstaty a keďže nejde o spor o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je na konanie príslušný krajský súd ako súd konkurzný. Súd mal za to, že na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že od 01.07.2016 bol Občiansky súdny poriadok nahradený Civilným sporovým poriadkom.
48. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania, pričom zdôraznil že nárok na náhradu škody si v adhéznom konaní uplatnil štatutárny zástupca poškodeného J.. S. C. a nie správca konkurznej podstaty úpadcu, pričom poškodeným bol úpadca a v mene úpadcu koná správca konkurznej podstaty.
49. Ako vyplýva zo žaloby, žalobca ako súčasný správca konkurznej podstaty bol do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu VK PLUS spol. s r.o. „v konkurze“ ustanovený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 39-24K/270/01-759 zo dňa 30.01.2013. Žalovaný na pojednávaní upozornil, že nie je sporné, že žalovaný vykonával funkciu správcu do 14.10.2009. Žalovaný dospel k záveru, že pokiaľ bol nárok na náhradu škody uplatnený 30.03.2012 ako to vyplýva zo zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného, a to štatutárnou zástupkyňou úpadcu, tak takýto nárok na náhradu škody nebol uplatnený riadne.
50. S takýmto záverom sa konajúci súd nestotožnil. Správca konkurznej podstaty je osoba, na ktorú v dôsledku vyhlásenia konkurzu prechádza oprávnenie nakladať s majetkom podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty v zmysle § 14 ods.1 ZKV. Správca vykonáva od vyhlásenia konkurzu právne úkony v mene úpadcu a správca sa tiež stáva sporovou stranou v prípade sporov vedených ohľadom majetku patriaceho do podstaty. Úpadca ako subjekt práva však právnu subjektivitu nestráca. Naďalej je oprávnený uplatňovať svoje nároky na náhradu škody aj voči správcovi konkurznej podstaty, a to či už v adhéznom konaní alebo aj priamo v súdnom konaní, kedy by bol úpadca aktívne legitimovaný na podanie žaloby proti správcovi konkurznej podstaty. Rovnaký záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obo/2/2015, 5Obo/16/2015 zo dňa 09.02.2017. Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí uviedol, že vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu - úpadcu, je úpadca aktívne legitimovaný na podanie žaloby o náhradu škody podľa § 8 ods. 2 ZKV a § 420 Obč. zák. len voči správcovi konkurznej podstaty. Poukázal pritom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR R/149/2011- sp.zn. 29Cdo/2316/2009, pričom v prípade, že by bol správca, ktorý škodu dobrovoľne z vlastných prostriedkov neuhradil funkcie zbavený, namiesto úpadcu by pristúpil k vymáhaniu tejto škody od pôvodného správcu konkurznej podstaty nový správca konkurznej podstaty.
51. Úpadcovi ako samostatnému subjektu práva tak ostáva zachované právo uplatniť si voči správcovi konkurznej podstaty nárok na náhradu škody. Uplatniť právo je rovnako možné podaním žaloby na súde, ako v adhéznom konaní.
52. Štatutárna zástupkyňa úpadcu tak v čase uplatnenia si nároku na náhradu škody dňa 30.03.2012 bola oprávnená konať v mene úpadcu, pričom úpadca bol zároveň oprávnený uplatniť si nárok na náhradu škody voči správcovi konkurznej podstaty. Uplatnením nároku na náhradu škody v trestnom konaní zároveň bolo plynutie premlčacej doby pretrhnuté a až do rozhodnutia okresného súdu, ktorým tento odkázal poškodených na náhradu škody voči žalovanému v občianskoprávnom konaní premlčacia doba neplynula. Keďže menovaním do funkcie správcu konkurznej podstaty sa správcom konkurznej podstaty stal žalobca, tento pokračuje v mene úpadcu v konaniach, ktoré úpadca viedol pred jeho menovaním do funkcie správcu konkurznej podstaty. Je oprávneným konať v mene úpadcu a preto už žalobu o náhradu škody voči predchádzajúcemu správcovi podával súčasný správca konkurznej podstaty, keďže správca sa stáva účastníkom konania namiesto úpadcu v sporoch, ktoré sú vedené ohľadom plnení, na ktoré si uplatňuje nárok v súvislosti s majetkom konkurznej podstaty. Pokiaľ žalobca ako správca konkurznej podstaty nepodal odvolanie voči rozhodnutiu okresného súdu v tej časti výroku, ktorou bol odkázaný ako poškodený na uplatnenie si nároku na náhradu škody v občianskom konaní, musel si tak byť vedomý skutočnosti, že týmto došlo k opätovnému behu premlčacej doby vzhľadom na možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody.
53. Preto námietku žalovaného smerujúcu k tomu, že nárok na náhradu škody vlastne nebol uplatnený riadne a včas práve z toho dôvodu, že ho neuplatnil žalobca ako súčasný správca konkurznej podstaty, ale že bol uplatnený štatutárnym zástupcom úpadcu, a to v čase kedy žalovaný ako správca konkurznej podstaty už bol odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty, avšak žalobca ako nový správca konkurznej podstaty ešte nebol do funkcie správcu konkurznej podstaty ustanovený, je podľa názoru súdu nedôvodná, pretože nárok na náhradu škody bol oprávnený uplatniť si aj sám úpadca, a to prostredníctvom konania člena svojho štatutárneho orgánu.
54. Žalobca ustanovením za nového správcu konkurznej podstaty nadobudol oprávnenie vymáhať nároky úpadcu a iba pokračoval v konaniach, ktoré začali pred jeho ustanovením. Nebolo preto nutné, aby osobitne opätovne samostatným úkonom uplatnil nárok, už raz v mene úpadcu uplatnený oprávnenou osobou.
55. Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby, súd dospel k záveru, že škoda na majetku úpadcu nevznikla momentom vloženia peňažných prostriedkov na účet zmenkového dlžníka, ale vznikla vtedy, keď bolo zrejmé že dlžník svoj záväzok voči úpadcovi nesplní, v dôsledku čoho až k tomuto časovému momentu je zrejmé, v akej výške sa protiprávny úkon žalovaného prejavil na majetku úpadcu. Občiansky zákonník v ust. § 106 ods. 2 naväzuje moment začiatku plynutia premlčacej lehoty odo dňa, kedy došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Obo/17/2015 zo dňa 18.10.2016, „pojem „udalosť, z ktorej škoda vznikla“ zahŕňa nielen porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), resp. právne kvalifikovanú udalosť, ktorá viedla ku vzniku škody, ale aj vznik škody samotnej. Teda, z hľadiska ust. § 106 ods. 2 OZ nemožno udalosť, z ktorej škoda vznikla, stotožňovať len so škodnou udalosťou, lebo by tak objektívna premlčacia doba mohla začať plynúť skôr, než ku škode na majetku vôbec došlo, resp. škoda by mohla vzniknúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby alebo by nemusela vzniknúť vôbec“.
56. Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia, súd v prejednávanom prípade dospel k záveru, že pokiaľ bola reálne prítomná možnosť, že zmenkový dlžník vráti peňažné prostriedky do konkurznej podstaty, bola by žaloba o náhradu škody predčasná, pretože primárne by na jej plnenie mohol byť zaviazaný priamy dlžník. Až vtedy, keď bolo zrejmé, že dlžník zo zmenkového vzťahu v dôsledku insolventnosti plniť nebude, a zároveň nastali účinky vyhlásenia konkurzu na dlžníka (prejavujúce sa okrem iného tým, že boli zastavené exekučné konania), teda právoplatnosťou vyhlásenia konkurzu na zmenkového dlžníka, došlo ku škode na majetku, za vznik ktorej zodpovedá žalovaný ako správca konkurznej podstaty. Z uvedeného dôvodu súd námietku premlčania vyhodnotil ako nedôvodnú.
57. Pre zistenie, či žalovaný nesie zodpovednosť za škodu súd skúmal, či sú naplnené objektívne a subjektívne predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 OZ, ktorými sú porušenie právnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nimi a zavinenie žalovaného.
58. Medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné, že žalovaný investoval peniaze úpadcu, získané zo speňaženia konkurznej podstaty a z inej činnosti správcu do nákupu zmenky vystavenej spoločnosťou CI HOLDING vo výške 23.235,74 Eur (700.000 Sk). Sporné počas konania ostalo, či týmto konaním porušil niektorú z právnych povinností, ktoré by mu ako správcovi konkurznej podstaty vyplývali z právnej úpravy platnej a účinnej v čase kedy k investovaniu peňažných prostriedkov došlo. Žalovaný namietol, že neporušil žiaden právny predpis, ktorý by bol platný v čase, keď bol správcom konkurznej podstaty, pretože v uvedenej dobe nebolo striktne uvedené v zákone, akým spôsobom má správca konkurznej podstaty nakladať s finančnými prostriedkami, ktoré získal činnosťou správcu.
59. Súd v danom prípade prisvedčil žalovanému, že Zákon o konkurze a vyrovnaní bližšie spôsob nakladania s finančnými prostriedkami neupravoval. Správcovi konkurznej podstaty neukladal povinnosť zložiť peniaze konkurznej podstaty v banke. Povinnosť správcu uložiť peňažné prostriedky podliehajúce konkurzu na účet v banke s označením príslušnej konkurznej veci vyplýva z ust. § 10 ods. 1 zákona č. 8/2005 Z.z. o správcoch, ktorý nadväzuje na zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, na ktorý citované ustanovenie aj výslovne odkazuje prostredníctvom poznámky s poradovým číslom 1). Preto nie je možné dospieť k záveru, že správca bol aj v konaniach, ktoré sa riadia právnou úpravou Zákona o konkurze a vyrovnaní zo zákona povinný zložiť peniaze konkurznej podstaty na účet v banke.
60. Zákon o konkurze a vyrovnaní ponechal na odbornom zvážení správcu konkurznej podstaty, akým spôsobom bude nakladať s peniazmi, ktoré získal ako výťažok speňaženia konkurznej podstaty. Bez ohľadu na to, či ich zložil na účet v banke, uložil do trezora, odovzdal do notárskej úschovy, alebo iba držal na pokladni, jeho povinnosťou bolo zabezpečiť, aby tieto peniaze - peniaze určené pre veriteľov - boli bezpečne uschované do doby, kým ich správca nevyplatí veriteľom na základe rozvrhového uznesenia. Správca konkurznej podstaty je pri napĺňaní tohto záväzku oprávnený určiť spôsob uschovania peňazí sám, zo zákona je však povinný postupovať pritom s odbornou starostlivosťou.
61. Podľa názoru súdu bola porušená práve povinnosť správcu konkurznej podstaty postupovať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou, výslovne upravená v § 8 ods. 2 ZKV. Pojem „postupovať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou“ nie je v Zákone o konkurze a vyrovnaní, rovnako ako v iných právnych predpisoch v ktorých sa tento pojem nachádza, obsahovo vymedzený. Ani nemôže byť, pretože nie je objektívne možné pozitívne vymedziť jeho obsah vymenovaním konkrétnych postupov správcu (advokáta, znalca, resp. inej odborne zdatnej osoby). Zákon o konkurze a vyrovnaní jasne určil rámec, účel konania správcu a tento účel napĺňa správca samostatne zvolenými postupmi, ktoré smerujú k tomu, aby zistil rozsah majetku úpadcu, preveril pohľadávky uplatňované veriteľmi voči úpadcovi, majetok úpadcu speňažil a v zmysle pravidiel určených zákonom pomerne uspokojil veriteľov. V dôsledku toho je výkon funkcie správcu konkurznej podstaty náročný, vyžaduje si príslušné vzdelanie aj skúsenosti, takže ho môžu vykonávať iba osoby, ktoré svoju odbornú zdatnosť preukážu a ktoré sú následne zapísané v zozname správcov konkurznej podstaty.
62. Rovnako ako nie je možné vymedziť pojem odbornej starostlivosti z pozitívneho hľadiska, teda aké úkony sa ešte považujú za úkony vykonané s odbornou starostlivosťou, nie je možné ich vymedziť ani z negatívneho hľadiska, teda v zákone taxatívne vymenovať, aký konkrétny úkon správcu je už považovaný za úkon vykonaný v rozpore s odbornou starostlivosťou. Pri výkone správy konkurznej podstaty by bolo možné vykonať tak široký záber rôznych druhov úkonov, ktoré by sa nepovažovali sa úkony vykonané s odbornou starostlivosťou, počnúc tými, ktoré by ešte mohli byť považované za starostlivosť, avšak nie odbornú, cez nepremyslené, rizikové úkony až po konanie s prvkami sprenevery, resp. iných trestných činov, že by vydali na samostatný zákon a i tak by ľudská kreativita vždy dokázala vytvoriť nové druhy konaní, ktoré by v negatívnom vymedzení odbornej starostlivosti neboli zaradené. V žiadnom právnom predpise sa preto skutočne nenachádza ustanovenie, ktoré by zakázalo správcovi konkurznej podstaty kúpiť zmenku od obchodnej spoločnosti z finančných prostriedkov konkurznej podstaty, alebo ktoré by výslovne upravilo, že pri nákupe zmenky správcom ide o konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou. To však neznamená, že v konkrétnom prípade a za konkrétnych okolností je takýto úkon konaním, pri ktorom správca postupuje s odbornou starostlivosťou.
63. Pre posúdenie, ktoré konanie je ešte konaním s odbornou starostlivosťou a ktoré už nie je preto treba vychádzať z podstaty a účelu funkcie správcu konkurznej podstaty, zo skutočnosti že správca je osoba s odborným vzdelaním, ktorá musí byť odborne schopná domyslieť následky svojich postupov a ktorá musí mať prehľad v platných právnych predpisoch. Konanie správcu je zároveň vždy nutné posudzovať vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu.
64. V prejednávanom prípade správca konkurznej podstaty speňažil majetok úpadcu, z čoho získal finančné prostriedky ktoré boli určené na rozdelenie veriteľom úpadcu. I keď Zákon o konkurze a vyrovnaní mu neurčoval, akým spôsobom má získané prostriedky uložiť do ich rozdelenia veriteľom, správca ich mal zložené na účte v banke, vedenom v ĽUDOVEJ BANKE, a.s., pobočka Lučenec, č. účtu 4330034308/3100. Z tohto účtu ich opakovane investoval do zmenkových obchodov s obchodnou spoločnosťou.
65. Zákon o konkurze a vyrovnaní však neoprávňuje správcu investovať prostriedky konkurznej podstaty do podnikania tretích osôb, neoprávňuje ho ani nakupovať cenné papiere, ktoré sú už zo svojej podstaty rizikovými cennými papiermi. I keď mu to výslovne nezakazuje, ako bolo uvedené vyššie, neznamená to, že správca je na takúto činnosť oprávnený.
66. Poskytnutie prostriedkov do podnikania iným subjektom, rovnako ako nákup cenných papierov v sebe objektívne zahŕňajú riziko, že dlžník úpadcovi poskytnuté prostriedky nevráti. Takéto riziko je prítomné vždy, môže sa len líšiť miera pravdepodobnosti, že nastane. Nákupom zmenky ako abstraktného cenného papiera sa majiteľ zmenky stáva veriteľom vystaviteľa zmenky ako dlžníka a nemôže ovplyvniť, za akým účelom vystaviteľ peniaze od neho prijal. Správca preto ani nemal ako ovplyvniť, akým spôsobom bude vystaviteľ zmenky CI HOLDING s prostriedkami nakladať a či bude podnikať takým spôsobom, že ich aj s dohodnutým výnosom vráti. Preto išlo o rizikový obchod. Rizikovým bolo každé jedno uzavretie zmenkového obchodu, ibaže v prípade prvých obchodov sa toto riziko neprejavilo, keďže v tom čase vystaviteľ zmenky plnil svoje záväzky. Naplno sa prejavilo až v poslednom zmenkovom obchode, avšak prítomné bolo od počiatku.
67. Oprávnenie správcu investovať prostriedky konkurznej podstaty do podnikania tretej osoby nie je možné vyabstrahovať zo Zákona o konkurze a vyrovnaní aj vzhľadom na to, že správca nie je ani bežne oprávnený podnikať so samotnou konkurznou podstatou. Podnikanie môže vykonávať iba v prípade, ak do podstaty patrí podnik a v tých prípadoch správca vykonáva opatrenia potrebné na zabezpečenie jeho prevádzky podľa § 14b ZKV. Účelom tohto ustanovenia je zabrániť nehospodárnemu ukončeniu prevádzky, ktorá by mohla byť speňažená výhodnejšie ako aktívny podnik, než iba súbor vecí. Rozhodne ale citované ustanovenie neoprávňuje správcu vykonávať s ostatnými časťami konkurznej podstaty podnikateľskú činnosť za účelom dosahovania zisku.
68. Preto pokiaľ žalovaný na pojednávaní namietol, že investovaním do transakcie v ktorej poskytovali vyššie úroky ako by získal správca konkurznej podstaty v bankách tak urobil všetko preto, aby zvýšil možnosť toho, aby veritelia dostali finančné prostriedky z predmetného konkurzu, takúto obranu vyhodnotil súd ako irelevantnú. Odkúpením zmenky správca dosiahol, že úpadca bol veriteľom CI HOLDINGu ako dlžníka, ktorému poskytol svoje peňažné prostriedky. Správca konkurznej podstaty však nie je oprávnený požičiavať peniaze konkurznej podstaty a vytvárať tak úpadcovi nových dlžníkov. Naopak, jeho povinnosťou je prijať všetky plnenia úpadcových dlžníkov, ktoré mu majú na základe ich vzájomných právnych vzťahov plniť. Z uvedeného dôvodu sa v zmysle § 14 ods. 1 písm. g) ZKV vyhlásením konkurzu stávajú nesplatné pohľadávky a záväzky splatnými, aby úpadcovi ako veriteľovi mohli byť vyplatené všetky jeho pohľadávky.
69. Správca speňažuje všetok majetok zapísaný do konkurznej podstaty, takže ak by mal správca v konkurznej podstate zmenku, bol by povinný túto speňažiť (previesť na finančné prostriedky). Na opačný postup, teda premenu finančných prostriedkov konkurznej podstaty z peňazí na zmenku Zákon o konkurze a vyrovnaní správcovi nielen oprávnenie neudeľuje, ale je to priamo v rozpore so základnou povinnosťou - majetok speňažiť a finančný výnos pomerne rozdeliť medzi veriteľov. Je preto v rozpore so Zákonom o konkurze a vyrovnaní, aby úpadca nakupoval za peniaze získané speňažením majetku v konkurznej podstate opäť nový majetok (s výnimkou už vyššie spomenutej situácie, kedy prevádzkuje podnik a to do momentu speňaženia tohto podniku). Nový majetok - zmenku by správca opäť musel speňažiť (predložiť zmenečníkovi na preplatenie, alebo zmenku predať) a teda vykonať opätovné speňaženie vzhľadom na majetok v konkurznej podstate, čo je v rozpore so Zákonom o konkurze a vyrovnaní.
70. V neprospech žalovaného svedčí aj výška sumy, ktorú vložil do zmenkového obchodu vo výške 23.235,74 Eur, ktoré predstavovali výnos zo speňaženia majetku zapísaného v konkurznej podstate. Nákup zmenky je nákupom cenného papiera. Aj tie subjekty, ktoré sa na trhu venujú investovaniu cudzieho majetku do cenných papierov (napr. banky, investičné spoločnosti, obchodníci s cennými papiermi, ktoré investujú majetok vkladateľov alebo investorov) sú povinné rešpektovať pravidlá rozloženia rizika pri nákupe cenných papierov do ich rôznorodého portfólia tak, aby minimalizovali dopady investičného rizika. Investícia celej sumy do jediného cenného papiera od jediného emitenta je vysokorizikovým počínaním, ktoré sa rozhodne nedá vyhodnotiť ako odborná starostlivosť. Zákon o konkurze a vyrovnaní podobné pravidlá rozloženia rizika neobsahuje nie preto, že by nimi správca nemal byť viazaný a mohol investovať neobmedzene podľa vlastného uváženia, ale preto, že správca nie je oprávnený požičiavať majetok konkurznej podstaty na základe investície do cenných papierov vôbec. Správca zároveň o zámere vykonať rizikový obchod vopred neinformoval veriteľský výbor, ani konkurzný súd.
71. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že žalovaný nákupom zmenky z finančných prostriedkov úpadcu porušil právnu povinnosť výslovne uvedenú v § 8 ods. 2 ZKV a to povinnosť postupovať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou preto, že postup správcu s odbornou starostlivosťou je postup, pri ktorom správca maximalizuje výťažok z majetku úpadcu a zabezpečí, aby tento výťažok bol v zmysle zákona pomerne rozdelený veriteľom. Pokiaľ výťažok použije v rozpore s týmto účelom zákona, v dôsledku čoho nie je možné rozdeliť ho veriteľom, nemôže sa jednať o postup vykonaný ani s bežnou, nieto s odbornou starostlivosťou.
72. Následne súd zisťoval, či z protiprávneho konania žalovaného vznikla žalobcovi škoda. Ako súd zistil, majetok úpadcu sa v dôsledku konania žalovaného znížil o sumu, ktorú žalovaný investoval do nákupu zmenky, pretože CI HOLDING ako vystaviteľ zmenky úpadcovi finančné prostriedky nevrátil. Vyhlásením konkurzu na vystaviteľa zmenky bolo zrejmé, že tento je platobne neschopný, pričom vymáhanie plnenia zo zabezpečovacích prostriedkov bolo znemožnené v dôsledku právnych účinkov vyhlásenia konkurzu na neho. Ďalšie plnenie zo strany dlžníka tak do konkurznej podstaty viac nebolo poskytnuté, čím žalobcovi vznikla škoda.
73. Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti postupovať pri správe majetku v konkurznej podstate s odbornou starostlivosťou je daná tým, že ku škode došlo práve v dôsledku neodborného nakladania s konkurznou podstatou. V prípade, ak by žalovaný ponechal prostriedky získané speňažením na účte úpadcu a neinvestoval ich do zmenkových obchodov, nebolo by došlo ku vzniku škody a suma 23.235,74 Eur mohla byť pomerne rozdelená medzi veriteľov úpadcu.
74. Žalobca v konaní uplatnil voči žalovanému objektívnu zodpovednosť za vznik škody s poukazom na to, že Zákon o konkurze a vyrovnaní ako lex specialis upravuje zodpovednosť za škodu ako zodpovednosť objektívnu. Zákon o konkurze a vyrovnaní však zodpovednosť za škodu z hľadiska vymedzenia predpokladov uplatnenia tejto zodpovednosti nevymedzuje. Obchodný zákonník, ktorý upravuje zodpovednosť za škodu ako tzv. objektívnu zodpovednosť sa na vzťah medzi správcom konkurznej podstaty a úpadcom neaplikuje, pretože nejde o vzťah obchodno-právny. Preto súd vyhodnocoval splnenie predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody v zmysle Občianskeho zákonníka, ktorý v ust. § 420 ods.3 pripúšťa možnosť vyviniť sa zo zodpovednosti za spáchanie škody, takže skúmal aj naplnenie podmienky zavinenia žalobcu v súvislosti s vznikom zodpovednosti za vzniknutú škodu.
75. Zavinenie ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu má subjektívny charakter. Zavinenie vymedzuje teória občianskeho práva ako psychický stav konajúcej osoby k jeho vlastnému úkonu a následkom tohto úkonu. Zavinenie je založené na prvku vedomia, ktorým je predvídateľnosť vzniku škody a na prvku vôle, ktorá sa manifestuje tým, či konajúci výsledok konania dosiahnuť chcel, alebo či bol aspoň uzrozumený s tým, že následok konania môže nastať. Občiansky zákonník v ust. § 420 ods. 3 upravuje zodpovednosť za škodu založenú na prezumpcii nedbanlivostného konania. Dôkazné bremeno o tom, že škoda nevznikla zavineným konaním spočíva na škodcovi, ktorý sa môže zodpovednosti zbaviť tým, že preukáže, že škodu nezavinil.
76. Súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že žalovaný vzhľadom na svoje odborné vzdelanie a výkon činnosti správcu a advokáta vedel, že zmenka je cenný papier, pri ktorom je vždy prítomné riziko, že vystaviteľ na zmenku jej majiteľovi nezaplatí. Vedel preto, že investuje peňažné prostriedky určené na rozdelenie veriteľov, dovtedy bezpečne uložené na účte v banke, do cenného papiera spojeného s rizikom straty. Bez primeraných dôvodov sa však spoľahol na to, že zmenkový obchod bude úspešný a peňažné prostriedky sa do konkurznej podstaty navrátia. Konanie, kedy konajúci subjekt vie o možnosti spôsobenia škody, ale sa bez primeraných dôvodov spolieha, že škodu nespôsobí je tzv. vedomou nedbanlivosťou.
77. Konanie žalovaného nebolo podľa názoru súdu spojené s úmyselným zavinením, pretože zo žiadneho konania žalovaného nevyplynulo, že by škodu žalobcovi spôsobiť chcel, alebo že by bola uzrozumený s tým, že ku škode dôjde. Nie sú preto splnené podmienky na to, aby súd vyhodnotil konanie žalovaného ako priamy alebo nepriamy úmysel. Zároveň má súd za to, že v danom prípade nešlo o nevedomú nedbanlivosť, keďže vzhľadom na vzdelanie a skúsenosti žalovaného je zrejmé, že si musel byť vedomý rizika, že záväzok nemusí byť splnený. Absentuje preto základný predpoklad nevedomej nedbanlivosti, podľa ktorej škodca nevie že môže spôsobiť škodu, hoci by to vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery vedieť mal.
78. Súd následne skúmal, či sa žalovanému podarilo preukázať, že škoda nevznikla jeho zavinením. Zo žiadneho vyjadrenia žalovaného v priebehu konania, ani zo žiadneho dôkazného prostriedku predloženého žalovaným nevyplýva, že by tento preukázal, že škodu nezavinil.
79. Výšku škody súd určil ako sumu, ktorú žalovaný previedol z účtu úpadcu č. 4330034308/3100 vedeného v ĽUDOVEJ BANKE, a.s. vo výške 700.000 Sk (23.235,74 Eur) na účet CI HOLDING a ktoré už do konkurznej podstaty späť vyplatené neboli. Teda z finančných prostriedkov ktoré získal speňažením majetku a ktoré všetky mali byť pomerne rozdelené medzi veriteľov úpadcu týmto odoslal presne 700.000 Sk, čo je aj výška škody. O túto sumu sa majetok úpadcu zmenšil, k čomu by nebolo došlo, ak by žalovaný v súlade so Zákona o konkurze a vyrovnaní zabezpečil iba speňaženie majetku úpadcu a s odbornou starostlivosťou tento navrhol pomerne rozdeliť medzi veriteľov.
80. Súd sa pri rozhodovaní priklonil k stanoviskám vyjadreným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR z ktorých vyplýva, že investovanie prostriedkov úpadcu do obchodnej spoločnosti je tak závažným porušením výkonu funkcie s odbornou starostlivosťou, že správca musí byť zbavený výkonu funkcie správcu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/86/2011 zo dňa 25.10.2011 z ktorého vyplýva, že postup bývalého správcu, ktorý vložil finančné prostriedky patriace do konkurznej podstaty do subjektu, u ktorého nebola zabezpečená ich návratnosť, pričom takýmto postupom spôsobil aj prieťahy v konkurznom konaní, možno považovať za dôvod pre zbavenie funkcie), takže investovanie finančných prostriedkov aj Najvyšší súd vyhodnotil ako porušenie právnej povinnosti správcu konkurznej podstaty. Prihliadol tiež k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obo/98/2010 zo dňa 03.08.2010, podľa ktorého ukladanie peňažných súm na účty v bankách je tiež dovolenou praxou, pričom investovanie do súkromných spoločností je porušením povinnosti výkonu funkcie s odbornou starostlivosťou, a teda dôvodom na zbavenie správcu jeho funkcie.
81. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c) ods.1 ObZ vo výške 40,- Eur. Citované ustanovenie § 369c) ods.1 ObZ sa vzťahuje výlučne na obchodnoprávne vzťahy. Výška paušálnej náhrady upravená v § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 vo výške 40,- Eur je upravená v spojitosti s ust. § 369c) ods.1 ObZ, preto je možné uplatniť si ju iba v obchodnoprávnych veciach. Keďže nárok na náhradu škody úpadcu voči správcovi konkurznej podstaty je vzťahom občianskoprávnym, citované ustanovenie Nariadenia vlády SR č. 21/2013 nie je možné aplikovať. Z uvedeného dôvodu súd návrh žalobcu na priznanie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur zamietol.
82. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods.1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov konania priznal žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný voči žalovanému, ktorý v konaní úspešný nebol. Žalobca bol neúspešný v nepatrnej časti žaloby vo výške uplatnenej paušálnej náhrady nákladov 40 Eur, preto k jeho neúspechu v tejto časti súd neprihliadol. O výške trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Krajskom súde v Banskej Bystrici, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým (§ 365 ods. 1 CSP), že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak (§ 366 CSP)
a) sa týkajú procesných podmienok
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo má ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.