Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-34-2018.pdf
PDF · 94.38 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/34/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžová č.11, 010 11 Žilina, IČO 31 575 951, proti žalovanému: D. Y., T.. XX.X.XXXX, U. H. I. Y., o zaplatenie 476,12 EUR, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. X X.-XX zo dňa 2. marca 2018 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie uvedeným rozsudkom zamietol žalobu v predmetnom spore a nepriznal stranám sporu náhradu trov konania. Pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobca so žalovaným dňa 29. 4. 2013 uzatvorili zmluvu č. XXXXXXXXXX v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami banky, v zmysle ktorej žalobca pre žalovaného zriadil a viedol účet č. G.. Žalovaný porušil zmluvnú povinnosť tým, že sa na predmetnom účte dostal do nepovoleného prečerpania a keďže tento dlh nevyrovnal, žalobca zatvoril príslušný účet žalovaného, o čom ho informoval posledným výpisom z účtu a keďže účet je možné zatvoriť, len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, pred zatvorením účtu vykonal dňa 25. 8. 2015 internú účtovnú transakciu, prevod, kedy debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet. Ide o transakciu, ktorá má spravidla popis „bezhotovostný prevod, vyrovnanie zostatku, zatvoreného účtu“ alebo „prevedenie dlhu klienta“, pričom ide o internú transakciu banky, nie o úhradu dlhu zo strany žalovaného. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca v žalobe označil zmluvu o bežnom účte č. XXXXXXXXXX, Všeobecné obchodné podmienky, Sadzobník poplatkov, výpisy z účtu a vývesku úrokových sadzieb produktov.
2. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že medzi stranami sporu bola platne uzavretá spotrebiteľská zmluva o bežnom účte, na základe ktorej žalobca zriadil a viedol žalovanému osobný účet. O debetnom zostatku na účte žalobca predložil výpis z účtu od 1. 8. 2015 do 25. 8. 2015 s vykazovaným zostatkom 0 pre počet kreditných položiek 1: v sume 476,12, počet debetných položiek 2: v sume spolu -13,62. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že žiadne iné dôkazy na preukázanie tvrdeného dlhu žalovaného a jeho výšky, ani špecifikáciu, z čoho konkrétne a presne má tento pozostávať a aké boli obraty na účte počas celej jeho histórie žalobca nepredložil. Nepredložil ani žiadnu výzvu, či upomienku, z ktorej by vyplývalo, či žalovaného upozornil na vznik debetu a jeho výšku a kedy a či ho vyzval na jeho úhradu.
3. Citujúc ustanovenia § 215 ods. 1 a 2 CSP a ozrejmiac žalobcovi opätovne, obdobne ako v minulosti, základné teoretické východiská a princípy sporového súdneho konania, ktoré je súd pri svojom rozhodovaní povinný rešpektovať a ktoré sú premietnuté do konkrétnych ustanovení Civilného sporového poriadku, súd prvej inštancie zamietol žalobu v celom rozsahu pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom v predmetnom konaní. Poukázal na to, že žalobca v spore napriek tomu, že žalobu za neho podľa jej obsahu koncipoval špecialista vymáhania pohľadávok a napriek tomu, že žalobca pôvodne navrhoval vo veci rozhodnúť platobným rozkazom, teda bez vypočutia, či možnosti vyjadrenia sa žalovaného pred rozhodnutím v spore, neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, keďže žalobou uplatnené nároky v žalobe, ani v ďalšom konaní čo do základu a výšky nezdôvodnil a nepreukázal ich v rozsahu, ktorý by umožňoval súdu jeho žalobe čo i len v časti vyhovieť.
4. V odôvodnení okrem iného uviedol: „V danom prípade žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno. Istinu pohľadávky vyčíslil sumou 476,12 EUR bez toho, aby v žalobe akýmkoľvek spôsobom špecifikoval z čoho konkrétne táto suma pozostáva. Žalobca k žalobe predložil sadzobník poplatkov, no vôbec neuviedol jeho konkrétny súvis s týmto konkrétnym sporom v tom zmysle, žeby špecifikoval, aké konkrétne poplatky v zmysle daného sadzobníka mali byť žalovanému vyúčtované, kedy sa tak malo stať, a za čo konkrétne, aby súd vedel posúdiť ich základ aj výšku. Zmluva bola uzavretá v mesiaci apríl 2013 a žalobca predložil len výpis z účtu za august 2015, z ktorého ale nie je zrejmé, ako mal vzniknúť na účte debet žalovaného, t.j. obraty na účte, platobná história účtu, kedy mal vzniknúť, či tento mal byť dôsledkom len účtovaných poplatkov a úrokov žalobcu, ak áno, akých, alebo aj dôsledkom nejakého reálneho čerpania prostriedkov žalovaného z účtu, ak áno, kedy a v akej výške. Žalobca vôbec netvrdil, či žalovaného upozornil na tento debet, vyzval ho na jeho úhradu, alebo rovno, pričom nie je zrejmé po akom čase existencie debetu a účtovania poplatkov a úrokov, pristúpil k jeho vyrovnaniu internou transakciou. Navyše, žalobca v prílohe k žalobe doručil Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko, a.s., s účinnosťou od 1. 10. 2016, Sadzobník poplatkov účinný od 1. 7. 2016 a úrokové sadzby produktov účinné od 14. 10. 2016, pričom zmluva bola uzavretá dňa 29. 4. 2013 a debet žalovaného, ktorý podľa jediného výpisu z účtu predloženého žalobcom za august 2015 obsahoval aj poplatky a úroky mal vzniknúť do augusta 2015. Ak teda žalobca uplatňuje si v konaní nároky zo záväzkového vzťahu uzatvoreného v roku 2013 vzniknuté do augusta 2015, tak je úplne zrejmé, že dôkazné bremeno čo do preukázania ich základu a výšky nemôže úspešne uniesť tým, že bez ďalšieho predloží len listiny k úrokom a poplatkom od leta 2016, teda dávno po vzniku debetu. Čo sa týka žalobcom predložených všeobecných obchodných podmienok, napriek tomu, že v predtlačenej zmluve v bode 4 Záverečných ustanovení je zakomponované právo žalobcu obchodné podmienky meniť, nebolo v konaní preukázané, no ani tvrdené, že táto zmena bola oznámená žalovanému spôsobom v zmluve predpokladaným, a keďže podrobná úprava postupu pri nepovolenom debete na účte, postupoch a poplatkoch s tým spojených je podľa žaloby predmetom úpravy obchodných podmienok, nie je možné preto ani posúdiť, vzhľadom na obchodné podmienky žalobcom predložené, ktoré sú účinné až od 1. 10. 2016, teda dávno po vzniku tvrdeného debetu, či boli splnené podmienky pre postup voči žalovanému v zmysle týchto podmienok alebo nie. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena sa ešte výraznejšie prejavilo v tom, že žalobca uviedol v žalobe iba celkovú sumu debetného zostatku bez toho, aby vyčíslil výšku jednotlivých poplatkov, resp. špecifikoval, z čoho táto suma pozostáva, uviedol obdobie, za aké nedoplatky na poplatkoch vznikli, kde majú dané poplatky čo do základu a výšky svoju oporu, aby bolo možné posúdiť oprávnenosť ich účtovania a podobne. Navyše podľa obsahu výpisu z účtu jeho doručovanie malo byť uskutočnené poštou, no nebol žalobcom označený ani predložený žiaden dôkaz o doručení, či aspoň odoslaní výpisu žalovanému, hoci minimálne vo vzťahu k splatnosti dlhu to bolo potrebné, nakoľko aj všeobecné zákonné ustanovenia o čase plnenia dlžníka - spotrebiteľa v zmysle § 563 Občianskeho zákonníka predpokladajú preukázanie požiadania - výzvy veriteľa, čo sa tu vo vzťahu k debetu vôbec nestalo. Vzhľadom na tvrdenú výšku stavu účtu žalovaného ku dňu 31. 7. 2015 - 462,50 EUR, výšku účtovaného úroku z nepovoleného zostatku (viď výpis z účtu na čl. 4 spisu) a ostatné poplatky preto bolo pre úspech žalobcu v konaní absolútne kľúčové každý jeden takýto poplatok a nárok náležite zdôvodniť a preukázať, aby súd vedel posúdiť oprávnenosť daných úrokov a poplatkov, posúdiť ich súlad s príslušnými hmotnoprávnymi ustanoveniami a ustanoveniami právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, keď napríklad vo výpise z účtu je uvedený aj príplatok za vedenie účtu postihnutého exekúciou, resp. výkonom rozhodnutia, o ktorých ale takisto v žalobe nie je zmienka ani dôkaz.“
5. Súd prvej inštancie napokon konštatoval, že právny názor súdu o neunesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k danej žalobe a v nej uplatneným nárokom už pre žalobcu nemôže byť nijako nový či prekvapivý, keďže už v minulosti mu uvedené nedostatky boli vyčítané a boli jeho žaloby z daných dôvodov zamietnuté (rozsudkom zo dňa 29. 6. 2016 č. k. XXC/XXX/XXXX-XX v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 12. 9. 2017 č. k. XXCo/XXX/XXXX-XX, ďalej tiež aktuálny rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 26. 10. 2017 vo veci sp. zn. XXCo/XXX/XXXX, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25. 3. 2014 sp. zn. XCo/XXX/XXXX).
6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP na základe plného úspechu žalovaného v spore s tým, že žalovaný si náhradu žiadnych trov konania neuplatnil, zo spisu ani žiadne preukázateľné trovy konania žalovaného nevyplývajú, preto v zmysle § 262 ods. 1 a 2 CSP nevyhradil rozhodnutie o ich výške samostatnému uzneseniu, nakoľko nebolo by v ňom o čom rozhodovať, ale o nároku na náhradu trov konania priamo rozhodol tak, že náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca písomným podaním zo dňa 27.4.2018, ktorým navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu, žalovaného zaviazal uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi náhradu trov celého konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.
8. V dôvodoch odvolania žalobca namietal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa nestotožnil s tým, že na jeho vydanie neboli splnené procesné podmienky s poukazom na ustanovenie § 365 ods.1 písm. a/ CSP. Namietal, že ak súd považoval návrh za neúplný, mal žalobcu vyzvať na jeho doplnenie, resp. opravu podľa § 129 ods.1 CSP. Tento postup podľa odvolateľa vyplýva z gramatického výkladu predmetného ustanovenia. Súd nemá fakultatívnu možnosť uvedené vykonať podľa vlastného uváženia. Súd prvej inštancie žalobcu na doplnenie žaloby nevyzval, vo veci meritórne napriek tomu rozhodol, pričom uvedený postup je procesne vadný a žalobcovi ním bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom účinnej ochrany jeho práv. Keďže súd prvej inštancie rozhodol o nezrozumiteľnom návrhu na začatie konania, pričom jeho rozhodnutiu nepredchádzala faktická činnosť smerujúca k odstráneniu neúplnosti návrhu na začatie konania, odňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Ide o vady konania podľa § 365 ods.1 písm. b/ CSP, ktoré sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, zaručené čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K možnosti doplniť dokazovanie v odvolacom konaní žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. XXCo/XX/XXXX-XXX zo dňa 20.2.2018, ktoré v prílohe k odvolaniu pripojil.
9. Odvolateľ vo veci samej doplnil špecifikáciu uplatneného nároku. Poukazujúc na ustanovenia bodu 3.8 VOP uviedol, že vznik nepovoleného debetu na účte je porušením uvedenej zmluvnej povinnosti. Žalovanému nebola poskytnutá služba povolené prečerpanie a žalovaný sa dostal na účte s pôvodne kladným zostatkom do nepovoleného debetu účtovaním poplatkov z titulu prekročenia v zmysle § 1 ods.5, § 2 písm. f/, § 18 zákona č. 129/2010 Z.z. Suma 476,12 EUR predstavuje rozdiel medzi všetkými debetnými a všetkými kreditnými obratmi, vykonanými na účte žalovaného počas trvania nepovoleného prečerpania. V rámci odvolacích dôvodov doplnil žalobca prehľad obratov na účte. K úprave poplatkov uviedol, že zákon o platobných službách výslovne neustanovuje, že poplatky za poskytovanie platobných služieb musia byť individuálne dojednané, poukazujúc na judikatúru Súdneho dvora vec X.-XX/XX z 9.11.2016. Za dojednanie úroku za nepovolené prečerpanie považuje úpravu vo VOP, ktoré sú súčasťou zmluvy a nemusia byť rovnako súčasťou zmluvy. Výška úroku je upravená vo výveske úrokových sadzieb. K odvolaniu žalobca ďalej pripojil VOS a sadzobník poplatkov, vrátane vývesky s účinnosťou ku dňu podpisu zmluvy 29.4.2013, ku dňu vzniku debetu na účte 6/2014 a ku dňu zatvorenia účtu 25.8.2015.
10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu ako ani ku konaniu samému nevyjadril.
11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 Zákona č. 160/2015 Z.z., účinného od 1.7.2016 , vzhľadom na včas podané odvolanie oprávnenou osobou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), pričom dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody za danej procesnej situácie neumožňujú zrušenie, či zmenu rozsudku súdu prvej inštancie. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za v celom rozsahu vecne správne, vrátane jeho dôvodov. Súd prvej inštancie vo veci postupoval procesne správne a v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, pričom dôvody jeho rozhodnutia dostatočným a precíznym spôsobom tento postup ozrejmujú. Odvolací súd na ne preto v plnom rozsahu odkazuje a na zdôraznenie správnosti už len dopĺňa nasledovne.
12. V zmysle ustanovenia § 215 ods. 1, 2 CSP skutkovým základom súdneho rozhodnutia je súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením, resp. vyhodnotením skutkových poznatkov. Pre úspech v sporovom konaní je nevyhnutné, aby strana sporu uniesla svoje dôkazné bremeno, t.j. dokázala pred súdom pravdivosť svojich tvrdení o relevantných hmotnoprávnych skutočnostiach. Relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu by mali byť obsiahnuté v jeho žalobe, resp. v replike a duplike. Skutkové tvrdenia žalobcu v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 CSP sú prostriedkami procesného útoku. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. uviesť substancované tvrdenia. Súd má v zmysle ustanovenia § 150 ods. 2 CSP právo realizovať výzvu pre stranu sporu na doplnenie skutkových tvrdení bez ohľadu na to, či má strana sporu bremeno tvrdenia k predmetnej skutočnosti alebo či má toto bremeno protistrana. Ako už bolo uvedené súdom prvej inštancie v predmetnom spore a tiež v minulosti v sporoch žalobcu bolo nie raz konštatované, v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Súd vyzýva stranu sporu, ktorá má bremeno tvrdenia na doplnenie tvrdení najmä vtedy, keď strana sporu predložila nedostatočne substancované tvrdenia.
13. Súd prvej inštancie súčasne s predvolaním na pojednávanie (č.l.35 spisu) vyzval žalobcu na predloženie listín, ktoré sa na vec vzťahujú a nie sú predložené súdu. Žalobca na predvolanie súdu, obsahujúce okrem iného aj túto výzvu, reagoval vyjadrením zo dňa 11.1.2018, v ktorom ospravedlnil svoju neúčasť na prejednaní veci z dôvodu hospodárnosti a pracovnej zaneprázdnenosti, majúc za dostatočné dôkazy a tvrdenia, ktoré obsahuje žaloba. Nekonkretizoval tak v žiadúcom rozsahu to, čo by malo mu byť súdom priznané a súd prvej inštancie tak pri právnom posudzovaní nároku mohol vychádzať len z obsahu žaloby a s ňou súčasne predložených listinných dôkazov.
14. Podstata odvolacích argumentov žalobcu, týkajúcich sa procesného postupu súdu prvej inštancie spočíva v námietke, že ho súd mal vyzvať na doplnenie, ak jeho žalobu považoval za neúplnú. Odvolací súd sa však stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, vrátane jeho dôvodov, týkajúcich sa zamietnutia uplatneného nároku žalobcu. Za neunesenie bremena tvrdenia možno považovať všeobecný odkaz v žalobe na prílohy hlavnej spotrebiteľskej zmluvy, z ktorej bez uvedenia príslušných väzieb má súd sám odvodiť opodstatnenosť žalovaného nároku čo do rozsahu a výšky, navyše keď tieto zjavne z hľadiska ich účinnosti nemohli byť súčasťou zmluvného vzťahu sporových strán na jeho začiatku pri podpise zmluvy o spoluprácu pri poskytovaní bankových produktov a služieb.
15. Odvolací súd k uvedenej odvolacej námietke žalobcu opätovne zdôrazňuje, že sporový proces je založený na zásade kontradiktórnosti, ktorá sa prejavuje aj v tom, že dochádza k prenosu dôkazného bremena zo súdu na strany sporového konania. Strana je povinná v spore svoje tvrdenie podložiť dôkazmi, inak sa vystavuje nebezpečenstvu neunesenia dôkazného bremena. Súd nemôže postupom podľa § 129 CSP vyzývať strany na splnenie ich dôkaznej povinnosti. Výzva súdu, tak ako ju má na mysli ustanovenie § 129 CSP, neslúži na odstraňovanie nedostatkov dôkazného tvrdenia strán, rozlišujúc medzi neúplnosťou žaloby a neunesením dôkazného bremena. Povinnosť súdu vyzvať na odstránenie vád podania podľa § 129 CSP nastáva v prípade podania, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, prípadne neúplného alebo nezrozumiteľného podania, vrátane žaloby. V danom spore skutkové okolnosti neboli sporné, avšak žalobca nepreukázal opodstatnenosť a rozsah nároku, keďže tento nevyplýval z predloženej zmluvy a ani z iných žalobcom v prvoinštančnom konaní predložených dokumentov.
16. Odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 366 CSP na žalobcom predložené dokumenty v odvolacom konaní neprihliadol. Odvolací súd je síce povinný prihliadať aj na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany po zákonnej koncentrácií konania, ktorou je v prípade žalobcu ako veriteľa v spotrebiteľskom spore uznesenie súdu prvej inštancie o skončení dokazovania, avšak len za podmienok podľa uvedeného ustanovenia § 366 CSP, ktoré pripúšťa novoty v odvolacom konaní. Odvolací súd nezistil také dôvody, pre ktoré by uvedené prostriedky procesného útoku, či procesnej obrany, ktoré žalobca predložil v odvolacom konaní, nemohol žalobca bez svojej viny uplatniť aj v konaní pred súdom prvej inštancie.
17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, vrátane prislúchajúceho výroku o nároku na náhradu trov konania.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého žalovaná sporová strana mala v odvolacom konaní plný úspech a má tak nárok na náhradu trov tohto štádia konania proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspech nemal.
19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).