Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/57/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951 proti žalovanému J. X., nar. X.X.XXXX, bytom v N., F. XXXX/XX, o zaplatenie 881,99 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 7.11.2017 č.k. 35Csp/124/2016-45 takto

rozhodol:

M e n í rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 128,36 eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 93,67 eur vo výške 5% ročne od 22.11.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že priznáva žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 788,32 eur s úrokmi z omeškania vo výške 1,07% do zosplatnenia a úrokov z omeškania po zosplatnení vo výške 5% ročne zo sumy 788,32 eur od 22.1.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

3. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 78%, o ktorej konkrétnej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.

4. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalobca so žalovaným uzavreli dňa 29.4.2016 úverovú zmluvu, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky za podmienok uvedených v úverovej zmluve, obchodných podmienkach a všeobecných obchodných podmienkach. Výška úveru bola 1.000,00 eur a ďalšie podmienky boli uvedené v písomnom vyhotovení zmluvy. Výzvou zo dňa 21.11.2016 žalobca oznámil žalovanému, že rozhodol o predčasnej splatnosti celého úveru, pričom celý dlh vo výške 977,15 eur vrátane zmluvnej pokuty 30,00 eur žiadal žalobca uhradiť do 1.12.2016. Žalovaný uhradil úver iba čiastočne s tým, že stav omeškaných splátok bol ku dňu 18.8.2016 v sume 33,35 eur, neuhradené splátky za mesiace september, október a november 2016 v sume po 47,88 eur a ku dňu 21.11.2016 (deň zosplatnenia) suma 737,35 eur. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Zmluvu, ktorá bola uzavretá medzi sporovými stranami považoval za spotrebiteľskú zmluvu podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných pôžičkách v znení účinnom do 30.6.2016. S poukazom na vzťah všeobecných a osobitných právnych

predpisov uviedol, že právna úprava Obchodného zákonníka sa môže uplatniť len vtedy, keď nenarazí do obmedzenia v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že uzavretá zmluva neobsahuje všetky náležitosti vyžadované ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., konkrétne náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. l/, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru pre účely jeho splatenia, pretože v zmluve je len jeden údaj o výške splátky 47,88 eur mesačne, čo je nutné konštatovať, že táto splátka zahŕňa istinu aj ďalšie poplatky v podobe úroku a preto tento údaj nie je špecifikovaný tak, ako zákon vyžaduje. Preto poskytnutý úver považoval za úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 cit. zákona. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva obsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. i/ zákona, kedy bola úroková sadzba 13,9%, avšak táto je pre rozpor s dobrými mravmi neplatná, pretože priemerné úrokové miery úverov obchodných bánk v čase poskytnutia zmluvy predstavovali 11,6% (stav úverov) a 8,81% (nové úvery). Keďže úlohou súdu nie je nahrádzať kontraktačný proces a určiť presnú úrokovú mieru, aká by bola v rámci udržateľných úrokov dohodnutá a výšku zmluvného úroku, resp. výška zmluvného úroku prevyšuje akceptovateľnú výšku, túto časť zmluvy súd prvej inštancie vyhodnotil ako v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť tejto časti dojednania. Dojednaná úroková miera 13,9% je vyššia, ako úroky, za ktoré banky poskytovali domácnostiam úvery a preto súd prvej inštancie venoval zvýšenú pozornosť z hľadiska prvkov úžery a vadnosti právneho úkonu. Súd prvej inštancie preto skonštatoval, že žalovanému neboli poskytnuté peňažné prostriedky v deklarovanej výške 1.000,00 eur, ale iba vo výške 250,00 eur, pretože žalobca si automaticky od sumy úveru odpočítal sumu poplatku za poskytnutie úveru 50,00 eur, pričom takéto účtovanie poplatku považoval súd prvej inštancie za neprípustné. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru nemeckých súdov a na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici. Žalovaný na poskytnutý úver vykonal úhrady vo výške 261,68 eur. Súd priznal žalobcovi iba rozdiel medzi sumou 950,00 eur a zaplatenou sumou, čo predstavuje 788,32 eur. Ďalej súd nepriznal žalobcovi žiadne dohodnuté úroky, poplatky ani iné náklady. Priznal iba úroky z omeškania, pričom od zosplatnenia dlhu úrok z omeškania predstavoval 1,07 eur a ďalej súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania po zosplatnení, kedy vychádzal zo skutočného dlhu, ktorý priznal. Úrok z omeškania určil vo výške 5% ročne. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 a priznal čiastočne úspešnému žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 78%.

5. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, a to v rozsahu zamietnutej časti a trov konania. Nesúhlasí s argumentmi súdu prvej inštancie a považuje rozsudok za nesprávny a odôvodňuje odvolanie tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vyhovel žalobe v plnom rozsahu, žalovaného zaviazal zaplatiť dlh do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania.

6. K absencii náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. odvolateľ uvádza, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky, pričom niektoré z náležitostí zmluvy sú obsiahnuté v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti vo všeobecných obchodných podmienkach. K splácaniu anuitným spôsobom uvádza, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. To platí aj pre údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov. Informáciu o forme splácania prostredníctvom anuitných splátok banka klientovi poskytuje v rámci informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spôsob započítavania splátok ďalej podrobnejšie rozpisuje a argumentuje aj rozsudkom Európskeho Súdneho dvora vo veci C 42/15, ktorý sa venoval výkladu čl. 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. V zmysle uvedeného rozhodnutia zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, podľa všetkých náležitostí musí byť vyhotovená písomne alebo na inom trvalom nosič. Čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa majú vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Zároveň je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľom s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy splátok. Argumentuje povinnosťou vykladať ustanovenia zákona, ktorý je transpozíciou smernice eurokonformne. K odvolaniu prikladá rozhodnutia Krajských súdov v Prešove, v Trenčíne a Banskej Bystrici, ktoré súhlasia s argumentáciou odvolateľa. K záveru súdu prvej inštancie,

že úroková sadzba 13,9% je v rozpore s dobrými mravmi uvádza odvolateľ, že súd nesprávne vyhodnotil priemernú úrokovú mieru ako 8,83% pre nové úvery, pričom poukazuje na štatistiku Národnej banky Slovenska uverejnenú na internete. Priemerná úroková sadzba a dátum poskytnutia úveru pri úvere domácnosti, spotrebiteľský úver so splatnosťou od 1 do 5 rokov bola 13,38%. Vzhľadom na to úroková miera 13,9% nie je v žiadnom prípade neprimerane vysoká ani dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi. V ďalšej časti odvolania nesúhlasí s tvrdením súdu, že žalobca podcenil bonitu žalovaného. Naopak žalobca skúmal jeho bonitu lustráciou v SRBI a Sociálnej poisťovni, iba v prípade hrubého porušenia povinností podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. V tejto veci však žalobca konal s odbornou starostlivosťou. Nesúhlasí tiež s tvrdením, že úrok 13,9% je neprimeraný a úžernícky s poukazom na skutočnosť, že úrok predmetného úveru bol 13,9% a nie 17,9%, ako to uvádza súd prvej inštancie. Úver bol poskytnutý vo výške 1.000,00 eur, nie 950,00 eur, pretože nebol dôvod odpočítať poplatok za poskytnutie úveru, toto oprávnenie vyplýva z obchodných podmienok žalobcu.

7. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po preskúmaní podmienok prípustnosti odvolacieho konania prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, pretože súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.

9. Predmetom odvolacieho prieskumu bol iba výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania. Vo vyhovujúcej časti rozsudok nadobudol právoplatnosť, pretože nebol odvolaním napadnutý. Porovnaním žalobného petitu a vyhláseného výroku rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 128,36 eur s úrokom z omeškania zo sumy 93,67 eur vo výške 5% ročne od 21.11.2016 do zaplatenia. Zamietavá časť uplatneného nároku vyplýva zo skutočnosti, že súd prvej inštancie posúdil poskytnutý spotrebiteľský úver ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov, predovšetkým z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase poskytnutia spotrebiteľského úveru. Preto považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Navyše považoval dohodu o úrokoch z omeškania za dohodu v rozpore s dobrými mravmi.

10. Odvolací súd najskôr preskúmal záver súdu prvej inštancie, v ktorom tvrdí, že dojednaný úver, resp. že dojednaná výška úroku vo výške 17,9% je úžerou a je v rozpore s dobrými mravmi, preto je neplatná. Poukázal pritom na priemernú výšku úrokových sadzieb za nové úvery poskytované v čase poskytnutia sporného úveru.

11. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri tomto rozhodnutí vychádzal z nesprávneho skutkového záveru. Z uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nepochybne vyplýva, ako to uviedol súd prvej inštancie aj v častiach týkajúcich sa skutkových zistení, že úrok bol poskytnutý s úrokovou sadzbou 13,9% ročne. Zároveň odvolací súd konštatuje, že je odôvodnená odvolacia námietka žalobcu v tom, že podľa prehľadu o úrokových mierach úverov bánk na Slovensku za obdobie apríl 2016 uverejnila Národná banka Slovenska na svojej internetovej stránke (www.nbs.sk <http://www.nbs.sk>) informáciu o úrokovej sadzbe spotrebiteľských úverov so splácaním od 1 do 5 rokov vo výške 13,38% ročne. Z toho vyplýva, že toto dojednanie o výške úroku je v súlade so zákonom.

12. Pokiaľ sa týka záveru súdu prvej inštancie, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z., tento záver je v rozpore s tzv. eurokonformným výkladom vychádzajúci zo Smernice 2008/48/ES. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018 a následne rozhodnutie sp.zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.4.2018. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z.z. je úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 do slovenského právneho poriadku. Je povinnosťou členského štátu uskutočniť transpozíciu smernice spôsobom zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Keďže spor medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, musia vnútroštátne súdy skúmať, či môžu normu práva EÚ transponovanú zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nevyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom

sledovaným smernicou a zaručuje jej účinnosť. Rovnaký záver vyplýva z rozsudku Európskeho súdneho dvora C 212/07 bod 110. Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere aj iné náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva čl. 10 ods. 2 smernice. Eurokonformný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010 Z.z. je potom taký, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. je možné u dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky. Preto je záver súdu prvej inštancie o tom, že podľa § 11 ods. 1 písm. b/ sa má poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, nie je správny.

13. V dôsledku tohto nesprávneho právneho posúdenia veci je nesprávny aj výrok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Odvolací súd s prihliadnutím na uvedené závery vychádzajú zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že podľa ust. § 388 je potrebné zmeniť rozsudok v jeho napadnutej časti a priznal žalobcovi aj nároky, ktoré súd prvej inštancie zamietol, konkrétne nárok na zaplatenie istiny v sume 128,36 eur a na úrok z omeškania zo sumy 93,67 eur vo výške 5% ročne od 22.11.2016 až do zaplatenia.

14. Keďže odvolací súd mení rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodoval aj o trovách celého konania. Rozhodol o nich podľa § 255 ods. 1 CSP, ktoré v sporovom konaní vychádza pri rozhodnutí o náhrade trov konania zo zásady úspechu. Žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov v rozsahu 100%. O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval o prvej inštancii. Pri dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.