Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/219/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci žalobcu - COFIDIS SA. so sídlom Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, Villeneuve-d, Adcq CEDEX 598 66 Francúzska republika, zapísaný v obchodnom registri pod č. 325 307 106, na území SR konajúci prostredníctvom organizačnej zložky COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Einsteinova 11/3677, Bratislava, IČO 50 595 628, zastúpený URBÁNI & Partners s.r.o. advokátska kancelária so sídlom Skuteckého 17, Banská Bystrica, proti žalovaným: 1/ Z. I., nar. X.X.XXXX, bytom H. XXXX/X, L., 2/ S. I., nar. X.XX.XXXX, bytom H. XXXX/X, L., v zastúpení právne - STEHURA & partners, v.o.s. so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, o zaplatenie 1.727,65 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 7Csp/64/2016-104 zo dňa 21.3.2018 takto

rozhodol:

M e n í rozsudok v časti výroku o uložení povinnosti žalovanej 2/ rade zaplatiť spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/ sumu 2.288,48 eur, úrok vo výške 16,43% p.a. zo sumy 2.872,21 eur od 21.9.2015 do 19.3.2016, úrok z omeškania vo výške 8% p.a. zo sumy 2.588,78 eur od 20.3.2016 do 28.6.2016, úrok z omeškania vo výške 8% p.a. zo sumy 1.727,65 eur od 29.6.2016 do zaplatenia tak, že „vo vzťahu k žalovanej v rade 2/ žalobu v tejto časti z a m i e t a „ . N e d o t k n u t ý m z o s t á v a časť výroku o uložení povinnosti žalovanému 1/ zaplatiť žalobcovi do 3 dní po právoplatnosti rozsudku sumu 2.288,48 eur, úrok vo výške 16,43% p.a. zo sumy 2.872,21 eur od 21.9.2015 do 19.3.2016, úrok z omeškania vo výške 8% p.a. zo sumy 2.588,78 eur od 20.3.2016 do 28.6.2016, úrok z omeškania vo výške 8% p.a. zo sumy 1.727,65 eur od 29.6.2016 do zaplatenia.

M e n í rozsudok vo výroku o náhrade trov konania tak, že p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému 1/ v rozsahu 55,72%.

Žalovanej v rade 2/ priznáva nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

N e d o t k n u t ý m z o s t á v a výrok rozsudku, v ktorom súd konanie zastavil v časti o zaplatenie úroku vo výške 16,43% p.a. zo sumy 2.373,12 eur odo dňa 20.3.2016 do 28.6.2016, úroku vo výške 16,43% p.a. zo sumy 1.727,65 eur odo dňa 29.6.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,05% p.a. zo sumy 2.872,21 eur odo dňa 21.9.2015 do 19.3.2016, paušálnej náhrady nákladov vo výške 40 eur, poplatku za oneskorené splátky vo výške 1.000 eur .

odôvodnenie:

Súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie úroku vo výške 16,43% p.a. zo sumy 2.373,12 eur odo dňa 20.3.2016 do 28.6.2016, úroku vo výške 16,43% p.a. zo sumy 1.727,65 eur odo dňa 29.6.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,05% p.a. zo sumy 2.872,21 eur odo dňa 21.9.2015 do 19.3.2016, paušálnej náhrady nákladov vo výške

40 eur, poplatku za oneskorené splátky vo výške 1.000 eur. Žalovaných v rade 1/ a 2/ zaviazal súd k povinnosti zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu 2.288,48 eur, úrok vo výške 16,43 % p.a zo sumy 2.872,21 eur odo dňa 21.9.2015 do 19.3.2016, úrok z omeškania vo výške 8% p.a. zo sumy 2.588,78 eur od 20.3.2016 do 28.6.2016, úrok z omeškania vo výške 8% p.a. zo sumy 1.727,65 eur od 29.6.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v rade 1/ a 2/ v rozsahu 55,72%.

2. Vykonaným dokazovaním súd mal preukázané, že finančné nároky žalobcom uplatnené sa viažu k primárnemu právnemu vzťahu založenému zmluvou o úvere uzavretou dňa 24.9.2011 medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanými ako dlžníkmi. Predmetom uvedenej zmluvy bol záväzok veriteľa poskytnúť úver dlžníkovi výlučne za účelom kúpy motorového vozidla Peugeot 307 SW Diesel (Mod.05) 307 SW 1.6 HDI Confort, ŠPZ PD-428EB a záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky veriteľovi vrátiť spolu s dohodnutým príslušenstvom za podmienok uvedených v tejto zmluve. Celková výška spotrebiteľského úveru bola dojednaná v sume 5.200 eur, výška každej mesačnej splátky úveru 138,45 eur, počet mesačných splátok 72, deň splatnosti prvej mesačnej splátky 20.10.2011, u ostatných mesačných splátok 20. deň v príslušnom mesiaci, doba trvania zmluvy 20.9.2017, ročná úroková sadzba 16,43 %, jednorazový spracovateľský poplatok 718,89 eur, RPMN 26,60 %, priemerná hodnota RPMN 23,79 %. Celková čiastka úhrady na predmetný úverový vzťah bola vyčíslená vo výške 9.968,40 eur.

3. Za účelom zabezpečenia splatenia všetkých pohľadávok zmluvné strany pristúpili aj k uzatvoreniu zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, podľa ktorej prevádza dlžník dočasne a bezodplatne svoje vlastnícke právo k vozidlu Peugeot 307 SW Diesel (Mod.05) 307 SW 1.6 HDI Confort, ŠPZ PD-428EB na veriteľa a veriteľ dočasné vlastníctvo vozidla prijíma.

4. Vykonané dokazovanie (finančný plán - odkaz súdu na listinný dôkaz nachádzajúci sa na č.l. 42 spisu) potvrdzuje, že žalovaní platili splátky úveru do 30. októbra 2015 až do splátky č. 47 a splátky č. 48 až 58 boli pokryté dňa 28.6.2016 z výťažku z predaja motorového vozidla.

5. V dôsledku neplnenia si povinností žalovanými úver riadne splácať žalobca v súlade s bodom 19. Všeobecných podmienok zmluvy o úvere vyhlásil za splatný celý poskytnutý úver s príslušenstvom a všetkými platbami ktoré sa k úveru vzťahujú ku dňu 19.3.2016 a vyzval žalovaných na úhradu pohľadávok.

6. Z kúpnej zmluvy č. 2016420086/140752016 uzavretej dňa 2.6.2016 medzi predávajúcim (žalobcom) a kupujúcim V. K., O. XX/X, J. mal súd preukázané, že predmetom kúpy bolo vozidlo Peugeot 307 SW EČ ZA 522 FN za kúpnu cenu 1.900 eur.

7. Pri právnom posúdení žalobou uplatneného nároku okresný súd postupoval podľa právneho režimu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.

8. Konštatoval, že žalobca pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, keďže podľa výpisu z obchodného registra predmetom jeho činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov. Žalovaní zmluvu uzatvárali ako spotrebitelia, (fyzické osoby), pri uzatváraní predmetnej zmluvy títo nekonali v rámci svojho podnikania alebo povolania. Medzi žalobcom a žalovanými bola dňa 24.9.2011 uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol žalobca žalovaným úver vo výške 5.200 eur na financovanie predmetu kúpy - motorového vozidla v zmluve špecifikovaného. Žalovaní porušili svoju povinnosť splácať úver dohodnutým spôsobom a žalobca ku dňu 19.3.2016 vyhlásil splatným celý poskytnutý úver s príslušenstvom a všetkými platbami, ktoré sa k úveru vzťahujú. Následne pristúpil k výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva a o výťažok z predaja predmetného motorového vozidla po odpočítaní nákladov spojených s týmto predajom znížil dlh žalovaných. Žaloba je dôvodná podľa hodnotenia okresného súdu v časti o zaplatenie 2.288,48 eur s dohodnutým úrokom 16,43 %, následne v uvádzanej časti súd žalobe aj vyhovel.

9. Tým, že žalovaní nezaplatili zostatok úveru ku dňu vyhlásenia jeho splatnosti 19.3.2016, dostali sa nasledujúcim dňom do omeškania s plnením svojho peňažného dlhu. Žalobcovi tak súd priznal podľa § 517 ods.2 nárok aj na úrok z omeškania ( z istiny vymedzenej vo výrokovej vete rozsudku ) v zákonnej prípustnej výške v zmysle § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013.

10. Okresný súd neakceptoval námietku žalovanej 2/, že v zmluve absentuje obsahová náležitosť vyžadovaná podľa § 9 ods. 2, písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. Po vykonaní prieskumu zmluvy súd uzavrel, že zmluva obsahuje aj náležitosť vyžadovanú v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. Uvedený právny predpis je svojim obsahom úplnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do Slovenského právneho poriadku. Eurokonformným výkladom prijal záver, že uvedené ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne postačuje len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky (odkaz okresného súdu na rozhodnutie NS SR č. 3Cdo 146/2017).

11. Pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania súd postupoval podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Konštatoval čiastočné procesné zavinie žalobcu, zároveň aj neúspech v tej časti konania vo vzťahu ktorej zobral žalobu čiastočne späť (konanie čiastočne zastavené). Vo zvyšku, v ktorom súd žalobe vyhovel, konštatoval úspech žalobcu. Pre účely pomerovania úspechu/ neúspechu strán v spore zohľadnil úspech žalobcu aj vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky ( vyčíslil ku dňu rozhodovania ) a ustálil úspech žalobcu v spore v rozsahu 77,86 %, jeho neúspech 22,14 %, čistý úspech 55,72 % a v pomere tohto čistého úspechu priznal žalobcovi nárok aj na náhradu trov konania voči žalovaným.

12. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 2/. Nesúhlasila so záverom súdu, pokiaľ neakceptoval jej námietku o absencii obsahovej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadovanej v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch ( ZoSÚ).

13. Odvolateľka poukazuje na obsahové znenie § 9, vymedzujúce konkrétne, aké náležitosti okrem všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka) musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 ods. 2 písm. k/ ( ZoSÚ) právna norma vyžaduje, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Z uvedeného je podľa názoru odvolateľky zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy bola aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termíny splátok sa viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je tak jednoznačné, že v každej spotrebiteľskej úverovej zmluve musí byť uvedená ako výška istiny, aj výška úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok, čo v posudzovanej zmluve absentuje.

14. Podľa názoru odvolateľky súd nemohol posúdiť vec vo svetle výkladu Smernice 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Smernice sú jedným z prameňov sekundárneho práva, ktoré však nie sú všeobecne záväznými normatívnymi právnymi aktmi. Pri konflikte Smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musí vnútroštátny súd v prvom rade skúmať či môže smernici priznať priamy účinok. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice vylúčený, vnútroštátny súd musí skúmať či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy. Tento nepriamy účinok Smernice nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovne znenie zákona, jednalo by sa totiž o výklad contra legem. Pokiaľ aj zo Smernice vyplýva, že absencia určitých náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemá spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, nemožno v tomto svetle vykladať zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý vyslovene hovorí, že práve absencia tých istých náležitostí bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru spôsobuje. Vnútroštátne súdy v konštantnej judikatúre potvrdené aj Najvyšším súdom SR už uzavreli, že výklad zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje členenie splátok na splátky úveru, splátky poplatkov a splátky úrokov, vychádzajúc z jazykového výkladu zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná v rade 2 sa v súhrnne všetkých dôvodov domáha zrušenia rozsudku a jeho vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie.

15. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ súhlasí s konštatovaným záverom okresného súdu, že zmluva o úvere obsahuje všetky zákonom vyžadované náležitosti. Poukazuje na finančný

plán tvoriaci neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy, v ktorom sú priraďované splátky k jednotlivým nesplateným zostatkom. Uvedené potvrdzuje, že námietka žalovanej 2/ o nedostatku obsahovej náležitosti uzavretej úverovej zmluvy vyžadovanej podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je nedôvodná a neopodstatnená. V súvislosti s uvedeným tvrdením žalobca dáva do pozornosti žalovanej 2/ a tiež odvolaciemu súdu závery ( z nich aj cituje ) v uznesení Najvyššieho súdu SR č.k. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018, prijaté v obdobnej veci práve vo vzťahu k ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. Dodáva, že okresný súd pri posudzovaní námietky žalovanej 2/ svoje argumenty správne oprel o závery citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktorými v rámci zjednocovania súdnej praxe súdy by mali byť viazané. Žalobca preto hodnotí odvolanie žalovanej 2/ za nedôvodné, žiada v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdiť rozsudok okresného súdu z dôvodu jeho vecnej správnosti.

16. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej „CSP“), po zistení že odvolanie podala na to oprávnená procesná strana, v zákonom stanovenej lehote proti rozhodnutiu, ktorému je odvolanie prípustné, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, postupujúc podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 konštatoval dôvodnosť odvolania žalovanej 2/, na tomto základe vo vzťahu k nej rozsudok okresného súdu zmenil podľa § 388 CSP. Nedotknutým zostal rozsudok vo zvyšnej časti meritórneho výroku vo vzťahu ku žalovanému 1/, keďže táto strana sporu odvolaním rozsudok nenapadla. Ďalej nedotknutým zostal výrok rozsudku o čiastočnom zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom - ani uvedený výrok odvolaním napadnutý nebol.

17. Odvolateľ nenamietal spotrebiteľský charakter právneho vzťahu založený dňa 24.9.2011 medzi žalobcom a žalovanými ( žalovaný 1 - dlžník, žalovaná 2 - spoludlžníčka ) zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Nebol spor o tom, že na základe predmetnej zmluvy žalobca poskytol žalovaným spotrebiteľský úver do výšky úverového limitu 5.200 eur a na predmetnú zmluvu bolo zaplatených 47 splátok po 138,45 eur a z výťažku z predaja osobného motorového vozidla na dlh bola započítaná aj suma 1900 eur ( na plnenie splátok 48 až 58 ).

18. Odvolateľka napadla odvolaním právny záver, ktorým súd neuznal bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru a žalobcovi priznal v odvolaním napadnutom výroku peňažnú pohľadávku a jej príslušenstvo, súd konštatujúc, že po obsahovej stránke spotrebiteľská zmluva vyhovuje aj požiadavkám ustanovenia § 9 ods.2 písm. k ) Z.č.129/2010 Z.z., pretože vychádzajúc zo záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 146/2017 predmetné ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená členenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky a postačuje ( ako to aj posudzovaná zmluva obsahuje ) uvedenie súhrnnej splátky zahrňujúcej v sebe istinu, úroky a iné poplatky.

19. V súvislosti s takto vymedzeným predmetom odvolacieho konania disponoval krajský súd v čase svojho rozhodovania vedomosťou o dvoch vecne odlišných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Chronologicky skorším je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktoré (bod 19 jeho odôvodnenia) konštatovalo vecnú správnosť potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, založeného na právnom závere, v zmysle ktorého, pokiaľ úverová zmluva jednotlivé splátky úveru nečlení podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnej dobe tak, ako to ustanovil zákonodarca („zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“), t.j. splátka je vyjadrená iba jednou sumou, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Stotožňuje sa pritom s argumentáciou odvolacieho súdu o primárnom účele noriem spotrebiteľskej ochrany, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu, ktorému účelu môže zodpovedať len taký výklad dotknutého ustanovenia, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak k úrokom a poplatkom.

20. Krajský súd tu dodáva, že novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. bol doplnený § 566 ods. 2, ktorý určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné plnenia. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu, až potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ. Požiadavka rozčlenenia splátky mala legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri rozhodovaní o

výbere produktov poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Úplná znalosť veci spotrebiteľa predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom a poznanie pravidiel, podľa ktorých veriteľ postupuje, a tým súčasne smeruje k požiadavke, aby veriteľ svojvoľne a nekontrolovateľne nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na splátku úrokov a poplatkov. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny praktický význam. Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mohla byť naplnená len v prípade informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených časti splátky, prípadne o ich pomere alebo spôsobe zmeny z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako i pri konsenzuálnom určení, aká časť plnenia sa použije na splátku istinu a aká na splátku úrokov. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka.

21. Opačný postulát rezultuje v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. február 2018, v zmysle záverov ktorého pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnej dobe, nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, t.j. ktorou sa spláca dlh po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Najvyšší súd SR mal za to, že pokiaľ predmetné ustanovenie uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ide len o spresnenie, čo splátka úveru zahrňuje. Argumentoval, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté ustanovenie bolo v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Smernica“), resp. aby sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, t.j. aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z dôvodovej správy v zákone č. 129/2010 Z.z. totiž vyplýva, že ide o transpozíciu predmetnej Smernice do Slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.

22. S ohľadom na opísanú disproporciu v záveroch rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, týkajúcich sa výkladu totožného zákonného textu a (hlavne) pri absencii výslovného vyporiadania sa s existenciou a predovšetkým dôvodmi odklonu od záverov skoršieho/ odlišného rozhodnutia Najvyšším súdom SR (nesprávne je východiskové konštatovanie NS SR obsiahnuté v bodoch 16 a 17 uznesenia sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018, že ide o doposiaľ neriešenú otázku), odvolací súd pri nevyhnutnosti priklonenia sa k niektorému z označených rozhodnutí dovolacieho súdu pristúpil k podrobnému rozboru/ výkladu predmetného slovného spojenia.

23. Už jednoduchý gramatický výklad dotknutej normy umožňuje prikloniť sa skôr k prvému z prezentovaných výkladov, keď zvolená terminológia osobitne vymenúva/ člení splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Ustálená súdna prax však tematický výklad považuje len za prvotný prístup k zákonnému textu/pojmosloviu. Aj v posudzovanej veci je preto potrebné komplexný výklad použitím ďalších výkladových metód, veľkou výpovednou hodnotou v tejto spojitosti disponuje porovnanie jednotlivých časových verzií skúmaného zákonného textu (historický výklad v spojení s dôvodmi/účelom, ktoré k jednotlivým zmenám viedli) - teologický výklad. Rozoberané slovné spojenie sa v právnom poriadku SR objavuje už v zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Najvyšší súd SR v druhom z označených rozhodnutí ponecháva skoršie úpravy bez odozvy, hovorí len o „novoprijímanom“ ustanovení, tieto (skoršie znenia) však stavajú celú problematiku do iného svetla. Zákon č. 258/2001 Z.z. obsahoval text „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov, ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Opísaný text právnej normy úplne jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy bolo vnútorné rozčlenenie splátky na istinu, úroky a poplatky, dokonca súčet týchto položiek bol len fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Práve tu, keďže ide o prvýkrát zavedený pojem, možno vzhliadnuť/odhaliť skutočný úmysel zákonodarcu. Tento záver následne potvrdila aj aplikačná prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR. Jazykový aj logický výklad tohto znenia je jednoznačný a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu. Dôvodová správa k predmetnému zákonu zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonných právnych predpisov a opatrení a v členských štátoch, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, keď predmetná smernica (čl. 15) umožňovala členským štátom možnosť zaviesť aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej ochrany spotrebiteľov.

24. K zmene predmetného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. došlo zákonom č. 568/2007 Z.z., a to tak, že znel: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.“ Zmena teda spočívala v nahradení slova „sumu“ slovom „výšku“ (bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vypustenie požiadavky uviesť súčet platieb (položiek). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva požiadavka posilniť postavenie spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľom. Z toho možno vyvodiť jediný záver, a to, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu postavenia spotrebiteľov, naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (absenciu údaja o členení splátok) a nemal by žiadnu oporu v texte dôvodovej správy, kde niet zmienky o zámere vypustiť doteraz nepochybné rozčlenenie ani v samotnom (legislatívno-technickom) prevedení/realizácii novelizácie, keď zákonný text stále (ako pred novelizáciou) odčleňuje splátky istiny od splátok úverov a iných poplatkov.

25. Chronologicky nasledovalo zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, implementujúcim okrem iného Smernicu Rady 2008/48 z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Posudzovanú normu tu nachádzame v § 9 ods. 2 písm. i) v znení „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účel jeho splatenia“. Formulácia textu normy teda v porovnaní s nahradzovanou normou nevykazuje žiadnu významnú/ formulačnú zmenu. Nemožno preto hovoriť ani o zmene doterajšieho chápania/výkladu opätovne použitého pojmoslovia.

26. Posledná relevantná novelizácia (zákona č. 129/2010 Z.z.) bola vykonaná zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z., ktorá novela s účinnosťou od 01.05.2018 zmenila ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) tak, že aktuálne znie: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

27. V poslednom označenom prípade (zrušenie zákona č. 258/2001 Z.z. prijatím zákona č. 129/2010 Z.z.) už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne z logiky vyššie opísaných zmien možno nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského úveru termínom „frekvencia splátok“ od 1.5.2018 len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/jednotlivých splátok bez požiadavky ich rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným poplatkom.

28. Z aplikovaných výkladových metód teda vyplýva, že s účinnosťou od 1.5.2018 (§ 25j zákona č. 129/2010 Z.z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec, ako i obidva prípady posudzované Najvyšším súdom SR (odkaz na body tohto odôvodnenia rozhodnutia, kde sa otázka rozoberá) sa však týkajú skutkového a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z.. Najvyšší súd SR však v druhom z označených rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018 pristúpil k zmene doterajších záverov svojej rozhodovacej činnosti (akceptujúcej požiadavku vnútorného členenia splátok) za nezmenenej právnej úpravy, za ktorej aplikačná prax prijala záver o danosti zákonnej požiadavky vnútorného členenia splátok (zodpovedajúcej aj záveru vyplývajúcemu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 128/2016 zo dňa 29.11.2017).

29. Odvolací súd pripomína akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad rovnakých slov v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR (napríklad Pl. ÚS VI/04) už v opísanej spojitosti konštatoval, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľné. Osobitne od Najvyššieho súdu SR pritom požadovať, aby pri zámere zmeniť svoje

skoršie závery venoval zvýšenú pozornosť vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia pri vyrovnaní sa so svojou „rozchádzajúcou sa“ rozhodovacou činnosťou.

30. S ohľadom na opísané otázky nastolené postupom Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 súdy (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/468/2017 zo dňa 10.4.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/48/2017 zo dňa 28.3.2018, viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, aj po prijatí predmetného uznesenia NS SR zotrvali na záveroch svojej rozhodovacej činnosti (o danosti zákonnej požiadavky vnútorného rozdelenia splátok), a to opretím sa o podrobnú argumentáciu.

31. Najvyšší súd SR v rámci uznesenia sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.2.2018 dôvodí eurokonformným výkladom, ktorý má byť založený na tom, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté ustanovenie bolo v rozpore so smernicou, respektíve, aby sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, t.j. aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky, nakoľko z dôvodovej správy v zákone č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že ide o transpozíciu predmetnej Smernice do Slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu. Opísaná úvaha však opomína otázku vyhodnotenia správnej realizácie zámeru zákonodarcu transportovať smernicu Rady 48/2008/ES, v ktorej spojitosti je evidentné, že zákon č. 129/2010 Z.z. prizná vyššiu mieru ochrany stanovením požiadavky rozčlenenia (vnútornej skladby) splátky na istinu, úroky a poplatky. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. vs Klára Bíróová dňa 9.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej úprave stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti, než vymenúva čl. 10 ods. 2 Smernice. Tento zámer zákonodarca náležite realizoval aj novelou účinnou od 1.5.2018, kedy zosúladil text vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia, teda ale nie je možné hovoriť o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy.

32. Zhrnúc doteraz konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať Smernicu do právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu, ktorý až do kvalifikovanej zmeny právneho poriadku, účinnej od 01.05.2018, nastavil vyššiu mieru ochrany spotrebiteľa než smernica.

33. Nadväzne pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii smernice do Právneho poriadku SR sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný Najvyšší súd SR v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp.zn. 3 Cdo 146/2017) výklad nie je absolútny a nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s nepriamym účinkom smerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa vykladať transponované normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú (okrem iného) v tom, že (takýmto výkladom) nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty, preto eurokonformný výklad nemôže byť contra legem, ďalej, že vnútroštátne právo má byť posúdené ako právo, tiež, že vnútroštátne ustanovenia môžu byť vykladané len za použitia vnútroštátnym právnym poriadkom akceptovateľných výkladových metód (bližšie pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-282/10 Dominguez, kde Súdny dvor EÚ konštatuje v prípade nemožnosti dosiahnuť nepriamym účinkom súlad vnútroštátneho práva s normou EÚ možnosť účastníka poškodeného nesúladom vnútroštátneho práva dovolať sa z tohto titulu náhrady škody.

34. Z opísaného teda rezultuje konečný záver, že princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký výklad rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná výkladom cotra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 1.5.2018 k jednoznačnej zmene formulácie textu spornej právnej normy). Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho účelu.

35. Prijatie opačného výkladu by viedlo k porušeniu základného princípu právnej istoty, nakoľko totožný text právnej normy by bol aplikačnou praxou všeobecných súdov (vrátane Najvyššieho súdu SR) dlhodobo vykladaný určitým spôsobom a od istého momentu - bez zmeny relevantnej vnútroštátnej úpravy - by mal byť vykladaný opačne. Uvedené rozhodne nezodpovedá nastaveným hraniciam a v podstate eurokonformnému výkladu.

36. Praktickým dôsledkom záverov neskoršie/druhého uznesenia Najvyššieho súdu SR by totiž bolo, že slová „výšku“, resp. „sumu“, „počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je (v záväzkových vzťahoch) od roku 2001 do 9.11.2016 potrebné vykladať tak, že členenie splátok je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere (podporené rozsiahlou judikatúrou), ale od 9.11.2016 (bez zmeny vnútroštátneho zákona) by identické slovné spojenie malo byť vykladané opačne, t.j. že vnútorné rozdelenie splátok sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje. Navyše, významovo jednoznačne zmenený/ novelizovaný text zákona (od 1.5.2018) v znení „výšku, počet, frekvenciu splátok“ by sa mal (až absurdne) vykladať rovnako ako predchádzajúci odlišný text zákona v znení „výšku“, resp. „sumu“, „počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov“, a to ešte, ale len od určitej doby (od 9.11.2016).

37. Na základe opísaných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu aplikovaných noriem (nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 341/2007 z 01.08.2008) k záverom skoršieho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý svoj základ nachádza v úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného právneho poriadku SR v znení účinnom do 1.5.2018, takéto vnútorné členenie skladby splátok v posudzovanej zmluve absentovalo, viedlo k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a preukázateľne na predmetný úverový vzťah ( úverovú zmluvu ) pri konštatovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a započítaní finančných plnení dlžníkmi, už nad rámec žalobcovi žiadne peňažné plnenie nepatrí. Odvolací súd vychádzajúc z týchto vecných úvah pristúpil ku zmene meritórneho výroku avšak vo vzťahu iba ku žalovanej v rade 2, ktorá odvolaním meritórny výrok ( v ktorom okresný súd priznal žalobcovi istinu i jej príslušenstvo ) napadla, žalovaný v rade 1 odvolanie nepodal, preto vo vzťahu k nemu zostal uvedený výrok ako aj výrok o trovách prvoištančného konania nedotknutý.

38. Odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu podľa § 388 aj vo výroku o náhrade trov konania tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoištančného konania v rozsahu čistého úspechu 55,72 % iba voči žalovanému v rade 1. Medzi žalobcom a žalovanou v rade 2 v dôsledku zmeny rozsudku vo vzťahu ku žalovanej v rade 2, odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 2 o nároku na náhradu trov celého konania ( nielen prvoinštančné ale aj odvolacie ) a vychádzajúc z princípu úspechu/ neúspechu priznal podľa § 396 ods.1 v spojení s § 255 ods.1 žalovanej rade 2) úspešnej v spore v celom rozsahu voči žalobcovi nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %

41. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolanom súde (§ 427 ods. 2 .

Podľa § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.