Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Co/145/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: T. I., W.. XX.XX.XXXX, F. L. XXX/ XX, L. F., v konaní o zaplatenie sumy 327,30 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 13Csp/107/2017-76 zo dňa 18.04.2018, jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Nepriznáva sa stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a nepriznal stranám náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ZoSÚ) a § 40 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že v prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia sumy 327,30 eura z dôvodu, že jeho právny predchodca poskytol žalovanému spotrebiteľský revolvingový úver formou kreditnej karty. Vychádzal zo záveru, že žalovanému mal byť poskytnutý spotrebiteľský úver, teda okrem právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku musí byť úver poskytnutý aj v súlade s ustanoveniami ZoSÚ. V zmysle § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskou úvere musí byť uzavretá v písomnej forme. Žalobca si v konaní uplatnil zaplatenie sumy 327,30 eura, ktorá podľa neho predstavuje rozdiel medzi debetnými a kreditnými operáciami na kreditnej karte a tvrdil, že jeho právny predchodca uzavrel dňa 23.05.2011 so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom revolvingovom úvere. Na podporu svojich tvrdení žalobca predložil súdu listinu označenú ako „návrh na uzatvorenie zmluvy o kreditnej karte“, ktorá je podpísaná žalovaným a je datovaná dňom 23.05.2011. Zo strany žalobcu však nebola predložená žiadna listina, ktorá by mohla byť považovaná za akceptáciu návrhu, teda podľa názoru súdu zo strany žalobcu nebolo preukázané, že došlo k uzavretiu zmluvy o úvere v písomnej forme tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 ZoSÚ. Uviedol, že v zmysle obchodných podmienok je dňom doručenia akceptácie tohto návrhu bankou klientovi, alebo doručením kreditnej karty a PIN kódu držiteľovi karty podľa toho, ktorá z uvedených skutočností nastane skôr, vzniká zmluva o kreditnej karte. Z predložených obchodných podmienok nevyplýva, že by žalovaný prevzal tieto obchodné podmienky, teda že by na tieto pristúpil, ale aj keby táto skutočnosť bola preukázaná, súd prvej inštancie je toho názoru, že uvedené ustanovenie obchodných podmienok je v rozpore práve s ust. § 9 ods. 1 ZoSÚ, ako aj § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Nielen návrh, ale aj akceptácia návrhu musí byť v písomnej forme a tento úkon nie je možné nahradiť doručením kreditnej karty klientovi s tým, že doručenie karty sa bude považovať za akceptáciu návrhu. Právny úkon, na základe ktorého požaduje plnenie, je teda v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatný pre nedostatok formy a z tohto dôvodu sa žalobca nemôže domáhať nárokov na základe úverovej zmluvy, ale môže požadovať iba vrátenie toho, čo si strany na základe neplatnej zmluvy poskytli. Keďže právny úkon uzavretý medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je neplatný v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobcovi nevznikol nárok na úroky, poplatky a ďalšie príslušenstvo pohľadávky, ktoré je výsledkom zmluvných dojednaní, ale vznikol by mu nárok iba na vrátenie toho, čo žalovanému reálne poskytol jeho právny predchodca. V tomto smere však žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, aká suma bola skutočne čerpaná žalovaným a aká suma bola z jeho strany uhradená, teda či medzi týmito položkami vznikol rozdiel, ktorý by žalovaný mal zaplatiť žalobcovi, a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 odsek 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) tak, že stranám náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca v konaní nebol úspešný, teda mu nevznikol nárok na náhradu trov konania a žalovaný ako úspešná strana, náhradu trov konania nežiadal a tiež zo spisu nevyplývajú žiadne výdavky žalovaného, ktoré by bolo možné považovať za účelne vynaložené náklady v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že podľa návrhu na uzatvorenie Zmluvy o kreditnej karte zo dňa 23.05.2011 žalovaný navrhoval, aby právny predchodca žalobcu uzavrel zo žalovaným Zmluvu o kreditnej Karte s podmienkami, ktoré boli dohodnuté v predmetnom návrhu. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že ak žalovanému do jedného mesiaca odo dňa doručenia návrhu nebude zo strany právneho predchodcu žalobcu doručené písomné prijatie návrhu alebo jeho písomné odmietnutie, uplynutím posledného dňa uvedenej lehoty návrh žalovaného zaniká. Je zrejmé, že žalovanému bola doručená kreditná karta, ktorou vykonával platobné operácie, teda došlo k prijatiu predmetného návrhu. Poukázal na to, že táto skutočnosť nebolo spochybnená ani samotným žalovaným. Žalovaný v konaní len namietal neprimeranosť dohodnutých úrokov a poplatkov, nie však platnosť uzatvorenia Zmluvy o kreditnej karte. Vzhľadom na to, že žalovaný platnosť uzavretia zmluvy nespochybnil, mal súd považovať predmetnú skutočnosť za nespornú. Žalovaný rovnako nespochybnil ani vykonané debetné a kreditné operácie a nerozporoval tvrdenia žalobcu ohľadom výšky čerpaných finančných prostriedkov. Uvedené navyše podporuje aj fakt, že žalovaný v rámci ospravedlnenia pojednávania prejavil vôľu uhradiť svoj záväzok v mesačných splátkach, čim fakticky uznal dlžnú sumu. Nakoniec uviedol, že súd síce tvrdil, že žalobca predložil len platobnú históriu od 01.09.2014, pričom k poskytnutiu úveru malo dôjsť 23.05.2011, avšak súd sa nezaoberal ani predloženou časťou platobnej histórie od 01.09.2014, neskúmal k akému čerpaniu finančných prostriedkov došlo zo strany žalovaného, či vykonal nejaké úhrady. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Nesúhlasil so začatím nového konania a vydaním nového rozsudku. Je si vedomý svojho záväzku, avšak jeho finančná situácia mu neumožňuje uhradiť tento záväzok jednorazovo. A preto navrhol splatenie dlhu formou splátok po 50 eur mesačne, k 25-tému dňu v mesiaci.

7. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného navrhol žalobca rozhodnúť o nároku v zmysle § 282 rozsudkom pre zmeškanie, nakoľko žalovaný v priebehu konania uznal nárok čo do základu a výšky. Súhlasil s úhradou pohľadávky formou splátkového kalendára v pravidelných mesačných splátkach v minimálnej výške 50 eur mesačne až do úplného splatenia, pod stratou výhody splátok.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 , oprávnenou osobou (§ 359 proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 , preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. Odvolací súd má za to, že v predmetnej veci ohľadom odvolaním napadnutých výrokov sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza.

11. Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

12. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

13. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé.

14. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si v konaní uplatnil právo na zaplatenie sumy 327,30 eura s príslušenstvom z postúpenej pohľadávky od právneho predchodcu (Slovenská sporiteľňa a. s.) na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.06.2017. Žalovaný dňa 23.05.2011 písomne navrhol právnemu predchodcovi žalobcu uzavretie zmluvy o kreditnej karte, ktorej predmetom je poskytnutie spotrebiteľského revolvingového úveru. Návrh je podpísaný žalovaným. Za stranu právneho predchodcu žalobcu však podpis osoby konajúcej v mene právneho predchodcu žalobcu chýba.

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že posudzovaný právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je spotrebiteľským právnym vzťahom. Právny predchodca žalobcu vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Konal preto správne, keď preskúmal, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je potrebné a nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch (účinných v čase uzavretia zmluvy).

16. V záverečných ustanoveniach bodu II. ods. 2 Návrhu na uzatvorenie Zmluvy o kreditnej karte sa uvádza, že tento návrh je neodvolateľným návrhom. Klient vyhlasuje, že ak mu do jedného mesiaca odo dňa doručenia tohto návrhu banke nebude zo strany banky doručené jeho písomné prijatie alebo písomné odmietnutie, uplynutím posledného dňa uvedenej lehoty návrh klienta zaniká.

17. Obchodné podmienky pre kreditné karty právneho predchodcu žalobcu, v bode 3.1 uvádzajú, že doručením návrhu banke prejavuje klient vôľu uzatvoriť s bankou zmluvu o kreditnej karte. Tento návrh je neodvolateľným návrhom, pričom dňom doručenia akceptácie tohto návrhu bankou klientovi alebo doručením kreditnej karty a PIN-kódu držiteľovi karty, podľa toho, ktorá z uvedených skutočností nastane skôr, vzniká zmluva o kreditnej karte.

18. V danom prípade ustanovenia obchodných podmienok pre kreditné karty v bode 3.1 sú o tom, že úverová zmluva vznikne aj tým, že je zaslaná kreditná karta a PIN-kód, pričom zmluvné ustanovenia návrhu na uzavretie zmluvy jasne uvádzajú v bode II. záverečné ustanovenia, povinnosť písomného prijatia alebo odmietnutia zo strany banky, inak návrh klienta zaniká.

19. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný urobil jednostranný úkon, teda písomný návrh na uzavretie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v konaní nebolo preukázané, že by Slovenská sporiteľňa a. s. následne urobila písomný úkon, z ktorého by vyplynulo, že by takýto návrh žalovaného prijala. Ak teda žalovanému poskytla peňažné prostriedky, ako to uvádza v žalobe a to bez osobitnej písomnej zmluvy, ktorou by tento záväzkový vzťah bol individualizovaný zo všetkými náležitosťami, ktoré vyžaduje § 9 ods. 1, 2 ZoSÚ, odvolací súd považuje takto dojednaný úver za neplatný v zmysle § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nedodržanie písomnej formy zmluvy.

20. Odvolací súd nad rámec právneho posúdenia súdu prvej inštancie poukazuje na rozpornosť momentu vzniku zmluvného vzťahu. Je potrebné vychádzať zo všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. V danom prípade ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 1 jasne uvádzajú pre platnosť zmluvného vzťahu písomnosť, a tomu zodpovedá aj záverečné ustanovenie II. Návrhu na uzatvorenie Zmluvy o kreditnej karte, že banka musí písomne prijať alebo odmietnuť návrh na uzavretie zmluvy a ak takýto návrh nebude doručený do jedného mesiaca od doručenia návrhu, návrh klienta na uzavretie zmluvy zaniká. To však nekorešponduje s textom obchodných podmienok pre kreditné karty, ktoré uvádzajú, že zmluva vzniká akceptovaným spôsobom zaslania kreditnej karty a PIN-kódu. Uvedené spôsobuje neurčitosť právneho úkonu Zmluvy o kreditnej karte.

21. Z uvedených dôvodov sú závery súdu prvej inštancie správne, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy v písomnej forme medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou a žalovaným ako klientom. Potom je možné poskytnuté peniaze a nevrátené klientom riešiť skôr ako otázku bezdôvodného obohatenia.

22. V prejednávanej veci pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby nie je právne významné tvrdenie žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie vzhľadom na to, že žalovaný počas konania nepoprel žiadne zo skutkových tvrdení žalobcu o neplatnosti uzavretia zmluvy, mal tieto skutkové tvrdenia považovať za nesporné a z týchto tvrdení vychádzať, pretože neexistovali žiadne pochybnosti o ich pravdivosti. Zásadná pochybnosť pritom vyplýva priamo z Návrhu na uzavretie Zmluvy o kreditnej karte zo dňa 23.05.2011 predloženej samotným žalobcom. Ako už uviedol odvolací súd, ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 1 jasne uvádzajú pre platnosť zmluvného vzťahu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere písomnosť a tá nebola v tomto prípade dodržaná.

23. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 295 CSP, podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

24. Jedným zo základných nosných princípov rekodifikácie civilného procesného práva je princíp procesnej zodpovednosti strán sporu. Podľa všeobecných ustanovení o konaní sa súd prísne spravuje dispozičným princípom, čo sa ďalej odzrkadľuje v princípe formálnej pravdy. Najprísnejšou sankciou za pasivitu strán v konaní, najmä za neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena, je strata sporu. Takéto nastavenie civilného procesu je však len veľmi ťažko zlučiteľné s jeho sociálnou funkciou v sporoch s ochranou slabšej strany. Ustanovenie § 295 predstavuje jedno z kľúčových ustanovení prelamujúce dispozičný princíp v civilnom procese s cieľom poskytnúť spotrebiteľovi čo najväčšiu mieru ochrany jeho práv garantovaných hmotným právom.

25. Systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vzhľadom na toto znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13/EHS dosiahnuť, SDEÚ viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. V tejto súvislosti Súdny dvor EÚ rozhodol, že vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že to tak je, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením.

26. Z dôvodu existujúceho nebezpečenstva, že priemerne obozretný spotrebiteľ to nedokáže, je práve zo strany súdneho dvora judikovaná nevyhnutnosť ex offo súdnej kontroly. Je síce pravdou, že SD EÚ zvýšil nároky na spotrebiteľov a na ich aktivitu (porov. rozsudok C-34/13 Kušionová), ale vo vzťahu k tomu , aby sa snažili a urobili viac pre to, aby sa vec dostala pred súd. Pokiaľ však už má vec sudca tzv. „na stole“ a preskúmava vec, tak podľa názoru odvolacieho súdu je povinný ex offo reagovať na nečestné konanie veriteľa a nečestné zmluvné podmienky a naplniť tak článok 6 Smernice Rady 93/13/EHS.

27. Vykonávanie dôkazov aj bez návrhu by malo smerovať nielen k posúdeniu neprijateľnosti tých ustanovení spotrebiteľskej zmluvy alebo iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, na ktorých je založený nárok tvrdený v žalobe, ale malo by smerovať k posúdeniu všetkých okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej spotrebiteľská zmluva závisí (porovnaj č. 4 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS).

28. Z citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je relativizovaná nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Vnútroštátny súd totiž musí prihliadnuť na nekalú povahu spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu spotrebiteľa. Správne preto postupoval súd prvej inštancie, ktorý ex offo prihliadol na nedostatok písomnej formy Zmluvy o kreditnej karte v zmysle ZoSÚ, bez toho, aby musel žalovaný namietať predmetnú skutočnosť ako spornú.

29. Podľa § 282 CSP, ak žalovaný uzná nárok uplatnený žalobcom alebo jeho časť, rozhodne súd na návrh žalobcu rozsudkom pre uznanie nároku. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.

30. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že podanie žalovaného zo dňa 03.04.2018 doručené súdu prvej inštancie dňa 05.04.2018 (č. l. 67 spisu) nemožno považovať za taký prejav jeho vôle, ktorý by vyvolával právne účinky predpokladané v ust. § 282 CSP. V podaní zo dňa 03.04.2018 žalovaný okrem iného uviedol, že je si vedomý svojho záväzku voči žalobcovi a je ochotný ho splácať v mesačných splátkach, nakoľko mu jeho finančná situácia nedovoľuje uhradiť tento záväzok jednorazovo. Výšku splátky ponecháva na zvážení súdu.

31. V prípade spotrebiteľských sporov nie je uznanie dlhu žalovaným - spotrebiteľom pred súdom skutočnosťou, ktorá by pozbavovala súd povinnosti skúmať nekalý charakter spotrebiteľských zmlúv. Priečilo by sa zásade spravodlivosti, ak by v konaní pasívni spotrebitelia boli zvýhodňovaní voči spotrebiteľom, ktorí dlh pred súdom uznajú, a to častokrát len z obavy, že v opačnom prípade im nebude umožnené uhradiť dlh v splátkach, z dôvodu neinformovanosti, neznalosti svojich práv, pocitu bezmocnosti voči dodávateľovi, ktorý je v konaní právne zastúpený, či neporozumení rozhodnutia súdu.

32. V tomto prípade okolnosti prípadu nasvedčujú tomu, že žalovaný je si vedomý existencie dlhu, no nesúhlasí s tým, aby bol zaviazaný na úhradu dlhu v celom rozsahu tak, ako bol uplatnený žalobou (viď. jeho odpor proti platobnému rozkazu zo dňa 19.01.2018, v ktorom namieta výšku úrokov a poplatkov za neúmernú a v rozpore s dobrými mravmi), a svoje podanie zo dňa 03.04.2018 formuloval pod tlakom okolností - prebiehajúce súdne konanie, jeho nepriaznivá finančná situácia, snaha o docielenie možnosti úhrady dlhu v splátkach.

33. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal ani predloženou časťou platobnej histórie žalovaného od 01.09.2014, neskúmal k akému čerpaniu finančných prostriedkov došlo zo strany žalovaného, či vykonal nejaké úhrady.

34. Podľa § 132 v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

35. Aby súd mohol rozhodnúť vo veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav a tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky právne relevantné tvrdenia, či už sú uvedené v žalobnom návrhu, vo vyjadrení žalovaného, alebo v priebehu konania. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Dôkazná núdza je situácia, v ktorej sa dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane sporu, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

36. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená unesenie dôkazného bremena. Procesná strana môže splniť dôkaznú povinnosť, avšak ak ju splní len tak, že nevedie k preukázaniu jej tvrdení, resp. splní ju bez náležitej procesnej pozornosti, dôkazné bremeno táto strana neuniesla. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje tú stranu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno a ktorá sa dostala do dôkaznej núdze, keďže neponúkla alebo nevedela ponúknuť súdu také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali pre výsledok sporu rozhodujúce skutočnosti.

37. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne výšky žalobného nároku, ktorý podľa jeho tvrdenia predstavoval sumu 327,30 eura ako rozdiel medzi súčtom debetných operácií na učte žalovaného vo výške 1.078,38 eura a súčtom kreditných operácií vo výške 814,51 eura. Žalobca síce predložil na výzvu súdu prvej inštancie ako dôkaz platobnú históriu žalovaného z úveru poskytnutého na základe predmetnej Zmluvy o kreditnej karte, avšak tá len zahrňuje peňažné operácie za obdobie od 01.09.2014 do 21.06.2017. Pričom k poskytnutiu úveru malo dôjsť ako konštatoval súd prvej inštancie už dňa 23.05.2011. Predloženie len časti platobnej histórie žalobcom neviedlo k preukázaniu jeho tvrdení o výške čerpanej a uhradenej sumy zo strany žalovaného, čo pre neho znamenalo neunesenia dôkazného bremena a v konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu jeho žaloby.

38. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil vrátane správneho súvisiaceho výroku o trovách konania.

39. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .