Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/110/2018

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kmeťovej a z členov senátu JUDr. Mária Jamrišková PhD. a JUDr. Marián Blaha, v právnej veci žalobcu Obchodné domy PRIOR STRED, a.s., so sídlom Námestie SNP 2497, 960 01 Zvolen, IČO: 31562817, zastúpený Mgr. Martinom Babčaníkom, advokátom, Alžbetin Dvor 1348, 900 42 Miloslavov, adresa pracoviska Staromestská 3, 811 03 Bratislava, splnomocneného splnomocnencom RECLAIM, a. s., Staromestská 3, 811 03 Bratislava, IČO: 46 076 760, proti žalovanému K.. Y. F. LIPREX, miesto podnikania J.Janošku 5, 031 01 Liptovský Mikuláš, adresa na doručovanie Zarevúca 257/21, Ružomberok, IČO: 31087833, o zaplatenie 1.781,60 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen 10Cb/3/2017-144 zo dňa 16. mája 2018 takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Zvolen 10Cb/3/2017-144 zo dňa 16. mája 2018 v napadnutej časti, kde súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Zvolen napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 809,60 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 153,20 Eur od 16.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 328,20 Eur od 16.8.2015 do zaplatenia a zo sumy 328,20 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta), ďalej ho zaviazal zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne zo sumy 153,20 Eur od 30.5.2016 do 16.5.2018, zo sumy 328,20 Eur od 30.5.2016 do 16.5.2018 a zo sumy 328,20 Eur od 30.5.2016 do 16.5.2018 všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (druhá výroková veta), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (tretia výroková veta), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (štvrtá výroková veta) a rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania (piata výroková veta).

2. Žalobou podanou na súd dňa 2.2.2017 sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 1.781,60 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05% ročne a zmluvnou pokutou vo výške 0,05% denne a to zo sumy 328,20 Eur od 16.4.2015 do 3.2.2016, zo sumy 140,60 Eur od 4.2.2016 do zaplatenia, zo sumy 328,20 Eur od 16.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 328,20 Eur od 16.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 328,20 Eur od 16.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 328,20 Eur od 16.8.2015 do zaplatenia a zo sumy 328,20 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia a to titulom úhrady nájomného za užívanie nebytových priestorov, ktoré boli predmetom Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 12/06/13 zo dňa 30.4.2013 uzavretej medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom. Išlo o prenájom nebytových priestorov v nehnuteľnosti Obchodný dom PRIOR v Liptovskom Mikuláši na ulici Štúrova, nájomná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú, vzťah zo zmluvy zanikol na základe Dohody o ukončení zmluvy o nájme nebytových priestorov ku dňu 31.10.2015, k ukončeniu vzťahu zo zmluvy teda došlo na základe vzájomnej dohody. Na základe povinnosti žalovaného ako nájomcu platiť nájomné dohodnuté v čl. 6 nájomnej zmluvy vystavili žalobca žalovanému faktúry za mesiace apríl až október 2015, ktorými mu účtoval cenu nájomného vo výške 328,20 Eur mesačne so splatnosťou vždy k 15.-temu dňu príslušného mesiaca. Žalobca v žalobe uviedol, že z takto fakturovanej ceny nájmu mu žalovaný uhradil len časť, a to sumu 187,60 Eur, na základe čoho došlo k zníženiu najskôr splatnej faktúry na sumu 140,60 Eur a žalobca naďalej voči žalovanému eviduje pohľadávku vo výške žalovanej sumy, t. j. 1.781,60 Eur. Žalobca v snahe vyriešiť vzniknutú situáciu mimosúdne uzavrel so žalovaným aj Dohodu o uznaní záväzkov a ich úhrade dlžníkom zo dňa 31.10.2015, v ktorej žalovaný ako nájomca uznal svoj záväzok čo do dôvodu aj výšky.

3. Proti platobnému rozkazu vydanému v tejto veci súdom prvej inštancie podal žalovaný odpor, v ktorom okrem iného tiež namietal, že na základe predošlej dohody s riaditeľom žalobcu Paculíkom bol v čiastke na úhradu zaúčtovaný aj dlh predchádzajúceho nájomcu, táto zvýšená čiastka bola rozpísaná na obdobie 1 roka a po tomto termíne mala byť následne uzavretá zmluva bez ťarchy predošlého nájomníka, v ktorej mala byť upravená výška nájomného. Napriek opakovaným žiadostiam žalovaného však k úprave fakturovanej čiastky nedošlo, žalobca mu naďalej fakturoval pôvodnú sumu až do ukončenia nájomného vzťahu, rozdiel podľa žalovaného predstavuje sumu 900,- Eur, a to od mesiaca apríl 2014, kedy malo byť podľa tvrdení žalovaného upravené nájomné.

4. Žalobca sa k odporu vyjadril, nesúhlasil s námietkami žalovaného, poprel, že by boli uzavreté akékoľvek iné zmluvy okrem zmluvy o nájme nebytových priestorov, resp. dohody o uznaní záväzku.

5. Súd prvej inštancie vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchom svedkov U. C. a K.. Y. T.. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním posúdil podľa § 3 ods. 1, 3 a 4 Zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, podľa § 261 ods. 1 a 9, § 265, § 323 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2, podľa § 369c) ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej podľa § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 1 ods. 2, § 2 vl. nar. č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka.

6. Po zhodnotení skutkových zistení v zmysle zákonnej úpravy dospel súd prvej inštancie k názoru, že žaloba žalobcu je dôvodná len čiastočne.

7. Súd prvej inštancie mal preukázané uzavretie Zmluvy o nájme nebytových priestorov dňa 30.4.2013 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom, dohodnuté nájomné vo výške 328,20 Eur (vychádzalo sa z ceny nájmu 33,- Eur/m2 výmery predmetu nájmu na obchodnej ploche a 3,- Eur/ m2 výmery predmetu nájmu na ostatnej ploche), nájomný vzťah bol dojednaný na dobu neurčitú so začiatkom 1.5.2013 a bol ukončený vzájomnou dohodou zo dňa 31.10.2015 k tomu istému dňu. Žalobca si v konaní uplatnil právo na úhradu nájomného, ktoré bolo fakturované mesačne, a to za mesiac apríl vo výške 140,60 Eur (na základe čiastočnej úhrady pôvodne fakturovanej sumy 328,20 Eur), ďalej mesačné nájomné za mesiace máj, jún, júl, august a október 2015 vo výške 328,20 Eur za každý mesiac, spolu sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny 1.781,60 Eur.

8. Súd prvej inštancie prisúdil žalobcovi na istine len sumu 809,60 Eur, nakoľko sa stotožnil s obranou žalovaného, ktorú čo do výšky vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú. Žalovaný v konaní namietal, že žalobca mu sumu 1.728,- Eur fakturoval neoprávnene, nakoľko ešte pred uzavretím nájomnej zmluvy sa zmluvné strany ústne dohodli, že pôvodne predjednanú výšku nájomného za m2 počas obdobia 1 roka zvýšia zo sumy 27,- Eur/m2 na sumu 33,- Eur/m2 z dôvodu, že predchádzajúci nájomca týchto nebytových priestorov mal voči žalobcovi ako prenajímateľovi dlh vo výške 648,- Eur, za vodovodnú prípojku, a keďže žalovaný mal záujem o prenájom týchto nebytových priestorov, súhlasil s týmto návrhom. Žalovaný tvrdil, že po uplynutí 1 roka sa snažil vo vzťahu k žalobcovi ako prenajímateľovi prostredníctvom jeho zamestnancov dosiahnuť uzavretie dodatku k nájomnej zmluve, kde by bola namietaná skutočnosť zohľadnená a nájomné bolo znížené na pôvodne predjednanú sumu, k čomu však ale nakoniec nikdy nedošlo. Súd prvej inštancie vyhodnotil tieto tvrdenia žalovaného ako hodnoverné a preukázané aj vzhľadom na svedeckú výpoveď zamestnankyne žalovaného U. C., ktorá bola pri jednaniach so žalobcom osobne prítomná, podrobne tvrdenia žalovaného v celom rozsahu potvrdila podľa súdu dostatočne dôveryhodným spôsobom, a žalovaný v priebehu konania predložil do súdneho spisu aj e-mailovú komunikáciu, prostredníctvom ktorej bol žalovanému zaslaný návrh nájomnej zmluvy s výškou nájomného v žalovaným uvádzanej nižšej výške. Žalovaný navrhol vypočuť v konaní ako svedka aj bývalého riaditeľa žalobcu v N. Y., ktorý mal byť prítomný, resp. mal byť iniciátorom takejto ústnej dohody, súd ho vypočul, tento svedok uviedol, že si na predmetné skutočnosti nepamätá vzhľadom na odstup času a tiež uviedol, že podľa jeho názoru takáto predbežná dohoda ani nikdy nebola uzavretá. Súd však svedeckú výpoveď tohto svedka vyhodnocoval aj v intenciách súvisiacich s jeho výsluchom, keď najprv odmietal vypovedať ako svedok, nakoľko však dôvody, ktoré v tejto súvislosti uvádzal súd nepovažoval za zákonné pre odopretie svedeckej výpovede, svedok napokon vypovedal, aj keď v konečnom dôsledku sa k otázkam, ktoré boli predmetom jeho výsluchu v zásade nevedel vyjadriť.

9. Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že nárok na úhradu nájomného z titulu predmetnej zmluvy o nájme, ktorý bol predmetom sporu bol síce fakturovaný na základe platne uzavretej zmluvy, výkon tohto uplatneného práva na úhradu žalovanej sumy je však podľa súdu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a v dôsledku toho nepožíva právnu ochranu. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že nájomný vzťah medzi stranami sporu trval od 1.5.2013 do 31.10.2015, t. j. spolu 30 mesiacov a z toho 12 mesiacov bola oprávnená zvýšená fakturácia nájomného (mesačne vo výške 328,20 Eur), avšak za ďalších 18 mesiacov trvania nájmu mala byť mesačná fakturácia len vo výške 274,20 Eur mesačne (mala byť mesačne nižšia o 54,- Eur), čo za 18 mesiacov predstavuje čiastku 972,- Eur. Súd prvej inštancie preto žalobu žalobcu v rozsahu 972,- Eur zamietol a prisúdil žalobcovi len zaplatenie istiny vo výške 809,60 Eur.

10. Súd prvej inštancie v odôvodnení tiež uviedol, že samozrejme žalovaný po uplynutí 12 mesiacov doby trvania nájmu a potom, čo žalobca neakceptoval jeho požiadavku na úpravu výšky nájmu, mohol nájomný vzťah so žalobcom ukončiť niektorým zo spôsobov dohodnutých v nájomnej zmluve, napr. formou písomnej výpovede s 3-mesačnou výpovednou lehotou, podľa názoru súdu je však nutné prihliadať k tomu, že žalovaný ako nájomca vstupoval do predmetného zmluvného vzťahu s istými očakávaniami ohľadne podmienok nájmu, ako aj doby jeho trvania a za takýchto podmienok mohol mať nastavené aj svoje podnikateľské aktivity a tiež napr. zmluvy uzavreté s tretími osobami, a preto konanie žalobcu, ktoré bolo v rozpore s pôvodne dojednanými dohodami súd vyhodnotil ako konanie v rozpore s morálnymi zásadami, ktoré majú byť akceptované v oblasti obchodno-záväzkových vzťahov. Úprava §265 Obchodného zákonníka (výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu) postihuje aj tzv. šikanózny výkon práva v obchodných vzťahoch, keď účelom výkonu práva nie je realiziácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov determinovaných obchodným záväzkom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodnoť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Rovnako toto zákonné ustanovenie ochraňuje aj dobromyseľnosť účastníkov zmluvných vzťahov, čo podľa názoru súdu prvej inštancie zodpovedá tomuto prípadu.

11. Pokiaľ ide o to, že žalovaný uznal svoj záväzok v zmysle § 323 Obchodného zákonníka v celkovej výške 2.490,- €, a ktorého súčasťou bol aj nárok uplatnený touto žalobou, súd tento právny úkon vyhodnotil tým spôsobom, že podstatou tohto inštitútu je, že zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že predmetný záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Dlžník, v tomto prípade žalovaný, však má naďalej možnosť preukázať, že záväzok nevznikol, prípadne že v čase uznania netrval resp. nie v danej výške. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti sa však prenieslo na dlžníka, t.j. žalovaného. S poukazom na už vyššie uvedené skutočnosti súd vyhodnotil, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno ohľadne tej skutočnosti, že predmetný záväzok v čase jeho uznania v deklarovanom rozsahu neexistoval resp. nevznikol, resp. pokiaľ aj vznikol, výkon takéhoto práva, ktorý je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, nemôže požívať právnu ochranu.

12. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania, súd tento priznal z prisúdenej sumy za príslušné obdobia, vždy odo dňa nasledujúceho po splatnosti tej ktorej faktúry až do zaplatenia, s tým, že nárok v časti, v ktorej žalobu zamietal, započítal na najskôr splatné pohľadávky uplatnené žalobcom v tomto súdnom konaní a pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania, súd tento priznal vo výške 9,05 % ročne tak, ako bol žalobcom uplatnený, pričom sa jednalo o zákonný úrok z omeškania, keď základná úroková sadzba ECB bola od 10.9.2014 do 15.3.2016 vo výške 0,05%.

13. Pokiaľ ide o nárok uplatnený žalobcom z titulu zmluvnej pokuty, súd tento tiež priznal čiastočne, s tým, že zmluvná pokuta bola žalobcom uplatnená na základe uzavretej dohody o uznaní záväzkov a ich úhrade dlžníkom zo dňa 31.10.2015, konkrétne v článku IV., keď zmluvná pokuta bola súdom priznaná v dojednanej výške a z prisúdenej sumy, avšak len za obdobie od 30.5.2016 do 16.5.2018, z dôvodu, že pokiaľ ide o začiatok odkedy súd zmluvnú pokutu žalobcovi priznal, poukazuje súd na to, že v predmetnej dohode o uznaní záväzkov nebola dojednaná splatnosť tejto zmluvnej pokuty, s tým, že súd považoval za preukázané, že žalobca konkrétne prostredníctvom svojho právneho zástupcu si uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie tejto zmluvnej pokuty pokusom o zmier zo dňa 19.5.2016, kde mu bola zároveň poskytnutá lehota tento nárok uhradiť do 5 dní od prevzatia pokusu o zmier, pričom bolo preukázané, že zásielku si žalovaný neprevzal a dňa 24.5.2016 bola táto uložená na pošte, čiže súd vyhodnotil, že do omeškania s úhradou predmetnej zmluvnej pokuty sa žalovaný dostal po uplynutí predmetných 5 dní, t.j. dňa 30.5.2016.

14. Vo vzťahu k tomu, že žalobca sa domáhal priznania nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty až do zaplatenia, s tým, že súd tento nárok žalobcovi priznal len do dňa 16.5.2018, teda ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku, súd zastáva právny názor, že zmluvnú pokutu nemožno priznať „do zaplatenia“, pretože nárok na zmluvnú pokutu nie je (na rozdiel od úrokov z omeškania) príslušenstvom zabezpečenej pohľadávky, ani opakujúcim sa plnením, ale ide (napriek jeho akcesorickej povahe) o nárok so samostatným skutkovým základom, ktorý nie je možné priznať žalobcovi do budúcna. Vo všeobecnosti v žalobe musí byť tento nárok vyčíslený konkrétnou peňažnou sumou resp. ak je zmluvná pokuta dojednaná vo väzbe na plynutie času (dobu omeškania), musí byť zo žaloby zrejmé, za ktoré konkrétne obdobie sa nárok na zmluvnú pokutu uplatňuje a ak napriek tomu žalobca uplatňuje nárok na zmluvnú pokutu ako opakujúce sa plnenie, je možné mu ju priznať len do vyhlásenia rozhodnutia. Na okraj súd v tejto súvislosti uviedol, že zhodný právny názor k tejto problematike zaujal už aj nadriadený súd napr. vo svojom rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.júna 2017 sp.zn.17Co/379/2016-109, v ktorom je aj odkaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.3MCdo/12/2011 zo dňa 14.6.2012, ale aj na tam citované rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení Obchodného zákonníka, ako i nariadenia vlády SR č.21/2013, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, súd priznal žalobcovi voči žalovanému povinnosť mu zaplatiť aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur.

15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko pomer úspechu strán v konaní bol podľa súdu približne rovnaký.

16. Proti tomuto rozsudku v časti, kde bol jeho návrh vo zvyšku zamietnutý podal odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

17. Žalobca nesúhlasí s odôvodnením súdu prvej inštancie, že konanie spoločnosti žalobcu bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a ide o šikanózny výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu.

18. Žalobca namietal, že v Zmluve o nájme nebytových priestorov č. 12/06/13 zo dňa 30.04.2013 uzavretej so žalovaným bola výška mesačného nájomného dohodnutá na 328,20 Eur, pričom možnosť vykonania zmien zmluvy bola v zmluve dohodnutá výlučne prostredníctvom písomnej formy, po vzájomnej dohode zmluvných strán. Procesná obrana žalovaného v konaní spočívala výlučne v tvrdení, že s bývalým riaditeľom obchodného domu spoločnosti žalobcu došlo k ústnej dohode na tom, že po dobu jedného roka bude žalovanému účtované nájomné navýšené o údajný dlh predchádzajúceho nájomníka (navýšené o 54,- Eur) a že po tomto roku dôjde k uzavretiu novej zmluvy s určením novej nižšej sumy nájomného. Žalovaný na preukázanie týchto tvrdení predložil len nepodpísaný návrh zmluvy, ktorý mu bol zaslaný na jeho e-mailovú adresu a navrhol výsluch zamestnankyne žalovaného, ako aj bývalého riaditeľa obchodného domu v N. Y. K.. T. ako svedkov. Svedok K.. T. sa k tvrdeniam žalovaného vzhľadom na časový odstup nevedel vyjadriť, zamestnankyňa žalovaného svedkyňa C. v konaní uviedla len to, že k rokovaniam medzi žalovaným a bývalým riaditeľom o zmene zmluvy došlo a že pri nich bola prítomná.

19. Žalovaný namietal, že dôvody pre zamietnutie žaloby v časti žalovaného nájomného založil súd prvej inštancie na nepodpísanej e-mailovej komunikácii a na výsluchu zamestnankyne žalovaného svedkyne C.. Podľa žalobcu nebolo preukázané ani tvrdenie žalovaného, že mu v rámci 12 mesiacov bolo účtované nájomné, ktoré bolo navýšené o dlžnú sumu bývalého nájomcu, toto tvrdila len svedkyňa, ktorá je zamestnankyňou žalovaného aj v súčasnosti, čím je spochybnená jej vieryhodnosť. Bez ohľadu na obsah výpovede jednotlivých svedkov, ako aj tvrdení žalovaného tieto sú podľa žalobcu bez významu, pretože nemôžu nahradiť povinnú písomnú formu znenia zmluvy, ktorú si zmluvné strany dohodli.

20. Žalobca v tejto súvislosti poukazoval na úpravu § 3 ods.3 zák.č. 116/1990 Zb. a § 40 ods.2 Obč. zák. (písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť len písomne).

21. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil predmetnú vec, keď aplikoval zásady poctivého obchodného styku. Uplatnenie zásady poctivého obchodného styku neprichádza do úvahy, ak toto smeruje proti výslovnému zneniu zákona alebo popiera zákonnú úpravu, nie je možné aby na základe uplatnenia zásady poctivého obchodného styku súd poprel potrebu zmeny zmluvy písomnou formou, ktorú okrem samotnej zmluvy o nájme vyžaduje kogentným ustanovením aj zákon. Žalobca namietal, že uplatnením zásady poctivého obchodného styku, resp. dobrých mravov nie je možné ani nahrádzať chýbajúcu právnu úpravu alebo tvoriť právo, ani nahradiť chýbajúcu potrebu písomnej zmeny zmluvy o nájme v tomto konkrétnom prípade. Žalobca nesúhlasí s tým, že uplatnenie jeho nároku na zaplatenie nájomného z platne uzavretej zmluvy a následne písomne uznaného dlhu v dohode o uznaní záväzkov nemôže byť považované za výkon práva, ktoré je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. Poukazoval na komentár v Obchodnom zákonníku C.H Beck 2013, Patakyová a kol., kde sa uvádza, že porušenie rovnováhy účastníkov prostredníctvom zmluvných dojednaní zakladajúcich nerovnosť zmluvných strán sa obvykle považuje za to kritérium, uplatnením ktorého sa účastníci sporu dožadujú ochrany pred súdom a navrhujú neposkytnutie súdnej ochrany. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

22. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril písomným podaním zo dňa 09.08.2018 a uviedol, že vzhľadom ku skutočnostiam uvedeným v priebehu súdneho procesu, ktoré žalovaný preukázal považuje rozsudok súdu prvej inštancie za správny.

23. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu súd doručil žalobcovi, žalobca naň reagoval podaním zo dňa 22.08.2018, kde uviedol, že vzhľadom k tomu, že žalovaný vo vyjadrení neuvádza žiadne podstatné skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné sa vyjadriť, žalobca sa k tomuto vyjadreniu už nevyjadruje.

24. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa § 378 ods.1, § 380 a § 385 ods.1 Civilného sporového poriadku (ďalej len v senáte bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je odôvodnené.

25. Žalobca síce v odvolaní navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vzhľadom však na úpravu § 359 (odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané), odvolací súd vychádzal z toho, že žalobca sa odvolal proti tej časti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a proti súvisiacemu výroku o náhrade trov konania.

26. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom nároku na nájomné zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 30.04.2013 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom, zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a bola ukončená vzájomnou dohodou ku dňu 31.10.2015 (dohoda o ukončení zmluvy o nájme bola uzavretá dňa 31.10.2015). V deň ukončenia nájomného vzťahu uzavreli žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník aj Dohodu o uznaní záväzkov a ich úhrade dlžníkom, v ktorej žalovaný ako dlžník podpisom potvrdil, že uznáva čo do dôvodu aj výšky svoj záväzok voči veriteľovi za prenájom nebytových priestorov ku dňu 31.10.2015 vo výške 2.490,- Eur a zaviazal sa veriteľovi zaplatiť v troch splátkach po 830,- Eur (1. splátku do 31.10.2015, 2. splátku najneskôr do 30.11.2015 a 3. splátku najneskôr do 31.12.2015). Z textu dohody o uznaní záväzkov a ich úhrade je zrejmá aj špecifikácia sumy 2.490,-Eur, ktorú žalovaný uznal ako svoj záväzok voči žalobcovi ako veriteľovi a to tak, že ide o dlh zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 12/06/13 zo dňa 30.04.2013 a predstavuje neuhradené faktúry, a to faktúru č. 15060118 so splatnosťou dňa 15.02.2015 v sume 192,60 Eur (čo predstavuje neuhradený zostatok z mesačného nájomného účtovaného touto faktúrou vo výške 328,20 Eur) a ďalšie faktúry, ktorými bolo žalovanému vyúčtované mesačné nájomné po 328,20 Eur za mesiace apríl 2015 až október 2015, každá z týchto faktúr bola splatná do 15. dňa príslušného mesiaca, za ktorý sa nájomné platí. V čl. III dohody o uznaní záväzku a ich úhrade sa veriteľ a dlžník dohodli, že dlžník uhradí veriteľovi svoj záväzok v celkovej výške 2.490,- Eur v troch splátkach po 830,- Eur tak, že 1. splátku sa zaväzuje zaplatiť najneskôr do 31.10.2015, 2. splátku najneskôr do 30.11.2015 a 3. splátku najneskôr do 31.12.2015. Žalovaný a žalobca ako účastníci dohody si pre prípad omeškania dlžníka so splácaním dlhu dohodli zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne z dlžnej sumy až do jej úplného zaplatenia (čl. IV).

27. Podanou žalobou si žalobca uplatnil právo na zaplatenie 1.781,60 Eur s prísl., a to titulom úhrad nasledovných faktúr: faktúra č. 15060241 so splatnosťou dňa 15.04.2015, a to vo výške 140,60 Eur (lebo časť tejto sumy vo výške 187,60 Eur bola žalobcovi uhradená), faktúra č. 15060308 so splatnosťou dňa 15.05.2015, faktúra č. 15060369 so splatnosťou 15.06.2015, faktúra č. 15060437 splatná 15.07.2015, faktúra č. 15060500 so splatnosťou 15.08.2015 a faktúra č. 15060628 so splatnosťou 15.10.2015, každá z týchto faktúr bola žalovaná vo výške 328,20 Eur. Žalobca k žalobe pripojil zmluvu o nájme nebytových priestorov, dohodu o ukončení zmluvy o nájme nebytových priestorov, faktúry zaplatenia ktorých sa domáhal, dohodu o uznaní záväzkov a ich úhrade dlžníkom zo dňa 31.10.2015 a pokus o zmier.

28. Podľa § 3 ods.1 zák.č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, prenajímateľ môže nebytový priestor prenechať na užívanie inému (ďalej len "nájomca") zmluvou o nájme (ďalej len "zmluva").

29. Podľa § 3 ods.3 cit. zák. zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak.

30. Podľa § 265 zák. č. 513/1991 Zb. výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

31. Podľa § 323 ods.1 cit. zák. ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

32. Podľa § 544 ods.1 zák.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda.

33. Podľa § 544 ods.2 cit. zák. zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

34. Nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní vznikol z obchodno-záväzkových vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď pri aplikácii hmotného práva vychádzal z príslušnej úpravy Obchodného zákonníka, zák.č. 116/1990 Zb. nájme a podnájme nebytových priestorov a pokiaľ ide o posúdenie nároku na zmluvnú pokutu, ktorá ako právny inštitút nie je upravená v Obchodnom zákonníku, z príslušnej úpravy Občianskeho zákonníka.

35. Podľa § 272 ods. 1 Obch. zák. zmluva vyžaduje pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme.

36. Podľa § 272 ods. 2 cit. zák. ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne.

37. Obchodné záväzkové vzťahy sú založené na zmluvnej voľnosti, podnikatelia pri uzatváraní zmlúv v súvislosti s výkonom ich podnikateľskej činnosti vychádzajú zo vzájomnej dohody zmluvných strán, ku ktorej dospievajú na základe rokovaní o uzavretí zmluvy, pričom postavenie zmluvných strán je na rovnakej úrovni.

38. Pri uzatváraní zmlúv o prenájme nebytových priestorov zákon predpisuje písomnú formu. V zmluve o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 30.04.2013 medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom sa zmluvné strany okrem iného tiež dohodli, že zmluvu je možné meniť a dopĺňať iba po vzájomnej dohode oboch zmluvných strán písomnou formou (čl. XVIII bod 3 zmluvy). Ako to vyplýva aj z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, k Zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.04.2013 nebol písomne uzavretý žiaden dodatok, nebola dohodnutá zmena mesačného nájmu určeného v čl. VI bod 2 zmluvy v celkovej výške 328,20 Eur (297,- Eur mesačne za prenajatý obchodný priestor a 31,20 Eur mesačne za ostatnú plochu).

39. Odvolací súd nepochybuje o tom, že žalovaný sa pokúšal dohodnúť so žalobcom na zmene nájomného, na jeho znížení. Žalovaný tvrdil že nájomné vo výške 328,20 Eur malo byť len na 12 mesiacov, a za ďalšie trvanie nájmu mala podľa žalovaného mesačná fakturácia predstavovať len sumu 274,20 Eur. Žalovaný v konaní preukázal, že sa pokúšal so žalobcom dohodnúť o znížení nájomného, nepreukázal však, že k takejto dohode právne relevantným spôsobom medzi zmluvnými stranami skutočne aj došlo. Dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie neboli preukázané tvrdenia žalovaného, že po uplynutí 12 mesiacov malo byť nájomné znížené v súvislosti s tým, že pôvodne do tohto nájomného mal byť rozpočítaný aj dlh predchádzajúceho nájomcu. Žalovaný v konaní preukázal len to tvrdenie, že sa snažil o dosiahnutie uzavretia dodatku k nájomnej zmluve, kde by sa táto ním tvrdená skutočnosť zohľadnila a nájomné by bolo znížené. Pokiaľ aj niekto z pracovníkov žalobcu mal snahu súhlsiť so znížením dohodnutého nájomného tak, ako to požadoval žalovaný, zo strany osôb oprávnených konať za žalobcu k takejto dohode so žalovaným nedošlo. Ako skonštatoval aj súd prvej inštancie, k uzavretiu takéhoto dodatku a k dohode o znížení nájomného medzi zmluvnými stranami nikdy nedošlo. Ak sa pri uzatváraní zmluvy do výšky dohodnutého nájomného skutočne premietol dlh predchádzajúceho nájomcu s tým, že po 12 mesiacoch sa nájomné zníži (ako to tvrdil žalovaný), mal žalovaný trvať na tom, aby takáto dohoda bola uvedená priamo v zmluve.

40. Odvolací súd nesúhlasí so súdom prvej inštancie, ktorý po vyhodnotení tvrdení žalovaného a svedeckej výpovede zamestnankyne žalovaného U. C. dospel k záveru, že žalobcom uplatnené právo na úhradu žalovanej sumy je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a preto nepožíva právnu ochranu. Napokon, aj sám súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaný mohol nájomný vzťah so žalobcom ukončiť niektorým zo spôsobov dohodnutým v nájomnej zmluve, čo však žalovaný neurobil. Pokiaľ bol žalovaný nespokojný s tým, že sa mu nepodarilo dosiahnuť zníženie nájomného, skutočne mal možnosť nájomný vzťah ukončiť. Odvolací súd nesúhlasí so súdom prvej inštancie, ktorý v súvislosti s tým považoval za nutné prihliadnuť k tomu, že žalovaný ako nájomca vstupoval do zmluvného vzťahu s istými očakávaniami ohľadne podmienok predmetného nájmu.

41. Predovšetkým je potrebné znovu zdôrazniť, že v prípade žalobcu a žalovaného ide o dva podnikateľské subjekty, ktoré sú z hľadiska svojho právneho postavenia v rovnakej situácii, nejedná sa o žiadnu slabšiu stranu na strane žalovaného. Navyše, ako to zistil aj súd prvej inštancie, žalovaný svoj dlh voči žalobcovi písomne uznal bez toho, aby v dohode o uznaní záväzkov a ich úhrade uviedol akékoľvek svoje výhrady, pokiaľ ide o výšku dlhu. Vysvetlenie žalovaného na pojednávaní na súde prvej inštancie pokiaľ ide o uznanie, keď žalovaný uviedol, že Dohodu o uznaní záväzkov a ich úhrade zo dňa 31.10.2015 musel podpísať z toho dôvodu, že mu bolo povedané, že ak to nepodpíše, tak ho stadiaľ vyhodia a žalovaný mal za to, že keď sa toto podpíše a uhradí, tak ten dlh bude v podstate skoro nulový, považuje odvolací súd za zmätočné a nepresvedčivé. K ukončeniu vzťahu zo zmluvy o nájme nebytových priestorov došlo na základe vzájomnej dohody ku dňu 31.10.2015, táto dohoda bola podpísaná dňa 31.10.2015, teda v rovnaký deň ako bola podpísaná dohoda o uznaní záväzku, nájomný vzťah bol týmto dňom ukončený, takže akékoľvek obavy žalovaného že bude z priestorov vyhodený, nie sú relevantné.

42. Uznanie záväzku má za následok vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je možnosť dlžníka, ktorý môže preukázať, že uznaný záväzok v čase podpisu písomného uznania v skutočnosti už neexistoval, a to preto, že takýto záväzok nikdy nevznikol alebo preto, že tento záväzok ešte pred jeho uznaním zanikol. Odvolací súd nesúhlasí so súdom prvej inštancie, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno ohľadne tej skutočnosti, že predmetný záväzok v čase jeho uznania v deklarovanom rozsahu neexistoval, resp. nevznikol, resp. pokiaľ aj vznikol, výkon takéhoto práva je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku a nemôže požívať právnu ochranu.

43. Námietka dlžníka, že dlh v čase uznania neexistoval, resp. že zanikol môže byť úspešná len v prípade, keď takéto tvrdenie dlžníka bude preukázané. Preukázanie určitých skutočností majúcich hmotno-právne následky (neexistencia záväzku napr. v dôsledku jeho neplatnosti, zánik záväzku určitým zákonom stanoveným spôsobom) nemôže byť nahradené úvahou súdu, že uplatňovanie nároku z písomnej zmluvy je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku tak, ako to uviedol súd prvej inštancie. Odvolací súd súhlasí so žalobcom, že s poukazom na zásadu poctivého obchodného styku nie je možné nahradiť obligatórnu písomnú zmenu zmluvy (dohody medzi dvomi podnikateľmi).

44. Bez ohľadu na to však odvolací súd zdôrazňuje, že nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V rozpore so zásadami poctivého obchodného styku je stav, keď dlžník neuhrádza svoje záväzky, a v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný neuhradil žalobcovi nájomné za určité obdobie ani vo výške, ktorú sám žalovaný považoval za správnu. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný v konaní na súde prvej inštancie nepreukázal, že dlh, ktorý písomne uznal čo do dôvodu a výšky v žalovanej výške nevznikol, a nepreukázal ani, že tento dlh v čase uznania vo výške uplatnenej v žalobe už netrval, rovnako tak nepreukázal, že v čase rozhodovania súdu svoj záväzok žalobcovi už zaplatil.

45. Odvolací súd nesúhlasí so súdom prvej inštancie ani v tom, že zmluvnú pokutu dohodnutú ako opakujúce sa plnenie nie je možné priznať „do zaplatenia“, pretože ide o nárok so samostatným skutkovým základom, ktorý nie je možné priznať žalobcovi do budúcna; na základe tohto právneho názoru súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu v dojednanej výške 0,05% denne z dlžnej sumy len do dňa vyhlásenia rozsudku, teda do 16.5.2018.

46. Odvolací súd zastáva názor, že pri meškaní s úhradou peňažného záväzku (pri porušení povinnosti uhradiť záväzok včas) je možné dohodnúť aj zmluvnú pokutu (bez ohľadu na to, že veriteľovi vzniká podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka právo požadovať úroky z omeškania), túto zmluvnú pokutu je možné dohodnúť ako opakujúce sa plnenie a veriteľ má právo na zaplatenie takto dohodnutej zmluvnej pokuty až do splnenia peňažného záväzku. Zmluvnú pokutu si strany dohodnú pre prípad porušenia záväzku, a pri porušení záväzku dlžníka zaplatiť dlh v určitej lehote trvá porušovanie záväzku až do doby, kým dlžník nezaplatí (nesplní povinnosť, pre porušenie ktorej bola dohodnutá zmluvná pokuta). Zo žaloby, ktorou veriteľ žiada, aby bola priznaná zmluvná pokuta dohodnutá určitou sadzbou, resp. sumou denne až „do zaplatenia“, je zrejmé obdobie, za ktoré sa nárok na zmluvnú pokutu uplatňuje (až do splnenia povinnosti).

47. Žalobca a žalovaný si v čl. IX. bod 1 Zmluvy o nájme nebytových priestorov dohodli, že v prípade, ak sa nájomca dostane do omeškania so zaplatením základného nájomného, je prenajímateľ oprávnený požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,05% denne z dlžnej sumy, so zaplatením ktorej je v omeškaní. Obdobná dohoda o zmluvnej pokute vo výške 0,05% z dlžnej sumy denne pre prípad omeškania dlžníka so splácaním záväzku je obsiahnutá aj v čl. IV. bod 1 Dohody o uznaní záväzkov a ich úhrade zo dňa 31.10.2015. Podľa názoru odvolacieho súdu takto dohodnutá zmluvná pokuta zodpovedá právnej úprave, zmluvná pokuta bola dohodnutá písomne, bola dohodnutá pre porušenie konkrétneho záväzku zo zmluvy (zaplatiť nájomné v dohodnutej lehote) a zmluvná pokuta je dostatočne určitá tak, aby bolo možné určiť jej výšku.

48. K poznámke, že zhodný názor ako súd prvej inštancie zaujal aj odvolací súd v rozhodnutí KS v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 379/2016-109 zo dňa 29.6.2017, v ktorej je aj odkaz na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3MCdo 12/2011 zo dňa 14.6.2012 odvolací súd uvádza, že v prípade posudzovanom v uznesení NS SR ako súdu dovolacieho sp. zn. 3MCdo 12/2011 zo dňa 14.6.2012 išlo o iný prípad, a preto nie je možné z neho vychádzať pri rozhodovaní v tejto veci. Vo veci posudzovanej dovolacím súdom sp. zn. 3MCdo 12/2011 išlo o prípad, keď v zmluve o dielo bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 14,- Eur denne, teda formou opakujúceho sa plnenia, a to pre prípad nedodržania záväzného termínu dokončenia stavby, pričom žalobca nesplnenie povinnosti zabezpečovanej zmluvnou pokutou spočívajúcej v dokončení diela v dohodnutom termíne dokladoval len ku dňu podania návrhu na vydanie platobného rozkazu. Súd prvej inštancie na návrh žalobcu uložil žalovanému povinnosť zaplatenia zmluvnej pokuty formou opakovaného plnenia do budúcnosti („do zaplatenia“), s čím dovolací súd nesúhlasil. Uviedol, že vzhľadom na charakter zmluvnou pokutou zabezpečenej zmluvnej povinnosti nie je možné uložiť povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu formou opakujúcich sa plnení do budúcna. Podľa názoru odvolacieho súdu ide v tejto veci o iný prípad, žalovaný mešká so splnením peňažného záväzku, preto je možné uložiť mu zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty aj formou opakovacích sa plnení do budúcna, teda „do zaplatenia“. Vo veci riešenej dovolacím súdom v konaní pod sp. zn. 3MCdo 12/2011 išlo o porušenie povinnosti zhotoviť dielo, je nepochybné, že aj zmluvná pokuta mohla byť uložená len do splnenia povinnosti, teda do zhotovenia diela (a nie do zaplatenia).

49. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej návrh žalobcu zamietol za nesprávny, takýto záver nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci prihliadal len k určitým dôkazom, a to ústnemu prednesu žalovaného a svedkov a nevyhodnotil dostatočne listinné dôkazy, písomnú zmluvu a písomné uznanie záväzku. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu (žalobca uplatnil právo na zaplatenie nájomného za mesiac február, apríl až október 2015), súd prvej inštancie vychádzajúc z nesprávneho právneho názoru považoval za neoprávnenú fakturáciu nájomného v rozsahu 18 mesiacov (pričom časť nájomného bola zo strany žalovaného vo fakturovanej výške dobrovoľne uhradená). Takýto postup považoval odvolací súd za nesprávny a dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneh posúdenia nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je účelné, aby zopakoval dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, preto jeho rozhodnutie v časti, kde bol návrh žalobcu zamietnutý a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 238 ods. 1 písm. c) zrušil a podľa § 391 ods. 1 mu vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní predovšetkým opakovane vyhodnotí dokazovanie, ktoré vykonal, pričom je viazaný vyššie vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu pokiaľ ide o právne účinky uznania záväzku, súlad konania žalobcu so zásadami poctivého obchodného styku a možnosti uložiť zaplatenie zmluvnej pokuty ako opakujúce sa plnenie aj do budúcnosti pri meškaní s úhradou peňažného záväzku. Súd prvej inštancie bude rozhodovať o nároku uplatnenom v žalobe.

50. Podľa § 396 ods. 3 o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci.

51. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .