Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_21Csp-33-2018.pdf
PDF · 126.32 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/33/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Liptovský Mikuláš - sudca JUDr. Daniel Marcián v spore žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31335004, so sídlom Bajkalská 30, Bratislava proti žalovaným: 1.) Ľ. U., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom W. I., 2.) B. U., T.aM.. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom G. XXX/X, W. I., a 3.) H. U., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom G. XXX/X, W. I., o zaplatenie sumy 16.306,70 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný v 1. rade, žalovaný v 2. rade a žalovaná v 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 14.681,58 eur spolu s úrokom 730,67 eur, úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.696,60 eur od 17. 11. 2017 do 31. 3. 2018 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 14.681,58 eur od 1. 4. 2018 do zaplatenia, to všetko žalovaný v 1. rade v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a žalovaný v 2. rade a žalovaná v 3. rade v mesačných splátkach po 200 eur, splatných vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, pričom omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia, s tým, že plnením jedného zo žalovaných v 1. až 3. rade zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
II. Vo zvyšnom rozsahu žalobu zamieta.
III. Žalobca má voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,49 % ročne, pričom o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobou z 2. 5. 2018, doručenou na tunajší súd 7. 5. 2018, sa žalobca domáhal rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaných zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 16.306,70 eur, spolu s úrokom vo výške 6,59% ročne zo sumy 14.856,38 eur od 1. 4. 2018 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 15.640,25 eur od 1. 4. 2018 do zaplatenia. Uvedený žalobný návrh odôvodnil nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Na základe zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXXXXX bola medzi žalobcom a žalovanými 15. 11. 2012 uzatvorená zmluva o medziúvere č. XXXXXXXXXX a stavebnom - sporiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému v 1. rade medziúver vo výške 19.000 eur. Finančné prostriedky boli poskytnuté v štyroch výplatách, a to 29. 11. 2012 - suma 2.421,31 eur a suma 5.096,19 eur, 13. 12. 2012 - suma 7.682,50 eur a 19. 3. 2013 - suma 3.572 eur, pričom 29. 11. 2012, v súlade s čl. II. zmluvy o úvere - časť medziúver, pri prvej výplate medziúveru, žalobca za spracovanie medziúveru zaúčtoval žalovanému v 1. rade aj poplatok v sume 228 eur, tak že celková výška vyplateného medziúveru bola znížená o tento poplatok. Žalovaný v 1. rade sa v zmluve zaviazal do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky z medziúveru v sadzbe 6,59 % ročne mesačnými splátkami vo výške 104,35 eur, splatnou do 15. dňa v mesiaci, pričom suma poskytnutého medziúveru bola základom pre výpočet týchto úrokov z medziúveru. Žalovaný v 1. rade sa v zmluve tiež zaviazal platiť poplatok za poistenie typu A mesačnými platbami vo výške 7,60 eur, teda uzatvoril súčasne príslušné poistenie. Do pridelenia cieľovej sumy sa žalovaný v 1. rade takisto zaviazal vkladať na účet stavebného sporenia mesačné vklady vo výške 74,65 eur. Stavebný úver sa žalovaný v 1. rade zaviazal splácať (vrátane úrokov v sadzbe 4,75 % ročne) mesačnými splátkami vo výške 179 eur (spolu s mesačným poplatkom za poistenie typu A vo výške 7,60 eur.) Žalovaní v 2. a 3. rade prevzali (v tejto zmluve) ručením na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku žalobcu, ak ju neuspokojí žalovaný v 1. rade. Žalovaný v 1. rade porušil zmluvu a medziúver prestal riadne a včas splácať. Listom z 2. 10. 2017 žalobca vyzval žalovaného v 1. rade na doplatenie omeškaných splátok, pričom ho upozornil, že ak omeškané splátky nebudú doplatené, bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. Žalovaní v 2. a 3. rade na písomné upozornenie, ktoré im bolo zaslané, nereagovali. Nakoľko omeškané splátky neboli doplatené, žalobca 13. 11. 2017 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom, s tým, že rovnopis vyhlásenia bol zaslaný na vedomie aj žalovaným v 2. a 3. rade, s upozornením, že ak žalovaný v 1. rade nezaplatí celý dlh bude si žalobca vymáhať pohľadávku súdnou cestou aj voči žalovaným v 2. a 3. rade. Ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru žalobca zúčtoval nasporenú sumu vo výške 4.128,60 eur so sumou poskytnutého medziúveru vo výške 19.000 eur, čo znamená, že dlžná istina predstavovala sumu 14.871,40 eur (19.000 eur - 4.128,60 eur.) Dlžná suma ku vyhláseniu mimoriadnej splatnosti predstavovala sumu 15.820,27 eur, pričom pozostávala z dlžnej istiny vo výške 14.871,40 eur, z dlžných úrokov za úver vo výške 730,67 eur, dlžných poplatkov za poistenie vo výške 53,20 eur a dlžných poplatkov vo výške 165 eur, ktoré poplatky si však žalobca výslovne neuplatňoval. Vyhlásením mimoriadnej splatnosti úverová zmluva nezanikla, žalobca si preto aj naďalej uplatňoval nárok na dohodnuté úroky za úver z istiny vo výške 6,59 % ročne, a tiež úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z celej dlžnej sumy ku vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Keďže po vyhlásení mimoriadnej splatnosti došlo 31. 3. 2018 k jednej úhrade vo výške 15,02 eur, došlo k zníženiu sumy dlžnej istiny zo sumy 14.871,40 eur na sumu 14.856,38 eur. Ku 31. 3. 2018 tak bola výška žalobcovej pohľadávky 16.306,70 eur, pričom pozostávala z dlžnej istiny vo výške 14.856,38, dlžných úrokov za úver ku vyhláseniu mimoriadnej splatnosti vo výške 730,67 eur, dlžných poplatkov na poistnom ku vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru vo výške 53,20 eur, úrokov za úver vo výške 5,69 % ročne za obdobie od 14. 11. 2017 do 31. 3. 2018 vo výške 370,52 eur a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne za obdobie od 14. 11. 2017 do 31. 3. 2018 vo výške 295,93 eur.
2. Dňa 17. 8. 2018 bolo na tunajší súd doručené písomné vyjadrenie žalovaných v 2. a 3. rade k žalobe (na č. l. 101 spisu), v ktorom títo žalovaní požiadali možnosť o splácania úveru v splátkach 80 eur mesačne. Poukázali pritom na to, že doteraz zaplatili 3.341,88 eur, majú dve maloleté deti, žalovaná v 3. rade je na materskej dovolenke, a že žalovaný v 2. rade zarába len minimálnu mzdu.
3. V replike doručenej na tunajší súd 12. 12. 2018 (na č.l. 120 spisu) žalobca uviedol, že s navrhovanými splátkami vo výške 80 eur mesačne nesúhlasí vzhľadom na výšku pohľadávky a dlhodobé nesplácanie úveru v minulosti.
4. V duplike doručenej na tunajší súd 4. 2. 2019 (elektronické podanie bez autorizácie podľa osobitného predpisu, ktoré nebolo v lehote podľa § 125 ods. 2 Civilného sporového poriadku doplnené v listinnej podobe, resp. v elektronickej podobe s autorizáciou podľa osobitného predpisu) žalovaní v 2. a 3. rade len zopakovali svoju žiadosť splácať úver v splátkach 80 eur mesačne, pričom dodali, že nie sú v kontakte so žalovaným v 1. rade.
5. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré sa žalobca nedostavil, svoju účasť však ospravedlnil a vyjadril súhlas s konaním pojednávania v jeho neprítomnosti. Na pojednávanie sa takisto nedostavil žalovaný v 1. rade, ktorý svoju neúčasť nijako neospravedlnil. Prítomní žalovaní v 2. a 3. rade na pojednávaní zopakovali, že žiadajú o splátky, a to výške 80 eur prvé dva roky a potom vo výške 180 eur, tak ako boli uvedené v zmluve. Uviedli, že majú dve maloleté deti, a že žalovaný v 2. rade sa zamestnal v zahraničí ako živnostník, kde pracuje zatiaľ prvý mesiac, pričom očakáva dohodnutý príjem vo výške 2.000 eur mesačne.
6. Na tomto pojednávaní súd vykonával dokazovanie, pričom dospel k nasledovným skutkovým zistenia.
7. Zo zmluvy o medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a žalovanými v 2. rade a 3. rade ako ručiteľmi 15. 11. 2012 súd zistil, že žalobca sa zaviazal poskytnúť žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi medziúver vo výške 19.000 úver, a žalovaný v 1. rade sa zaviazal platiť žalobcovi úroky z medziúveru vo výške 6,59 % ročne, a to v mesačných splátkach po 111,95 eur (vrátane poplatku za poistenie), ako aj vkladať na účet stavebného sporenia mesačne sumu 74,65 eur. Výška úrokovej sadzby medziúveru (6,59% ročne) mala byť fixná po dobu piatich rokov. Úroková sadzba stavebného úveru bola dohodnutá vo výške 4,75 % ročne, pričom mesačná splátka stavebného úveru (vrátane úrokov zo stavebného úveru) mala predstavovať sumu 186,60 eur. Pokiaľ ide o výšku poplatku za spracovanie medziúveru, poplatky za vedenie účtu stavebného sporenia / stavebného úveru, poplatku za vedenie účtu medziúveru, poplatkov pri neplnení povinností podľa tejto zmluvy a ostatných poplatkov za služby a úkony, ktoré bol povinný dlžník hradiť podľa zmluvy, odkazovala v tomto smere zmluva na príslušný sadzobník poplatkov žalobcu. Poplatok za spracovanie medziúveru mal byť podľa zmluvy splatný pri prvom poukázaní finančných prostriedkov medziúveru, tak že celková výška poukazovaných finančných prostriedkov medziúveru mala byť znížená o výšku tohto poplatku. Zmluva tiež obsahuje vyhlásenie žalovaných v 2. a 3. rade ako ručiteľov, že podľa § 303 a nasl. Občianskeho zákonníka ručia za zaplatenie záväzkov dlžníka podľa tejto zmluvy.
8. Z výpisu z účtu medziúveru žalovaného v 1. rade ako dlžníka k 31. 1. 2017 - t.j. ku dňu, ktorý žalobca nesprávne považoval za deň vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru (č. l. 10 a 9 spisu) vyplynulo, že žalovanému v 1. rade bola poskytnutá výplata medziúveru v celkovej výške 18.772 eur (a to postupne v štyroch platbách - 2.421,31 eur, 5.096,19 eur, 7.682,50 eur a 3.572 eur), pretože suma medziúveru, ktorá mala byť podľa zmluvy poskytnutá vo výške 19.000 eur, bola žalobcom znížená o sumu poplatku za spracovanie medziúveru vo výške 228 eur. Z tohto výpisu z účtu medziúveru (ktorý zahŕňal aj všetky jednotlivé vklady žalovaného v 1. rade) ďalej vyplynulo, že výška dlžných úrokov z medziúveru (v sadzbe 6,59 % ročne) za obdobie do 13. 11. 2017 predstavovala celkovo sumu 730,67 eur, a výška dlžného poistného za obdobie do 13. 11. 2017 predstavovala sumu 53,20 eur.
9. Za nesporné skutkové tvrdenie podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 290 až 300 CSP (pre nepopretie žalovanými) považoval súd skutkové tvrdenie žalobcu o zaplatení sumy 15,02 eur dňa 31. 3. 2018 na úhradu mimoriadne zosplatnenej sumy.
10. Pre prípad, že by chcel niekto namietať možnosť uplatnenia týchto ustanovení voči spotrebiteľovi, súd uvádza, že spotrebiteľ síce nemá povinnosť tvrdenia vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve (tie musí súd podľa únijného práva v spotrebiteľskej zmluve vždy skúmať ex offo), avšak spotrebiteľa zaťažuje (ako každého iného žalovaného) bremeno tvrdenia, resp. povinnosť účinného popretia skutkových tvrdení žalobcu vo vzťahu k všetkým ostatným skutkovým okolnostiam (než je existencia neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách), ako napríklad v tomto prípade vo vzťahu ku skutočnosti zaplatenia, resp. nezaplatenia určitej sumy, ktorého neunesenie (bremena tvrdenia), resp. ktorej nesplnenie (povinnosti účinne poprieť skutkové tvrdenia žalobcu) má pre žalovaného spotrebiteľa následky ako pre každého iného žalovaného, a to v podobe prehry sporu z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia, resp. v podobe následkov vyplývajúcich z ustanovenia § 151 ods. 1 CSP, t.j. fikcie nespornosti takto nepopretých skutkových tvrdení žalobcu. Ustanovenia § 290 až 300 CSP (osobitná úprava o spotrebiteľských sporoch) totiž nevylučuje aplikáciu ust. § 151 ods. 1 a ods. 2 CSP v spotrebiteľských sporoch, a preto podľa § 300 CSP možno ust. § 151 CSP aplikovať aj v spotrebiteľských sporoch. Súd síce podľa § 295 CSP môže (nie však musí) vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol (ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci), avšak toto ustanovenie sa týka výlučne dokazovania, teda situácie, ak si žalovaný spotrebiteľ (aspoň) splnil povinnosť tvrdenia (a teda iba neoznačil, či nepredložil dôkazy na preukázanie týchto svojich skutkových tvrdení), čo sa však nebol tento prípad, pretože žalovaný tu ani len neuviedol skutkové tvrdenia (ohľadne doručenia predmetného oznámenia.) Výnimku z povinnosti tvrdenia spotrebiteľa by predstavovala len okolnosť neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, ktoré neprijateľné podmienky musí súd zo spotrebiteľskej zmluvy zisťovať ex offo (aj bez návrhu spotrebiteľa.) V danom prípade však ide iba o otázku zaplatenie určitej sumy, teda iba o otázku, ktorá nemá nič spoločné s neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve.
11. Z výpisu z účtu stavebného sporenia žalovaného v 1. rade ako dlžníka k 13. 11. 2017 (č. l. 11 - 12 spisu) mal súd preukázané, že nasporená suma k 13. 11. 2017 predstavovala 4.128,60 eur.
12. Z upozornení na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti z 2. 10. 2017 adresovaných každému zo žalovaných osobitne (v spojení s príslušnými poštovými obálkami) mal súd preukázané, že žalobca všetkých troch žalovaných upozornil (žalovaného v 1. rade 6. 10. 2017, a žalovaných v 2. a 3. rade zhodne 5. 10. 2017 = dni, kedy boli uvedené zásielky uložené na pošte, čím sa preukázateľne prvýkrát podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka dostali do dispozičnej sféry žalovaných), že sú v omeškaní s úhradou dlžných splátok (vrátane splátky dlžnej za mesiac október 2017), s tým, že ak tieto dlžné splátky neuhradia do 16. 10. 2017, žalobca vyhlási mimoriadnu splatnosť celkového dlhu z predmetnej úverovej zmluvy.
13. Z oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru z 13. 11. 2017 (v spojení s príslušnými doručenkami, resp. u žalovaného v 1. rade v spojení s príslušnou poštovou obálkou) vyplynulo, že žalobca 15. 11. 2017 (u žalovaných v 2. a 3. rade ide o deň doručenia oznámenia, a u žalovaného v 1. rade ide o deň uloženia na pošte, čím sa preukázateľne prvýkrát podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka dostalo oznámenie do jeho dispozičnej sféry) oznámil obom žalovaným, že ku 13. 11. 2017 nastáva mimoriadna splatnosť celej dlžnej sumy na základe predmetnej úverovej zmluvy, a súčasne vyzval všetkých žalovaných zaplatiť túto dlžnú sumu.
14. Za nesporné skutkové tvrdenia žalovaných v 2. a 3. rade (z vyjadrenia k žalobe a prednesené na pojednávaní) mal súd podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku pre ich nepopretie zo strany žalobcu tvrdenia o tom, že majú dve maloleté deti, žalovaná v 3. rade je na materskej dovolenke, a že žalovaný v 2. rade zarába len minimálnu mzdu, pričom teraz sa prvý mesiac zamestnal v zahraničí ako živnostník, kde očakáva dohodnutý príjem 2.000 eur.
15. Takto zistený skutkový stav súd podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.
16. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere z 15. 11. 2012, ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
17. Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
18. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
19. Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka.) To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
20. Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
21. Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
22. Podľa § 53 ods. 9 OZ ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
23. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
24. Podľa § 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
25. Podľa § 497 Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb., účinného v čase uzatvorenia zmluvy z 15. 11. 2012, ďalej len „OBZ“) zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
26. Podľa § 546 OZ dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neupokojí dlžník.
27. Podľa § 548 ods. 1 OZ ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ vyzval.
28. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.
29. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
30. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzatvorenia zmluvy z 15. 11. 2012, ďalej len „nariadenie“) výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba J. X. H. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
31. Žalobca uzatvoril 15. 11. 2012 so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a žalovanými v 2. a 3. rade ako ručiteľmi zmluvu o medziúvere a stavebnom - spotrebiteľskom úvere, ktorá napĺňa charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože bola uzatvorená medzi žalobcom ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ, pretože tento pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a žalovanými ako spotrebiteľmi podľa § 52 ods. 4 OZ, pretože títo pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto zmluva súčasne napĺňa charakteristiku zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. OBZ, pretože sa v nej žalobca zaviazal, že poskytne žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi peňažné prostriedky do určitej sumy, a žalovaný v 1. rade sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Súčasťou zmluvy sú na záver aj ručiteľské vyhlásenia žalovaných v 2. a 3. rade (obsahovo) podľa § 546 OZ.
32. Žalobca pre porušenie zmluvy žalovanými spočívajúcom v omeškaní s platením splátok (ktorú negatívnu skutočnosť nemusel žalobca podľa tzv. negatívnej dôkaznej teórie preukazovať, a žalovaní, na ktorých tak bolo prenesené dôkazné bremeno o zaplatení týchto splátok toto bremeno neuniesli, a vlastne ani len nepopreli takéto skutkové tvrdenie žalobcu, čím sa toto skutkové tvrdenie žalobcu podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 290 až 300 CSP považovalo za nesporné a nebolo ho preto ani potrebné dokazovať) požadoval podľa § 565 OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ (zmluvne dojednané) okamžité splatenie poskytnutého mimoriadneho medziúveru a ďalších záväzkov vyplývajúcich z úverovej zmluvy. Splatnosť takto mimoriadne zosplatnenej sumy však nastala podľa § 563 OZ až 15. 11. 2017, pretože oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti (ktoré obsahovalo aj výzvu na zaplatenie mimoriadne zosplatnenej sumy) bolo všetkým žalovaným doručené až 15. 11. 2017, a preto mohlo byť podľa § 563 OZ toto zosplatnenie účinné až dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto oznámenia žalovaným (16. 11. 2017), a teda nie 13. 11. 2017 (ako tvrdil žalobca v tomto oznámení.)
33. Po vyhlásení mimoriadnej splatnosti však boli žalovaní povinní vrátiť žalobcovi len istinu úveru vo výške 14.628,38 eur, a nie v žalobcom uplatnenej výške, pretože po odpočítaní sumy nasporenej na konte sporenia vo výške 4.128,60 eur (ku 13. 11. 2017, kedy došlo k zúčtovaniu konta sporenia s kontom medziúveru, ktorá suma bola započítaná na istinu medziúveru) a po odpočítaní sumy 15,02 eur zaplatenej po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, bolo správne od sumy poskytnutej istiny úveru odpočítať ešte aj sumu 228 eur, pretože išlo o sumu neoprávnene zaplatenú žalovaným v 1. rade v prospech žalobcu, keďže táto suma bola zaplatená z titulu poplatku za spracovanie úverovej zmluvy, ktorého dojednanie v úverovej zmluve považoval súd za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, ktorá je podľa § 53 ods. 5 OZ neplatná. Preto súd podľa § 497 OBZ priznal žalobcovi nárok iba na istinu vo výške 14.628,38 eur (vo výroku je priznaná suma 14.681,58 eur, pretože jej súčasťou je okrem dlžnej istiny úveru vo výške 14. 628,38 eur aj suma dlžných poplatkov za poistenie vo výške 53,20 eur, ktoré keďže sa nepovažujú podľa § 121 ods. 3 OZ za príslušenstvo pohľadávky, súd ich vyčísľoval v jednej sume spolu s istinou úveru), a pre zvyšok žalobou uplatneného nároku na istinu úveru súd preto žalobu zamietol.
34. Dojednanie o poplatku za spracovanie medziúveru pritom považoval súd za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ z dôvodu, že spôsobovalo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov, a to vzhľadom na nepomer výšky tohto poplatku k (administratívnym, poštovým a pod.) nákladom v súvislosti s ktorými bol tento poplatok požadovaný, a nakoľko tento poplatok nebol individuálne dojednaný, keďže zmluva v dojednaní o uvedenom poplatku (pokiaľ ide o určenie jeho výšky) len odkazovala na sadzobník poplatkov žalobcu. Sadzobník poplatkov ako interný dokument žalobcu pritom vôbec nenapĺňa charakteristiku individuálneho dojednania, pretože jeho formulácie sú všeobecne koncipované, a hoci boli vopred pripravené a žalovaní sa mali s ním možnosť vopred oboznámiť, nemohli reálne ovplyvniť jeho obsah (§ 53 ods. 2 OZ.) Pokiaľ ide o tento poplatok, súd tiež poukazuje na súdnu prax, ktorá vychádza z toho, že neprijateľnou je aj taká zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktorému po materiálnej stránke nie je dané a slúži v skutočnosti len záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských zmluvách.) Súd pritom dojednanie o poplatku za uzavretie zmluvy považoval práve za takúto zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nebolo dané a slúžilo len záujmom dodávateľa. Súd v tejto súvislosti tiež poukazuje aj na názorovú líniu všeobecných súdov v rámci Európskej únie, a to napríklad na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3. 5. 2010, č.k.: AZ 17 U 192/2010, ktoré sa venovalo účtovaniu poplatkov, a ktoré konštatuje, že poplatky za spracovanie spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému dojednaniu o cene. Súd preto takto zaplatenú sumu poplatku za spracovanie medziúveru vo výške 228 eur považoval len za akúsi prvú, predčasnú úhradu istiny poskytnutého medziúveru.
35. Súd ďalej priznal podľa § 497 OBZ žalobcovi aj uplatnený nárok na dlžné zmluvné úroky v sadzbe 6,59 % ročne vyčíslené z dlžnej istiny medziúveru za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ktorá suma bola žalobcom kapitalizovaná vo výške 730,67 eur. Hoci túto skutočnosť preukazuje výpis z účtu medziúveru, žalobca túto negatívnu skutočnosť vlastne ani nemusel preukazovať, pretože v zmysle tzv. dôkaznej teórie dôkazné bremeno o nej prešlo zo žalobcu na žalovaných, ktorí ho však vôbec neuniesli. Žalovaní vlastne ani len nepopreli takéto skutkové tvrdenie žalobcu, čím sa toto skutkové tvrdenie žalobcu podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 290 až 300 CSP mohlo tiež považovať za nesporné bez, potreby dokazovania.
36. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na dlžné zmluvné úroky z medziúveru za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru (do 31. 3. 2018, ako aj po tomto dátume, kedy bola uskutočnená jediná úhrada po vyhlásení mimoriadnej splatnosti vo výške 15,02 eur), tak súd tento nárok nemohol žalobcovi priznať, pretože sa stotožnil s právnym názorom vyplývajúcim z rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn.: IV. ÚS 476/2012, podľa ktorého nie je možné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti spotrebiteľského úveru priznať dodávateľovi súčasne úrok z omeškania a aj zmluvný úrok, pretože by tak išlo o dvojnásobné zaťaženie spotrebiteľa, ktoré je neprípustné, a preto podľa § 497 OBZ v tomto rozsahu žalobu zamietol. Obdobný právny názor vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 4 Obo 143/1998. Prípadné poukazy na rozhodnutia iných okresných súdov, či krajských súdov, ktoré priznávajú zmluvné úroky aj s úrokmi z omeškania po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru by preto neboli pre tunajší súd vôbec relevantné. Súd považuje uvedenú ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít za natoľko jednoznačnú, že nerozumie neustálej snahe dodávateľov dožadovať sa zmluvných úrokov aj po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru.
37. Súd tiež priznal žalobcovi aj uplatnený nárok na dlžné poplatky za poistenie (ktoré boli podľa zmluvy súčasťou splátok úrokov medziúveru) za obdobie do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ktorá suma bola žalobcom vyčíslená vo výške 53,20 eur (a zahrnul túto sumu spolu s priznanou dlžnou istinou úveru vo výrokovej časti rozsudku do jednej sumy, nakoľko poplatky podľa § 121 ods. 3 OZ nepredstavujú príslušenstvo pohľadávky.) Hoci túto skutočnosť preukazuje výpis z účtu medziúveru, žalobca túto negatívnu skutočnosť vlastne ani nemusel preukazovať, pretože v zmysle tzv. dôkaznej teórie dôkazné bremeno o nej prešlo zo žalobcu na žalovaných, ktorí ho však vôbec neuniesli. Žalovaní vlastne ani len nepopreli takéto skutkové tvrdenie žalobcu, čím sa toto skutkové tvrdenie žalobcu podľa § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 290 až 300 CSP mohlo tiež považovať za nesporné, bez potreby dokazovania.
38. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na úroky z omeškania za obdobie od vyhlásenia mimoriadnej splatnosti do zaplatenia, tak žalobcom uplatnená úroková sadzba vo výške 5 % ročne je v súlade s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v spojení s § 517 ods. 2 OZ, nakoľko v čase účinnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti (17. 11. 2017) bola základná úroková sadzba J. 0 % ročne, preto súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania za obdobie po vyhlásení mimoriadnej splatnosti v ním uplatnenej úrokovej sadzbe 5 % ročne.
39. Tieto úroky z omeškania však súd priznal žalobcovi až od 17. 11. 2017 (do zaplatenia), teda nie od 14. 11. 2017 (do zaplatenia) ako to žiadal v žalobe, pretože (ako už súd uviedol vyššie) splatnosť mimoriadne zosplatnenej sumy nastala podľa § 563 OZ až 16. 11. 2017, a preto až nasledujúceho dňa (17. 11. 2017) sa začalo omeškanie so zaplatením mimoriadne zosplatnenej sumy. Z uvedeného dôvodu súd zamietol žalobu v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 14. 11. 2017 do 16. 11. 2017.
40. Pokiaľ ide o výšku sumy, z ktorej sa tieto úroky z omeškania vypočítavajú, súd vzhľadom na platbu uskutočnenú 31. 3. 2018 vo výške 15,02 eur, ktorú sumu započítal žalobca na dlžnú istinu úveru, bolo potrebné z hľadiska úrokov z omeškania rozlišovať obdobie od 17. 11. 2017 (účinnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti) do 31. 3. 2018 a obdobie od 1. 4. 2018 do zaplatenia.
41. Pokiaľ ide o prvé obdobie, súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania len zo sumy 14.696,60 eur, teda len zo sumy (vtedy) dlžnej istiny úveru vo výške 14.643,40 eur a dlžnej sumy poplatku za poistenie vo výške 53,20 eur (ktoré poplatky nepredstavujú príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ), na rozdiel od žalobcom uplatnenej celkovej dlžnej sumy, ktorá zahŕňala okrem dlžnej istiny a dlžných poplatkov za poistenie, aj dlžné úroky z medziúveru, čo je však neprípustné, pretože uplatňovať si nárok na úroky z omeškania zo zmluvných úrokov, teda uplatňovať si jeden druh príslušenstva pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ z iného druhu príslušenstva pohľadávky predstavuje tzv. anatocizmus, ktorý nemá oporu v žiadnom zákone, a to ani v Obchodnom zákonníku, či v Občianskom zákonníku. Tento záver pritom nie je možné obísť ani dohodou strán, pretože ust. § 121 ods. 3 OZ je kogentným ustanovením, preto vytvoriť novú kategóriu príslušenstva z príslušenstva dohodou, by bolo v rozpore s ust. § 121 ods. 3 OZ. Takéto zmluvné dojednanie o platení úrokov z omeškania zo zmluvných úrokov by preto bolo podľa § 39 OZ (absolútne) neplatné. V tomto smere tunajší súd tiež poukazuje na obdobný právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn.: 29Odo 689/2006, resp. v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp.zn.: 22Co/67/2017. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na úroky z omeškania za prvé obdobie zo sumy nad 14.696,60 eur, preto súd žalobu zamietol.
42. Pokiaľ ide o druhé obdobie, zohľadňujúc platbu z 31. 8. 2018 vo výške 15,02 eur, priznal súd nárok na úroky z omeškania len zo sumy 14.681,58 eur (14.696,60 eur - 15,02 eur), ako sumy (vtedy) dlžnej istiny úveru (po odpočítaní sumy 15,02 eur) a dlžnej sumy poplatku za poistenie (ktoré poplatky nepredstavujú príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ), a teda obdobne ako v prípade prvého obdobia, nie zo žalobcom uplatnenej celkovej dlžnej sumy, ktorá zahŕňala okrem dlžnej istiny a dlžných poplatkov za poistenie, aj dlžné úroky z medziúveru, čo je (ako bolo uvedené v predchádzajúcom odseku) neprípustné. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na úroky z omeškania za druhé obdobie zo sumy nad 14.681,58 eur, preto súd žalobu zamietol.
43. V danom prípade žalovaní v 2. a 3. rade vystupovali pri uzatvorení úverovej zmluvy so žalobcom ako ručitelia a žalovaný v 1. rade ako dlžník. Dlžník a ručitelia pritom plnia každý zo samostatného právneho dôvodu. Táto skutočnosť sa musí odrážať aj vo výroku súdneho rozhodnutia, ktorý výrok teda musí odrážať akcesoritu a subsidiaritu ručiteľského záväzku (viď napr. R 2/1975.) Súd preto musel preformulovať vo výroku svojho rozhodnutia žalobný petit, ktorý túto akcesoritu a subsidiaritu ručiteľského záväzku nezohľadňoval, keď navrhoval zaviazať žalovaných na zaplatenie uplatnenej sumy spoločne a nerozdielne (solidárne.) Tunajší súd však bol toho názoru, že nemôže žalobu formalisticky zamietnuť len pre nezohľadnenie osobitnej povahy ručiteľského záväzku vo formulácii žalobného petitu. Z odôvodnenia žaloby totiž jasne vyplýva, že právnym dôvodom záväzku žalovaných v 2. a 3. rade je ručenie, teda z celého obsahu žaloby táto akcesorita a subsidiarita ručiteľského záväzku žalovaných v 2. a 3. rade vyplýva, a preto preformuloval žalobný petit spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku, kde uviedol, že žalovaní v 1. až 3. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi tam uvedené plnenie, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
44. Vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade nepožiadal o splátky priznaného plnenia, súd musel rozhodnúť o povinnosti zaplatiť priznané plnenie v zákonnej paričnej lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 232 ods. 3, prvá veta Civilného sporového poriadku.)
45. Žalovaní v 2. a 3. rade však požiadali o splátky, keď v písomnom vyjadrení k žalobe požiadali o splátky v sume 80 eur mesačne, a neskôr, na pojednávaní žiadali o umožnenie splácania priznanej sumy v splátkach vo výške 80 eur mesačne iba v priebehu prvých dvoch rokov, a potom v splátkach vo výške ako v zmluve, t.j. 180 eur mesačne. Vychádzajúc z vyššie uvedených nesporných skutkových tvrdení žalovaných v 2. rade a 3. rade o ich majetkových a finančných pomeroch, majetkových pomerov žalobcu, výšky dlžnej sumy a výšky splátok podľa zmluvy, súd považoval za dôvodné povoliť týmto žalovaným splátky vo výške 200 eur mesačne, preto podľa § 232 ods. 3, druhej vety CSP povolil žalovaným v 2. a 3. rade splátky v tejto výške, pričom súčasne podľa § 232 ods. 4 CSP rozhodol, že omeškaním s plnením, čo i len jednej splátky bude mať za následok splatnosť celého súdom priznaného plnenia.
46. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, tak vzhľadom na to, že žalobca si pôvodne uplatňoval nárok na sumu vo výške 14.909,58 eur (istina úveru - 14.856,38 eur + poplatky na poistenie - 53,20 eur) s príslušenstvom, avšak bol mu priznaný nárok iba na sumu 14.681,58 eur (istina úveru - 14.628,38 eur + poplatky na poistenie - 53,20 eur) s príslušenstvom, tak možno mať za to, že žalobca bol úspešný v rozsahu 98,47 % (14.681,58 eur / 14.909,58 eur), a tým žalovaní v rozsahu 1,53 %, a preto po pomernom rozdelení nároku na náhradu trov konania medzi strany sporu podľa § 255 ods. 2 CSP (po odpočítaní úspechu žalovaných od úspechu relatívne úspešnejšieho žalobcu) súd dospel k záveru, že žalobca má voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,49 % (98,47 % - 1,53 %) s tým, že súčasne podľa § 262 ods. 2 CSP uviedol, že o konkrétnej výške tejto náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach, o ktorom odvolaní bude rozhodovať Krajský súd v Žiline.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.