Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-5-2018.pdf
PDF · 89.05 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/5/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu: JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. Z. G., J.. XX.X.XXXX, A. XX, XXX XX I. Š. M. X. N. G., J.. X.X.XXXX, A. XX, XXX XX I. Š., o zaplatenie 33 827,59 EUR s prísl., o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XCsp/XX/ XXXX-XX zo dňa 16. októbra 2017, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti zákonného úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 33.827,59 eur od 24.2.2014 do zaplatenia.
Mení rozsudok vo výroku I. v časti zmluvného úroku vo výške 6,05 % ročne zo sumy 33.827,59 eur od 24.2.2014 do zaplatenia tak, že v tejto časti žalobu zamieta
Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie uvedeným rozsudkom rozhodol tak, že :
„I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi: sumu vo výške 33 827,59 €, § zmluvný úrok vo výške 662,55 €, § zákonný úrok z omeškania vo výške 12,52 €, § zmluvný úrok vo výške 6,05 % ročne zo sumy 33 827,59 € od 24.02.2014 až do zaplatenia, § zákonný úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 33 827,59 € od 24.02.2014 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.“
2. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého vyplýva, že dňa 15.8.2005 došlo medzi právnym predchodcom žalobcu Č., M..N.. ako veriteľom a žalovanými v 1. a v 2. rade ako dlžníkmi k uzavretiu zmluvy o poskytnutí hypotekárneho úveru reg. č. XXXX/XXXXXX/XXXX-E.. Na základe tejto zmluvy bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 1 200 000,- Sk pri úrokovej sadzbe úveru 5,41 % ročne, ktorá bola platná do 23.8.2008. Žalovaní mali splácať úver mesačnými splátkami vo výške 7 305,- Sk. Na zabezpečenie úveru bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnosti v prospech banky, pričom
predmetom zabezpečenia je rodinný dom s príslušenstvom, nachádzajúci sa v k. ú. Veľký Šariš. Dňa 13.9.2013 boli žalovaní písomne vyzvaní na úhradu pohľadávky, pričom k 12.9.2013 predstavoval dlh z omeškaných splátok výšku 1 143,59 eur. Listom zo dňa 24.2.2014 došlo zo strany žalobcu k zosplatneniu úveru dňom 23.2.2014 a žalovaní boli vyzvaní k zaplateniu celej zvyšnej čiastky, ktorá ku dňu 23.2.2014 predstavovala 34 511,11 eur, a to do dňa 6.3.2014. Listom zo dňa 28.4.2015 pôvodný žalobca žalovaným oznámil začatie výkonu záložného práva na predmet zálohu. Zo žalobcom predloženej tabuľky úhrad vykonaných žalovanými vyplynulo, že nezaplatená istina predstavuje 33 820,59 eur, nezaplatený riadny úrok 662,55 eur, nezaplatený úrok z omeškania 12,52 eur.
3. Aplikujúc ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, § 52 ods.1 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa prvoinštančný súd konštatoval, že predmetný právny vzťah mal charakter vzťahu spotrebiteľského. Na základe vykonaného dokazovania, prihliadajúc aj na vyjadrenia žalovaných, súd prvej inštancie považoval za preukázané, že zo strany žalovaných nebol úver splácaný riadne a včas podľa podmienok stanovených zmluvou, a preto žalobca oprávnene pristúpil k tzv. predčasnému zosplatneniu, pričom realizoval postup podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Keďže zo strany žalovaných neboli vznesené námietky voči vykonanému vyúčtovaniu uplatnenej pohľadávky, prvoinštančný súd toto vyúčtovanie považoval za nesporné.
4. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy, pričom základná úroková sadzba ECB ku dňu 24.2.2014 bola 0,25 % ročne a potom výška úrokov z omeškania je 8,25 % ročne.
5. Napokon súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 251 a § 255 ods.1, § 262 ods.1 CSP a žalobcovi ako v konaní plne úspešnej sporovej strane priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6. Proti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade písomným podaním dňa 19.12.2017, ktorým vyslovil nesúhlas so zaplatením zmluvného úroku vo výške 6,05 % ročne od 24.2.2014 a so zaplatením zákonného úroku vo výške 8,25 % ročne od 24.2.2014 z dôvodu, že na nehnuteľnosť bolo začaté a uplatnené záložné právo počnúc dátumom 28.4.2015. Podľa odvolateľa rozhodnutie nie je predmetné. Písomným podaním zo dňa 6.3.2017 napokon žalovaný v 1. rade vyslovil nesúhlas s vykonaním ohliadok a dražbou založenej nehnuteľnosti v zmysle predmetnej úverovej zmluvy.
7. K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa písomným podaním dňa 12.2.2018 vyjadrila žalovaná v 2. rade, ktorá súhlasila so zaplatením dlhu vo výške 33 827,59 eur. Nesúhlasila so zaplatením zmluvného úroku vo výške 6,05 % od 24.2.2014 a zákonného úroku vo výške 8,25 % ročne od 24.2.2014. Písomným podaním dňa 4.4.2018 žalovaná v 2. rade, zhodne so žalovaným v 1. rade vyslovila nesúhlas s vykonaním ohliadok a s dražbou založenej nehnuteľnosti v zmysle predmetnej úverovej zmluvy.
8. Žalobca vo vzťahu k podanému odvolaniu žalovaným v 1. rade vo svojom elektronickom podaní dňa 13.2.2018 uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým 1. výrokom rozhodnutia Okresného súdu Prešov a navrhol, aby odvolací súd napadnuté výroky preskúmal a tieto v zmysle § 387 ods.1 CSP potvrdil.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným v 1. rade a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil pojednávanie (§ 385 CSP a contrario), súc tak viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 CSP).
10. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného v 1.rade je možné čiastočne vyhovieť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti vo výroku I., ktorá nebola odvolaním napadnutá, nepodlieha preskúmavacej právomoci odvolacieho súdu a nadobudla tak právoplatnosť (§ 367 ods.2 CSP).
11. Podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj čiastočne správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
13. Odvolateľ namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznaného nároku žalobcu na zaplatenie zmluvného úroku v sadzbe 6,05 % ročne zo sumy 33 827,59 eur od 24.2.2014 do zaplatenia úroku z omeškania v sadzbe 8,25 % ročne zo sumy 33 827,59 eur od 24.2.2014 do zaplatenia. V dôvodoch neuviedol iné, než poukázal na skutočnosť, že vo vzťahu k predmetnej zmluve o poskytnutí hypotekárneho úveru došlo k uplatneniu záložného práva záložným veriteľom v zmysle zmluvy o zriadení záložného práva.
14. Je nepochybné, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov
z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a preto ani niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov.
15. Odvolací súd preto vychádzal z toho, že už predčasné zosplatnenie úveru je sankčný právny inštitút a umožňuje veriteľovi okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Dohodnutý úrok predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi k dispozícii istinu. Tento zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Vznikom možnosti opätovne disponovať celou sumou požičaných peňažných prostriedkov však veriteľ stráca nárok na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd žalobu v časti o zaplatenie úrokov z úveru po zosplatnení úveru ako nedôvodnú zamietol. Vo zvyšku nároku odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny.
16. S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznaných úrokov z omeškania po 24.2.2014 v súlade s § 387 ods. 1 CSP.
17. K čiastočnej zmene rozsudku pristúpil odvolací súd z dôvodu nesprávnej aplikácie ust. § 497 Obchodného zákonníka ako aj nedôslednej aplikácie ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmena bola vykonaná súladne s § 388 CSP.
18. Výrok rozsudku o trovách konania, po čiastočnej zmene vykonanej odvolacím súdom neodráža výsledok konania, teda pomer úspechu a neúspechu strán sporu. Odvolací súd nepristúpil k rozhodnutiu o trovách konania z dôvodu, že pre spravodlivé usporiadanie trov konania neexistujú doposiaľ relevantné podklady. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní sú vo veľmi zlej životnej situácii, keďže im hrozí strata obydlia (dražba nehnuteľnosti), čo nasvedčuje aj pravdepodobne zlej finančnej situácii. Úlohou súdu prvej inštancie preto bude vyzvať žalovaných na zdokladovanie svojich osobných a majetkových pomerov a posúdiť následne možnosť aplikácie ust. § 257 CSP. Keďže dokazovanie v uvedenom smere presahuje zákonné možnosti odvolacieho súdu, bol výrok o trovách konania zrušuje v súlade s § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.
19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).