Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/71/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: T.. V. Q., M.. XX. XX. XXXX, Q. P. E.. Č.. XX, Q., zastúpená advokátkou: Mgr. Katarína Šangalová, PhD., Hurbanova ul. č. 81, Hlohovec, proti žalovanému: J. W., M.. XX. XX. XXXX, Q. U. S. Č.. XX, Q., zastúpený advokátom: JUDr. Jozef Holič, Poľovnícka ul. č. 4, Bernolákovo, o zaplatenie istiny 11.546,96 eur s príslušenstvom, na odvolania žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24. októbra 2016, č. k. 16C/272/2013 - 248, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 996,62 eur spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 2.434,63 eur od 08. 06. 2013 do 08. 07. 2013, s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 1.624,95 eur od 23. 06. 2013 do 08. 07. 2013, s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 996,62 eur od 09. 07. 2013 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania m e n í tak, že žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 44,42 %.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým v zastavenej časti konania o zaplatenie 3.062,96 eur priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, z r u š u j e .

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 82,74 %.

odôvodnenie:

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 996,62 eur spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 2.434,63 eur od 08. 06. 2013 do 08. 07. 2013, s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 1.624,95 eur od 23. 06. 2013 do 08. 07. 2013, s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 996,62 eur od 09. 07. 2013 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania a v zastavenej časti konania o zaplatenie 3.062,96 eur priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1, § 18 ods. 1, § 18 ods. 2, 4, § 24 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, 2, 3, § 3, § 4, § 7 ods. 1, 2, § 8 ods. 1, 2, 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, § 3 ods. 1, § 33b ods. 1, § 37 ods. 1, § 41 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobou uplatnený nárok žalobkyne ako advokátky na zaplatenie odmeny za právne služby poskytnuté žalovanému ako klientovi na základe Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012 je v časti hodinovej odmeny čiastočne dôvodný. Uviedol, že predmetom konania bola žalovaným neuznaná hodinová odmena spolu s režijnými paušálmi vo výške 1.772,86 eur s DPH a podielová odmena vo výške 9.774,31 eur s DPH, pričom žalobkyňa si žalobou uplatnila sumu 11.546,96 eur, ktorá je o 0,21 eur nižšia ako suma rovnajúca sa rozdielu medzi fakturovanou sumou a žalovaným neuznanou sumou predstavujúcou rozdiel medzi náhradou za režijný paušál za rok 2013 a rok 2012 (0,18 eur + DPH), keď žalovaný uznal pri faktúre č. 14/2013, v časti týkajúcej sa odstupného, režijný paušál v sume dvakrát 7,81 eur, hoci žalobkyňou bol uplatnený paušál vo výške 7,63 eur za rok 2012 a vo výške 7,81 eur za rok 2013. Poukázal na skutočnosť, že advokát je pri poskytovaní právnych služieb povinný postupovať v súlade so zásadou účelnosti a hospodárnosti, pričom v žiadnom prípade nemožno za účelné alebo hospodárne považovať úkony, ktoré sa svojim obsahom priamo netýkajú predmetu, ohľadne ktorého je právna pomoc poskytovaná, prípadne sa týmto zaoberajú len okrajovo a uvedené úkony nemožno charakterizovať ani ako úkony právnej služby s tým, že do tejto skupiny možno zaradiť rôzne formálne prípisy, oznámenia, respektíve výzvy, ktoré sú bez vplyvu na priebeh a výsledok v zastupovanej veci, napr. oznámenia zmeny adresy zastupovaného, oznámenia čísla účtu, žiadosť o predĺženie lehoty, prípis, prílohou ktorého sú listiny zakladané do spisu a pod. K hodinovej odmene uplatnenej žalobkyňou za list ÚPSVaR zo dňa 28. 11. 2012 súd prvej inštancie uviedol, že jeho účelom bolo doručenie plnomocenstva žalobkyne udeleného žalovaným na zastupovanie v konaní, ktoré malo byť priložené spolu s podaním vo veci samej, preto nemožno takýto úkon považovať jednak za obsahujúci podanie vo veci samej, jednak za účelný alebo hospodárny, pričom rovnaké závery uplatnil aj vo vzťahu k listu ÚPSVaR zo dňa 11. 12. 2012, ktorého prílohou bola zdravotná dokumentácia žalovaného predložená na výzvu správneho orgánu, k listu Sociálnej poisťovni zo dňa 30. 01. 2013, ktorým žalobkyňa požiadala správny orgán o predĺženie lehoty na predloženie dokladov, k listu Sociálnej poisťovni Nitra zo dňa 11. 03. 2013, v ktorom bolo správnemu orgánu oznámené číslo účtu žalovaného, ako aj k prípisu Krajskému súdu v Bratislave zo dňa 27. 05. 2013, obsahom ktorého bola odpoveď žalobkyne na výzvu súdu na predloženie plnej moci na zastupovanie v konaní, keď všetky uvedené úkony ani nie je možné vo svojej podstate subsumovať pod pojem úkon právnej služby. Poukázal na skutočnosť, že list Sociálnej poisťovni zo dňa 19. 10. 2012 vo veci sťaženia spoločenského uplatnenia, za ktorý si žalobkyňa uplatnila hodinovú odmenu za dve hodiny, neobsahuje žiadnu právnu argumentáciu, ktorá by nasvedčovala, že tvorba listu účelne vyžadovala vynaloženie času presahujúceho jednu hodinu, avšak vo vzťahu k listu žalobkyne Sociálnej poisťovni Nitra zo dňa 13. 02. 2013 sa súd prvej inštancie nestotožnil s námietkou žalovaného, ktorý za primeraný čas na jeho vypracovanie považoval jednu hodinu a nie žalobkyňou účtované dve hodiny, pretože z obsahu predloženého listu je zrejmé, že tento smeruje k meritu veci, nakoľko v ňom žalobkyňa argumentuje v prospech žalovaného a v prospech zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom prílohou uvedeného listu bol aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre podporu uvádzaných tvrdení a uvedené závery aplikoval súd prvej inštancie aj na obsah listu Sociálnej poisťovni Nitra zo dňa 14. 02. 2013, keď uplatnenú hodinovú odmenu považoval rovnako za účelne vynaloženú. Postup žalobkyne, ktorá vo veciach úrazovej renty, odstupného, podania správnej žaloby na preskúmanie rozhodnutia Sociálnej poisťovne a náhrady škody fakturovala ako úkon právnej služby prevzatie a prípravu právneho zastúpenia v každej jednotlivej veci v hodinovej sadzbe 100 eur, vyhodnotil ako oprávnený, keďže v sebe subsumuje prevzatie a najmä prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, pričom neprisvedčil námietke žalovaného, že ide o jednu právnu vec, pretože nárok vyplýva z choroby z povolania. Uviedol, že nároky spojené s poškodením zdravia a ich uplatňovanie a rozhodovanie o nich sa všeobecne považuje a uznáva za náročné, preto považoval žalobkyňou účtovanú prípravu zastúpenia za plne odôvodnenú, keďže označené nároky majú osobitný právny režim a pre každý z nich sa aplikujú odlišné právne predpisy, hoci všetky vyplývajú z jediného titulu. Súd prvej inštancie neakceptoval ani námietku žalovaného, ktorý neuznal hodinovú odmenu za jednu hodinu účtovanú za podanie návrhu zo dňa 18. 04. 2013 vo veci konania o odstupnom na Okresnom súde Nitra, keď považoval vyúčtovanie žalobkyne za správne s tým, že žalobkyňa si vo veci náhrady škody vedenej na Okresnom súde Bratislava I účtovala režijný paušál k trom úkonom právnej služby, hoci boli poskytnuté len dva úkony (prevzatie a príprava, podanie návrhu). Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 996,62 eur titulom ním neuznaných hodinových sadzieb za poskytnuté právne služby, pozostávajúcej zo sumy 300 eur za listy Sociálnej poisťovni Nitra zo dňa 13. 02. 2013 a 14. 02. 2013, zo sumy 430,52 eur za prevzatie a prípravu vo veciach úrazovej renty, náhrady škody, správnej žaloby a odstupného a za režijný paušál vo výške 7,63 eur za tieto úkony právnej služby, zo sumy 100 eur za návrh zo dňa 18. 04. 2013 podaný na Okresnom súde Nitra, celkom v sume 830,52 eur vrátane 20 % DPH. K námietke žalovaného, že žalobkyňa nemá nárok na odmenu, pretože odstúpením od Zmluvy o právnej pomoci došlo k zrušeniu zmluvy od počiatku, súd prvej inštancie uviedol, že takýto záver z obsahu Zmluvy nevyplýva, pretože z čl. IV. Zmluvy je zrejmé, že pokiaľ dôjde k vypovedaniu zmluvy pred ukončením právnej pomoci, má advokát nárok na pomernú časť odmeny podľa stupňa rozpracovanosti prípadu a predloženej špecifikácie vykonaných prác, ako aj na náhradu vynaložených hotových výdavkov a náhradu za premeškaný čas. Uviedol, že advokát môže v prípadoch, kedy je výsledok konania pred súdom alebo iným orgánom podľa okolností prípadu veľmi neistý, dohodnúť s klientom podielovú odmenu vo forme podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred týmto orgánom, avšak klient musí byť advokátom poučený, že výsledok konania je veľmi neistý. Poukázal na dôvodovú správu k vyhláške MS SR č. 655/2004 Z. z., z ktorej vyplýva, že podielová odmena je striktne obmedzená iba na poskytovanie právnych služieb v procesných veciach s tým, že druhou podmienkou pre poskytnutie podielovej odmeny je neistý výsledok vo veci, avšak o existencii tejto neistoty (prvok zvýšeného rizika) musí advokát klienta poučiť a súčasne mu objasniť, v čom spočíva uvedené zvýšené riziko vybavenia veci. Uviedol, že tieto skutočnosti odlišujú podielovú odmenu od hodinovej odmeny, resp. paušálnej odmeny a nakoľko ide o potenciálne neisté prípady, je opodstatnené, že je potrebné riešiť aj prípady čiastočného úspechu vo veci, resp. neúspechu vo veci, preto ak advokát nezabezpečil klientovi ani čiastočný úspech prejednávanej veci, znáša advokát tiež časť rizika a to tým, že má právo žiadať od klienta iba náhradu hotových výdavkov, z čoho vyplýva, že medzi čiastočným alebo úplným úspechom vo veci a úkonmi advokáta musí jestvovať vzťah príčinnej súvislosti, pričom skutočnosť, že výsledok konania sa dostavil bez pričinenia advokáta, nezakladá nárok na vyplatenie podielovej odmeny. Poukázal na skutočnosť, že medzi stranami bolo sporné, z akej sumy má byť podielová odmena vypočítaná, keďže v čl. II. bode 1. písm. b) Zmluvy bola podielová odmena stanovená vo výške 20 % z vymoženej sumy, keď žalovaný bol toho názoru, že podielovú odmenu bude platiť iba v prípade, ak dôjde k súdnemu sporu, zatiaľ čo žalobkyňa si uplatňovala podielovú odmenu z priznanej sumy. Súd prvej inštancie uviedol, že nie je možné dospieť k dôvodnosti úsudku o plnom, resp. čiastočnom úspechu vo veci, a teda o vzniku nároku na podielovú odmenu, keď samotná žalobkyňa uviedla, že pri prevzatí veci nebolo možné presne vyčísliť nároky žalovaného vyplývajúce z choroby z povolania, a teda ani nebolo možné posúdiť, či bol žalovaný v konaní pred správnymi orgánmi úspešný v plnom rozsahu alebo len čiastočne. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ sa za plný úspech považuje priznanie plnenia v akejkoľvek výške, takýto záver je v rozpore s povahou podielovej odmeny, v prípade ktorej je plnenie priznané v konkrétnej výške na základe advokátom poskytnutých právnych služieb, pričom je možné posúdiť, či má advokát nárok na podielovú odmenu v plnej výške alebo v jej pomernej časti podľa toho, či je výška priznaného plnenia zhodná s výškou uplatneného nároku alebo je priznaná len časť uplatneného nároku. Uviedol, že v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. je podielová odmena určená podielom z hodnoty veci, preto ak hodnotu veci nie je možné určiť, resp. vyčísliť, nie je možné ani zákonným spôsobom určiť výšku podielovej odmeny, keďže klient poskytovanej právnej služby v tejto časti nie je ani približným spôsobom oboznámený s výškou odmeny, pričom nie je ani následne schopný posúdiť, či advokát mal vo veci plný úspech alebo nie, a teda či má nárok na podielovú odmenu v plnej výške alebo v jej pomernej časti. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na uvedené dojednanie o podielovej odmene vyhodnotil v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka v spojení s § 41 Občianskeho zákonníka ako neplatné pre rozpor s ust. § 18 ods. 2 a 4 zákona o advokácii, § 7 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., ako aj s požiadavkou na určitosť právneho úkonu, keďže ho možno od ostatnej časti právneho úkonu oddeliť s tým, že žalovaný nebol poučený v zmysle § 18 zákona o advokácii. Poukázal na skutočnosť, že v predmetnej veci bola podielová odmena počítaná zo súm, ktoré boli žalovanému priznané ako kompenzácia poškodenia jeho zdravia, a teda majú primárne slúžiť na odstránenie nepriaznivých dôsledkov spojených s chorobou z povolania, keď navyše táto podielová odmena bola dohodnutá v maximálnej zákonom povolenej výške, čo hraničí s výkonom práva v súlade s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa vlastným konaním, t. j. poskytovaním právnych služieb, nepričinila o priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko Sociálna poisťovňa rozhodla len na základe toho, že bývalý zamestnávateľ žalovaného nepodal určovaciu žalobu na súd, čím došlo k prezumpcii jeho objektívnej zodpovednosti za chorobu z povolania, a teda stav neistoty, z ktorého strany pri dojednávaní podielovej odmeny vychádzali, bol odstránený. Poukázal na skutočnosť, že z nečinnosti bývalého zamestnávateľa žalovaného nemožno vyvodiť závery svedčiace o existencii príčinnej súvislosti medzi žalobkyňou poskytnutými právnymi službami a priznanou náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom v odvolacom konaní pred správnym orgánom bolo odvolanie žalovaného podané prostredníctvom žalobkyne zamietnuté, preto nemožno vôbec uvažovať o úspechu vo veci. Rozhodnutie o príslušenstve k priznanej istine odôvodnil právne ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a vecne tým, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto ho zaviazal k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 2.434,63 eur od 08. 06. 2013 do 08. 07. 2013, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.624,95 eur od 23. 06. 2013 do 08. 07. 2013 a vo výške 8,5 % ročne zo sumy 996,62 eur od 09. 07. 2013 do zaplatenia. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 2 C. s. p. a vecne tým, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania v zastavenej časti o zaplatenie 3.062,96 eur odôvodnil právne ust. § 256 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že nakoľko žalovaný zavinil zastavenie konania v tejto časti, keď predmetnú sumu uhradil po podaní žaloby, priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2.

Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), ako aj z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a zaviazať žalovaného k náhrade trov konania. Uviedla, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie v časti, v ktorej jej nepriznal nárok na hodinovú odmenu za list ÚPSVaR zo dňa 28. 11. 2012 a 11. 12. 2012, list Sociálnej poisťovni zo dňa 30. 01. 2013, list Sociálnej poisťovni Nitra zo dňa 11. 03. 2013 a prípis Krajskému súdu v Bratislave zo dňa 27. 05. 2013, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Namietla, že súd prvej inštancie vyhodnotil vyššie špecifikované úkony ako úkony, ktoré nie je možné subsumovať pod pojem úkon právnej služby, avšak opomenul, že vzťah medzi advokátom a klientom sa v prvom rade spravuje zmluvou o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012, pričom ust. § 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. dáva len možnosť, nie povinnosť, aby hodinová odmena bola dohodnutá podľa počtu hodín potrebných na poskytnutie právnej služby. Uviedla, že v prvom rade bolo potrebné skúmať dohodu ohľadne hodinovej odmeny uzatvorenú so žalovaným, ktorá bola v zmysle čl. II bodu 1. písm. a) Zmluvy o právnej pomoci dohodnutá v súlade s § 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. tak, že sa stanovuje hodinovou sadzbou podľa počtu hodín účelne vynaložených na vybavenie veci, a to v sume 100 eur plus DPH za každú aj začatú hodinu. Poukázala na skutočnosť, že zo zmluvy o právnej pomoci uzavretej so žalovaným je zrejmé, že dohoda ohľadne hodinovej odmeny bola upravená v intenciách ust. § 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., avšak nie ako hodinová odmena za poskytnutie právnej služby, ale ako hodinová odmena určená podľa počtu hodín účelne vynaložených na vybavenie veci. Vytkla súdu prvej inštancie, že mal preto pri skúmaní uplatneného nároku v prvom rade skúmať, či uplatnená hodinová odmena zodpovedala dohode medzi zmluvnými stranami a iba v prípade, ak by spôsob hodinovej odmeny nebol určený, bolo možné postupovať v zmysle § 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. Uviedla, že v prejednávanom prípade bolo preto potrebné skúmať, či vykonané úkony smerovali k vybaveniu veci a nie či ich bolo možné subsumovať pod úkony právnej služby, pričom doloženie plnej moci, predloženie zdravotnej dokumentácie, žiadosť o predĺženie lehoty na predloženie dokladov, oznámenie čísla účtu žalovaného a podobne, sú nepochybne úkonmi, ktoré smerujú k vybaveniu veci, pričom za všetky úkony účtovala minimálnu sadzbu, a to za jednu hodinu sumu 100 eur + DPH, keďže hodinová odmena bola dohodnutá za každú začatú hodinu. Namietla, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o nároku na odmenu za predmetné úkony vykonané pre žalovaného obmedzil na zistenie, či ide o úkony právnej služby, avšak neskúmal dohodu zmluvných strán upravenú v Zmluve o právnej pomoci, ktorá upravovala ich vzájomné vzťahy, keď sa na ne subsidiárne aplikujú ustanovenia o príkaznej zmluve obsiahnuté v § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto žalovanému v zmysle § 732 Občianskeho zákonníka odvolaním plnej moci vznikla povinnosť nahradiť odmenu, resp. jej časť za vykonanú prácu, a to v zmysle uzatvorenej zmluvy o právnej pomoci. Uviedla, že občianskoprávne vzťahy sa vyznačujú autonómiou vôle zmluvných strán a zmluvnou voľnosťou, preto ak subjekty práva uzatvoria zmluvu podľa svojho slobodného rozhodnutia, tak musia túto zmluvu dodržiavať a to aj vtedy, ak by bolo plnenie pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné, napr. oproti úprave obsiahnutej v dispozitívnych ustanoveniach príslušných právnych predpisov. Vytkla súdu prvej inštancie, že pochybil, keď rozhodol o jej nároku na dohodnutú hodinovú odmenu bez posúdenia dohody zmluvných strán a bez ďalšieho aplikoval ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z., čím poprel princíp zmluvnej voľnosti a samotnú dohodu sporových strán, ktorá jednoznačne upravovala nárok na hodinovú odmenu podľa počtu účelne vynaložených hodín na vybavenie veci a nie za úkon právnej služby, keď aj samotnému žalovanému bola dohodnutá hodinová odmena jasná. Uviedla, že Zmluva o právnej pomoci so žalovaným bola uzatvorená za prítomnosti jeho matky, t. j. osoby znalej práva, pričom žalovaný mal túto zmluvu niekoľko dní doma a samotná matka žalovaného vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 03. 12. 2014 uviedla, že si túto Zmluvu preštudovala a nemala k nej žiadne výhrady s tým, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam, pretože sa obmedzil na svedeckú výpoveď matky poškodenej, ktorú nevyhodnotil ako výpoveď osoby znalej práva a v kontexte s listinnými dôkazmi. Poukázala na skutočnosť, že v Zmluve o právnej pomoci bola podielová odmena dohodnutá pre dva osobitné prípady, a to pre samotné poskytnutie právnej pomoci, ktoré je vymedzená v čl. I. Zmluvy ako zastupovanie proti Sociálnej poisťovni a voči všetkým inštitúciám a pre prípad, že by sa nároky museli uplatňovať súdnou cestou, pri ktorom bola v čl. II. bode 2. Zmluvy o právnej pomoci dohodnutá podielová odmena tak, že v prípade úspechu v súdnom konaní by žalobkyni patrila kombinovaná odmena, ktorá by pozostávala zo zmluvnej odmeny definovanej v čl. II bode 1. písm. a), b) Zmluvy, t. j. odmeny hodinovej, podielovej a tarifnej odmeny, naopak v prípade neúspechu by jej vznikol nárok len na odmenu hodinovú a tarifnú. Žalobkyňa uviedla, že pre prípad ukončenia sporu mimosúdnou cestou, t. j., ak by išlo o konanie pred iným orgánom, bola v zmysle čl. II. bodu 1. Zmluvy o právnej pomoci dohodnutá zmluvná odmena, ktorá pozostávala z hodinovej a podielovej odmeny, pričom podielová odmena bola dohodnutá vo výške 20 % z vymoženej sumy v zmysle § 7 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., ale nakoľko konanie bolo skončené pred iným orgánom, t. j. pred Sociálnou poisťovňou, bola fakturovaná zmluvná odmena v zmysle čl. II. bodu 1. Zmluvy o právnej pomoci, ktorá pozostávala z odmeny hodinovej a podielovej. Namietla, že súd prvej inštancie sa s uvedenou skutočnosťou vôbec nevysporiadal napriek tomu, že na to v konaní poukazovala a bez ďalšieho si osvojil tvrdenie matky žalovaného, že sa domnieval, že podielovú odmenu bude platiť len v prípade súdneho sporu. Uviedla, že zo Zmluvy o právnej pomoci muselo byť matke žalovaného zrejmé, že podielová odmena bola dohodnutá pre dva osobitné prípady, preto jej výpoveď na pojednávaní, v rámci ktorej uviedla, že podielová odmena bola dohodnutá len v prípade súdneho sporu, považovala za účelové tvrdenie, pričom súd prvej inštancie sa s tak závažnou skutkovou okolnosťou nevysporiadal a nepodrobil rozpor medzi obsahom zmluvy o právnej pomoci a výpoveďou matky žalovaného vzájomnej analýze či konfrontácii. Súdu prvej inštancie vytkla, že sa obmedzil len na čl. II. bod 1. písm. b) Zmluvy o právnej pomoci, v ktorom je upravená podielová odmena pre prípad poskytovania právnej pomoci, ale vôbec sa nevysporiadal s čl. II. bodom 2. písm. a) Zmluvy o právnej pomoci, v ktorom bola osobitne dohodnutá podielová odmena pre prípad súdneho sporu napriek tomu, že na uvedenú skutočnosť opakovane poukazovala. Žalobkyňa vo svojom odvolaní uviedla, že podielová odmena bola dohodnutá vo výške 20 % z vymoženej sumy, resp. zo sumy skutočne vyplatenej, a teda v súlade s § 7 ods. 2 ako aj § 8 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., v zmysle ktorého platí, že ak sa konanie skončí len čiastočným úspechom klienta, advokát má právo na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny. Poukázala na skutočnosť, že hodnota SSÚ uplatnená súdnou cestou bola vyššia, ale nakoľko v tejto časti konanie ešte nebolo ukončené, bolo možné uplatňovať podielovú odmenu len zo skutočne vymoženej sumy a nie zo sumy, ktorá bola predmetom konania na súde. Uviedla, že čiastočný úspech v konaní pred Sociálnou poisťovňou bol dosiahnutý, keďže žalovanému bola vyplatená suma 26.146 eur ako SSÚ a úrazová renta vo výške 21.116,80 eur, teda v tejto časti uplatnených a vymožených nárokov pred Sociálnou poisťovňou bolo konanie ukončené, čím jej vznikol nárok na podielovú odmenu v zmysle čl. II. bodu 1. písm. b) Zmluvy o právnej pomoci, pričom v časti zvýšenia SSÚ, v ktorej je vedené súdne konanie, a na ktoré by sa v prípade úspechu mohol uplatňovať čl. II. bod 2. zmluvy o právnej pomoci, nebola žalovanému zmluvná odmena ani fakturovaná. Poukázala na skutočnosť, že by bolo porušením princípu zmluvnej voľnosti, ak by zmluvné strany uzatvorili slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne zmluvu a následne by jedna zo zmluvných strán poprela nárok len z dôvodu, že po tom ako malo dôjsť k plneniu zo zmluvy, je výklad zmluvy iný. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že nárok na podielovú odmenu bol pre žalovaného jasný a zrozumiteľný, nakoľko po priznaní SSÚ došlo medzi ňou a žalovaným k ústnej dohode o znížení podielovej odmeny z 20 % na 15 %, čo je v súlade s čl. II bodom 3. Zmluvy o právnej pomoci, v zmysle ktorého v osobitných prípadoch môže byť dohodnutá zmluvná odmena upravená po obojstrannom súhlase zmluvných strán. Namietla, že súd prvej inštancie sa otázkou zníženia podielovej odmeny vôbec nezaoberal a bez ďalšieho ju vyhodnotil ako neplatné zmluvné dojednanie, pričom nie je možné tvrdiť, že dohoda o podielovej odmene bola dojednaná neplatne, ak bolo zmluvným stranám zrejmé, že nárok na podielovú odmenu vznikol a následne bola jej výška po dohode zmluvných strán znížená. Uviedla, že súd prvej inštancie opomenul, že podľa Zmluvy o právnej pomoci bola podielová odmena dohodnutá pre dva osobitné prípady, a to pre prípad, že sa bude konať len pred Sociálnou poisťovňou a pre prípad, že bude nutné viesť súdny spor, pričom touto skutočnosťou sa vôbec nezaoberal, a preto nemohol dospieť k správnym skutkovým zisteniam. Namietla tvrdenie súdu prvej inštancie, že odvolanie, ktoré podala bolo zamietnuté, a preto nemožno vôbec uvažovať o úspechu vo veci, nakoľko žiadne takéto rozhodnutie jej nebolo v konaní doručené, a teda nemala možnosť sa k nemu vyjadriť, čím neboli splnené procesné podmienky a konanie trpí vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď uviedol, že z nečinnosti bývalého zamestnávateľa nemôže vyvodiť závery svedčiace o existencii príčinnej súvislosti medzi poskytnutými právnymi službami a priznanou náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože opomenul skutočnosť, že pred podaním žaloby na zvýšenie SSÚ vykonala niekoľko úkonov, aby k priznaniu SSÚ zo strany samotnej Sociálnej poisťovne vôbec došlo, čo je zrejmé už len zo samotného vyúčtovania úkonov, ktoré je prílohou faktúry č. 12/2013 a z ktorého vyplýva, že do podania žaloby vo veci uplatnenia nároku žalovaného na SSÚ vykonala nasledujúce úkony: list L.. B., list Sociálnej poisťovni Nitra zo dňa 19. 10. 2012, list L.. P., odvolanie zo dňa 17. 12. 2012, list Sociálnej poisťovni Nitra zo dňa 30. 01. 2013, list Sociálnej poisťovni Nitra zo dňa 13. 12. 2013, list Sociálnej poisťovni Nitra zo dňa 14. 02. 2013 a účasť na ústnom pojednávaní v Nitre dňa 08. 02. 2013. Uviedla, že z prehľadu právnych úkonov je zrejmé, že išlo o úkony a činnosti, ktoré smerovali k priznaniu SSÚ, preto si v súlade s čl. II bodom l. písm. b) Zmluvy o právnej pomoci uplatnila faktúrou č. 12/2013 aj podielovú odmenu s tým, že úkony vykonané vo veci zvýšenia SSÚ, ktoré bolo predmetom súdneho konania, boli fakturované samostatne faktúrou č. 14/2013 a podielová odmena nebola v zmysle čl. II bodu 2. písm. a) Zmluvy o právnej pomoci fakturovaná, avšak súd prvej inštancie sa uvedenými skutočnosťami vôbec nezaoberal, čím na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil. Uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že sa súd prvej inštancie zaoberal len nárokom na podielovú odmenu vypočítanú z uhradeného SSÚ, pričom predmetom uplatneného nároku bola aj podielová odmena vypočítaná zo sumy uhradenej z titulu úrazovej renty, ktorou sa ale vôbec nezaoberal a napriek tejto skutočnosti aj v danom prípade vykonala úkony smerujúce k priznaniu úrazovej renty, ako to vyplýva z vyúčtovania, ktoré je prílohou faktúry č. 12/2013 a síce list Sociálnej poisťovni Nitra zo dňa 20. 11. 2012, 23. 01. 2012 a 11. 03. 2013. Poukázala na skutočnosť, že zastúpenie žalovaného prevzala bez toho, aby musel uhradiť akúkoľvek zálohu na poskytované právnej služby, pričom k vystaveniu faktúry došlo až po tom, čo žalovaný dostal „nejaké“ peniaze, nakoľko v opačnom prípade, teda ak by od žalovaného požadovala zálohu, ktorú si osoby v situácii ako žalovaný na začiatku právneho zastúpenia nemôžu dovoliť, nebolo by možné viesť ani žiadne súdne konanie, keďže len minimum advokátov preberie právne zastúpenie a vo veci koná bez toho, aby mu bola uhradená čo i len minimálna záloha. Uviedla, že vzhľadom na skutočnosť, že si od žalovaného zálohu nezobrala ako aj s ohľadom na to, že išlo o mimoriadne zložitú vec, výsledok ktorej sa pri prevzatí zastúpenia nedal predpokladať, bola dohodnutá aj zmluvná odmena ako percentuálny podiel z vymoženej sumy, t. j. zo sumy, ktorú sa podarí v priebehu zastúpenia získať, resp. ktorá bude žalovanému vyplatená, pričom len z uvedenej sumy mohol žalovaný jej nároky uhradiť. Namietla, že súd prvej inštancie prejudikoval jej postup ako v rozpore s ust. § 18 ods. 2, 4 zákona o advokácii, čím jej odňal procesné právo obrany a pokiaľ ide o porušenie povinnosti v zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii, t. j. povinnosť informovať klienta o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu uviedla, že porušenie tejto povinnosti zostáva v rovine tvrdenia žalovaného s tým, že k námietke výšky odmeny ako aj podielovej odmeny došlo až po predložení vyúčtovania. Poukázala na skutočnosť, že len disciplinárny senát Slovenskej advokátskej komory môže rozhodnúť, či sa advokát dopustil, resp. nedopustil porušenia zákona o advokácii, t. j. či sa dopustil disciplinárneho previnenia alebo nie, a teda v tomto konaní nebolo možné prejudikovať rozhodnutie disciplinárneho senátu, pretože by sa jej tým odňala možnosť na procesnú obranu spočívajúcu v práve podať odvolanie, resp. žalobu na preskúmanie rozhodnutia. Žalobkyňa vo svojom odvolaní uviedla, že nie je proti nej vedené žiadne disciplinárne konanie ani podnet na začatie disciplinárneho konania pre neodborné, nekvalitné či neúčelné poskytovanie právnych služieb alebo pre porušenie povinnosti informovať klienta o výške odmeny za úkon právnej služby pred začatím úkonu, ani za iné porušenie zákona o advokácii, keď žalovaný Slovenskej advokátskej komore podnet na začatie disciplinárneho konania vo veci porušenia zákona o advokácii nepodal, preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti jej nárok na hodinovú odmenu a podielovú odmenu bol výsledkom dohody zmluvných strán a bol uplatnený v súlade so zmluvou o právnej pomoci, ako aj v intenciách právneho poriadku.

3.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že navrhuje rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol potvrdiť, nakoľko súd prvej inštancie správne nepriznal žalobkyni nárok na hodinovú odmenu za vykonané úkony, a to za list ÚPSVaR zo dňa 28. 11. 2012, 11. 12. 2012, list Sociálnej poisťovni zo dňa 30. 01. 2013, 11. 03. 2013 a prípis Krajskému súdu v Bratislave zo dňa 27. 05. 2013, ktorými žalobkyňa dokladala zdravotnú dokumentáciu, plnú moc, žiadala o predĺženie lehoty na doloženie dokladov, oznámila jeho číslo účtu a pod., pričom správne vyhodnotil, že uvedené úkony nie je možné subsumovať pod pojem úkon právnej služby, a preto žalobkyni odmena za ne nepatrí. Tvrdenie žalobkyne, že dohoda ohľadne hodinovej odmeny bola upravená v intenciách § 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., avšak nie ako hodinová odmena za poskytnutie právnej služby, ale ako hodinová odmena určená podľa počtu hodín účelne vynaložených na vybavenie veci, označil za účelové, nakoľko advokát primárne poskytuje klientovi právne služby, preto si mala žalobkyňa účtovať hodinovú odmenu za účelne vynaložené právne služby, bez ohľadu na to, či sa to v Zmluve o právnej pomoci nazývalo vybavenie veci, pretože je to stále potrebné subsumovať pod pojem úkon právnej služby a zároveň hodnotiť, či išlo o účelne vykonané úkony právnej služby. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa napriek svojmu tvrdeniu, že sa dohodli na hodinovej odmene určenej podľa počtu hodín účelne vynaložených na vybavenie veci, účtovala režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. za každý úkon právnej služby. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že podstatou poskytovania právnych služieb je využívanie odborných znalostí advokáta v záujme klienta, pričom tieto úkony určite neboli vykonané účelne a pokiaľ žalobkyňa uviedla, že do Zmluvy dala hodinovú odmenu z dôvodu, že táto je nižšia ako tarifná, pričom nechcela, aby v prípade neúspechu platil túto vyššiu sumu namietol, že v danom prípade by sa účtovala tarifná odmena podľa § 11 ods. l písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., podľa ktorej základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, a teda v roku 2012 by bola tarifná odmena za jeden úkon právnej služby vo výške 79,58 eur s DPH a v roku 2013 vo výške 87,70 eur s DPH. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na obsah a rozsah listov, za ktoré žalobkyňa žiadala odmenu, ktorá je s absolútnou istotou v rozpore s dobrými mravmi a vo vzťahu k podielovej odmene namietol tvrdenie žalobkyne, že pri podpise Zmluvy o právnej pomoci bola prítomná jeho matka, pretože tá si ju prečítala, avšak pri jej podpise nebola, pričom si spoločne nárok na vyplatenie podielovej odmeny vyložili správne a v súlade so Zmluvou o právnej pomoci tak, že žalobkyňa má nárok na vyplatenie podielovej odmeny v súlade s § 7 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. vo výške 20 % z vymoženej sumy. Poukázal na skutočnosť, že v danom prípade bola odmena rátaná podielom zo súm, ktoré mu boli priznané ako kompenzácia poškodenia jeho zdravia, a teda majú primerane slúžiť na odstránenie nepriaznivých dôsledkov spojených s chorobou z povolania, preto súd prvej inštancie správne uviedol, že pokiaľ práve z týchto plnení je uplatňovaná podielová odmena, navyše v maximálnej zákonom dovolenej výške, uvedený postup sa javí prinajmenšom ako hraničiaci s výkonom práva v súlade s dobrými mravmi. Uviedol, že uvedené sumy by mu boli vyplatené aj bez pričinenia žalobkyne, preto mala žalobkyňa nárok na podielovú odmenu len v prípade, ak by prišlo k navýšeniu bodov pri SSÚ, resp. ak by prišlo k jeho plnému alebo čiastočnému úspechu v súdnych sporoch, keď žalobkyňa úplne opomenula skutočnosť, že proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne o SSÚ podala dňa 17. 11. 2012 odvolanie, v ktorom navýšila náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na sumu 34.584 eur na základe znaleckého posudku vyhotoveného až po vydaní rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Nitra a zároveň požiadala aj o uzatvorenie dohody o vyrovnaní podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Uviedol, že žalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná, rovnako nebolo vyhovené jej návrhu na uzatvorenie dohody podľa citovaného zákona, preto jej nemal dôvod vyplatiť podielovú odmenu, pričom o uvedenom svedčia písomnosti založené v súdnom spise a najmä rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Nitra a ústredia Bratislava, odvolanie voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Nitra alebo návrh na preskúmanie rozhodnutia s tým, že pri sťažení spoločenského uplatnenia mu bol vyplatený iba zákonný nárok, o ktorý požiadal sám. Vo vzťahu k úrazovej rente poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa v odvolaní zavádzajúco zdôraznila svoju zásluhovosť na priznaní úrazovej renty, keď spojila priznanie úrazovej renty s úrazovým príplatkom, čo sú podľa zákona o sociálnom poistení dva osobitné nároky, ktoré boli vedené pod osobitnými číslami a vybavované na dvoch inštitúciách s tým, že vo veci úrazového príplatku žalobkyňa vypísala jednu žiadosť na formulári a odpovedala na list Sociálnej poisťovne Nitra, v ktorom žiadali o uvedenie čísla jeho účtu, z čoho vyplýva, že žalobkyňa vo veci úrazovej renty napísala, resp. vyplnila jedinú žiadosť, a preto zavádzala, keď v odvolaní uviedla tri úkony, z ktorých sa dva týkali úrazového príplatku a aj v danom prípade sa nijakým spôsobom nepričinila o ich vyplatenie. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil postup žalobkyne pri dojednaní podielovej odmeny ako rozporný s požiadavkou obsiahnutou v § 18 ods. 2, 4 zákona o advokácii, § 7 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. a v rozpore s požiadavkou na určitosť právneho úkonu, v dôsledku čoho bolo uvedené dojednanie neplatné, nakoľko ho bolo možné oddeliť od ostatnej časti právneho úkonu. Uviedol, že žalobkyni nebolo odňaté procesné právo obrany, pretože z vykonaného dokazovania jasne vyplynulo, že ho neinformovala koľko úkonov bude potrebných a aká bude približná suma za poskytnuté právne služby, pričom to ani urobiť nemohla, lebo pri žiadosti o úrazovú rentu, sťažení spoločenského uplatnenia a ani pri úrazovom príplatku nevedela, resp. nemala vypočítanú uplatnenú sumu, a tak mu túto sumu nemohla povedať a to napriek tomu, že mala k dispozícii jeho výplatné listiny, lekársky posudok, dohodu o skončení pracovného pomeru, lekársku správu, zákon o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a zákon o sociálnom zabezpečení. Uviedol, že žalobkyňa sa prezentuje ako odborníčka v tejto oblasti, a preto nemôže argumentovať tým, že nevedela, aké nároky vyplývajú z choroby z povolania a aká suma bude vypočítaná z priznaných bodov v lekárskom posudku, napriek tomu však túto sumu vypočítala až Sociálna poisťovňa a dobrovoľne mu ju aj vyplatila, preto k námietkam z jeho strany prišlo až po vystavení faktúr, keďže dovtedy nemal ani len vedomosť o tom, koľko úkonov bolo vykonaných a na akú sumu budú faktúry vystavené. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie nie je oprávnený za porušenie povinnosti uvedenej v § 18 ods. 2, 4 zákona o advokácii uložiť žiaden postih, preto sa ani žalobkyňa nemôže voči uvedenému domáhať procesnej obrany, nakoľko nešlo o rozhodnutie o disciplinárnom previnení, ale iba o konštatovanie uvedené v odôvodnení rozsudku.

4.

Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu, ktoré bolo doručené jej právnej zástupkyni dňa 08. 03. 2017, nevyjadrila.

5.

Proti rozsudku vo výrokoch, ktorými súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 996,62 eur spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 2.434,63 eur od 08. 06. 2013 do 08. 07. 2013, s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 1.624,95 eur od 23. 06. 2013 do 08. 07. 2013, s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 996,62 eur od 09. 07. 2013 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania a v zastavenej časti konania o zaplatenie 3.062,96 eur priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutých častiach zmeniť tak, že je povinný zaplatiť žalobkyni (okrem istiny 996,62 eur, pozn. odvolacieho súdu) úrok z omeškania 5,50 % ročne zo sumy 2.434,63 eur od 08. 06. 2013 do 08. 07. 2013, úrok z omeškania 5,50 % ročne zo sumy 1.624,95 eur od 23. 06. 2013 do 08. 07. 2013 a úrok z omeškania 5,50 % ročne zo sumy 996,62 eur od 09. 07. 2013 do zaplatenia s tým, že zároveň žiadal voči žalobkyni priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu a v zastavenej časti konania o zaplatenie 3.062,96 eur rozhodnúť tak, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu trov konania, alternatívne žiadal zmeniť aj výrok týkajúci sa istiny 996,62 eur a žalobu zamietnuť a priznať mu trovy konania v plnom rozsahu. Poukázal na skutočnosť, že podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, a preto namietol, že podľa uvedeného nariadenia platného v čase, keď sa dostal do omeškania s nezaplatenými faktúrami, mali byť žalobkyni priznané úroky z omeškania vo výške 5,50 %. Uviedol, že Zmluva o právnej pomoci síce bola uzavretá v roku 2012, avšak do omeškania sa dostal až nezaplatením faktúry dňa 08. 06. 2013, keď bola výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Vytkol súdu prvej inštancie, že vôbec neodôvodnil, prečo nepriznal žiadnej zo strán sporu trovy konania, nakoľko mal presne vyčísliť percentuálny úspech tej - ktorej strany, nakoľko by takto dospel k záveru, že mal percentuálny úspech voči žalobkyni vo výške 91,37 %, keďže žalobou žiadala priznať istinu 11.546,96 eur a napadnutým rozsudkom jej bolo priznaných 996,62 eur, a teda jej percentuálny úspech bol iba 8,63 %. Namietol, že pri výroku o trovách konania v zastavenej časti o zaplatenie 3.062,96 eur absentuje odôvodnenie, ako striktne súd prvej inštancie skúmal zavinenie za zastavenie konania, keďže pri doručení vystavených faktúr nemal od žalobkyne k dispozícii všetky podklady potrebné, aby mohol skontrolovať, či skutočne vyfakturovala to, na čo mala nárok. Uviedol, že jeho právny zástupca žalobkyňu vyzýval na stretnutie, aby si mohli všetky položky prejsť, čo striktne odmietla s tým, že nemá dôvod vyčkávať na stanoviská ani rokovať v predmetnej veci, rovnako odmietla jednať s jeho matkou, ktorej prítomnosť v jej kancelárii, svedectvo ako aj právne vzdelanie s obľubou zneužívala ako hlavný dôkaz na opodstatnenie jej neoprávnených platieb za právnu pomoc. Poukázal na skutočnosť, že prešiel všetky úkony vo vyúčtovaní položku po položke, potom zaslal žalobkyni pripomienky k obom faktúram a tiež oznámil, ktoré z úkonov uznáva a následne uhradil sumu 1.945,48 eur ako čiastočnú úhradu faktúry č. 12/2013 a sumu 1.117,48 eur ako čiastočnú úhradu faktúry č. 14/2013. Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že aj súd prvej inštancie svojím rozhodnutím vyjadril názor, že s vyúčtovaním žalobkyne nesúhlasí, keď jej nepriznal nárok na odmenu za všetky úkony právnej služby z dôvodu, že neboli účelne vynaložené, pričom to isté sám namietal pri obidvoch faktúrach, preto mu nemožno pričítať, že mal zavinenie na zastavení konania v tejto časti, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie aplikovať ustanovenie § 257 C. s. p., podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný k vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku (k priznanej istine 996,62 eur) poukázal na svoje skoršie vyjadrenia, že žalobkyňa ho ako klienta - spotrebiteľa neinformovala pred každým úkonom právnej služby o výške odmeny, čím porušila § 18 ods. 4 zákona o advokácii s tým, že aj vystavenie dvoch faktúr týkajúcich sa jednej Zmluvy o právnej pomoci nebolo v súlade so zákonom, pretože podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, mala byť vymáhaná faktúra vystavená za jedno daňové plnenie do 15 dní odo dňa skončenia právnej služby, pričom faktúra č. 12/2013 bola vystavená s dňom dodania služby 30. 04. 2013, avšak nie je jasné, aká služba bola k danému dňu dodaná.

6.

Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko je vecne správny. Uviedla že v zmysle prechodných ustanovení k úprave účinnej od 01. 02. 2013, t. j. v zmysle § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. platí, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 01. 02. 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. 01. 2013 aj za dobu omeškania po 31. 01. 2013, preto pre určenie a aplikáciu právnej normy upravujúcej úrok z omeškania je rozhodujúci okamih vzniku záväzkového vzťahu, a teda ak záväzkový vzťah vznikol pred 01. 02. 2013, čo je i v prípade právneho vzťahu medzi stranami sporu, keďže Zmluva o právnej pomoci bola uzatvorená dňa 22. 03. 2012, tak sa výška úroku z omeškania riadi podľa predpisov účinných k 31. 01. 2013, a to aj za dobu omeškania po 31. 01. 2013. Poukázala na skutočnosť, že výška úroku z omeškania v zmysle § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31. 01. 2013 bola o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď jej priznal úrok z omeškania vo výške 8,5 %. Uviedla, že výrok o trovách konania, ktorým jej súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v zmysle § 256 ods. 1 C. s. p. je správny, nakoľko žalovaný procesne zavinil, že sa v tejto časti konanie muselo zastaviť, pretože sumu 1.117,48 eur a sumu 1.945,48 eur uhradil po podaní žaloby dňa 08. 07. 2013, a preto zobrala žalobu v tejto časti späť a v zmysle § 256 ods. 1 C. s. p. jej vznikol nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že žalovanému bolo spolu s faktúrami doručené aj presné rozúčtovanie jednotlivých úkonov právnej pomoci s tým, že k dispozícii mal spis aj vyúčtovanie, a preto mohol už pred podaním žaloby pristúpiť k dobrovoľnému plneniu, avšak k čiastkovému plneniu pristúpil až po podaní žaloby na súd. Nestotožnila sa tvrdením žalovaného v odvolaní, že mal v konaní úspech v rozsahu 91,37 %, pretože vychádzal len z priznanej sumy 996,62 eur, ale z uplatneného nároku plnil po podaní žaloby sumu 3.062,96 eur a súčasne bol zaviazaný na plnenie vo výške 996,62 eur, t. j. nemožno tvrdiť, že mala úspech iba vo výške 8,63 %. Uviedla, že žalobou uplatnený nárok bol zamietnutý výlučne z dôvodu, že súd prvej inštancie vyhodnotil dohodu o zmluvnej odmene ako neplatné dojednanie napriek tomu, že išlo o dojednanie, s ktorým súhlasil samotný žalovaný, a to aj po porade s matkou, ktorá je osobou znalou práva a ktorá sa v konaní vyjadrila, že predmetnú dohodu aj v časti týkajúcej sa zmluvnej odmeny odporučila žalovanému podpísať, t. j. rozhodnutie v tejto časti záviselo od úvahy súdu. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 01. 01. 2002, sp. zn. M Cdo 86/02, podľa ktorého vzťah medzi advokátom a jeho klientom je základným a spravidla zmluvným vzťahom na poskytovanie právnych služieb, pričom povinnosť zaplatiť odmenu advokátovi za poskytovanie právnej pomoci vyplýva zo zmluvy o poskytnutí právnej pomoci a pokiaľ sa účastníci takejto zmluvy dohodli na odmene, je povinnosťou klienta túto odmenu advokátovi zaplatiť, bez ohľadu na výsledok konania, prípadne postup advokáta v konaní. K námietke žalovaného v podanom odvolaní k priznanej istine 996,62 eur žalobkyňa uviedla, že žalovaný túto časť rozsudku nenapadol odvolaním, preto aj ním navrhovaný alternatívny petit nie je prípustný s tým, že vo svojom odvolaní presne vymedzil, v akom rozsahu rozsudok napáda (voči ktorým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie) jeho odvolanie smeruje, a jednoznačne z neho vyplýva, že napadol I. výrok rozsudku len pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania a nie priznanú istinu. Uviedla, že žalovaný v odvolaní ani neuviedol, v čom považuje napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku, ktorým jej súd prvej inštancie priznal istinu 996,62 eur, za nesprávny s tým, že neuviedol žiadne odvolacie dôvody, ale iba poukázal na predchádzajúce vyjadrenia a skutočnosť, že žalovaný ako klient - spotrebiteľ nebol pred každým úkonom právnej služby informovaný o výške odmeny, čím malo dôjsť k porušeniu § 18 ods. 4 zákona o advokácii a ďalej poukázal na spôsob účtovania.

7.

Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že napadol percentuálnu výšku priznaného úroku z omeškania, nakoľko súd prvej inštancie priznal žalobkyni výšku úrokov z omeškania 8,5 % ročne z dlžných súm tak, ako si ich žalobkyňa uplatnila v podaných návrhoch, avšak prvoinštančný súd sa ich výškou bližšie nezaoberal. Uviedol, že je síce pravdou, že záväzkový vzťah vznikol uzatvorením Zmluvy o právnej pomoci dňa 22. 03. 2012, avšak žalobkyňa vystavila faktúry až v júni 2013, čo mu nemôže byť dané za príťaž, a preto ani nemožno rátať úroky z omeškania vyššie, než na aké by žalobkyňa mala nárok v čase, keď sa dostal do omeškania, teda po splatnosti tej - ktorej faktúry. Poukázal na skutočnosť, že na vystavenie faktúr neboli splnené ani zmluvné ani zákonné podmienky, pretože zastupovanie na základe zmluvy o právnej pomoci malo skončiť až po úspešnom výsledku v konaní, avšak nič také sa v čase vystavenia faktúr nestalo. Namietol tvrdenie žalobkyne, že mal po doručení vystavených faktúr k dispozícii celý spis, a preto nemal možnosť skontrolovať vyúčtovanie jednotlivých úkonov právnej služby, ktoré boli v jeho veci vykonané, pričom za pravdu mu dal aj súd prvej inštancie, keď žalobkyni nepriznal všetky úkony právnej služby, ktoré vykonala. Uviedol, že kontrolu faktúr si spravil aj sám, predtým vyzval žalobkyňu na jednanie a požiadal ju o potrebný čas, aby si mohol faktúry prejsť, nakoľko sa domnieval, že osobné rokovanie, ktoré žalobkyňa striktne odmietala, mohlo zabrániť súdnemu sporu, preto mu súd prvej inštancie nemohol pričítať zavinenie na zastavení konania v späťvzatej časti a mal aplikovať ust. § 257 C. s, p., podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný vo svojom vyjadrení opätovne uviedol, že v konaní mal percentuálny úspech voči žalobkyni vo výške 91,37 %, pretože žiadala priznať istinu 11.546,96 eur, ale napadnutým rozsudkom jej bolo priznaných 996,62 eur, z čoho vyplýva, že percentuálny úspech mala iba vo výške 8,63 %. Uviedol, že späťvzatú časť nemožno brať za úspech žalobkyne, nakoľko uvedená suma bola vzatá späť ešte pred prvým pojednávaním a súd prvej inštancie v tejto časti žalobkyni vrátil zaplatený súdny poplatok, navyše pri výpočte úspešnosti v konaní vychádzal len zo súm, ktoré boli po späťvzatí uplatnené a následne priznané súdom prvej inštancie. Vytkol súdu prvej inštancie, že napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa trov konania a úspešnosti sporových strán neodôvodnil dostatočne, avšak súhlasil s právnym posúdením nároku žalobkyne na podielovú odmenu prvoinštančným súdom. K námietke žalobkyne, že ním navrhovaný alternatívny petit týkajúci sa istiny priznanej žalobkyni vo výške 996,62 eur je neprípustný uviedol, že na začiatku odvolania ho síce neuviedol, avšak odôvodnenie k tejto časti sa nachádza v závere podaného odvolania, pričom aj súd prvej inštancie bol toho názoru, že podal odvolanie aj v tejto časti, keďže súdny poplatok za podané odvolanie bol vyrubený zo sumy 996,62 eur.

8.

Žalobkyňa sa k uvedenému vyjadreniu žalovaného, ktoré jej bolo doručené dňa 08. 03. 2017, nevyjadrila.

9.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. marca 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 10.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

12.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 996,62 eur s príslušenstvom pozostávajúcim zo zákonného úroku z omeškania z titulu nároku na zaplatenie hodinovej odmeny za právne služby poskytnuté na základe Zmluvy o právnej pomoci uzavretej dňa 22. 03. 2012 a vo výroku, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti zamietol z dôvodu, že pri hodinovej odmene neboli fakturované úkony úkonmi vo veci samej, resp. úkony nebolo možné subsumovať pod pojem úkon právnej služby, prípadne neboli vykonané účelne alebo hospodárne, ako i z dôvodu, že dojednanie podielovej odmeny vyhodnotil v Zmluve o právnej pomoci ako neplatné pre rozpor so zákonom a požiadavkou na určitosť právneho úkonu.

13.

Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že z obsahu odvolania žalovaného (§ 124 ods. 1 C. s. p.) jednoznačne vyplýva, že odvolaním napadol aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej v časti, v ktorej mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 996,62 eur, napriek tomu, že odvolanie označil ako odvolanie do trov konania a úrokov z omeškania, nakoľko v ňom zároveň uviedol, že smeruje (okrem výrokov o náhrade trov konania) proti výroku, ktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne, keďže sa v ňom vyjadril aj k priznanej istine 996,62 eur a žiadal, aby odvolací súd alternatívne zmenil napadnutý rozsudok aj v časti týkajúcej sa istiny 996,62 eur tak, že žalobu zamietne a prizná mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

14.

K námietke žalovaného v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, pričom odvolací súd dospel k záveru, že tento žalovaným tvrdený odvolací dôvod nie je daný.

15.

Z dikcie ust. § 18 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. vyplýva, že advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí; to neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne, pričom podľa dôvodovej správy k zákonu č. 304/2009 Z. z., ktorým bolo predmetné ustanovenie do zákona o advokácii doplnené, je cieľom právnej úpravy posilniť dôveru v advokátsky stav tým, že odmena za poskytovanie právnej služby sa stane viac predvídateľnou, pretože prax potvrdzuje, že najmä pri vysokých odmenách spotrebiteľ právnej služby negatívne znáša oznam o celkovej konečnej odmene advokáta.

16.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (vydaná na základe zákonného zmocnenia uvedeného v § 83 zákona o advokácii) rozlišuje zákonnú tarifnú odmenu a odmenu zmluvnú, dohodnutú medzi advokátom a klientom v zmluve o poskytovaní právnych služieb s tým, že zmluvná odmena môže byť dohodnutá ako hodinová odmena, paušálna odmena, podielová odmena a tarifná odmena dohodnutá inak ako základnou sadzbou tarifnej odmeny, prípadne ako kombinácia týchto odmien. Výšku tarifnej odmeny, paušálnej odmeny a podielovej odmeny je možné vždy určiť vopred s konečnou platnosťou, avšak pri hodinovej odmene záleží jej konečná výška od počtu hodín potrebných na poskytnutie právnej služby (hodín účelne vynaložených na vybavenie veci), teda výška hodinovej odmeny za jeden úkon právnej služby záleží od konkrétnych neistých okolností, ktoré majú nastať až v budúcnosti, preto je ich možné vopred predvídať len približne, resp. v určitých prípadoch vôbec, nakoľko advokát nemôže vopred s určitosťou vedieť, koľko hodín bude trvať jeho účasť na konaní pred súdom alebo iným orgánom alebo koľko hodín bude potrebovať na vypracovanie písomného podania na súd, na iný orgán alebo protistrane vo veci samej.

17.

Podľa názoru odvolacieho súdu preto nie je možné od advokáta spravodlivo požadovať, aby pred začatím každého úkonu právnej služby vopred odhadol počet hodín potrebných na poskytnutie právnej služby a následne klienta - spotrebiteľa právnej služby informoval o približnej výške hodinovej odmeny alebo týmto svojím odhadom bol neskôr viazaný, nakoľko by takáto požiadavka bola nad rámec dikcie ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii s tým, že advokát je v zmysle § 18 ods. 1, 2 zákona o advokácii povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy svojho klienta, je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb, a pokiaľ by nepostupoval s odbornou starostlivosťou alebo by postupoval neúčelne a nehospodárne, odmena za takéto právne služby by mu neprináležala, resp. by mu patrila len vo výške, ktorá by zodpovedala účelnému a hospodárnemu poskytnutiu právnych služieb. Advokát splní povinnosť vyjadrenú v ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii iba vtedy, ak sa s klientom pred začatím poskytovania právnych služieb dohodne na konkrétnej výške hodinovej odmeny za právne služby, teda na výške odmeny za jednu hodinu poskytovania právnych služieb, čím dôjde k naplneniu účelu právnej úpravy, ktorým je predvídateľnosť odmeny za poskytovanie právnych služieb.

18.

Odvolací súd sa s námietkou žalovaného, že žalobkyni pre porušenie povinnosti podľa § 18 ods. 4 zákona o advokácii nepatrí ani hodinová odmena nestotožnil, nakoľko je účelová, pretože z obsahu spisu vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 22. 03. 2012 Zmluvu o právnej pomoci, ktorej predmetom bolo zastupovanie žalovaného žalobkyňou proti Sociálnej poisťovni vo veci uplatňovania nárokov vyplývajúcich zo zistenej choroby z povolania a všetkým inštitúciám pre účely a v súvislosti s vysporiadaním nárokov zo zistenej choroby z povolania, keď v čl. II. Zmluvy bola okrem iného dohodnutá i hodinová odmena v sume 100 eur + DPH za každú aj začatú hodinu účelne vynaloženú na vybavenie veci, čím si žalobkyňa povinnosť vyplývajúcu z ust. § 18 ods. 4 zákona o advokácii splnila, pričom žalovaný v konaní ani netvrdil, že dohodnutá hodinová odmena bola nejasná, či nepredvídateľná, ale naopak, že dohodnutá hodinová odmena mu bola jasná a spor so žalobkyňou vznikol až vtedy, keď vystavila prvú faktúru za poskytnuté právne služby, avšak týkal sa predovšetkým podielovej odmeny a v menšej časti účelnosti a hospodárnosti úkonov právnej služby honorovaných hodinovou odmenou s tým, že po začatí súdneho konania dobrovoľne zaplatil žalobkyni sumu 3.062,96 eur pozostávajúcu najmä z hodinovej odmeny, teda z jeho konania je nesporné, že nárok žalobkyne na zaplatenie hodinovej odmeny považoval za opodstatnený.

19.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného v odvolaní, že žalobkyňa vystavila dve faktúry týkajúce sa jednej zmluvy o právnej pomoci v rozpore so zákonom, nakoľko podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, mala byť vystavená faktúra za jedno daňové plnenie do 15 dní od skončenia právnej služby, keďže išlo o jeden predmet daňového plnenia, pričom v zmysle ust. § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty je možné dodať tovar alebo službu nielen jednorázovo, ale aj čiastkovo alebo opakovane, avšak v posudzovanej veci vystavenie faktúry žalobkyňou nemalo žiaden vplyv na povinnosť žalovaného zaplatiť odmenu za poskytnuté právne služby s tým, že podľa čl. III. Zmluvy o právnej pomoci sa klient zaväzuje zaplatiť advokátovi zmluvnú odmenu, ako aj náhradu hotových výdavkov, náhradu za premeškaný čas a tarifnú odmenu do 15 dní od ukončenia právnej pomoci alebo obdržania vyúčtovania, keď advokát je oprávnený vyúčtovať aj čiastkové úkony alebo kedykoľvek požiadať aj o preddavok, preto povinnosť žalovaného zaplatiť žalobkyni zmluvnú odmenu bola viazaná na doručenie vyúčtovania právnych služieb a nie na doručenie faktúry, nakoľko žalobkyňa bola oprávnená vyúčtovať aj čiastkové úkony (t. j. úkony právnej služby).

20.

Nedôvodnou je aj námietka žalovaného v podanom odvolaní, že podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. platného v čase, keď sa dostal do omeškania s nezaplatenými faktúrami, mali byť žalobkyni priznané úroky z omeškania vo výške 5,50 % ročne, nakoľko v zmysle prechodného ust. § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. k úprave účinnej od 01. februára 2013 platí, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 01. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013 s tým, že podľa § 3 ods. 1 nariadenia účinného do 31. januára 2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, preto ak záväzkový vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol uzavretím Zmluvy o právnej pomoci dňa 22. 03. 2012, teda ešte za účinnosti § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. januára 2013, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobkyni priznal úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne, nakoľko výška úrokov z omeškania v záväzkovom vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným sa riadila podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013, teda podľa § 3 ods. 1 nariadenia účinného do 31. januára 2013, a to aj za dobu omeškania po 31. januári 2013 (t. j. za celú dobu omeškania).

21.

Súd prvej inštancie správne právne posúdil nárok žalobkyne na zaplatenie hodinovej odmeny, keď jej argumentácia v odvolaní k výkladu príslušných ustanovení Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012 je účelová a nerešpektujúca vôľu zmluvných strán v čase jej uzavretia, nakoľko v zmysle čl. I. Zmluvy sa zaviazala poskytnúť žalovanému „právnu pomoc“ (pôvodný pojem používaný „starým“ zákonom č. 132/1990 Zb. o advokácii, nahradený pojmom „právne služby“ v „novom“ zákone č. 586/2003 Z. z. o advokácii, poznámka odvolacieho súdu), ktorá spočívala v zastupovaní žalovaného proti Sociálnej poisťovni a všetkým ostatným inštitúciám vo veci uplatňovania nárokov vyplývajúcich zo zistenej choroby z povolania a podľa čl. II. Zmluvy sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobkyni zmluvnú odmenu v zmysle § 2 a nasl. vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pozostávajúcu z hodinovej a podielovej odmeny, pričom hodinová odmena bola v súlade s § 3 citovanej vyhlášky stanovená hodinovou sadzbou podľa počtu hodín účelne vynaložených na vybavenie veci, a to v sume 100 eur + DPH za každú aj začatú hodinu.

22.

Z dikcie ust. § 2 ods. 2 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že nerozlišuje medzi slovným spojením „počet hodín účelne vynaložených na vybavenie veci“ (§ 2 ods. 2 písm. a/ citovanej vyhlášky) a slovným spojením „počet hodín potrebných na poskytnutie právnych služieb“ (§ 3 citovanej vyhlášky), teda tieto právne pojmy majú rovnaký zákonný obsah, nakoľko rozsah pôsobnosti vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., vymedzený zákonným zmocnením obsiahnutým v § 83 zákona o advokácii, je „spôsob určenia a výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne služby poskytované klientom na základe dohody alebo ustanovenia na to oprávneným orgánom“ (§ 1 ods. 1 citovanej vyhlášky), a preto zrejmé, že „vybavením veci“ sa rozumie výlučne poskytnutie právnych služieb a naopak, že právne služby musia byť poskytnuté vždy účelne (porovnaj § 18 ods. 2 zákona o advokácii).

23.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že ust. § 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. dáva možnosť, ale nie povinnosť dohodnúť hodinovú odmenu podľa počtu hodín potrebných na poskytnutie právnej služby, nakoľko ak vyhláška upravuje odmenu za právne služby, potom aj hodinová odmena dohodnutá na základe vyhlášky môže byť odmenou výlučne za poskytnuté právne služby a nie za inú činnosť nespadajúcu do rámca právnych služieb s tým, že zmluvná sloboda a sloboda podnikania umožňuje, aby advokát svojim klientom poskytoval aj iné ako právne služby, keď v zásade nič nebráni ani tomu, aby odmena za tieto iné služby bola dohodnutá v zmluve o poskytovaní právnych služieb (jednalo by sa svojou povahou o zmiešanú zmluvu) s jednoznačným prejavom vôle zmluvných strán, avšak zo Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012 tieto skutočnosti nevyplývajú a žalobkyňa existenciu takejto dohody ani nepreukázala, ale naopak podľa čl. I. Zmluvy jej predmetom je výlučne poskytnutie právnej pomoci (právnych služieb) proti Sociálnej poisťovni a všetkým ostatným inštitúciám vo veci uplatňovania nárokov žalovaného vyplývajúcich z choroby z povolania.

24.

Súd prvej inštancie zároveň dospel k správnemu právnemu záveru, že list žalobkyne zo dňa 28. 11. 2012 adresovaný Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, ktorým zaslala plnomocenstvo na podanie odvolania, malo byť priložené už k samotnému odvolaniu, rovnako aj list zo dňa 11. 12. 2012, ktorým žalobkyňa na výzvu Úradu doplnila zdravotnú dokumentáciu žalovaného, list zo dňa 11. 03. 2013 adresovaný Sociálnej poisťovni - pobočka Nitra, ktorým oznámila Úradu číslo účtu žalovaného, prípis zo dňa 27. 05. 2013 adresovaný Krajskému súdu v Bratislave, ktorým oznámila, že nesúhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, vyčíslila trovy konania a reagovala na výzvu súdu na predloženie plnomocenstva, list zo dňa 19. 10. 2012 adresovaný Sociálnej poisťovni - pobočka Nitra, ktorý je v podstate výzvou na pokračovanie v konaní, neboli účelne vynaloženými úkonmi, preto žalobkyňou uplatnená hodinová odmena v rozsahu dvoch hodín je neprimeraná a adekvátnou je odmena iba za jednu hodinu, keď uvedené úkony možno označiť ako administratívne práce poskytované v súvislosti s poskytovaním právnych služieb neobsahujúce žiadnu právnu argumentáciu s tým, že podľa ust. § 1 ods. 5 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. sú v odmene za právne služby zahrnuté aj odmeny za administratívne práce a iné práce vykonané v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, preto za takéto činnosti si advokát nemôže nárokovať (akúkoľvek) osobitnú odmenu.

25.

Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., podielová odmena sa môže dohodnúť vo forme podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta poučil.

26.

Podľa § 7 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., maximálna výška dohodnutej podielovej odmeny nesmie presiahnuť 20 % z hodnoty veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom.

27.

Vyššie citované ustanovenia vyhlášky taxatívne vymedzujú podmienky, za splnenia ktorých môže advokát s klientom uzavrieť dohodu o podielovej odmene, ktorá musí byť predovšetkým prípustná z hľadiska povahy predmetu konania, teda predmet konania musí umožňovať určenie podielu na hodnote veci. Nespôsobilosť predmetu konania je spravidla daná vtedy, ak hodnotu veci alebo práva nie je možné vyjadriť v peniazoch, keď pre platné dojednanie podielovej odmeny je ďalej nevyhnutné, aby šlo o podiel na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo pred iným orgánom, teda dojednanie podielovej odmeny je možné len v prípade procesného zastupovania klienta s tým, že ďalšou podmienkou dohody o podielovej odmeny je veľmi neistý výsledok konania pred súdom alebo iným orgánom, v ktorom bude advokát klienta zastupovať. Z odborného hľadiska nemusí ísť nevyhnutne o zložitý alebo náročný prípad, nakoľko veľmi neistý výsledok konania je potrebné vnímať v nadväznosti na predvídateľnosť rozhodnutia nielen vo vzťahu k právnemu základu uplatneného nároku, ale aj pokiaľ ide o výšku priznaného plnenia s tým, že neistý výsledok konania môže spočívať aj v neprehľadnosti skutkového stavu, v dôkaznej núdzi a pod., pričom o tom, že výsledok konania je veľmi neistý, je advokát povinný klienta poučiť a tým zabezpečiť, aby mal klient dostatočné informácie a mohol urobiť kvalifikované a objektívne rozhodnutie.

28.

Z obsahu čl. II. bodu 1. písm. b) Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012 vyplýva, že klient sa zaväzuje za poskytnutú právnu pomoc zaplatiť advokátovi podielovú odmenu v súlade s § 7 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. vo výške 20 % z vymoženej sumy, avšak v čl. II. bodu 2. písm. a) Zmluvy sa strany dohodli, že v prípade, že nároky klienta bude potrebné uplatňovať súdnou cestou, má advokát v prípade úspechu v spore nárok na kombinovanú odmenu, ktorá pozostáva z hodinovej odmeny, podielovej odmeny a tarifnej odmeny podľa § 10 a nasl. vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., z čoho vyplýva, že podielová odmena bola dohodnutá v súlade s § 7 vyhlášky, a preto musí spĺňať všetky podmienky uvedené v tomto podzákonnom ustanovení, aby bolo možné dospieť k záveru, že medzi sporovými stranami bola platne uzavretá dohoda o podielovej odmene.

29.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobkyňa si uplatnila nárok na zaplatenie podielovej odmeny vo výške 8.145,26 eur bez DPH (9.774,31 eur s DPH) podľa čl. II. bodu 1. písm. b) Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012, ktorá pozostáva zo sumy 4.223,36 eur bez DPH (5.068,03 eur s DPH) vyčíslenej ako 20 % podiel zo sumy 21.116,80 eur uhradenej titulom úrazovej renty, a zo sumy 3.921,90 eur bez DPH (4.706,28 eur s DPH) vyčíslenej ako podiel 15 % zo sumy 26.146 eur uhradenej titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý bol vo výške 26.146 eur žalovanému priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne - pobočky Nitra zo dňa 05. 11. 2012, č. 14960-23/2012-NR, keď rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 20. 03. 2013, č. 23464-1/2013-BA bol žalovanému priznaný nárok na úrazovú rentu od 25. 06. 2011 do 30. 06. 2011 v sume 193,90 eur, od 01. 07. 2011 v sume 969,10 eur mesačne, od 01. 01. 2012 v sume 1.001,10 eur mesačne, od 01. 01. 2013 v sume 1.031,70 eur mesačne, a súčasne bol poukázaný doplatok úrazovej renty za obdobie od 25. 06. 2011 do 31. 03. 2013 v sume 21.116,80 eur, z čoho vyplýva, že žalovanému boli priznané dva rôzne nároky v dvoch samostatných konaniach pred Sociálnou poisťovňou, a preto splnenie podmienok, za ktorých je možné dohodnúť podielovú odmenu (§ 7 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.), je potrebné posudzovať samostatne k týmto konaniam, resp. nárokom.

30.

Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že zmluvné dojednanie o podielovej odmene za priznanú sumu žalovanému titulom nároku na úrazovú dávku je neurčité a v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, nakoľko z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 20. 03. 2013, č. 2364-1/2013-BA, ako aj z právnej úpravy úrazovej renty podľa § 88 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vyplýva, že úrazová renta je dávka úrazového poistenia vyplácaná poškodenému (zamestnancovi) ako opakujúce sa plnenie na mesačnej báze a v zásade až do dňa dovŕšenia dôchodkového veku s tým, že nárok na úrazovú rentu žalovanému vznikol dňa 25. 06. 2011 a konanie bolo skončené až v marci 2013 s tým, že Sociálna poisťovňa priznala žalovanému tiež doplatok úrazovej renty za obdobie od 25. 06. 2011 do 31. 03. 2013 vo výške 21.116,80 eur, ktorého výška závisela len od dĺžky konania pred Sociálnou poisťovňou, avšak predmetom konania nebolo priznanie doplatku úrazovej renty, ale priznanie nároku na úrazovú rentu (ako dávky úrazového poistenia) v stanovenej mesačnej výške, preto za žiadnych okolností nebolo možné počítať podielovú odmenu ako podiel z vyplateného doplatku úrazovej renty, keď Zmluva o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012 neposkytuje žiaden návod, ako sa má v tomto prípade určiť hodnota veci, teda čo sa myslí pod „vymoženou sumou“ s tým, že v tejto súvislosti nie je možné podporne aplikovať ani ust. § 10 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., v zmysle ktorého, ak je predmetom právnej služby opakujúce sa plnenie, tarifná hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov alebo o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia, pretože sa uplatní len v prípade tarifnej odmeny, teda ak medzi stranami nie je dohodnutá zmluvná odmena.

31.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietku žalobkyne v podanom odvolaní, že vymoženou sumou podľa čl. II. bod 1. písm. b) Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012 sa rozumie suma priznaná rozhodnutím Sociálnej poisťovne, nakoľko v spore nepreukázala, že úmyslom (vôľou) strán v čase podpisu Zmluvy bolo uzavrieť takú dohodu o podielovej odmene, podľa ktorej by jej patrila podielová odmena vo výške 20 % z akejkoľvek sumy priznanej rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pretože ako z obsahu spisu vyplýva, žalovaný mal pred podpísaním Zmluvy o právnej pomoci výhrady k podielovej odmene, avšak žalobkyňa mu povedala, že sa bude platiť až v prípade vzniku súdneho sporu s bývalým zamestnávateľom alebo Sociálnou poisťovňou, keď žalobkyňa už na ich prvom stretnutí uviedla, že pomôže s navýšením bodov, ktoré mu boli priznané a že podielová odmena bola dohodnutá len v prípade sporu a navýšenia bodov, keďže priznaných 1700 bodov si vybavovali sami, pričom slovné spojenie „vymožená suma“ si matka žalovaného (prítomná na stretnutí so žalobkyňou) vykladala tak, že k vymoženiu dôjde až vtedy, keď sa niekto s niekým súdi, t. j., ak sa niečo vymáha s tým, že žalobkyňa nepreukázala ani splnenie povinnosti vyplývajúcej z § 18 ods. 4 zákona o advokácii informovať žalovaného o výške (podielovej) odmeny, ktorá mohla byť súčasťou Zmluvy o právnej pomoci alebo vo forme samostatného dokumentu, a nepreukázala ani splnenie povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. poučiť žalovaného, že výsledok konania je podľa okolností prípadu veľmi neistý.

32.

Odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že žalovaný v čase, keď oslovil žalobkyňu so žiadosťou o právne služby, už disponoval lekárskym posudkom v zmysle § 7 a nasl. zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov, v ktorom bolo konštatované, že trpí chorobou z povolania a sťaženie spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené na 1700 bodov s tým, že zo zákonnej úpravy vyplýva, že zodpovednosť zamestnávateľa za chorobu z povolania je objektívnou zodpovednosťou (§ 195 ods. 4 Zákonníka práce), keď Sociálna poisťovňa pri priznaní náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia za chorobu z povolania vychádza predovšetkým z lekárskeho posudku (§ 4 ods. 2, § 5 ods. 1, 2 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov), teda priznanie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia mohol zvrátiť jedine bývalý zamestnávateľ žalovaného, ktorý mal možnosť podať žalobu na civilný súd, na čo poukázala aj Sociálna poisťovňa v rozhodnutí zo dňa 05. 11. 2012, č. 14960-23/2012-NR, avšak takúto žalobu nepodal, keď v čase podpisu Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012 takéto „nebezpečenstvo“ nanajvýš iba hrozilo (t. j. bolo možné, ale nie nevyhnutné), a preto je nelogické, keby žalovaný v takejto situácii súhlasil, aby žalobkyni popri dohodnutej hodinovej odmene patrila za každých okolností aj podielová odmena, ale naopak, že podielová odmena podľa čl. II. bodu 1. písm. b) Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012 bola dohodnutá len pre prípad, ak by sa jej podarilo v správnom konaní pred Sociálnou poisťovňou navýšiť bodové ohodnotenie, resp. zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to len z takto navýšenej sumy.

33.

Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že podielová odmena podľa čl. II. bodu 1. písm. b) Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012 bola dohodnutá v rozpore s § 7 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého je možné podielovú odmenu dohodnúť len vtedy, ak je výsledok konania podľa okolností prípadu veľmi neistý, keď žalobkyňa v konaní netvrdila ani nepreukázala, prečo mal byť výsledok konania pred Sociálnou poisťovňou o priznanie nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia veľmi neistý, nakoľko jeho neistota spočívala len v tom, že bývalý zamestnávateľ žalovaného mohol podať žalobu na súd, avšak v takom prípade by jej už patrila podielová odmena podľa čl. II. bodu 2. písm. a) a nie podľa čl. II. bodu 1. písm. b) Zmluvy o právnej pomoci s tým, že aby bolo možné dohodnúť podielovú odmenu v konaní pred Sociálnou poisťovňou, musel by byť výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý, ale táto neistota by musela spočívať v inej okolnosti, než v možnosti súdneho konania. V posudzovanej veci je však nesporné, že bývalý zamestnávateľ žalovaného žalobu na súd nepodal, čím došlo k prezumpcii jeho objektívnej zodpovednosti za chorobu z povolania, keď Sociálna poisťovňa následne rozhodla o priznaní náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia predovšetkým na základe lekárskeho posudku, ktorý mal žalovaný k dispozícii ešte pred uzavretím Zmluvy o právnej pomoci zo dňa 22. 03. 2012, preto bolo povinnosťou žalobkyne poučiť ho o tom, že výsledok konania je veľmi neistý a o dôvodoch tejto neistoty s tým, že uvedené právne závery sa vzťahujú nielen na konanie o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ale aj na konanie o nároku na úrazovú rentu, a nakoľko bola podielová odmena dohodnutá v rozpore s § 7 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., je zmluvné dojednanie absolútne neplatné a žalobkyni nárok na zaplatenie podielovej odmeny nevznikol.

34.

Nedôvodnou je aj námietka žalobkyne v podanom odvolaní, že jej súd prvej inštancie odňal možnosť procesnej obrany, nakoľko porušenie povinnosti zakotvenej v zákone o advokácii môže skonštatovať jedine disciplinárny senát Slovenskej advokátskej komory v disciplinárnom konaní z dôvodu, že predmetom konania je posúdenie nároku na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby, teda súkromnoprávny spor o zaplatenie žalovanej sumy, preto posudzovaná vec jednoznačne patrí do právomoci civilných súdov v zmysle § 3 C. s. p., pričom súd je v zmysle § 193 C. s. p. viazaný (okrem iného) rozhodnutím príslušného orgánu (disciplinárneho senátu Slovenskej advokátskej komory) o tom, že bol spáchaný iný správny delikt (disciplinárne previnenie) postihnuteľný podľa osobitného predpisu (zákon o advokácii) a o tom, kto ho spáchal, teda ako predbežnú otázku si nemôže posúdiť, či sa advokát dopustil disciplinárneho previnenia, avšak toto ustanovenie nie je možné interpretovať extenzívne, že súd v konaní nemôže vôbec posúdiť, či advokát postupoval v rozpore s konkrétnym ustanovením zákona o advokácii, resp. vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., a preto musel posúdiť, či žalobkyňa pri poskytovaní právnych služieb postupovala účelne a hospodárne (v zmysle § 18 ods. 2 zákona o advokácii), či vopred informovala žalovaného o výške odmeny za poskytnuté právne služby (v zmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii), resp. či bola podielová odmena dohodnutá v súlade s § 7 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to bez ohľadu na to, či prípadné porušenie týchto povinností zo strany žalobkyne bolo zavinené alebo nie.

35.

Zo všetkých uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky podľa ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne a presvedčivo argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorým žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

36.

Nepreskúmateľným je však výrok napadnutého rozsudku, ktorým o náhrade trov v nezastavenej časti konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko sa v odôvodnení napadnutého rozsudku obmedzil iba na citáciu ust. § 255 ods. 2 C. s. p. (v zmysle ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo), keďže v posudzovanej veci je zrejmé, že úspech, resp. neúspech strán v spore nebol rovnaký, a zároveň sa súd prvej inštancie dopustil procesného pochybenia, keď o trovách konania rozhodol dvomi samostatnými výrokmi (samostatne o trovách konania v zastavenej časti o zaplatenie 3.062,96 eur a samostatne v nezastavenej meritórnej časti), pretože v súlade s § 262 ods. 1 C. s. p. mal správne podľa § 255 ods. 2 C. s. p. nárok na náhradu trov prvoinštančného konania pomerne rozdeliť a zároveň v úspechu žalobkyne zohľadniť aj plnenie žalovaného po podaní žaloby.

37.

Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalovanému bola faktúra č. 12/2013 spolu s vyúčtovaním doručená dňa 23. 05. 2013, pričom žaloba bola podaná na súd prvej inštancie dňa 13. 06. 2013 a faktúra č. 14/2013 spolu s vyúčtovaním mu bola doručená dňa 07. 06. 2013 s tým, že žaloba bola podaná dňa 26. 06. 2013 (obe konania boli neskôr spojené na spoločné konanie), preto ak v konaní žalovaný nepreukázal, ktoré doklady mu chýbali k vyhodnoteniu správnosti vyúčtovania a celá spisová dokumentácia mu bola odovzdaná dňa 07. 06. 2013, potom čiastočnou úhradou dňa 08. 07. 2013, teda po tom, ako sa dozvedel o podaní oboch žalôb (ako to vyplýva podania žalovaného zo dňa 03. 07. 2013), procesne zavinil zastavenie konania v čiastočne späťvzatej časti dôvodne podanej žaloby v sume 3.062,96 eur, keď odvolací súd v konaní nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 C. s. p., ktoré by odôvodňovali rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania žiadnej zo sporových strán, nakoľko žalovaný v odvolaní ani žiadne konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa neuviedol.

38.

Podľa § 256 ods. 1 C. s. p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Ak sa teda pre správanie žalovaného vzala späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože procesne zavinil zastavenie konania. Ide najmä o prípady, keď žalovaný po podaní žaloby plnil žalobcovi, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu späť. Dôvodnosť žaloby sa posudzuje procesne a bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu žaloby nedošlo, pričom rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal a z tohto dôvodu vzal žalobca žalobu späť.

39.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že predmetom sporu bol nárok na zaplatenie sumy 12.846 eur s príslušenstvom a sumy 1.763,92 eur s príslušenstvom, spolu 14.609,92 eur s príslušenstvom, preto bola žalobkyňa v konaní úspešná v časti o zaplatenie sumy 3.062,96 eur, v ktorej žalovaný zavinil zastavenie konania a v časti o zaplatenie 996,62 eur, v ktorej súd prvej inštancie vyhovel žalobe, spolu v sume 4.059,58 eur a žalovaný bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 10.550,34 eur, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol, teda žalobkyňa mala v konaní úspech v rozsahu 27,79 % (podiel sumy 4.059,58 eur a 14.609,92 eur) a žalovaný mal v konaní úspech v rozsahu 72,21 % (podiel sumy 10.550,34 eur a 14.609,92 eur), keď rozdiel medzi úspechom žalovaného a úspechom žalobkyne predstavuje čistý úspech žalovaného v rozsahu 44,42 % (72,21 % - 27,79 %).

40.

Odvolací súd z uvedených dôvodov podľa § 388 C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o náhrade trov konania zmenil tak, že žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 44,42 % a výrok, ktorým rozhodol o náhrade trov v zastavenej časti konania o zaplatenie 3.062,96 eur, podľa § 389 ods. 1 písm. d) C. s. p. zrušil.

41.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 82,74 %, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý v časti o zaplatenie istiny 11.546,96 eur, keď žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná v časti o zaplatenie sumy 996,62 eur, v ktorej nebolo vyhovené odvolaniu žalovaného a žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný v časti o zaplatenie istiny 10.550,34 eur, v ktorej naopak nebolo vyhovené odvolaniu žalobkyne, preto mala žalobkyňa v odvolacom konaní úspech v rozsahu 8,63 % (podiel sumy 996,62 eur a 11.546,96 eur) a žalovaný mal v odvolacom konaní úspech v rozsahu 91,37 % (podiel sumy 10.550,34 eur a 11.546,96 eur), teda rozdiel medzi úspechom žalovaného a žalobkyne predstavuje čistý úspech žalovaného v odvolacom konaní v rozsahu 82,74 % (91,37 % - 8,63 %), keď o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).