Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_12Co-75-2018.pdf
PDF · 123 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/75/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu M.. U. A., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom M. X, XXX XX K., právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., so sídlom Heydukova 12, 811 08 Bratislava, IČO: 47 234 318, proti žalovanému A. Y., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom O. X, XXX XX J. G. I., o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 9C/21/2017-40 z 8. januára 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Brezno v časti výroku, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie sumy 400,- Eur (časť II. výroku) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Brezno (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 08. 01. 2018 uložil žalovanému povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi podpísaným a datovaným listom doručeným žalobcovi do vlastných rúk do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že písomné ospravedlnenie musí byť napísané čitateľne na liste štandardného formátu A4 veľkosťou písma najmenej 12 bodov v nasledovnom znení: „Ospravedlnenie. Ja, A. Y. sa ospravedlňujem Vám M.. U. A., že som neoprávnene zasiahol do Vašej občianskej cti tým, že som sa dňa 29. 12. 2016 na chodbe pred oddelením R. G. K. dopustil voči Vám urážlivého a vulgárneho konania, čím som porušil Vaše právo na ochranu osobnosti. Svoje správanie úprimne ľutujem.“ (I. výrok). V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol (II. výrok). O náhrade trov konania okresný súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (III. výrok).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal ochrany osobnosti požadujúc uložiť žalovanému povinnosť zaslať mu vyššie popísaný ospravedlňujúci list a tiež sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 800,- Eur. Žalobu zdôvodnil tým, že dňa 29. 12. 2016 približne o 16.30 hod. sa žalovaný dopustil priestupku proti občianskeho spolunažívaniu spočívajúceho v tom, že na chodbe pred oddelením R. v Nemocnici s poliklinikou K. nazval žalobcu „I.“. Za to bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania priestupku a tak v nadväznosti na právoplatné priestupkové rozhodnutie si žalobca výzvou zo dňa 04. 04. 2017 uplatnil voči žalovanému nárok na písomné ospravedlnenie a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 800,- Eur.
3. Súd prvej inštancie mal (aj) s poukazom na ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preukázané, že predmetného protiprávneho konania sa žalovaný dopustil, čo tento ani nespochybňoval. Bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, čím bola daná aj jeho zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti, a preto bolo opodstatneným poskytnúť žalobcovi súdnu ochranu. Žalovaný označil žalobcu slovom „hajzel“, ktoré odznelo na pracovisku žalobcu v prítomnosti ďalších osôb, jednak zamestnancov oddelenia nemocnice ako aj ostatných osôb prítomných na chodbe chirurgického oddelenia, a to podľa právneho názoru súdu prvej inštancie nieslo znaky konania objektívne spôsobilého zasiahnuť do cti a dobrého mena každej inej fyzickej osoby v obdobnej situácii. Konštatoval, že objektívne spôsobilé zasiahnuť do chránených osobnostných práv je každé konanie, ktorého dôsledky by v rovnakej situácii negatívne pôsobili na každú inú fyzickú osobu ako nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti alebo aj len hrozby možnosti nepriaznivého ovplyvnenia jej uplatnenia v spoločnosti a mal za to, že v dôsledku konania žalovaného došlo k ohrozeniu cti a dôstojnosti žalobcu. Inou ale bola otázka, či a aké sankcie sú primerané okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, resp. následkom, ktoré zásah vyvolal. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) o exemplifikatívnom výpočte chránených osobnostných práv a na ustanovenie § 13 ods. 1 OZ, podľa ktorého má fyzická osoba právo domáhať sa primeraného zadosťučinenia a uviedol, že ak nemajetková ujma spôsobená fyzickej osobe môže byť zmiernená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 OZ, je potrebné zvoliť formu, ktorá je primeraná a zároveň účinná. Prihliadajúc na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo a následkom, ktoré vyvolal, súd prvej inštancie uzavrel, že morálne zadosťučinenie sa javí postačujúcim. Vychádzal pritom z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvádzajúc za akých okolností je možné priznať peňažné zadosťučinenie s tým, že predpokladom pre prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy je vznik nemajetkovej ujmy a nedostatočnosť morálneho zadosťučinenia. Na priznanie peňažného odškodnenia nestačí možnosť zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale musí byť zistené, že k takémuto zníženiu skutočne došlo, kedy dôkazné bremeno je na žalobcovi. Súd prvej inštancie potom nemal preukázané predovšetkým z výsluchu žalobcu, že okolnosti prípadu posudzované komplexne odôvodňujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože ak žalobca v žalobe tvrdil, že jeho vážnosť a česť v zamestnaní a v spoločnosti boli zásahom výrazne znížené, nebolo ním navrhované žiadne dokazovanie, z ktorého by vyplynulo, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti odôvodňujúca priznanie aj finančného zadosťučinenia. Preto v tejto časti žalobu žalobcu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP majúc za to, že žiadna zo strán nemá mať právo na náhradu trov konania, pretože pomer úspechu a neúspechu oboch bol približne rovnaký.
4. Proti časti výroku rozsudku, ktorým prvoinštančný súd náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 400,- Eur zamietol (časť II. výroku) a proti závislému výroku o trovách konania (III. výrok), podal žalobca včas odvolanie. Navrhol potvrdiť rozsudok „v časti prvého enunciátu“ a zmeniť rozsudok v II. výroku tak, že mu bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 400,- Eur. Zároveň navrhol zmeniť výrok o trovách konania (III. výrok) tak, že mu bude priznaná náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie.
5. V odvolaní žalobca uviedol, že sa stotožňuje s odsekom 28 napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že vyjadrenie žalovaného nesie znaky konania objektívne spôsobilého zasiahnuť do cti a dobrého mena každej inej fyzickej osoby v obdobnej situácii. Nesúhlasil so zamietnutím žaloby ohľadne peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pretože podľa neho by malo rozhodnutie súdu prvej inštancie poskytujúce ochranu proti neoprávnenému zásahu do osobnostných práv spĺňať aj určité sankčné kritérium. V tomto prípade priznanie len morálnej satisfakcie nebolo dostatočným, keďže konanie žalovaného sa tým stáva nebezpečným precedensom do budúcnosti spôsobilým negatívne ovplyvniť jeho vlastnú osobnosť a sekundárne aj samotnú dôstojnosť a vážnosť lekárskeho stavu vykonávajúceho obetavú a záslužnú činnosť. V prípade absencie odstrašujúceho účinku v rozhodnutí existuje reálna hrozba opakovaných atakov zo strany žalovaného, či jeho rodinných príslušníkov, čo by negatívne vplývalo na jeho už beztak poznačenú psychickú integritu. Namietal tiež, že bol neprípustne zaťažený tzv. excesívnym dôkazným bremenom, ak súd prvej inštancie konštatoval, že nepreukázal tvrdenia o výraznom znížení svojej vážnosti a cti v zamestnaní a v spoločnosti iba v dôsledku zásahu žalovaného. Poukázal v tomto smere na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2008. Podľa neho súd prvej inštancie takisto mylne uviedol, že rozhodovacia prax súdov priznáva pri difamujúcich zásahoch najnižšieho stupňa intenzity ako primeranú výlučne morálnu satisfakciu. Odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/125/2010, kde za hrubo urážlivé a vulgárne konanie spôsobilé objektívne znížiť vážnosť a česť osoby v spoločnosti aj v pracovnom prostredí bola priznaná aj finančná satisfakcia. Vo vzťahu k výroku prvoinštančného súdu o trovách konania žalobca namietal, že nemalo byť aplikované ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, pretože bol nepochybne úspešný v základe žalovaného nároku, a teda bol jedinou úspešnou stranou v tomto spore, v ktorom výška plnenia závisela od úvahy súdu. Poukázal na predtým účinné znenie § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňovalo priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane len čiastočne a výška nároku závisela od úvahy súdu. Zdôraznil, že za základné je treba považovať rozhodnutie, že do jeho práva bolo zasiahnuté (t. j. právny základ nároku) a výška nemajetkovej ujmy je len druhotná a nadväzujúca a odkázal na aktuálny komentár k Civilnému sporovému poriadku.
6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
7. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti výroku, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie sumy 400,- Eur (časť II. výroku) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
8. Podľa ustanovenia § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
9. Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a 2 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
10. Predpokladmi vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 OZ, a teda aj predpokladmi použitia občianskoprávnych sankcií podľa § 13 OZ sú: neoprávnený zásah do niektorého z čiastkových práv spojených s osobnosťou fyzickej osoby, spôsobilosť zásahu ohroziť alebo narušiť právo na ochranu osobnosti dotknutej fyzickej osoby a príčinná súvislosť medzi nimi. Občianskoprávna zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je založená na objektívnom princípe, čo znamená, že sa popri neoprávnenom zásahu nevyžaduje aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, pôvodca zásahu je zodpovedný bez ohľadu na to, či ho zavinil alebo nie.
11. Za neoprávnený zásah právna teória aj súdna prax považujú taký zásah, ktorý je v rozpore s objektívnym, platným právom. I keď neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti môže mať rôznu podobu, je ním zásadne každé nepravdivé alebo pravdu skresľujúce tvrdenie o fyzickej osobe zasahujúce do jej osobnosti. Pri posudzovaní neoprávnenosti takéhoto druhu zásahu je však potrebné prihliadať na okolnosti, za ktorých bol zásah prevedený, pretože to čo v jednom prípade môže byť za určitých okolností zásahom neoprávneným, za iných okolností môže byť napr. oprávnenou kritikou vylučujúcou neoprávnenosť zásahu.
12. Po oboznámení sa s odvolaním napadnutým rozsudkom a obsahom spisu prvoinštančného súdu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ zamietol žalobu žalobcu ohľadne požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a pokiaľ nepriznal stranám nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd na tomto mieste len pripomína, že výrok rozsudku prvoinštančného súdu o zamietnutí žaloby ohľadne zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 400,- Eur nadobudol právoplatnosť, pretože v tejto časti odvolanie žalobcom podané nebolo (§ 367 ods. 1 CSP a contrario), keď žalobca kvantitatívne obmedzil odvolanie len spochybnením správnosti zamietajúceho výroku ohľadne (druhej) polovice požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 400,- Eur (z pôvodne žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 800,- Eur).
13. Podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci súd prvej inštancie zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne posúdil po právnej stránke. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie všetky právne relevantné skutočnosti náležite posúdil a vyhodnotil a preto odvolací súd konštatuje, že žalobcom napadnuté výroky rozhodnutia prvoinštančného súdu sú plne správne.
14. Predovšetkým je potrebné uviesť, že nebolo žiadnych pochýb, či sporu o tom, že žalovaný sa vyjadril na adresu žalobcu aj pred inými osobami tak, že ho nazval expresívnym a vulgárnym slovom „I.“. Odvolací súd použitie tohto slova žalovaným na adresu žalobcu neschvaľuje ani neospravedlňuje, podľa obsahu spisu ale považuje za plne adekvátne a postačujúce to, že žalovanému bola (v súčasnosti už teda právoplatne) za takéto vyjadrenie uložená povinnosť zaslať žalobcovi ospravedlňujúci list vo vyššie uvedenom znení.
15. Ako totiž správne uviedol aj prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, išlo zo strany žalovaného o neoprávnený zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti podľa § 11 OZ, konkrétne do jeho práva na česť a dôstojnosť. V dôsledku neoprávneného zásahu však musia byť na priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy splnené určité podmienky určené ustanovením § 13 ods. 2 OZ, a to predovšetkým značná intenzita zásahu objektívne spôsobilého zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Ustanovenie § 13 ods. 2 OZ totiž pomocou demonštratívneho výpočtu približuje situácie, kedy nie je postačujúce morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ (ktoré v prejednávanom prípade spočívalo v doručení ospravedlňujúceho listu žalobcovi žalovaným) a konkrétne hovorí o tom, že (najmä) ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba právo tiež na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto smere preto súd prvej inštancie správne zadefinoval problém tak, že síce k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu došlo, ale je otázkou, aká občianskoprávna sankcia bude priliehavá okolnostiam a následkom zásahu. Povedané snáď aj inak, či okolnosti, za ktorých odznel predmetný vulgarizmus na adresu žalobcu boli také, že tým došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti ako fyzickej osoby.
16. Z tohto pohľadu súd prvej inštancie vykonal riadne dokazovanie, vykonal všetky dôkazy, ktoré strany (najmä strana žalobcu) navrhli a tak odvolací súd nemohol dať za pravdu žalobcovi, ktorý v podstate v odvolaní tvrdil, že daná situácia automaticky prezumovala jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a preto vôbec nemusel preukazovať značne nepriaznivé následky zásahu na jednotlivé aspekty svojej osobnosti. Žalobca na podporu takejto argumentácie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 odvolávajúce sa aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2008, avšak podľa odvolacieho súdu jednak ide o rozhodnutia upravujúce iné situácie než aká bola v tejto prejednávanej veci (a teda nepoužiteľné v súdenej veci) a jednak žalobca ich závery aj nesprávne interpretoval.
17. V náleze sp. zn. I. ÚS 689/2014 totiž Ústavný súd SR síce riešil prípad týkajúci sa práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti, išlo ale o situáciu spočívajúcu v konflikte práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti a konkrétne sa jednalo o zásah do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby spočívajúci vo výrokoch odvysielaných v hlavnom televíznom spravodajstve. Okrem iného Ústavný súd SR v tomto náleze uviedol:
„20. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj rovnosť zbraní či príležitostí, tak aby každá zo strán mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku podstatným spôsobom neznevýhodňujú vo vzťahu s protistranou. Cieľom zásady rovnosti zbraní je potom dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Pod takto definovanú rovnosť účastníkov spadá nielen realizácia ich procesných oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena, ktoré sú na účastníkov konania kladené a ktoré nesmú byť neprimerané (porov. rozh. Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Metalco Bt. v. Maďarsko z 1.2.2011).
21. V ústavnoprávnej rovine teda platí, že v práve na spravodlivý súdny proces musí byť obsiahnutá tiež rovnosť bremien, ktoré sú na účastníkov konania kladené a ktoré nesmú byť neprimerané.
22. Pokiaľ by ale ústavný súd akceptoval výklad krajského súdu, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno tým, že v konaní nepreukázala, že iba predmetnou reportážou došlo u nej k takej kvalifikovanej ujme, za ktorú by jej prináležala nemajetková ujma v peniazoch, výrazne by sťažovateľke znemožnil domáhať sa tejto náhrady proti porušovateľovi, čiže by na ňu uvalil excesívne dôkazné bremeno, čo je neprípustné.
23. Civilné procesné právo žiadnu všeobecnú mieru požadovanej pravdepodobnosti pre unesenie dôkazného bremena nepozná. Žiadne skutkové okolnosti, ktoré už odzneli, nemožno totiž následne ex post preukázať s absolútnou istotou. Vždy pôjde o otázku určitej miery pravdepodobnosti. Aktuálna istota je teda dôkazný štandard, ktorý nie je možné v civilnom konaní aplikovať, lebo by pri tom dôkazné bremeno prakticky nebolo možné uniesť.
24. Nemožno preto súhlasiť s argumentáciou krajského súdu, že sťažovateľka nepreukázala naplnenie všetkých kritérií pre priznanie relutárnej náhrady, pretože nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom do jej osobnostných práv. Nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 137/2008 či rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Danev v. Bulharsko z 2.9.2010).“
18. Z uvedenej citácie (tu už na rozdiel od odvolania žalobcu v znení relevantnom v celom kontexte) odôvodnenia nálezu vyplýva, že:
a) ústavný súd vyčítal všeobecnému súdu neprimerané zaťaženie sťažovateľky dôkazným bremenom v otázke preukázania, že výlučne daná televízna reportáž obsahujúca sporné výroky bola príčinou, ktorá jej následne spôsobila ujmu takého stupňa závažnosti, že by jej patrila peňažná náhrada nemajetkovej ujmy a teda podľa odvolacieho súdu toto východisko nemožno aplikovať na prejednávanu vec už len z dôvodu, že tu nešlo o „medializované“ výroky žalovaného ako tomu bolo v prípade citovaného nálezu, nehľadiac potom ešte aj na to, že súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že žalobca nepreukázal značné zníženie svojej dôstojnosti a vážnosti (s čím odvolací súd plne súhlasí) a nie z dôvodu, že nepreukázal, že takéto zníženie bolo práve dôsledkom neoprávneného zásahu žalovaného.
b) ak ústavný súd uviedol v 24. odseku odôvodnenia nálezu, že: „... nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom do jej osobnostných práv. Nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných ...“, tak ide o závery vzťahujúce sa vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti iba na ústavným súdom posudzovanú vec a tieto nie sú receptom na ich zovšeobecnenie v tom, že preukázanie závažnosti neoprávneného zásahu je niečím, čo nadmieru (a aj v rozpore s ústavnými garanciami spravodlivého procesu) zaťažuje osobu domáhajúcu sa peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.
19. Podľa odvolacieho súdu je odvolacia argumentácia žalobcu nepochopením skutočného zmyslu ním označeného nálezu Ústavného súdu SR, ktorý nadväzuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/137/2008. V tomto najvyšší súd vysvetlil tradične právnou teóriou aj súdnou praxou akceptované chápanie práva na ochranu osobnosti ako komplexu čiastkových osobnostných práv, ktorého súčasťou je okrem iných parciálnych práv aj právo na česť a dôstojnosť a tiež právo na súkromie a zdôraznil, že porušenie práva na súkromie je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Najvyšší súd tiež uviedol:
„Porušenie práva na súkromie sa odlišuje od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Neoprávnený zásah do práva na česť a dôstojnosť má závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Neoprávnený zásah do práva na súkromie môže mať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny - difamačný následok však nie je jediným právne akceptovateľným prejavom (jedinou právne relevantnou formou prejavu) závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.
V prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie navrhovateľovi nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti.“
20. Čiže aj uvedené rozhodnutia len potvrdzujú fakt, že ak žalobca tvrdil, že v dôsledku neoprávneného zásahu (zo strany žalovaného) došlo k výraznému zníženiu jeho cti, dôstojnosti a vážnosti, tak bol povinný toto preukázať (nielen tvrdiť a deklarovať to svojou výpoveďou), a ak tomu tak nebolo, zamietnutie žaloby ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo opodstatneným. Procesnú povinnosť preukazovať takéto zníženie by žalobca nemal vtedy, ak by neoprávnený zásah smeroval voči jeho (čiastkovému) právu na súkromie (ako súčasti práva na ochranu osobnosti), čo nebol tento prípad. Podľa odvolacieho súdu preto žalobca nebol zaťažený takým dôkazným bremenom, ktoré by objektívne nebol schopný uniesť.
21. Napokon v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje ešte na (stále aktuálne) východiská formulované ohľadne tejto problematiky Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/15/2003, podľa ktorého pri vyjadrení miery, akou bola znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Toto treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe zistenia a vyhodnotenia tejto reakcie a iba vtedy, ak sa preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere v zmysle § 13 ods. 2 OZ, môže jej byť subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
22. S doteraz uvedeným súvisí nedôvodnosť aj ďalšej odvolacej námietky žalobcu spočívajúcej v tom, že napadnuté rozhodnutie vzhľadom na existujúci skutkový stav nenapĺňa sankčné kritérium občianskoprávneho rozhodnutia postihujúceho neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. V tomto odvolací súd dáva za pravdu žalobcovi, že v súlade s už prv citovaným nálezom Ústavného súdu SR má rozhodnutie poskytujúce ochranu proti neoprávnenému zásahu do osobnostných práv spĺňať aj určité sankčné kritérium (pozri odsek 15 vyššie citovaného nálezu ÚS SR). Treba si ale uvedomiť, že toto nastupuje ako rozhodné kritérium len v situácii, ak sú naplnené podmienky podľa § 13 ods. 2 OZ na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a nie ako klasifikačný ukazovateľ, či je peňažná náhrada uplatňovaná dôvodne. Jednoducho povedané, ide o kritérium rozhodné pre úvahu o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a nie pre zhodnotenie toho, či je daný jej právny základ.
23. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie odvolaciemu súdu vyplynulo, že žalovaný použil predmetný expresívny výraz vo vzťahu k žalobcovi v situácii, kedy bola v zdravotníckom zariadení otcovi žalovaného poskytovaná zdravotná starostlivosť a túto mal na starosti v danom momente práve žalobca ako v tom čase službukonajúci lekár, u ktorého sa žalovaný, resp. aj jeho rodinní príslušníci určitým spôsobom domáhali, resp. od neho žiadali informáciu o zdravotnom stave otca žalovaného. Zrejme vzhľadom na pracovné nasadenie a časovú vyťaženosť v rámci prebiehajúcej služby žalobca informáciu ihneď, či v rozsahu predstáv rodiny pacienta neposkytol, resp. poskytnúť v zodpovedajúcom rozsahu nemohol a potom z tohto pohľadu bola vysvetliteľnou - nie však tolerovateľnou a adekvátnou
- v zásade skratová emočná reakcia žalovaného, ktorý použil za danej situácie vulgárne slovo i pred ďalšími osobami na adresu žalobcu. Na druhej strane ale žiaden vykonaný dôkaz (okrem subjektívnej výpovede žalobcu) nenasvedčuje tomu, že by žalovaným použité slovo malo za následok z objektívneho hľadiska závažnú ujmu v podobe negatívneho vnímania osobnosti žalobcu, či už v určitom okruhu jeho spolupracovníkov, pacientov, resp. v inom širšom prostredí žalobcu. To znamená, že v konaní nebol žiaden relevantný podklad pre to, aby žalovaný, ktorý sa navyše ospravedlnil žalobcovi nielen hneď v daný deň, ale znovu aj na pojednávaní pred prvoinštančným súdom, bol postihovaný za svoje protiprávne konanie voči žalobcovi ešte aj určitou peňažnou sankciou, ktorú by mu mal zaplatiť ako náhradu (len) tvrdenej nemajetkovej ujmy.
24. Na tomto mieste je vhodné spomenúť (ďalšie) rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, konkrétne sp. zn. 4Cdo/81/2011, podľa ktorého iba závažná ujma odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a za takú je považovaná ujma, ktorú by z objektívneho hľadiska (nie z hľadiska subjektívnych pocitov dotknutého) vzhľadom na okolnosti a intenzitu zásahu, jeho dopad a dôsledky a jeho trvanie považovala za značnú každá iná fyzická osoba v danom mieste a čase (v tej istej situácii, spoločenskom postavení, atď.). V zmysle uvedeného rozhodnutia teda nebolo dôležitým, akým spôsobom subjektívne vnímal žalobca predmetnú nadávku, ale dôležité je, či by sa každá iná osoba v tom istom postavení mohla z objektívneho hľadiska cítiť tak závažne dotknutá takýmto „oslovením“, že by si to zaslúžilo peňažné odškodnenie zásahu do jej práva na ochranu osobnosti. To znamená, že (len) subjektívna výpoveď žalobcu nemohla byť rozhodujúcim dôkazom o vysokej miere závažnosti ujmy na osobnosti žalobcu ako následku vzniknutého neoprávneným zásahom žalovaného. V tomto smere musí odvolací súd poznamenať, že mu v podstate uniká podstata toho, ako by mohlo zásahom žalovaného vôbec dôjsť až k takto závažným následkom v osobnostnej sfére žalobcu, ktorého povolanie lekára je práve založené na osobnom kontakte a práci s ľuďmi, čo musí byť neodmysliteľne spojené (aj) s istou mierou nadhľadu, pochopenia a tolerancie iných.
25. Odvolací súd tak záverom znovu prízvukuje, že žalovaný sa za svoje konanie ospravedlnil nie jedenkrát, ale ospravedlnil sa už v deň, kedy sa stala predmetná udalosť, tiež sa adekvátne ospravedlnil žalobcovi a súčasne vyjadril ľútosť nad svojim konaním na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 08. 01. 2018, bolo mu uložené prvoinštančným súdom ospravedlniť sa žalobcovi ešte osobitným listom a takisto bol žalovaný právoplatne postihnutý v priestupkovom konaní pokarhaním. Toto všetko považuje odvolací súd vzhľadom na existujúce skutkové okolnosti prípadu za plne postačujúce vo vzťahu k závažnosti zásahu vykonaného žalovaným, čomu podľa odvolacieho súdu neodporuje ani žalobcom naostatok spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/125/2010, lebo tam išlo (ako správne uviedol sám žalobca) o priznanie nemajetkovej ujmy za verejné a opakované hrubo urážlivé a vulgárne konanie a takúto intenzitu konanie žalovaného v prejednávanom prípade naozaj nemalo.
26. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodným ani vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie nepriznal ani žalobcovi a ani žalovanému nárok na náhradu trov konania aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie uviedol, že pomer úspechu a neúspechu oboch strán bol približne rovnaký a nedá sa povedať, že niektorá zo strán mala väčší úspech.
27. Odvolací súd k tomu uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol aj v otázke náhrady trov konania správne. Podľa žalobcu mal súd prvej inštancie zohľadniť, že bol úspešný v základe žalovaného nároku na ochranu osobnosti a teda jedine on bol úspešnou stranou v tomto konaní, v ktorom výška plnenia závisela od úvahy súdu. Tak tomu však podľa odvolacieho súdu nebolo, pretože žalobca sa podanou žalobou domáhal jednak doručenia ospravedlňujúceho listu a jednak aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 800,- Eur. Žalobca teda uplatnil dva nároky (i keď skutkovo založené na jednom zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti), ale úspešný bol len pokiaľ sa týka prvého uplatňovaného nároku, to znamená ohľadne nároku na zaslanie ospravedlňujúceho listu. Nebol úspešný v žalovanom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto odvolací súd dáva za pravdu súdu prvej inštancie v aplikácii ustanovenia § 255 ods. 2 CSP o čiastočnom úspechu oboch strán v tomto spore. Je síce pravdou, že tak predchádzajúca právna úprava § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ktorá nemá vyjadrenie v aktuálnej procesnej úprave), ako aj súčasný komentár k § 255 CSP i dôvodová správa k tomuto ustanoveniu hovoria o tom, že ak výška priznaného plnenia závisela od úvahy súdu, je potrebné priznať žalujúcej strane plnú náhradu trov konania i keď nebola úspešná v plnom rozsahu. O takýto prípad podľa odvolacieho súdu nešlo v tomto spore, pretože výška plnenia nebola závislá od úvahy súdu. Nebola to totiž úvaha súdu o výške plnenia, ktorá bola dôvodom neúspechu žalobcu v časti žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy, ale skutočnosť, že danosť tohto nároku žalobca nepreukázal. Iba ak by žalobca bol čo len sčasti úspešný ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy a jej výška by bola určená úvahou súdu hoc aj v nižšej než žalobcom požadovanej sume, bolo by namieste v súlade s uvedenými názormi priznať mu plnú náhradu trov konania. Úspech v časti náhrady nemajetkovej ujmy žalobca teda nemal, a preto podľa odvolacieho súdu bolo správne rozhodnutie prvoinštančného súdu o nepriznaní trov konania sporovým stranám, keďže nebolo možné presnejšie kvantifikovať pomer úspechu alebo neúspechu niektorej z nich. Čiže ak nemožno hovoriť o tom, že (ne)úspech žalobcu bol závislým od úvahy súdu o výške nároku, nebolo dôvodným priznať mu v danom prípade plnú náhradu trov konania.
28. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej časti výroku, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie sumy 400,- Eur (časť II. výroku) a v závislom výroku o trovách konania (III. výrok), podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
29. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu (I. výrok, časť II. výroku) zostali nedotknuté (§ 367 ods. 2 CSP).
30. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, zásadne by teda mal nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanému v odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli (k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).