Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_7Co-86-2018.pdf
PDF · 99.15 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/86/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Marty Polyakovej, v spore žalobcu: K. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. R., Za K. 1, zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie sumy 1.639,14 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra, č.k. 14C/293/2016-66 zo dňa 14.decembra 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra č.k. 14C/293/2016-80 zo dňa 19.januára.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdzuje. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.639,14 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.639,14 eura od 15.06.2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal ich plnú náhradu. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 98,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1,2, § 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3 ods. 1, § 39, § 52, § 53 ods. 1 až 6, ods. 10 OZ ( Občianskeho zákonníka), ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodne podaná. 2. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia na tom základe, že zmlúv o spotrebiteľskom úvere (zmluva o úvere č. 601600104 a zmluva o úvere č. 601600851), ktoré so žalovaným uzavrel ako dlžník plnil, pričom obe zmluvy treba považovať za bezúročné a bez poplatkov v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., a to pre absenciu podstatných obligatórnych náležitostí v úverovej zmluve. Poukázal na to, že zmluvy majú rovnako vysoké a nezákonné úroky, preto považoval výšku dohodnutej odplaty za poskytnutý úver/ pôžičku za neplatný právny úkon pre jej priamy rozpor so zákonom (§ 39 OZ). 3. Súd prvej inštancie po prejedaní veci dospel k záveru, že na obe zmluvy o úvere sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľoch a zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z.. Ide o tzv. "formulárové" zmluvy, ktorých predtlač mal žalovaný už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa dlžníka (žalobcu), pričom obsah tejto zmluvy žalobca žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť. 4. Pri posudzovaní zmluvy o úvere č. 601600104 zo dňa 03.04.2012 uzatvorenej medzi stranami sporu súd prvej inštancie zistil, že táto nemá zákonom požadované náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Konštatoval, že žalobcovi ako dlžníkovi bol poskytnutý úver vo výške 1.000,- eur, s poplatkom 730,- eur, t.j. celkovo mal dlžník zaplatiť 1.730,- eur. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v zmluve nie je uvedená ani výška úroku, výška RPMN, celkové náklady spotrebiteľa, termín konečnej splatnosti úveru, údaj o splatnosti splátok, t.j. všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Práve neuvedenie týchto náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 písm. i, j, k, zákona č. 129/2010 Z. z., spôsobujú, že podľa § 11 ods. 1 zákona č.129/2010 Z.z. je potrebné považovať túto zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že zmluva bola uzatvorená podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže v zmysle VPPÚ - Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Poukázal na to, že napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim obchodného zákonníka, posudzuje sa bez ohľadu na označenie zmluvy podľa svojho obsahu a nie formy, a preto daný zmluvný vzťah treba subsumovať pod normy občianskeho práva. Navyše v zmluve o úvere neboli dojednané úroky, len poplatok vo výške 730,- eur, ktorý by v %- álnom vyjadrení predstavoval až 93 %-tné úročenie poskytnutej sumy. Záverom uviedol, že žalovaný sa snažil úmyselne obísť všetky ustanovenia a vyjadrenia úročenia, ktoré evidentne predstavujú neprimeranú výšku úročenia. 5. Vo vzťahu k Zmluve č. 601600851 zo dňa 14.10.2015 súd prvej inštancie uviedol, že na základe tejto zmluvy bol žalobcovi ako dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 300,- eur, pričom dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o odplatu a úrok spolu vo výške 288,- eur, t.j. celkovo mal dlžník zaplatiť 588,- eur, a to do 14.10.2016. V zmluve je uvedené, že odplata je 84,- eur, čo predstavuje RPMN vo výške 28% a úrok je vo výške 68% ročne, čo predstavuje sumu 204,- eur. Poukázal na stanovisko žalovaného, ktorý v súvislosti s touto zmluvou uviedol, že dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 288,- eur s termínom splatnosti dňa 14.10.2016, pričom v ten istý deň požiadal o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach zo dňa 14.10.2015, podľa ktorej sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 49,- eur, vždy k 18. kalendárnemu dňu v mesiaci. Súd prvej inštancie prijal záver, že žalovaný sa snažil obísť základné ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere tým, že uviedol najskôr len jednu splátku a následne v ten istý deň podpísal so žalobcom Dohodu o plnení v splátkach. Vzhľadom na formulárový charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere a dohody o plnení v splátkach, ako aj vzhľadom na ich vecné a časové prepojenie, konanie žalovaného cielene smeruje k dosiahnutiu poskytnutia spotrebiteľského úveru s plnením vo viacerých splátkach. Zdôraznil, že na túto nekalú obchodnú praktiku žalovaného poukázalo aj Rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska z 01.júna 2016 pod číslom GUV-709/2016. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaným uvedená RPMN vo výške 28% nie je skutočnou výškou RPMN, lebo jednak uvádza výšku RPMN odplaty - sumy 84,- eur, ale nie je tam zahrnutá aj RPMN za úrok, ktorý je až 68 %. Potom skutočná výška RPMN je až 300,29%. Dospel k záveru, že aj táto zmluva o úvere nemá správne uvedenú minimálne jednu zo základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. zákona č. 129/2010 Z.z., a to skutočnú výšku RPMN. Na základe uvedeného súd prvej inštancie aj túto zmluvu považoval za bezúročnú a bez poplatkov. 6. Vzhľadom k vyššie uvedeným záverom súd prvej inštancie vychádzal z nesporných zistení, že žalobca zaplatil na zmluve o úvere č. 601600104 pri istine 1.000,- eur celkovo sumu 2.594,14 eura, pričom preplatok predstavuje sumu 1.594,14 eura a pri zmluve o úvere č. 601600851 pri istine 300,- eur celkovo zaplatil sumu 345,- eur, pričom preplatok predstavuje sumu 45,- eur. Súčet uplatňovaných preplatkov
- bezdôvodného obohatenia tak predstavuje sumu 1.639,14 eura, ktorú uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi spolu s 5% ročným úrokom od 15.06.2016 do zaplatenia. 7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti so zmluvou o úvere č. 601600104 žalovaný zdôraznil, že táto bola uzatvorená v zmysle VPPÚ, zmluvné strany sa dohodli podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. To znamená, že uvedená zmluva bola uzatvorená ako nepomenovaná zmluva a obsahuje všetky náležitosti nepomenovanej zmluvy, a preto nemôže byť považovaná za bezúročnú a bez poplatkov. V súvislosti s výškou poplatku žalovaný opätovne poukázal na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Zdôraznil, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Podporne poukázal aj na ust. § 499 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého v prípade zmluvy o úvere okrem platenia samotných úrokov umožňuje aj dojednanie tzv. poplatku za rezervovanie peňažných prostriedkov, t.j. aj obchodný zákonník teda umožňuje vyberanie iných platieb ako len splátok úveru a úroku. Vyjadril názor, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Záverom zotrval na svojich tvrdeniach, že v danom prípade nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty a klient uzatvoril túto zmluvu slobodne, vážne zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojím podpisom. Vo vzťahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 601600851, žalovaný uviedol, že táto obsahuje údaje o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a preto ju nemožno považovať za zmluvu bezúročnú a bez poplatkov. Dlžník sa zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 588,- eur s termínom splatnosti dňa 14.10.2016, následne, v ten istý deň, požiadal o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach, so znením ktorej súhlasil, na znak čoho ju podpísal. Ďalej zdôraznil, že žalobca bol pri podpise zmluvy upovedomený o rozdielnej nie však nesprávne uvedenej RPMN, pričom poukázal na znenie zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý jasne hovorí o bezúročnosti a bezodplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Nakoľko nebol naplnený ani jeden z uvedených prvkov nemožno považovať túto zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade, ak si požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku ako sa uvádza na prednej strane zmluvy. Zároveň podpísaním dohody o splátkach spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo VPPSÚ. Žalobca nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať v čom spočíva klamlivé uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod, prečo by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Dohodu o plnení v splátkach žalovaný nepovažuje za neplatnú, túto si vyžiadal klient, ktorý nechcel úver splatiť jednorazovo, ale uprednostnil jeho splácanie po častiach. Vyjadril názor, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov podľa názoru žalovaného je v súlade s nariadením a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN ako aj uvedenej priemernej ročnej RPMN. Spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľskú úver ku dňu podpísania zmluvy bol vo výške 24,67%, a v zmluve bola odplata dohodnutá vo výške 84,- eur, čo predstavuje RPMN vo výške 28,00%. Záverom uviedol, že žalobca na určení zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov, určení neprijateľnosti zmluvných podmienok nemá naliehavý právny záujem a že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú ustanovuje zákon. Záverom odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. 8. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného trval na tom, že vzťah založený zmluvou o úvere č. 601600104 je vzťahom spotrebiteľským a teda na danú zmluvu sa vzťahujú ust. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Už zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom. V tomto prípade ide o jednoznačne o vzťah spotrebiteľský, pretože žalobca nekonal v rámci predmetu svojho zamestnania, povolania či predmetu podnikania a nedošlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ale k uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka. Argumentáciu žalovaného, že predmetná zmluva bola uzatvorená podľa § 292 Obchodného zákonníka považoval za obchádzanie zákona, aby sa vyhol posudzovaniu absencii obligatórnych náležitostí zmluvy, vzhľadom na početné chyby zmluvách, ktoré žalovaný predkladá spotrebiteľom. Vychádzal z toho záveru, že ide o jednoznačne spotrebiteľský vzťah, a preto predmetná zmluva o úvere mala obsahovať výšku RPMN, ktorú zákon o spotrebiteľských úveroch predpokladá ako obligatórnu náležitosť zmluvy o úvere pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy. Spotrebiteľský charakter dotknutej zmluvy nepovažuje vzhľadom na početnú judikatúru súdov v skutkovo a právne totožných veciach za sporné. Podporne poukázal na rozhodnutie ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.06.2013, sp. zn. II. ÚS 329/2013-15 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014. V spornej otázke odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov žalobca uvádza, že tvrdenie žalovaného, na základe ktorých vo svojom odvolaní rozdeľuje úrok a odplatu sú irelevantné. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov úrok do odplaty jednoznačne patrí. V zmysle uvedeného odplata bola dohodnutá vo výške takmer 88%, a takto vysoká odplata je podľa ust. §39 Občianskeho zákonníka v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zákonom. Poukázal na § 53 ods. 6, ktorý hovorí o výške odplaty za poskytnutie úveru, ktorá nesmie byť neopodstatnene vyššia ako odplata požadovaná v sledovanom období na finančnom trhu. V roku 2015 sa požadovaná odplata za poskytnuté spotrebiteľské úvery bankami pohybovala vo výške okolo 7%. Aj pri zohľadnení miery rizika a toho, že žalovaný je nebankovým subjektom, je ním požadovaná odplata neprimerane vysoká, takmer 13násobne vyššia. Žalobca má za to, že uvedené konanie žalovaného je potrebné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka hodnotiť ako neplatný právny úkon. V závere sa vyjadril k naliehavému záujmu, kde uviedol, že v tomto prípade ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, nie o určovaciu žalobu, a preto považoval argumentáciu žalovaného za irelevantnú. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal odvolací súd, aby potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 9. Žalovaný vo svojom vyjadrení na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam vo svojich predošlých písomných podaniach, na ktorých trvá v celom rozsahu. Zároveň opätovne zdôraznil, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. 10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je treba ako vo výroku vecne správne § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. 11. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ( v spojení s opravným uznesením zo dňa 19.01.2017 č.k. 14C/293/2016-80 ) a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s ohľadom na dôvody uvedené žalovaným v podanom odvolaní odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal oboma namietanými zmluvami a riadne vysvetlil dôvody, ktorého ho viedli k záveru, že obe zmluvy treba považovať za zmluvy bez úrokov a bez poplatkov. Tvrdenie žalovaného, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na takomto určení odvolací súd nepovažoval za právne relevantné z dôvodu, že žalobca v tomto spore podal žalobu na plnenie, pri ktorej nemusí preukazovať naliehavý právny záujem. Otázku, či zmluvy o úvere je treba považovať za bezúročné a bez poplatkov súd riešil iba ako predbežnú otázku. 12. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom uvedenými žalovaným v podanom odvolaní k zmluve o úvere č. 601600104 zo dňa 03.04.2012 v tom, že táto zmluvu je treba považovať za nepomenovanú zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne postupoval, keď zmluvu o úvere uzatvorenú medzi stranami sporu považoval za zmluvu spotrebiteľskú, na ktorú sa vzťahujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy prednostne , ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 a § 52 ods. 2 OZ) aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tieto ustanovenia Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť dňa 1.mája 2014 , pričom právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Záver súdu prvej inštancie o tom, že na tento právny vzťah je potrebné aplikovať aj ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj Občianskeho zákonníka, je preto správny. To, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vyjadril aj NS SR vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014, 4M Cdo 4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné ustanovenia, od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto rozhodnutiach NS SR posudzoval to, či sa pri úverovej zmluve, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou, má premlčanie posudzovať podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka. K dohode strán o aplikácii Obchodného zákonníka vo všeobecných obchodných podmienkach odvolací súd ešte dodáva, že takáto dohoda je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože k nej dochádza k zneužitiu silnejšieho postavenia podnikateľa voči spotrebiteľovi tým, že mu nie na základe individuálneho dojednania vnucuje právny režim Obchodného zákonníka ako právo profesionálov (ktoré ako podnikateľ ovláda), zložitejšie a prísnejšie ako úprava v Občianskom zákonníku, čím dochádza aj k porušeniu zmluvnej slobody a rovnosti medzi stranami záväzkového vzťahu. Čo sa týka námietok žalovaného ohľadne výšky odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré žalovaný uvádzal v podanom odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie zmluvu o úvere č. 601600104 zo dňa 03.04.2012 považoval za zmluvu bez úrokov a poplatkov z dôvodu absencie náležitostí uvedený v ust. § 9 ods. 2 písm. i,j,k zák. č. 129/2010 Z.z. a to s poukazom na ust. § 11 tohto zákona. 13. Aj závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k zmluve o úvere č. 601600851 zo dňa 14.10. 2015 odvolací súd považoval za správne a dostatočne odôvodnené. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva akými myšlienkovými postupmi a závermi sa súd prvej inštancie riadil, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s tým záverom, že aj túto zmluvu je treba považovať pre nesprávne uvedenú RPMN v neprospech spotrebiteľa za zmluvu bez úrokov a poplatkov. Napokon súd prvej inštancie aj správne výšku bezdôvodného obohatenia vyčíslil, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Je treba dať za pravdu súdu prvej inštancie aj v tom, že ak žalobca žalovanému na základe vyššie uvedených zmlúv, ktoré treba považovať za zmluvy bez úrokov a poplatkov (§11 zák. č. 129/2010 Z. z. ) tieto zaplatil, ide o bezdôvodné obohatenie získané na základe neplatného právneho úkonu urobeného v rozpore so zákonom, v zmysle ust. § 451 ods. 2 OZ, ktoré je žalovaný povinný podľa § 451 ods. 1 OZ vydať. 14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).