Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_26Co-93-2018.pdf
PDF · 89.23 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/93/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, advokátska kancelária, s. r. o., Bratislava, proti žalovanej: H. D., nar. X. S. XXXX, F. X, P., o 2.802,14 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7 Csp 103/2017-93 z 13. februára 2018 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.
II. Žalovanej sa nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (I.) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca ako tvrdený postupník Slovenskej sporiteľne, a.s., domáhal voči žalovanej zaplatenia 2.802,14 €, vyčísleného úroku z omeškania 195,79 € a 8,05 % ročného úroku z omeškania zo sumy 2.802,14 € od 17. decembra 2016 z titulu nesplateného úver zo zmluvy o splátkovom úvere z 28. septembra 2011, a II. žalovanej nárok na náhradu trov nepriznal.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:
3. Žalovaná ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a. s., ako veriteľ uzatvorili 28. septembra 2011 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanej úver vo výške 4.500 € a žalovaná sa ho zaviazala splácať v 120 mesačných splátkach po 87,42 € s konečnou splatnosťou 20. októbra 2021. Žalovaná sa dostala do omeškania so splácaním, preto listom z 30. septembra 2015 veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, a tento list žalovaná prevzala 8. októbra 2015. Zmluvou z 23. októbra 2015 Slovenská sporiteľňa, a.s., ako postupca postúpila na žalobcu okrem iného aj pohľadávku voči žalovanej v celkovej výške 5.800 €. Postúpenie bolo žalovanej oznámené listom z 30. októbra 2015.
4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o splátkovom úvere z 28. septembra 2011 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca však nedokázal, že by v čase postúpenia pohľadávky boli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, teda že by Slovenská sporiteľňa, a.s., vyzvala žalovanú na splatenie pohľadávky viac ako 90 dní pred dňom postúpenia. Keďže banka uvedené skutočnosti nepreukázala, súd prvej inštancie považoval postúpenie pohľadávky za neplatné podľa § 39 Obč. zák. V konaní preto žalobca nie je aktívne legitimovaný.
5. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, že sa žalobe vyhovie, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietol, že boli splnené všetky podmienky postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Žalovaná bola v omeškaní s čo len časťou svojho záväzku, a to nepretržite od 20. mája 2014, a na jeho splnenia bola vyzývaná počas trvania záväzku. Cit. ustanovenie nevyžaduje, aby bol dlžník v omeškaní s celým peňažným záväzkom, a to až od doručenia výzvy banky. Dlžník sa v zmysle § 517 ods. 1 Obč. zák. dostal do omeškania už nezaplatením splátky, takže výklad súdu prvej inštancie je v rozpore so súkromnoprávnymi pravidlami, pretože upravuje podmienky nad rámec § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., čím v rozpore s trojdelením moci mení obsah zákona. Žalobca ďalej poukázal na súhlas žalovanej s postúpením pohľadávok obsiahnutý v čl. I ods. 10 zmluvy o splátkovom úvere, ako aj v ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok. Ustanovenie § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. umožňuje úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od jeho ustanovení, s čím sa čiastočne stotožňuje aj judikatúra krajských súdov. V dôsledku toho žalobca ani nemusel preukazovať naplnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie navyše ani nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, pretože predmetom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nevyplýva z neho, že by tieto podmienky podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Porušenie tohto ustanovenia nemá za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ale len administratívnu zodpovednosť pred Národnou bankou Slovenska. Podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 519 dní, teda viac ako rok, takže banka ani nemusela zasielať písomnú výzvu podľa cit. ustanovenia. Aj v tomto smere žalobca poukázal na argumentáciu v iných rozhodnutiach krajských súdov.
6. Žalovaná sa k odvolaniu doručenému jej 30. apríla 2018 nevyjadrila.
7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. a je v podstate len reprodukciou listín, medzi ktorými neboli rozpory a ktorých pravosť a pravdivosť v konaní nebola spochybnená.
9. Súd prvej inštancie správne vyložil ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom k 23. októbru 2015 z hľadiska jeho obsahu a účelu a správne posúdil aj následky nesplnenia podmienok v ňom uvedených. Pokiaľ sa žalobca dovoláva rozsudkov okresných a krajských súdov, tieto nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 2 základných princípov C. s. p., preto žalobca ani nemôže očakávať, že iné súdy budú rozhodovať v súlade s nimi. Správnosť uvedeného výkladu § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. však bola v súčasnosti potvrdená aktuálnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (judikát R 60/2018, ale aj rozsudok sp. zn. 7 Cdo 26/2017). V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. platí, že ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní o splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka svoju pohľadávku postúpiť inej osobe aj bez súhlasu klienta. Z doslovného znenia citovaného ustanovenia (arg. „napriek“) je pritom zrejmé, že predpokladom postupiteľnosti je len také omeškanie, ktoré nastalo po písomnej výzve banky; dlžník teda musí byť 90 dní v omeškaní aj potom, čo ho banka na splnenie jeho záväzku písomne vyzvala. Argumentácia žalobcu ustanovením § 517 ods. 1 Obč. zák. upravujúcim vznik omeškania (ktorá je inak v tomto zmysle správna) tu nie je podstatná, pretože podmienkou postupiteľnosti pohľadávky banky podľa cit. ustanovenie nie je len omeškanie dlžníka, ale jeho kvalifikované omeškania tak, ako ho vymedzuje cit. ustanovenie zákona č. 483/2001 Z. z. Ani z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť podporu pre tvrdenie žalobcu, že by súd prvej inštancie spájal vznik omeškania dlžníka s písomnou výzvou banky podľa cit. ustanovenia. Omeškanie dlžníka tu nepochybne vzniká už nezaplatením splátky v dohodnutom termíne splatnosti; aj napriek tomu však § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. vyžaduje, aby takéto omeškanie trvalo ešte aj 90 dní po tejto písomnej výzve. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva len to, že Slovenská sporiteľňa, a.s., písomne vyzvala žalovanú na splnenie jej záväzku 9. septembra 2015 (následne 30. septembra 2015 vyhlásila mimoriadnu splatnosť) a k postúpeniu došlo už 23. októbra 2015. Aj keby sa teda vychádzalo z dátumu 9. septembra 2015, do dátumu postúpenia by uplynulo len 44 dní, teda menej než zákonom požadovaných 90 dní. Podmienky § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. teda v prerokúvanej veci splnené neboli.
10. Nemožno súhlasiť ani s argumentom žalobcu, že pri celkovom trvaní omeškania viac než rok nie je potrebná písomná výzva. Zo systematickej súvislosti jednotlivých častí § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. totiž vyplýva, že ustanovenie „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta... presiahol jeden rok“, na ktoré sa žalobca odvoláva, je len druhou časťou druhej vety, ktorej prvá časť ustanovuje, že banka nemá právo postúpiť pohľadávku, ak klient ešte pred postúpením omeškaný záväzok uhradil. Žalobcom citovaná časť vety teda predstavuje len výnimku z tohto ustanovenia, teda ustanovuje, že ak celkové omeškanie trvá viac ako rok, môže banka (zvyšnú) pohľadávku postúpiť aj vtedy, ak klient pred postúpením uhradil omeškanú časť svojho záväzku. Toto ustanovenie však nenormuje výnimku z prvej vety, teda nevyplýva z neho, že by v tomto prípade nebolo potrebné splniť podmienku písomnej výzvy a 90 dňového omeškania dlžníka.
11. Z citovanej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR potom takisto vyplýva, že nie je správny záver žalobcu, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nemožno spájať s aktívnou legitimáciou postupníka (žalobcu) na vymáhanie pohľadávky a postúpenie v rozpore s týmto ustanovením nie je neplatné. Naopak, z tejto ustálenej judikatúry vplýva presne opačný výklad - ak predpoklady § 92 ods. 8 cit. zákona nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého nemožno postúpiť pohľadávky, ktorých obsah by sa postúpením zmenil. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. V dôsledku nesplnenia tejto podmienky je potom vo výsledku správny záver súdu prvej inštancie, že postúpenie pohľadávky veriteľa - Slovenskej sporiteľne, a.s., zo zmluvy o splátkovom úvere odporuje zákonu a žalobca sa nestal veriteľom tejto pohľadávky, kvôli čomu mu chýba aktívna legitimácia.
12. Správny je odkazu žalobcu na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z., ktoré umožňuje odchylnú úpravu práv a povinností banky a klienta, v prerokúvanej veci to však nič nemení na záveroch súdu prvej inštancie. Takúto dohodu predovšetkým nepredstavuje ustanovenie čl. I ods. 10 zmluvy o splátkovom úvere, z ktorého je zrejmé, že nezakladá žiadne konkrétne práva banky, ale len vymenúva, že banka je oprávnená vykonať práva, ktoré jej vyplývajú z úverových podmienok, všeobecných obchodných podmienok a všeobecne záväzných právnych predpisov, najmä práva uvedené ďalej. Toto ustanovenie teda (normatívne v podstate zbytočne) len potvrdzuje, že banka môže vykonať práva, ktoré má, samo však žiadne konkrétne právo nezakladá. Aj práva uvedené v demonštratívnom výpočte teda musia banke vyplývať z úverových podmienok, všeobecných obchodných podmienok alebo právnych predpisov. V prerokúvanej veci bolo už odôvodnené, že zo zákona č. 483/2001 Z. z. banke právo postúpiť svoju pohľadávku na žalobcu nevyplývalo, lebo neboli splnené podmienky takéhoto postúpenia. V dôsledku toho by Slovenská sporiteľňa, a.s., mohla takéto právo mať, len ak by vyplývalo z úverových podmienok alebo všeobecných obchodných podmienok.
13. Podľa žalobkyne je v ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s., obsiahnutý súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky, v dôsledku čoho banka mala takéto právo aj bez splnenia podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Ako súd prvej inštancie správne uzavrel, zmluva medzi bankou a žalovanou sa považuje za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 Obč. zák. účinného k 28. septembru 2011. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zák. však spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). Tieto ustanovenia okrem iného implementujú ustanovenia smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v dôsledku čoho ich treba interpretovať v súlade s ustanoveniami tejto smernice. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie k čl. 3 cit. smernice (porov. C-415/11, Mohamed Aziz/Caixa de Catalunya, ods. 68, C-226/12, Constructora Principado/Jose Álvarez, ods. 21) treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov (t. j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy), pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prerokúvanej veci je zrejmé, že ak by ustanovenie ods. 19.16 nebolo obsiahnuté vo všeobecných zmluvných podmienkach účinných od 1. augusta 2002, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Sporné ustanovenie všobecných obchodných podmienok tak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky voči dlžníkovi - spotrebiteľovi. Postúpením pohľadávky pritom dochádza k zmene partnera dlžníka - spotrebiteľa, voči čomu ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. má chrániť. Dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a celkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe (okrem zákonom presne vymedzených výnimiek) sa bude diať s jeho súhlasom. Všeobecne formulované ustanovenie bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok, ktoré obsahuje generálny súhlas dlžníka s každým budúcim postúpením, ho o túto zákonnú ochranu oberá, čím zhoršuje jeho pozíciu oproti (inak dispozitívnej) zákonnej norme.
14. Toto ustanovenie je pritom obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach, teda vo vopred formulovanom dokumente, ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok prostredníctvom časti III ods. 2 a 5 zmluvy o splátkovom úvere. Ak by nebol chcel akceptovať toto ustanovenie, mohol ho odmietnuť jedine tým, že by odmietol uzavrieť zmluvu, teda vstúpiť s bankou do právneho vzťahu. Za daných okolností tak vôbec nemožno uvažovať o tom, že by toto ustanovenie mohlo byť individuálne dojednané (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V dôsledku toho toto ustanovenie treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o splátkovom úvere medzi bankou a žalovaným, ktoré je v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatné. Neplatnosť tohto ustanovenia má za následok, že v ňom obsiahnutý súhlas s postúpením pohľadávok z banky na žalobcu nemožno považovať za daný. Preto mohlo k postúpeniu dôjsť len v prípade, ak by boli splnené podmienky predpokladané v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Tie však, ako vyplýva z vyššie uvedeného, preukázané neboli.
15. V prerokúvanej veci je preto správny záver súdu prvej inštancie, že postúpenie pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s., zo zmluvy o splátkovom úvere z 28. septembra 2011 na žalobcu odporuje zákonu a žalobca sa nestal veriteľom tejto pohľadávky, kvôli čomu mu chýba aktívna legitimácia. Správne tak súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, a preto odvolací súd jeho vecne správny rozsudok podľa § 387 C. s. p. potvrdil (výrok I).
16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 257 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p., keď úspešnej žalovanej, ktorá by inak podľa § 255 ods. 1 C. s. p. mala nárok na ich náhradu, žiadne trovy nevznikli (výrok II).
17. Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.