Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14Cob-100-2018.pdf
PDF · 154.96 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/100/2018
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v spore žalobcu: Mikulášska chata, s.r.o., so sídlom Demänovská Dolina 75, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 596 886, zastúpeného: JUDr. KLUČKOVÁ, advokátka s.r.o., so sídlom Pluhová 29, 831 03 Bratislava, IČO: 36 864 242, proti žalovanému: Ing. Q. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. E. XXX/XX, D. P. - G. XXX XX, zastúpenému: JANČI & Partners s.r.o., so sídlom Belopotockého 720/2, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 47 258 748, o zaplatenie 3.837,18 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/203/2015-211 zo dňa 3. januára 2018 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/203/2015-323 z 9. mája 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/203/2015-211 zo dňa 3. januára 2018 v spojení s výrokom I. a výrokom II. opravného uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/203/2015-323 z 9. mája 2018 z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením (ďalej len „rozsudok") okresný súd (ďalej aj „súd prvej inštancie") žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania od žalobcu 100 % a o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
2. Okresný súd poukázal v odôvodnení rozsudku na žalobu, doručenú súdu 15.6.2015, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy pôvodne 2.431,45 Eur s príslušenstvom a po zmene žaloby (pripustenej okresným súdom uznesením č.k. 9Cb/203/2015-148 z 30.8.2017) sumy 3.837,18 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.837,18 Eur od 11.4.2017 do zaplatenia. Uvedený peňažný nárok pozostával zo sumy (istiny) 2.026,66 Eur, vyčíslených úrokov z omeškania 487,76 Eur, trov konania 1.177,26 Eur, ktoré žalobcovi vznikli v inom spore vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš sp.zn. 8C/283/2014 a zo sumy 145,50 Eur za súdny poplatok zaplatený žalobcom za podanie odporu v konaní Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 8C/283/2014 (ďalej aj „konanie sp.zn. 8C/283/2014").
3. S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho vyvodený skutkový stav a závery za aplikácie ust. § 135 ods. 1, § 135a ods. 1, 2, 3, § 757, § 261 ods. 6 písm. a), § 265, § 373 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ"), § 3 ods. 1, § 121 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ"), dospel okresný súd k záveru o nedôvodnosti žaloby a zamietol ju. Konštatoval, že predmetom konania je zodpovednosť žalovaného ako bývalého konateľa obchodnej spoločnosti žalobcu za škodu spôsobenú žalobcovi pri výkone funkcie konateľa (§ 135a OBZ). Pritom zásadami výkonu funkcie konateľa sú: 1/ povinnosť objektívne konať s odbornou starostlivosťou a 2/ povinnosť konať s lojalitou k záujmom spoločnosti. Povinnosti konateľa vyplývajú z ustanovení v Obchodnom zákonníku, ďalších zákonoch, zo spoločenskej zmluvy (stanov) a rozhodnutí valného zhromaždenia. Preukázať konanie v zmysle uvedených zásad je dôkazným bremenom konateľa. Vzťah medzi spoločnosťou a konateľom sa riadi podľa ust. § 261 ods. 6 písm. a/ OBZ. Zodpovednosť konateľa za škodu spôsobenú pri výkone funkcie sa spravuje úpravou podľa ust. § 373 a nasl. v spojení s ust. § 757 OBZ. Zodpovednosť konateľa je objektívna, nevyžaduje zavinenie a je možné uplatniť liberačné dôvody (§ 135a ods. 3 OBZ). Konateľ nebude zodpovedať za škodu iba ak konal s odbornou starostlivosťou, ale súčasne v dobrej viere, že konal v záujme spoločnosti (kumulatívne splnenie podmienok).
4. Okresný súd ďalej konštatoval medzi stranami nesporné skutočnosti: - že žalovaný vykonával funkciu konateľa u žalobcu od 28. 9. 2006 do 31. 10. 2012; - že dňa 31. 10. 2012 uzavreli žalobca a žalovaný Dohodu, v ktorej žalovaný vyhlásil (1.a), že ako konateľ nevykonal žiaden úkon za žalobcu, ktorý by nebol premietnutý do účtovníctva žalobcu, respektíve s ktorým by preukázateľným spôsobom neoboznámil spoločnosť IVABA a.s. a neexistujú žiadne doklady, ktoré by právny, ekonomicky, finančný stav žalobcu zistený na základe účtovníctva žalobcu ku dňu 31. 10. 2012 menili. Účtovníctvo žalobcu, tak ako je vedené a zostavené ku dňu 31. 10. 2012 je v súlade s príslušnými právnymi predpismi, sú v ňom uvedené všetky účtovné operácie, ktoré je potrebné v rámci riadneho vedenia účtovníctva účtovať, neexistujú žiadne úkony, ktoré mali byť v účtovníctve vedené a ktoré zaúčtované neboli a účtovníctvo prezentuje aktuálny stav žalobcu ku dňu 31. 10. 2012 (1.b). Žalobca nemá žiadne záväzky voči tretím osobám, má splnené všetky povinnosti voči štátu a na žalobcovi neviaznu žiadne ťarchy ani bremená, okrem tých, ktoré vyplývajú z účtovníctva žalobcu (1.c). Žalovaný a žalobca sa dohodli, že v prípade, ak v dôsledku nepravdivosti prehlásení uvedených v odseku 1 dohody budú tretie osoby uplatňovať akékoľvek nároky plynúce z úkonu žalovaného voči žalobcovi, tieto nároky v celom rozsahu voči tretím osobám uspokojí žalovaný bez povinnosti náhrady zo strany žalobcu (2.); - že P. X. bol zamestnancom žalobcu do 31. 7. 2014; - že počas trvania pracovného pomeru P. X. nežiadal od zamestnávateľa (žalobcu) mzdu vo výške podľa Dohody o zmene mzdových podmienok uzavretej dňa 1. 9. 2012 medzi žalobcom v zastúpení žalovaným ako konateľom a zamestnancom žalobcu P. X.; - že vedenie mzdovej agendy zabezpečovala spoločnosť AMAKO s.r.o. (na základe Zmluvy o poskytovaní účtovných služieb uzavretej 1.1.2011) a bolo povinnosťou žalobcu predkladať jej podklady pre spracovanie miezd zamestnancov v dohodnutých intervaloch, najneskôr do 10. v nasledujúcom mesiaci (čl. IV. 3. Zmluvy o poskytovaní účtovných služieb);
- že za september 2012 do konca októbra 2012 v čase pôsobenia žalovaného ako konateľa žalobcu neboli účtovnej spoločnosti predložené zmenené mzdové podklady zamestnanca P. X. vyplývajúce z Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 1.9.2012 a Spoločnosť AMAKO s.r.o. nedisponovala podkladmi pre zmenu výšky mzdy P. X. na základe Dohody o zmene pracovných podmienok zo dňa 1. 9. 2012 za dobu trvania jeho pracovného pomeru u žalobcu.
5. Ďalej okresný súd uviedol, že v inom konaní Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 27.10.2015 č. k. 8C/283/2014-222, právoplatným 16.6.2016, rozhodol o základe nároku žalobcu P. X. proti žalovanému Mikulášska chata s.r.o., a to o nároku na zaplatenie mzdy v zmysle Dohody o zmene pracovných podmienok z 1.9.2012 v sume 800 Eur mesačne brutto, ktorú uvedený žalovaný nerešpektoval. Podľa záverov súdu v citovanom rozsudku pracovnoprávny vzťah medzi P. X. a Mikulášska chata s.r.o. vznikol 1.6.2010 a zanikol dohodou 31.7.2014. Pôvodná výška mzdy bola 564,30 Eur mesačne brutto v pracovnej pozícii kuchára. Proti platobnému rozkazu okresného súdu č. k. 4Ro/152/2014-32 podal žalovaný včas odpor s odôvodnením, čím došlo k zrušeniu platobného rozkazu. Žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podaný odpor 145,50 Eur. O výške nároku rozhodol Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 10.10.2016 č. k. 8C/283/2014-363. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 1.11.2016 a vykonateľnosť 5.11.2016 tak, že žalovaný (Mikulášska chata s.r.o.) je povinný zaplatiť žalobcovi (P. X.) 2.026,66 Eur s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 170,43 Eur od 1.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 152,42 Eur od 1.12.2012 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,50 % ročne zo sumy 69,26 Eur od 1.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 117,53 Eur od 1.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 111,15 Eur od 1.8.2013, zo sumy 117,27 Eur od 1.9. 2013, zo sumy 137,32 Eur od 1.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 117,27 Eur od 1.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,25 % ročne zo sumy 105,21 Eur od 1.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 23,46 Eur od 1.1.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 8,15 % ročne zo sumy 62,91 Eur od 1.8.2014 do zaplatenia, zo sumy 870,78 Eur od 1.8.2014 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol a priznal žalobcovi (P. X.) náhradu trov konania proti žalovanému (Mikulášska chata s.r.o.) v rozsahu „66,70 Eur" (správne malo byť uvedené „66,70 %" - poznámka odvolacieho súdu) a uznesením zo 16.12.2016 č.k. 8C/283/2014-387, právoplatným „30.1.2017" (správne malo byť uvedené „10.1.2017" - poznámka odvolacieho súdu) a vykonateľným 14.1.2017, okresný súd priznal žalobcovi (P. X.) náhradu trov konania vo výške 1.177,26 Eur, ktoré mu je povinný zaplatiť žalovaný (Mikulášska chata s.r.o.).
6. Okresný súd zdôraznil, že konateľ zodpovedá iba za škodu, ktorú spôsobil spoločnosti porušením svojich povinností. Zodpovednosť konateľa za škodu vzniknutú spoločnosti je objektívna (bez ohľadu na zavinenie). Zodpovednosť za škodu môže vzniknúť aj pri porušení iných povinností, ktoré nie sú demonštratívne uvedené v § 135a ods. 2 OBZ. Konateľ sa môže zbaviť zodpovednosti za škodu, ak preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v súlade so záujmami spoločnosti. Teda konateľ musí preukázať, že postupoval s takou odbornou starostlivosťou, ktorú je možné všeobecne požadovať pri konkrétnom konaní konateľa na tento druh konania alebo rozhodnutia. Posudzuje sa z hľadiska všeobecne požadovanej odbornej starostlivosti. Súčasne to, či konateľ konal v dobrej viere (kumulatívne podmienky). Nie je vylúčené, že pri prvej podmienke konať s odbornou starostlivosťou konateľ porušil svoju povinnosť, ale nenesie zodpovednosť za rozhodnutie, ktoré bolo chybné, ak nebola splnená aj druhá podmienka (konanie v dobrej viere). Vždy je potrebné zohľadňovať podnikateľské riziko a konkrétne okolnosti v čase konania a rozhodovania štatutára. Chybné rozhodnutie súd posudzuje aj z hľadiska závažnosti porušenej povinnosti konania konateľa. Okresný súd v danom prípade dospel k záveru, že hoci aj chybné konanie žalovaného nebolo takej intenzity, aby ho bolo možné „hodnoť" (zrejme malo byť uvedené „hodnotiť"; poznámka odvolacieho súdu) ako porušenie povinnosti, ktoré má za následok povinnosť náhrady škody. Nie každá ujma na majetku je škodou. Žalobca doposiaľ zaplatil sumu 3.837,18 Eur, ktorá pozostáva zo mzdy 2.026,66 Eur zaplatenej bývalému zamestnancovi na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, z vyčíslených úrokov z omeškania 487,76 Eur zaplatených bývalému zamestnancovi na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, z trov konania 1.177,26 Eur, ktoré vznikli žalobcovi v konaní na Okresnom súde Liptovský Mikuláš sp. zn. 8C/283/2014 a zo súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu vo výške 145,50 Eur v konaní Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8C/283/2014. Podľa okresného súdu mzda zaplatená zamestnávateľom - žalobcom zamestnancovi na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu nie je škodou zamestnávateľa, je oprávneným nárokom zamestnanca a povinnosťou zamestnávateľa (nákladom zamestnávateľa). Zvýšenie mzdy je dôsledkom rozhodnutia konateľa, ktoré viedlo k uzavretiu dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom, za ktorého konal štatutár - konateľ. Prijaté rozhodnutie možno podriadiť hodnoteniu podľa kritérií (splnenia podmienok) odbornej starostlivosti a lojality. Primárne v tomto konaní nie je jeho predmetom posudzovanie rozhodnutia konateľa o zvýšení mzdy, ale náhrada škody za porušenie povinnosti predložiť dohodu o zvýšení mzdy účtovnej spoločnosti. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia a nepreukázal, že výška mzdy po zvýšení bola nepomerne vysoká vo vzťahu k pracovnému zaradeniu zamestnanca v danom čase a mieste (2012, turistické stredisko). Žalovaný zvýšil mzdu aj inému zamestnancovi U. C., ktorý sa so zamestnávateľom neskôr dohodol inak po zmene vedenia spoločnosti - žalobcu. Nebolo preukázané, že nebolo oprávnením konateľa zmeniť výšku mzdy zamestnancovi, ani že takéto zvýšenie mzdy bolo prijaté bez odbornej starostlivosti a v rozpore so záujmami spoločnosti.
7. Okresný súd ďalej konštatoval, že žalovaný ako konateľ zodpovedal za vedenie účtovníctva a bolo jeho povinnosťou zabezpečiť, aby účtovná spoločnosť mala najneskôr do 10.10.2012 (čl. IV. 3 Zmluvy o poskytovaní účtovných služieb) k dispozícii Dohodu o zmene pracovných podmienok uzavretú 1.9.2012 (s P. X.) pre spracovanie miezd. Nebolo sporné, že účtovná spoločnosť nemala k dispozícii túto dohodu do 10. 10. 2012 a ani neskôr. Za pôsobenia žalovaného ako konateľa do 31.10.2012 nebola zamestnancovi vyplatená zvýšená mzda za september 2012. Podľa žalovaného sa mala zamestnancovi doplatiť v nasledujúcom mesiaci (čo sa nestalo). Ani v predchádzajúcom občianskoprávnom konaní pred súdom (sp. zn. 8C/283/2014) nebolo preukázané, ako bolo naložené s dohodou o zmene pracovných podmienok. Žalobca tvrdil, že ju odovzdal zamestnankyni N. Q. (svedkyňa), aby ju odniesla do účtovnej spoločnosti. Svedkyňa to nepotvrdila, ale zamestnanec P. X. (žalobca) tvrdil vo svojej výpovedi, že bola v trezore žalovaného. Nebolo povinnosťou konateľa osobne odnášať podklady účtovnej spoločnosti, aj vydanie pokynu inému zamestnancovi sa považuje za konanie smerujúce k splneniu povinnosti predložiť podklady účtovnej spoločnosti potrebné na spracovanie miezd. V konečnom dôsledku je zodpovednou osobou žalovaný (vtedy konateľ žalovaného), ktorý nezabezpečil doručenie dohody účtovnej spoločnosti žalobcu ako podkladu pre spracovanie mzdy zamestnanca. V krátkom časovom období sa odohrali podstatné zmeny v spoločnosti žalobcu, najmä zmena konateľa - odvolanie žalovaného k 31. 10. 2012, s ktorým bolo spojené odovzdávanie funkcie náročné po administratívnej stránke. Tým, že nedošlo k odovzdaniu Dohody o zmene pracovných podmienok došlo k porušeniu Zmluvy o poskytovaní účtovných služieb (čl. IV. 3), ale absentuje príčinná súvislosť medzi tvrdenou škodou (mzda zamestnanca s príslušenstvom § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka t. j. úroky z omeškania a trovy súdneho konania) a porušením povinnosti žalovaného. Navyše ide o pochybenie, ktoré nedosahuje stupeň závažnosti porovnateľný s demonštratívne uvedenými spôsobmi vzniku škody (§ 135a ods. 2 OBZ).
8. Pokiaľ išlo o odvodzovanie žalovaného nároku (skutkovo a právne) aj z doloženej písomnej Dohody uzavretej 31.10.2012 medzi žalobcom a žalovaným, tak okresný súd uzavrel, že medzi porušením dohody žalovaným a tvrdenou škodou (mzda zamestnanca s príslušenstvom a trovy súdneho konania) nie je príčinná súvislosť. Podľa okresného súdu je predmetná dohoda dohodou o uznaní záväzku (§ 323 OBZ), ale uznať možno iba určitý záväzok, ktorý trvá v čase uznania. Keďže v dohode nie je uvedený konkrétny záväzok, ktorý žalovaný uznáva a uhradí, tak podľa okresného súdu je dohoda neurčitá, a preto neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okresný súd dospel k záveru, že zo strany žalovaného ako bývalého konateľa nedošlo k takému porušeniu povinností, ako predpokladá ustanovenie § 135a OBZ, z ktorého by mu vznikla povinnosť náhrady škody. Pre absenciu takéhoto porušenia povinnosti nie sú splnené kumulatívne všetky základné predpoklady na vznik zodpovednosti konateľa za škodu, preto súd žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP podľa zásady úspechu v konaní.
9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca (ďalej aj „odvolateľ") v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol, že sa domáha v konaní zaplatenia sumy 3.837,18 Eur s príslušenstvom voči žalovanému ako bývalému konateľovi žalobcu titulom nároku na náhradu škody vzniknutej tak porušením zákonnej povinnosti žalobcu ako konateľa v zmysle § 135a OBZ, ako aj zmluvnej povinnosti vyplývajúcej žalovanému z Dohody uzatvorenej medzi žalovaným, žalobcom, spoločníkom žalobcu (spoločnosť IVABA, a.s.) dňa 31.10.2012 (ďalej len „Dohoda"). Škodu predstavuje peňažné plnenie - nárok na doplatok mzdy a náhrady mzdy s príslušenstvom, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť P. X. na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 8C/283/2014 z 10.10.2016. Podľa žalobcu súd prvej inštancie pri opise svedeckých výpovedí zo súdneho konania sp.zn. 8C/283/2014 vybral len časti podporujúce výpoveď žalovaného v tomto konaní, bez opisu ďalších častí, ktoré sú v zjavnom rozpore s tvrdeniami žalovaného, pričom sa rozdielnymi výpoveďami vysporiadal bez toho, aby tieto dal do vzájomnej súvislosti a riadne ich vyhodnotil. Zdôraznil, že nesúhlasí tak so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ako aj s právnym posúdením veci, ktoré považuje za nesprávne, nevychádzajúce ani zo zákonných ustanovení, ani z právnej teórie alebo súdnej praxe.
10. Žalobca vytkol okresnému súdu, že rozhodol vo veci na základe záverov, ktoré žalovaný v rámci svojej obrany v prvoinštančnom konaní ani neuplatňoval, ako neplatnosť Dohody a existencia škody, čo je postup rozporný „so zásadou rovnosti účastníkov konania a zásadou kontradiktórnosti sporového konania". Žalobca v odôvodnení odvolania poukázal na rozpornosť viacerých tvrdení žalovaného v konaní a v súvisiacom konaní sp.zn. 8C/283/2014 ohľadom mzdového dekrétu zamestnanca žalobcu, P. X., z 1.9.2012 (ďalej aj „mzdový dekrét") a zvýraznil výpoveď svedkyne N. Q., ktorá o.i. v konaní sp.zn. 8C/283/2014 na pojednávaní 27.10.2015 uviedla: „Pán E. ma neinformoval, že pred svojím odchodom podpísal zvyšovanie miezd niektorým zamestnancom. Nepopýtal ma, aby som z jeho kancelárie niekde odniesla mzdové dekréty". Pritom doklady do účtovnej spoločnosti nosil priamo žalovaný a v konaní nepredložil dôkaz, že N. Q. personálnu agendu - najmä predmetný mzdový dekrét, odovzdal. Preto žalobca nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že N. Q. s týmto mzdovým dekrétom disponovala. Podľa žalobcu bola preukázaná nepravdivosť tvrdenia P. X., že „mal vidieť, ako N. Q. našla v trezore jeho Mzdový dekrét", čo však súd prvej inštancie v rozhodnutí nekonštatuje. Aj z týchto dôvodov podľa žalobcu nepostupoval okresný súd v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, a preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
11. Žalobca zdôraznil, že žalovaný porušil svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie konateľa u žalobcu
- konkrétne mzdový dekrét nedoručil účtovnej spoločnosti a neexistujú a neboli preukázané žiadne „poľahčujúce okolnosti" spočívajúce v návale inej práce pri jeho odchode, ani v tom, že by pokyn na splnenie tejto povinnosti dal inému zamestnancovi, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie; ďalej že zamestnancovi P. X. nevyplatil za mesiac 09/2012 riadnu mzdu podľa so žalovaným uzatvoreného mzdového dekrétu a túto skutočnosť ani nikomu neoznámil. Súčasne je nesporné porušenie povinností žalovaným vyplývajúcich mu z Dohody - nepravdivosť vyhlásení v Dohode uvedených - keďže účtovníctvo k 31.10.2012 neposkytovalo pravdivý obraz o spoločnosti, keďže v ňom nebol zahrnutý z dôvodov na strane žalovaného mzdový dekrét; existencia dlhov žalobcu voči P. X. k 31.10.2012.
12. K odvolaciemu dôvodu o nesprávnom právnom posúdení veci žalobca uviedol, že nesúhlasí s okresným súdom v právnom názore, že porušenie povinnosti žalovaným nebolo takej intenzity, aby ho bolo možné hodnotiť ako porušenie povinnosti, ktoré má za následok povinnosť náhrady škody v zmysle § 135a OBZ. Podľa odvolateľa Obchodný zákonník nerozlišuje medzi „intenzitou" chybného konania konateľa spoločnosti, konateľ je povinný vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Demonštratívne uvedenie porušenia povinností v Obchodnom zákonníku neznamená, že v dôsledku iných porušení povinností konateľom nemôže prísť ku škode. Neexistuje žiadne rozlišovanie medzi „intenzívnym" a „neintenzívnym" porušovaním povinnosti. Podľa ust. § 135a ods. 2 OBZ je daná zodpovednosť (konateľov) za škodu v prípade akéhokoľvek porušenia povinností, zverených do ich pôsobnosti. Keďže žalovaný podpísal zvýšenie mzdy zamestnancovi, tento dokument nechal v kancelárii (žalobcu), nikomu o ňom nepovedal a v rozpore so svojimi povinnosťami nezabezpečil jeho odnesenie do účtovnej kancelárie, tak porušil aj ďalšiu svoju povinnosť - správne vedenie účtovníctva spoločnosti a nevyplatil mzdu zamestnancom za mesiac 09/2012 v správnej výške. Keďže žalovaný pred svojím odchodom (zo spoločnosti žalobcu) zvýšil mzdu dvom vybraným zamestnancom - na mzdu, „ktorá je pri ich pracovnom zaradení neobvyklá", tak podľa odvolateľa uprednostnil záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti. Žalobca zdôraznil, že nie je veľkou spoločnosťou, žalovaný si zvýšenie mzdy musel pamätať a nie je možné jeho následné konanie ospravedlniť ani odovzdávaním funkcie konateľa, ktoré sa dialo v mesiaci október 2012. Namietal závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých „nie je vylúčené, že pri prvej podmienke konať s odbornou starostlivosťou konateľ porušil svoju povinnosť, ale nenesie zodpovednosť za rozhodnutie, ktoré bolo chybné, ak nebola splnená aj druhá podmienka (konanie v dobrej viere)", pričom sa okresný súd odvoláva na podnikateľské riziko. Podľa žalobcu žalovaný porušil svoje povinnosti v zmysle § 135a OBZ a zodpovedá za škodu, ktorá jeho konaním vznikla a v konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktorého by ho tejto zodpovednosti zbavili.
13. Namietané konanie žalovaného ako konateľa nemôže podľa žalobcu požívať právnu ochranu. Okresný súd „napriek okolnostiam celej veci" v konaní sp.zn. 8C/283/2014 rozhodol, že (zvýšená) mzda zamestnancovi (X.) patrí a žalobca mu ju musel doplatiť a uvedený stav spôsobil žalovaný. Uvedené spôsobilo, že P. X. dostával mzdu 800,- Eur základ plus 200,- Eur odmeny mesačne, a to v postavení kuchára, kedy „v konečnom dôsledku zarábal viac ako riaditeľ v dotknutom čase u žalobcu". Nie je zrejmé, na akom základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že výška reálne vyplatenej mzdy nebola nepomerne vysoká. Práve doplatok na mzde s príslušenstvom, ktorý musel žalobca zaplatiť na základe výsledkov súdneho konania sp.zn. 8C/283/2014 je škodou (zmenšením majetku) žalobcu. Skutočnosť, že žalobca platil na základe súdneho rozhodnutia, nezbavuje žalovaného zodpovednosti za svoje konanie vo funkcii konateľa žalobcu. Podľa žalobcu, ak úkony žalovaného, resp. ich nevykonanie v čase, keď ešte bol konateľom žalobcu, spôsobili „vzniknutú situáciu", tak je preukázaná aj príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vznikom škody, a to aj napriek tomu, že žalovaný od 11/2012 nevykonával funkciu konateľa. Žalobca v dôsledku neinformovania žalovaným o novom mzdovom dekréte pre P. X. sa dostal do omeškania s platením tejto mzdy, pričom v súdnom konaní sp.zn. 8C/283/2014 bol zaviazaný aj na úhradu príslušných úrokov z omeškania, ktoré tvoria časť škody uplatňovanej žalobcom v tomto konaní, „čo však súd prvej inštancie vôbec neposúdil a nezvažoval".
14. Podľa žalobcu súd prvej inštancie „prekvapivo vyhodnotil Dohodu ako neplatnú z dôvodu jej neurčitosti, keďže má obsahovať uznanie záväzku zo strany žalovaného", pričom k uvedenému súd dospel bez akejkoľvek námietky žalovaného. Uvedený právny záver súdu prvej inštancie však podľa žalobcu nie je správny a zostal bez relevantného právneho odôvodnenia. Poukázal na to, že právny úkon sa má vykladať v prospech jeho platnosti a nie neplatnosti (I. ÚS 640/2012), naviac, ak obe strany zhodne považujú Dohodu za platnú. Tento záver okresného súdu je arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Žalobca poukázal na obsah Dohody a uviedol, že škodou je jeho plnenie, aj keď sa naň zaviazal žalovaný - t.j. celá suma uplatnená v tomto konaní a medzi porušením povinnosti žalovaným z Dohody mu vyplývajúcej a predmetnou škodou je príčinná súvislosť - ak by žalovaný uhradil nárok P. X., tak by to nemusel uhrádzať žalobca. „Keďže sa jedná o zodpovednosť konateľa, jedná sa o zodpovednosť v zmysle Obch. zák., a teda zodpovednosť objektívnu". Týmto sú podľa žalobcu splnené všetky zákonné predpoklady na náhradu škody žalobcu voči žalovanému v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného voči žalobcovi vyplývajúcej mu z Dohody (§ 373 a nasl. OBZ).
15. Žalobca v odvolaní poprel, že by Dohoda predstavovala uznanie dlhu žalovaným, avšak ide o platný právny úkon (určitý a zrozumiteľný), v ktorom sa strany dohodli, že žalovaný nahradí tretím osobám ich nároky voči žalobcovi, v dôsledku nepravdivosti vyhlásení žalovaného v Dohode. Ak žalovaný tieto nároky nesplnil a musel ich zaplatiť žalobca, tak ide o škodu, za ktorú zodpovedá žalovaný. Žalovaného viaže aj zmluvná povinnosť v zmysle Dohody voči žalobcovi, porušením ktorej vzniká žalobcovi nárok na náhradu škody. Žalobca napokon nesúhlasil ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v tomto konaní sa nerozhoduje o výkone práva žalovaného v rovine posudzovania výkonu práva v rozpore s poctivým obchodným stykom. Podľa žalobcu také posúdenie možné je, a to vo vzťahu k obrane žalovaného uplatňovanej v procesnej aj hmotnoprávnej rovine. Výsledkom namietaného postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie je, že žalobca „má voči zamestnancovi zaplatiť zvýšenú mzdu, ale voči konateľovi nemá žiadne nároky, pretože tento konal podľa názoru súdu prvej inštancie v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti (žalobcu) a Dohoda, ktorú uzatvoril je vyhodnotená ako neplatná z dôvodu neurčitosti súdom tvrdeného uznania záväzku, ktorý obsahom Dohody ani nie je". Žalobca pritom „postupoval v maximálnou starostlivosťou". Napadnuté rozhodnutie je tak voči žalobcovi nespravodlivé, rozporné so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi a nie je možné, aby obrana žalovaného požívala ako výkon jeho práva súdnu (právnu) ochranu, pričom záver okresného súdu, že výkon práva je možné posudzovať len u žalobcu, nie je správny. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalobcovi priznal i nárok na plnú náhradu trov konania, alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný (č.l. 294 spisu). Uviedol, že súd prvej inštancie predmetnú vec správne zistil a vyhodnotil po skutkovej aj po právnej stránke a napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, riadne odôvodnený a spravodlivý. Podľa neho „žalovaný" (správne malo byť uvedené „žalobca"; poznámka odvolacieho súdu) neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by žalovaný úmyselne svojím konaním spôsobil žalobcovi škodu tým, že uzavrel s jeho zamestnancom dohodu o zvýšení mzdy. Mzda zaplatená zamestnávateľom - žalobcom zamestnancovi na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu nie je škodou zamestnávateľa, ale oprávneným nárokom zamestnanca a povinnosťou zamestnávateľa. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny a zaviazal „žalovaného" (správne malo byť uvedené „žalobcu"; poznámka odvolacieho súdu) na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré žalovaný aj vyčíslil.
17. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalobca (č.l. 300-302 spisu) a v zásade zopakoval svoje argumenty uvádzané v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Zvýraznil, že dôkazné bremeno o konaní s odbornou starostlivosťou zaťažuje vždy konateľa spoločnosti
- žalovaného a ten nepreukázal, že by skutočne vykonal úkony smerujúce k tomu, aby zamestnancovi p. X. bola vyplácaná mzda v súlade s mzdovým dekrétom. Podľa žalobcu porušenie právnej povinnosti žalovaného „malo spočívať nielen v neodovzdaní Mzdového dekrétu účtovnej spoločnosti, ale taktiež v tom, že zvýšenie mzdy zamestnancovi p. X. nebolo v súlade so záujmami spoločnosti". Nie je relevantné zisťovanie intenzity porušenia právnej povinnosti - predpokladom zodpovednosti za škodu je akékoľvek protiprávne konanie zodpovedného subjektu. Žalobca trval na tom, že vyplatenie predmetnej mzdy dotknutému zamestnancovi je škodou na jeho strane, keďže došlo k úbytku jeho majetku; argumentáciu rozviedol poukazom na pre obchodnú spoločnosť tzv. nevýhodné zmluvy inak právne platné, avšak spoločnosť poškodzujúce. Z hľadiska zodpovednosti žalovaného za tento úbytok majetkových hodnôt žalobcu nie je právne významné, či k nemu došlo na základe platného právneho úkonu. Tiež príslušenstvo pohľadávky, ktorú si p. X. uplatnil v súdnom konaní vednom pod sp.zn. 8C/283/2014 (úroky z omeškania, náhrada trov súdneho konania) vo výške 1.810,52 Eur, by žalobca nikdy nebol povinný plniť v prípade, ak by si žalovaný splnil svoje právne povinnosti riadne a včas. S týmito okolnosťami sa prvostupňový súd vôbec nezaoberal a teda ani v odôvodnení napadnutého rozsudku nemožno nájsť žiadne právne úvahy o tom, z akého dôvodu ani príslušenstvo pohľadávky p. X., ktoré žalobca musel zaplatiť iba v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, nie je škodou, za ktorú žalovaný zodpovedá. Ďalej žalobca uviedol, že je účastníkom konania, ktorý má bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti opísať priebeh skutkových okolností v podanej žalobe, ktoré bezprostredne vyúsťuje do požiadaviek formulovaných v žalobnom petite. Posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia"). Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení, ktoré by umožňovali uplatnený nárok po právnej stránke podriadiť pod viac hmotnoprávnych noriem, je jeho povinnosťou podľa príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, a to bez ohľadu na to, či je v žalobe uvedený právny dôvod požadovaného plnenia: žalobca nie je povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke. Prvostupňový súd sa Dohodou v podstate vôbec nezaoberal, ale túto iba dvoma stručnými vetami označil ako neplatnú pre nenaplnenie znakov platného právneho úkonu. Žalobca čiastočne zopakoval svoj odvolací návrh na zmenu napadnutého rozsudku a vyhovenie jeho žalobe v celom rozsahu, vrátane nároku na náhradu trov konania.
18. K doručenému vyjadreniu žalobcu reagoval žalovaný v písomnom vyjadrení (č.l. 310 spisu) tak, že argumenty žalobcu označil za účelové a tendenčné - ide len o zhrnutie dôvodov odvolania. Žalovaný zopakoval a odkázal na pôvodné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť a „žalovaného" (správne malo byť „žalobcu"; poznámka odvolacieho súdu) zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania (ktoré vyčíslil).
19. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnená osoba (§ 359 CSP), je prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) a s predpísanými náležitosťami (§ 363 CSP), prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie [§ 389 ods. 1 písm. c), § 391 ods. 1 CSP v spojení s § 365 ods. 1 písm. f), h) ].
20. Zo spisu vyplýva, že konanie na okresnom súde začalo 15.6.2015, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP"). Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil OSP (§ 473 CSP). Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Z ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP však súčasne vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Z uvedeného vychádzal odvolací súd pri posudzovaní námietok odvolateľa voči procesnému postupu okresného súdu v prvoinštančnom konaní.
21. Preskúmaním veci v intenciách odvolacích dôvodov vyjadrených žalobcom v odvolaní, v podaní z 18.1.2018, zistil krajský súd čiastočnú opodstatnenosť odvolania, čo vyústilo do rozhodnutia o zrušení napadnutého rozsudku a vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
22. Z obsahu podaného odvolania žalobcu je zrejmé, že odvolacie dôvody sa týkajú tak roviny procesného postupu okresného súdu v prvoinštančnom konaní, ako aj jeho záverov a rozhodnutia z hľadiska zistenia skutkového stavu a právneho posúdenia veci samej.
23. Z obsahu žaloby z 5. júna 2015 (č.l. 1-7 spisu) v spojení so zmenou žaloby z 1. júna 2017 (č.l. 94-97 spisu), pripustenou uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/203/2015-148 z 30. augusta 2017 a prednesmi (zástupcu) žalobcu na vykonanom pojednávaní 23.10.2017 a 4.12.2017, tiež vo vyjadrení z 23.11.2017 (č.l. 174 a nasl. spisu), nepochybne vyplýva, že žalobca sa voči žalovanému ako bývalému konateľovi (štatutárnemu zástupcovi) spoločnosti s ručením obmedzeným, domáha náhrady škody z porušenia povinností konateľa vyplývajúcich a) zo zákonnej úpravy - konať pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou a b) zo zmluvného záväzku - písomnej Dohody z 31.10.2012 uzavretej medzi stranami v súvislosti s ukončením pôsobenia žalovaného u žalobcu.
24. Vo všeobecnosti okresný súd pri prejednaní a posúdení sporu správne vychádzal, okrem skutkových a právnych tvrdení strán, zo všeobecného právneho rámca zodpovednosti štatutárnych orgánov obchodných spoločností, určeného primárne charakterom zodpovednostného režimu štatutárneho orgánu, ktorý je daný tým, že právny vzťah štatutárneho orgánu (člena štatutárneho orgánu) a obchodnej spoločnosti je záväzkovým obchodno-právnym vzťahom. Zodpovednosť členov štatutárnych orgánov kapitálových spoločností za škodu spôsobenú pri výkone pôsobnosti má samostatnú úpravu, ktorá sa použije prednostne pred všeobecnou úpravou zodpovednosti za škodu v ust. § 373 a nasl. OBZ. Zodpovednosť štatutárneho orgánu je založená na princípe tzv. objektívnej zodpovednosti. Na vznik zodpovednosti konateľa ako štatutárneho orgánu za škodu spôsobenú obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným sa vyžaduje: 1/ porušenie povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej), 2/ vznik škody; 3/ kauzálny nexus medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Pre vznik tejto zodpovednosti je dôležitá skutočnosť protiprávneho konania a škody vzniknutej v jeho dôsledku, pričom (ne)vedomosť škodcu o protiprávnosti, ktorej sa dopúšťa, nie je relevantná. Protiprávnosť sa chápe ako nesúlad pri porovnaní určitého skutku (konania, správania, nečinnosti, opomenutia) s požadovaným štandardom ustanoveným právne relevantným spôsobom (právnou normou, resp. zmluvou). Správanie konateľa - štatutárneho orgánu (prejav vedomia a vôle) zahŕňa ako konanie (aktívne správanie), tak i opomenutie v prípadoch, kedy je subjekt povinný konať (pasívne správanie). Kogentné ustanovenie § 135a ods. 1 OBZ vyjadruje všeobecnú zásadu výkonu pôsobnosti štatutárneho orgánu vo forme povinnosti vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Ak výkon pôsobnosti vybočuje z tohto štandardu, nadobúda charakter protiprávneho úkonu. Ide o príkaz konať s náležitou starostlivosťou, ktorá pozostáva z dvoch zložiek, a to odbornej starostlivosti a lojality k spoločnosti a všetkým jej spoločníkom (u akciovej spoločnosti k akcionárom). Spoločnosť uplatňujúca si nárok na náhradu škody voči konateľovi bude preukazovať vznik škody spôsobenej porušením povinnosti konateľa, príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti, pričom porušenie povinnosti konateľa konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti je zákonom predpokladané a dôkaz opaku je na konateľovi, ktorý musí preukázať, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere a že konal v súlade so záujmami spoločnosti Podmienky výkonu funkcie štatutára s odbornou starostlivosťou profesionála a v dobrej viere, že koná v súlade so záujmom spoločnosti, musia byť splnené kumulatívne, a toto konanie tvorí pojem náležitá starostlivosť. Odborná starostlivosť sa neposudzuje subjektívne, ale s prihliadnutím na objektívnu, všeobecne požadovanú odbornú starostlivosť vyžadovanú na konkrétny druh úkonu alebo rozhodnutia štatutára. Náležitá starostlivosť však nie je totožná so správnosťou rozhodnutia štatutára, ktorá sa aj napriek kompetentnému výkonu funkcie nemusí potvrdiť. Neskúma sa teda výsledok, ale činnosť (zaobstaranie a vyhodnotenie všetkých relevantných informácií, vydanie rozhodnutia a následné vykonanie v dobrej viere, že zvolený postup je v záujme spoločnosti). Štatutárny orgán nie je povinný vykonať všetky činnosti samostatne v tom zmysle, že je oprávnený niektoré činnosti (získavanie relevantných informácií, výkon niektorých povinností) delegovať na iné osoby (napr. zamestnancov spoločnosti, poradcov a pod.). V takom prípade je štatutárny orgán povinný zachovať odbornú starostlivosť pri výbere osoby, na ktorú výkon funkcie deleguje.
25. Keďže predmetom konania je nárok na náhradu škody (v peniazoch), ktorú mal žalobcovi spôsobiť žalovaný ako (bývalý) konateľ, je potrebné uviesť, že v konaní o takomto druhu nároku je relevantné ustáliť dôkazné bremeno strán. K tomu odvolací súd uvádza, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotno- právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tvrdené skutočnosti preukázané, tak strana uniesla tak bremeno tvrdenia ako aj bremeno dôkazu. Uvedené procesné povinnosti sa týkajú tak strany žalobcu ako aj žalovanej strany; hovorí sa o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania (sporové strany) v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotno-právneho vzťahu (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.9.2010).
26. V danom prípade žalobca tvrdil, že žalovaný porušil zákonnú povinnosť konateľa konať s odbornou starostlivosťou, ak so zamestnancom P. X. uzavrel 1.9.2012 Dohodu o zmene pracovných podmienok (so zvýšením mzdy), avšak nezabezpečil, aby sa táto zmena premietla do účtovníctva žalobcu (dohodu neodniesol, resp. nezabezpečil odnesenie do externej účtovnej firmy AMAKO s.r.o), a preto žalobca od 1.9.2012 vyplácal dotknutému zamestnancovi mzdu v nesprávnej (nižšej) sume. Žalobca tvrdil, že táto dohoda mu bola prvýkrát predložená až v súvisiacom súdnom konaní sp.zn. 8C 283/2014 „v korešpondencii z roku 2014". (Okresný súd poukázal na to, že pracovný vzťah žalobcu a p. P. X. trval od 1.9.2010 do 31.7.2014). Okresný súd v danom prípade správne dokazovanie primárne zameral na preukázanie jednotlivých atribútov náhrady škody, a to, 1/ či uplatňovaná peňažná suma 3.837,18 Eur predstavuje škodu na strane žalobcu, 2/ či je daná príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi vznikom škody a (ne)konaním žalovaného, resp. porušením jeho povinností konateľa a 3/ či došlo k porušeniu povinností žalovaného v zmysle § 135a ods. 1 OBZ, resp. v zmysle doloženej Dohody z 31.10.2012. Okresný súd k prvej podmienke konštatoval, že „mzda vyplatená zamestnávateľom - zamestnancovi na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu nie je škodou zamestnávateľa, je oprávneným nárokom zamestnanca a povinnosťou zamestnávateľa (nákladom zamestnávateľa)". S uvedeným konštatovaním je možné v zásade súhlasiť, rovnako odvolací súd považuje rozhodnutie konateľa v mene žalobcu ako zamestnávateľa o zvýšení mzdy dotknutému zamestnancovi za rozhodnutie v rámci kompetencií prirodzene vyplývajúcich zo statusu konateľa - štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti a jeho plného konateľského oprávnenia, pričom odvolací súd v tomto smere poukazuje na ust. § 133 ods. 3 OBZ, podľa ktorého obmedziť konateľské oprávnenia môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie; také obmedzenie je však voči tretím osobám nečinné. Z doterajšieho dokazovania vyplynulo, že žalobca ako obchodná spoločnosť mal v rozhodnej dobe (do 31.10.2012) dvoch konateľov so samostatným konateľským oprávnením a ani nebolo tvrdené a doložené interné obmedzenie oprávnenia žalovaného konať (napr. v určitých prípadoch, resp. do určitej hodnoty a pod.). Napokon to, že predmetná dohoda o zvýšení mzdy tvorila platný právny úkon, vyplynulo nepochybne zo záverov právoplatného rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 8C/283/2014-222 z 27.10.2015.
27. K otázke lojality žalovaného voči (záujmom) spoločnosti pri prijatí rozhodnutia o zvýšení mzdy dotknutého zamestnanca okresný súd uzavrel, že aj v tomto smere bolo konanie žalovaného súladné s úpravou v § 135a ods. 1 OBZ. Uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdil, že výška hrubej mzdy (z 564,30 Eur podľa pracovnej zmluvy P. X. z 31.5.2010 na 800,- Eur) nezodpovedala pracovnému zaradeniu zamestnanca - kuchára (v stredisku cestovného ruchu) a že išlo o zvýšenie mzdy poškodzujúce žalobcu, tak v tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno. Odvolací súd k tomu poukazuje na vyššie uvedený výklad dôkazného bremena strán v spore, pričom konštatuje v zásade zhodne s okresným súdom, že vo vzťahu k tvrdenej škode, teda jej vzniku a výške a k existencii príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej), spočíva primárne dôkazné bremeno, viažuce sa na bremeno tvrdenia (vymedzené žalobou), na žalobcovi. Z objektívneho charakteru žalovanej náhrady škody voči žalovanému ako bývalému konateľovi žalujúcej obchodnej spoločnosti podľa § 135a ods. 1, 2 OBZ potom vyplýva, že len ak žalobca v takom spore unesie svoje dôkazné bremeno o existencii zodpovednosti žalovaného, tak podľa úpravy v § 135a ods. 3 OBZ je dôkazným bremenom žalovaného preukázať, že za škodu, pokiaľ bola preukázaná, nezodpovedá (liberačné dôvody). Uvedené podporuje aj právna teória, podľa ktorej: „Spoločnosť uplatňujúca si nárok na náhradu škody voči konateľovi bude preukazovať vznik škody spôsobenej porušením povinnosti konateľa, príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti, pričom porušenie povinnosti konateľa konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti je zákonom predpokladané a dôkaz opaku je na konateľovi, ktorý musí preukázať, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere a že konal v súlade so záujmami spoločnosti". (PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie, Bratislava: C. H. Beck, 2013, s. 573, podobne aj s. 793).
28. K otázke existencie a rozloženia dôkazného bremena v danom type sporu odvolací súd pre komplexnosť dôvodov svojho rozhodnutia podporne poukazuje aj na ustálenú (hoci pre súdy Slovenskej republiky nezáväznú) judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý v relevantnom rozhodnutí sp.zn. 27Cdo 4163/2017 zo 4. septembra 2018 uviedol, že ak je v konaní vedenom proti konateľovi s ručením obmedzeným (ako žalovanému) posudzované, či konateľ spôsobil spoločnosti škodu porušením povinnosti vykonávať svoju pôsobnosť so starostlivosťou riadneho hospodára (v SR „odbornou starostlivosťou"; poznámka odvolacieho súdu), nesie konateľ dôkazné bremeno (iba) o tom, že (v konkrétnom prípade) konal so starostlivosťou riadneho hospodára. Vo vzťahu k ostatným predpokladom zodpovednosti konateľa za škodu spôsobenú spoločnosti - teda ohľadom vzniku škody, ako aj príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním - nesie dôkazné bremeno (ako aj bremeno tvrdenia) žalobca a nie žalovaný člen orgánu (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR z 19. júna 2012, sp.zn. 29Cdo 3542/2011 z 31. marca 2015, sp.zn. 29Cdo 440/2013, alebo uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 29. marca 2017, sp.zn. 29Cdo 6035/2016).
29. Pokiaľ však okresný súd z doterajšej dôkaznej situácie v konaní uzavrel, že žalovaný v dobe výkonu jeho funkcie konateľa nezabezpečil (a to či už nedostatočným konaním alebo opomenutím), aby sa predmetná dohoda o zvýšení mzdy dotknutého zamestnanca realizovala, a teda vo vzťahu k účtovníctvu spoločnosti porušil povinnosť zabezpečiť riadne vedenie účtovníctva, tak ide o porušenie povinnosti konateľa, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k omeškaniu spoločnosti s platením (rozsudkom č.k. 8C/283/2014-363 z 10.10.2016 priznanej) mzdy p. P. X. v správnej výške, za čo si tento zamestnanec uplatnil voči žalobcovi (zamestnávateľovi) úroky z omeškania. Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že uvedené porušenie povinnosti žalovaného konať s odbornou starostlivosťou ako „chybné konanie žalovaného nebolo takej intenzity, aby ho bolo možné hodnoť (zrejme malo byť uvedené „hodnotiť"; poznámka odvolacieho súdu) ako porušenie povinnosti, ktoré má za následok povinnosť náhrady škody". Súčasne nie je možné sa stotožniť ani so záverom súdu prvej inštancie, že tým, „že nedošlo k odovzdaniu Dohody o zmene pracovných podmienok došlo k porušeniu Zmluvy o poskytovaní účtovných služieb (čl. IV. 3), ale absentuje príčinná súvislosť medzi tvrdenou škodou (mzda zamestnanca s príslušenstvom § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka t.j. úroky z omeškania a trovy súdneho konania) a porušením povinnosti žalovaného. Navyše ide o pochybenie, ktoré nedosahuje stupeň závažnosti porovnateľný s demonštratívne uvedenými spôsobmi vzniku škody (§ 135a ods. 2 OBZ)". Uvedené hodnotenie a závery k ustanoveniu § 135a ods. 2 OBZ popierajú najmä teleologický výklad úpravy zodpovednosti konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným za škodu, jej účel a význam. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je v tomto smere vnútorne rozporné a nekonzistentné. Je naviac potrebné tak skutkovo ako aj právne oddeliť posúdenie predmetného (ne)konania žalovaného oproti jeho právnym (zákonným, zmluvným) povinnostiam konateľa spoločnosti vo vzťahu k jednotlivým žalovaným druhom nárokov (1. mzda, 2. úroky z omeškania, 3. trovy konania).
30. Pokiaľ teda v tomto štádiu konania podľa výsledkov dokazovania a jeho doterajšieho zhodnotenia je možné predbežne súhlasiť so záverom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o vzniku škody vo výške zvýšenej mzdy zamestnanca P. X., ponímanej ako dôsledok obvyklého rozhodnutia konateľa o vedení spoločnosti a bez preukázania jeho spoločnosť poškodzujúcej neprimeranosti zvýšenia mzdy, tak nemožno bez ďalšieho tento záver vzťahovať na (v inom súdnom konaní priznané) uplatňované príslušenstvo, ktoré je viazané u úrokov z omeškania na omeškanie žalobcu s vyplácaním mzdy a u trov súdneho konania sp.zn. 8C/283/2014 na neúspešné vedenie sporu s P. X.. Ide o rôzne konanie - príčiny žalobcom uplatňovaného následku vo forme náhrady škody, pričom súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku k týmto nárokom takto samostatne nepristupoval.
31. Osobitne u úrokov z omeškania predbežne odvolací súd vyjadruje svoj názor, že bol preukázaný vznik škody (vyplatením úrokov z omeškania), porušenie povinnosti žalovaného aj príčinná súvislosť, avšak kauzálny nexus sa môže týkať len doby od prvej (omeškanej) splatnosti zvýšenej mzdy P. X. do momentu predloženia Dohody o zmene pracovných podmienok P. X. žalobcovi s nárokom, aby mu žalobca vyplatil zvýšenú mzdu podľa tejto dohody. Avšak to, že žalobca túto dohodu (nesprávne) neakceptoval a rozhodol sa viesť s P. X. súdny spor (v ktorom bol žalobca napokon neúspešný), nemožno pričítať žalovanému, ktorý už v tom čase nebol konateľom spoločnosti. Uvedené časové, vecné a právne súvislosti - okolnosti relevantné pre správne posúdenie uplatňovaného nároku na náhradu škody v časti príslušenstva pohľadávky priznanej v súdnom konaní sp.zn. 8C/283/2014, však okresný súd neskúmal, preto v tejto časti jeho rozhodnutie spočíva na neúplne a tým nesprávne zistenom a zhodnotenom skutkovom stave s následkom i nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o takú vadu postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorú nebolo namieste naprávať až v odvolacom konaní, preto došlo k zrušeniu napadnutého rozsudku a k vráteniu sporu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
32. Ďalším dôvodom, pre ktorý bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, bolo nesprávne právne posúdenie Dohody z 31.10.2012 súdom prvej inštancie ako „svojím obsahom" dohody o uznaní záväzku (§ 323 OBZ), keďže podľa okresného súdu „uznať možno iba určitý záväzok, ktorý trvá v čase jeho uznania". Pre podradenie tejto dohody pod úpravu uznania záväzku (dlhu) absentuje esenciálna náležitosť, a to uznanie svojho určitého (konkrétneho) záväzku (dlhu) voči svojmu veriteľovi. Žalobca v dobe uzavretia dohody 31.10.2012 nemal voči žalovanému postavenie veriteľa ohľadom určitej (konkrétnej) pohľadávky. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu čo do obsahu predmetnú dohodu z 31.10.2012 v bode 1 písm. a), b), c), bod 2, je možné podradiť pod úpravu pristúpenia k záväzku podľa ust. § 534 OZ, podľa ktorého kto sa s dlžníkom dohodne, že splní jeho záväzok voči jeho veriteľovi, má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Veriteľovi z toho však priame právo nevznikne. Je to zrejmé z textu odseku 2 dohody - „v prípade, ak v dôsledku nepravdivosti prehlásení uvedených v ods. 1 tejto Dohody budú tretie osoby uplatňovať akékoľvek nároky plynúce z úkonov Ing. Q. E. voči Spoločnosti, tieto nároky v celom rozsahu voči tretím osobám uspokojí Ing. Q. E., bez povinnosti náhrady zo strany Spoločnosti". Aj keď úprava inštitútu pristúpenia k záväzku, vzhľadom na jeho zabezpečovací charakter, v zásade nevylučuje pristúpenie k budúcemu záväzku (záväzku, ktorý vznikne v budúcnosti), tak podmienkou platnosti pristúpenia k takémuto záväzku však je dostatočné určenie budúceho záväzku, teda pristúpiť možno platne k peňažnému záväzku, ktorý má ešte len vzniknúť, s dostatočným určením čo do dôvodu vzniku záväzku a jeho výšky. Uvedené v predmetnej dohode strán z 31.10.2012 absentuje, preto záver súdu prvej inštancie o neurčitosti a tým neplatnosti dohody je síce vecne správny, avšak z celkom iných právnych dôvodov.
33. Úlohou okresného súdu bude v prvoinštančnom konaní opätovne spor posúdiť v intenciách vyššie formulovaných právnych východísk a predbežných zhodnotení v skutkovej a právnej rovine. Pritom je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto zrušujúcom rozhodnutí, a to pokiaľ v rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci. V novom rozhodnutí o veci samej (ak nedôjde k inému spôsobu skončenia sporu - napr. stále možným zmierom strán a pod.) sa súd prvej inštancie vysporiada s relevantnou právnou argumentáciou sporových strán.
34. Keďže odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie konanie, tak o náhrade trov (odvolacieho) konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
35. Rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.