Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Co/112/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov senátu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: R Collectors, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, IČO: 50094297, zastúpeného Advokátskou kanceláriou RELEVANS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8A, proti žalovanému: W. I., C.. XX.XX.XXXX, D. S. A. V., H. XX/XXXX, o zaplatenie 775,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 16. novembra 2017 č.k. 9Csp/156/2017 - 81 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu 388,90 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 4.7.2014 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54 % s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa právny predchodca žalobcu - Poštová banka, a.s., domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny 775,80 Eur, dlžných úrokov z istiny vo výške 899,85 Eur, zmluvného úroku vo výške 29,50 % ročne zo sumy 775,80 Eur od 1.4.2017 do zaplatenia a zákonného úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 775,80 Eur od 1.4.2017 do zaplatenia s odôvodnením, že dňa XX.X.XXXX uzatvoril ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 800,- Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s úrokmi, poplatkami a inými peňažnými plneniami, pričom potom, ako veriteľ vyhlásil dňa 3.7.2014 úver za predčasne splatný v dôsledku neplnenia povinností zo zmluvy žalovaným, žalovaný uhradil len časť dlžnej sumy, poslednú čiastkovú úhradu vykonal dňa 18.5.2015, a tak právny predchodca žalobcu žiadal od žalovaného úhradu dlžnej istiny ku dňu 31.3.2017 vo výške 775,80 Eur, dlžných úrokov z istiny ku dňu 31.3.2017 vo výške 899,85 Eur, zmluvného úroku vo výške 29,50 % ročne zo sumy 775,80 Eur od 1.4.2017 do zaplatenia a zákonného úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 775,80 Eur od 1.4.2017 do zaplatenia a následne zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.6.2017 postúpil pohľadávku na žalobcu, na základe čoho potom súd uznesením zo dňa 27.9.2017 č.k. 9Csp/156/2017-65 pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu.

3. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal na obranu žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu, vydanému dňa 23.5.2017 pod č.k. 9Csp/156/2017-33, že nemohol žiadnym spôsobom zmeniť

formulárový obsah úverovej zmluvy, ktorá neobsahuje všetky zákonné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., a preto žiadal úver považovať za bezúročný a bezpoplatkový, ako i že nebol oboznámený s podmienkami zmluvy, že k platnému uzatvoreniu zmluvy nedošlo, lebo skutočnú zmluvu so schválením jednotlivých jej náležitosti nepodpísal, a že pohľadávka žalobcu je premlčaná. Poukázal i na argumentáciu žalobcu, najmä tvrdenie, že v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok a rozdelenie splátky na istinu, úrok a poplatok odporuje Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.

4. Pri rozhodovaní súd vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu - Poštová banka, a.s., Bratislava, ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom dňa XX.X.XXXX zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 800,- Eur. V článku 3 Zmluvy sú uvedené základné údaje týkajúce sa tohto úveru, a to výška mesačnej splátky 26,62 Eur, celková výška nákladov 887,53 Eur, dátum konečnej splatnosti 20.2.2019, dátum prvej platby 20.3.2013, úroková sadzba v % 29,50, dátum ďalšej platby k 20. dňu v mesiaci, počet mesačných splátok 72, priemerná RPMN 26,96 %, RPMN banky 33,83 %, že v zmysle článku 5 bod 5.6 Obchodných podmienok pre úver Poštovej banky, a.s., účinných od 19.7.2012, platby od klienta sa voči pohľadávke banky započítavajú bez ohľadu na to, aké záväzky bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí: na poplatky podľa Sadzobníka, na úrok z omeškania, na úrok z úveru a na splátky istiny úveru a podľa článku 6 bod 6.2 Obchodných podmienok, ak klient je v omeškaní s platením čo i len jednej splátky v plnej resp. čiastočnej výške, je banka oprávnená požadovať predčasné splatenie celej istiny úveru vrátane príslušenstva. Ďalej súd zistil, že výzvou na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 16.6.2014 doručovanej žalovanému na adresu trvalého pobytu žalovaného, bol žalovaný upozornený, že ku dňu 16.6.2014 je pohľadávka banky vo výške 213,82 Eur viac ako 3 mesiace po lehote splatnosti, žalovaný bol vyzvaný na úhradu tejto sumy do 15 dní od doručenia výzvy a upozornený na to, že ak nedôjde k úhrade uvedenej sumy, banka je oprávnená vyhlásiť úver predčasne splatným. Výzvou zo dňa 3.7.2014, ktorá bola žalovanému doručená dňa 8.2.2014, žalobca z dôvodu podstatného porušenia úverovej zmluvy žalovaným, vyhlásil svoju pohľadávku k 3.7.2014 predčasne splatnou v celom rozsahu a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy 975,50 Eur, pozostávajúcej z dlžnej istiny 775,80 Eur, úroku 160,42 Eur a poplatku za upomienky 39,28 Eur, v lehote do 10 dní od doručenia výzvy. Dňa 24.9.2014 žalovaný podpísal uznanie dlhu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX vo výške 1.010,96 Eur, ktorý sa stal splatným dňa 3.7.2014 s tým, že si je vedomý, že okrem uznaného dlhu je povinný banke uhradiť aj zmluvné úroky z istiny vo výške 29,50 % ročne a úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne odo dňa po dni uznania dlhu do zaplatenia. Nakoniec z prehľadu úhrad, doručeného žalobcom na základe výzvy súdu, súd prvej inštancie zistil, že žalovaný uhradil na základe predmetnej úverovej zmluvy celkovo sumu 243,10 Eur, a to v splátkach od 22.3.2013 do 18.5.2015 s tým, že z uvedenej sumy na poplatky zo zmluvy bola zaúčtovaná suma 60,24 Eur, na úroky suma 158,66 Eur a na istinu suma 24,20 Eur, žalovaná suma tak predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 800,- Eur a započítanými úhradami na istinu 24,20 Eur, t.j. sumu 775,80 Eur, pričom žalobca predložil aj výpočet zmluvného úroku z istiny za obdobie od 20.2.2013 do 31.3.2017 vo výške 942,27 Eur, z ktorej sumy boli odpočítané úhrady žalovaného na úroky vo výške 158,66 Eur, t.j. neuhradené úroky predstavujú sumu 899,85 Eur. Suma 60,24 Eur pozostáva z poplatkov poistného a poplatkov za dve upomienky po omeškaní splátky a poplatku za výzvu na splatenie celého úveru s príslušenstvom.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzavretia zmluvy, § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a) a b), § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platnom v čase uzavretia zmluvy, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, § 103, § 558 Občianskeho zákonníka, odkazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.4.2015 sp.zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba použiť od jeho účinnosti aj na právne vzťahy založené pred dňom, kedy toto zákonné ustanovenie nadobudlo účinnosť, ako i rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 9.11.2016 vo veci C-42/15 účastníkov Home Credit Slovakia a.s. c/a I. S.. Uzavrel, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa XX.X.XXXX platne so žalovaným zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo výške 800,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal uhradiť v 72 mesačných splátkach vo výške po 26,62 Eur. Vychádzajúc zo zistenia, že zmluva o úvere obsahuje výšku mesačnej splátky, splatnosť jednotlivých splátok a počet mesačných splátok, pričom spôsob započítania platieb klienta voči pohľadávke banky obsahuje článok 5 bod 5.6 Obchodných podmienok, tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy, ako i že

v zmluve je uvedená ročná percentuálna miera nákladov 33,83 %, do výpočtu ktorej neboli zahrnuté splátky poistného, hoci poplatok za poistenie úveru bol žalovaný podľa zmluvy povinný uhrádzať počas celého trvania úverového vzťahu, dospel k záveru, že žalovanému poskytnutý úver je podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročný a bez poplatkov, lebo v zmluve absentujú náležitosti úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. g) a j) zákona č. 129/2010 Z.z., a to z dôvodu, že v zmluve je v neprospech žalovaného spotrebiteľa uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov a výška celkových nákladov uvedených v zmluve o úvere, lebo splátky poistného neboli zahrnuté ani do celkovej výšky nákladov uvedenej v zmluve. Dodal, že tieto podľa zmluvy predstavujú sumu 887,53 Eur, celkovo za úver by teda žalovaný ako spotrebiteľ mal uhradiť sumu 1.687,53 Eur (800,- Eur plus 887,53 Eur), prepočtom výšky mesačnej splátky uvedenej v zmluve vo výške 26,62 Eur počtom splátok 72 však je zrejmé, že žalovaný za úver vrátane poistného uhradí sumu 1.916,64 Eur, a teda celkove náklady žalovaného predstavujú sumu 1.116,64 Eur. Zo zistenia, že žalovanému bol predchodcom žalobcu poskytnutý úver vo výške 800,- Eur a žalovaný doposiaľ uhradil na splatenie úveru sumu 243,10 Eur, súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaný by mal z poskytnutého úveru uhradiť rozdiel predstavujúci sumu 556,90 Eur. Vychádzajúc nato zo zistenia, že na základe úverovej zmluvy boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky vo výške 800,- Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splatiť v 72 splátkach s tým, že splatnosť prvej splátky bola dohodnutá ku dňu XX.X.XXXX a každej ďalšej k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca a pôvodný veriteľ úver zosplatnil ku dňu 3.7.2014, ktorým dňom sa stali splatnými splátky, ktorých splatnosť mala nastať až po tomto dátume, pričom splatnosť už splatných splátok daným právnym úkonom pôvodného veriteľa nebola dotknutá, dospel prvoinštančný súd k záveru, že v čase podania žaloby dňa 26.4.2017 bol nárok žalobcu už čiastočne premlčaný, a to pokiaľ sa jedná o splátky splatné v mesiacoch august, september a október 2013 a splátky za obdobie január až apríl 2014 t.j. sedem splátok po 24,- Eur, t.j. nárok na zaplatenie sumy 168,- Eur, a preto v tejto časti súd žalobe z dôvodu premlčania nevyhovel a žalobu vyhodnotil ako dôvodnú za dôvodnú čo do nepremlčanej časti istiny úveru v sume 388,90 Eur (800,- Eur poskytnutý úver mínus 243,10 Eur zaplatené splátky žalovaným mínus 168,- Eur premlčaná časť nároku žalobcu) a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol

6. Výrok o príslušenstve priznanej peňažnej pohľadávky - priznanom úroku z omeškania od 4.7.2014 t.j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru, odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z..

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP. Dôvodil, že žalobca sa žalobou domáhal celkove zaplatenia sumy vo výške 1.675,65 Eur (775,80 Eur plus 899,80 Eur), jeho žalobe bolo vyhovené čo do sumy 388,90 Eur, ktorá predstavuje 23 % žalovanej sumy, a pretože neúspech mal čo do zaplatenia sumy 1.286,75 Eur (1.675,65 Eur mínus 388,90 Eur), ktorá predstavuje 77 % žalovanej sumy, v konaní úspešnejšiemu žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov tohto konania v rozsahu 54 %.

8. Proti zamietavému výroku rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Žiadal zrušiť rozsudok v jeho napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, event. rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Žalobca v odvolaní namietol nepreskúmateľnosť záveru súdu, že zmluva o úvere obsahuje nesprávne uvedenú výšku celkových nákladov. Súdu prvej inštancie vytkol, že nepredložil svoje výpočty a neodôvodnil, v čom by uvedené hodnoty RPMN v zmluve mali byť v neprospech spotrebiteľa. Tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní a nesprávne skúmal premlčanie pre jednotlivé splátky samostatne. V tejto súvislosti žalobca argumentoval, že podľa § 103 Občianskeho zákonníka začína plynúť premlčacia doba od zosplatnenia úveru.

9. Žalovaný podal odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým súd vyhovel v časti žalobe žalobcu a proti výroku o trovách konania z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP. Navrhol zrušiť rozsudok v jeho napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný a neodôvodnený z dôvodu, že sa venuje len opisu skutkového stavu a uvádza odkazy na znenie príslušných právnych predpisov a takisto za nespravodlivý a nesprávny. Namietol, že prvoinštančný súd rozhodol v jeho neprítomnosti len na základe žaloby podanej žalobcom a jeho písomného vyjadrenia. Podčiarkol, že v prejednávanej veci súd nepoznal jeho vyjadrenie, nevedel dôvody, pre ktoré nedošlo k splácaniu predmetnej pohľadávky a súd nemal za preukázané, aká bola vzájomná dohoda so žalobcom

„a pod.“. Takýmto konaním podľa žalovaného súd porušil jeho právo na spravodlivý proces. Žalovaný mal za to, že súd automaticky vyhodnotil dôkazy a tvrdenia žalobcu za správne, nemal za potrebu ho vypočuť a preto rozhodnutie nemôže vykazovať znaky spravodlivého a nespochybniteľného rozhodnutia.

10. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Navrhol potvrdiť rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku. Odkazom na znenie § 178 ods. 2 a § 180 uviedol, že žalovaného práva boli v konaní riadne zachované, žalovaný bol predvolaný na pojednávanie, o čom súd disponuje potvrdením o doručení predvolania, avšak žalovaný svoje právo nevyužil. Dodal, že vzhľadom na nezložitosť právneho stavu a neodporovanie skutočností tvrdených žalobcom v konaní mal tieto súd za preukázané a voči žalovanému súd postupoval v intenciách civilného sporového poriadku.

11. Žalovaný nevyužil právo na repliku k vyjadreniu žalobcu.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu i žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 a z hľadísk odvolateľmi uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu ani žalovaného nie je možné vyhovieť.

13. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 potvrdil.

14. V prvom rade žalovanému sa nepodarilo spochybniť vecnú správnosť odvolaním napadnutého vyhovujúceho výroku námietkou, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v ust. § 220 ods. 2 CSP, keďže súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Účinné zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté a skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

15. Odvolací súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Nemožno ako opodstatnenú vyhodnotiť ničím nekonkretizovanú námietku žalovaného, že súd sa v odôvodnení rozsudku venuje len opisu skutkového stavu a uvádza odkazy na znenie príslušných právnych predpisov. Nedôvodná je i námietka žalovaného, že prvoinštančný súd rozhodol len na základe žaloby podanej žalobcom a jeho písomného vyjadrenia, že v prejednávanej veci súd nepoznal vyjadrenie žalovaného, že súd nevedel dôvody, pre ktoré nedošlo k splácaniu predmetnej pohľadávky a súd nemal za preukázané, aká bola vzájomná dohoda so žalobcom, a to za stavu, ak bezpochyby súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní prihliadal na argumentáciu žalovaného v odpore proti platobnému rozkazu, vydanému dňa 23.5.2017 pod č.k. 9Csp/156/2017-33, predovšetkým na žalovaným vznesenú námietku premlčania žalobcom uplatneného peňažného nároku, a tiež vo vyjadrení žalovaného zo dňa 30.8.2017 (č.l. 36 až 41, č.l. 60 až 62 súdneho spisu), ako to plynie i z dôvodov napadnutého rozsudku. Nemožno preto prisvedčiť žalovanému v jeho odvolaní v tom, že prvoinštančný súd rozhodol len na základe žaloby podanej žalobcom a jeho písomného vyjadrenia, ani že v prejednávanej veci súd nepoznal vyjadrenie žalovaného.

16. Pokiaľ žalovaný vo svojom uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, ten je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo ak súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas

konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov z úst strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti, dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 a nasl. CSP. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

17. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti a tvrdenia, pre ktoré je žalovaný tohto názoru, že je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, a to ani ak žalovaný iba bez ďalšieho tvrdil, že súd „automaticky vyhodnotil dôkazy a tvrdenia žalobcu za správne a nemal za potrebu žalovaného vypočuť“. Z obsahu spisu bezpochyby vyplýva, že žalovaný bol na pojednávanie riadne predvolaný, avšak žalovaný svoje právo dostaviť sa na súdne pojednávanie a pred súdom vypovedať sám nevyužil.

18. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04), nepatrí tam ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), ani právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalovaný sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 188/06).

19. Rovnako rozhodnutiu súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, 193, § 194 a § 205 alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) CSP.

20. Žalobca vo svojom odvolaní proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a trovách konania neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho privodili priaznivé rozhodnutie a uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ako i s vecne správnymi, presvedčivými a zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi rozsudku, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 , na základe ktorých správne súd prvej inštancie žalobu žalobcu v prevyšujúcom rozsahu zamietol z dôvodu žalovaným úspešne vznesenej námietky premlčania peňažnej pohľadávky žalobcu, a to potom, ako náležite súd považoval úver z posudzovanej spotrebiteľskej úverovej zmluvy za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. g) a j) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, z dôvodu, že v úverovej zmluve je v neprospech žalovaného spotrebiteľa uvedená nesprávna ročná percentuálna miera

nákladov a výška celkových nákladov, lebo splátky poistného neboli zahrnuté ani do celkovej výšky nákladov uvedenej v zmluve o úvere.

21. V danom prípade prvoinštančný súd správne pri posudzovaní právneho vzťahu založeného označenou spotrebiteľskou úverovou zmluvou, adekvátne vo svetle ochrany spotrebiteľa zohľadnil ústavný aspekt materiálnej rovnosti medzi dodávateľom a žalovaným spotrebiteľom, prejavujúci sa ako ochrana spotrebiteľa, vychádzajúca z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (por. napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/98 až C-244/98 Oceano Groupo, Cofidis C-473/00), a to v snahe dosiahnuť vyvážené pozície, t.j. spravodlivosť, ekvitu a rovnováhu zúčastnených záujmov tým, že budú právne vyrovnané východzie ekonomické, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, čo sa premieta (o.i.) aj do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do podoby zákazu niektorých (neprimeraných) dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať pre spotrebiteľa čo najpriaznivejšie. Takýto výklad je súčasne v súlade s národnou judikatúrou, v súlade s cieľom a účelom Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 2; Ú. v. ES L 95, 21. 4. 1993), Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 22. 11. 2011), i judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok vo veci Mostaza Claro C-168/05, Pannon C-243/08, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, Cofidis, Asturcom Telelcommunicaciones, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť, s.r.o. proti Y. I. C-76/10), ktorej charakteristickou črtou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a akcentoval ho i Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. v rozsudku zo dňa 18.11.2015 sp. zn. 8 Cdo 483/2014).

22. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku konštatuje, že žalobca v odvolaní neopodstatnene namietol nepreskúmateľnosť záveru súdu, že zmluva o úvere obsahuje nesprávne uvedenú výšku celkových nákladov a súdu prvej inštancie nedôvodne vytkol, že „nepredložil svoje výpočty a neodôvodnil, v čom by uvedené hodnoty RPMN v zmluve mali byť v neprospech spotrebiteľa“ za stavu, ak súd svoj záver o tom, že v posudzovanej spotrebiteľskej úverovej zmluve je v neprospech žalovaného spotrebiteľa uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov a výška celkových nákladov uvedených v zmluve o úvere vyvodil zo zistenia, že splátky poistného neboli zahrnuté ani do celkovej výšky nákladov uvedenej v zmluve, žalobca správnosť tohto skutkového záveru súdu prvej inštancie vo svojom odvolaní nespochybňuje a v ďalšom svoje odvolacie námietky v tomto smere nijako nekonkretizuje.

23. Žalobca nedôvodne namietol i to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní.

24. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

25. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia plnenie dlhu možno dohodnúť aj v splátkach. Ak sa tak stane, veriteľ môže od dlžníka žiadať vždy len splnenie príslušnej splátky, ktorá sa stane splatnou (zročnou) podľa dohody účastníkov alebo na základe rozhodnutia súdu či uznania práva. Každá zo splátok predstavuje samostatné plnenie, preto pre každú z nich trojročná premlčacia doba podľa § 101 plynie samostatne.

26. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

27. Občiansky zákonník v ustanovení § 565 umožňuje, aby sa veriteľ s dlžníkom dohodli, prípadne aby tak rozhodnutím určil súd, že ak sa nesplní niektorá splátka, stane sa zročným celý dlh (tzv. strata výhody

splátok). Veriteľ v takom prípade môže žiadať o zaplatenie celého dlhu. Trojročná premlčacia doba, pokiaľ ide o celý zostávajúci dlh, začína plynúť odo dňa splatnosti nesplnenej splátky.

28. Prvoinštančný súd správne a v súlade s ustálenou judikatúrou súdov aplikoval ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka, ak zo zistenia, že „na základe úverovej zmluvy boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky vo výške 800,- Eur, ktoré sa žalovaný zaviazal splatiť v 72 splátkach s tým, že splatnosť prvej splátky bola dohodnutá ku dňu XX.X.XXXX a každej ďalšej k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca a pôvodný veriteľ úver zosplatnil ku dňu 3.7.2014, vyvodil, že dňom zosplatnenia sa stali splatnými splátky, ktorých splatnosť mala nastať až po tomto dátume, pričom splatnosť už splatných splátok daným právnym úkonom pôvodného veriteľa nebola dotknutá a následne dospel k správnemu záveru, že v čase podania žaloby dňa 26.4.2017 bol nárok žalobcu premlčaný pokiaľ sa jedná o splátky splatné v mesiacoch august, september a október 2013 a splátky za obdobie január až apríl 2014 t.j. sedem splátok po 24,- Eur, t.j. nárok na zaplatenie sumy 168,- Eur.

29. Zo všetkých uvedených dôvodov možno konštatovať, že žalobcom a ani žalovaným uvedené odvolacie dôvody a ani odvolacie námietky nie sú opodstatnené. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania, a podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ani žalobca a ani žalovaný nemali v odvolacom konaní procesný úspech, a tak im náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 .